HEMENDEX US-TOUR 2004 (02.09. - 22.09. 2004)

Taký súkromný cestopis z môjho cestovania po americkom kontinente i opis zážitkov z tejto skutočnosti vyplynuvších, vpísaný do pár riadkov a doplnený ilustračnými zábermi k danej téme v príslušných chlievikoch umiestňuvších.

Časť III. - Provincetown 

Ešte nie úplne spamätaný z colnej prehliadky, nasadol som do bratovho auta na bostonskom letisku. Obrovskú krabicu „cornets“ - amerických koláčov, po ktorých majú miestni tak skvelú postavu, mi Erik položil do lona a ja som tento antidepresívny gastroprodukt neskonale uvítal. Ešte sme ani nevyšli z Bostonu, už bolo po nich. Na mape všetky vzdialenosti vyzerajú nepatrné, naivne som sa domnieval, že do Provincetownu je to už len kúsok, avšak opak bol pravdou. Na cíp najkrajšieho poloostrova severovýchodnej časti Spojených štátov to bolo ešte vyše dvesto kilometrov. Časový posun mal za následok, že som celé dve hodiny v aute predriemal a mal chuť ihneď po dorazení „domov“ zložiť sa horizontálne. Na jedinú aktivitu som sa ale zmohol - už dávna túžba zmapovať americké rozhlasové stanice ma ako-tak vzpružila a za pár minút som Erikovi nakomplet rozladil autorádio. Ten sa mi ale pomstil, totálne ignorujúc fakt, že ja ešte fungujem podľa stredoeurópskeho času. Na východnom pobreží bolo vtedy okolo deviatej večer, kým moje bio malo tri hodiny po polnoci. Napriek tomu sme tesne po dorazení do P-townu išli pozrieť Erikových kolegov do „krčmy“, tí tam totiž oslavovali narodeniny niektorého z nich. V polospánku som zaregistroval pomerne dosť divoko odetých (resp. neodetých) mužov rôznych farieb i letopočtov, na moje zdesenie mi bolo oznámené, že okrem brata a jeho slovenských kamarátov (pracujúcich v P-towne) je toto mestečko takmer výlučne pokryté gaymi a v podobnom duchu orientovanými tvormi. Po tejto informácii som urýchlene dopil ponúknuté pivo a donútil brata k odchodu, v tento deň by som už ďalší prísun informácií nemusel rozchodiť. Do postele som doslova padol o piatej hodine stredoeurópskeho času a ihneď zachrnel.

 

Provincetown je malé mestečko na severnom cípe polostrova Cape Cod. Obyvateľov s trvalým bydliskom je tu len čosi vyše päťtisíc, avšak v lete, kedy vyrcholí turistická sezóna, býva v Provincetowne okolo štyridsaťtisíc dovolenkárov. Sústreďuje sa tu najmä komunita gayov a lesbičiek, našťastie som mal možnosť stretnúť i heterosexuálne orientovaných jedincov, poväčšinou brigádnikov z bývalých krajín Varšavskej zmluvy. Čosi ako stres a depresiu, mne dobre známu z domova, tu nepoznajú, skutočne som za celý čas nespoznal nikoho, kto by bol zlostný a agresívny (teda okrem mňa). Mesto žije svojím pokojným životom v prekrásnej prírode obklopenej z troch strán Atlantickým oceánom. Z dominánt, ktorými P-town ovplýva, spomeniem nádherné pláže, kryštáľovú vodu v oceáne, niekoľko prekrásnych sladkovodných jazier, kopu turistických i cyklistických chodníkov v úžasnej prírode (polostrov Cape Cod je „national seashore“ - brat mi to preložil ako „chránené územie mora“), obrovskú knižnicu, jednu rozhlasovú stanicu, historickú vežu, supermarket, veľkú predajňu alkoholu a kopu promiskuitných gayov, ale tých som už, myslím, spomenul :-)

• V tejto prenajatej drevenej opache prežili celé leto Erik, Kristína, Peter a Stacey 
• Pohľad z balkóna, no čosi odporné :-)
• Veranda, na ktorej sa každú chvíľu grilovalo kura a fajčila „tráva“ :-))) 
• Brat sa venuje domácim prácam s neskrývaným nadšením

Na druhý deň ráno sa budím na svoje pomery pomerne neskoro. Čosi po deviatej. Najprv si nedokážem spomenúť, kde som, postupne mi to dochádza. Vstávam a hanbím sa, že som toľko chrápal, na vedľajšej posteli však ešte drichmú brat so ženou a keď zídem dole do haly, zisťujem, že okrem mňa ešte chrnia všetci. Amerika nepozná ranné stresy pri rinčiacom budíku - vzácny poznatok... Keďže buchot pri vybaľovaní nepovažujem za najlepšiu formu zobúdzania celého domu, nechávam to na neskôr a zapínam televízor. Okolo osemdesiat kanálov (základná ponuka miestnej káblovky) ma však na dlho neupúta, snáď len Weather channel, kde 24 hodín denne rozoberajú očakávaný príchod hurikánu Frances, ktorý má v najbližších dňoch rozmiesť Floridu. Po schodoch schádza mne neznámy tvor, ktorý sa predstaví ako Peter - jeden z dvoch spolubývajúcich Erika a Kristíny. Spolu s bratom, Kristínou a priateľom Stacey(om) pracujú v West End Sallone, v ktorom som sa neskôr párkrát zastavil. Brat tam robí maséra (žiadna erotika, normálne masáže!), jeho žena zase dočasné tetovania + kozmetiku a Stacey s Petrom (rodení „amíci“) všetky druhy hobľovania nechtov a všeličo iné, čo nedokážem nazvať, lebo už len pocit, že chlap chlapovi robí manikúru a lepí umelé mihalnice, mi prirodzene obmedzil vstup do salónu na nutné návštevy... 

• Amíci absolútne nezbierajú lesné plody, u nás by tento krásavec dlho pri ceste nevydržal 
• Na prvej samostatnej cyklotúre, nie dlhej, pár kilometrov...
• Dopravné značky sú v Amerike i na cyklochodníkoch
• Čo môže byť krajšie pre cykloturistu, ako takýto nádherný výhľad na Atlantik? :-)

Hneď v prvý deň ma brat zobral občumnúť terén. Zobrali sme si bicykle a šli sa previezť k oceánu. Bolo fajn pozorovať pokojný život severovýchodneho mestečka Spojených štátov. Autá najnemožnejších značiek i kubatúr si to pokojne šinuli poloprázdnymi ulicami, zazrieť európskou nervozitou sršiaceho vodiča, bolo nemožné. Napriek tomu, že sme sa vliekli väčšinou stredom komunikácie, autá za nami pokojne vyčkávali, kedy sa nám uráči vrátiť sa k okraju vozovky, aby nás mohli obísť. Po pár minútach sa dostávame na cyklochodník, kde ma hneď šokuje pár nepochopiteľných úkazov. Tým prvým je značenie chodníka - netvrdím, že som ešte po cyklotrase nešiel, ale v USA sú tieto značené snáď lepšie ako naše cesty pre autá. Značky popri chodníku - „pozor, stúpanie“ (s doporučením pre amerického cyklonadšenca v podobe piktogramu jasne vyjadrujúceho prehodenie na ľahší prevod), „zákruta vpravo, vľavo...“ ako i na každom neprehľadnejšom mieste odporúčanie „Keep right“ ma zabávali, až kým som takmer nezakopol o obrovský dubák. Áno, dobre známy hríb obyčajný, po ktorom sa ideme v slovenských lesoch zahlušiť! Ihneď skladáme ruksaky a do uterákov, ktoré boli prichystané na plážové aktivity, balíme neskonalé množstvo obrovských dubákov, kozákov i suchohríbov, ktoré sú všade kam oko dohodí a kameň dovidí. Z ničoho nič sa pri nás pristavuje miestny cykloturista spĺňajúci najnáročnejšie kritériá najprestížnejšieho cyklokatalógu (disponuje drahou prilbou, 24-mi prevodmi, dvoma fľašami s adrenalínovým nápojom i všemožnými prístrojmi merajúcimi snáď hustotu asfaltu) a pýta sa, či máme nejaký problém. Jazykovoznalý brat mu oznamuje, že len zbierame huby, na čo na nás Amík hodil súcitný pohľad a s chápavým úsmevom odfičal za svojím cieľom. V zákrute sa takmer strepal z bicykla čo stratil rovnováhu donekonečna krútiac hlavou nad dvoma bláznami, ktorí dali prednosť záhadam lesa pred certifikovanými hubami z hypermarketu...

• Panoramatická fotka v prístave Provincetownu - po kliknutí zväčšená (200 kB)

 

• Panoramatická fotka prírody v Provincetowne - po kliknutí zväčšená (540 kB)

S plnými batohmi sadáme na velocipédy a fičíme smerom k oceánu. Zaujímavé je, že na tabuliach s informáciami o vzdialenostiach je pri cyklistických i peších trasách uvádzaná vzdialenosť v kilometroch (resp. spolu s míľami), čo je asi prvý a posledný prípad, kedy sa v USA používa toto zastaralé európske merítko :-). Ešte jeden malý kopček a zrazu... V nemom úžase zostanem ako privarený, predomnou sa totiž rozprestiera nádherná panoráma s malými, z piesku vyrastenými borovicami v popredí a nekonečným oceánom splynuvším s horizontom. Všetky predošlé vyhlásenia negativistického typu, ktoré som vyprodukoval pred cestou do Ameriky, sú minulosťou, tento pohľad vymazal všetko zlé a svet sa javí opäť dokonalý...

• Piesok je takmer všade, ale všade má iný pôvab - parkovisko neďaleko malého letiska pri severnej pláži 
• Z cyklotrasy sa párkrát naskytne i takýto pohľad
• Chodníky sú sem-tam pokryté pieskom, ale nám dobre známe odpadky som nikde nespozoroval
• No jasné, typický ja, porušujúc americkú prohibíciu, logám tmavý Guinnes na verenosti

K oceánu pokračujem sám, brat bol totiž náhle odvolaný do práce a mňa nechal na pospas rozzúrenej Amerike. Je síce čosi pred dvanástou, ale všetci, čo ma stretnú, sa bez výnimky zdravia „...móónin“. Poučený prevezmem tento poloprehltnutý pozdrav a až do večera sa zdravím všetkým so želaním pekného rána. Zjavne mi neprekáža, že všetci sú dosť začudovaní, ale veď kým nikomu nevadia moje európske plavky (tu totiž všetci nosia nepohodlné šortky, s ktorými sa „úžasne“ pláva), tak im nebude prekážať ani moja skvelá angličtina. Prechádzam okolo miniatúrneho letiska až k moru, kde som jeden z mála, ktorý sa plný nadšenia vrhá do vĺn. Hneď som pochopil, prečo všetci „bíčmeni“ trávia pobyt výlučne na pláži a do oceánu sa nikto nenáhli. Voda má totiž čosi tesne nad dvadsať stupňov, čo neprekáža iba mne, odchovanému v ľadovej vode slovenských kúpalísk. Večer sa vraciam domov, cestou sa mi podarilo ešte kvalitne znavigovať miestneho dovolenkára, ktorého som po otázke „Where is south beach?“ nasmeroval niekam k severu a jednoznačne zrozumiteľným „Tam!“ ukojil i najnáročnejšie túžby po poznaní. Doma vybaľujem pomliaždené huby (na pláži som totiž párkrát využil ruksak ako antistresový vankúš) a na americkom šporáku konám pokus o hubovú praženicu. Vydarila sa vynikajúco, takmer praskám od prežratia, dokonca som správne identifikoval i obrovské koreničky i soľničky v správnom pomere, k nedojedenej porci pozývam i, z práce príduvšieho brata, reku nech okúsi, čo som sa za ten rok, čo sme sa nevideli, dokázal. Ten však odmieta s konštatovaním, ktorému sa nedá odporovať „Vieš čo, keď ja tým americkým hubám nejako neverím...“, čím mi vyplnil program na večer, počas ktorého som túžobne očakával žalúdočné kŕče spojené s ukončením pobytu na americkom území vo funkčnom stave. Nič sa však nedeje a to som v hube huby podráždil dvoma plzeňskými dvanástkami :-) Prvý deň v Amerike bol za mnou a ja, plný rozporuplných dojmov, som sa zvalil do postele ako podťatý (teda trochu podťatý som bol, keď tá „Plzeň“ mi za morom ešte viac chutí, ako doma...).

• West End Sallon - brat tu pracuje i s manželkou v obklopení gayov a lesbičiek :-) 
• Track, ako si ho pamätám z amerických filmov
• Moja prvá americká hubová praženica, teda jej počiatočná fáza
• Bratia Marek a Erik - obaja v danom čase pracujúci v Provincetowne. Ako nezamestnaný som sa flákal jediný.

Ďalšie dni v Provincetowne sa podobali ako lekvár marmeláde. Celá osádka domu chodila ráno do salónu, podvečer sa vrátili a sadli k televízoru, kde bežali stupídne americké showprogramy. Ja som medzitým lietal po meste, fotil, bicykloval, dokonca i párkrát šoféroval (pretože brat usúdil, že môj nový eurovodičák akceptujú i americkí policajti). Večer som svoje zážitky rozprával domácim, ktorí nemali väčšej radosti ako rehotať sa na úbohom stredoslovákovi, ktorý za celý život nebol ďalej, ako v Bulharsku... Áno, boli i veselé situácie, napríklad, keď som kupoval plechovku piva (čakala ma ďaleká cyklotúra po všetkých, asi 15 kilometrov dlhých bikeways) a po zistení ceny (tri doláre za asi šesť deci) som krásne írečito zahrešil (nezverejniteľné), až predavač nadskočil pol metra a upozornil ma „Neklejte mi tady, nejste doma v hospodě!“ Alebo, keď som si to mašíroval popri pobreží, zastavil ma nejaký domorodec a odohral sa nasledovný dialóg (tá hrozná angličtina, to som ja):
- Hello boy, please, where is Herring Cove Beach?
- I don’t know, but I have map of this city. Sorry, I am not from USA, so my english is very bad.
- From are you?
- I am from heart of middle Europe, Slovakia, very nice country.
- Slovakia? ... Hm... Aha... Ex republic of Soviet Union...
- No, we was only a political satelite of USSR
- Ya. And are you gay?
- No, preboha! ...But I love every people in the world.
...a chlapa nebolo... 
Inak, brat sa ma párkrát spýtal, či sa dokážem v pohode dohovoriť s miestnymi. Odpovedal som mu popravde. „Moja komunikácia je v poriadku, ja problém nemám, jediný problém s angličtinou majú iba Amíci, s ktorými komunikujem...“

• Jedno z mnohých sladkovodných jazier polostrova Cape Cod 
• Romantika na pláži
• Jeden z mojich výletov autom, tentoraz som sa tak trochu stratil, tak som si to aspoň fotil...
• Štrk v akváriu, či americký kameňolom? Kdeže. Piesok na pláži fotený supermakrom :)

Dni ubiehali a začínali sa javiť stereotypnými. More a ani mesto už tak nelákalo, ako na začiatku, ešteže to pivo chutiť neprestalo. Našťastie brat mal pre mňa vždy nejaké excelentné prekvapenie. Po pár dňoch ma zobral na rybačku. S kamarátmi totiž kúpili ojazdený motorový čln, ktorým chodili do zátoky loviť morské príšery. V jeden podvečer som bol na túto atrakciu pozvaný i ja. Priznám sa, nikdy nebol môj foťák vo väčšom ohrození, ako vtedy na lodi. Predstavte si to - rozbúrené podvečerné more, dvaja blázni za volantom (resp. kormidlom) si to striedavo šinuli na otvorené more najvyššou možnou rýchlosťou, člnom to len tak plieskalo, ja som ako taký blbec držal v ruke foťák a snažil sa dokumentovať plavbu i zároveň udržať sa na lodi. Chvalabohu, že sme mali pomerne málo nafty a po pár minútach, kedy som videl už iba prístavný maják v nekonečnej diaľave, vytiahli tí drúci udice. Stredoslovák s mizivými rybárskymi znalosťami bol užasnutý, keď vytiahli prvú rybu, na Slovensku by určite potešila každého rybára, chlapci ju ale hodili späť do mora. „Je pod mieru“ - ukojili moju neskrývanú zvedavosť. Pár ďalších pokusov bolo takisto neúspešných, tak som sa venoval aspoň foteniu západu slnka, pretože rybárčenie nepatrí medzi moje domény. Čo ma ale štvalo, bolo to, že sme zabudli nakúpiť nejakú tú poživeň na príjemnejšie ubehnutie rybačky - rozumej nejaké to pivo. Smädní a uzimení (medzičasom sa zotmelo) sme sa vracali k pobrežiu, ešte raz mi tí barbari zdvihli adrenalín, keď mi oznámili, že loď je deravá a mali by sme sa čo najskôr vrátiť, aby sme sa nepotopili. Nebolo v tej chvíli na planéte pokojnejšieho tvora, ako mňa... Vrátili sme sa do chatky na pobreží, kde bývali ďalší Zvolenčania, brat skočil do „likérstoru“ po túžobne očakávané pivo a v kolektívnom zložení sme na ESPN (americký športový TV kanál) odsledovali krutú prehru slovenských hokejistov na Svetovom pohári so Spojenými štátmi :-)

• Commercial Street alebo Obchodná ulica - najfrekventovanejšie miesto v Provincetowne  
• Prístavné mólo
• Všadeprítomní motorkári
• Skromná jachta jedného z tých chudobnejších...

• Brat pózuje na pláži tesne pred rybačkou 
• Motorový čln, ktorým sme šli na výlet 
• Aj som vedel, čo to chlapi vytiahli, už si nepamätám, ale viem, že následne to hodili späť
• Keďže udica je pre mňa nebezpečný nástroj, aspoň som si fotil z lode západ slnka

• A tu je pár ďalších západov, žiaľ všade asistujú oblaky i moja neschopnosť fotiť :-)

A znovu to bolo ranné vstávanie okolo deviatej, sadnutie na bike, pár kilometrov po skvelo udržiavaných komunikáciách (myslím, že som skutočne prešiel nielen všetky cyklotrasy aspoň 10-krát, ale i všetky ulice tohto nádherného mestečka), kúpanie v oceáne a podvečer sledovanie, pre mňa nepochopiteľne stupídnych, no populárnych realityshow, na všetkých 80 kanáloch základnej ponuky miestnej káblovky. Slováci a Česi však v Provincetowne žili nielen prácou, ale i zábavou. Najkrajšie narušenie stereotypu prišlo dva dni pred odchodom, kedy sa česko-slovenská komunita (v Provincetowne pracovala totiž celá kopa Slovákov i Čechov - napríklad len Zvolenčanov tam bolo zo desať...) rozhodla urobiť megapárty v jednom z prenajatých domov - v tomto prípade celkom milej chatrče, ktorú ale na fotkách nemám :-). Czech and Slovak party v rámci ukončenia letnej sezóny sa rozbehla okolo ôsmej večer a o pár minút na to bola celá policajná stanica i s narýchlo zohnanými posilami nastúpená v záhrade spomínaného domu. Treba pripomenúť, ako asi Amíci trávia večery - skutočne je to tak, že si sadnú k telke, chrúmu všetko čo sa schrúmať dá - poväčšinou dominujú vysokokalorické „televízne“ jedlá, pijú diétnu colu (áno, zjedia tri hamburgery, ale dajú si colu light, aby nepribrali), prípadne húlia trávu, ale každopádne nerušia nočný kľud. Na rozdiel od nich, naša zábava prebiehala vonku vo zvýšenej hlasitosti, každý účastník doniesol čosi tekuté pod zub a keď si predstavíte, že všetky tie slovenské a české pálenky, vína i ostatné „brblavé“ nápoje sa v duchu kamarátskych ponúkaní pomiešali, netreba vysvetľovať, prečo o chvíľu bola celá záhrada posiata nebezpečne sa tváriacimi mužmi zákona :-) Celá osádka provinstonských šerifov, ktorí v ten deň mali službu, sa odbavovala na česko-slovenskej párty, ktorú za pár minút rozprášila. Paradoxne - na ich veľkú škodu, pretože akokoľvek sme boli rozjarení, sústredili sme sa aspoň v jednom epicentre. Takto sa nútene rozdrobený kolektív potuloval celým mestom a páchal bordel. Matne si pamätám, že keď som sa okolo druhej v noci plantal z pláže (netuším, čo som tam porábal, ani s kým som tam bol), bolo počuť zo všetkých smerov nočné hulákanie v stredoeurópskom dialekte. Tak som sa pridal. Pobudil som všetkých amerických psov a koledoval si o medzinárodný prúser.

• Česko-Slovenská párty, teda zbytok kolektívu, ja som bol už vtedy off (foto: brat Marek)
• Ešte kým som bol prítomný, oprašoval som svoju angličtinu s bratovou ženou (foto: Marek)
• Bryndzové halušky na americký spôsob, ale chutili skvele :-)
• Autor reportáže v stave vrcholnej blaženosti

• Provincetown - prístav 
• Na výlete s bratom v neďalekom turistickom parku, či čo to bolo...
• Race Point Beach I.
• Race Point Beach II.

• Čajky, všadeprítomné spoločníčky plážujúcich 
• Raj hubárov - toto som našiel za 5 minút popri ceste - a to vyše týždňa nepršalo
• Jeden z mnoha fast-foodov, ktorými je Amerika doslova posiata. Sladké žemle i mäso...
• Noc v neďalekom Hyanise, čo je čosi ako hlavné mesto polostrova Cape Cod

Čas neúprosne plynul. Bratove pôsobenie v Provincetowne, kde pracoval celé leto, sa blížilo ku koncu. Oboznámil ma so svojím plánom - Kristína pôjde so Staceym do New Yorku (skadiaľ obaja pochádzajú) spolu a, vďaka mojej prítomnosti i chuti zažiť nepoznané, sa brat rozhodol poctiť svoju prítomnosť mnou, ako takým. Mali sme ísť na Floridu jeho autom, spoločne sa striedajúc za volantom, s niekoľkými prestávkami v dominantných lokalitách USA. Až neskutočne zneli názvy miest i štátov, ktoré sme mali navštíviť - New York City, Pensylvánia, Washington a nakoniec i cieľ našej cesty - Miami Beach, kde sa manželia Tužinskí uchýlia na zimu. Kristína mala zostať v New Yorku, do auta totiž (zase vďaka mne a kope batožiny) nevošla, čo koniec-koncov kvitovala, pretože Floridu vtedy práve pustošil hurikán Frances a dva ďalšie sa k nej z juhovýchodu blížili. Na Floridu neskôr priletela z NYC. Začalo sa baliť. Samozrejme na americký systém. Žiadne stresy, ktoré poznáme z domu. Pokojne a systematicky. Privítal som možnosť poprať si zasvinené veci, veď dom, ktorý mali moji štyria spolunocľažníci prenajatý, mal v suteréne obrovskú práčovňu. Chvíľu som síce nemo hľadel na piktogramy obrovskej práčky v snahe zistiť, aký komplikovaný systém treba zvoliť na opratie spústy špinavého prádla všetkých možných druhov, pachov a farieb. Bol som neskutočne prekvapený, keď som zistil, že na celé pranie funguje jediný gombík disponujúci štyrmi polohami. Žiadne delenie prádla na biele a farebné, žiadne nastavovanie teploty... „Málo, viac, mnoho a spústa prádla“ - tak nejako by som voľne preložil nápisy, ktoré ponúkala jediná voľba na práčke. Amerika je úžasne jednoduchá a praktická. Práčka totiž vyprala všetko a potenciálne obavy, že sa mi zafarbí lacné biele tričko farebným prádlom, sa ukázali ako neopodstatnené. Ešte do sušičky a svet bol znovu krásny a voňavý..

• Provincetown - Bradford street  
• V celom mestečku som nevidel dom z iného materiálu ako je drevo. Jeden hurikán a...
• Pamätník čohosi, čo som za celý čas nezistil
• Knižnica? Obecný úrad? Škola? Atómová elektráreň? Ktovie, čo to môže byť, ale viem, že to je najväčšia budova v Provincetowne a je na nej dokonca i webkamera na stránke mesta.

Pred odchodom som dostal za úlohu vyčistiť chladničku. Pri vykladaní jej obsahu som objavil moju, ťažko prepašovanú bryndzu v nedotknutom stave. Zhrozený som tento objav oznámil bratovi s poznámkou, že ak som už podstúpil toľko utrpenia s pašovaním zakázaného slovenského mliečneho produktu, bolo by hriechom ho pokazený vyhodiť. Spoločne sme sa rozhodli v posledný večer spríjemniť podávaním typickej slovenskej večere - bryndzových halušiek s plzeňskou dvanástkou. Dostalo sa mi pocty spomínané jedlo navariť a bol som za týmto účelom vyhnaný do supermarketu, kde som dostal depresiu. Ak by na Slovensku existoval obchod s potravinami v americkom ponímaní, mohol by sa pokojne prekrstiť z Potravín na „Rozbaľ a zahryzni!“. Doslova. Niektoré, skutočne hotové jedlá, nebolo treba ani zohrievať. Kúpil som tam horúce pečené kura a vo vedľajšom regáli čerstvé opekané zemiaky. A džúsov, čo tam bolo... Teda najmä na Floride, ale k tomu sa ešte dostanem v ďalších pokračovaniach... Jednoducho som nakúpil všetky produkty, ktoré budú potrebné k výrobe halušiek. Teda okrem bryndze, tá sa už kazila v chladničke od môjho príchodu pred týždňom. Dokonca i slaninu (už som spomínal, že mi ju zhabali na letisku) sa mi podarilo zohnať. Nebola to echt oravská, ale americké svine sa tiež nemusia hanbiť. Dokonca ju po zabíjačke i pokrájali. Ono v USA je všetko pokrájané. Nielen chlieb, či syr, ako to poznáme u nás, ale i... teraz si už ani nespomínam čo všetko. Ale všetko, čo sa pokrájať dá, ak sa to pokrájané v mraziacom boxe amerických veľkochladničiek neskazí :-)

• Comercial Street v troch pohľadoch 
• Shuttle bus, ktorý robí okruh po celom Provincetowne

• Výletná „električka“ na kolesách 
• Jeden z obchodov so suvenírmi
• Posledný večerný pohľad na Provincetown...
• ...a balíme kufre smerom na Floridu

Múku som musel kúpiť celozrnnú, pretože v Amerike polohrubú nepoznajú. Nakoniec som zistil, že to bola chyba, lepšie halušky sa mi totiž neskôr podarili v Pensylvánii z hladkej múky, ale človek rád experimentuje. Ešte syr na spôsob smotany a nákup bol hotový. Jazyková indipozícia mala za následok menší konflikt pri pokladni s unudenou čiernou predavačkou, ktorá ani za svet nedokázala pochopiť, že veta „I have not mini-money“ vyjadrovala moju úprimnú ľútosť nad faktom, že nedisponujem drobnými, iba stodolárovkou, napriek tomu, že som mal platiť 10 dolárov a 5 centov...
Americké ošípané sú z iného mäsa, ako naše pocitivé slovenské svine. Tento poznatok som nadobudol, keď sa kuchyňou niesol štipľavý dym z prihorenej slaniny, ktorá sa jednoducho nedala upražiť. Či to bolo tým, že som ju zmrazenú hodil na pekáč, alebo prílišnou vodnatosťou olivového oleja, prihorelo mi to. Aj na druhýkrát. Tretí pokus našťastie zvládla narýchlo privolaná prvá pomoc v podobe Lenky, priateľky jedného z mnohých Zvolenčanov, ktorí v Provinstowne pracovali a ktorí nás poctili svojou návštevou. Absenciu sitka na halušky som vyriešil povýšením mriežkovanej drevenej podložky pod hrnce do tejto funkcie, kým zemiaky som predtým rozmixoval v americkom mixéri (kto totiž objaví v americkej kuchyni ručný strúhač, je frajer ako hrom). Halušky boli fantastické, slovenská bryndza chutila, čuduj sa svete, viac Amíkom ako Slovákom, možno i preto, že tu bolo po dlhej dobe konečne čosi slané, ešte aj v párkoch tam totiž cítiť cukor... Poumývali sme kopu riadu, zapli digestor (dym spálenej slaniny je v USA rovnako štipľavý ako v Európe), dopili pivo a hajde do postele. Peter a Stacey (spolubývajúci Erika a Kristíny) sa ma ešte opýtali, na ktorú dominantu New Yorku sa na druhý deň najviac teším, na čo som im nenapodobiteľnou angličtinou úprimne oznámil, že „Stace of Victory, Ground Zero and high mrakodraps(!)“ a ľahli sme si spať.
Ráno sme pobalili svoji päť slivák, čo bolo za trištvrte auta, osobne som v šoférovaní zobral „prvú šichtu“, pobalil na zadné sedadlo plzeňské dvanástky a tešil sa na chvíľu, kedy sa za volantom s bratom vystriedame a ja zalejem rozhorúčený gágor (cez deň bolo okolo 30 stupňov) chladeným pivom. Ešte posledný pohľad na drevostavbu, v ktorej som strávil celý týždeň a hajde smer Florida. V aute ja, brat a pred nami vyše 1600 miľová cesta. Písal sa deviaty septembrový deň roku Pána 2004...

Koniec tretej časti :-)

pokračovanie:
Časť IV. - New York

US-tour 2004 - pôvodná stránka

US-tour 2004 - kronika + denník

 
prístupov od 01.09.2004

© hemendex 07. 01. 2005