Zostava Geoprisu po finálovom zápase. Priznám sa, ako sme sa na ihrisku
zišli, tak sme sa v krčme rozišli a mená mojich spoluhráčov zostali
navždy záhadou. I na ihrisku dochádzalo ku komickým situáciám, keď
som sa snažil v rámci futbalovej spolupráce na nich pokrikovať. Niektoré
pomenovania boli vskutku zaujímavé. Našťastie ani na tie si momentálne
nespomínam. Napriek finálovej prehre hrali na našich tvárach spokojné
úsmevy (teda až na jeden pohľad, ktorý by sa mohol pokojne zaradiť do
kategórie - vražedné).
Tento záber vznikol cca dve hodiny po finálovom zápase, keď už všetky
mužstvá opustili priestory ihriska v Jakube. Pretože však (možno vďaka
daždivému počasu) sa za plnej účasti mužstiev nedokázal dopiť posledný sud piva, zobrali sme
tento náročný údel na svoje znavené plecia. Pred vchodom do športového
areálu sme postavili sud a už sa to lialo. Atmosféru tejto akcie by mohli
najlepšie vyjadrovať pohľady a spontánne pokriky okolobývajuvších
obyvateľov Jakuba, ktorí ale na fotografii (našťastie) nefigurujú.
Záver akcie sa niesol v spoločenských spevoch a tancoch v krčme, ktorej
názov i presná lokalita zostane pravdepodobne tiež pre mnohých z nás záhadou.
Ak to zoberieme zprava, na fotke mierne rozveselený jeden z majiteľov
Geoprisu, jeho zamestnankyňa a to neindetifikovateľné čudo z odstávajúcimi
ušami (a zrejme vinou skenera rozplaštenou hlavou) som prosím ja. Tiež mierne
veselý. Vo chvíli cvaknutia objektívu spievame jednu z mnohých slovenských
ľudových, napriek tomu, že dva metre od nás zúrila diskotéka.
|