Futbal a ja - 2000 a staršie

www.futbalove.miesto.sk (oficiálna www)
Červení - Modrí 6:6 (2:4) - Veľmi stručne opíšem toto, siedme športové zápolenie starých i mladých pánov z okresného mesta Zvolen, jeho priľahlých i odľahlých častí. Stručne, pretože nie celkom najlepší dojem na mňa tento siedmy futbalový ročník, usporiadaný na počesť druhého sviatku Vianočného, v konečnom dôsledku zanechal. Niežeby sa neurobila reklamná kampaň, alebo by zlyhal organizačný talent zúčastnených ľudí, skôr ma sklamalo počasie, za čo je ale zodpovedné ono samé. Že nebol sneh, to mi vôbec nevadilo, ale na zamrznutom a zladovateľom trávniku sa za neustáleho dažďa hrá veľmi ťažkopádne. Tento nelichotivý prírodný úkaz zapríčinil i biednu účasť divákov, z ktorých vlastne bola drvivá väčšina hráči a usporiadatelia. Len niekoľko skutočne skalných sa odvážilo zaujať pozíciu nestranných svedkov tejto ľadom zmrznutej a vodou zmáčanej akcie. 
Pôvodne sa malo začať čosi okolo jedenástej, čo sa viac-menej úspešne zrealizovalo, ale hrôza a strach v očiach zúčastnených vyžarovala naozaj až podozrivo očividne. Netreba sa čudovať, mnohí aktéri sú vo svojich aktivitách viazaní profesionálnymi zmluvami, ktoré nepovoľujú získanie nejakej chorobnej pliagy, nadobudnutej nekonečným pobiehaním v exteriéroch VI. ZŠ Zvolen v letnom ošatení mrazivého štefanského sviatku... I preto bol výkon poznačený týmto hendikepom. Najväčšie ovácie však získal veterán zvolenských trávnikov, bývalý brankár ligového Zvolena, pán Béla Mozoláni, ktorý vo svojich 63-rokoch podal v prvom polčase obdivuhodný výkon. Nieže len zlikvidoval niekoľko nebezpečných situácií v jeho šestnástke, on dokonca dal i gól a to z penalty, keď brankára červených (zhodou okolností mňa) vyváľal v mrznúcom bahne a poslal loptu panenkovským lobom do opačného rohu brány. Ako som už spomínal, zápas možno nemal valnú úroveň, ale o to väčšie nasadenie zúčastnených vykrátilo nelichotivú skutočnosť o nevhodnom teréne ihriska i poveternostnom stave... Celé to skončilo nakoniec zmierlivých 6:6 a šlo sa na pivo. 
Čo sa týka následného hodovania, prebiehalo podobne ako minulý rok, o čom píšem o čosi nižšie. Čiže - spoločenské aktivity až do rána bieleho. V ten týždeň asi tretina hlavných aktérov skončila s chrípkou vo svojich posteliach v odkaze hesla: „Športom k trvalej invalidite“...
 28.01.2001 

REPORTÁŽ: Firemné turnaje - to je moje. Nielenže sa človek po hektickom pracovnom týždni stretne so svojimi kolegami pri úplne odlišných činnostiach, akými sú tie pracovno-stresové, ale si s nimi ešte aj vypije. Samozrejme netreba zabudnúť na tú zdanlivo najdôležitejšiu časť futbalového turnaja a tou bol samotný futbal. Firma UPM, ktorá je, ako sme sa na otvorení dozvedeli, výrobca tlačiarenského papiera s názvom Toccata, bol generálny sponzor tohto firemného polygrafického turnaja, ktorého sme sa zúčastnili i my, teda polygraficko-reklamno-tlačiarenská firma Erland. Sponzorom a hlavným organizátorom bol Europapier Slovakia. Ešte k tomu turnaju, v jeden deň sa konali tri regionálne kolá (Bratislava, B. Bystrica, Košice), z ktorých postupovali prví dvaja do celoštátneho turnaja, z ktorého sa nakoniec udeje Európske finále vo Viedni. Na tomto banskobystrickom regionálnom historickom prvom ročníku sa zišli tieto mužstvá:

• ERLAND, Banská Bystrica - grafické štúdio + tlačiareň

• KO-PRINT, Banská Bystrica - tlačiareň

• ALFAPRINT, Martin - tlačiareň

• VKÚ, Harmanec - vojenský kartografický ústav - tlačiareň

• OTAVA, Slovenská Ľupča - tlačiareň

Toto všetko sa dialo od deviatej ráno v telocvični Gymnázia na Tajovského ulici, presne v priestoroch, kde sa o necelý mesiac uskutoční 4. ročník JUPIE-CUP-u, o ktorom píšem inde. My sme prišli takmer všetci zamestnanci Erlandu a to: Jožo Sura (Pepo), Miro Rybár (Rybo) - čoby obaja majitelia, Peťo Valach (Eli), Mišo Červinka (Vojto) a ja, čiže Martin Tužinský (Tužko). Iba dvaja chlapi z firmy sa turnaja nezúčastnili, ale, priznajme si to, keď sa dôkladne pozrieme na ich predné „eirbeky“, prihlásime ich na nejaký ťažší šport typu Sumo. Takže takmer celá firma bola v tento historický deň prítomná na prvom ročníku Europapier Toccata Cup-u 2000. Päť mužstiev hralo systémom každý s každým a prví dvaja sa môžu tešiť do Bratislavy. A tu sú všetky výsledky:

A celková tabuľka: (do Bratislavy postupujú prvé dve firmy)

Nedovolím si nespomenúť moju prapodivnú streleckú úspešnosť, pretože som v štyroch zápasoch som nastrieľal päť gólov a na tri nahral. Najviac ma teší prelobovanie všetkých súperových hráčov v zápase s Otavou a vyrovanávajúci gól desať sekúnd pred koncom v stretnutí s martinským AlfaPrintom. A keby mi uznali jasný gól v tomto zápase, ktorý som vyrovnal päť minút pred koncom za nenormálneho tlaku nášho mužstva, boli by sme o dva týždne v Bratislave. Všetci sme sa po turnaji pri pive a guľáši zhodli, že najslabším článkom bol rozhodca, ktorý tam bol vskutku „do počtu“. Nevadí. Čo ma teší, že sme dostali dresy, guľáš, pivo, kávu a, že ešte dnes ma z tohto turnaja bolí hlava. A budú i fotky. Už som ich aj videl, ale nepodarilo sa mi ich ukradnúť. Preto počkáme, kým nám ich pošlú do firmy a hneď ich skenujem. 

REPORTÁŽ: Najúspešnejší Zvolenský klub Javanka Zvolen sa zúčastnil už po druhýkrát prestížnej to udalosti futbalového charakteru a to Slovenského pohára v malom futbale. Minulý rok sa im ušiel súper z Lučenca, myslím, že bývalý víťaz a Javanka mu podľahla vysoko (teraz len tipujem 7:3 (?)). Pokus o reparát prišiel v tento víkend. Po úžasnej organizátorskej činnosti a reklamnej kampani sa v túto sobotu o pol siedmej večer postavilo na palubovku Ratesu Zvolen dvanásť tmavomodrých zvolenských hrdinov a šesť(!) turistov zo Seliec - inak obhajcu titulu. Veľká informovanosť obyvateľstva, o ktorú sa postarali organizátori a taktiež bezprostredne pred zápasom ukončený futbalový turnaj, nahnala do hľadiska minimálne 400 zvolenčanov, ktorí ale svojmu mužstvu veľmi nepomohli. Jedine ľavý sektor hľadiska (paradoxne pri bufete) bol aktívny v povzbudzovaní, hoci niekedy až príliš moc. Ale postupne: Začalo sa vo veľkom štýle, Zvolen si vypracoval niekoľko dobrých príležitostí, ale trafiť bránu bolo dnes večer pre Javanku neskutočným problémom. Súper z ojedinelej akcie vybojoval roh, z ktorého domáceho brankára Slančíka prestrelili Selčania prvýkrát. Druhý gól padol po azda jedinej chybe rozhodcu, ktorý tesne predtým neodpískal regulérny roh. Inak však pískal výborne. Pár minút po druhom Selčianskom úspechu sa cez oboch obrancov Javanky prekľučkoval ďalší kanonier v bielom drese a popod padajúceho Slančíka zvýšil na hrozivých tri nula. Niekoľko minút pred prestávkou prestrelil z priameho kopu všetko, čo mu stálo v ceste najlepší hráč Javanky v tomto zápase malý Števo Sudimák a znížil na tri jedna. V poslednej minúte však Telce, pardón Selce zvýšil svoj náskok na tri góly a tak sa i skončil polčas. Javanka - Selce 1:4. K druhému polčasu len toľko, že ho rozhodca v polovici prerušil za pokus o inzultáciu. Aby som to vysvetlil - dvaja „fanúškovia“ inak aktívni alkoholicky z mužstva Krištál Zvolen, boli vo svojom povzbudzovaní až takí aktívni, že párkrát vybehli na palubovku a hlavný rozhodca môže ďakovať všetkým svätým, že im nestál v ceste. Pritom, ako som poznamenal, pískal výborne, čo nakoniec potvrdili obe mužstvá i mnohí triezvi diváci. Hrozila však inzultácia. Nakoniec sa však všetko vyriešilo zavolaním mestskej polície a „vyčistením“ prvých dvoch radov v hľadisku. Do konca zápasu Javanka ešte dostala dva krásne góly, neúnavný Sudimák dotlačil stratenú loptu do súperovej siete a zápas sa po šesťdesiatych minútach ukončil. Celkové trápenie Javanky bolo ukončené. Osobne som u nich nechápal, prečo všetky lopty z obrany chcú servírovať útočníkom vzduchom, kde to hostia všetko chytali. Taktiež z asi tridsiatich streleckých pokusov sa Javanke podarilo trafiť bránu maximálne päťkrát. I to rozhodlo. Javanka prehrala po šesťdesiatich minútach vysoko 2:6 po polčase 1:5. Podala však sympatický výkon, ktorý ocenili i prítomní diváci. Taktiež môžem pochváliť i výkony rozhodcov, ktorí sa nenechali vyprovokovať opitými divákmi a až na pár odpustiteľných kiksov, pískali na profesionálnej úrovni. Najväčší obdiv si však zaslúžia Selce. Hrali to, čo potrebovali, väčšinou na jeden dotyk, účelne a efektívne. Ich víťazstvo je viac ako zaslúžené.
Najväčším paradoxom je, že kým vo Zvolene sa na tento zápas tlačili veľké plagáty, spravili bulletiny, vykonala mediálna kampaň v týždenníkoch a káblovom rozvode a organizátori týždeň pred zápasom nespali, mužstvo Seliec sa zrejme len večer pred zápasom zišlo v miestnej krčme a narýchlo pozbierané v počte šesť ľudí, sa na druhý deň pobralo do Zvolena, kde bez najmenších problémov zvíťazilo nad ligovo dvojnásobne neporazeným hviezdnym mužstvom Javanky. Tá svoje rozčarovanie z prehry prelepila rýchloobväzom v podobe jelenieho guľášu a hektolitrov piva v kováčovskej krčme. Sympatické však bolo najmä to, že chlapi si zobrali voľno v robote, alebo poutekali zo zápasov, napriek tomu, že okrem spomínaného pohostenia im nikto ušlé peniaze nenahradil. A to sa ráta zase nám, divákom.
Mužstvo, ktoré už dvaapol sezóny v mestskej lige nestratilo ani bod, zatiaľ nevie nájsť recept na cezpoľné družstvá, ktoré ho likvidujú jedno za druhým. Či už Javanke chýbajú „medzinárodné“ skúsenosti, alebo sa musí zmeniť prístup hráčov k zápasom, každopádne sa toto, bezpochyby najúspešnejšie zvolenské mužstvo, musí nad svojimi výkonmi zamyslieť a niečo so svojou reprezentačnou aktivitou urobiť. Možno by to vyriešila účasť v druhej celoslovenskej lige, na ktorú však, ako som sa dozvedel, zatiaľ nie sú sponzori. I preto stojí zvolenský a vlastne i slovenský futbal na okraji bezodnej ekonomickej priepasti, z ktorej, ak sa v tomto štáte niečo pozitívne neudeje, sa tak ľahko nedostane... Ostatne, keby tento problém v tomto štáte trápil len futbal, boli by sme ekonomickou veľmocou. To je však už o niečom úplne inom... 

REPORTÁŽ: Týždeň pred začatím ligovej súťaže v malom futbale sa vo Všešportovom areáli mesta Zvolen, konkrétne v krytej hale (bývalý Rates) vykonal každoročný malofutbalový turnaj „O pohár primátora mesta Zvolen“. Tohto roku som sa ho zúčastnil vo výbere Investexu, ktorý poslal tentokrát len jediné mužstvo, i to dosť okýptené. Nechápem, prečo sa z, minimálne dvadsaťčlennej základne, nepodarilo zostaviť mužstvo s aspoň ôsmymi hráčmi. Celý turnaj sme odohrali siedmi a to ešte jeden musel na dva zápasy „odehnúť“. Hralo sa v troch skupinách a to asi takto: 
1. skupina: Coffola ProGraphics (1. liga), ŠK Slovakia (1.), Investex (1.), Tornádo (2.)
2. skupina: Remos (1.), Výmet (3.), Krištál (1.), Juve (2.)
3. skupina: Giton Doprastav (1.), Žamborove trafiky (1.), .......
Postupoval prvý zo skupiny a zasvätení vidia, že tá naša bola najťažšia, čo sa nám i nakoniec vyplatilo. Prvý zápas sme hrali s Tornádom, ktorému sme dali päť, dostali dva (a to vlastné) a tešili sme sa na Slovakiu. Tá prišla z mužstvom pozbieraným z poloprofesionálov, ktorí nápis ŠK Slovakia niesli na svojej hrudi prvý a posledný krát (klasické turnajové posilňovania) a v prvom zápase vyprášila favorizovanú Coffolu 3:1. Nám sa po heroickom úsilí podarilo uhrať bezgólovú remízu, ale pravdupovediac sme boli bití po celý zápas. To, čo som v tomto zápase nechytil, ma trafilo a po záverečnom hvizde som si zaslúžil pochvalu od oboch mužstiev. Čakala nás Coffola a museli sme vyhrať. Nebolo nám to však súdené. I môj výkon sa podpísal na konečnom výsledku nula štyri. Hneď v prvých minútach som pri vybiehaní nakopol súperovho hráča, od ktorého sa lopta odrazila do brány. Gól druhý sme si dali sami, tretí padol v druhom polčase a bol jediný po vypracovanej šanci a pri štvrom som mal asistenciu. Malú domov som totiž odkopol k hráčovi Coffoly, jeho prvú strelu som síce vyrazil do brvna, ale s dorážkou, keď ja som sa metal bezmocne na zemi, už problém nemal. Pretože Slovakia v nasledujúcom zápase vyhrala nad Tornádom taktiež 5:2, postupovala ako prvá a my sme nariekali na treťom, čiže predposlednom fleku. Z druhej skupiny postupoval Remos a z tretej (najľahšej) rozpadajuvší sa Giton Doprastav. Jeho labuťou piesňou bolo celkové víťazstvo na turnaji, posledné v súčasnej zostave, z ktorej odchádzajú najväčšie hviezdy, Remos skončil druhý (tiež pôsobil na turnaji v zostave, ktorá by mohla niesť názov Výber ligy) a stupienok víťazov uzavrela svojím bronzom ŠK Slovakia. Zabudol som poznamenať, že vo finále hrali všetci traja víťazi skupín, každý s každým. O piatej hodine popoludní sa turnaj slávnostným odovzdaním pohárov primátorom mesta, ukončil. Hlavná udalosť večera v spomínanej hale však ešte len mala prísť. O nej píšem v skratke o článok vyššie.
 ftm 03. 09. 2000  

REPORTÁŽ: Takto: zatiaľ len fakty:
Skončili sme druhí z dvanástich. Milé. Viac nabudúce... :-)
08.08.2000 

REPORTÁŽ: Toto bude len v totálnej skratke, pretože už vyše dvoch mesiacov čakám na oficiálne údaje z turnaja a človek mi ich stále neposkytol. Takže len to, čo si pamätám:
Turnaj o Korejsův pohár organizuje jeden Čechúň Dr. Matti Dubec už asi tretí (???) rok. Ide o stretnutie futbalových amatérskych nadšencov, zväčša z radov vysokoškolákov, ktorí bojujú (niekedy doslovne) v dvoch trojčlenných skupinách, z ktorých sa postupuje do semifinále. Po finále sa rozdajú vecné dary (zväčša ide o šampanské) od miestnych sponzorov a celé sa to slávnostne ukončí v miestnom V-klube za účasti hudobných skupín spravidla s rockovým nádychom. Všetko sa to deje v externých i interných priestoroch starého internátu Technickej univerzity vo Zvolene už najmenej tri roky. Toľko fakty, ktoré sa pamätám, možno nie najpresnejšie.
Tento rok som sa už zúčastnil i ja, hoci celkom nevinne, lebo o tejto akcii som sa dozvedel tesne pred našim prvým zápasom. Chytal som za mužstvo „Mladí chlapci“, za ktoré nastúpili naši chalani z ulice, ktorí futbal hrajú naozaj iba rekreačne. A to väčšinou len ten stolový v miestnej krčme (ten hrajú príliš dobre a príliš často). Až na jeden polčas (keď som mal prvoligové povinnosti) som odchytal štyri zápasy a prehrali sme až v semifinále, kde za súpera nastúpili hviezdy z prvoligového (rozumej malý futbal) Remosu, ktorí horko-ťažko utrpeli nad nami víťazstvo 2:1 (ak si dobre pamätám). V súboji o tretí flek sme rozdrvili indisponované mužstvo (neviem koho) 3:0, aby sme následne celý turnaj náležite oslávili v miestom pojazdnom bufete. Mňa osobne veľmi milo prekvapila fľaša polosladkého Huberta, ktorú som obdržal za najlepšieho brankára turnaja. Bol som zrejme jediný, kto sa veselo plieskal o asfalt z väčšej časti pokrytý roztopenou smolou. Áno smolou! Totiž niekto múdry vyriešil problém s popukaným asfaltom vskutku jedinečne. To rýh, ktoré lemovali hraciu plochu jednoducho nalial horúcu smolu, ktorú sme následne v sparnom júnovom dni rozniesli na svojich teniskách po celom ihrisku, čoho dôkazom sú i moje totálne zničné „Číny“ a niekoľko nezmyteľných flakov na teplákoch a brankárskom drese. Niečo podobné nezvládne vyprať ani nezničiteľný Palmexman. Spomínané ihrisko je od tej doby mierne nefunkčné. Aspoň že niekto kompetentný nasypal na roztečenú smolu jemný štrk. To majú za to, že nám zamkli brány! Ale o tom už píšem na inom mieste...
Toľko zatiaľ - keď dostanem relevantné informácie (ak ešte vôbec), dopíšem.
 ftm 08.08.2000 

REPORTÁŽ: Któóóóóó nejde s nááááámi ide proti náááááám ale nááááám nesmie cestu zviéééééésť, zdvííííííhneme hláááááávy až k výšináááááám a zazniéééééé BUĎ PRÁÁÁÁÁCI ČESŤ! Nech žije prvý máj!
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden strááááášne kvalitný brankár, ktorého si okolité firmy pozývali na svoje firemné turnaje. A on, pretože bol stráááášne obetavý voči druhým a futbal mal stráááášne rád, povedal svojim dabingovým zvonivým barytónom vždy svoje áááááno. Keďže bol zároveň i strááááášne skromný a nechcel aby zúčastnení videli, aký je dobrý, z času na čas pustil strááááášne lacný gól do svojej začarovanej svätyne. Časom sa mu však tento akt strááááášne zaľúbil a nakoniec strááááášne lacné góly púšťal i vtedy, keď si to dopredu nenaplánoval. A okolité firmy, netušiac, že ide len o jeho plánované brankárske defekty, surovo prestali posielať faxom, mailom, alebo po krásnych blondýnach, pozvánky na spomínané firemné turnaje. A tento náš hrdinský brankár sa skrz toto odvrhnutie stráááášne nahneval, veď kto by sa nie, a zanevrel na všetky firemné turnaje. Jeho zanevretie však nadobudlo aktívny charakter. Na turnaje sa vždy zakrádal bočnými kanálmi a neváhal sa využiť i miestnu kanalizáciu na pomstu všetkým tým zlým, ktorí jeho nesporné brankárske umenie zavrhli. Posielal na nich hromy, blesky, trhal  siete z bránok, pľul do guľášu, kradol bublinky zo šampanského a neváhal sa použiť i také podlé praktiky, že na víťazný pohár vyryl venovanie od nemenovaných politických strán a hnutí. A táto pliaga sa dostavila i na turnaj Geodet Cup 2000, ktorý sa konal na sviatok práce na rozmočenom trávniku prvotriedového ihriska Jakub, teda severnej časti Banskej Bystrice. 
Hájil som farby spriaznenej firmy Geoprisu, kde som sa pozval tradične ako brankár, lebo nás kvalitných a skromných je momentálne ako šafranu. Ako som spomínal, hneď pred začiatkom som od Zvolena dovliekol na mojom bicykli búrku, ktorá nás sprevádzala počas celého turnaja. Škaredým paradoxom bolo najmä to, že nad Zvolenom i nad Donovalmi bolo nádherne jasno a nad Jakubom sa ten strašný mrak Rumburak držal celý deň. Turnaja sa zúčastnilo osem mužstiev (v drvivej prevahe s geodetickým zameraním), ktoré boli rozdelené do dvoch štvorčlenných skupín. Každý s každým - to bol systém bojov v skupinách a my sme tú našu po výsledkoch 1:1, 2:0 a 1:0, vyhrali. Pretože víťazi skupín hrali hneď finále, tak ako druhí hrali o tretie miesto a pod., stretli sme sa s nejakými starými pánmi, zastupujúcimi firmu „BM“ vo finále, kde sme už nezopakovali výsledky zo skupiny, hoci náš výkon bol znova úžasný. Možno i vďaka našim „mažoretkám“, ktoré boli najkrajšie zo všetkých fanúšikov. Prehrali sme ale dva nula, po bezgólovom polčase, fyzicky sme totiž už nevládali. Našim nesporným plusom bol fakt, že z celého nášho mužstva Geoprisu sme boli len dvaja registrovaní futbalisti a ostatní boli nadšenci z útlych radov spomínanej zememeračskej firmy. Vlastne hrali za nás všetci jej zamestnanci mužského pohlavia, nehovoriac o aktívnej podpore ženskej časti firmy, ktoré nás chovali, napájali a následne i morálne povzbudzovali v našich výkonoch. Po turnaji, kde sme skončili na historickom druhom mieste (minulé ročníky sa skončilo na ôsmom a siedmom mieste pri rovnakom počte účastníkov), sme dopili všetko, čo sme vyhrali a dojedli všetko, čo ostalo a išli sme spomínané umiestnenie zapiť do banskobystrickej krčmy, ktorej názov tipujem na Kelt, lebo logotyp tohto piva sa vynímal nad jej vchodom, neďaleko populárnej križovatky Hušták. Ako sme tam dopadli? Celkom dobre, aspoň do chvíle čo si pamätám, ráno bola však naša bilancia rozpačitá. Jeden defekt (takmer všetci sa vieme bicyklovať), jeden zlomený nos a rozbitý pohár ukradnutý v krčme. Ale akcia to bola naozaj úžasná. Ďíki Geoprisáci!
Výsledky Geoprisu:

 ftm 05.05.2000 

POZVÁNKA: Tak som sa konečne dopracoval ku konkrétnym informáciám o futbalovom turnaji, ktorý som tu už spomínal. Z časových dôvodol len stručne. Koná sa 18.-20. februára 2000 (piatok-nedeľa) v priestroch športovej haly Rates v areáli letného štadióna vo Zvolene. Mužstvá, ktoré hrávajú malú ligu vo Zvolene, majú v prípade záujmu štartovné v hodnote 1000 Sk, futbalové tímy cezpoľného charakteru zaplatia o päťsto korún viac. K úplnosti treba ešte termín nahlasovania a adresa organizátora. Do 11. 2. 2000 (čo už bolo) treba poslať prihlášku so súpiskou (najviac 20 hráčov) na adresu: Ondro Lameš, Kozačeka 45, 960 01 Zvolen, kde treba ísť v prípade nezvládnutej organizácie turnaja, porozbíjať spomínanému predsedovi mestskej únie malého futbalu, všetky okná. Má ich dve. Podotknem ešte, že víťaz má automaticky zabezpečený štart v celoštátnom pohári. Minulým víťazom turnaja sa stalo mužstvo Javanky Zvolen. Na turnaji sa, v rámci mojich športových aktivít, zúčastnia mužstvá Investex „A“, Investex „B“, ako i banskobystrický Erland. Ja chytám za prvé mužstvo Investexu.
 ftm 31.01.2000 - 11.02.2000 

REPORTÁŽ: Zima je strašné ročné obdobie. To je fakt. Nemám ju rád. A prečo aj?! Stavanie bunkrov a snehuliakov ma už dávnejšie prestalo baviť, lyžovanie stojí kopu peňazí, v zime sa nedá (teoreticky) hrať futbal, lebo ihriská sú zamrznuté a telocvične večne obsadené. Preto nemám rád zimu. Mám však rád zimné futbalové turnaje. A na jednom, nesúcom oficiálny názov „Zimný turnaj o pohár LIMFU 2000“, som sa mal tú česť aktívne zúčastniť. Tu prinášam z neho krátku reportáž, ktorú sa budem snažiť vyrozprávať chronicko-chronologicky. (to malo byť vtipné...) 
V priebehu  troch dní (piatok-nedeľa) sa v telocvični RATES-u Zvolen stretlo dvadsaťosem futbalových družstiev, prevažne zo súťaží zvolenského regiónu, ktoré bojovali v siedmych skupinách o prípadný postup do štvrťfinále. Mne srdcu blízkych mužstiev sa zúčastnilo šesť. V piatok prezentovali svoje umenie Erland (mužstvo, za ktoré hrávam malú ligu v B. Bystrici), Zvolen’s Tigers (svojvoľne odtrhnutá časť hráčov Investexu „A“) a Star-Silvena (za tých som hrával v neďalekej minulosti). Erland svoju momentálnu prvú priečku v banskobystrickej zimnej lige vôbec nepotvrdil a totálne vybuchol. Prvý zápas síce šťastne vyhral proti Legionárom 2:0, v druhom však svoje kvality podcenil a prehral so zvolenským vicemajstrom ligy, Coffolou 2:5. Keďže zo skupiny postupoval len prvý (+ globálne druhý najlepší zo všetkých skupín), Erlandu už viac-menej išlo ďalej len o futbalovú česť a tú spokojne stratil v poslednom zápase z predposledným mužstvom zvolenskej 2.B ligy, Výmetom 9. Výsledok 4:1 pre Výmet bol najväčším mojim sklamaním celého turnaja. Erland sa osprchoval a pálil prelievať horké slzy do banskobystických krčmových lokalít. Silvena, ktorá na jar musí započať záchranárske prvoligové práce, príjemne prekvapila najmä s papierovým favoritom ŠK Slovakiou, ktorú porazila 4:3. Inak prehrala oba zostávajúce zápasy a taktiež sa rozlúčila s turnajom v základnej skupine. „Tigríci“, ktorých štyria hráči pravidelne hrávajú za náš prvoligový Investex „A“, si vytvorili vlastné, ako sa neskôr ukázalo, veľmi kvalitné družstvo, ktoré v piatok postúpilo po troch výhrach zo skupiny ako suverénne prvé. V piatok sa teda hrali dve skupiny, z ktorých postúpila spomínaná Coffola a Zvolen’s Tigers.
Sobota bola hlavným hracím dňom, stihlo sa odohrať päť skupín, kde už naše farby hájilo naše „béčko“, teda Investex „B“. Napriek tomu, že niekoľko kľúčových hráčov sa, či už zo zdravotných, alebo pracovno-chatových dôvodov nedostavilo, „béčko“ nesklamalo a v najťažšej skupine turnaja uhralo jednu výhru s nasadenými Žamborovými trafikami 3:0 a dve nešťastné prehry s veľmi kvalitne zúčastnenou Xeniou Rollers 0:4 a prvotriedovými futbalistami Budče 1:2, keď víťazný gól strelili Budčania minútu po oficiálnom hracom čase. Nepochopiteľný skrat rozhodcov, ktorí boli paradoxne z radov našich hráčov. Mimochodom, hralo sa 2 x 10 minút. V ďalšej skupine hrala futbalová partia „Nezamestnaní“, ktorých spomínam z dôvodu, že za nich hráva môj brat. Výsledky radšej nespomeniem, jediný ich gól však strelil spomínaný rodinný príslušník. Aká-taká náplasť...
Všetky tieto futbalové mančafty som povzbudzoval pasívnou formou z hľadiska alebo striedačky v civilnom ustrojení, môj aktívny zásah do priebehu turnaja však už čoskoro prišiel. Investex „A“ nastúpil na svoj prvý zápas v skupine v sobotu napoludnie a to hneď proti obávanej Zvolenskej Slatine, ktorej brankár pár dní pred týmto turnajom dostal ocenenie za najlepšieho gólmana regiónu. Na ihrisku to bolo aj poznať. Súpera sme síce zatlačili, ale vynikajúce výkony ochrancu súperovej svätyne, nám dovolili vsietiť iba jeden úspešný strelecký pokus dve minúty pred koncom zápasu. Ono sme vlastne celý turnaj mali „šťastie“ na výborných brankárov... Druhý zápas proti Krištáľu sme nastrieľali gólov šesť, dostali jeden po jednoznačne jednostranne ofenzívnom výkone a čakal nás zápas najdôležitejší, tretí. S Guľou sme museli minimálne remizovať, čo sa nám, hoci šťastne, podarilo. Najusilovnejší útočník súpera Milan Ukrop, nám, vďaka laxnému prístupu našej obrany, strelil oba góly a tesne pred koncom zápasu mali jeho spoluhráči minimálne dve čisté gólové šance. Nerozhodný výsledok nás posunul do nedeľného štvrťfinále, kde nás po sobotných vyraďovacích bojoch čakal súper, tu už spomenutý, Coffola Pro-Graphics. Mužstvo, ktorého sa obávali takmer všetci družstvá, nám zamrazilo postupové úsmevy na tvárach. V náš prospech svedčil len fakt, že za štyri zápasy, ktoré sme v doterajšej histérii klubu mali možnosť proti Coffole hrať, sme nestratili ani bod. To však v nedeľu pri rozcvičovaní (vzhľadom na našu totálne okýptenú zostavu - spomínal som turnajový odchod štyroch hráčov do mužstva Tigers), bol skôr dôvod k smutnému úsmevu. Coffola sa zišla v takom počte, že sa jej hráči nezmestili ani na striedačku, kým u nás tam vždy sedel cez zápas len jeden statočný a na smrť unavený spoluhráč. Na ihrisko však mohlo len päť hráčov, preto naša nádej zotvrvávala do posledných minút. Po prvom polčase sme prehrávali 2:0 a v otočenie daného stavu veril snáď len náš, chorobne optimistický, tréner. Dvoma nádhernými gólmi sme však vývoj zápasu zvrátili a na rad prišiel turnajovo prvý penaltový rozstrel. Prvý pokutový kop sme kopali my a Igor Babic nekompromisne poslal brankára Coffoly do opačnej strany. Gól. Mne sa zázrakom podarilo súperovu penaltu vyraziť a, keďže ďalej sa už strelci nemýlili, podarilo sa nám, na prekvapenie všetkých prítomných, v penaltovom rozstrele vyradiť z turnaja jedného z najväčších favoritov, Coffolu. Cieľ bol splnený. Tisíckorunová prémia, suma ktorú sme zaplatili za štartovné, bola navrátená. I za štvrté, teda v tej chvíli už isté miesto, bol finančný bonus, spomínaných tisíc slovenských... Semifinálový súper Giton Doprastav bol už ale nad naše, dovtedy dosť odčerpané, sily. Po polčase 0:1, sme síce najkrajším doterajším gólom turnaja, vyrovnali, po nedovolenej malej domov však súper z nepriameho kopu, po nacvičenom signále zvýšil na 2:1, čo sme už skresať nedokázali a čakal nás zápas o tretie miesto. Bolo to snáď hrou osudu, ale v tomto súboji sme hrali proti vlastným hráčom, turnajovým „Tigers“. Fyzickými silami sme už nedisponovali, k tomu ešte aj výkon súperovho brankára (oficiálne nalepší brankár turnaja) prinášal našich potenciálnych kanonierov do totálneho zúfalstva, skrátka a jasne - gól sme nedali, dostali sme dva a na „Zimnom turnaji o pohár LIMFU 2000“ sme obsadili konečné štvrté miesto, čo sme následne klasifikovali ako nečakaný a o to vítanejší úspech. Turnaj vyhralo už druhý raz po sebe suverénne mužstvo Javanky, ktoré porazilo vo finálovom súboji odovzdané futbalové družstvo Gitonu vysoko 7:2. Víťazstvo mu zabezpečilo možnosť reprezentovať mesto v Slovenskom pohári, v ktorom mu všetky zúčastnené mužstvá zborne držíme palce... (prehrali v prvom kole - pozn. autora)
Pre úplnosť ešte naša zostava, teda mužstvo Investex „A“: brankár: Martin Tužinský (stabilný výkon so stabilnými chybami), obrana: Jožo Ostrihoň (hoci s výronom, ale vynikajúci výkon), Jožo Kurčík (univerzálny hráč s jemnou kopacou technikou) , útok: Jaro Škantár (proti Gitonu dal snáď najkrajší gól turnaja), Roman Žbirka (7. gólov, rovnaký počet ako najlepší strelec turnaja Maroš Borgoň - nepochopiteľne zlá evidencia strelených gólov), Igor Babic (ak prestane sólovať a piť, niečo z neho bude:-).
Naše zápasy:
Skupina VII.
Investex „A“ - Zvol. Slatina 1:0 (0:0)
Investex „A“ - Krištál 6:1 (1:0)
Investex „A“ - Gula Sat Electronic 2:2 (1:1)
Štvrťfinále:
Investex „A“ - Coffola Pro-Graphics 2:2 (0:2) - na penalty 3:1
Semifinále:
Investex „A“ - Giton Doprastav 1:2 (0:1)
o 3. miesto:
Investex „A“ - Zvolen’s Tigers 0:2 (0:1)
Poradie:
1. Javanka Centrum
2. Giton Doprastav
3. Zvolen’s Tigers
4. Investex „A“
5.-8. Coffola Pro-Graphics, FK Budča, Remos Zvolen, Bufet SZOP

 ftm 22.02.2000 

POZVÁNKA: V klasicky nesmierne potentnom futbalovo-turnajovom koncoročnom období, som skoro zabudol na jednu malú, no o to milšiu futbalovú udalosť, ktorú na poslednú chvíľu zorganizoval „Ústredný výbor aktívnych i pasívnych priateľov futbalu a jeho viac-menej tréningovej formy piatkových večerných trojbojov (futbal, pivo, orientačný „plaz“ domov) v telocvični Technickej univerzity, Zvolen“. Tento samozvaný futbalový spolok si svoje celoročné tréningové pôsobenie v spomínanej telocvični, už tretí rok po sebe dovoľuje pripomenúť slávnostným futbalovým zápasom, ktorý by sa mal odohrať v utorok, 28. 12. 1999, o 10.00 hodine na ihrisku asfaltovom, ba i v tej chvíli, dúfame, zasneženom, za starým intrákom TU Zvolen. V prípade problému s terénom, či zamknutými bránkami, sa futbaluchtiví aktivisti presunú na ihrisko Gymnázia Zvolen, na ktorom sa mimochodom (samozrejme v inej ročnej dobe) hrávajú zápasy 1. ligy malého futbalu. Ja som sa, žiaľ (ba možno i chvalabohu) na predošlých dvoch ročníkoch, vďaka pracovnej zaneprázdnenosti, nezúčastnil, čiže tento rok, ak dožijem, to bude moja veľká preméra. Minulé ročníky sa vraj ukončili slávnostným legitimovaním zúčastnených, hrdinskými príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky, po pár menších incidentoch na a vo verejných priestranstvách nášho mesta. Preto nadobúdam dojem, že i tento rok je o zábavu, teda aspoň v tejto forme, postarané.
 ftm 15.12.1999 

PROFESORI - OMLADINA 14:15

REPORTÁŽ: PF 2000 - Priatelia Futbalu 2000 - tak som si retrospektívne dovolil nazvať tento, už tretí ročník, silvestrovského futbalu, ktorý organizovala partia nadšencov, ktorí sa schádzame v piatkových večerných termínoch, v telocvični TU Zvolen. V utorok, 28. decembra 1999, sa na ihrisku za starým intrákom TU, stretlo desaťčlenné stádo, ktoré sa po tradičných symbolických prípitkoch vareného vína (bolo snáď -10 °C) rozdelilo na dve mužstvá (názvy sú len orientačné): PROFESORI - Ivan Hrčka, Julo Bartek, Igor Babic, Ďuro Cingel, Stano Štrba; OMLADINA - Tomáš Bucha, Jano Paraj, Martin Tužinský (môj prvý ročník), Milan Konôpka, Maťo Slávik. Keďže na ihrisku boli bránky zamknuté (nový to obraz našej doby), napichali sme do cca 30 centimetrového snehu vyschnuté konáre zo záhrady o ktorú sa starajú lesnícki a drevárski inžinieri a zápas sa, za obrovských ovácií prítomného publika (aha... nikto tam nebol - nenatlačil som plagáty a nevykonal mediálnu kampaň) započal. Hralo sa na štyri tretiny, ale najkvalitnejšia bola posledná, bonusová. Dovtedy sme totiž svojimi nepremyslenými športovými pohybmi akurát tak ušlapávali spomínanú vrstvu snehu. Na začiatku štvrtej tretiny sme prehrávali 13:8, ale vďaka podceneniu našej hry súperom a, pravdepodobne, hlavne vďaka jeho nadmernému požívaniu teplých nápojov (po každom góle sa pilo) sme stav zápasu v niekoľkých okamihoch vyrovnali. Za výsledku 14:14 pre nás, sme (hlasovanie podporili najmä tí, ktorým sa už nebezpečne šmýkalo) ôsmymi hlasmi „za“ a po následnej bitke i ďalšími dvomi, odhlasovali predĺženie systémom „golden goal“. A ten sme, na prekvapenie všetkých prítomných (potom už boli i diváci z radov bezdomovcov, lebo za intrákom sú v hojnom počte rozmiestnené smetné koše) vsietili my! Nádhernou hlavičkou, snáď prvou v živote sa prezentoval bývalý brankár Silveny Milan Konôpka, ktorý si to potom odsral skupinovým hoblom. Zápas bol úspešne za nami a my sme sa mierne rozmočení z vonku i zvnútra, rozišli v hlavnom peletóne výsledok 15:14 pre nás, osláviť. Aby to policajti mali jednoduchšie (spomínal som, že bola dosť zima), tak sme sa vybrali rovno do krčmy, tesne pri stanici, kde majú brloh „osožáci“. Oslava však, na rozdiel od minulých ročníkov, prebehla vcelku pokojne a rýchlo, čašníčkam však doteraz pravdepodobne nejde do lebečných karosérií, ako sme sa mohli zrúbať z tých čajov, čo nám celý čas nosili. Po odchode z pohostinného zariadenia, nadobudla táto čistešportová akcia, lokálny charakter, čiže sme sa išli doraziť v jednotlivých skupinkách do rodných krčiem, ale to je už iný príbeh...

 ftm 02.01.2000 

	Touto cestou by som si dovolil upozorniť na jednu fantastickú akciu, ktorá, ak všetko vyjde, by sa mala odohrať na ihrisku šiestej základnej školy na sídlisku Zlatý Potok vo Zvolene, 26. decembra 1999, pričom teoretický termín slávnostného výkopu je plánovaný na jedenástu hodinu, prirodzene doobeda

www.home.sk/www/stefanfutbal
Šesťročná história „Štefanských futbalov“ sa začala odvíjať v roku 1994, kedy v jeho prvom ročníku niesol zápas podtitul „Memoriál Ema Pažitného“, ktorému bolo prvé stretnutie venované „in memoriam“. Z vtedajšej vianočnej akcie sa postupom času stala, každoročne vynikajúco organizovaná udalosť, bez ktorej si mnohí nevieme predstaviť plnohodnotné prežitie druhého sviatku Vianočného. Tento rok, tak ako i po minulé ročníky, sa v exhibičnom zápase stretnú tie najvýraznejšie osobnosti zvolenského, v niektorých prípadoch i slovenského, futbalu, či už jeho veteráni, alebo súčasní aktéri. Mne sa konkrétne dostalo pocty mrznúť v bráne mužstva „Červených“, ako jednému z troch brankárov. Osobne to je už môj piaty ročník, nezúčastnil som sa len na prvom a vždy bola na zápasoch vynikajúca atmosféra. Čo sa týka poveternostných podmienok, za päť ročníkov sa vystriedali snáď všetky možné podoby terénu i počasia, vynímajúc zemetrasenie a výbuch sopky na Poľane. Čiže i tento rok to je pre nás veľká neznáma, každopádne v minulých zápasoch sa hral výborný futbal i na snehu i za dažďa, na blate. Pri osobnostiach, s ktorými budem mať česť hrať, je nemožné nevidieť kvalitný zápas a preto Vás na spomínané stretnutie srdečne pozývam!
PS: Dostalo sa mi informácie, že pri stredovej čiare bude i tento rok veľký kotol čaju s rumom. A že sa tým rumom nešetrí, potvrdzujú i skúsenosti s minulých ročníkov, v ktorých sa niektorí aktéri i diváci dostali domov až po sviatkoch...
 ftm 03.12.1999 

REPORTÁŽ:  

ČERVENÍ - MODRÍ  6:6 (3:3, 1:1, 2:2)      3x25 minút 
Góly: Červení - Borgoň 3, Belák, Vojtek, Hrdlička
         Modrí - Kudlík 3, Svintek, Ligač, Bíreš 

26. december 1999, 10:20 hodín stredoeurópskeho času. Ihrisko 6. ZŠ Zvolen sa, napriek tejto ročnej dobe, začína podozrivo hemžiť sporadickými jednotlivcami, následne i kolektívmi. Oranžovým vápnom nalajnované čiary na snehobielom povrchu ihriska, na bránach povešané siete, dávajú tušiť, že sa v tomto sektore Zvolena začína čosi diať. Desať - štyridsať. Pribúdajú rohové zástavky, jednotlivci i skupiny sa rozchádzajú do šatní, na ihrisku sa objavujú prvé lopty. Desať-päťdesiat. K stredovej čiare dorazil kotlík čaju s rumom. Jednotlivci i kolektívy, v tej dobe už prezlečení, sa začínajú sústrediť práve v tejto časti ihriska. Padajú prvé stávky a opití diváci. Jednásť-nula-nula CET. Slávnostný výkop a zápas sa začína. Zápas reprezentujúci šiesty ročník štefanského futbalového stretnutia starých i mladých pánov, Zvolen 1999. Z plánovaných troch bránkárov sa striedame v našej bráne len ja a Dano Valach, ktorý chytá prvú tretinu. Dostal tri góly, nemohol za ne, ale tak mu treba. V druhej nastupujem do brány ja. Prvá strela a.... gól. Hanba mi. Zvesím uši, chytám ďalej. Strela v poradí druhá, teda viac-menej center, bojím, bojím, mám zmrznuté rukavice. Chytám. Znovu nadobúdam sebavedomia. Zrazu sa zoči-voči na mňa rúti Roman Kudlík, strieľa a ja, nádhernou, v tej zime i nepochopiteľne svižnou robinzonádou, pomerne prudkú strelu k žrdi, chytám. Tak, svoj cieľ som spnil, s hvizdom rozhodcu odchádzam k stredovej čiare vykonať akt. Alkoholické opojenie mi dodáva falošné sebavedomie, čo sa prejaví v polovici poslednej tretiny. Podceňujem priamy kop, lopta sa dostáva na hlavu Jana Kováča, ten odcentruje a „Kakauko“, čoby Jano Bíreš, strieľa hlavou svoj jediný gól tohto zápasu a zvyšuje na 6:5. Našťastie, pán Hrdlička - veterán zvolenského športu, po mnohých neúspešných pretláčaniach lopty do súperovej siete, krížnou strelou rozhoduje o, už šiestej remíze, v rámci štefanských zápasov. Stretnutie končí a začína sa hlavný kultúrny program. Odchádzame do krčmy, kde už čaká uvítací výbor, ktorý pripravil bohaté pohostenie. Fantastická kapustnica naplní vyhreje uzimené žalúdky, sporadické pripíjanie domovinou tento pocit ešte posilní, situácia sa začína stávať čoraz uvoľnenejšou. Juhovýchodný sektor krčmy začína s improvizovaným kultúrnym programom vo forme slovenských ľudových. V severozápadnom práve otvorili tretiu litrovku domácej. Tempo začína v tejto časti nadobúdať nebezpečné rozmery, hraničiace s perspektívou pravidelného užívania Antabusu. Časť kolektívu, ktorá bola nespokojná so vzdialenosťou ich stola v pomere s výčapným pultom, odchádza o poschodie vyššie, kde je predsa len väčší výskyt čašníkov. V ten deň ich už nevidíme. Zbytok partie sa nepríčetne vrhá na obložené misy, ktoré v krátkej chvíli padajú pod drtivým náporom hladných a vyprahnutých krkov. V tej chvíli sa ďalší región odštiepuje od hlavného pelotónu, výčap je predsa len lákavejšou ponukou. Kolektív v spodnej časti podniku, práve dopíja posledné zvyšky prinesených zásob a objavujú sa aj prvé známky vyčerpanosti i únavy u niektorých chatrných jedincov. Ja prežívam a prežúvam. Je niečo pred polnocou. Posledné ostatky účastníkov tejto akcie, sa horko-ťažko zdvíhajú zo svojich miest a ležovísk, mobilní jedinci sa snažia cez svoje aparáty vysvetliť taxikárom, kde sa vlastne nachádzame, napodiv si nikto nespomína, vylučovacou metódou sa, po prečerpaní voľných minút, lokalizovať našu polohu nakoniec podarí. Kultúrny program končí, rozchádzame a roznášame sa, za aktivity všetkých končatín, domov, krásny zážitok je za nami, obyvatelia sídliska Zlatý Potok nám srdečne, so zavretými päsťami, kývajú zo svojich oblokov, vidieť, že podobný zážitok mať už, prinajmenšom rok, nebudú. S pohľadom, zakrúteným až do dvojexpozície, si prezerám posledné zbytky futbalového kolektívu, ktorý sa plazí do svojich príbytkov, niekoľkí spoluobčania naberajú spätný chod a prezerajú si retrospektívne svoju večeru, hino-tam za rohom si dvaja čosi fyzicky vysvetľujú, jednoducho idilka ako hovädo, ale veď každý s tým rátal. Ja osobne naberám smer mesto a pri pohľade na aktivitu mojich spolukráčajúcich viem, že oddnes som už s alkoholom nadobro skoncoval. Teda aspoň do Silvestra. Začína svitať. Ranné snehové vločky pretínajú nočnú tmu, no u nás je stále temno. Píše sa dvadsiatysiedmy december roku Pána tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť...
 ftm 02.01.2000 

26. 07. 1999 - futbalový turnaj Tŕnie 

...a nastala nedeľa - den siedmy...
Na futbalovom ihrisku v malebnej, južným cípom Kremnických vrchov obklopenej dedinke Tŕnie, sa zišlo niekoľko desiatok futbalových priaznivcov za účelom kultúrno-športovej akcie, každoročne pedantne pripravovanej miestnym obecným úradom - "Tradičného futbalového turnaja starostu obce". V čele spomínanej akcie už ráno stál ešte relatívne triezvy miestny richtár. Hoci ranná nebeská mrákava mohla odradiť potenciálnych priaznivcov futbalu merať cestu na tribúny štadióna, po vyhlásení miestom RÁDIU TŔNIE, sídliacom v dodávkovom aute zn. Škoda 1203, miestnym disdžokejom, ktorý už jednu alkoholicky náročnú akciu v to ráno pravdepodobne prežil, sa začali z okolitých chatrčí zbiehať na ihrisko malí i veľkí, futbalu a piva-chtiví obyvatelia tejto neveľkej dedinky. Kuchári začali variť hovädzí i baraní guľáš, krčmári čapovať štiavnické pivo a... hráčov nikde. Približne po 30 minútach oficiálne plánovaného zahájenia turnaja sa priplichtili osobné i nákladné autá s hlavnými hrdinami dňa, z ktorých tvári žiarilo obrovské odhodlanie zvíťaziť (teda v prvom rade nad tou pľuhou gravitáciou, ktorá ich unavené telá a ktoviečím ešte, predošlý večer, zmorené hlavy stále priťahovala k zemi). Po tradičných dedinských ceremóniách sa zahájil prvý zápas, v ktorom si domáce Tŕnie vybralo, v ten deň nie príliš zdatný a kvalitne pripravený tím, nedaleko ležiacej obce Budča. Po sedemdesiatich minútach zápasu, čo bol kvalifikačný časový štandard, zvíťazil domáci tím vysoko - cca 5:2, čo predurčovalo jeho postup do finále. V druhom zápase sa hviezdami nabité družstvo Železnej Breznice pohralo s odovzdanou Turovou, ktorej v základnej zostave chýbali takmer všetci hlavní ťahúni - výsledok 6:0. Po obedňajšej trojhodinovej pauze, keď si hráči zúčastnených mužstiev doplnili sily guľášom a niekoľkými hektolitrami piva (nesmieme zabudnúť na poludňajšiu exibíciu zápasu "starých pánov" - výsledok si zrejme nepamätajú už ani oni), sa začal súboj o tretie miesto. Keďže, už predtým oslabené mužstvo Budče, teda niektorí jeho jednotlivci, nezniesli poludňajšiu páľavu kombinovanú s nápojmi, na ktorých sa na etikete objavuje aj znak percenta s príslušným číselným vyjadrením jeho hodnoty, museli sa niektorí hráči Turovej rozdeliť a posilniť Budču, ktorá aj tak v tomto zápase nepredstavovala veľké nebezpečenstvo na získanie tretieho miesta na turnaji. Zápas sa skončil víťazstvom Turovej nad hráčmi Turovej v dresoch Budče pomerne hladko... (výsledok mi je neznámy, keďže som sa vtedy vysoko koncentroval na finálový zápas v miestom bufete).
O 16.30 hodine nastúpili na značne rozmočené ihrisko fináloví rivali - Železná Breznica (mal som česť stáť - a naozaj som väčšinu zápasu len stál - v bráne) a domáce Tŕnie, ktoré v ten slnečný deň obhajovalo tretí titul spomínaného turnaja. Zápas to bol kvalitný, pochváliť treba i domáceho komentátora - disdžokeja - ktorý v tú chvíľu, posilnený niekoľkými litrami domácej, nabral ten správny entuziazmus a v pravidelných reklamných blokoch propagoval herné kvality svojho - domáceho mužstva. Žiaľ, deväť hráčov Ž. Breznice (hralo sa systémom 8+1) bolo proti. Vo finálovom zápase zvíťazili 7:2 po polčase 3:1. Po prevzatí trofeje, ako i spontánnej gratulácie domáceho publika víťaznému mužstvu Železnej Breznice (ktorú som mal možnosť reprezentovať), sa všetci účastníci a diváci (a ku koncu turnaja ich bolo možno aj 300, z toho asi piati triezvi) odobrali ku svojim každodenným radostiam, povinnostiam a starostiam. Miestny, najmenej päťdesiatročný, disdžokej asi sedemdesiatosemkrát poďakoval usporiadateľom a organizátorom turnaja, čím vyjadril i našu vďaku za krásne a užitočne prežitý posledný deň víkednu. A za to všetkým, čo sa o to zaslúžili, patrí stonásobná a naozaj úprimná vďaka!
 ftm 30.07.1999 

18. 07. 1999 - futbalový turnaj Hr. Dúbrava 

V túto historickú a slnečnú nedeľu sa na úžasne pokosenom trávniku ihriska v Hronskej Dúbrave (za Zvolenom doprava) uskutočnil tradičný prázdninový futbalový turnaj "štyroch". Zúčastnili sa na ňom mužstvá: domáca Hr. Dúbrava, Šášovské Podhradie (v okýptenej zostave), Turová a Ostrá Lúka (tiež len tak-tak). Priamoúmerne s počtom alkoholu v krvi usadenom sa zvyšovala i futbalová krása spomínaných tímov, ktorej vrchol vyústil vo finálovom zápase tradičných rivalov (nielen vo futbale) Hr. Dúbravy a Š. Podhradia. Veľmi kvalitný a slušný zápas, v ktorom nedohralo aspoň desať hráčov kvôli zraneniam fyzickým i indispozíciam alkoholickým, skončil utrpeným víťazstvom Hr. Dúbravy v pomere 2:1. Domácich podržal v rozhodujúcich okamihov brankár (ozaj - kto to tak mohol byť?) ako i nemohúcnosť súpera, podmienená už spomínaným alkoholom. Na turnaji nepadla ani jedna žltá, či červená karta, možno i preto, že rozhodcovia sa ožrali ako prví... Priateľskú, ba priam až družobnú atmosféru ukončili chorály domáceho mužstva v záhradnej krčme za krásneho slnečného poobedia o desiatej večer.
A ako to vlastne skončilo?
Zápasy:
Hr. Dúbrava - Ostrá Lúka 2:1
Turová - Š. Podhradie 1:1 (1:3 na penalty) - to ešte boli takmer všetci triezvi
O 3. miesto:
Turová - Ostrá Lúka 4:1 (pravdepodobne - sedel som totiž v krčme)
Finále:
Hr. Dúbrava - Š. Podhradie 2:1 (to viem isto - stál som v bráne)
Poradie:
1. Hrozná Hronská Dúbrava
2. Šášovské Podhradie
3. Turová
4. Ostrá Lúka
Zvíťazil však športový duch, teda vlastne pivo a guľáš...  
 ftm 19.07.1999