streda 29.12.2004 - Hľa, sviatky prepchávania a váľania sa pred bedňou sú úspešne za nami. V priemere pribratí o 2-3 kilá s hrôzou hľadíme na analógové či digitálne váhy, ktoré neúprosnou číselnou hodnotou vzbudzujú depresiu i nabádajú k prehodnoteniu novoročných záväzkov, v ktorých prioritu okamžite získala najpodstatnejšia túžba - SCHUDNÚŤ! Veru, i ja som jeden z tých, v ktorých sa duch Vianoc zhmotnil do podoby rybieho filé, opekancov a strašnej spústy koláčov. Sladké dvojciferné čísla mojej hmotnosti sú minulosťou, momentálne ovplývam číselným údajom, ktorý mal za svojím predným sklom zastrčený niekdajší expresný spoj bratislavskej MHD smerujuvší do Záhorskej Bystrice... Jediný, aký-taký pohyb som zažil iba na Štefanskom futbale (žiaľ, jeho stránka je neaktualizovaná, pretože mi zblblo CD, kde boli údaje, ktoré som chcel hodiť na web - ale zápas skončil 4:4 a my sme skončili v krčme, ako inak...). Doleuvedená fotosekvencia je vlastne výcuc z videoreportáže, ktorú uviedla regionálna AZTV, ten predmet, čo sa vrhá po lopte vystrelenej banskobystrickým prvoligovým hráčom Maťom Svintekom, je, prosím pekne, autor tohto webu. Je to jeden z minima úspešných zásahov, ktorými som disponoval na zápase a som naň patrične hrdý, najmä ak som pred stretnutím bol naštopaný dvoma obrovskými kuracími rezňami :-)

Aj fotky som robil, ale tie zverejním, keď sa vrátim z dovolenky (ja som teraz totiž síce v práci, ale len na skok čosi dorobiť), keďže nám „padla“ silvestrovská chatovačka, posledný deň v roku strávime v istom interiéri v bezprostrednej blízkosti exteriéru zvolenského námestia, s niektorými z Vás sa stretnem - potom mi to, prosím pripomeňte. Želám vám všetkým veselú, bujarú, ale samozrejme v rámci povolených medzí prežitú, silvestrovskú noc. Ozvem sa potom. Maybe.

utorok 21.12.2004 - Tak a je to tu! Vianoce 2004. Dľa mňa a mnohých mojich známych dosť umelo nafúknutý sviatok, ktorého podstata sa už dávno utopila v materialistickej neúprimnosti demonštrovanej strojenou štedrosťou a nezmyselným prežieraním sa. Som si stopercentne istý, že keby sa trebárs v relácii „Aj múdry schybí“ položila otázka, aký je vlastne pôvod Vianoc, trieskali by sa tie najnemožnejšie teórie, ale prapôvodný zmysel by zostal pre mnohých naďalej záhadou. A to nielen v prostoduchších regiónoch Slovenska. Celé Vianoce sú totiž o tom (veď to vidím denne), že kto nakúpi čo najviac nezmyselných sprostostí, ktoré spod stromčeka poputujú do skríň, kde ich raz nájdu rabujuvší dediči prachom zapadnutné, márne sa snažiac pochopiť ich zmysel i účel. Tiež patrím medzi tých, ktorých cez rok napadne milión praktických darov (rozumej nápadov pre zaobstaranie vecí potrebných pre zmysluplný chod života bližšie nedefinovaných jedincov), ale v predvianočnom čase zostane v gebuli prázdno ako v rómskej osade počas brigády. Blízki poctivo držia bobríka mlčanlivosti a ja potom v štedrovečerné dopoludnie (zaujímavé slovné spojenie) chodím ako bez duše po vybrakovaných obchodoch a likvidujem predavačky, ktoré sú už duchom kdesi pri pariacej sa kapustnici, vetami typu „Prosím vás, nezostalo vám dačo, čo by sa hodilo pod stromček rodičom? Hocičo, mne je to už jedno...“ A kúpim kravinu, ktorá vylúdi na tvári adresáta rozpačitý úsmev porovnateľný s nadšením branca obdržiaceho povolávací rozkaz. 
Teší ma jedine to, že nie som jediný tĺk, ktorý priedvianočný chaos najradšej sleduje nezainteresovane z diaľky a pochechtáva sa na panike priamych zúčastnených. Inak, skúste si to - je to skutočná zábava, napríklad taká bitka o košíky alebo o „akčný“ tovar slovenských obchodných domov.  Napríklad včera sa mi kamarátka pochválila, aké lacné mandarínky zohnala vo zvolenskom hypermarkete, pričom nákup sprevádzali, už bežné pästné súboje nákupychtivých občanov všetkých vekových i hmotnostných kategórií. Vraj vybojovala desať kilo za úžasnú cenu. Keďže o nej viem, že citrusové plody priam neznáša, bolo mi záhadou, z akého dôvodu spomínaný artikel nakúpila. „Čo si blbý? Veď stáli 19 korún, to je takmer zadarmo!!!“ Absolvoval som na „základke“ matematickú triedu, preto pár počtov nezaškodí: 19 x 10 = 190 Sk. Fúha, zložité to násobenie. Deva sa bude naveky hrdiť úspešným zavŕšením boxerskej vložky s všadeprítomnými dôchodkyňami o čosi, čo jej takmer za dve stovky zhnije na vianočnom stole. Ale bude spokojná, bo tak lacno už nenakúpi. Najmä ak v novom roku ide zase všetko hore. Apropó - s vianočnými darčekmi sa poponáhľali všetky „požieracie“ inštitúcie na čele s UPC a Slovenskými elektrárňami. Už sa prezentovali novými cenníkmi, Pán Boh im za to žehnaj. Už si ani nepamätám príchod nového roka bez „opodstatnených“ zvyšovaní cien...
Keďže do Vianoc sa už neozvem, chcem Vám všetkým popriať, aby boli tak skvelé, že si na ne v budúcnosti spomeniete ako na to najlepšie z celého roku 2004. Teda iba Silvester môže byť lepší, ale tam si skôr prajem, aby sme si ho v čo najväčšom počte dokázali vôbec zapamätať. Nám sa zrušila chata, ale údajne sa chystá čosi v jednej zvolenskej kaviarni, takže uvidíme a oznámime. V nedeľu, na Štefana sa koná tradičný FUTBALOVÝ ZÁPAS, na ktorý všetkých pozývam. My si ešte zahráme futbal na Silvestra na zvolenskom gymnáziu a čosi obdobné sa chystá (samozrejme s väčšou pompou) na ihrisku zvolenskej strednej školy drevárskej, kde sa o jednej popoludní udeje 54. ročník SILVESTROVSKÉHO FUTBALU, zápas web nemá, info je údajne niekde na stránke Zvolena.

Takže prajem krásne sviatky celému svetu, keď sa už domlátime v hypermarketoch a dodychtíme pri nákupe vianočných darčekov, skúsme si na chvíľu sadnúť, vypnúť a byť na seba aspoň chvíľu dobrí. Svet bude hneď krajší. Aj keby to malo trvať len okamih :-) Šťastné Vianoce!

streda 15.12.2004 - Uzávierka. Aj vy máte nejaký výraz, ktorý vám naháňa hrôzu? Ja už áno. Všetko by bolo fajn, keby sa dané veci robili s nadšením i globálnym zvládnutím ich koncepcie všetkými zúčastnenými. Všetko je však inak. Ja mám rád svoju prácu a to čo robím ma baví. Za normálnych okolností. Dokonca mi ani neprekáža urobiť i čosi navyše. Najmä ak vidím, že si to druhá strana, ktorej na tom záleží, váži. Akýmkoľvek spôsobom. A najmä súhlasí s kompromismi v duchu realizácie daného projektu. Totalitná diktatúra mi je úprimne odporná. „Tu seď, makaj a čuš. Večer máš tréning? Zabudni!“ Komu sa to dobre počúva, je v mojich očiach úchyl. Preto sa netreba čudovať, ak som v práci nervózny a zlostný. Vážim si totiž ten kratučký, no lukratívny čas medzi odchodom z práce a zaľahnutím na bidlo. Ak mi ho niekto ukradne, som zlý. Idú Vianoce. Sviatok, ktorý sme si predurčili na oslavu pokoja a mieru. Skúste ale byť pokojní, ak v polovici rozrobenej práce príde kompetentný orgán a šmahom ruky všetko zmení, napriek tomu, že pár momentov predtým uznal veci za schválené a nemenné. Zmeny na úkor voľného času zamestnanca. Bridí sa mi ignorácia základných potrieb človeka a dehonestácia pojmu „zamestnanec“ na „mukel“. Firma disponuje niekoľkými služobnými približovadlami, ja som však už tri dni po sebe utekal na večerný vlak pešo. Dva kilometre s nedoliečenou chrípkou. Aby vyvolení chodili domov o štvrtej vo vyhriatych tátošoch. Nezávidím. Starám sa o seba. Len mi prekáža, keď ma niekto zglbe, že som nervózny. Skúsili ste už pracovať jedenásť hodín v neprestajnom obkľúčení všetkých, ktorí disponujú dojmom, že majú k časopisu čo povedať? Nie? A čo trebárs situácia, keď Vám šéf tri hodiny po skončení oficiálnej pracovnej doby a jedenásťhodinovom nonstop maratóne (teda desať a pol, na záchode som síce nebol, ale dovolil som si o piatej na polhodinu odskočiť kúpiť topánky) zahlási: „Tužko, sprav mi čaj.“ Preto snáď netreba vysvetľovať, že tieto riadky píšem (doma ráno o siedmej) s totálnym sebazaprením. A s podobným pocitom už niekoľko dní pracujem na svojich súkromných aktivitách. Preto nemáš Erik ešte webstránku, preto som Ti, Slávo, ešte nevykonal pozvánky a plagáty na Štefanský futbal, z tohto dôvodu, kamarát Nooby, nie sú ešte kalendáre pre ZNN, kvôli tomu som ešte nezmenil jesenný motív na úvodnej stránke, preto sa mi podarilo umyť riad, až keď takmer sám po týždni odpochodoval z kuchyne... 

pondelok 13.12.2004 - Čítam si tak svoj predošlý príspevok, ktorý som zbúchal pred týždňom tesne po príchode do práce, musím podotknút, že jeho stručnosť i obsah boli značne podmienené horúčkou a časovým stresom - veď celých päť nasledovných dní som sa trápil na diskutabilne zorganizovanej uzávierke firemného časopisu a po ukašlanom príchode domov nemal šancu myslieť na nič iné, len na prepotený paplón, horúci čaj a kilá liekov. Keď už nezaberal Paralen a čaj s medom, zvolil som zdanlivo lukratívnejšiu metódu v podobe vareného vína. To zabralo svojím spôsobom skvele. Nielenže som už necítil boľavé hrdlo a horúčkové výboje v gebuli, ja som sa dokonca začal cítiť úplne úžasne, čo som demonštroval neprítomným blahoslaveným úsmevom a odsledovaním celovečerného programu TV Markíza, počnúc napínavými telenovelami a končiac americkými krimi-seriálmi kvality „B“. V stredu som si ale nedokázal odpustiť pravidelný tréning a štvrtok sa firemnou kanceláriou niesol spontánny kašeľ sprevádzaný nezverejniteľnými invektívmi jeho autora. Tento jav trval až do piatku.
Čérez víkend som sa zaprisahal konečne spáchať všetky tie nasľubované plagáty, webstránky, či večne rozpracovanú US-Tour. Čo myslíte, koľko som toho stihol skutočne vykonať? Správne. Prd makový a dve zemiakové baby! Hanba mi, hanebníkovi nezodpovednému, nenašiel som si však ani kúsok času, aby som čosi vyprodukoval z môjho compu, nejako ma postihla tvorivá kríza, na druhej strane, pri koncepcii, ktorou sa teraz „lepí“ uzávierka v robote, sa ani nečudujem, že som získal akýsi prirodzený odpor k všetkému, čo evokuje pomyslenie na prácu s PC i v súkromnej existencii. Inými slovami - zase nič nové ani na stránke, snáď len pár fotiek z víkendu v TEJTO FOTOGALÉRII. Ale inak mizéria ako v parlamentnej hlasovni.  

pondelok 06.12.2004 - Včera som ani nedúfal, že dnes budem mať síl dôjsť do roboty, nejako som sa ale pozbieral a nadopovaný všemožnými drogami i morálnym sebazaprením sa mi to nakoniec podarilo. Som totiž chorý ako ťava v islandskej ZOO a tento fakt mi snáď tak trochu slúži i na ospravedlnenie mojej víkendovej pasivity, comp som totiž nezapol ani na chvíľu, takže všetky sľubované (dá sa mi vlastne ešte veriť?) veci posúvam o týždeň... Rátam, že týmto prístupom bude US-TOUR 2004, bratov web + ostatné aktivity hotové tak okolo Vianoc roku 2008, aj to len v prípade, že všetko pojde tak, ako má... Také sprosté obdobie... Tak nech máte aspoň pekného Mikuláša, ten môj je momentálne paralenovo-citrónový :-)

streda 01.12.2004 - Nenávidím zimu. Neprekáža mi toto homonymum, kým je použité v súvislosti s trasením sa v duchu nízkej teploty v nepomere s počtom vrstiev, ktoré ma človek na sebe odeté. Skôr ma zlostí celé ročné obdobie ako také. Zima je totiž v poslednej dobe zvýhodňovaná oproti ostatným dekádam. Sú štyri a v kamarátskom duchu by si mali rozdeliť svoje panovanie na rovnaké kvarty. Ale prd makový je to tak. Upršaná jar ihneď prehučí do leta, ktoré tento rok trvalo asi dva týždne, kým sa spamätáme, je tu odporná studená a mokrá jeseň, na ktorú kým si teplomilný tvor zvykne, pretransformuje sa v polovici novembra do šedivej zimy a tá sa realizuje až do apríla ďalšieho roku. Keby to aspoň bola zima, ako ju poznáme z rozprávok alebo filmov pre pamätníkov, ale toto je nejaká nemastná (a keďže cestári šetria soľou, tak i neslaná) nedorobená a zavírená demoverzia, plná čľapkanice, kalamít i narazených trtáčov na zľadovatelých chodníkoch... Keď ráno idem do roboty, je ešte tma, keď odchádzam z roboty, je už zase tma a keďže v práci mi k všeobecnému prehľadu o svete bránia vertikálne žalúzie, užijem si denného svetla (vlastne dennej šede) len cez víkendy a to je skutočne dosť málo. Potom mám depresie a som zlostný :-)))
Cez víkend som sa snažil konať viac aktivít. Vzhľadom na krutý fakt, že patrím k druhu živočíšnej ríše, ktorá (na rozdiel od tej „nežnejšej“), nedokáže zvládnuť viac činností naraz, nič rozrobené som nedokončil. Webstránku pre brata, kalendár pre ZNN, kde som ničnetušiaci člen, dokonca aj pokračovanie US-TOUR 2004 som bol nútený prerušiť pre nedostatok inšpirácie... Celé to vlastne vyzeralo tak, že som odbiehal od počítača k ostatným aktivitám, aby som v polovici vysávania hodil vysávač o zem a šiel piecť francúzske zemiaky a tie nechal prihorieť, lebo ma v istom momente naplno zamestnala tvorba vlastného časopisu, ktorého minuloročnú i tohtovíkendovú pracovnú podobu titulných stránok môžete ofrflať po kliknutí si na oba mini-náhľady :-)
V sobotu, 4. decembra, sa idem aktívne zúčastniť futbalovej akcie poriadanej kamarátom Marošom Borgoňom „Brčo Cup 2004“. Pôjde o futbalový maratón zvolenských futbalových nadšencov, koná sa v hale Rates od štvrtej podvečer až do polnoci, kedy na jeho účastníkov čaká Mikulášske prekvapenie. Viem o čo pôjde a skutočne to bude stáť (v niektorých prípadoch doslovne „stáť“) za to. Tam sa s niektorými z Vás stretnem osobne, hľadajte ma buď vo futbalovej bráne alebo v bohato zásobenom bufete.
A ešte jedna vec - tento mesiac finišujeme v práci s časopisom. Zmenila sa štruktúra, šéfredaktor, grafika (tá sa vlastne mení za pochodu), čiže v duchu totálneho chaosu sprevádzajuvšieho uzávierku, budem zaneprázdnený, zlostný a ufrflaný. Toľko k tomuto. Aby ste potom netvrdili, že som Vás nevaroval.

pondelok 22.11.2004 - Posledné jesenné kolo prvej zvolenskej mestskej ligy sa odohralo v snehovej chumelici, no v dobrej nálade všetkých zúčastnených. My (Investex) sme privítali nebezpečný Remos, ktorý spolu s nami patrí medzi favoritov prahnúcich po medajlovom umiestnení. Za pár minút sme prehrávali 0:2, našťastie však kontaktný gól do polčasu uchovával nádej na priaznivý výsledok. Nakoniec sme z druhopolčasových 1:3 dokázali v posledných minútach vyrovnať a vybojovať cenný bod. Týmto (dohrávaným) kolom sa uzavrela jesenná časť a na asfalte ihriska Technickej univerzity sa, poriadne pribratí, stretneme koncom marca budúceho roku, dovtedy bude každý trénovať individuálne, resp. sa budeme párkrát hlušiť na zimných turnajoch poriadaných rôznymi organizátormi. Najbližšie to je „BrčoCup 2004“ - futbalový maratón, ktorého druhý ročník sa uskutoční 4. decembra v športovej polozrúcanine - hale Rates.
Sobota večer - veľká udalosť pre víťaza minulého ročníka mestskej ligy - ŠK Slovakiu. Tá sa totiž zúčastnila prvého (a vlastne pre ňu i posleného) kola Slovenského pohára. Bol som pozvaný ako druhý brankár a cestovalo sa do Čadce. Nebudem tu opisovať traumu z trojhodinového plantania sa päťdesiatkou cez zasnežené a neodhrnuté cesty (prekvapenie pre cestárov - novembrová chumelica) v dvoch natrieskaných autách, krátko len k zápasu - Čadca hráva druhú slovenskú ligu, kde hluší všetko, čo jej príde do cesty, veď za štyri zápasy nastrieľala štyridsať gólov - vypočítať priemer na zápas je ľahká matematika. ŠK Slovakia Zvolen nemá absolútne žiadne „medzinárodné“ skúsenosti, k tomu je momentálne okýptená o pár zranených hráčov a v neposlednej miere je v morálnej kríze vyplynuvšej z jej ligových neúspechov. Takže do Čadce cestoval užší zdeprimovaný výber (viď foto - po kliknutí zväčšené) a pár narýchlo zohnaných posíl (v mojom prípade išlo len o vyplnenie miesta v aute). Snáď týchto pár riadkov stačí na ospravedlnenie výsledku - prehrali sme 2:8! Hoci sme po siedmych minútach viedli 1:0, súper nás herne prevalcoval - znovu sa ukázala obrovská absencia halových skúseností zvolenských hráčov - veď všetky naše ligy sa hrajú na asfalte. Chytal som až od stavu 2:6 posledných desať minút a úplne rozpadnuté mužstvo dovolilo ešte dvakrát súperovi skórovať. K rozhodcom sa vyjadrovať nebudem, prehrali by sme, i keby boli pri zmysloch. Cesta domov trvala vyše štyri hodiny, chytili sme totiž skvelé počasie, ktorého vrcholom bol zlikvidovaný neďaleký Tatranský národný park, najmä jeho smreková sekcia... 
V nedeľu sme s kamarátmi započali zimnú časť nášho nedeľného futbalu. Konečne som i vyhral. Po sobotnej remíze a desivej prehre to bola aká-taká futbalová náplasť na ubolenú športovú dušu. Inak som tento víkend nestihol nič iné :-)

utorok 16.11.2004 - TOTO keď si pozriete, zistíte, čo sa dialo na rozhorúčenom piesku floridskej pláže presne pred rokom a dňom. A keď si kliknete na obrázok, uvidíte, aké to bolo pekné, prípadne Vás môže zaujať TÁTO fotogaléria :-) Bola to udalosť, ktorá patrí medzi tie, na ktoré sa spomína s úsmevom a v prípade oboch zainteresovaných snáď i s perspektívnou víziou do budúcna. Včera som im poslal do ďalekej Ameriky SMS-ku v mene celej rodiny a na tomto mieste si prvé výročie svadby môjho brata i americkej švagrinej Kiky pripomínam zase formou pár riadkov. Ešte dnes si pamätám, aký šok som dostal, keď mi prišiel mail so znením „V sobotu sa žením“, viď môj ARCHÍV a ono už prešiel celý rok odvtedy, no ja som zo šoku ešte stále nespamätaný. A to som bol šťastnú rodinku medzitým i pozrieť priamo na mieste činu v rámci trojtýždňovej dovolenky. Nech teda Vaše oba úsmevy na fotkách odrážajú šťastnú realitu Vašej existencie i v budúcnosti. Krásne oslavy na floridský Key West z uzimenej strednej Európy!

piatok 12.11.2004 - Hovorí sa, že úsmev je najlepší liek na smútok a depresiu. Ktovie, čo je na tom pravdy, veď denne človek zažíva situácie, v ktorých na úsmev ani nepomyslí. Niekedy sa to vlastne ani nehodí. Život prináša mnoho príbehov, pri ktorých kútiky úst naberajú úplne opačný smer, ako pri vyjadrení radosti, šťastia... A nie je dobré, ani keď sa človek usmieva nasilu. Poznal som to v Amerike, kedy mnoho miestnych pri bežnom pozdrave vyšpúlilo pery do umelého kŕča, no srdce zostalo chladné... Preto je fajn, keď mám možnosť stretnúť človeka, ktorý disponuje kombináciou dobrej nálady i dôvodom k nej. Prečo to tu spomínam? V nedeľu večer som sa rozhodol prekonať prirodzený odpor k spravodajským reláciám (vždy sa totiž pri nich vytočím) a pozrel som si Televízne noviny na JOJ-ke. Samozrejme, že som sa naštval na všetko, čo v tejto republike nefunguje, resp. nechce fungovať, ale veľmi ma potešil spontánny smiech moderátorky Zuzany Hajdu, ktorá, so slzami v očiach, po milom príspevku o vyliatej čokoláde na americkej diaľnici, nebola schopná rozlúčiť sa s divákmi, ani zahlásiť upútavku na večerný program. Článok o spomínanom „defekte“ je TUTO. Hovorím teraz za seba, ale od televízie som vtedy odchádzal (napriek negatívnemu pocitu z predošlých správ) so skvelou náladou. Mám totiž rád veselých a uvoľnených ľudí. O to radšej v relácií, ktorá v dramaturgii neovplýva prívlastkom „zábavná“. Preto nechápem, že (včera som sa to dozvedel od kamaráta) Zuzane vďaka tomuto „prešľapu“ hrozila veľká pokuta a môže hovoriť o šťastí, že obišla len s pokarhaním vedenia televízie. Schválne som sa svojich známych, ktorí spomínané spravodajstvo sledovali, spýtal, aký majú názor na tento „incident“. Všetkým do jedného, ale skutočne všetkým, Zuzanin úprímný smiech zlepšíl náladu a mali aspoň o čosi lepší posledný víkendový večer. Pamätám sa, že kedysi ktosi zglbal „markizáčku“ Jarku Hargašovú, že v športových správach s úsmevom zahlásila porážku Slovenska na hokejových Majstrovstvách sveta. Jej úsmev bol údajne „neprofesionálny“, pretože prehra vo finále s Čechmi bola tragédiou pre celý slovenský národ. Mne osobne ten úsmev vtedy upokojil dovtedy nekontrolovateľné emócie z nervydrásajúceho zápasu. V túto nedeľu som zase, napriek negativistickým informáciám o slovenskej realite, odchádzal po správach od televízora s dobrou náladou. Vďaka úsmevu, za ktorý ktosi dostal pokarhanie. Pýtam sa teda - je lepšie urobiť z moderátorov obyčajné informačné stĺpy disponujúce umelohmotným výrazom vyplynuvším z témy príspevku, ktorý uvádzajú, alebo nechať priestor pre úprimný úsmev, ktorý je jednou z vlastností odlišujúcich človeka od ostatnej živočíšnej ríše? Pretože mám dojem, že je krajšie zasmiať sa po odľahčenej správe o rozliatej čokoláde, ako v strojenej naškrobenosti informovať v hlavnej športovej relácií nemenovanej televízie veľmi podstatný príspevok o žilinských futbalistoch, ktorí sa začali učiť po anglicky (viď včerajšie TN v najsledovanejšej komerčnej TV). Inak totiž hrozí, že depresívna chladná šeď, ktorou ovplýva momentálne ročné obdobie, sa rozleje natrvalo i v naších srdciach. A my sa prestaneme usmievať.  

štvrtok 11.11.2004 (10:00) - Fúha... Tieto sviatky... Kto to vymyslel?! Už od včerajšieho tréningu sa to kopí a kopí. A začínam byť pomaly alergický na vety typu: „Kde si nechal bieleho koňa?“ alebo „Som rád, že som Ťa po roku stretol, keď už máš tie meniny!“ Samozrejme, nekonečne si vážim všetkých skvelých ľudí, ktorí si spomenuli a úprimne im ďakujem za všetky formy gratulácií. Len ma zlostia tí, ktorí ma záhadne stretávajú len keď mám sviatok ja a záhadne miznú pri vlastných výročiach... No veď to je vlastne jedno. V ruksaku mi štrngoce šampus a víno, v bachore špľachoce a v hlave duní včerajšie potréningové pivo jemne pretkané bielym sudovým a vidina dnešného večera bytostne pripomína reprízu toho včerajšieho. A takto i zajtra, v sobotu... 
Raz som dostal taký fajn mail - niečo v tom zmysle, že ak vám stále niekto zvoní pri dverách alebo vyvoláva, nebuďte zlostní. Veď to znamená, že stále niekto na vás myslí a nie ste mu ľahostajní... Som úprimne šťastný, že mám toľko priateľov. Fakt :-)

pondelok 08.11.2004 - Každá séria raz skončí a každý džbán sa raz rozbije, najmä ak sa s ním chodí po vodu a nie po pivo. Túto sobotu sme utŕžili prvú tohtoročnú prehru v mestskej lige v šlágri kola s banskobystrickými extraligovými pozbierancami, ktorí sa prišli odbavovať na zvolenský miniligový asfalt. Bolo to celý zápas vzácne vyrovnané, hoci viac gólových šancí mal náš súper. Robil som, čo sa dalo, ale dva góly z piatich metrov „špicákmi“ k žrdi a dva nešťastné „vlastniaky“ našich obrancov rozhodli, že po tomto víkende si pozíciu lídra I. mestskej minifutbalovej ligy zaslúžene privlastnil jediný mimozvolenský klub Golden Stars. My sme sa prepadli z najvyššej priečky až na tretie miesto a na Bystričanov strácame dva body. Investex - Golden Stars 3:4 (1:1).
Včera (v nedeľu) sme sa konečne, v rámci partie kamarátov z ulice, zišli na „pouličnom“ futbale, kde sme si liečili miniligové depresie zo sobotňajších prehier mužstiev, v ktorých pôsobíme. Píšem o partii chalanov, ktorí hrávame futbal skutočne v každom počasí i ročnej dobe. I tu som okúsil trpkosť porážky, ale po tomto neúspechu chutí pivo určite lepšie ako to zhorknuté nešťastnou prehrou a stratou dôležitých troch bodov v predošlom súťažnom dni. Pouličný futbal hrávame na ihrisku Gymnázia Zvolen, pričom sme minulý rok tajne dúfali, že nejaký ten zápas si v tomto čase zakopeme i v neďalekej hypermodernej telocvični, ktorej dostavba mala koncom tohoto roku finišovať. Jej momentálny stav vyjadruje priložená ilustrácia. Je smutné, že obrovský entuziazmus slovenského národa končí vždy takto nešťastne. Po počiatočnom nadšení, kedy stavba rástla ako zahraničný dlh Slovenska, je momentálne už vyše trištvrteroka absolútne nepohnutá. Len praskajúce múry a všemožná burina vyrašivšia pomedzi zvetraný betón demonštruje neúprosný tok času, ktorý z novostavby urobí problematický kolos, ktorý bude drahšie zrútiť ako dostavať - čosi obdobné, ako niekoľkodesaťročí rozostavaná budova autobusovej stanice v Banskej Bystrici. Žiaľ, na realizáciu iných nezmyslov sa na Slovensku peniaze nájdu, zmysluplné aktivity však ľahýnajú popolom. Takí sme.
Dnes o šiestej ráno nastalo oficiálne znovuvzkriesenie Rádia Rebeca. Moja najobľúbenejšia rozhlasová stanica prakticky ukončila svoju existenciu vo februári 2002, kedy ju zobralo pod svoje krídla bratislavské oldies rádio B1. To si z Rebecy spravilo svoj regionálny odvar, ten však po čase taktiež zanikol. Dlhú dobu bolo na frekvenciách martinského rádia ticho, tento víkend však už dve z troch ožili v nonstop hudobnom mixe, aby dnes ráno o šiestej hodine sa na žilinskej (106,9 MHz) i banskobystrickej frekvencii (87,7) ozval hodinový jingel, správy, prvý moderovaný vstup a Rádio Rebeca (pod jemne zmeneným názvom Rádio ReBBeca - tentoraz je jeho hlavný stan v Banskej Bystrici) znovuzapočalo svoje vysielanie. Keďže rubrika mapujúca slovenské rádia je momentálne neaktualizovaná, chcem na tomto mieste popriať staronovej ReBBece úspešnejšiu budúcnosť i viac „rádiofilných“ ľudí v kompetentných funkciách, nech je jej druhý pokus už nepotrebuje nikdy žiaden reparát. Tak. A idem robiť.

utorok 02.11.2004 - UDIAL SA ZÁZRAK! Cestopis US-TOUR 2004, omieľaný do nemoty, sľubovaný i zatracovaný, uzrel v prvých dvoch kapitolách svetlo tohto webu a nájdete ho TUTOĽA! Samozrejme, je ešte plný chýb, preklepov a štylistických otrasností, veď som ho dopisoval včera okolo polnoci. I fotky za veľa nestoja - ide totiž o opis cesty do USA, kedy som dosť málo fotil a aj to málo postráda kvalitu. Jednoducho, celé je to ešte nedotiahnuté do konca, ale v komplikovanej situácii, v ktorej momentálne fungujem, som vôbec prekvapený, že som zvládol dostať to aspoň do tejto formy :-(
V sobotu sme zase hrali futbal. Sľub hráčov, že sa v predvečer zápasu nedopijú a svojou plnou účasťou potvrdia vysoké ambície mužstva, sa ukázali ako hádzanie hrocha o stenu, veď dvaja z nás prišli niekoľko minút neskôr, ďalší kus totálne spitý a najlepší strelec neprišiel pre istotu vôbec. Takto sa momentálne, dľa tabuľky najlepšie zvolenské minifutbalové mužstvo nechová. Napriek tomu, vyhrali sme s Coffolou vysoko 6:1 a upevnili si pozíciu lídra prvej ligy.
Pondeľňajší štátny sviatok sme sa rozhodli v partii kamarátov, stráviť v hore. Žiadne kladenie vencov a pálenie sviečok, ale bohapustá hubačka. Mňa radi volávajú na podobné akcie, totiž i slabší hubári pri porovnaní ich úlovku s mojím, pookrejú na duši a znovunachádzajú zmysel hubárčenia. Tentokrát som však predčil všetky negatívne predpoklady a našiel som plný ruksak „sucháčov“, hríbov dubových i nejaké zaslintané masliaky plné slimákov. Oštaru z čistením naplno vynahradila fantastická masliaková praženica, ktorej aróma asistovala ešte pri rannom vstávaní :-)
Jednoducho, až na pár defektov, celkom pohodový víkend...

utorok 26.10.2004 - Z Pospájaných štátov sa postupne vrátili všetci, pohasli spomienky, vybledli floridským slnkom opálené telá... Plavky i pasy sú založené niekde v skrini a anglicko-slovenský slovník pomaly zapadá stredoeurópskym prachom. Len ja, tĺk, som ešte nič nevykonal s tým kvantom fotiek, ktoré som počas troch týždňov zrealizoval v kapitalistickej cudzine. K tvorbe cestopisu US-TOUR 2004, ktorý tu omieľam vlastne od príchodu spoza Atlantiku, však potrebujem pozitívnu konšteláciu troch faktorov - čas, psychická pohoda a funkčný comp. Ani raz doteraz neboli tieto tri záležitosti vo vzájomnej súhre, i preto je tento web aktualizovaný už hodnú chvíľu v rozsahu, ktorý nedokáže definovať žiaden uverejniteľný slovenský výraz. Vlastne je to i dobre. Veď keď som si včera v práci (fakt som mal chvíľu voľno) listoval svoju stránku, uvedomil som si, že čosi tak negativistické som na webe ešte neobjavil. Samá depresia, alibizmus, nekonečné sľuby niečoho, čo som nikdy nesplnil... Zvláštny som ja tvor. Ale i keď som si cez víkend zasadol za tento krám, bol som duchom niekde úplne inde a len prísľub nezverejniť príčinu morálnej indispozície, bráni definovať adresáta mojich nostalgických spomienok... Mimochodom - „Šťastné narodeniny, máš ich dnes“.
V sobotu porazil Investex v I. zvolenskej mestskej lige (6. kolo) úradujúceho majstra ŠK Slovakiu po šťastnom, no heroickom výkone 3:2. Stali sme sa tak minimálne na jeden týždeň lídrom najvyššej súťaže, čo je najvyššia pozícia tohto tímu v celej jeho histórii. Zo šiestich zápasov sme len jedinýkrát remizovali, inak máme na konte iba víťazstvá. Pre mňa je to dvojnásobný úspech, pretože už pred týždňom sa ukončila jesenná časť III. triedy v ZH, kde je naše mužstvo Hronskej Dúbravy taktiež na prvom mieste a po celej dedine sa hovorí iba o jesennej orbe a postupe, čiže je na nás, aby sme v jarnej časti parádne zabrali, veď už o rok môžeme s pohŕdavým úsmevom sledovať boje najnižšej súťaže z ihrísk II. triedy :-) 
Zase jedna z aktualizácií, ktoré sú len preto, aby boli.
PS - Aby ste mi verili, že som aspoň začal s tým sľubovaným US-tour 2004, TUTO je dôkaz. Ale viac ani čiarka... No, ešte jedna malá bodka, ale tú som zmazal.

piatok 22.10.2004 - Keď sa tak človek ráno (na tretí pokus) zobudí, pozrie z okna, vidí nepreniknuteľnú rannú šeď ponorenú do vlhkej hmly, otvorí balkón a ovanie ho mrazivý chlad, pričom vie, že ho ešte čaká neblahý pohľad do prázdnej chladničky a neutešená cesta do práce, má akurát tak chuť znovu zaľahnúť pod vyhriatu duchnu, zatlačiť kukadlá a znovu sa ponoriť do nádherných spomienok spred mesiaca, kedy ešte celý blažený a spálený ležal na najlukratívnejšej floridskej pláži, občumoval miestne krásky, vlhol v priteplenom Atlantiku, napchával sa kalorickými bombami z miestnych fast foodov a dúfal, že tento blahobyt nikdy neskončí. V kútiku duše síce cnel po domove, ale vtedy sa mal aspoň kvôli komu vrátiť... Bŕŕŕ.
Cez víkend konečne spracujem fotky z USA-tripu, nejako sa neodvážim zatiaľ k nim dopísať i sloh, takže ich možno uverejním bez komentára. Tentoraz nesľubujem, oznamujem to. Príjemný a snáď i jesenne krásny víkend, Slovač!

streda 20.10.2004 - Niečo mi predsa len na tom predošlom obrázku prekážalo, resp. chýbalo. Tak som ho trochen doladil. TUTO je to už dokonalé.

utorok 19.10.2004 - Tak sme zase všetci pokope. Teda takmer všetci, jeden kus zostal v Štátoch. US trip, ktorého sa zúčastnila celá naša family, sa ukončil včerajším príchodom rodičov, ktorí sa, údajne závideniahodne opálení, momentálne spamätávajú z tunajšej klímy. Tá, na rozdiel od tej floridskej a texaskej, musí deprimovať i nás, aklimatizovaných už niekoľko týždňov.

 
Otec, brat Erik, mama a Kristina - bratova wife v Grand Canyone :-)

Pri tejto príležitosti tu musím spomenúť môj dávnejší sľub - zverejniť fotky i cestopis z trojtýždňovej dovolenky, počas ktorej som prešiel celé východné pobrežie „najdemokratickejšej“ krajiny sveta. Sľubujem, že už tento víkend sa na to konečne trochu pozriem. Mimochodom, vítam Vás v Absurdistane, mama, otec, i pred dvoma týždňami navrátivší sa najmladší brat Marek.
K víkendu - spomeniem len futbal, pretože ostatné „zážitky“ si nechám predsa len na neskôr, zasvätení vedia prečo... Víťazstvo Investexu v mestskej lige nad niekdajším päťnásobným víťazom Javankou 8:2 a následné posunutie sa na druhú priečku I. ligy + posledné kolo v Hronskej Dúbrave, kde sme potvrdili pozíciu lídra III. triedy víťazstvom nad Veľkou Lehotou 4:1, hoci po strašnej sobotňajšej noci som pustil neskutočne lacný gól. „Veľký“ futbal má zimnú prestávku a človek nevie, čo s voľnou nedeľou. Asi sa predsa len pozriem na tie US fotky... 
Prajem príjemný a slnečný týždeň :-)
PS: ZRADA!!! Môj brat Erik, ktorý je pôvodcom celej US akcie a momentálne býva v Miami Beach, ma predbehol v uverejnení MOJICH záberov z Floridy, takže tí, čo nedokážu vydržať na moju fotogalériu, majú možnosť pozrieť si zábery bez komentára na TEJTO ADRESE v sekcii MIAMI, resp. KEY WEST. No, jednoznačné porušenie autorských práv!

štvrtok 14.10.2004 - Na hlavu postavené sa mi javí, keď každé druhé ráno na PLATENEJ komunikácií medzi Zvolenom a Banskou Bystricou musíme spomaľovať z povolenej 130-tky, pretože sa nám do cesty postaví nejaká neočakávaná prekážka v podobe diaľničnej kontroly, „práce“ na ceste, či nejakej nezmyselnej akcie poriadanej chlapcami v bielych šiltovkách. Vychádzam totiž z filozofie, že ak si za niečo poctivo zaplatím, mal by som mal mať garantovanú funkčnosť daného výrobku alebo služby. V tomto prípade je to príplatok za rýchlu komunikáciu, ktorou sa chcem v pohode a čo najskôr dostať do svojho cieľa. Ak však každý druhý deň lemujú okraj vozovky „spomaľovače“, uzavrie sa jeden pruh a autá sa drbú štyridsiatkou v jednej nekonečnej štrúdli, pričom dôvodom nie je žiadna ospravedlniteľná tragédia, ale nezmyselné kontrolovanie diaľničných známok (ktoré by paradoxne funkčnú diaľnicu mali zaručovať), začínam nadobúdať dojem, že to v tomto štáte nie celkom funguje ako by malo. Najmä ak platíme trištvrtetisíc korún za pár kilometrov V.I.P. ciest, ktoré takto strácajú zmysel a účel. 
Nechcem porovnávať, ale keď som jazdil v Spojených štátoch, tam na platených diaľniciach (a nie je ich až tak veľa), bol vodič Pán Boh. Netvrdím, že všetko bolo perfektné i tam, ale jedno viem určite - ak tam zastaví policajt vodiča, musí mať na to sakramensky dobrý dôvod. Ním kontrola diaľničných nálepiek určite nie je. A čo sa práce na ceste týka - áno, robí sa i tam, ale najmä v noci, kedy je menšia premávka a odstavenie jedného pruhu zo štyroch absolútne nenaruší plynulosť premávky.
U nás však, tak ako všetko, riešime tento problém zvýšením ceny diaľničnej nálepky a zosilnením policajných kontrol - čiže všetko podľa vzorca „zvýšim trest za porušenie zákona, ale neurobím nič preto, aby k nemu nedošlo...“ 
Takže je zbytočné ďalej sa k tomu vyjadrovať...

streda 13.10.2004 - Len jedno ranné zamyslenie - napadlo ma to dnes tesne po siedmej, keď som po včerajšej štrnásťhodinovej likvidačnej pracovnej zmene a šesťhodinovom „akožespánku“ zapol TV JOJ a zahliadol nejakú prehistorickú časť poľského kresleného seriálu Bolek a Lolek - reku, čo je dnes s hercami, ktorí v mojom detstve hviezdili na filmovom nebi kreslených rozprávok? Čo dnes robí Kremienok a Chocholúšik, kam viedli životné kroky hereckých dvojíc Maťka a Kubka, Budkáčika a Dubkáčika, Vlka a Zajaca a mnohých ďalších, ktorí sa mi postarali o nádherné detstvo pri oboch programoch Československej televízie? Žijú ešte? Skončili s herectvom, alebo len zapadli na vidiecke divadelné javiská? Zvládli niekdajšiu popularitu a neprepadli drogám ako mnohí ich kolegovia? Ak sa bulvárne časopisy zaujímajú o vyslúžilých i skrachovaných hercov, prečo neprinesú exkluzívne info zo života mojích detských hrdinov? Kto mi odpovie, kto ukojí moju zvedavosť?..
Mimochodom, dobré ráno.
(dodatok 14:10 hod.) V predošlých riadkoch som ešte zabudol na jednu skvelú dvojicu - Ježko Jožko a Krtko Rudko, ale o tých som si nie celkom istý, či skutočne existovali, pretože som ich mal možnosť len čítať a nie vidieť...
Ešte jedna vec - brat poslal fotky z amerického Texasu, kde je momentálne spolu s rodičmi, kým ja sedím v práci za rozpadnutým compom - link je TUTO. Hneď mám lepšiu náladu...

pondelok 11.10.2004 - Iba kozmetická zmena úvodu nesúca sa v jesennom duchu a pár vecí presunutých do archívu... To je všetko, čo som tento víkend vládal spraviť. Kým sa nespamätám, budem na to kašľať naďalej. A spomínať na to pekné z minulosti, čo už nikdy v budúcnosti neprežijem ako prítomnosť...
Predsa len ešte k futbalu - minifutbal vo Zvolene mal tento víkend v I. lige pauzu, hrali sa len dve nižšie súťaže, takže naše mužstvo Investexu stálo, v III. triede ZH však sme s tímom Hronskej Dúbravy zaknihovali ďalšie víťazstvo u súpera - tentokrát 2:1 v Pitelovej a posunuli sme sa na prvú priečku. Dokonca sa nikto ani nezranil, i preto bolo po zápase vcelku veselo. Futbalové víťazstvá pomáhajú liečiť životné prehry a to je v danej chvíli dobre. Príjemný 42. týždeň roku Pána 2004.

keď krehký obal krásy
som smel si privinúť...

keď hladil som jej vlasy,
mi nedá zabudnúť.