Vážený mobilný operátor!

Už vyše roka som Vašim relatívne spokojným (ak nerátam problémy so záručným servisom - ale o tom dnes písať nechcem) zákazníkom. Pravidelne sledujem všetky Vaše akcie, aktivity a služby, ktoré (ako neraz tvrdíte) uľahčujú život nám, obyčajným smrteľníkom, využívajúcim Vašu mobilnú sieť. Dokonca i v prípadoch, keď som postrádal Váš signál, a môj, večne sa kaziaci Ericsson A1018s, mi ponúkal v prípade núdze celoplosieťové univerzálne číslo 112, bol som si istý, že stále mám spojenie s niekým, kto mi pomôže. Až dovčera, kedy som skutočne spomínanú pomoc potreboval a vyskytoval som sa v oblasti, kde má pokrytie len Eurotel. Po vytočení príslušného čísla sa mi ozval neosobný hlas zo záznamníku, oznamujúci, že v prípade núdze mám volať tri všeobecne známe linky: 150, 155, 158. Vykonal som tak a bol som zrušený obsadzovacím tónom! To sa opakovalo niekoľkokrát a ja som zostal zo svojím problémom sám. Neviem, či je za to zodpovedný Globtel, Eurotel alebo Slovenské Telekomunikácie, v tej chvíli som však vedel, že je mi úplne na hovno (pardon za výraz, ale je to skutočne tak!) posilňovanie s mongoloidným Čakom a jeho sekundovým paušálom, alebo korunové nočné hovory. Pretože som bol v tej chvíli na svete celkom sám. Odpojený - len v signáli konkurenčnej siete, v mobilnej beznádeji. Ďakujem. (Mimochodom ani Eurotel nie je „čistý“, pretože toto sa opakovalo i dnes, keď som to skúšal z Eurotelu v Globtel sieti.)
Tak sa pýtam - kde je aspoň nejaká mutácia, vo svete populárnej a samozrejmej 911-tky. To sa naozaj už nevedia dvaja jediní a najväčší slovenskí mobilní giganti dohodnúť a zaplatiť pár ľudí, ktorí budú dvíhať jednu telefónnu linku svojim potenciálnym zákazníkom v núdzi. Je to tak ťažké?! Alebo ste sa už tak vzdialili Vášmu dlhoročnému heslu: „Aby ľudia spolu hovorili“?...
Neviem, či bude vôbec niekto čítať tento mail, neviem, či vôbec dôjde a netuším, či dostanem naň odpoveď. Isto viem len jedno, momentálne som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som Vás na to upozornil. Po roku čestného platenia mojej „Globtel-30“, by som si minimálne mailovú reakciu z Vašej strany zaslúžil. Teda len v tom prípade, ak Vám na Vašich zákazníkoch aspoň tak záleží, ako vo Vašich nekonečných reklamách. Aby ľudia spolu hovorili. Pretože ja už jednu nepríjemnú skúsenosť s trvalými následkami mám.

Veľa úspechov!

PS: Ak bol spomínaný obsadzovací tón len niekoľkohodinovým výpadkom siete a núdzové volania na políciu, požiarnikov a prvú pomoc skutočne fungujú i v inej sieti alebo bez SIM-karty, tak sa za tento mail ospravedlňujem!

Martin Tužinský, Zvolen 

hemendex@post.sk
alebo: 0905 220619

Ako som v perexe spomenul, Globtel nepovažoval za vhodné mi na tento mail ani odpovedať, hoci nemusí byť zodpovedný za spomínaný jav s núdzovou linkou. Ak však jeho starostlivosť o zákazníka končí reklamnou kampaňou, bude môj záujem o jeho služby prehodnotený v deň vypršania mojej zmluvy s ním. A viem, že nie som sám.

Nie, netáram nezmysly. Naozaj poznám pár ľudí, ktorí s drogami mali (majú) skúsenosti. A nebolo to zo žiadnej frajeriny. Bol to pocit zúfalstva. Zúfalstva nad tým, že pre túto spoločnosť nie sú dosť dobrí. Pocit beznádeje a bezmocnej menejcennosti. Štát sa o mladých ľudí absolútne nestará. To je fakt. Ale absolútne! Niečo sa snažia robiť rôzne mládežnícke organizácie, ktoré sa však sústavne stretávajú s populárnym problémom finančného nedostatku. To však nestačí. Za mojich tínedžerských čias (a nebolo to tak dávno) sa robilo pre mladých neporovnateľne viac. A boli na to i peniaze. Boli pionierske tábory (až na ich ideologický smer to bola výborná myšlienka), kluby mládeže, neskutočne veľa športových i kultúrnych podujatí. Som presvedčený, že vtedy nemal nikto čas nad rozmýšľaním nad nejakou drogou! V živote som nemal problém, keď som chcel ísť hrať futbal (a to ho hrávam od nepamäti) so zohnaním partie a toho trávnatého alebo asfaltového kúsku, kde sme do noci naháňali loptu a tí starší si možno následne dali v záhradnej jedno zdravotné... Chcem tým povedať, že nebol žiaden problém so športom, či už pasívnym alebo aktívnym. Ani organizačný, ani finančný. A ľudia to plne využívali.
Minulú stredu (3. mája 2000) sme mali mať ako mužstvo Investexu, každotýždenný tréning. Ihrisko Technickej univerzity je ako stvorené pre futbal. Okolo asfaltu je totiž pletivo, čiže i naši strelci, ktorým to väčšinou zanáša, sa tešili práve na sedemnástu hodinu, kedy mal byť výkop. Prišli sme na ihrisko a privítali nás zamknuté brány. V poriadku, zrejme chce mať školník prehľad, kto tam hráva. Išiel som za ním. Oznámil mi, že ak nie som študent VŠ, nemám právo vstupu na ich ihrisko. Má to v papieroch. Zvyk z totalitného režimu s dominantou papierovej byrokracie je ešte stále evidentný. Jeho nezaujímalo, že pľac bol v tej chvíli prázdny. Papier nepustí. V tej chvíli ma prestal zaujímať i on a mančaft sa presunul na ihrisko V. ZŠ Zvolen, ktoré bolo taktiež v tej chvíli vyľudnené ako poslanecká snemovna v čase hlasovania. Neskôr nám došlo, že prečo. Celý objekt pravdepodobne kúpil nejaký podnikateľ športového typu, ktorý si vedľa ihriska postavil tenisový kurt. (V prípade záujmu - 100 Sk/h) To je chvályhodné, napriek tomu, že je to medzi barákmi. Hneď ako sme začali hrať, nás vyhadzoval z ihriska s odôvodnením, že je to len jeho a my tam nemáme čo robiť. Ihrisko vraj funguje len v sobotu, keď sa na ňom hráva druhá mestská liga a punktum. Napriek našim protestom (a nehanbím sa priznať, že v nich odzneli i írečité slovenské nadávky) sme zo spomínaného pľacu odpochodovali. Po informácii, že aj ďalšie dve potenciálne ihriská sú pre nás dnes zavreté, sme odpálili do krčmy, kde sme ako správni Slováci, celú záležitosť prerokovali pri pive. Tréner, inak brat zvolenského primátora, zavolal i jemu, ale jeho povestná rozhodnosť nám priniesla len prísľub, že tento problém sa bude v najbližšej dobe riešiť. Klasická formulka, ktorú sa zrejme naučil v Národnej rade. Dnes, teda presne o týždeň boli bránky opäť zamknuté, dokonca silnejším zámkom. Ďakujeme, pán Maňka. Chlapi išli opäť do krčmy. Dnes zo zúfalstva. Nabudúce do nej môžeme ísť priamo. Dáme si od zlosti pivo, možno dve, možno desať. Keď nám bude málo, zapijeme žiaľ niečím tvrdým. A keďže Slovák vydrží dosť, zapálime si k tomu trávu. A z tade je už len krok do priepasti.
A sme pri drogách! Mládež sa dnes veľmi nudí. S jej rýchlym fyzickým i psychickým rastom sa v nej pochopiteľne nahromaďuje množstvo energie, ktorú potrebuje „spáliť“. Pretože televízne relácie amerického smeru sa jej už prejedli a každý kúsok trávy, asfaltu, betónu alebo parkiet je neskutočne precízne oplotený a chránený lepšie ako prezidentský palác, vybíja svoju energiu v tom, čo jej spoločnosť ponúka. Bary, diskotéky, krčmy, pajzle. Mimochodom, ideálne miesto na distribúciu drôg. Nikým nekontrolované, lebo v tom čase mestskí policajti odťahujú nesprávne zaparkované autá alebo kontrolujú zvončeky na horských bicykloch. A mládež je spokojná, lebo netuší, že za dymovou clonou mestských diskoték sa kedysi nachádzal svet, v ktorom jej rovesníci, jej terajší otcovia a mamy, na nespočetných ihriskách, palubovkách, klziskách, športovali a fyzicky i morálne rástli k plnej kráse a plnému zdraviu celej (i keď vtedy socialistickej) spoločnosti. Neviňme ich za to, ako žijú. My sme im totiž inú možnosť nedali!!!

Dnes je situácia úplne odlišná, dovolím si použiť negatívne populárny výraz - katastrofálna. Pozatvárané telocvične, chátrajúce ihriská, totálna korupcia vo „vrcholových“ športoch. Z osobnej skúsenosti viem, akí idioti sedia na postoch, s nepriamoúmerne vysokými kompetenciami v porovnaní s ich reálnymi schopnosťami. Potom slovenský šport vyzerá tak, ako vyzerá. Príklad: na lyžiarskych závodoch, ktoré sa konajú na Slovensku, kde je reálny predpoklad štartu minimálne 50% domácich účastníkov, sa náš najlepší bežkár umiestni na krásnom tridsiatomšiestom mieste a my ho spomenieme v športovom spravodajstve súkromnej televízie, ako slovenského hrdinu, ktorého možno zaradíme do ankety o najlepšieho športovca roka. Ďalší príklad: Detva, čoby podpolianska okresná metropola, má v spodnej časti mesta, okrem cigáňov, nádhernú športovú halu, na ktorej prevádzku sa nevyčlenili potrebné financie. Riešenie magistrátu? Predajme ju šikmookým podnikateľom, ktorí si tam zariadia sklady so zaručene pravými Adidasmi. Málo príkladov? Teda ďalší!: Lokomotíva Bučina Zvolen, futbalový klub, ktorý pred tromi rokmi postúpil do druhej ligy. Samozrejme, po tomto úspechu ihneď zacítili príležitosť „podnikaniachtivé“ krysy, povyvláčali prachy, mužstvo stojí pred krachom, najkvalitnejší hráči poutekali do zahraničia, nie sú peniaze ani na skosenie trávnika, tréner chodí prosiť na zápasy zvolenskej malej ligy hráčov, aby išli reprezentovať mesto, aby nás vôbec nevylúčili z momentálnej štvrtej ligy. Nekončím, ďalšie fakty: chodíme hrávať futbal do telocvične TU Zvolen. Nedávno sa na dverách objavil oznam o zákaze hrania futbalu v spomínanej hale. V poriadku, vraj sa ničia parkety a drevené obloženia!!! Tak sme išli na susedné asfaltové ihrisko, kde sme futbalovali aj predtým, privítala nás zámka na bránkach. Taktiež v poriadku, čo ak by sme rozdupali asfalt!... A potom sa všetci čudujú, že mládež vysedáva v krčmových lokalitách, alebo sa bezcieľne fláka po meste. Z telocviční spravme sklady, alebo tam organizujme mítingy, poorajme ihriská a zasaďme kapustu, lebo kapustných hláv je u nás zrejme ešte nedostatok, hokejové štadióny prestavajme na benzínové pumpy, lebo tým sa u nás darí, alebo všetci seďme doma pri bedni s čipsami a pivom v ruke a sledujme košický míting a jeho najpopulárnejšieho maratónca, ktorý nám názorne ukáže, ako budeme zo Slovenska nakoniec všetci utekať. Akurát nie s takým priblblým úsmevom... 

Stál som na námestí. Z môjho, ešte vtedy detského pohľadu, sa mi veci videli maximálne nepochopiteľné. Celý doterajší život som bol školou vychovávaný k láske i úcte k Strane a Sovietskemu zväzu. Keď som, asi v štvrtom ročníku na zemepise, po úmornom hľadaní našiel našu spoločnú hranicu s bratským ZSSR, bol som šťastný, že je tak blízko. Viem, že v šesťdesiatomôsmom to bol skôr náš hendikep. Pri družobných návštevách v sovietskych kasárňach som pociťoval nesmiernu vďačnosť Sovietskej armáde za ich ochranu nášho mierového života, netušiac, za akých okolností sa záchrana nášho štátu pred niekoľkými rokmi udiala. Na sviatok práce som v sprievode odušu vykyvoval miestnym predstaviteľom Strany, netušiac, že ich po rokoch uvidím na tribúnach a vedúcich postoch znova. Vcelku som bol šťastný, mladý, pionier, ktorý nechápavo krútil hlavou, keď doma náhodou začul rušičkami cenzurované buržoázne vysielanie kapitalistických rozhlasových staníc zo zahraničia a rodičom odporučil kvalitnejší signál federálneho Rádia Hviezda, ktoré vysielalo Vé-Ká-Vé.

Raz som kdesi u starých rodičov vyhrabal zo starých časopisov jeden, v ktorom sa na titulnej strane hrdil krásny dvojkríž, ktorý, ako mi bolo vysvetlené, predstavoval niekdajší symbol samostatného slovenského štátu. Zapáčila sa mi tá myšlienka a hneď v ten týždeň v škole sme si so spolužiakmi z papiera vyrobili vlastné, samostatnoslovenské, občanske preukazy. Samozrejme, že sme sa tým išli hneď pochváliť. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nám v žiackych knižkách objavila, dovtedy dosť nezvyčajná poznámka (a my sme ich tam mali dosť) o zverejňovaní buržoáznych prežitkov, napomáhaniu triednym nepriateľom i zahraničným agresorom a, samozrejme doporučená návšteva rodinných príslušníkov u súdruha riaditeľa. Odvtedy sme mali zakázané okrem hákového kríža i kreslenie buržoázneho dvojkríža. Až po tejto skúsenosti som sa začal viac zaujímať aj o iné veci, ako bolo vymieňanie známok a zbieranie, vtedy veľmi populárnych „céčok“.

Prišiel november 1989. V tom čase som študoval v prvom ročníku SOU-polygrafickom v Bratislave. S hrôzou som sledoval spravodajské vysielanie rakúskej štátnej televízie ORF, v ktorom premietali autentické a hlavne necenzurované zábery z pražských ulíc. Ako som už spomínal, nechápal som plnohodnotne zmysel celej demonštácie ako i brutalitu policajného zásahu, ale ma to každopádne nenechalo ľahostajným. Podľa reakcie okolia, byť ľahostajný ani nemalo zmysel. O niekoľko dní (na Slovensku sa to oproti Čechom rozbiehalo tradične pomalšie) som stál na námestí. Mladý, štrnásťročný fagan, ktorý splynul s davom, tlieskal, pískal, štrngal... a zároveň vôbec netušil, aký to bude mať celkový dopad na spoločnosť. Netušil, že tí, proti ktorým na tých námestiach sa viedli také diskusie, proti ktorým sa postavil celý nasrdený národ, sa po niekoľkých očistných rokoch, postavia na čelo nášho, tak ťažko vybojovaného, samostatného štátu. Že nebudú mať trochu hanby a nestratia sa v historickom smetisku dejín. Netušil, že i národ bude taký zaslepený (prichádza mi na rozum aj lepší, ale nespisovný výraz), že jedného z nich po deviatich rokoch zvolí za svojho DEMOKRATICKÉHO PREZIDETA!!! Keby to bol niekto vtedy na námestí povedal, boli by sme ho zmasakrovali, ignorujúc nežnosť celej revolúcie. A predsa sme to dopustili! Slováci...

Všetci sme si predstavovali iný priebeh demokratizácie nášho štátu. Vtedy nikto nepredvídal a ani nechcel predvídať úžasný rozvoj mafií, ktorých zástupcovia si tykajú s vládnymi predstaviteľmi, nikto nechcel predvídať prehlbovanie sa rozdielov medzi vrstvou bohatých (ktorí boli bohatí i predtým) a chudobou. Nikto nechcel pripustiť, že vám za krásnej jesennej noci môže pod oknami vybuchnúť auto podnikateľa, ktorý nezaplatil požadovanú sumu výpalného a nikto z kompetentných sa nad tým absolútne nevzrušuje, i keď je verejným tajomstvom, že kto to bol a prečo to spravil... Zvláštne chápanie demokracie...

Tí bití študenti v pražských a bratislavských uliciach, sú dnes bití životom, na úradoch práce a tí hajzli, ktorí to dopustili, si teraz užívajú, niekoľko desaťročí kradnuté peniaze a sem-tam sa ukážu v kostole, keď z neho vysiela druhý program STV priamy prenos, aby sme všetci videli, že ich viera bola za komunizmu len potlačovaná, nie uhasená. Všetci vieme o koho ide. Moc pracujúceho ľudu prešla do rúk nepracujúcej mafie a na konci tohto tisícročia nás čaká, už neviem koľké rapídne zvyšovanie cien. Tí, ktorí sú za to zodpovední v najbližšej dobe prijmú zákon, pripúšťajúci nekontrolovateľné zvyšovanie platov poslancov i vládnych činiteľov. A ľudia? Ste nespokojní? Zoberte si príklad s našich exportných cigáňov a zmeňte prostredie. S tým rozdielom, že po Vás nepošleme letecký špeciál.

Na záver sa chcem len poďakovať. Poďakovať tým, ktorí sa nebáli nastaviť chrbát policajnému obušku, ktorý bol len predĺženou rukou toho „tiežkomunistu“, čo sedel na červenej stoličke, kde sedí síce i teraz, len pod inou farbou, alebo úspešné „podniká“.. Ďakujem tým, ktorí svoju nespokojnosť s režimom dali najavo pred celým svetom, tým, ktorí nemohli doštudovať, boli vyhodení z práce, sedeli za svoje politické názory, boli zavraždení, lebo prekážali. Ďakujem Vám, pán Dubček, Palach, Slobodník, Kryl, Havel, pani Kubišová a Vám, všetkým ostatným, čo sa nemalo mierou zaslúžili o to, že si dnes môžme slobodne, demokraticky povedať, že sme si to celé predstavovali a plánovali úplne inak...

Vonku je opäť studený november. Sneh znovu padá na naše námestia. Tie sú však prázdne... Neskúsime to znova, Češi a Slováci...?