Po vyčerpávajúcej jazde v druhej nápravnovýchovnej triede zrýchleného vlaku dorazil až na samý kraj kráľovstva do obrovského veľkomesta. Bolo tak veľké, že mu konca nedohľadel - možno i preto, že pre hmlu nebolo na vlastný nos vidieť. „Ej čože, som ja chlap rúči, ja sa vo svete nestratím“, povedal si a vystúpil do tmavej hmly. Prvé, čo ho zaujalo bolo, že veľkomešťania nie sú takí ľudia, ako v jeho dedine. Ani čo by ich tmavým krémom natrel. I hneď k nemu, len čo z vlaku vystúpil, napochodovali zo dvaja piadimužíci v dajakých vreciach zabalení, i takto mu vravia: „Dyk, sedlák, némáš cígu?“ - sedláka prekvapilo, že ho poznajú, hoc nerozumel poriadne ich reči. Cígu v živote nevidel, i preto odpovedal, že nemá. „Ma nééser, né?!“ - povedalo čudo a odpochodovalo naspäť k svojej lavičke, na ktorej dovtedy spalo. Sedlák bol dosť prekvapený, lebo vôbec netúžil vykonať veľkú potrebu na, už i tak podivne zapáchajúceho tvora. Keďže mu to ale pripomenulo, že už vo vlaku pociťoval nutkanie „vyjsť s pravdou von“, začal hľadať príslušnú latrínu. Po niekoľkohodinovom blúdení v neprehľadnej spleti svetiel, chodieb a krčiem, našiel, čo hľadal. So slzami i h... na krajíčku sa doplazil k dverám, za ktorými tušil úľavu, avšak do cesty sa mu postavil poldruha metrový ozembuch, že vraj „névíš čítat, sedlák?!“ Nuž so slzami v očiach sa zle číta, i spýtal sa sedlák (znovu prekvapený znalosťou mešťanov), že čože také podstatné sa píše na dverách, ktoré znamenali pre neho takmer cestu do raja. „Pisoáre za dve kačky a hájzel za päť!“ - zrúkla obluda. „Kde by som ti ja, synak, kačky v tejto ročnej dobe nazbieral? Však poslednú mi sused Pišta traktorom prešiel minulú jeseň, keď sa z po jesennej orbe z krčmy vracal.“ „Ty brďo májový, päť korún naval!“ Nájsť v tej chvíli v ponožke požadovanú sumu bolo takmer nemožné. Sedlák však pozbieral posledné sily a vrazil príšere do chlpatého hnátu príslušnu mincu a dvere do raja sa otvorili. Polomŕtvy zacúval do príslušnej kabínky s gaťami na pol žrde, keď tu zrazu spoza neho ozvalo sa zlostné: „Kde si néchal oči, débile, védla choj, néévydyš, že tu séérem?!“ Takmer do lona miestnemu zákazníkovi vypustil obsah svojich čriev, no v poslednej chvíli zastavil dodávku a v predsmrtných kŕčoch sa vplazil na susedné bidlo. Delostreleckú paľbu nezistiteľnej kadencie ukončil slastným „óóóch“, keď tu zrazu z druhej strany ozvalo sa radostné „názdar!“ Sedlák bol slušne vychovaný a, hoci pomerne prekvapený, odpovedal na nečakaný pozdrav „Pamodaj šťastia i Tebe.“ „Jáko sa máš?“- zaznelo zvedľa. „Nuž teraz už dobre, hoci chvíľu to vyzeralo, že nestihnem...“, no prerušil ho hlas z vedľajšej kabínky: „Víš čo, brnknem Ti neskor, dajaký sedlák tu do mna zvédla hučí“. I prekvapil sa sedlák v ten deň už potretíkrát - z kerej onej ma tu poznajú a komu to tam brnkajú? Nebolo treba sa tým zapodievať, lebo vo vedľajšom záchode sa ozval hukot vodopádu a spokojne mrmlajúc vyšiel neznámy do šera miestnosti. V ruke držal nejakú malú krabicu, ktorá svietila a zrazu sa z nej začali ozývať divotvorné prenikavé zvuky. Sedlák naposledy také počul, keď svojmu psovi Bodríkovi skočil na chvost v tvrdých bagandžiach. Veľkomešťan tam žiadneho psa nemal a teda mu ani na chvost stupiť nemohol. Pípajúcu krabicu si však priložil k uchu a začal zase čosi mrmlať. „Asi má v nej nejakého tvora, ktorý nemôže na svetlo“ - pomyslel si sedlák, i obliekol sa. Bolo už načase odísť, lebo ho začali štípať oči z tej nádielky, ktorý tam zanechal. Keďže ani za ten svet nevedel násť vedro s vodou, aby to zalial, hodil rukou a pobral sa k východu. Zrazu sa spoza neho znovu ozval ten záhadný hukot vodopádu, pričom obsah misy bol zaplavený až po okraj. Prúd vody penil a snažil sa dostať pomedzi sedlákové exportné produkty. Márne však. Nepretlačil. I hľadal iné východisklo. To sa naskytlo v hornej časti a masa blata a vody sa začala prelievať cez misu. Sedlák ledva uskočil. „To nebude dobré“, zreval a utekal k dverám. Tam už stála stará známa poldruhametrová opacha s otáznikmi v očiach. Sedlák nemal čas na vysvetlovanie i prerútil ju a s panikou cestujúceho potápajúceho sa Titaniku utekal hore schodmi do vstupnej haly. Tam ho znovu obkolesila hromada čiernej hávede, no sedlák nemal čas na diskusiu, v diaľke za sebou totiž počul ten známy hlas s podzemia, ako kričí: „Kam šlo to hovado, čo mi hajzel obsralo?!“. I vybehol sedlák z budovy, bežal, bežal, a bežal by až doteraz, keby nenarazil do čohosi nevysvetliteľného a nepochopiteľného. Akási opacha na kolesách, zdanlivo pripomínajúca mikrobus suseda Ondra, sa mu postavila do cesty. Bola obrovská, v strede mala harmoniku ako heligonkár Jožo, a na streche dve dlhé tykadlá, ktoré sa zachytili na nejakých drótoch nad nimi. „Kto si zvere?“ - opýtal sa sveta neznalý sedlák obludy? A tá miesto odpovede prešla do protiútoku, skoro sedláka prekotila a už si to šinula k skupine nervóznych veľkomešťanov. Otvorila svoje štyri papule a ľudia do nej, tak ako Jonáš do veľryby, vstúpili. Celkom dobrovoľne. Ozruta s poradovým číslom 210 sa odšinula nevednokam a sedlák zostal sám. I bezradný vstúpil do prvých dverí, ktoré sa mu naskytli. Tie pokračovali schodiskom dole až ku koľajniciam, kde stáli tvory, podobné tomu hore. Len boli o čosi užšie a tykadlá mali tvarované do kosoštvorca. Sedlák vedel, čo je kosoštvorec, pretože bol všeobecne vzdelaný - s rodiny to dotiahol v tejto oblasti najďalej - po štvrtú triedu. I keď na piaty pokus. Tvory jazdili po nejakých rezancoch, čo sa sedlákovi náramne páčilo, videl to už vo vlaku, ktorý mimochodom kedysi jazdil i cez jeho dedinu. Natrieskaný do prasknutia, kým ho z dôvodu minimálneho využívania cestujúcimi nezrušili. Potešil sa sedlák, že i vo veľkomeste majú lokálky a nastúpil do prvej, ktorá k nemu podišla. Chvíľu hladel ako puk, kade sa do nej dostane, no našťastie jeden z miestnych mu pomohol, stlačil akýsi vysvietený zelený gombík, otvorila sa papuľa a sedlák vošiel dnu. Papuľa sa zavrela a netvor sa pohol. Sedlák v šoku vypleštil okále a začal sledovať cez okno mihajúce sa veľkomesto. Sedlák cestoval.
Pokračovanie nabudúce