Staršie správy...
(20.04.2004 - 23.06.2004)
streda
23.06.2004 (02:00) - Neúprosná horúčava v kombinácii
s astmatickým záchvatom a dohasínajúcou depkou sa v nádhernej
trojkombinácii postarali, že som sa vykašľal na nekonečnú
rotáciu môjho „ja“ v posteli za účelom nadobudnutia
vhodnej polohy k úspešnému zaspatiu, i sadol za comp. Ak už
túto noc nemám stráviť v spánku, budem aspoň užitočný
a posnažím sa vysvetliť príčinu nepochopiteľnej rôznorodosti
mojich, zväčša depresívnych príspevkov, z nedávnej
minulosti v priestoroch tohto pochybného webu.
Ako už mnohí moji známi postrehli (niektorým som dokonca tým
pílil uši do totálneho zblbnutia), stala sa mi taká vec,
že som sa, napriek všetkým možným predsavzatiam (viď
trebárs dva z mnohých prísľubov na stránke - tu
a tu),
zabuchol až po navrchnejší korienok vlasov do toho
najroztomilejšieho stvorenia, aké som mal možnosť doteraz
stretnúť. Najhorší život je život v neistote a tá mi
bola dopriata plným priehrštím. Ako zdanlivú ochranu pred
možným sklamaním vytvoril som si krásny paralelný svet vo
virtuálnej podobe, prežívaný v snoch, ktorý bol dokonalý
a jeho scenár, v ktorom vždy hrala hlavnú úloha Ona, som
si upravoval tak ako sa mi to hodilo. Žiaľ, prelínal sa mi
so životom skutočným a následný prechod do reality bol o to zdrvujúcejší.
Latentné nádeje i ich následné kruté vyústenia narušili
zabehnutú koncepciu mojej existencie, čo si odnieslo predovšetkým
moje okolie. Ľahké je ublížiť, ťažšie sa ospravedlniť.
Napriek tomu to skúsim. Odpustite všetci tí, ktorým som
akokoľvek ublížil. Každopádne, zaslúžil som si to. Svojím správaním i
egoistickým zadelením životných priorít. Dnes už istotu
mám - v snoch utkaný dokonalý svet v spojení dvoch
individuálnych osudov v jeden spoločný, nahradila neutešená
samota - a v srdci zostalo prázdno. A bolí...
Depresívne príspevky, tmavošedé fotky a absencia
vysvetlenia - to bola realita tejto stránky v minulých dňoch.
I keď to tu plní funkciu môjho súkromného
denníku, chodí sem niekoľko ľudí srdcu blízkych, ktorých
už nechcem svojimi problémami znechucovať. Preto som sa
rozhodol, že ďalší príspevok musí byť krikľavofarebný
vo svojej vizuálnej i obsahovej hodnote a najmä založený
na reálnom základe. Pretože je síce krásne snívať, avšak
oveľa dôležitejšie je urobiť všetko preto, aby sen sa
stal realitou. Ak sa toto nepodarí, nemá zmysel život,
svet, i tento web.
utorok
22.06.2004 (12:00) - Ľudia, ráno som sa zase vytočil!
Dva mesiace dozadu mi skončila dvojročná skúšobná doba
vodičáku, tak som usúdil, že už nebudem ďalej pokúšať
šťastie a dám si ho predĺžiť (stále točím o spomínanom
doklade). A tak som si zavolal na banskobystrický Dopravný
inšpektorát, kde mi informátorka v neosobnom dialógu oznámila,
že mi bude nový preukaz vydaný zadarmo a na počkanie, len
treba prísť. Na otázku, či je miesto vydania podmienené
miestom trvalého bydliska, ma presviedčala, že mi ho
vystavia tam, kde som si ho pred dvoma rokmi urputne
vybojoval. Tak som dnes ráno dojachal na príslušné miesto
a dľa nepísaného pravidla, že najväčšia fronta je vždy
pri dverách, do ktorých sa idem vrúbať ja, som sa postavil
do radu. Po hodine čakania a troch uisteniach od voľne sa
potulujúcich ujov v policajných uniformách (je zábavné
sledovať, ako si štátni zamestnanci dokážu nájsť fiktívnu
činnosť, aby vyzerali zaneprázdnení), že som pred správnymi
dverami, som vstúpil konečne do vytúženej miestnosti plnej
mľaskavo raňajkujúcich strážcov zákona. Chvíľu si ma
nevšímali, ich plnú pozornosť zamestnávali gastroprodukty
na stole, ale keď som unudený vykonal asi siedmu stepujúcu
tanečnú vložku, spýtali sa, že čo chcem. „Reku, vodičák“
- (s)prosto som odvetil, netušiac, či ich touto požiadavkou
nejako neurazím. Najbližšie sediaca pani sa usmiala a oznámila,
že od rána majú problémy s počítačom (mám dojem, že
policajti nakupujú compy v second-hande), ale že bude taká
láskavá a pozrie sa mi na to, pričom ukazovacie zámeno „to“
bližšie nešpecifikovala. Po porovnaní údajov na starom
vodičáku a na občianskom preukaze, pozrela na mňa ako
bezdomovec na účet za plyn a z jej najpoužívanejšieho
otvoru vyriekla zdanlivo nezlúčiteľné súvetie: „Čo tu
s tým scete, šak to musíte vybaviť v mesce, kde bývate,
další prosím.“ Ocitol som sa na chodbe skôr, ako som
stihol akokoľvek protestovať a so zvesenou hlavou
odpochodoval pomedzi, ŠPZ-tkami sa mlátiacimi žiadateľmi o
prihlásenie vozidiel, z tohto nepekného zeleného úradu.
Zajtra si to idem odsedieť teda vo Zvolene a so svojimi zážitkami
s nesmrteľnou byrokraciou sa ozvem bezprostredne po tom. Ak
ma ovšem netrafí šľak.
utorok
22.06.2004 - Pár kozmetických úprav a jedna fotogaléria
pre zasvätených... Toľko k momentálnym zmenám na stránke.
Rozpracovaných je i pár ďalších vecí, ale k ich finalizácii
budem potrebovať ešte trochu času. Teraz budem zase chvíľku
stránkotvorne pasívny, pretože sínusoida mojej existencie
sa zase prepadla niekam do prekliateho suterénu...
Ešte jedna prosba - ak niekto zo zúčastnených chce fotky z
chaty, alebo z ostatných udalostí, ktoré som fotil, nech mi
napíše e-mail,
nemám totiž vaše adresy. Pohov.
pondelok
21.06.2004 (13:20) - Tak, rozhodol som sa, že dosť bolo
tmavých, studených a depresívnych farieb vo fotkách i nárekov
v sebaľutujúcich príspevkoch! Raz mi niekto hovoril, že ak
je zle, treba sa smiať a ono to nejako prejde samo. No,
neviem či je teraz vhodné sa rehotať, najmä po odpornej kôprovej
omáčke importnutej v našej závodnej jedálni, ale ak sa za
úsmev dá považovať absencia negatívnych výrazov v tomto
texte, tak sa usmievam. Nie, to čo je na priloženej fotke,
to nie je úsmev, však kto by sa smial s pohárom leča v
ruke, ale viac ako takto dokriva to zatiaľ nejde... :-/
Víkend. V sobotu bol totálne nabitý program. Hneď ráno
sme hrali zápas mestskej ligy proti Top Slovakii (fíha, už
dlho som tu nespomínal futbal, hanba mi), ktorý sme vyhrali
neuveriteľným výsledkom 17:4, pričom kuriozitou tohoto zápasu
boli moje TRI góly, kedy som v druhom polčase vybehol z brány
do útoku a po zahodení asi piatich tutoviek, prvýkrát v
mojej 11-ročnej kariére vo zvolenskej mestskej súťaži, úspešnými
strelami trikrát rozvlnil sieť - výnimočne - súperovej brány.
Pár hodín po nás hralo naše „béčko“ v tej istej lige
a taktiež víťazne. A šlo sa na chatu.
Fotky zverejním zajtra, vlastne nejdem nič sľubovať, ale
pokúsim sa. Budú síce nemastné-neslané, pretože ako na
potvoru, tie najzaujímavejšie neprešli „autorským zákonom“.
Žiaľ, zase som disponoval iba 16 megovou kartou vo foťáku,
čiže som svoje aktivity musel podstatne krotiť. Bola nás
tam celá kopa, hoci takmer všetci do noci zmizli, poniektorí
dokonca parádne zmokli v tom nepochopiteľnom celoštátnom
vyčínaní počasia, ktoré dokonca dole v dedine (boli sme v
Kováčovej) povyvracalo stromy a poodfukovalo psov i s búdami.
V
nedeľu sme ukončili sezónu v Lieskovci. Hral sa posledný zápas
I. triedy a tento víkend to „sypalo“ i tam. Slabučký
Kriváň si odniesol päť kusov a my sme mali dôvod na skvelú
oslavu. Mal som možnosť porovnať kvalitu guľášu zožutého
na chate i na ihrisku. Oba boli skvelé, možno i preto, že
ja si varievam sám a som zvyknutý na všeličo. S Lieskovcom
sa ako brankár lúčim, preto bolo z mojej strany toto
posedenie i plné nostalgie, ktorá však bola následne
prebitá koňakom a ráno mi bolo zle. Kolektív bol fajn a
kvalita vysoká, žiaľ pozícia náhradného brankára, ktorý
na jar odchytal 30 minút, bola pre mňa neúnosná, preto sa
zrejme vrátim tam, odkiaľ som prišiel - Hronská Dúbrava,
posledná to súťaž žiarskeho okresu.
Čiže, ozvem sa zajtra (snáď) s fotkami. Pre túto chvíľu
dúfam, že som po predošlých depresívnych príspevkoch
konečne nikoho neznechutil a v kútiku duše si prajem, aby
sa našiel niekto, kto to dočítal až do konca. Pekný deň,
vlastne teraz už pondelkové popoludnie.
Ozaj, vitaj leto!
utorok
17.06.2004 - Áno, i ja zdieľam názor drvivej väčšiny
ukončiť existenciu tejto stránky postrádajúcej zmysel i
účel. Klepať do klávesnice sa mi teraz nechce rovnako ako
ostatným toto tu vôbec čítať. Píšem to len preto, aby
som tu, v prípadnom prežití tohoto webu, nemal „dieru“
v archíve s nevysvetlenou príčinou stránkotvornej absencie
ozembucha, ktorý tento víkend zase prežil v očakávaní
niečoho, čo kruté hrátky osudu vo svojej nemilosrdnej
diktatúre skomprimovali do nádeje v čosi latentne krásne,
no pri najlepšej vôli nereálne. Ja to snáď časom, kým
sa z toho spamätám, vysvetlím, pretože sám som zo všetkého
viac zmotaný, ako ostatní zo mňa... Zatiaľ teda jedna FOTOGALÉRIA
(pracovná verzia) z celkom fajn soboty...
pondelok
07.06.2004 (18:00) - No... Štrnásť externých prístupov
od rána doteraz. Vzhľadom k faktu, že tu na to totálne kašlem,
je to pozoruhodná návštevnosť. Vďaka i za to. Vlastne vďaka
za všetko, čo ma momentálne dokáže rozptýliť, prehodiť
výhybku zo slepej koľaje, po ktorej sa rútim v opare nekonečných
depresií a následnej sebaľútosti, nevednokam. Na druhej
strane - bolo už i horšie, takže netreba sa vešať na prvý
buk ako taký puk, ak vôbec nejaký cestou z práce objavím.
Áno, šesť večer a ja som ešte v robote. Aj včera, a aj
predvčerom som bol do tmavej noci, nehľadiac na to, že bol víkend... „Práca
koníčkom“ - toť heslo môjho šéfa. Ďalej k tomu nemám
čo...
Nebudem tu konkretizovať moje problémy, pretože sa mi zdá,
že sa to nehodí. Konieckoncov, stačí, že ja mám náladu
naprd, načo ju kaziť i iným. Mám jednoducho zamračené. Už
dosť dlho. Nie som zvyknutý na tak dlhosiahlu oblačnosť...
Z časti i mojou vinou. Zostáva mi len dúfať, že na
zatiahnutej oblohe sa raz ukáže kúsok modrého neba. Snažím
sa pre to robiť, čo sa dá. Raz sa predsa, kuwa, vyjasniť
musí.
streda
02.06.2004 - V duchu nečakaných a zároveň nevítaných zmien, ktoré narušili,
i tak už dosť krivoľakú líniu mojej existencie, sa v
tejto chvíli nedokážem sústrediť na údržbu (pretože o
tvorbe je už dlhšiu dobu zbytočné hovoriť) mojej web-stránky.
Keď strávim to množstvo neprehryznuteľných tragédií,
ktoré na jednej strane neakceptujú bytostnú túžbu zabudnúť,
i na druhej dehonestujú dôstojnosť ľudského tvora
totalitnými praktikami samozvaných mocných, budem ochotný
zase čosi spraviť i s týmto webom. Dovtedy dávam do
pozornosti dve najbohatšie rubriky stránky - Archív
1999-2004 a megapixelmi naštopanú Fotogalériu.
Všetko.
streda
26.05.2004 - Heuréka, motyka vystrelila! Fotogaléria z víkendového
výletu na Pustý hrad (informácia pre neznalých - dovčera i mňa - ide o
takmer tisíc rokov starý hrad - teraz už zrúcaninu -
na kopci týčiacim sa nad Zvolenom) je na svete. Teda jej
pracovná verzia, pretože zase som nestíhal doupravovať
fotky a aspoň trochu normálne zoštylizovať texty (pozn. popoludní - jemné korekcie vykonané). Podstatné
je ale to, že svoj sľub som, i keď až na druhý pokus,
splnil a do postele sa môžem zvaliť s relatívne čistým
svedomím. Tak! Jáj... takmer som zabudol. TUTO
TO VŠETKO JE. Pochvalné reakcie prijímam na maily
a tie hanlivé každú druhú stredu na veľvyslanectve
Botswany v Čabraďskom Vrbovku, Ulica raketových modelárov
3, budova miestneho spolku Priateľov rezaného piva, druhé
poschodie, dvere 36 (za záchodom vľavo). Asi by som si mal
fakt ísť radšej ľahnúť...
utorok
25.05.2004 (09:00) - Už som ako naša vláda... Sľuby, sľuby,
sľuby... Takže zase sľubujem. Zajtra budú fotky. Včera
som bol natoľko „off“, že som to nezvládol. Ale chcel
som. Hľadel som dve hodiny do monitora ako východniar na
Koleso šťastia, napriek tomu som v polovici tvorby fotogalérie
umrel a dnes zrána ešte dokonca úspešne zaspal do práce.
Čiže i tento text je tu uvedený len na vyplnenie ilustračnej
fotky a prísľubu pod hrozbou utratenia autora stránky
zverejniť miliónkrát sľubovanú fotogalériu. Zajtra 08:30
je tu. Fakt.
pondelok
24.05.2004 (09:10) - „Zo zdrojového súboru sa nedá čítať“
- mi akurát vypísal môj úžasný PC pri kopírovaní
fotiek z CD-RW na HDD, čím sa dnešná aktualizácia stránky
stala irelevantnou. Fotogalériu z víkendovej „akožeturistiky“
po ruinách zvolenského Pustého hradu (ktorý akoby chceli
zanietení nadšenci v rámci rekonštrukcie zrúcaniny
postaviť nanovo) zverejním až zajtra. Aj tak to nestojí za
veľa, bolo pod mrakom. Vtedy sa fajn fotí... Ozaj, spomínané
CD-RW bolo vyhlásené za nesvojprávne a z pozície diktátora
som ho zdegradoval na „podložku pod kávovú šálku“
:-)
streda
19.05.2004 - Najprv bol smútok a rozčarovanie. Nad tým,
že moja existencia na chvíľu, snáď náhodou, ale predsa,
vybočila zo zaužívaného stereotypu. Práca, futbal, pivo,
domov... Toto kvarteto pravidelných činností narušilo čosi
iné. Na chvíľu. Neveľmi, no nečakane. Niekedy prekvapí
absurdná maličkosť, keď nie sme na ňu pripravení. Ale už
je dobre. A ak by aj nebolo, budem si nahovárať, že je tomu
tak. Život je totiž jednoduchší bez prekvapení.
Nalinkovaný. I keď stereotypný... Však to poznáte - „První
dovolená, první dítě... samé pozitiva a sociální
jistoty...“ Človek sa chce ráno zobudiť, spáchať rannú
hygienu a odfujazdiť do práce. Ak nejakú ovšem má. Je
šťastný, že nemusí rozmýšľať, namáhať šedú kôru
nad niečím, čo by teoreticky mohlo narušiť tento
jednoduchý kolotoč. A tu zrazu bum! Nastane nečakaná situácia.
Môže mať mnoho podôb. Zdanlivo pozitívne i vyvolávajúce
depresiu. Výhra v športke i sklamanie v láske... Obe situácie
menia život. Nalinkovaný scenár, ktorý sme si, možno i
nevedomky, zostavili v réžii svojho súkromného osudu, sa rúca
ako domino. Svet hrá zrazu v iných farbách. Môžu byť čierne
i svetlé, teplé i chladné...
Chvíľku
si dám pauzu. A možno aj nie, neviem. Teraz mi je chvíľu
smutno. Ako sa poznám, už zajtra môžem ničiť svojich
kolegov v práci mojím úžasným hudobno-verbálnym prejavom
alebo bujaro oslavovať narodeniny niekoho blízkeho. Ale
teraz nie. Sadol som si síce za počítač (utorok večer),
ale popri písaní týchto riadkov som dokázal aspoň čosi užitočné.
Umyť riad, navariť fantastické kuracie prsia a upratať si
byt. Počítač o chvíľu vypnem, no poriadok tu zostane.
Aspoň chvíľu. Keď pôjdem v noci na záchod, nepotknem sa
o nevybalený ruksak z tréningu, tak ako včera a netresnem
si hlavu do pootvorenej skrine. Teraz i to poteší. Šťastie
je zložené z maličkostí. Ak sa ich nahromadí veľa pokope,
dá sa tu prežiť. Veľa malých úspechov nahradí veľkú
stratu. Potom snáď bude veselo...
pondelok 17.05.2004 - Skúsim to
zajtra. Dnes to totiž nemá zmysel... a vlastne nemám na to
ani čas, chuť a najmä dostatok síl... Ale fajn víkend. Až
na to „ale“...
utorok
11.05.2004 - Idem sa úplne normálne a vážne zamyslieť: Pred dvomi rokmi sa mi podarilo kúpiť zemiaky po päť korún za kilo. Či to bola nejaká akcia v
hypermarkete alebo autodeštrukčná cenová politika súkromnej zeleninárky, je teraz nepodstatné. Pred týždňom som totiž zaplatil za rovnaké vrecko dvadsať korún. Jak rátam, tak rátam, vychádza mi nelichotivý koeficient, ktorého hodnota sa mi párkrát objavila i v žiackej knižke a otec ma stĺkol ako hada. Štvornásobné zvýšenie ceny zemiakov je pre bežného Slováka jav nelichotivý a vôbec ho nemôže potešiť, že cena zlata,
striebra i ostatných cenných kovov zostala viacmenej nezmenená (ak mám správne info). Že
vám už pripadám ako idiot? Úmysel. Hneď vysvetlím, aj keď
tak trochu cez Košice...
Nuž... keď sme pred dvoma rokmi doniesli z metropoly Švédska
hokejové zlaté medaily, celé Slovensko bolo na nohách. Snáď ani nebolo možné stretnúť v ten víkend svojprávneho rodáka, ktorý by
nemal potuchy, aká dráma otriasa celým hokejovým svetom.
Čierna gumená neplecha nám jednoducho učarovala. Po predošlom
striebre to bolo úžasné zadosťučinenie. O rok nato sa nám podarilo vybojovať
i tretí najcennejší kov v zápase s odvekými rivalmi spoza rieky Moravy. Dnes
(píšem to dve hodiny po zápase v nedeľu večer) sme skončili štvrtí.
Hoci som zápas sledovať nemohol (vysvetlím v ďalšom
odstavci), záver som už nervózny odsedel vo zvolenskej pivárni
Hubert. Videl som ľudí, ktorí plakali, hromžili, utierali
si sople do slovenských zástav, ktoré tesne predtým viali
nad uvrešťanými hlavami ... Hoci priložený ilustračný záber
dokumentuje chvíľkové nadšenie (Šatanov gól v nájazdoch),
nakoniec sa tešili nepríjemní súperi spoza Atlantiku. Zápasová
eufória vyprchala ako pracovné nadšenie počerných spoluobčanov
pri verejnoprospešných prácach a po chvíľkovom frflaní
zostala krčma prázdna. Len torzo polopráznych pohárov,
dotrhané tikety i dokmásané zástavy dávali tušiť, že
sa v tento večer nepozerali na videoprojekcii telenovely. Fanúškovia, ktorí do nebies pred
samostatnými nájazdami vyvyšovali Lašákov brankársky výkon,
ho teraz preklínali so slzami v očiach a nedopitým pivom
zovretým v sklamaných dlaniach, ktoré v ten večer zažili
potlesk, ohrýzanie nechtov i zatíňanie pästí... Nikto si
však neuvedomoval, v tej krutej a pohnutej chvíli, že štvrté
miesto je vlastne pre Slovensko obrovským úspechom... Keď už
nie pre nič iné, tak aspoň preto, že pri súčasnej,
nekonečne vzrastajúcej cene gastroproduktu, ktorý mimochodom pochádza z krajiny našich premožiteľov, je
„zemiaková“ medaila vlastne našim slovenským „zlatom“.
Už viete prečo som začal zemiakmi? Som bol zas raz vtipný...
:-/
Koniec
srandy, teraz sa idem hanbiť. V závere podivného príspevku
sa vrátim k prísľubu zo soboty, kedy som zažil totálny
krach systému vo svojom biologickom hárdveri a tento
dehonestujúci počin spáchaný v banskobystrických puboch v
elektronickej podobe zaznamenal (podotýkam rovnako dorichtovaný) kolega, ktorý
tesne po cvaknutí mojej dvojmetrovej opachy v neprirodzenej
vodorovnej polohe, taktiež rovnako „zalomil“ na firemnom
koberci. Tiež som si
ho neskôr nafotil, avšak tento dôkaz tu nezverejním, totiž,
ja nikoho kompromitovať nemienim a, na druhej strane, v
poslednej dobe mám dosť problémy s uverejňovaním fotiek
mojich známych, ktorí netúžia po popularite na stránke s
priemernou dennou návštevnosťou 15 kusov. Ja dokonca vo
svojom priznaní zájdem snáď až k samodehonestácii, po
nakliknutí na fotku sa zjavím zväčšený na kompromitujúcich
530 pixlov.
Nezaslúžim si žiadnu obhajobu, ale ak ťahám už vyše
dvoch týždňov v priemere 12 hodinové šichty a to bez ohľadu
na víkend, nestihnem ani jeden futbalový tréning
či zápas, neodsledujem ani jeden hokej (napriek tomu, že tí,
čo ho nahnali do práce, čumia aj na skupinu o udržanie), a
nestíham okrem párhodinového spánku nič, čo by som mohol
považovať za aktivity v rámci vlastného voľného času,
si predsa môžem aspoň v tej mizivej voľnej chvíli (v normálnej
situácii hanebne) slobodne a spontánne odpadnúť! Tak!
Koniec-koncov, dorichtoval som sa za vlastné a o nič lepšie
nevyzerali ani tí (tie), čo so mnou „ťahali“ až do
skorých ranných hodín... :-)
Zajtra SNÁĎ ukončím drinu na časopise,
v ktorom sa mi nedostalo ani morálneho zadosťučinenia
ukradnúť si jeden riadok v tiráži, napriek tomu, že som
mu vymyslel dizajn a trávim pri jeho tvorbe kvantá času.
Potom sa snáď konečne vyspím...
Tak, a moja bútľavá vŕba je zaplnená až po okraj. A je
mi jedno, čo si o tom myslia ostatní. Tí, čo majú niečo
konkrétne, nech napíšu,
a zbytok... však viete... Pekný týždeň.
sobota 08.05.2004 (08:30) - Už len
klepot tohoto textu mi robí problémy... Je ráno okolo
ôsmej a ja som sa zobudil na firemnom koberci v
horizontálnej podobe s totálnym „oknom“... Neviem ako
som sa sem dostal a absolútne netuším, čo sa po včerajšej
„uzávierke“ v banskobystrických puboch dialo, ale pohľad
do zrkadla i displeja fotoaparátu (chvalapánubohu, nemám tu
kábel od foťáku, aby som to zverejnil) mi dáva dáva tušiť,
že vo včerajší večer som si odpil tohtotýždňovú depku
do poslednej kvapky... Niečo strašné... Zobudiť sa po
kopnutí tety upratovačky pri zapnutom compe vo vodorovnej polohe na koberci, po
výkriku „Bože, čo sa vám stalo, že tu ležíte?!“ ma
deprimuje... Pamäť mi siaha len do chvíle, kedy som po
záverečnej v banskobystrickom Capitole (04:00) zahlásil
kolektívu, že „šak pome do roboty, mám tam hudbu a
víno, bude sranda...“ Okno, okno, okno... Ľudia, mňa tie
nadčasy zabijú... (pozn. v pondelok 15:30 - zajtra uverejním i fotku, ako to vyzerá, keď grafik reklamnej agentúry nezvládne psychický tlak pri finalizácii časopisu)
piatok
07.05.2004 (20:15) - Len technické info - keďže som
tento týždeň trávil v práci celé dni až do neskorých
nocí a pojem víkend je len bezduchým zhlukom šiestych hlások,
ktorých význam sa stráca niekde na polceste k šéfovej
kancelárii, ospravedlňujem sa, že som sa nestíhal venovať
stránke, kamarátom/tkam, rodine, vlasti... V sobotu i nedeľu
budem iba na ICQ alebo na mejli, samozrejme ZASE v robote. Ešteže
po výplatu budem musieť prísť s lodným kufrom... Ha,
humor pretláčaný cez vodopád sĺz... Želám vám fajn v.í.k.e.n.d.!
Ja ho už fajn mám :-(
utorok
04.05.2004 - Situáciu, ako som na tom momentálne s časom,
najlepšie vystihuje termín „aktualizácie“ (v úvodzovkách
preto, lebo na net ju zavesím až zajtra ráno, doma totiž týmto
prepychom nedisponujem), počas hokejového stretnutia so Švédmi,
kedy v polovici poslednej tretiny (čosi po desiatej večer),
tesne po príchode z práce v pondelok v noci, píšem tieto riadky, upravujem fotky do novej galérie a snažím
sa rozžuť svoj víkendový pokus o kuracie prsia na
neidentifikovateľný, no o to pikantnejší spôsob. A že
vraj len ženy zvládajú viac činností naraz... A to ešte
nie je kompletný rozpis mojích aktivít, okrem spomínaných
fyzických totiž ešte vykonávam i jednu náročnú duševnú
procedúru a to akt rozmýšľania nad tým, aký som idiot. Už
len preto, že som sa dnes dosť tešil na hokej, z ktorého
nie mojou vinou mám možnosť sledovať len poslednú
tretinu. Naopak, tí, ktorí sú zodpovední za tento fakt,
sedia pred svojimi televízormi od prvých minút. Slabou náplasťou
je zadosťučinenie, že tak ako ja, nevideli gól ani oni. Zápas
totiž práve skončil bezgólovou remízou... Aby som to teda
v stručnosti objasnil, v našej reklamnej agentúre totiž
zase vybuchla celá koncepcia vo veci uzávierky i finalizácie
ostatných robôt a dľa pravidla „padajúceho hovna“
(pardón za výraz, ale je to tak) si to odniesol ten, kto za
to absolútne nemohol. A to ja, tvor poľutovaniahodný... :-)
Darmo som celý mesiac argumentoval minulouzávierkovým sľubom
od samotného šéfa, že tentokrát všetky termíny dodania
podkladov budú dodržané, prvé som znovu obdržal až tesne
pred oficiálnou uzávierkou. A to je pri 84-stranovom
plnofarebnom plátku dosť prešvihnutý termín... Čo
ma ale na druhej strane teší, je jediný malý futbalový úspech
z predošlej nedele, kedy sa mi konečne naskytla príležitosť
postaviť sa medzi žrde majstrovského stretnutia „môjho“
klubu v I. futbalovej triede. Po stredňajšom prípravnom zápase
s Podlavicami, kedy sme (podľa mňa prekvapivo, ale úplne
zaslúžene) vyhrali 3:1, sme tento víkend rozdrvili už
naostro neďalekú Sielnicu 4:0! O to viac to teší, keď som
konečne dostal príležitosť v bráne, aj keď len na
posledných pätnásť minút. I keď mám svoj názor na trénerov
výber základnej zostavy, tentokrát som držal zobák a tešil
sa zo zaslúženého úspechu. Ďalší krok k záchrane nášho
Lieskovca bol
totiž trojbodový...
Ešte k spomínanej fotogalérii - cez víkend sme sa radovali
z ďalšej svetovej globalizácie. Tentokrát si nás všimli
kompetentní ujovia a tety z Európskej únie a spoločne sa
dohodli, že nebolo by zlé rozšíriť hranice svojho kráľovstva
o ďalších desať, zväčša zbedačených, krajín. A tak
sa stalo, že priamo na Sviatok práce, ovenčený slávnou
históriou najmä v našich končinách, zobrali nás do
spolku ako údajne seberovného partnera. Tento víkend to
okrem spomínaných ujov a tiet oslavovala celá Európa (tí,
čo neoslavovali, radosť aspoň predstierali) a ja som si
dovolil tento piatkový večer a sobotné poludnie v niekoľkých
pár záberoch zarchivovať. TU SÚ
FOTKY.
No a ja sa teraz idem v horizontálnej podobe v minimálne
funkčnom režime
pripraviť na zajtrajšiu „štrnástku“ (zaujatých upozorňujem,
že ide o šichtu, nie pedofilný úlet), pričom skúsim dúfať,
že to s tými nadčasmi ukončí nasledujúci piatok. Pretože v
ten ďalší týždeň by som to už nemusel zvládnuť...
piatok
30.04.2004 - „My sme deti slobodného krááááájáááááá,
pod červenou hviezdou zrodenéééé, cá-rá-rá, kol hrdla
nám ako plameň žiaria, pióóniééérske šatky červenééééé!“
Nie je tomu ani tak dávno, čo sme hrdo vztýčení a s
pohľadom do východných diaľav oduševnene spievali, ba
priam až ručali túto pioniersku odrhovačku, ktorej text
musel odrecitovať i o polnoci zobudený uvedomelý člen
pionierskej organizácie. Konkrétne ma v tomto texte zaujal
pojem „hviezda“, ktorý sa mi zdá, že je s ľudstvom spätý
od stvorenia sveta. Hviezdy asistovali pri tvorbe našej planéty,
nech už to je chápané z pohľadu materialistu alebo teológa,
hviezda doviedla troch kráľov do Betlehema a hviezda
hviezdila i v štyridsaťročnej separácii východného bloku
od normálneho sveta... Teraz tu máme znovu hviezdy. Na
tmavomodrej zástave a ja dúfam, že už v tom správnom počte
i kombinácii. Zajtra oficiálne vstupujeme do Európskej únie,
viem, že názor Slovákov je zväčša rozpačitý, osobne to
beriem tak, že zrejme iná možnosť nám nezostala. Za jedenásť
a pol roka sme totiž svojou tvrdohlavou a extrémne chápanou
samostatnosťou nič svetoborné nedosiahli. Výsledok si môže
každý overiť pri platení v potravinách i vybavovaní víz
do lukratívnych krajín. Viem, že do Európskej únie
vstupujeme ako „chudobní príbuzní“, žiaľ, z pozície
porazeného si inú možnosť ani nemôžme dovoliť. Takže,
i keď tak trochu rozpačito - Vitaj Slovensko v Európe. (bez
výkričníka, totiž až taký nadšený nie som). A šup ho
do roboty. Pretože v tomto smere sa, žiaľ, nič nemení.
streda
28.04.2004 - V najbližšie dni nebudem stíhať ani to,
čo by som stíhať mal, nieto ešte túto stránku. Blíži
sa totiž ďalšia uzávierka nášho dvojmesačného plátku
a zrejme sa to znovu nezaobíde bez depresií, stresov, dvadsaťpäťhodinových
denných pracovných zmien, absencií na futbalových tréningoch,
nervozite a nenávisti k okolitému svetu i okolitého sveta
ku mne... To len na vysvetlenie, prečo to tu bude zase chvíľu
opustené. Veď i tak sa nič podstatné nedeje, Slováci dnes
porazia Fínov (zase to nebudem vidieť, tak ako remízu s
Američanmi) a v sobotu na vlajke zjednotenej Európy pribudne
pár nových hviezdičiek chudobných príbuzných... Osobne
sa chystám cez víkend konečne umyť minulovíkendový riad,
oprať zasvinené dresy a tepláky. Potom sa ozvem. Možno.
Ozaj, aby bolo jasné, prečo som nepozeral zápas s USA - nie
preto, že by som nemohol, však mám doma dva televízory.
Ale... keď sme dostali druhý gól, nevydržal som to, zapol som si
comp a hral sa GTA Vice City, kde som doslova odburával
depresiu minulých dní/týždňov/rokov a televízor sa odvážil
zapnúť až keď bežalo „Štúdio MS“. Taký som ja fanúšik!
pondelok
26.04.2004 - Hokejový ošiaľ. Takto by som definoval
momentálnu situáciu, ktorá ma obklopuje. Zvolenské krčmy
sa premenili na hokejové štadióny, kde prioritu určuje
uhlopriečka obrazovky, pričom cena piva je nezvykle takmer
nepodstatná. Svojím spôsobom som tomuto trendu prepadol i
ja, veď i pri písaní týchto riadkov (v nedeľu večer) mi
robí spoločnosť priamy prenos MS 2004 medzi prekvapením
turnaja Rakúskom a úradujúcim majstrom sveta Kanadou. Do
nepodstatných sfér sa dostali všetky ostatné udalosti,
akurát vo zvolenskom Metre vykúpil spanikárený národ všetko
cukor, čo nasvedčuje, že vstup do zglobalizovanej Európy
je tu čo nevidieť.
My
sme si cez víkend zahrali futbal. Taký, nemastný neslaný,
ale náš. V piatok tradičný tréning a v sobotu tradičná
prehra v mestskej lige, kde prístup hráčov a „skvelé“
výsledky Investexu urýchlili moje plány v rámci ďalšieho
pôsobenia v tomto mužstve. Tentoraz to bol líder ligy - ŠK
Slovakia a dostali sme od nej rovný poltucet. Investex -
Slovakia 2:6. V nedeľu sa mi podaril - samozrejme, že stále
som pri téme futbal - malý osobný úspech, kedy som po
nekonečne dlhej dobe hral a vyhral nad úhlavným súperom v
„pouličnom futbale“, ktorého tu ďalej nespomeniem,
pretože mi to zakázal :-) Výsledok môjho tímu a jeho sa
skončil po poldruhahodinovej bitke tesne 6:5 v náš
prospech. Na následnom pive to skončilo zmierlivou remízou.
V nedeľu - ako inak - v role náhradníka som bol svedkom nečakanej,
ale zaslúženej remízy Lieskovca v Hontianskych Nemciach
1:1, ktorá nás, dúfam, definitívne posunula zo zostupových
vôd I. triedy. Toť asi všetko, čiže zase samý futbal v
aktívnej i nedtradične hokej v pasívnej forme. Takýto to
bol víkend...
PS: Som sa túlal touto stránkou, hanbím sa, že je to
(okrem tejto rubriky) v takom stave, v akom to je. Ale,
napriek uvedomeniu si mojej lenivosti i úprimného
ospravedlnenia sa za tento defekt, pýtam sa - má vôbec
zmysel s tým niečo robiť?!
utorok
20.04.2004 (09:15) - Cez víkend som strašne hrešil. Až
sa hory zelenali. Všetko by bolo v pohode, keby sa mi v
piatok večer podarilo opraviť defekt na bicykli. Napriek
tomu, že som technické nemehlo, na defekty som špecialista,
však ich dostávam každý druhý týždeň a pri ich neustálom
plátaní som už istú prax nadobudol. Ale keď som v piatok
založil novú dušu a pri tejto odbornej činnosti, zrejme
vinou časového stresu (ponáhľal som sa na tréning do neďalekého
Lieskovca), som úspešne zrealizoval defekt ďalší, ozýval
sa zvolenskou kotlinou môj vokál v rôznych spontánnych melódiach,
samozrejme s neuverejniteľnou textáciou. Myslím, že môj
prednes bol natoľko intenzívny, že som vyplašil aj postaršiu
susedu pri jej celodennej činnosti, nalepenej na kukátku
svojích dverí. Na tréning ma musel odviesť tréner a ja
som mu za odmenu zamastil kožené poťahy v aute mojími, od
oleja a špiny zvolenských ciest nalepenej na bicykli,
zasvinenými rukami.
V sobotu, po zahanbujúcej prehre (i zahanbujúcom góle z 10
metrov pomedzi nohy) s Coffolou 1:2 v mestskej lige, som pokračoval
v likvidácii nefunkčných komponentov na kolesošľape, pričom
táto činnosť mi zabrala celé tri hodiny, v ktorých sa
konzistencia môjho bicykla menila priamo úmerne mojím konštrukčným
znalostiam i momentálnej nálade. Okolo druhej popoludní
bol, napriek mnohým kopancom a verbálnym prekliatiam,
ako-tak funkčný a ja som sa, totálne vyčerpaný, pobral
tento čiastkový úspech patrične osláviť s kamarátmi v
pozápasovej pivnej dohre. Pri spiatočnej ceste v nočných
hodinách som vykonal defekt s poradovým číslom tri a zavŕšil
tak svoj defektovo-rekordný víkend. Nočným Zvolenom sa
znova ozývali nespočetné nadávky v rôznych slovných
modifikáciách.
V nedeľu som si už tradične odsedel na lavičke Lieskovca zápas
s posledným Cerovom, povinná výhra 2:0 celkom potešila
ubolenú dušu (tentoraz tú moju, nie na „biku“) a zamračený
víkend som ukončil, polomŕtvy od dvoch neprespatých nocí
(v noci sa totiž najlepšie robí za compom), odpadnutý pred
televízorom, ktorý ma našťastie samovypínací systém, čo
som, zachrnený v priebehu 15 minút, patrične ocenil... Myslím,
že stačí...
Pokračovanie...
|