nedeľa 13.03.2005 (22:30)
Aby som vysvetlil, prečo zase neaktualizujem: už dva týždne sa vo firme, kde som zatiaľ zamestnaný (schválne nepoužívam výraz „našej firme“, pretože už dávno to nie je miesto, kde sa každé pracovné ráno teším - a verte mi, že bolo!), sa rekvalifikujeme na nový tlačiarenský stroj - teda zatiaľ sa učia tlačiť novici, my pozostalí sa školíme na prípravu tlačových podkladov online systémom. Učia nás odborníci zo Slovenska, Čiech i Nemecka, všetko je neskonale náročné po morálnej a pre chalanov z tlače i fyzickej stránke, je to pochopiteľné, keď z grafického štúdia sa stáva tlačiareň. Tri týždne dozadu sme sťahovali celú firmu, do dnešných dní nikto nevie, čo bude robiť (šéf z nás chce mať univerzálnych muklov, čo samozrejme nie je možné, ale presvedčte šéfa...), čiže celých päť pracovných dní je jeden veľký nezmyselný kolotoč bez akejkoľvek koncepcie, kedy je človek rád, že z roboty vypadne o ôsmej večer a doma sa zničený už len zloží horizontálne. Následný víkend slúži na spamätávanie sa z týchto stresov (i keď šéf občas navrhne makať i počas neho!!!) a všetko elektronické je prirodzene odporné. Osobne počítač zapínam len na pozretie si mailov, hudobný relax a v sobotu večer som dokonca nezvykle zavítal i na stránky, v ktorých sú tie nezmyselné odkazy typu „ak máte viac ako 18 rokov, vstúpte“. By ma zaujímalo, kto nevstúpi, keď je už pred dverami :-) 
Ďalšou nepríjemnosťou je fakt, že už poldruha týždňa som nehral futbal. V stredu som nestihol tréning, pretože Nemčúr sa u nás zasedel až do ôsmej a ja som poctil návštevou futbaluchtivých kamarátov až na pive, v sobotu sa zrušila telocvičňa kvôli nejakému trápnemu turnaju a nedele už pár týždňov nehrávame - v polmetrovom snehu sa jednoducho nedá... Včera okrem toho ešte dva metre odomňa drbol z trojposchodového baráku nakomplet sneh zo strechy, keby som akurát nevolal s kamarátom a šiel svojím klasickým rýchlokrokom, bol by zvolenský regionálny týždenník bohatší o ďalšie parte. Dnes som radšej z domu ani nevyšiel (vlastne hej, bol som v potravinách), ale nezaháľal som, písal som ďalšie pokračovanie US-TOUR 2004 - takmer už zabudnutý cestopis, takže ak budú hviezdy naklonené, zverejním ho budúci víkend. Takže takto nejako sa mám, netuším, čo sa bude diať zajtra, veď zase nikto nevie, ako bude školenie i šéfové vrtochy pokračovať. A priznám sa, niekedy mi je dosť naprd, keď si pozerám staré fotky, kedy „naša firma“ žila úplne iným životom... :-(
Pekný a úspešný nový týždeň.

pondelok 07.03.2005 (22:00)
Nostalgia... Je tomu už sedem rokov, čo som prvýkrát vstúpil do tejto kancelárie. Dlhých sedem rokov... Veselých, smutných, radostných i depresívnych. Sedem rokov, v ktorých sa udialo nekonečne veľa vecí. Na tie krásne sa príjemne spomína, na tie negatívnejšie sa snažím zabudnúť. Mal som šťastie vykonávať prácu, ktorá ma baví. V skvelom kolektíve, ktorý sa síce často menil, no jadro zostalo zdravé. Spomienky. Na spontánne akcie s kolegami, ktorí sa stali mojimi priateľmi. Zákazníkov, ktorí sa netajili tým, že ku nám chodia i kvôli skvelej atmosfére... hoc’ nie raz sa i iskrilo:-) I šéfov, ktorí sa zo začiatku javili ideálni... Dlhých a vlastne i krásnych sedem rokov.

Toto všetko je minulosť...

streda 02.03.2005 (22:40)
Galéria, v predošlom príspevku spomínaná, dľa prísľubu AKTUALIZOVANÁ. Sorry, že tak neskoro, ale futbalový tréning a najmä jeho finálne zaklincovanie bolo pretiahnuté až do terajšej nočnej hodiny. Sumár predošlých dní v rámci mojej existencie prinesiem počas víkendu. Nech je k tomu vašemu bytiu krutý svet čo najmilší.

utorok 01.03.2005 (21:10)
Tak zrejme prvýkrát v histórii sa mi podarilo predbehnúť všetky miestne spravodajské agentúry a ako prvý, hoc nerád, zverejňujem pár záberov, ktoré som odfotil snáď pred 10 minútami neďaleko nášho domu pri ceste z práce (krčmy) domov. Lokalita Zvolen - Farkaška, Jesenského ulica. V čase písania týchto riadkov ešte horí (dokonca sa oheň ešte viac rozširoval), snáď sa však časom miestny požiarny zbor s nastoleným problémom popasuje a od horiaceho domu sa nechytia ďalšie objekty. Pred poldruha rokom som tu zverejnil ohnivé plamene z nového internátu vo Zvolene), tentoraz je to požiar neďalekého prízemného domu, ktorého pôvodný účel mi je neznámy. Fotogaléria TUTO.

pondelok 28.02.2005 (00:30)
Summit Bush-Putin, Bratislava. Nedá mi to predsa len nevrátiť sa k udalosti roka z minulého týždňa, z ktorej bolo pokakané celé Slovensko (i keď neverím, že tromfla pozornosť, ktorou disponuje televízna Superstar). Dve svetové politické Superstars sa totiž stretli v Bratislave, aby si na neutrálnej pôde trochu pokecali. Za sponzorskej účasti Slovenska, v pozícii hostiteľa. Tému rozhovoru i závery z neho mám na saláme (veď podstatné veci sa dejú v zákulisí, toto je len maškarný ples pre kamery), ale celkom ma pobavilo, ako sme sa zase ukázali pred svetom. Konkrétne defekty si mal každý možnosť vychutnať sám, podstatné je, aby sa z nich aktívne zúčastnení poučili. Chyby robí každý, sme ľudia. Pri návšteve tohto rangu je nemožné zvládnuť všetko na jednotku, najmä ak ide v našom prípade o unikátnu premiéru. Oči kolú však nezmyselné kiksy, nad ktorými zostáva rozum stáť. Už sa nedajú opraviť, summit je minulosťou, podstatné je poučiť sa z nich a nabudúce ich nezopakovať (poprípade spáchať iné). Netreba urobiť veľa. Zo všetkého snáď pár návrhov - nepoplátame len tie cesty, cez ktoré pôjde prezidentský konvoj, nebudeme sa pýšiť sa v oficiálnej internetovej fotogalérii krásami Slovenska komerčnými zábermi z AquaCity Poprad, profesionáli z Čestnej stráže si prečítajú v leporelách pre materské školy ako sa líši pravá strana od ľavej a prezident Gašparovič sa naučí základné výrazy v angličtine, aby sa rýdzou slovenčinou nepýtal amerického prezidenta, čo má robiť. Pani Dzurindová prelistuje viac módnych časopisov, aby pred kamerami svetových televízií nepôsobila ako očovská predavačka z potravín na mäsiarskom plese a v neposlednej miere i samotný americký prezident si uvedomí, že v rukaviciach si ruky nepodávajú ani futbaloví brankári pred zápasom... Slovenskej vláde trkne, že nie vždy je vhodné strkať sa silnejšiemu súperovi do zadku, aby sme vo svete nevyzerali ako úslužní lokaji bez vlastného názoru. Potom možno sa nestane, že priložená mapka summitu bude lokalizovať Bratislavu na juhozápade Slovinska a pri vyslovení názvu nášho štátu sa rozsvieti v makovici i svetaneznalému Američanovi. Slovensko sa stane plnohodnotnou súčasťou modrej planéty a tá nás prestane podceňovať. No dovtedy asi ešte Dunajom pretečie kopa roztopených alpských ľadovcov a v Tatrách sa budú znovu týčiť pyšné smreky...
Prajem pekný nový týždeň a najmä sebe mnoho síl v súkromne neistej budúcnosti.

štvrtok 24.02.2005 (22:00)
Napriek totálnemu valcovaniu všetkých médií témou summitu (inak, dľa mňa dosť smiešne nafúknutého) dvoch samozvaných kráľov z východu a západu na neutrálnej stredoeurópskej pôde (v mnohých reportážach renomovaných svetových spravodajských agentúr sa americko-ruské rande pácha pri Jadranskom mori!!!), sa po dôkladnom uvážení zmyslu/nezmyslu danej udalosti zrieknem subjektívneho komentára k spomínanej téme a takto, v závere štvrtkového večera, ponúknem v duchu mne vlastného stránkotvorného alibizmu bezvýznamnú fotogalériu z jemne a nevinne zasneženého dnešného rána vo Zvolene i odoberiem sa na „lože“ dospať hektický pracovný týždeň, ktorého záver bytostne očakávam v nejasnej perspektíve vytúženého víkendu, naplneného morálno-fyzickou pasivitou, slúžiacou k znovunadobudnutiu pohasnutého životného entuziazmu, kruto iritovaného negatívnymi udalosťami predošlých dní, ktorých konkretizáciu osvetlím v ďalšej aktualizácii vo forme, považovanej v danom okamihu za relevantnú pre ďalší chod dejín v globálnom ponímaní mojej záhadnej existencie i prínosu pre civilizáciu ako takú. FOTOGALÉRIA TUTO.  

piatok 19.02.2005 (01:40)
Taký sprostý zážitok týkajúci sa prvého zapojenia netu doma... Kým som došiel domov, plný očakávaní z mikrovlnného pripojenia, zašiel som na jedno zdravotné (jedno zdravotné = tri z chuti), kde som kamarátovi - webmajsterovi - rozprával zábavnú príhodu z minulosti, kedy som volal servisného technika za účelom opravy pokazených (chrchlajúcich) reprákov. Dve hodiny sme vtedy „maturovali“ nad „rozhasenou zvukovkou“, preinštaluvávali ju do aleluja, kým sme neprišli na relevantný problém - povytiahnutý džek z compu :-) Servisák ma takmer zahlušil... Dnes sme sa zasmiali nad touto príhodou, ja som pálil domov vyskúšať novú „mikrovlnku“... Len čo som zapol comp a pustil prvú skladbu (to ja musím mať vždy), zjavne som spozornel. Hralo to mono a zvuk znel ako keby ste púšťali vietnamský magneťák v Demänovskej ľadovej jaskyni. Ha, problém. Zrejme pri inštalácii netu sa niečo rozondilo. Novonainštalované ICQ bolo hneď plné depresie, s ktorou som otravoval všetkých známych, o polnoci zapojených. Rady boli rôzne - od prestrihnutia kábla slúchadiel, cez rozkopanie kuchynskej linky, až po rituálnu samovraždu. A tak som sa rozhodol preinštalovať zvukovú kartu. DVA(!!!) pokusy, asi milión reštartov a nič... Zmierený so skutočnosťou, že svoju audiofíliu budem musieť liečiť v dutej mono-produkcii som sa odovzdal osudu, kým mi zjavne indisponovaný pohľad (spomínal som tie pivá) nepadol na predlžovací kábel od počítača, spájajúci zvukovku s mojími sluchovodmi... Detail prikladám v priloženom obrázku. Skoro som dostal infarkt. Tri milimetre a svet bol na chvíľu úplne iný :-) Idem spať, ráno sa ozvem s novými poznatkami :)

piatok 11.02.2005
Divná zima. Divné počasie... Keď si tak obzerám svoj archív, nedokážem nájsť záznamy o tak extrémnom februári, akým je tento. Teda aspoň v našom regióne. Kým na začiatku mesiaca sme sa brodili v čľapkanici, včera ráno bolo pre zmenu na Sliači -24°C, pričom v danom momente bolo na najvyššom meranom mieste Slovenska (Lomnickom štíte) len -9°C. Inverzia jak šľak... Zvolenčanom poomŕzali nosy - bolo zábavné sledovať všemožné formy obrany pred mrázom - od troch šálov cez tvár až po pollitrovku v kešeni :-))) Ja som už ako tradične, nič nestíhal - zase sa trápime s uzávierkou - ako mi bolo pred rokmi, dokumentuje archív, ten najstarší februárový záznam je v podivnej forme uchovaný TUTO. A šup znovu do práce :-( Zase jedna aktualizácia zo sorty zbytočných...

utorok 08.02.2005
Víkend plný futbalu. Sobota i nedeľa bola pre futbaluchtivých zanietencov vo Zvolene vyplnená tradičným Zimným halovým turnajom, ktorého 17. ročník sa v športovej hale Rates odohral za účasti 18. mužstiev. Vynikajúci výkon nášho tímu - s novým názvom a starými dresmi - mal za následok zaslúženú striebornú priečku, ktorej chronológiu v narýchlo zbúchanej reportáži prinášam na TOMTO mieste. 

utorok 01.02.2005
Davová psychóza a la Superstar pochytila Slovensko! Národ šalie, kde sa vyskytnem, tam sa to hemží témami o tejto realityshow (novodobý televízny fenomén). Plné sú toho časopisy - v obsahu Eurotelevízie sa kľúčový výraz Superstar objavuje vo všetkych pádoch a na všetkých stranách; rádia - v Exprese snáď nie je hodina, kedy by niekto neprispel do horúcej témy ďalšími „pikoškami“; televízie - Slovenská televízia by mohla pokojne vymeniť logo Jednotky za ovál Superstaru, pretože motív speváckej súťaže sa objavuje vo vysielaní snáď nonstop. Priznám sa, minulý piatok som bol spomínanú „show“ nútený odsledovať v osobnej premiére i ja, môj dojem z nej nie je podstatný, ale pozorovať nadšenie zainteresovaného diváka, to bol zážitok sám o sebe... Že to už nie je iba o spievaní, som si uvedomil, keď bola pod čiernu zem skritizovaná (teraz fakt si nespomínam na mená) dievčina s fantastickým hlasom, v danom okamihu žiaľ hendikepovaným náhlou chorobou, no do nebies vyzdvihovaný hudobne priemerný súťažiaci, ktorý ale hlasový defekt naplno vynahradil extravagantnou choreografiou v rytme Bora Bora :-) A prečo sa mu posielali SMS-ky? Pretože, citujem: „Ten ma tak krásne oči, ten musí postúpiť!“ 
Nechcem byť kritický, konieckoncov, na to je tam Habera a spol., ja spievať neviem (denne o tom presviedčam všetkých v mojom okolí), ale mám dojem, že finále už bude skôr o show a originalite, nie o samotnom speve, veď obraz o hlasovom fonde desiatky najlepších si zainteresovaní už dávno urobili. Takže je celkom možné, že víťaz slovenskej odnoše celosvetovej súťaže bude mať krásne modré oči, široký úsmev, skvelý pohyb a bude snáď vedieť i spievať. Lepšie ako Robo Papp, no horšie ako polovica finalistov Superstar, ktorí nedisponovali kľúčom k ženským srdciam, pretože najmä tie investujú do SMS-iek, na ktorých je postavený úspech finálovej desiatky. Každopádne, musím podotknúť, že Superstar je show na vysokej profesionálnej úrovni a laicky povedané - dá sa na to i pozrieť. Na rozdiel od „huráshow“ typu Mojsejovci, ktorými chce nemenovaný súkromný kanál zachrániť klesajúcu sledovanosť... Ale je fajn, že sa národ baví, pretože programy tohto typu majú jedno nesporné pozitívum - možno nevedomky, možno zámerne, odvrátili pozornosť národa od nelichotivej reality zúriacej vôkol nás. A to je v konečnom dôsledku dobre. 

piatok 28.01.2005
Rádio Twist Bratislava o pár dní znovu zmení svoju tvár. Stane sa tak v prvý februárový deň, kedy oslavuje svoje dvanáste narodeniny. Tie bývajú spravidla dôvodom na bujarú zábavu i úprimný úsmev. Ani na jedno z toho však dnes nemá táto rozhlasová stanica dôvod. Klesajúca počúvanosť, nezmyselné zmeny vo vysielacej štruktúre i výbere hudby... Tohoročné narodeniny môžu byť i posledné. Po minuloročných zmenách prichádzajú ďalšie. Mení sa logo, znelky, štruktúra vysielania. Verím, že k lepšiemu, veď Twist patril kedysi medzi moje obľúbené rádiá. Preto som sa rozhodol navrhnúť pár lôg, ktoré ponúkam na TOMTO mieste. Poslal som ich aj do Twistu, neverím v žiaden zázrak, žiaľ, logo je už údajne navrhnuté (nechcite ho vidieť), ale za pokus to stálo. Návrhy sú výsledkom štvrťhodinovej nesústredenej práce, keby som dúfal v zmysel svojej činnosti, pohrám sa s tým viac. Len toľko. Pekný víkend.

štvrtok 27.01.2005
Občas zvykne aj v tmavom slizkom a studenom tuneli života preblysnúť malé svetielko nádeje a radosti, ktoré ako benzínové čerpadlo na dlhej ceste bytím, natankuje znavenému tvorovi trochu pozitívnych síl do ďalšej púte. Včera som mal chuť hodiť sa do Hrona, čo sa mi nič nedarilo a zvrzal som aj to málo, čo som spravil. Dnes mi ale konečne prišli moje fotky, ktoré som spravil v Amerike a s ktorými som sa už v duchu navždy rozlúčil. Totiž tesne po tom, čo som ich nahral do bratovho compu a zmazal z foťáku, počítač preblysol a naveky vyhasol. Bratovi sa však, po mojich nekonečných urgenciách, podarilo zachrániť dáta a dnes som konečne dostal (po strastiplnej ceste fyzickou i elektronickou cestou) spomínané fotky a moja US TOUR znovu nadobudla zmysel. Totiž už v ďalšej časti plánujem písať o New Yorku a niekoľko záberov spadá i do tejto tematiky. A svet je znovu o čosi krajší...

utorok 25.01.2005
Nie, priložený obrázok (klikni pre zväčšenie) skutočne nepatrí medzi moje geniálne fotomontáže - ide o realistický záber môjho brata v spoločnosti floridského zubatého veľjaštera (krokodíl, aligátor...?), na nejakom výlete, ktorého kompletná fotodokumentácia sa nachádza na TEJTO adrese. Takto si pár tisíc míľ odomňa nažíva braček, kým ja sa tu mordujem v boji o prežitie v krutej realite. To len tak na okraj, vlastne nič iné som na vás nemal... Uff...

piatok 21.01.2005
Vonku sa všetci čerti ženia. Už odvčera. Zima sa rozhodla, že nebude nasledovať osud severoamerickej hokejovej ligy a v čase, kedy v to už nikto nedúfal, rozprestrela svoje biele oné na všetko vôkol nás. Deti plesajú, dospelí hrešia. Najmä tí, ktorí majú na nástenke domového spoločenstva v dnešný deň službu pred vchodom :-) Včera bolo ešte sucho a zimno. Ako blesk (vlastne sneh) z jasného neba včera podvečer sa to začalo sypať. Skončilo to nadránom, no momentálne (09:50 hod.) zase sneží. Najviac nepripravných to zastihlo cestárov (čuduj sa svete), ráno som sa totiž do práce brodil tridsaťcentimetrovým snehom, v drvivej väčšine odhrnutým sporadickými dobrovoľnými aktivistami alebo udupaným davom. Ako to vyzerá momentálne v Banskej Bystrici, prikladám v ilustračnej fotografii (po kliknutí zväčšená), mestom vládne chaos, ako sa dozvedám, tak i horské priechody sú neprejazdné. Nuž, kto to mohol čakať - sneh v polovici januára...
Na ďalšom zábere pripájam (na prvý pokus som napísal „pripíjam“ - fuj) sľubované dresy Investexu, od jari fungujúcim pod novým názvom EUROTEAM. Myslím, že toto pomenovanie vyjadruje tak i sponzora (www.europoslanec.sk) i nový trend, kedy takmer všetko vôkol nás dostáva prívlastky Európskej únie. A to by bolo pre túto chvíľu z našej redakcie všetko. Príjemný, studený, biely a veselý víkend.

utorok 18.01.2005 (ráno)
Strašný sen som odsníval v noci. Tak depresívny, že aj teraz, čosi po šiestej ráno, nedokážem pokračovať horizontálne, aby sa to už nevrátilo. Nepomohlo ani po nútenom prerušení ťažkého nočného scenára dosnívať sen po svojom. Aj keď som v zjavnej depresii zachraňoval čo sa dalo, bolo to už také umelé, akoby zarytý obdivovateľ Karla Maya úmyselne nedopozeral tretiu časť Vinnetoua a do smrti žil vo falošnej nádeji, že sa náčelník Apačov dodnes preháňa po indiánskej rezervácii, trestá zlých a chráni dobrých... Snívalo sa mi čosi v zmysle známeho filmu „Zatiaľ, čo si spal“, kde, ak ma môj soft neklame, istý Američan (no kto iný, veď všetko podstatné sa deje v Amerike) upadol do kómy a prebral sa, keď svet bol úplne iný. Teda nejako takto sa to udialo v noci aspoň mne a ja som z toho ešte stále v totálnom šoku. A to som si myslel, že sa konečne vyspím, pretože mám pol dňa dovolenky. O desiatej sa totiž neskonale teším k zubárke a plánoval som sa na to psychicky pripraviť. Trt. Moje sny sú chaotické, ich dej by nevyprodukoval ani najšialenejší scenárista v troch promile a po pár „džointoch“. Nemám problém v nich vyjsť z domu a naraz sa ocitnúť v brazílskom dažďovom pralese, kde sa s vetrom o preteky preháňajú sibírske polárne ťavy s prívesnými vozíkmi, z ktorých mi kývajú všetky svetové celebrity. Ráno sa preberiem a úprimne sa na tom, čo si z toho pamätám, pobavím. Ale toto... toto bolo iné. Na sny sa rýchlo zabúda, ale tento ma bude mátať v zubárskom kresle i následne v práci. Už ani neviem, z akej pohnútky som sa v ňom dostal do kómy, ale viem, že som sa prebudil v ďalekej budúcnosti, síce vo svojom byte, ale to bolo to jediné, čo sa nezmenilo. Vyšiel som von (výnimočne žiaden prales) a skoro ma trafil šľak. Nedá sa to opísať, ale naskytol sa mi pohľad ako vo filme „Piaty element“, kde sa Milla Jovovich, prenasledovaná policajtami, hodila z rímsy mrakodrapu do hlbín futuristického veľkomesta. Okolo mňa fŕkali dopravné prostriedky budúcnosti, v ktorých sa prepravovali do neznámych končín ľudia, ktorých som nepoznal. Zrazu som si uvedomil (áno, občas to ide i mne, napriek podivne fungujúcemu hardvéru), že som na svete celkom sám... Opustený, ako dvadsaťhaliernik vo víkendovej tržbe. Nemal som kam ísť, nemal som s kým byť, nemal som prečo existovať. Zaujímavé, ako dokáže človek obklopený ľudmi pociťovať samotu... Hľadel som na ten, prirodzenou evolúciou poznačený svet, a mal chuť hodiť sa do nekonečnej hĺbky, alibisticky tým očakávajúc prirodzené vyriešenie môjho problému. Už som bol v pozícií talianskej šikmej veže, jednou nohou v lufte, keď tu zrazu... „buch, buch, buch, buch...“ - dobre známy buchot v pravidelnej kadencii, ma znovu vrátil späť do troch rozmerov reality. Prvýkrát som bol vďačný susedom prevádzkujúcim ranný sex (poslednú fázu celonočného maratónu) a, celkom spotený a vystresovaný, ďakoval za to, že som síce chudobný ako kostolný hlodavec, no šťastný, že nie som na svete sám... Vďačný i za tú zubárku, pretože čaká na mňa, brúsi nástroje, no akceptuje moju existenciu v reálnom čase. Rána sú občas veľmi ťažké, aj toto bolo, ale na rozdiel od tých poopičných víkendových, bolo iné, pretože aspoň na chvíľu som sa dokázal vymaniť z neúprosného stereotypu a bol vďačný za tento svet, nech je akýkoľvek. Krutý, odporný, nespravodlivý, ale reálny vo všetkých jeho troch rozmeroch. A my musíme existovať pre daný moment v neúprosnom kolotoči prírodných pohrôm, vojnových konfliktov, politických nezmyselností... Doparoma, už som zase v depresii, kiežby sa dala dosnívať i dnešná realita... 
Potrebujem čosi pozitívne. Áno, hrabem sa v minuloročných fotkách, tak teda predsa len niečo. Spomienky oživli. V duchu sa aspoň na chvíľu prenesiem o pár mesiacov nazad, na rozhorúčenú Floridu, na ktorú teraz s depresívnou nostagiou spomínam. Keďže v cestopise US-TOUR bude reportáž z nej hotová niekedy v roku 2012, pripomeniem si ju aspoň týmito štyrmi zábermi. A idem trpieť. Kruté tri rozmery...

• Nočné Miami 
• Najjužnejší cíp Spojených Štátov - súostrovie Florida Keys a filmový západ slnka 
• Key West - totálny juh Floridy, 100 km južnejšie je už len Kuba (Erik, ja, otec, fotí mama)
• Miami Beach - takmer všetko, čo som od tejto pláže očakával, sa naplnilo :-)

utorok 18.01.2005 („kolem“ obeda)
Trpím. Nekonečne trpím. Kropaje potu a riavy krvi tiekli v zubnej ambulancii celé predpoludnie. Výraz tváre tety zubárky pri pohľade do môjho najčastejšie používaného otvoru hovoril za všetko, to čo následne oznámila potvrdilo najhoršie očakávania a depku z nočného sna (viď vyššie) prevalcovala nová - dentistická. Už sme nielen plombovali, už sme robili i RTG snímky a medzi rečou sa pospomínali i kliešte - posledný to spoločník zuba pri ceste do večných lovíšť. Vďaka nedostatku času i odvahy sa v ordinácii previedol len najakútnejší zákrok pokusu o záchranu najdôležitejších tesákov a ja mám teraz hubu opuchnutú ako permanentný krčmový bitkár z Tekovských Lužian. Z huby mi páchne po amalgáne (či čo to je) a ostrú, pichľavú bolesť nevynegovali ani dva Ibalginy kalibru 400. A to všetko vďaka vrodenej lenivosti (občas i zmyslu pre pracovný stres) a totálnej ignorácie priebežných zubných kontrol. Tak mi treba! Umieram...

pondelok 17.01.2005
Za celý víkend som stihol nasledovné: V piatok sa neplánovane, ale o to spontánnejšie opiť, v sobotu odohrať celkom fajn turnaj (reportáž spolu s fotkami prinášam TUTO), následne to patrične osláviť (druhé miesto), zahrať si zápas s kamarátmi v mrazivé nedeľné dopoludnie (výhra 16:6), oprať vetrovku, zašiť tepláky, upiecť kura (kašlem na diétu), naštopať sa v rámci boľavého zuba krabičkou Ibuprofénu, nainštalovať nový, 120 gigový harddisk (na tretí pokus), vynadať v krčme otravnej predavačke polozmrznutých, no predražených ruží (kde sa ich toľko nakotilo?... sú všade), splodiť milión zbytočných esemesiek, umyť riad a porezať sa pri holení. No vidíte - sumár celého víkendu - a stačilo na to pár riadkov - žiadne nezmyselné ódy (viď minulé príspevky) - perspektívna vízia do budúcna(?) :-) Pekný nový týždeň.

utorok 11.01.2005
Bleskovo - Dnes ráno o 02:42 som na tejto stránke privítal 10.000-ho návštevníka od 09. augusta 2001. Hurá! Celkom pekné číslo, i keď pojem „desaťtisíca návšteva“ je dosť relatívny. Veď minimálne tretinu prístupov z tohto počtu som zaznamenal sám. Ale veď to je vlastne normálne - na osobnej stránke... Takže započínam druhú desaťtisícku a večer sa pozývam na pivo. A ešte jedna vec - TAKTO NEJAKO som do tretej v noci (nemohol som spať) sa hral s návrhom na fiktívny časopis o mojom americkom turné. To tiež len tak na okraj... Úspešný deň!

pondelok 10.01.2005
Pomaly už klasická situácia. Nedeľa večer, sedím za compom a ku klepaniu týchto nezmyslov mi asistujú obrovské „mušle“ na lopúchoch, pretože bez slúchadiel a pozitívnej hudby by som nevysrstil ,ni‘ vetú holú, nieto ešte rozvité súvetie. Príčina - už asi tiež klasická. Náš dom (ako sa povie tehlovému paneláku?) je deravý ako slovenská Ústava, čosi ako súkromie tu neexistuje. Niečo v tom zmysle, že keď sa mi u mňa na piatom kýchne, na prvom opadá omietka. Práve som nechtiac dopočúval susedu o dve (!) poschodia nižšie, ktorá s patričnými invektívmi doporučovala svojmu manželovi, aby otvoril okno, lebo smrdí alkoholom ako taký pes. Susedia pod nami prevádzkujú klasickú večernú posteľnú spartakiádu, ktorá im vydrží do ranných hodín, súdiac podľa pravidelných rytmov vysokej kadencie udierajúcej postele o stenu. Nepočuť však vzdychy, zrejme sa udial cez víkend partnerský konflikt a majú tichú domácnosť, sex nevynímajúc. Alebo ju chlapík podvádza s hluchonemou?... Na záchode som si vypočul hodnotenie večerného programu Markízy od televízneho kritika nad nami a na medziposchodí prebieha vzrušená debata susied dôchodkýň, týkajúca sa pravidelnej výmeny informácií o živote v našom dome i jeho okolí. Infoservis TASR sa môže schovať! Spravodajský vstup o mojom neumytí chodby bol zaradený medzi blokmi o kradnutí cigáňov v miestnych potravinách (hehe, niežeby kradli cigáňov, ale cigáni kradnú) a odhodených špakoch v kvetináčoch na medziposchodí. Kto mi v októbri ukradol z pivnice bicykel sa však od nich nedozviem. TASR mala vtedy celozávodné voľno. Jáj, aby som nezabudol, tak odspodu sa teraz (na chvíľu som musel dať slúchadlá bokom, bol som si v kuchyni naliať mlieko) ozýva zvuk, ktorý môže znamenať vyklepávanie polnočného rezňa, pribíjanie klinca na diplom alebo stepujúcu susedu na strope. A to všetko presne o 23.35! S nostalgiou spomínam na časy, kedy som tu býval s bratom totálne ignorujúcim nočný kľud, kedy nám spomínaní susedia pravidelne vyzváňali za účelom utíšenia bujarej zábavy kolektívu, nekonečných bratových párty stretnutí. Známi tvrdia, že trpím paranojou, podobné „zážitky“ má vraj každý obyvateľ domového spoločenstva, ale ja aj tak mám dojem, že toto tuto u nás je predsa len extra a čosi navyše. Ak má niekto podobnú skúsenosť, nech mi napíše, bolo by fajn žiť s pocitom, že nie som v mojej depke sám.
Keď si tak listujem vo víkendovom archíve môjho foťáku, mám dojem, že sa cez posledné dva dni nič nedialo. Možno je to tým, že som takmer nič nefotil, nebolo vlastne ani čo. Všetkých, ktorých likvidujem mojimi víkendovými fotoúlovkami, už leziem na nervy s nekonečným kolotočom tých ístých záberov - futbal, jedlo, opití kamaráti a zvolenské námestie, poťažmo zámok. Už ani neviem, čo sem dať ako ilustračku, takže je možné, že tu uverejním nejakú kravinu totálne nespadajúcu do koncepcie príspevku. Pohrabem sa v päťgigovom fotoarchíve a dačo už vyhrabem... 
Víkend bol ťažký. Vlastne začal už v stredu večer, kedy som po tréningu, v snahe zhodiť ďalšie vianočné kilá, zorganizoval futbalový zápas na Troch Kráľov. Takmer nadľudská snaha niečo zorganizovať vyšla skoro navnivoč, pôvodné nadšenie krvopotne zohnaných účastníkov porovnateľné s minulotýždňovým výpredajom v hypermarketoch opadlo ako Bushova celosvetová popularita - vo štvrtkové sviatočné ráno totiž začalo pršať. A znovu som musel žhaviť telefón a presviedčať spoluhráčov, že nie sú z cukru a obrovské pupky nadobudnuté počas nedávnych sviatkov nespľasnú samé od seba pri sledovaní duchaplných dopoludňajších televíznych telenoviel. Nakoniec sme sa predsa len zišli v počte 10 a odohrali v daždi pekný zápas. Piatok večer a sobotu popoludní nebudem dlhšie rozoberať, pretože koho už len zaujíma, ako sa autor stránky chváli nízkokalorickou kuchyňou plus dvoma zhodenými kilami a popritom si objednáva ôsme pivo...
V nedeľu sme si znovu zahrali futbal. Trojkombinácia - slnko, teplo, sucho - priviedla na ihrisko rekordných 14 futbalovochtivých šialencov, z môjho pohľado išlo o zápas tento týždeň najúspešnejší, vyhrali sme 5:4 a pozápasové tri pivá boli plné krokodílých sĺz, najmä u súperov (nie, nepili sme na ihrisku, pripojená fotka je zo Silvestra). Popoludní som sa chcel venovať konečne stránke, ale keďže ešte stále nedorazilo CD s fotkami z Ameriky (bratovi sa podarilo zachrániť moje „pikčŕs“ z Washingtonu, ktoré zostali v zhorenom compe), tak som sa na to vyprdol a obmedzil aktualizáciu na tento bezduchý výtvor. Keď tak pozerám, tak okrem nedávno aktualizovaného US-TOURu a občasných zábleskov vo Fotogalérii, absolútne na tento web kašlem a vlastne ma to úprimne netrápi. Ahľa, polnoc! Idem sa zhorizontálniť, bo ráno zase zaspím do roboty tak ako v stredu :-) Pekný 2. týždeň v novom roku prajem. 

piatok 07.01.2005
Hotovo! Aspoň nejaké sľuby plním. Do jednej v noci som sedel za compom, aby som hneď ráno, po „zonlajnení“ mohol s pokojným svedomím umrieť... Ale predtým ešte zverejniť TRETIE POKRAČOVANIE US-TOUR 2004 - cestopisu (či ako to nazvať) z môjho letného potulovania sa východným pobrežím Spojených štátov. Možno to ani nikoho nezaujíma, ale ja mám z toho aj tak dobrý pocit. Keď nie z iného, tak aspoň z toho, že som dnes po futbale ušiel z piva (medzi poslednými), aby som to ako-tak dokončil. Je to ešte plné chýb a štylistických defektov, priznám sa, už som to po sebe nestíhal (nevládal) prečitať, takže poprosím o zhovievavosť :-) Inak som nestihol nič. Ani povysávať, ani umyť chodbu, suseda ma minimálne desaťkrát musela prekliať, na čo vlastne úprimne kašlem. Takže Prowincetown je hotový, cez víkend začínam písať štvrtú časť - New York. Možno...

utorok 04.01.2005
(vlastne v čase tvorby sobota 1.1.2005 - 14:20) - dátovo-časový údaj vyjadrujúci môj prvý kontakt s trojrozmerným svetom v bdelej vertikálnej polohe. Nech žije nový rok 2005! Predošlý deň bol totiž Silvester. Bujarý. Do piatej rána som vystrájal po meste, do posledného miestečka natrieskaná 128 megová karta vo foťáku ponúka zábery všemožných nevinných i kompromitujúcich situácií, človek ani nechce veriť, čo všetko postíhal povyvádzať. Našťastie tento rok sa čosi ako skladanie mozaiky (či ako to kamaráti vtipne nazvali, že „puzzle“) alkoholom prešpikovanej noci, nedialo. Taká nonšalantná oslava v kruhu priateľov stredného veku :-) Silvester... Ani neviem, čo tak prevratné na tomto dni je, veď odhliadnuc od toho, že je väčšina krčiem otvorených až do rána, je to hlavne (aspoň na Slovensku) povel pre spustenie novoročných „darčekov“ od vlády, avizovaných už pod Vianočným stromčekom. Tak ako každý rok. Už to má vlastne tradíciu, akurát, že ako na všetko, aj na toto sme si už nejako po čase zvykli. Po vyhodení starého kalendára a taktiež tradičnom pohundraní, pokojne zmeníme trvalé príkazy v banke, našetríme o nejakú tú korunku navyše na diaľničné známky, káblovú televíziu, benzín, teplé pivo, studené párky... Všetci sme spokojní a najviac tí, ktorí spomínané „reformy“ (kurva, koľké sú to už?) spustili, no bytostne sa ich to netýka. Veď videli ste niekedy, že by trebárs minister hospodárstva kupoval diaľničnú nálepku, napriek tomu, že si na týchto komunikáciách pokojne fujazdí 240-kou? Vrelá vďaka, úžasná Vláda slovenského Absurdistanu, myslím, že niekdajší úvod mojej stránky nestráca na aktuálnosti ani dnes, len osoby a funkcie sa jemne pozmenili.
Zvolenské námestie na prelome roka vyzeralo, ako snem pyrotechnikov všetkých vekových i morálnych skupín. Rozdelil som ich do dvoch vriec.  Na jednej strane „sviatoční“ podpaľači, ktorí nakúpili svetlice nižšieho kalibru v hodnote pár desiatok korún a s trpezlivosťou róma na Úrade práce počkali na odbytie polnoci, kedy do starostlivo pripravenej nádoby vložili svetlicu a vytiahli návod na použitie. Druhá sorta - to je už iné kafe - prostoduchí zákeráci disponujúci arzenálom, ktorý by im závidelo i islamské samovražedné komando. Zbrojili už od jesene a nič nenechali na náhodu. Všetky svetlice, petardy a ostatnú „zábavnú“ pyrotechniku všemožných výrobcov s licenciou i bez, úspešne testovali počas celého decembra v tých najnemožnejších časoch i priestoroch. Na námestí ste ich spoznali podľa relatívne nízkeho veku (nízke IQ, žiaľ, je na prvý pohľad neviditeľné) a radostných úškľabkov, kedy ovocie ich práce (rozumej - úspešný výbuch pod nohami netušiacich chodcov) úspešne naplnilo ich zákerné duše pocitom, že predsa len sú pre spoločnosť relevantným prínosom. Chlapci na tribúne, ktorí sa pokúšali o čosi ako moderovanie celého večera, si zrejme nastavovali čas podľa slnečných hodín, pretože polnoc odpálili, keď už na slovenských televíznych kanáloch bežala asi pätnásta popolnočná reklama. Ale ľudia sa radovali, ľudia sa tešili. Aspoň chvíľu, veď momentálne (Nový rok - 14:50 hod.) sa spolu so mnou prebúdzajú do krutej reality roku 2005. Tak, ako niekto v noci pri prípitku vtipne poznamenal: „A sme znovu o rok drahší!“
Na námestí som zrejme pôsobil ako idiot, totiž keď všetci hulákali tie klasické novoročné frázy, neodpustil som si, aby sa do spontánneho ruchu neozval i môj, jemným alkoholom i predošlým spevom poznačený alt: „Nech žijú nové reformy, nech žijú nové ceny, vitaj vyššia inflácia, buď blahorečená Vláda Slovenskej republiky!“ Som rád, že dnes, takto skoro ráno o tretej popoludní, už na to spomínam ako na neškodný verbálny úlet, za ktorý by som pred pätnástimi rokmi putoval za hranice všedných dní, spoza ktorých má človek na svet mriežkovaný pohľad na dobu určitú. Nuž ale každý oslavoval po svojom, kým u našej partie panovala síce nespútaná, ale slušná zábava, niektorí zjavne precenili kombináciu viacerých druhov alkoholu, resp. iných ľahších drog. Mládenec na priloženej fotke na svoj Silvester bude spomínať s prepúšťacím lajstrom zvolenskej zdravotnej pohotovosti. Hold, prvý vážnejší konflikt s alkoholom sme si mali možnosť užiť v živote všetci.
Inak, ešte k Silvestru. My sme si zahrali futbal. Taktiez už asi tradičný, silvestrovský. Skončil spravodlivou remízou (7:7) a slávnostnejší šat mu dodali nové siete (geniálny nápad kamaráta Pílku) a niekoľko šampusov na striedačke :-) Večer som sa zúčastnil už spomínanej akcie s ďalšou partiou, zábava bola skvelá, čo dokumentuje i priložená fotka z môjho karaoke harmonikového úletu. Ivan², hudobník, ktorý nás fantasticky sprevádzal silvestrovským večerom kombináciou spevu i skvelej diskotéky, ma posadil za svoj mikrofón, pustil inštrumentálnu verziu „Too much love will kill you“ od Queenu, ja som vybral spomedzi mojich štyroch harmoník „géčko“ a takmer štyri minúty desil spolutrpiacich, za čo som prekvapivo dostal ponuku do nahrávacieho štúdia ako „křoví“. Potešilo :-)
A ako sa má nekonečne sľubovaný cestopis z Ameriky? Jeho druhé pokračovanie je na ceste. To síce bolo aj predtým, ale kým doteraz to bolo na rozmlátenej hradskej, teraz je to už štvorprúdová diaľnica tesne pred cieľom. Nechcem to uverejňovať nedorobené, ale SĽUBUJEM (čestné hemendexovské - to je najvyššia možná forma prísahy), do konca týždňa to je na nete. Prvý týždeň roku 2005 vám prajem úspešný (kto sa teší do roboty, nech sa ide hanbiť do kúta), nech je tento rok plný úsmevov (pozor, kŕč vzniknutý pohľadom na nové ceny sa za úsmev nepovažuje), ktoré všetkým vydržia až do jeho konca. Viem, bude to drina. Nech je teda dôvod na úprimný úsmev počas všetkých 365 dní. To vám praje :-)

Pokračovanie...