Ozaj, blbne mi doména www.hemendex.sk. Niekde nechce nabiehať, takže originál je na: www.hemendex2.host.sk, pričom ja som na 0905 220619 (občas teda nie)

všetkým, ktorí pomohli pri rozbiehaní sa znova „od nuly“. Nový byt je krásna vec, ale bez morálnej i materiálnej pomoci ľudí, ktorým ĎAKUJEM, by som to nezvládol. 

Nová rubrika, v ktorej budem citovať výroky ľudí, s ktorými som sa stretol a ktorí „vypustili“ perly vhodné uverejnenia.
Ešte minulú jeseň sa moji kamaráti vybrali na huby až niekam k Osrbliu. Ako to už pri takýchto príležitostiach býva, spolu s košíkom sa pribalila i fľaška čohosi ostrejšieho. Niet preto divu, že v neznámom teréne s pohľadom neustále upreným k zemi a alkoholom filtrovaným cez ľadviny, zakrátko kamaráti nevedeli, kde sú. Keďže sa už stmievalo, bolo treba lokalizovať ich polohu. Našťastie šiel okolo miestny horár. Marián, jediný, čo ako-tak dokázal ešte artikulovať, snažil sa od neho zistiť správny smer zaujímavou otázkou, ktorá zrejme u horára vzbudila prirodzený údiv: „Dobrý večer, prosím Vás, dobre sme sa stratili?"
_______________

K letu patrí voda, slnko, vzduch a pivo. A tak sa spomínané veličiny rozhodli moji kamaráti spojiť v jedno výletom na Liptovskú Maru niekedy koncom deväťdesiatych rokov. Rozložili stany a poďho na pláž. Do bufetu. Na čapovaný Šariš. Lenže čo sa nestalo. V krčme nemali zápalky a tak sa „Pílka“ rozhodol vypožičať si tento nevyhnutný prostriedok k životu fajčiara u miestnych hostí. Každý však jeho otázku v našom rodnom jazyku okomentoval nechápavým „Was?“ alebo „Bitte?“. A tak sa „Pílka“ tvor prispôsobivý a vo chvíľach alkoholického opojenia aj medzinárodne družobný, preorientoval do nemčiny. „Ich bitte ein firemaschine“, vydrkotal nevysloviteľným prízvukom jedným dychom. Nato mu jedna „nemka“ podala zapaľovač a „Pílka“ si ihneď pripálil, čím vyriešil tragický nedostatok nikotínu a dechtu v jeho pľúcach. Len ešte tak pri odchode, spoza dverí zaregistroval nevinnú poznámku malého dievčatka, zrejme dcéry spomínanej pani. „Mámo, co chtěl?“ 
_______________

Stalo sa minulé leto. Na zvolenskom sídlisku Balkán, v podstatnej miere osídlenom slovenskými indiánmi, vykradli raz v noci predajňu potravín. Policajti išli naisto. Zvolenské „Portoriko“ navštívila ich hliadka a ihneď zbalila hlavných aktérov krádeže. Na výsluchu v priestoroch policajnej stanice sa odohral asi takýto rozhovor:
„Čo ste ukradli?!“
„Nyšt, pán polycajt, yba trocha výnka a pálenky, prosým ponýžene.“ 
„A čo ste s tým urobili?!“
„No popredaly, pán polycajt.“ 
„A s peniazmi, s peniazmi ste čo spravili?!“
„No, prosým ponýžene, prepyly...“

www.hemendex.sk je osobná stránka čisto o mne a pre ľudí, čo ma poznajú, alebo poznať chcú. Ak teda hľadáš rozptýlenie iného charakteru, skús sa poobzerať inde. Internet je nekonečný... Ostatných vrelo vítam!

Dávam do pozornosti rubriku  ARCHÍV , kde archivujem všetky úvody, ktoré som doteraz vyprodukoval.

Pred exhibičným stretnutím Štefanského futbalového zápasu (26. 12. 2001) poctil nás hráčov svojou návštevou zvolenský primátor Ing. Vladimír Maňka, národu známejší svojím gastroproblémom. Ponúkol nám domácu primátorskú slivovicu, ktorá skutočne v tom desaťstupňovom mraze padla vhod. Nekonečné nutkanie som ale mal využiť ako jej protihodnotu jeden zabudnutý stravný lístok v mojej vyprahnutej peňaženke, jednalo sa totiž o skutočne „teplú“, resp. „teplotvornú“ stravu. Vladimír sa však pochlapil. Nalial za riadny decák a zaprial veľa športového úspechu v neľudských a nešportových podmienkach decembrového mrazu. A tak som nechal „moju stravovaciu“ naďalej vo vrecku. Ktovie ale, čo by na to povedali zvolenskí gastropodnikatelia, ktorí vlastne spomínaný gastroproblém cez nášho primátora posunuli do kompetentných končín... :-)

Vzhľadom na nelichotivú skutočnosť, že momentálne (a zrejme s dlhodobou perspektívou) mám v práci viac-menej šéfom blokovaný prístup k internetu, som dostupný len na mailovej schránke, alebo ICQ 125049607. Keďže sa snažím byť objektívny k faktu, že druhá, opozičná strana, nemá možnosť sa k tejto problematike momentálne na tomto mieste vyjadriť, nebudem tento problém ďalej rozoberať. 

Stalo sa

13. 02. 2002
I stalo sa to, čoho som sa obával. Hokejová prehra s Rakúskom 2:3 úplne pochovala čo i len dobrý dojem zo slovenského mužstva zúčastneného na tohtoročnej olympiáde. Škoda. Konečne si snáď ale niekto kompetentný uvedomí, že falošné preceňovanie reálnej úbohosti slovenského hokeja a antivlastenectvo zámorských posíl, nebude tým správnym receptom na svetové úspechy. Krásne boli plány, krásne boli vízie. Nie všetko na tomto svete však „šlape“ podľa vopred vytýčeného grafu... :-(

12. 02. 2002
Neviem, kto to presne po prehre s Nemcami povedal, ale podľa dotyčného sme hrali úplne pasívny hokej, v ktorom nebola ani štipka slovenského srdca a túžba po víťazstve bola iba platonická. Je totiž smutné, ak mužstvo prehrávajúce o dva góly vyšle v poslednej tretine len päť pasívnych striel na bránu, pričom nahadzované puky súpera skončia v našej sieti. Mnohí sme verili v úspešný reparát z Nagana, ale kým si slovenskí hokejisti (a to platí nielen o nich) neuvedomia, že reprezentujú päť miliónov Slovákov, ktorí im verili a na hrudi nosia dvojkríž, ktorý niečo znamená, môže sa kľudne stať, že prehráme aj v nasledujúcom zápase s Rakúskom. Bez srdca sa totiž nevyhráva... :-( Jediný, koho mi je skutočne ľúto, je Peťo Šťastný, ktorému by sa mali všetci zodpovední verejne ospravedlniť. 

02. 02. 2002

 
člen skupiny CITY B1  :-(

Najpopulárnejšia slovenská hudobná rocková stanica stojí pred zánikom. Nie preto, že by mala málo poslucháčov, o nich predsa v dnešnej dobe absolútne nejde. Ziskuchtivé krysy totiž zacítili peniaze. V rámci falošnej globalizácie slovenských súkromných médií, inými slovami „požieraním malých veľkými“ (viď minulosť Twist-Family, Fun-Tatry a i.) sa totiž snažia títo „tiežpodnikatelia“ zlikvidovať najpočúvanejšie rádio severného Slovenska. Pod nevinnou hlavičkou spoločného programu s bratislavským hudobným odvarom City-B1. Bratislava tým stratí JEDINÉ mestské rádio a Slovensko rockovú stanicu. A to iba preto, aby sa nejaký chuj nabalil. Ešte stále si myslíte, že žijeme v normálnom štáte?!
PS: Sobota 02. 02. 2002 ráno - nové jingle: „Rádio Rebeca, rádio, ktoré vám prináša najlepšiu hudbu 80-tych rokov.“ Tak ako City B1. Náhoda?!

09. 01. 2002
Ľudia, nikdy nekupujte byt! Nikdy! Radšej sa ožeňte, ožerte, ale nikto neskúšajte absolvovať ten nekonečný byrokratický kolotoč podpisov, faktúr, zmlúv, prehlásení, zmien bydliska a právnických kravín. Verte mi, absolvoval som to, viem o čom hovorím!

23. 12. 2001 
V predvečer Štedrého dňa som mal možnosť spoluzachraňovať život nočného ožrana snívajúceho svoj, takmer posledný sen, v pätnásťstupňovom mraze minuloročného decembra v priekope neďaleko nášho domu. Spoločnými silami sa nám ho, spolu s ľuďmi, ktorí ho tam našli, podarilo odšikovať domov, k nervovo zrútenej matke. I takto sa dajú tráviť sviatky pokoja a mieru...

Vyvolení?

Nech mi ešte niekto povie, že toto je normálny, spravodlivý a právny štát! Nech len skúsi! Nezvyknem nadávať, ale čo si tu už niektoré ľudské zmrdy dovoľujú, prekračuje nielen „normálne“ zákony, ale chápanie spravodlivosti ako takej! Nebudem to tu rozoberať, len chcem varovať všetkých, ktorí si naivne myslia, že sú v práve. Pozor, nie vždy je biela bielou, nie vždy je hlavná hlavnou, nie vždy je dva a dva štyri. Vieme, kde žijeme, vieme s kým a vieme ešte jednu krásnu pravdu. Aj tých, ktorí nosia nosy v oblakoch, sedem mobilov za opaskom, tri promile za volantom, vyholené hlavy v zime, tmavé okuliare v šere svojich obľúbených barov, „deviny“ vo vreckách a vákum v hlave, budú v čase ich zahnívania žrať červíky s rovnakou chuťou, ako nás ostatných. Len sa im to nesnažte vysvetliť, nemôžu to pochopiť, žijú predsa vo „svojom“ svete!

Oficiálne počítadlo českého pôvodu Ťa zaregistrovalo ako návštevníka týchto stránok, od 9. augusta 2000. Samozrejme, že sa tu počítajú i moje návštevy, ktorých je vskutku požehnane :-)))  No, už ani nie...                                       grafy NAJ