Staršie správy...
(26.01.2004 - 16.04.2004)
piatok
16.04.2004 (13:00) - Bože, ja som tĺk. Ja som taký tĺk,
že keby bola súťaž v tĺčení, tak skončím druhý! A to
len preto, že som taký tĺk, že aj to prvé miesto by mi určite
niekto vyfúkol... No dobre, požičal som si vtip, ale fakt,
že som tĺk je skutočne pravda. Prečo, to už by museli
vysvetľovať tí, ktorí už s mojím tĺk-syndrómom mali tú
česť sa zoznámiť. Keďže vysvetľovať to, by bola echt
strata času, zostručním túto zbytočnosť na poprianie
pekného víkendu všetkým Slovákom, ktorí si nejdú kaziť
dva voľné (i keď údajne upršané) dni prezidentskými voľbami
riadenými už roky podľa vzorca „x = menšie zlo“ a budú
sa venovať prospešným činnostiam. Keďže tu nepribudlo nič
nové, ponúkam alternatívne rozptýlenie na TEJTO
ADRESE, kde si svoj literárny debut v oblasti
cestopisu spremiéroval môj, v kapitalistickej cudzine
vzdialený, brat.
streda
14.04.2004 (08:00) - VEĽKONOČNÁ FOTOGALÉRIA NA SVETE!
Berte s rezervou, robil som ju okolo polnoci a po ťažkom
dni. Čiže prípadné zásahy do jej koncepcie počas tohto týždňa
nevylučujem... Veľkonočné pondelkové popoludnie je teda
uverejnené v rámci mojej prítomnosti v jednej zo zvolenských
dolinách v TÝCHTO
PÁR ZÁBEROCH. A hajde do postele (napriek dátumu
uverejnenia je totiž síce už streda, ale pol jednej v
noci...)
utorok
13.04.2004 (08:35) - Jajajáj, kam ste sa podeli krásne
štyri dni bez ranných stresov, zamračených pohľadov môjho
šéfa a pracovnej klaustrofóbie?! V pivnici odpočíva po náročnom
víkende bicykel s novonadobudnutým defektom (žeby znovu začínala
defektová sezóna?), v koši na prádlo leží kvantum teplákov
zababraných od blata futbalových trávnikov celého zvolenského
okresu spolu s ostatnými vecami zasmradenými včerajším veľkonočným
táborákom, ktorý sme, ako som už avizoval, organizovali v
rámci vítania jari na lúke v Bienskej doline. Fotogalériu
uvediem zajtra, včera som totiž už k podobným aktivitám
nenadobudol potrebnú silu i sústredenie. Bola to akcia ako
hrom, len ma z nej akosi pobolieva glóbus... Ozvem sa teda v
utorok, teda v stredu (došľaka aj s tým posunutým týždňom) zrána.

štvrtok 08.04.2004 (09:20) - Štyri dni voľna. Viem, že
Veľkonočné sviatky sú úplne o niečom inom, ale u mňa
tento sviatok evokuje predovšetkým štvordňové pracovné
„vypnutie“ a únik z profesionálneho stereotypu. I keď
to bude oddych aktívny, veď všetky odložené futbalové zápasy
sa odohrajú počas tohto víkendu, taktiež sa v piatok
predohráva mestská miniliga. V pondelok, ak bude normálne
počasie, organizujú kamaráti „Veľkonočnú chlastačku“
v najkrajšom kúte zvolenskej kotliny - v prírode Bienskej
doliny - kde, ak sa mi podarí, nafotím i corpus delicti,
teda nás všetkých v spoločenskom vytržení. Minuloročné
chlastačky sú archivované v podstránke FOTKY.
Veselé sviatky, národ sviatkuchtivý!

panoramatická fotka Zvolena po nakliknutí na obrázok
utorok
06.04.2004 - Myslím, že dnes, kedy som čosi dosť dôležité
pokašľal, je pochopiteľné, že môj úvod skrešem do pár
riadkov + odkazu na novú fotogalériu z minulého víkendu.
Čiže - sobota - nečakaná, ale spravodlivá remíza
Investexu „A“ s Investexom „B“ v mestskej lige 2:2 a v
nedeľu výhra Lieskovca nad Pliešovcami 1:0, čo je značné
prekvapenie, pretože sme pred zápasom boli na predposlednom
mieste prvej triedy okresu Zvolen, pričom súper bojuje o
postup do V. ligy. Nechytal som, celá moja aktivita sa sústredila
na predzápasové rozcvičenie a jedno vyťahovanie lopty z
potoka, v Lieskovci mi prischýna osud nesmrteľnej „dvojky“
v bráne. Takže som bol nútený vybúriť si energiu na
bicykli (viď foto), i následne aktívne znovunadobúdať nedávno
zhodené kilá v novootovrených jarných krčmách. Okrem
toho v sobotu konečne vyšlo i slnko, taktiež spod zeme prvé
symboly jari, tak som si ich pofotil, výsledok máte možnosť
posúdiť TUTO.
Viac niet o čom...
piatok
02.04.2004 - No povedzte, čo môže v rámci pozitívnych
životných okamihov prevýšiť radosť? No predsa škodoradosť!
A tá úradovala počas celého včerajšieho dňa, kedy sa každý
každého snažil zhovadiť i nazlostiť prvoaprílovými huncútstvami,
v neojedinelých prípadoch i do nezvládnuteľnej nepríčetnosti.
Priznám sa, úplne mi tento „Deň vtákov“ vypadol z „myslidla“,
i preto som nestíhal prísť na nič originálnejšie, ako
to, čo tu v nasledujúcej vete opíšem a čo som bol nútený
zrealizovať za púhych pätnásť minút pracovnej doby v
jednej ruke s optickou myšou a v druhej s preschnutým
grahamovým rožkom... Aby som to zbytočne nenaťahoval, NIŽSIE
UVEDENÁ FOTKA JE TOTÁLNY NEZMYSEL a výplod prechodného
pominutia zmyslov, taktiež i text pod ňou - nijaká Socha
slobody a tobôž už nie vo Zvolene na námestí, i keď (a
to sa musím pochváliť) sa našli až štyri dobrosrdečné
povahy, ktoré naleteli - áno, boli to tie údajne jemnejšie
tvory, skvosty prírody, naše devy spanilé (pomer blond a
brunet účesov 2:2, i keď dnes nie je nič isté) a zároveň
sa mi zdvojnásobila návštevnosť na krásnych 30 prístupov
- ó, vďaka... a tu by sa už asi i hodila bodka. Bola to dosť
nepodarená fotomontáž, však času i nápadov bolo
poskromne, napriek tomu, som spokojný, že konečne som v
tento deň nebol to len ja, kto sa stal terčom prvoaprílového
posmechu po úspešnom „žarte“. Fotka námestia je z
novembra 2002, kedy sa menilo na pešiu zónu a replika pýchy
New Yorku (však veľa im tam toho nezostalo) z Google
search... Toľko asi k tomuto a vlastne i k celému týždňu.
Príjemné referendum i voľbu ďalšieho senila na hrad a ak
sa cez víkend niekde nezahluším (tri minúty dozadu som si
tresol hlavu do polootvorených dverí, i hrča mi navrela),
sa s nejakou somarinou ozvem v nepopulárny prvý deň budúceho
týždňa.

štvrtok 01.04.2004 (11:20) - Obrovskej pocty sa dostalo nášmu
mestu pri príležitosti pondeľňajšieho vstupu Slovenska do
Severoatlantického paktu! V meste Zvolen, ktoré už počas
2. svetovej vojny hralo významnú úlohu v slovenskom odboji,
sa v dnešné ráno odhalila nová socha, tentoraz symbolizujúca
svetový mier - zmenšená replika slávnej Sochy Slobody,
ktorej originál už vyše sto rokov stojí v americkom New
Yorku. Pancierový vlak z 2. svetovej vojny a známa „Valaška“
postavená k tomu istému výročiu, dostali nového kamaráta.
Na severnej strane zrekonštruovaného Námestia SNP od dnešného
rána planie večný oheň najznámejšieho svetového symbolu slobody.
Jej pevný, ale láskavý pohľad smeruje na sever, k našim
veľhorám a v ľavej ruke zviera Samovu Chalupkovu báseň
„Mor ho!“ v pevnej väzbe. Svoje pozadie má socha natočené
na juh, čím demonštruje vrelý vzťah k naším južným
susedom. Repliku postavili vo vzájomnej spolupráci známi slovenskí
sochári z najkvalitnejšej hliny dovezenej z ložiska v
Kremnických Baniach. Slávnostne ju odhalil zvolenský primátor
spolu s prezidentmi susedných štátov s výnimkou nášho,
ktorý sa, plne zaneprázdnený svojou prezidentskou kampaňou,
ospravedlnil. Záber dokumentuje sochu v čase osádzania do
novej dlažby zvolenskej pešej zóny vo včerajší večer.
Vitaj Statue of Liberty, vitaj NATO!!! (fikcia
k 1. aprílu, pozn. mňa 2. apríla)
utorok
30.03.2004 (08:20) (pôvodne pondelok, ale život je krutý
a CD média nespoľahlivé) - Taký zvláštny víkend. Nemastný,
neslaný... stereotypný, tak ako tie predošlé. Akurát ešte
upršaný. Môj pôvodný plán - konečne si trochu
zabicyklovať - sa utopil v tonách vody, ktorá počas oboch
dní padala z nebeských výšin. Skutočne už nechápem, kde
sa tá voda berie, mal som dojem, že už skutočne nemá čo
z neba padať, však všetko je už na zemi...
V sobotu sme hrali, napriek počasiu, prvé jarné kolo v
mestskej lige a pre obe naše mužstvá bolo bodovo impotentné.
Kým „áčko“ Investexu, za ktoré hrávam, prekvapivo podľahlo
Sizkárom 6:7 (ono asi tie nové posily nie sú až takým prínosom,
všakže Milan?) a „béčko“ Gitonu vysoko 1:6. Každý zo
siedmych zápasov sa začal minútou ticha za zosnulého kamaráta
Sláva Kurčíka a symbolicky po celý čas plakalo i samo
nebo... V nedeľu sa správne, kvôli rozmočeným terénom,
odložilo kompletné kolo veľkého futbalu, takže sme si
zahrali iba na ulici v pravideľnom futbale s kamarátmi, v
ktorom poveternostná situácia nehrá žiadnu rolu.
Samozrejme so všetkým, čo k tomu patrí. Boli to krásne
dva dni, síce fyzicky náročné, ale športovo aktívne. A
šport, v mojom prípade futbal, ma znovu dokázal aspoň čiastočne
odpútať od, tu už spomínaných, pracovných depresií.
DODATOK 08:50 - Pridal som novú fotogalériu, ktorá
je na TOMTO
MIESTE.
pondelok 29.03.2004 (09:50) -
Najnezodpovednejšie médium na svete slúžiace k prenosu dát
je moje CD RW. V noci krvopotne napálená aktualizácia stránky
bola nad jeho sily a svoju životnú púť ukončilo v puzzle
úprave vo firemnom koši. Takže zajtra...
piatok
26.03.2004 - Akokoľvek mi to môže hocikto vysvetľovať,
akokoľvek to môže niekto zdvôvodňovať, akýmikoľvek
argumentami môže kdekto vyrukovať, TOTO NEPOCHOPÍM!!! Mladý,
perspektívny a športovozanietený futbalista už nikdy
neobuje svoje kopačky, nikdy nimi nestrelí víťaznú
strelu, nikdy nevynadá rozhodcovi po neodpískaní nešportového zákroku súpera,
nikdy neobjedná svojím spoluhráčom pivo po vyhratom zápase,
v ktorom strelil rozhodujúci gól, už nikdy... Koľko je na
svete tých, ktorí by to zaslúžili, koľko je na svete takých,
o ktorých by nikto nenapísal ani riadok nekrológu... Prečo
teda on?!
V mužstve Sliača i minifutbalového zvolenského Remosu
je tento týždeň smutno. Smutno bude i v tento víkend na všetkých
futbalových ihriskách nášho regiónu. Údel Miklósa Féhera
z nedávnej minulosti neobišiel ani slovenské trávniky. Odišiel
hráč, kamarát, človek. Dnes má pohreb na zvolenskom
cintoríne a cez víkend bude na nás hľadieť z
bezstarostnej výšky belasého nekonečna... Hrajme, prosím,
aspoň v tieto dni tak, aby už nikto neodišiel za ním. Je
tam síce fajn, ale tu by mohol niekomu chýbať... Zbohom, Slávo!
Dve nové fotogalérie - FUTBALOFÍLIA
I. a GASTROFÍLIA
I. I keď sa to teraz vôbec nehodí...
utorok 23.03.2004 (08:00) - Mám rád
svoju prácu. Je fajn, ak práca okrem dobrého pocitu z nej,
prináša i osobnú radosť. I preto sa nebudem vyjadrovať k
súčasným dňom i udalostiam, ktorým musím čeliť. To
preto, aby ma malo čo baviť i v budúcnosti. K tejto téme všetko.

Víkend plný paradoxov. Nečakaných výhier, ale i krutých
porážok. Ako už táto, neprimerane veľká koláž napovedá,
nebolo to konečne iba o futbale a ja podotýkam, že
chvalabohu! V čase náhleho pominutia zmyslov som totiž
uzavrel bláznivú stávku s ozembuchom Petrom K., ktorý ma
pri stredňajšom potréningovom pive nasr..., teda nasrdil
pri hanlivom posudzovaní mojej kondície a vsadil do
potvrdenia svojej fyzickej nadradenosti sedmičku šampusu. V
sobotu sme proti sebe bežali „tisícpäťstovku“ a po
obrovskom finiši (viď záber vpravo) musel tohtoročný štyridsiatnik
roniť horké slzy. V závode dvoch generácií mu nepomohla
ani moja trojnásobná indispozícia vo forme ťažkej astmy,
boľavého členku a ešte nevyprchanej slivovice z predošlého
dňa. Avšak vo víťaznom šampanskom som si omočil gágor až
po následnom futbalovom zápase s kamarátmi, pretože tesne
po poldruhatisícovom maratóne som odpadol ako bača po litri
borovičky a päťnásť minút ťažko predýchaval... Následný
zápas skončil podľa očakávaní 3:15 v môj neprospech.
Nebola to posledná víkendová prehra, zažil som ešte dve -
na druhý deň na tom istom mieste a s tou istou partiou, moje
mužstvo (skutočne moje, pretože som volil) podľahlo tesne
súperovi (losoval som proti už spomínanému obuchovi) 5:9 a
tentokrát som plakal ja. Večer som si to ešte zhetrikoval v
prípravnom zápase Lieskovca vo Zvolenskej Slatine (1:3), kde
som odchytal prvý polčas a druhý nezmyselne pobiehal v zálohe
a po večernom umytí chodby - čo je v našom baráku činnosť
porovnateľná s náboženským fanatizmom - som totálne
fyzicky zničený, ale šťastný, že som dva dni nemusel znášať
psychické depresie v práci, zaspal spánkom spavodlivých,
pričom si idem túto činnosť úspešne zopakovať po dopísaní
tejto vety (pondelok 23:40). Pekný týždeň i jar prajem.
utorok
16.03.2004 (00:30) (uverejnené až 23.03.2004) - Nie,
tentoraz neaktualizujem stránku v práci, momentálne trpím
dobrovoľnou nespavosťou v interiéri môjho prechodne trvalého
bydliska. Napriek faktu, že minulú noc som venoval dobrovoľným
firemným aktivitám, stal sa fenomén nespavosť mojím
tohtotýždňovým spoločníkom. Snáď len dočasne. Minulý
týždeň mi, vďaka pracovnej zaneprázdnenosti takmer unikli
niektoré podstatné udalosti, ktoré otriasli svetom a ja som
si ich nestíhal uvedomiť. Niet divu, v čase, v ktorom som
sa vracal z práce domov, už spravodajské relácie všetkých
televízií prinášali najnovšie hrôzy novodobého strašiaka
- svetového terorizmu islámskych fanatikov. Moje problémy,
ktoré som dovtedy považoval za stredobod vesmíru, boli
nepodstatné. Po príchode domov sa mi na stole povaľoval dva
dni starý časopis, ktorého titulok v danej chvíli znel ako
bezduchá provokácia...
streda
17.03.2004 (15:10) - Bleskovo, bo zase na mňa čaká
obrovská hŕba roboty. Včera večer som bol zase účastný
prípravného zápasu Lieskovca na umelej tráve v Banskej
Bystrici (keďže som z roboty ušiel na poslednú chvíľu, ušla
sa mi pozícia až tretieho brankára), po minulotýždňovej
prehre s „áčkom“ Dobrej Nivy, sme tentoraz súperili s
banskobystrickými dorastencami, ktorých sme prekvapivo
porazili 3:2 (3:0), no konečne som odchytal aspoň posledných
40 minút. Žiaľ, na úkor našej momentálnej „jednotky“
- Mira Kováča, ktorý si vybral totálne smolný deň a v
10. minúte roztrhol pravý vnútorný meniskus. Jeho čakala
ortopédia, zápas sme dochytali zostávajúci dvaja brankári
a inkasované góly sme si férovo rozdelili :-/ Budúcu
stredu hráme so starším dorastom na tom istom ihrisku, teda
ak sa nám súčasný lazaret podarí aspoň trochu dať
dokopy...
Inak, bieda... V práci som bol doglbaný, pretože po troch týždňoch
nekonečných nadčasov som si dovolil v tento týždeň odísť
raz domov „normálne“, pričom mi bolo zo strany „nesmrteľných“
naznačené, že kým nie je práca dokončená, pracovná
doba o štvrtej nekončí. Ďalej sa k tomu vyjadrovať
nebudem. Pokračujem v drzo prerušenej činnosti a želám príjemný
zbytok týždňa.
pondelok 15.03.2004 (00:30) - Už
len tá kombinácia dátumu a času už musí evokovať vetu,
ktorá bude nasledovať... ČO, PREBOHA, O POL JEDNEJ V
NOCI ROBÍM V PRÁCI?! Dovysvetľujem ráno... - ak dožijem.
piatok 12.03.2004 (15:55) - ...kurva
svet... Pekný a snáď i kľudný víkend, modrá planéta!
štvrtok
11.03.2004 (20:20) - Tieto riadky by nemusel čítať môj
šéf. Aj keď v nich opisujem skutočnú realitu...
Naša firma vydáva cestovateľský Globus
magazín. Nie je tak populárny ako Motyčkov Cestovateľ,
ktorý má redakciu o poschodie nižšie, ale kadil by som si
do vlastného hniezda, keby som nespomenul, že sa mi páči
viac po grafickej stránke (však ju tvorím) a podľa slov
odborníkov i po tej obsahovej. Vychádza už takmer štyri
roky, ak si pamätám, predtým, ako som ho začal „lomiť“,
bola polovica roku 2000, pričom šlo asi o jeho tretie číslo.
Vtedy celá redakcia zastrešovala jedného šéfredaktora,
niekoľko externých dopisovateľov a mňa, ako grafika
reklamnej agentúry, spomínaný časopis spracuvávajúcej.
Vychádzal tri-štyrikrát do roka v diskutabilnej tlačovej i
grafickej kvalite, avšak plný overených, zaujímavých a
najmä inde nezohnateľných informácií. Finišovanie pri uzávierke
pripomínalo posedenie pri čaji o piatej, všetko bolo naplánované,
termíny dodržané a do tlačiarne sa niesli filmy vždy načas,
čo je pri tomto druhu činnosti skôr rarita ako rutina.
Dnes, kedy vydávanie (údajne) krachujúceho občasníka
prebrala nakomplet naša firma, je každé číslo (aspoň
posledné tri) sprevádzané neorganizovaným chaosom, nespočetnými
korektúrami v najnemožnejších termínoch, niekoľkonásobným
predlžovaním uzávierky (pôvodná bola 27. 2.!!!), dopĺňaním
voľných miest na poslednú chvíľu, krátením kvalitných
článkov a pridávaním nezmyselných (vraj prapotrebných)
reklám. Už niekoľkokrát skorigované číslo pripravené
do tlače si niekoľko „odborníkov“ na poslednú chvíľu
pozmeňuje až do aleluja, aby sa nakoniec vrátili k pôvodnej
verzii, z ktorej už neexistuje záloha. A čo ma serie
najviac, všetci, ktorí sú za to zodpovední, si v tejto chvíli
pokojne lebedia pri bezduchom humore dvojice prestárlych
slovenských humoristoch v najsledovanejšej slovenskej komerčnej
televízii, pričom ja som bol, neviemzakého titulu poverený
stihnúť horúci termín v tlačiarni. Vyše dvoch týždňov
som neopustil kanceláriu po oficiálnom skončení zákonom
určenej pracovnej driny a aj dnešnú noc si odseriem (jediný
vhodný výraz, sorry) pri príprave časopisu do zmeškanej
tlače. A ešte som debil, lebo som vraj nervózny a krivo
pozerám na šéfa! Okrem toho sa mi práve v tejto chvíli
(kedy som nevedel ako ukončiť tento zbytočný text) domrdal
vyvolávací automat, čiže do tlačiarne odnesiem makový
prd a nie filmy... A reklamný plátok, ktorý sa hrdí
podtitulom „Časopis o cestovaní a dovolenkách“ je v čudu...
Úžasnééééé dva týždne!
Dodatok (22:15) - Automat sa podarilo opraviť čerstvo
zbuntošeným kolegom, ktorí predsa len majú väčšie
technické znalosti a ja veselo makám ďalej. V lepšom prípade
som doma ešte dnes... Ozaj, včera sme hrali na umelej tráve,
ale fotky sa mi nechce sťahovať z vedľa položeného foťáku.
Jednoducho nechce...
pondelok 08.03.2004 (19:10) - ...a
ja, idiot, ešte v robote... „Blahoslavení chudobní v
duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské...“
pondelok
08.03.2004
(08:10) - Tento dátum i čas nie je aktualizáciou, ale
vlastne len termínom nahadzovania stránky na net, pretože týchto
pár riadkov písmenkujem deň predtým, čiže v nedeľu večer
okolo jedenástej. Aj by som sa na to vykašľal, ale podarilo
sa mi čosi, v čo som v tento divný a krutý čas ani nedúfal.
SPÁCHAL SOM TOTIŽ KONEČNE SĽUBOVANÚ FOTOREPORTÁŽ (keby
som ju hotovú nezabudol minulý piatok napálenú na CD doma,
bol by som ju už ponúkol koncom týždna) z predminulovíkendového futbalového sústredenia v malebnej
dedinke Lom nad Rimavicou, ktorého som sa mal česť zúčastnil
v rámci zimnej prípravy účastníka I. triedy zvolenského
okresu - Obecného futbalového klubu Lieskovec. Sústredenie
v aktívnej fyzickej forme prebiehalo od piatku 27. do nedele
29. februára. Niektoré zábery sú nepublikovateľné, strohý
výber
z ostatných, čo za niečo (podľa mňa) stoja, ponúkam v TEJTO
FOTOREPORTÁŽI. Keď neprší, aspoň kvapavka...
Čo
sa tohto víkendu týka, liečil som si pracovno-osobné
komplexy fyzickou drezúrou - v obe víkendové rána s kamarátmi
na ihrisku, ktorého terén by skôr vyhovoval milovníkom
zimných extrémnych športov, ako futbalovým labužníkom. Nám
však túto rôznorodú zimu ani jeden terén, či počasie
nepokazili radosť z hry, i preto aj v túto sobotu a nedeľu,
napriek mnohým neplánovaným gymnastickým zostavám na
zmrznutom snehu, sme si futbal zahrali a to i celkom kvalitný,
hoci som v oboch prípadoch patril k tým, ktorí na pive
oplakávali prehru... V
sobotu večer som sa úplne zmoril na pravideľnom tréningu
FK Lieskovec, s ktorým údajne už v túto stredu odohráme
prípravný zápas s účastníkom V. ligy Dobrou Nivou na
umelej tráve banskobystrických Štiavničiek. Dúfam, že
budem prítomný, pretože pracovný kolotoč, z ktorého sa
mi už vyše dva týždne nedarí vymaniť, by mala uzatvoriť
práve tohtotýždňová streda. Potom si snáď nájdem čas
na zamyslenie sa nad totálne zanedbanými rubrikami tejto stránky.
Ak ovšem nepríde jar a ja nestrávim všetok voľný čas na
bicykli, na ktorom ako jediný z partie jazdím do úmoru v každom
ročnom období i čase. Toľko z mojej strany pre tento deň.
05.03.2004
(18:30) - Veľmi stručne na záver pracovného týždňa:
Už z nižšie uvedených riadkov je jasné, ako som sa počas
posledných dní cítil. Nechcel som sa sťažovať, nariekať
a najmä kaziť náladu ostatným (zase musím poznamenať, že
sem chodím viac-menej sám, ale predsa...), avšak v čase,
kedy človeka plného depresií počúva kopa „akožeznámych“
jedným uchom dnu a druhým von, bolo jediným ventilovaním písmenkovanie
v úvode a vlastne jedinom aktualizovanom mieste mojej stránky.
Ešte som hrešil, ale keďže mi došli nadávky a nepomáhali
ani vzájomné kombinácie najírečitejších slovenských zľudovelých
výrazov, musel som si o svojej „depke“ aspoň písať. Snáď
existuje latentná nádej, že sa to v závere budúceho
week-u zlepší, preto sa dovtedy nebudem aktivovať v ďaľšom
znechuťovaní návštevníkov webu. Doplním len sľubovanú
fotogalériu (v pondelok, prisahám, ak dožijem) a punktum.
Teraz idem pokračovať v záchrane zmeškanej (nie mojou
vinou) uzávierky Globusu.
Prajem víkend!
05.03.2004
(08:20) - Tu mal byť pôvodne úplne iný text. Včera
som totiž večer o ôsmej prišiel z práce, zapol si comp a
do polnoci spracovával fotogalériu z víkendu, ktorej
zverejnenie tu už týždeň márne omieľam. Po dokončení
som ľahol ako drevo a ráno ju úspešne napálil na CD, že
ju reku v tomto momente nahodím na net. Teraz som v práci a
CD-RW s relevantnými údajmi zostalo doma v napaľovačke. Mám
dvadsaťosem a doteraz som nemal vážnejšie problémy so
sklerózou, avšak v poslednej dobe (možno je to vedľajší
účinok osobných tragédií) sa musím vážne zaoberať myšlienkou,
že i v tejto oblasti by som mal podniknúť nejaké kroky k náprave.
Čiže fotogaléria v pondelok, prípadne (ak budem trčať v
práci i cez víkend - dúfam ale, že nie) zajtra. Taký som
ja ozembuch!
04.03.2004
(09:00) - Upozorňujem, že nasledujúcich pár viet
obsahuje vulgarizmy, ktoré uvádzam kvôli tomu, že inak to
nejde... Kurva, ja som nasratý! Poslednotýždňová
línia úplného dosierania všetkého, čo sa snáď ani
dosrať normálne nedá, úspešne napreduje naďalej.
Tentoraz mi adrenalín zvýšil výpis zo splátkového kalendára
„Prvej stavebnej sporiteľne“. Už dva roky splácam
150-tisícovú pôžičku na byt a stále som na rovnakej
sume. Po informácii od kolegov znalých problému, ide o
vedomú úžeru tejto inštitúcie, ktorá neviemakým
koeficientom ráta úroky a tým pádom som doteraz platil len
na ne. Je to moja blbosť, to priznávam (a nie som jediný,
koho dobehli), serie ma len to, že v tomto zasranom štáte sú
okrádaní len tí chudobní. Keď si všímam tie kreatúry,
ktoré to tu vedú, nemám najmenšiu nádej, že sa to v budúcnosti
zmení. I preto som nasratý! (sranda, koľko významov má
toto zázračné slovo...)
Včera som už nič so sľubovanou fotogalériou nevykonal,
pretože po desiatich hodinách v práci (posledné dva týždne
mám priemer 12) a následnom tréningu, som bol tak zničený,
že som len vynadal susede (tá stará fuchtla chcela odomňa
vysvetlenie, prečo som od víkendu neumyl chodbu) a ľahol
ako drevo... A jebe sa to všetko naďalej... Už sa teším
na ďalší prúser. Prajem pekný, dľa možností úspešný
deň.
03.03.2004 (08:20) - To včerajšie
„zajtra sa ozvem s fotogalériou“ sa presúva na štvrtok,
resp. piatok tohto týždňa. No, nestihol som...
02.03.2004
(14:50) - Sere sa to... pekne postupne, jednoznačne a všetko...
Zajtra sa ozvem s fotogalériou z víkendu, ktorej zábery mi
pochválil i profesionál. Nemal som doteraz na to čas a „vďaka“
novovzniknuvším defektom môjho bytia a žitia, ani chuť.
Čiže hneď po návrate z panského sadám za comp a tvorím.
Ak sa zase niečo nedovrzá... Vlastne, čo sa ešte môže
doondiť, keď už všetko doondené je... :-/
01.03.2004
- Momentálne sa nachádzam v stave, nedefinovateľnom výrazmi,
ktoré by neurážali spisovnú slovenčinu. Obrovský diel na
tomto psychickom hendikepe má súčasná totálna pracovná
vyťaženosť a osobné depresie z tohto zvláštneho sveta...
Jediným morálnym povzbudením bola tohtovíkendová trojdňová
fyzická likvidácia na futbalovom sústredení v prekrásnej
prírode Veporských vrchov, konkrétne v dedinke Lom nad
Rimavicou, kde z nás tréner Lieskovca vyžmýkal posledné
zbytky kondície do poslednej kvapky krvavého potu :-) Ledva
chodím... Ozvem sa aj s úžasnými fotkami v priebehu týždňa,
ale bohuprisahám, neviem ešte kedy to stihnem. Fakt!
26.02.2004
- Napriek obrovskému kvantu práce, idem na trojdňové sústredenie
futbalového charakteru. Som síce fyzicky dobitý (na včerajšom
tréningu som testoval boľavé kolená a nastrieľal som OSEM
gólov, ak som sa ešte nepochválil), ale potrebujem vybiť tú
odpornú morálnu depresiu minulých dní! Ak to prežijem
(trojfázový tréning od piatku do nedele), ozvem sa v
pondelok. Zatiaľ aspoň jedná básnička, ktorú som zložil
začiatkom tohto týždňa, keď mi bolo ešte ako-tak veselo:
Biely je sneh
a zelená je
tráva,
rómovia rabujú,
nuž to sa stáva.
Zelený je štvrtok
a biela
sobota,
najviac vraj
chýba im,
poriadna
robota.
|
Čierny je
vesmír
a modrý je
svet,
radi by
robili,
najradšej
hneď.
Nad zlato
viac než soľ,
dobrá je
rada.
Problém však
vyrieši,
premúdra vláda.
|
Každý róm
zamaká
na vlastnej
roličke.
Prázdno bude
v krčme
a plno v
chladničke.
|
25.02.2004
- Stres, depresia, zúfalstvo. Týmito tromi fenomenálnymi
pocitmi momentálne ovplýva moje bytie, či vlastne nebytie v
rámci tohto zvláštneho sveta. Od víkendu som vlastne ani
nebol doma, seriem sa v robote so „zákazkami“, ktoré
niekto nedodal včas, no plánovaný termín vyhotovenia
samozrejme vyžaduje dodržať. „Idiot“ je pojem nesmrteľný
a vždy si to niekto musí zlíznuť. Kdeže je oslava bratových
narodenín, kdeže Liga majstrov, kdeže dnešný tréning...
V robote sa budem drbať až do neskorej noci. Celý týždeň.
I preto kašlem i na tento úvod a vrhám sa do osídiel ľudskej
hlúposti prevtelenej do hasenia nezmyselných pracovných úkolov...
23.02.2004
- Ruplo mi koleno. Nie dobre sa mi to píše, však koho by tešilo,
keby v najbližších dňoch musel tŕpnuť, či mu zase
nehrozí nedobrovoľné stop v (i tak dosť mizernej) kariére
futbalového brankára, ktorý stále v kútiku duše dúfa,
že jej vrchol ešte na neho čaká v nejasnej budúcnosti...
Najhoršie je, že sa to stalo úplne nevinne v pravidelnom
sobotnom „zápase“ s kamarátmi, kedy som v snahe poslať
krížnu nahrávku na voľného spoluhráča zrejme zle
nakopol zmrznutú loptu a natiahol si čosi v kolene. Potenciálnych
diagnóz môže byť celá kopa - od tých veselších
(natiahnutá šľacha alebo svalové zranenie) až po tie, čo
sa mi až zle píšu - čosi s meniskom alebo nebodaj s krížnym
väzivom... Je tomu presne rok, čo som bol na toto koleno
operovaný, tŕpol som po celú sezónu, najmä v zápasoch,
ktoré sa hrali na tých najnemožnejších terénoch
(pravidelný návštevník vie, že mi v najväčšej životnej
záľube neprekážal ani sneh, ľad, či prietrž mračien) a
paradoxne, keď som už dúfal v ukončenú rekonvalescenciu,
stane sa mi takýto hlúpy úraz v najslnečnejšiu februárovú
sobotu na (konečne) vyschnutom ihrisku zvolenského gympla...
Súčasnú náladu mi nepovzdvihol ani skvelý zážitok zo
skvelého filmu Vertical Limit, ktorý som akurát
dopozeral.
V čase písania týchto bludov je síce ešte len nedeľný
večer, ale už teraz viem, že tento týždeň budem v totálnom
časovom strese, koná sa totiž v redakcii ďalšia uzávierka
časopisu a
dokončuje asi milión iných, samozrejme súrnych robôt. Kým
sa z týchto pracovných aktivít a najmä z novonadobudnutého
zranenia spamätám, je tu aspoň jedna fotogaléria
zvolenského námestia z tohto víkendu a v bledomodrom rámiku
pripomenutie si mojej depky spred roka.
Stalo
sa pred rokom (z archívu 2003) |
streda
26.02.2003 - Dnes som prvýkrát cielene zaťažoval kolená
po vyše štvormesačnej nečinnosti. Po nekonečnej dobe som
znovu sedel na bicykli, čo bolo i zjavne poznať. Bytostná túžba
po aktívnom športovaní vyústila v podstatnú zmenu životného
štýlu i prehodnotení priorít. Napriek tomu, že paradoxne
vďaka športu už mesiace nešportujem, najväčšou
prioritou zostala túžba znova hrať aktívny futbal. Minulý
týždeň sa mi to takmer stalo osudným. Možno som mal ešte
počkať, nie trepať sa na palubovku telocvične. Snaha vrátiť
sa čo najskôr do pôvodnej fyzickej kondície však zvíťazila nad
zdravou obavou z neukončenej rekonvalescencie operovaného
kolena a zbytok týždňa som v bolestiach odkríval. Okrem toho, na
polceste k operačnému stolu je i druhý meniskus... „Zdravý
človek má milión želaní, chorý len jedno“ - koľkokrát
som túto pravdu už počul, žiaľ naplno ju človek pochopí,
až keď je pre neho aktuálna. Darmo sa vyhovárať na
doktorov, ktorí už v začiatku mohli riešiť zranenie
artroskopiou, no namiesto toho naordinovali fixnú ortézu. V
stave, v ktorom sa slovenské zdravotníctvo nachádza, je i
takáto aktivita zo strany lekárov zázrakom... Sedem tréningov
týždenne na troch rôznych typoch povrchov (tráva, parkety,
asfalt) bolo na kolená nestráviteľným zaťažením. 15.
október 2002 bol tým osudným dňom, kedy vypovedali službu...
Nechcem sa už k tomu vracať, jediným cieľom, priam snom,
je postaviť sa v blížiacej jarnej sezóne medzi žrde
futbalovej bránky. K tomu momentálne smeruje všetka moja
aktivita na úkor všetkých ostatných činností (i tvorbe
tejto stránky). Ak sa mi to podarí, teda ak v šťastí
odohrám tohtoročné futbalové súťaže, nebude na tomto svete šťastnejšieho tvora. Prisahám!!!
|
18.02.2004 -
Dnes možno aktualizujem svoju stránku poslednýkrát v živote.
Pretože už o šiestej večer nemusím byť medzi živými...
Plánujem totiž v tom čase zverejniť kamarátom najnovší
prírastok v rodine bulvárnych plátkov regionálneho
charakteru. Zvolenský Nový Čas vyšiel dnes vo svojom prvom
čísle. Jeho titulku si môžete pozrieť TUTO
a tí, ktorí sú zasvätení do témy, už určite tušia, že
tie reči v úvode o mojom zlynčovaní, neboli mlátením prázdnej
slamy. Takže, ak by som sa už neozval, zaradil som sa do
zoznamu obetí, ktoré zahynuli, aby ostatní boli informovaní
o krutej realite v jej najstrašnejšej podobe :-)

13.02.2004
- „Piatok trinásteho“. Od rána som nútený počúvať
samostresovacie typy, ktoré robia vedu z kombinácie údajne
„nešťastného čísla“ a „nešťastného dňa“.
Pritom trinástka je tak nádherné číslo, v konečnom dôsledku
v tento deň mávame občas i výplatu - ohodnotenie to
celomesačného plného pracovného nasadenia všetkých
zamestnancov našej firmy... A piatok? Neviem, kto čo má
proti piatku. Však je to posledný pracovný deň v týždni,
keď už nie nič iné. Lepšie mi však sedí pojem „šoférsky
deň“, kedy si na pivo sadnú i moji kamaráti, ktorí si
zarábajú na každodenný chlieb poctivým krútením piateho
kolesa u vozu. A ak by aj bola trinástka a piatok negatívnymi
faktormi sužujúcimi ľudstvo, zobrané čisto matematicky
(aj keď na to nevyzerám, chodil som do matematickej triedy)
- mínusy sa vykrátia a výsledkom je plus - v tomto prípade
dnešný deň. Tiež som síce nevstával v dobrej nálade,
ale potešil ma jeden dialóg ráno vo zvolenskej Hypernove.
„Ja som z Lučenca, ale radšej nakupujem vo vašej Hypernove, pretože tá naša je tam postavená nejako naopak.“.
„Ale čoby, Hypernova je postavená dobre, naopak je Lučenec.“
Mimochodom, prajem veselého a hlavne šťastného Valentína,
hoci tento sviatok ma tiež dosť serie. Keď mám raz totiž
niekoho rád, nepotrebujem na vyjadrenie svojich citov jeden
deň v roku. Mal by som tak konať denne. Ja napríklad svoju
lásku k pivu vyznávam vždy, čo je to len trochu možné.
Hoci, v kútiku svojej romantickej duše mám pocit, že tu
ide predsa len o čosi iné... Tak pekný víkend!
P.S.: K fotke - predsa len, keď už je ten Valentín,
tak Ti želám moja Anča dreveného charakteru (zbalil som ju
už pred pol rokom a píšem o tom TUTO)
čo najviac sucha a tepla a čo najmenej červotočov a úchylov,
ktorí chodia na pivo do Tvojej krčmy s hoblíkom... A ešte
dávam do pozornosti jednu moju dávnu jarnú BÁSEŇ.
Tak.
11.02.2004
- Nejaký ozembuch mi včera povedal, že z pozície momentálnej
nadvlády zimy bola včerajšia chumelica jej labuťou piesňou.
Trt! Dnes ráno ma zobudili aktívni susedia (výnimočne nie
hádkou) a podľa zvuku mi hneď bolo jasné, že je zle. Nepríjemný
hrkot odhŕňacích strojov a nástrojov všemožných konštrukcií
ma vytrhol z bezvedomia už o piatej ráno a pohľad z okna
dal mojej rodiacej sa depresii jasný smer. Sneh! Síce len zo
päť centimetrov, ale predsa. Do práce som meškal. Odhrnúť
tento vrak (viď foto) nebol až taký problém, horšie to
bolo na cestách. Klasika - posolené, ale neodhrabané. Jediné
cestárske auto som stretol na diaľnici a aj to malo zdvihnutú
radlicu. Našťastie tentokrát som mal možnosť pozorovať
len jedinú haváriu a aj tá bola len taká (na momentálny
stav ciest) banálna... A to má byť zajtra už mínus dvadsať.
Čo som komu urobil?!
10.02.2004 -
Hnusná zima! V nedeľu sa už zdalo, že, aj napriek nízkemu
dátumu, nadvláda krutej zimy evidentne poľavuje, a tu zrazu
toto! Kalamita v plnej sile. Skrížené kamióny, ochromená
doprava, nervozita šoférov i chodcov a k tomu všetkému
tradične nepripravení cestári. Tento záber je z diaľnice
medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, ktorou som sa podvečer
vracal z práce (viem, pri šoférovaní sa nefajčí,
netelefonuje, nefotí, nesúloží...) a kompletný povrch
asfaltu bol pokrytý zamrznutým snehom. Príjemne ma ale
prekvapili spolutrpiaci (pôvodne som napísal spolutrpáci)
šoféri, z ktorých len nepatrná menšina jazdila ako na
rally, čo sa jednému z nich nakoniec nevyplatilo a skončil
v garáte tesne pred Zvolenom. Mne sa podaril ukážkový šmyk
až na kruhovom objazde v meste pod Pustým hradom, niekoľkoročné
skúsenosti z počítačových simulácií však zabránili
neplánovanej turistike zvolenskými garátmi. Viac-menej úspešne
som sa dopravil domov, kde (momentálne je ešte pondelok
tesne pred polnocou) konečne na vlastnom - i keď ešte stále
nie 100%-ne funkčnom počítači - klepem tieto nezmysly.
Tento fakt je zároveň i prísľubom do budúcna, kedy by som
už chcel konečne spojazdniť i ostatné podstatné rubriky
mojej stránky, i vyradiť tie, ktoré už stratili zmysel.
Pri tejto príležitosti chcem znovu dať do pozornosti
najbohatšiu podstránku „Archív“,
ktorá mapuje moju internetovú existenciu od roku 1999. Všetky
podstatné informácie i odkazy na vtedy aktualizované
rubriky nájdete v tých miestach, pretože ostatné stránky
- žiaľ, plne priznávam moju lajdáckosť - sa nachádzajú
v niekoľkomesačnej karanténe... A ako to tu vyzeralo pred
rokom? Viď nižšie:
Stalo
sa pred rokom (z archívu 2003) |
utorok 11.02.2003 - Človek by už
ani neveril, čo za ozembucha som ja. Nasľubujem hory-doly,
snáď aj motoráčik do Banskej Štiavnice by som prisľúbil
znovuspojazdniť, no keď dôjde na lámanie chleba, moja
aktivita sa nápadne pripomenie prísloviu, „skutek utek“.
Totálne nezodpovedná kreatúra - to je prosím moja diagnóza!
I keď je pravdou, že zase (koľkýkrát to už omieľam)
nebolo času. Minulý týždeň som hýril v nemocničnej
opatere v Blave, po operácii meniskusu zase á lá krívajúci
de Pejrak vo zvolenských aktivitách, zajtra idem na
vyberanie tých špagátov, ktorými mi poplátali diery v
kolene a o tri týždne (ak motyka vystrelí, a to by už konečne
mohla), začnem s prvými pokusmi o zhodenie tuctu kíl, úspešne
nabratých štvormesačnou nútenou športovou pasivitou.
Akokoľvek sa však snažím, na tento elektronický chlievik
mi času nezostáva, nech to organizujem akýmkoľvek spôsobom.
A to už dnes večer (10.02.) už štyri hodiny trieskam do klávesnice
i pošuchujem myšou po stole - a čo som stihol? Makové oné...
Takže k sľubovaným veciam, ktoré tu mali pribudnúť, ale
nepribudli, pretože... nebudem to do nekonečna opakovať...
Čiže:
• fotoreportáž z Casey Blava, polovica januára
(snáď už tento týždeň :-/ )
• turnaj v halovom futbale, ktorý sa udial tento víkend
(klepnem to do piatku)
• sľubovaný „Sedlák v
Blave“ (ono je to už síce napísané,
ale... čo ja viem, nepáči sa mi to... dokonca zápisky sa
mi niekde z vrecka potratili, asi som ich opral)
• ha, už sa mi nahromadilo pár vydarených záberov z našej
krčmy, takže snáď aj takáto záležitosť sa tu objaví,
ale to zrejme neskôr... (viď ilustračné foto)
No, veď uvidím, ako bude, a či vôbec bude. Pre túto chvíľu
sa na stránku vyprdúvam, utekám zastaviť práčku, potvora
- snaží sa vyskackať z kúpelne na chodbu, čo zjavne
nepatrí k jej náplni práce. Zrejme jej atletický výkon
ocenia i susedia, žmýkať o jedenástej večer asi nepatrí
k bežným zvyklostiam národa slovenského, v paneláku živoriaceho.
:-)))
|
09.02.2004
- Som nazlostený, ako akcionár BMG-investu! Tieto riadky
mali uzrieť svetlo sveta už doma na novom počítači, no
prd makový sa tak stalo. Nepredvídateľné hardvérovo-softvérové
problémy ma zase nútia konať aktualizáciu načierno v
pracovnom pomere, i preto predošlý víkend zhrniem len v pár
vetách. V piatok večer som riešil nový comp. Všetko, čo
malo fungovať bez problémov, začalo haprovať. Najprv sme s
kolegom nerozchodili TV výstup, potom začala blbnúť
zvukovka a v sobotu ráno ma nadchla svojím výkonom i
grafická karta. Pritom všetky nové komponenty majú kvalitu
momentálneho počítačového top trendu, i preto som celý víkend
prenadával. V sobotu som si komplexy z tohto faktu vyplynuvšie
liečil dopoludňajším futbalom s kamarátmi a večer som
absolvoval likvidačnú dvojhodinku na tréningu s mužstvom
I. triedy - ŠK Lieskovec, ktoré sa chystá na jarnú časť
sezóny. Polomŕtvy som sa doplazil domov a ráno som už
znovu naháňal guľatú neplechu na ihrisku Gymnázia, ktoré
sa nám konečne po sobotňajšom solení roztopilo. Zážitok
som mal zase v Kauflande, kde som bol vyslaný kúpiť cestársku
soľ. Ľudia, ktorí sa vonku bili o košíky, následne vnútri
zase o zľavnené výrobky a pri pokladni o najlukratívnejší
flek, pozerali na mňa ako na debila vo futbalovom drese, ktorý
s desaťkilovým vrecom technickej soli narušuje ich športové
zápolenie v interiéri hypermarketu. Dôchodkyne
neidentifikovateľného veku zabudli na svoju fyzickú
indispozíciu a zápasili s tínedžermi o zľavnené jogurty
ako za mlada v socialistickej samoobsluhe a nakulmované paničky
si trhali účesy v boji o strúhadlá na reďkovku za polovičnú
cenu. No proste nádhera. Potom si ťukali na čelo, keď dokmásané
prechádzali s nákupom okolo ihriska a videli naše športové nadšenie
v plnom futbalovom zápale. Hold, Slovensko...
Za celý víkend som, napriek rôznym „neodolateľným“
ponukám, rázne zredukoval posedenia s kamarátmi na minimum a moja pivná
aktivita sa skresala na neuveriteľných šesť pív za tri
dni, čo je tohtoročný najslabší výkon, za ktorý sa síce
verejne hanbím, ale osobne ma to veľmi teší. Takže teraz
idem zase makať a večer zase riešiť tú AMD 2,4 gigovú rárohu.
Česť práci a príjemný pondelok, národ do Európskej únie sa tešiaci.
03.02.2004
- S hlbokým zármutkom oznamujem všetkým mojím pravidelným
návštevníkom (áno, vám obom), že dnes, tesne po siedmej
hodine rannej, odišlo moje súkromné mendochino 300 (rozumej
PC II 300 MHz) do večných lovíšť počítačového sveta.
S úsmevom na perách... Posledný hudobný mix uzavrela
skladba od Queenu - Show must go on a pri nekrológu znela
nesmrteľná Return to innocence od Enigmy. Hneď na to som ho
odpojil od životodárnych zdrojov a naveky uzavrel jeho životnú
púť. Prežil som s ním krásnych päť rokov. Občas síce,
ozembuch, zlostil k nepríčetnosti a k záveru svojej
existencie už potreboval maximálnu „dôchodcovskú“
opateru, ale väčšinou odvádzal plnohodnotný výkon k plnému
ukojeniu svojho majiteľa. Dnes, tretieho februára dvetisícštyri,
odišiel na zaslúžený odpočinok. Momentálne sa už
pracuje na jeho nástupcovi, ktorý, vďaka počítačovej
evolúcii, prevýši ho svojím výkonom niekoľkonásobne.
Bolo to nutné, však i kvôli totálnemu krachu systému som
už nedokázal aktualizovať svoju stránku i vykonávať akékoľvek
operácie náročné na jeho pamäť. Preto som bol nútený
zvoliť jeho nástupcu. Bez referenda i predčasných volieb.
Z pozície diktátora. Od zajtrajšieho dňa (samozrejme, že
ak Boh dá) začnem konečne čosi tvoriť na stránke bez
strachu, že mi v polovici niekoľkohodinovej aktivity padne
celý systém (dúfam). Napriek tomu patrí môjmu prvému počítaču
PC II 300 úprimná vďaka za predošlých krásnych päť
rokov. In memoriam...
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! Vitaj Pentium IV. (pre
informáciu niektorých drúkov, ktorí majú tendenciu si naďalej
robiť zo mňa vrtuľu, na fotke je môj anorektický kolega,
nie ja! Pochopte, že 105 kilo vyzerá inak!!!)

02.02.2004 - Tak toto je celá naša tohtovíkendová
futbaluchtivá partia, ktorej ôsmi účastníci sme sa na
snehom zapadnutom ihrisku gymnázia po dva dni naháňali za
guľatým čudom i následne v priestoroch neďalekej krčmy
zase vzpierali pollitráky za účelom doplnenia vybehaných
kalórii. Chýba ešte jeden účastník, ale ten si fotku
nezaslúži, pretože po každom zápase opovrhuje našim
kolektívom a uteká k milujúcej manželke na vysokokalorický
obed a tým pádom stráca nárok na akúkoľvek úctu i
zmienku o svojej irelevantnej existencii.
Cez víkend som okrem spomínaných „zápasov“ ešte
absolvoval jeden likvidačný tréning s mužstvom Lieskovca
(dve strašné hodiny v posilňovni) a nekonečne náročnú,
ale spontánnu akciu s futbalistami najnemožnejších klubov
v pivárni Hubert, pri ktorej mi, chvalapánubohu, došli
baterky vo foťáku, i preto tu neuvediem ani jeden
kompromitujúci záber... :-)))
Posledná
vec - môj brat Erik má dnes meniny. Hoci v Amerike sa čosi
podobné zrejme neoslavuje, ja mu prajem to čo sa pri takýchto
príležitostiach zvykne želať, najmä nech v
kapitalistickej cudzine zostane čo najdlhšie, pretože takto
mám svätý pokoj a celý byt pre seba. :-))) Prajem pekný nový týžden
a sľubujem, že to tu už dám konečne do poriadku. Liečim
totiž zničený počítač novými komponentami, takže snáď... No veď uvidím :-)
30.01.2004
- Musím takto: „Bože, ochraňuj ma od idiotov, ktorí pod
krycím názvom ,zákazníci‘ likvidujú moju pracovnú
existenciu v jej fyzickej i psychickej forme a svojim debilným
prístupom tak postupne a premyslene degradujú globálnu
koncepciu môjho sebaovládania z tohto faktu vyplynuvšieho a
odpusť im, pretože nevedia čo činia a najmä čo sa môže
s nimi stať, ak s tým neprestanú, i naplň ma silou vydržať
ich odbavovanie sa na mne až do štvrtej hodiny dnešného
popoludnia, kedy s obrovskou úľavou opustím tento pekelný,
zlými duchmi posiaty priestor, plný ľudskej zloby a núteného
pracovného nasadenia i odoberiem sa do miest naplnených láskou
a ohnivou vodou, ktorá lieči rany na duši i tele, spôsobené
práve týmito diablami v ľudskej podobe. Amen.“
29.01.2004 (14:15) - info pre
futbaluchtivých kamarátov - www.hemendex.sk/zimny-turnaj.htm
- pár fotiek z víkendového turnaja, nestíham k tomu napísať
viac, sorry. Preklepy prehliadnite, nečítal som to po sebe.
Snáď zajtra viac.
26.01.2004
- Mínus dvadsať stupňov v tieni a polorozpadnutá hala výstaviska
nás v piatkové ráno privítali v metropole východného
Slovenska. Absolútna dezorganizácia vládla po celú výstavu
Tour 2004, ktorej sme sa zúčastnili s časopisom Globus,
čo sa odrazilo i na návštevnosti verejnosti a v „našom“
pavilóne E (viď obe foto) i na zdraví vystavovateľov. V
posledný deň už nebolo firmy (cestovnej kancelárie), v
ktorej by nebol niekto prechladnutý. Polovica budovy bola
totiž v troskách a približná teplota sa v miestach určených
pre cestuchtivú verejnosť pohybovala v jednociferných
plusových hodnotách. Minisukne i hlboké výstrihy zostali v
nevybalených kufroch a hostesky (na ktoré sme sa tak tešili)
mrzli v pulóvroch pri čaji a varenom víne. K zvláštnej
atmosfére prispeli i samotní „akoženávštevníci“,
ktorých sme rozdelili do dvoch kategórií - seriózni záujemci
o dovolenky (v našom prípade o cestopisný časopis) a hraboši
prospektov, pričom posledne menovaná kategória
predstavovala asi 90 percent. Najčastejšie otázky typu -
„máte kalendáriky?“; „môžem si zobrať?“; „čo máte
zadarmo?“, zvyšovali adrenalín našich, inokedy pokojných,
pováh. Niektorí dokonca ani nepozerali na to, čo berú,
habali všetko, od prospektov až po slané tyčinky, nebolo
dokonca raritou stretnúť hrabavé typy s predpripraveným
vrecom, do
ktorého ládovali všetko, čo bolo v dosahu ich pazúrov.
Domov odchádzali spokojní, s výrazom víťaza krajskej súťaže
v zbere starého papiera. Napriek tomu to bola dobrá skúsenosť,
po výstave v bratislavskej Inchebe, ktorej sa zúčastnila
menežérska sekcia nášho vydavateľstva, sme si po porovnaní
výsledkov, utvorili predbežný obraz o celkovej „obyčaji“
národa na oboch koncoch našej drahej vlasti.
V
nedeľu som sa nanominoval na záverečnú fázu sálového
futbalového turnaja, ktorý mi v čase mojej aktivity v Košiciach
(v sobotu), vynikajúco predchytal v základnej skupine brankár
nášho „béčka“ Miro Lecký a Investex postúpil do
play-off z prvého miesta. V nedeľné ráno nás však privítal
súper ako hrom - ŠK Slovakia, ktorý momentálne tróni na
prvom mieste v mestskej minilige. Po minuloročných turnajových
výhrach (raz v boji v semifinále a potom vo finále), sa nám
tento rok proti Slovakii nedarí. Napriek tomu sme podali
vynikajúci výkon a po remíze 2:2 sme prehrali až po
pokutových kopoch. Turnaj pre nás skončil, Slovakia to
nakoniec dotiahla až do finále, kde prehrala s Javankou 0:1.
O košickom výlete i turnaji sa rozpíšem v priebehu týždňa,
keď spracujem informácie a fotky. Pre túto chvíľu sa idem
vrhnúť do pracovných povinností, pretože práca šľachtí
a ja šľachetným byť neskonale túžim.
Pokračovanie...
|