sobota 31.12.2005 (01:50)
Silvester! A spolu s nim snehová kalamita. Vybehol som do mesta, aby som to pofotil, darilo sa mi striedavo úspešne, výsledky mojej snahy vám v pár pixeloch ukážem na rok :) Trochu som naštvaný, pretože v túto chvíľu som už mal byť aktívnou súčasťou silvestrovskej chaty, nekonala sa však a tak je môj program poslednej noci roku 2005 naďalej otvorený. Nech už oslavujete príchod nového roku kdekoľvek (fakt je z čoho sa tešiť, buď zo zvyšovania cien alebo zníženia štátnej prémie), prajem vám čo najúžasnejšiu rozlúčku so starým rokom a najmä čo najnormálnejší ten prichádzajúci. Majte ho presne taký, aký si ho zaslúžite. No dobre, tak ho teda majte šťastný :) Pfffff... 

štvrtok 22.12.2005 (23:20)
Som chorý jak púštny mrož, moja celosezónna cykloaktivita sa mi naplno vypomstila a to i s úrokmi. Cpem sa antibiotikami a i teraz by som sa mal potiť. Veď kvôli tomu som vlastne zdrhol z firemnej koncoročnej kapustnice (vlastne, načo tam sedieť, keď nemôžem piť :-)), ale od vidiny vyhriatej postele ma vytrhla ešte jedna - nazvime to príjemná - povinnosť a to dokončenie mojej každoročnej aktivity ohľadom Štefanského futbalu, ktorého - verte, či nie - už 12. ročník sa v pondelok odohrá na zvolenskej „Šestke“. Plagáty som zrealizoval v rekordnom čase a dnes som dorazil i web - teda oboje je vlastne len prerobené a podoplňované z minulého roku, takže žiadna extra robota... Dosť už tárania - TUTO JE LINK. Ešte podotknem, že ide o verejnú športovú akciu, kde sa neplatí vstupné a kde je o občerstvenie (skutočne za ľudové ceny - väčšinu hradia sponzori) postarané. Joj, a ešte čosi - ak prídu tí, ktorí sľúbili, tak sa tešme i na aktívnu účasť niekoľkých prvoligových futbalistov. A to priamo z Artmedie!

A ešte jedna vec - Chcem vám popriať krásne Vianoce. Nejdem tu vymýšľať siahodlhé želania a opakovať zaužívané frázy, ktorými sme zaplavení zo všetkých strán, nie je to mojím štýlom. Takže len stručne, ale zo srdca - Túžim len po tom, aby sme tieto Vianoce prežili tak, aby sme si o rok mohli povedať, že bodaj by aj tie tohoročné boli také skvelé, ako tie spred roka. Však ste mi rozumeli? :)
Majte sa krásne, ja sa skúsim mať tiež, aj keď mi ich, taktiež už tradične, prikrášlili účty z Orange a nedoplatky z Elektrární. Ráno idem zúfalo zháňať darčeky - skutočne netuším, čo komu kúpiť - a potom šup k našim zdobiť stromček. Pá-paáááááá :)

nedeľa 18.12.2005 (12:30)
Aby ste si vedeli predstaviť, ako momentálne fungujem a snáď trošku pochopili, prečo kašlem nielen na tento web, ale i na ďalších tisíc vecí, ponúkam stručný prehľad môjho predošlého týždňa :)

Pondelok - V práci odovzdávam do tlače časopis Autotest, s ktorým som sa trápil predošlé tri týždne. Je to v mojej realizácii pilotné číslo a dostal som voľnú ruku i na grafické stvárnenie nového imidžu. Napriek hektickej uzávierke (okrem iného, som bol sám nútený robiť korektúry, pretože šéfredaktor dokázal i v nadpise „Boly sme poctený vydieť...“ spáchať tri hrubice, ktoré nebol schopný „vydieť“ ani po mojom upozornení na ne) boli po vytlačení čísla reakcie okolia viac-menej priaznivé. Snáď som to teda zvládol v pohode. I keď nervy za počítačom pri „zalamovaní“ textov z tých najvšemožnejších kancelárskych programov, boli napäté na prasknutie. :)
Večer som utekal na pravidelný futbal s kamarátmi do telocvične, skadiaľ som, samozrejme na bicykli, pálil do ďalšej telocvične na druhý tohtovečerný futbal s ďalšou partiou a po ňom sa o jedenástej večer (po troch pivách, ktoré ma položili) totálne fyzicky i morálne zničený doplazil domov.

Utorok - Napriek tomu, že Autotest je v tlači, work-stress pokračuje ďalej. Už týždeň meškáme s uzávierkou katalógu pre jedenu banskobystrickú cestovku, ktorý som tiež realizoval nakomplet. Začarovaný kruh - nemohol som „zalomiť“ stránku, pretože mi neprišli obrázky z CK, ktoré zase im neposlali samotné dovolenkové destinácie. Tie zase očakávali od nás grafický návrh, ktorý sme im poslať nedokázali, pretože spomínané fotky sme si nedokázali vycucať z prsta. Samozrejme, odniesol si to grafik, čiže ja. Vďaka tomuto nezmyselnému kolotoču stáli ostatné roboty, ktorých sa nakopilo, ako to už na konci roku býva zvykom, požehnane. Následok - nervozita, zlosť, vrčanie na všetko vôkol mňa...
Po práci som si plánoval doma úplne sprosto na chvíľu ľahnúť a aspoň na chvíľu zabudnúť na stresy z práce. Omyl. Už po otvorení dverí som bol „zrušený“ neplánovanou, no o to milšou návštevou rodičov, ktorí sa rozhodli, že svojmu synáčikovi upracú uprataný byt a požehlia veci, ktoré žehliť nepotrebujú. „Našťastie“, kým som sa stihol rozčúliť, zavolal mi kamarát, s ktorým som spoluorganizátor „Štefanského futbalu“, že treba spraviť plagáty a že ma čaká s relevantnými sponzorskými logami v jednej zvolenskej krčme. A tak som sa šiel do tej zimy o ôsmej večer bicyklovať. Keď som prišiel okolo polnoci domov, naši tu už neboli. :)

Streda - Hneď po príchode do práce ma pred kanceláriou čakala neočakávaná, ale o to viac usmiata teta z cestovky - že ako som na tom. Tušil som, že sa nepýta na môj súkromný život, takže som ešte „nevybalený“ oznámil popravde, že ak nám práca bude takto napredovať i naďalej, vyjde katalóg „Leto 2006“ skutočne až v lete. Pre tento ranný sarkazmus teta, žiaľ, pochopenie nemala a oznámila mi, že dnes to musíme dokončiť. Za každú cenu! Sľúbil som jej, že sa pokúsim o nemožné, ale že zázraky sa diať nebudú. A nech si ide dohodnúť k šéfovi, že dnes ma nebude nikto otravovať so žiadnou inou robotou, aby som sa venoval len a len jej katalógu. Šéf jej to sľúbil. Teta spokojná odišla a ja som si zapol všetky relevantné programy, slúžiace k úspešnému zavŕšeniu realizácie katalógu. V momente, ako som sa nadýchol, že HURÁ - idem robiť, postavil sa za mňa môj nadriadený s nejakou robotou v ruke, ktorú označil ako súrnu. Moje protesty v duchu - „Čo tu s tým strašíš, keď si tete z cestovky sľúbil nonstop činnosť na jej zákazke“ - boli zamietnuté vetou „Toto súri, nejako to stihni!“. Nejako som to stihol a tak i ďalších, asi desať vsunutých zákaziek, ktoré boli taktiež úžasne súrne. Večer som oznamoval tete, že katalóg máme takmer hotový a keby mi neposlala asi tridsať mailov so zmenami v ňom, bol by už nakomplet „finíto“. Teta z cestovky ma ale takmer dostala do kolien nasledujúcou vetou - „Pán Tužinský, dnes to ale musíme za každú cenu dokončiť, takže som ochotná Vás v noci odviezť do Zvolena (robím v BB - pozn. autora) a to hocikedy, trebárs i ráno.“ Potlačujúc fúziu zlosti a rozčarovania, som tete pokojne nastrojeným hlasom oznámil, že dnes to asi nebude, pretože keby mi nerobili nekonečné zmeny, tak je časopis hotový už pred týždňom - veď aj v tejto chvíli chýbala ešte kopa fotiek, ktoré stále nedorazili z letovísk, ktoré sme v katalógu propagovali. Okrem iného ma večer čaká tréning a ráno zubár - oboje by som rád stihol a to najlepšie vo funkčnej forme môjho „Ja“. Teta, akoby zázrakom, pochopila a o piatej popoludní mi dala voľno. A ja som mohol ísť na tréning.
Vďaka horespomenutým stresom v práci, som hneď prvé dve strely na bránu úspešne pustil a vďaka tomuto výkonu som bol spoluhráčmi pozásluhe označený za kdejaké ľudské údy. A tak šom šiel radšej do útoku. Tam sa mi darilo obdobne a tak som bol rád, keď niekto zahlásil tú čarovnú vetu „Končíme, ide sa na pivo!" V krčme som už bol vyrovnaný súper všetkým spolu- i protihráčom a dosť odporný deň zalial štyrmi desiatkami, ktoré mi dostatočne na jemnú odchýlku z normálu - zavŕšenou nočnou cyklo-krasojazdou s neistým koncom - stačili. 

Štvrtok - Ráno som k zubárke nešiel. Jednak mám odpor k akejkoľvek činnosti, v ktorej je obsiahnutá fronta v čakárni a jednak som ľutoval tetu cestovkársku, zjavne v nepokoji mysle spomínajúcu na túto moju rannú aktivitu, ktorá by zase tlač katalógu posunula o deň bližšie k Vianociam. A tak som šiel do práce. Ako som i predpokladal, už o deviatej ráno mi tetuša volala na mobil (som blbec, že som súkromné číslo uviedol na firemnú vizitku ), že či ešte trpím v dentálnom kresle, alebo už pracujem na jej vytúženom katalógu. Úsmev od ucha k uchu som cítil aj cez telefón, keď sa dozvedela, že môj firemný comp patrí v tejto chvíli len a len jej a nikomu inému. O pár minút mi už sedela za chrbtom (aj vy to milujete, keď vám niekto dychčí na krk?) a spoločne sme „dorážali“ posledné strany. Bolo celkom zábavné sledovať rezignáciu v rámci grafického i obsahového stvárnenia katalógu, keď „hluché“ miesta, na ktoré inzerované strediská nedodali fotky, sme vypĺňali ilustračkami, ktoré s danou destináciou nemali nič spoločné. Avšak okolo pol siedmej večer som mohol zahlásiť - HOTOVO! Napálené CD s „pé-dé-efkom“ som slávnostne odovzdal do tlače. Absolútne netuším, ako ten katalóg bude vyzerať, pretože práve v týchto chvíľach sa tlačí (Bože, len nech mi nikto ohľadom neho nevolá), ale viem, že bude, aspoň čo sa fotiek týka, hrozný. Žiaľ, ked mi pošlú 40 kB GIF s požiadavkou, či je vhodný ako A4 titulka, je ťažké v pokoji mysle oznámiť autorovi, že s týmto obrázkom by neuspel ani v MMS správe. Napriek tomu, je katalóg plný takýchto fotiek, takže Vám radšej ani nepoviem, pre akú cestovku som ho robil, lebo by som si znížil, už i tak dosť nízky, kredit počítačového grafika. :(
Z práce som šiel rovno domov a ignoroval všetky telefonické pozvania na pivo, či iné radovánky bežného večerného/nočného života v našom meste. Zachrnel som hneď po vstupe do bytu a následnom absolvovaní každodenných hygienických aktivít.

Piatok - 6:55 som už sedel v čakárni môjho zubára. S malou dušičkou, pretože som nebol objednaný a čakáreň vyzerala ako bratislavské námestie počas finálového triumfu slovenskej hokejovej reprezentácie na MS 2002 vo Švédsku. Neviem, či aj vy máte to šťastie potrebovať ísť niečo vybaviť práve do tých dverí, pred ktorými je najväčšia fronta. Aj dnes, u očného prázdno, u zubára dav. Zrejme vďaka nezmyslu, ktorý nariadil taktiež nezmyselný minister zdravotníctva a kvôli ktorému som vlastne i ja bol - v rámci nutnej preventívnej zubnej prehliadky - nútený návštíviť toto nepríjemné miesto. Našťastie, teta zubárka mi dala len podpísať papier a poslala ma kade-ľahšie. Ani som si netrúfal podotknúť, že mi predvčerom vypadla plomba :)
A potom som sa nasral! Práve dnes bol totiž deň, kedy mi končila dvojročná zmluva v Orange a ja som - veselý, že práve zúrila lákava Vianočná akcia - ju chcel predĺžiť na ďalšie dva roky s novým dotovaným mobilom i víkendovým Happy day. Ako sa mi darilo, ste si už mnohí mali možnosť prečítať na mojom BLOGU a som rád, že za prvý deň uverejnenia mi z cca 1500 čitateľov mnoho vyjadrilo podporu a v diskusii sa „pochválilo“ rovnakými zážitkami z predajných miest tohto oranžového bazmeku. 
Nasratý som šiel hneď do práce a hneď bol i vrhnutý do realizácie robôt, ktoré vďaka dvom časopisom doteraz stáli. Najprv som však napísal rozhorčený e-mail do Orange, na ktorý mi, samozrejme, nikto neodpovedal (je uvedený v Diskusii môjho článku na Blogu) a následne si vylial srdce v spomínanom Blogu. Až potom som sa venoval firemným aktivitám, avšak už konečne v normálnom tempe. O piatej som „zapichol“ a totálne zničený z tohto náročného týždňa bol mojím každodenným šoférom :) odvezený takmer priamo do postele. :)

Sobota - Že dospím tento týždeň akurát v sobotu, som si naivne myslel len ja. Šiel som síce spať relatívne načas, ale prečo by nadránom s parádnym buchotom nedorazil ku mne môj skvelý braček, ktorý si na nocovanie u mňa vyberie vždy ten „najsprávnejší“ termín. A tak som si už relatívne skoro ráno (7:30) zapol comp a surfoval po stránkach, na ktoré som celý týždeň nemal čas. O jedenástej som sadol na bicykel (neviem, čo všetci majú výhrady voči zimnej cykloturistike) a šiel pozrieť kamarátov do RATESu (zvolenskej športovej haly), kde sa konalo tretie kolo zimnej ligy 40-ročných. Po výsledkoch 10:2, 3:3 a 6:4 som sa spolu so „Starými pánmi“ odobral na pivo a zotrval tam až do večerných hodín. Ak si niekto myslí, že som tak zabil polovicu víkendu, oznamujem mu, že práve toto bolo to najlepšie odreagovanie, aké mi mohlo prinavrátiť aspoň kúsok psychickej pohody - veď čo je lepšie, ako vychladené pivo v spoločnosti skvelých kamarátov, najmä ak doma ma čaká len neumytý riad a v televízií stupidné reality-show...

Nedeľa - To je vlastne dnes, kedy od rána sedím za compom, komunikujem so svetom a píšem tieto podivné riadky na svoj zanedbávaný web. Práve som (s týmto veselým výrazom) vyšiel zo sprchy a pálim k našim na obed, po ktorom sa im zvalím na gauč - ako vzorne sa chovajúca návšteva - a potom pôjdem domov čumieť na futbal (anglická liga) v telke a snáď i oprať kopu smradľavých vecí z futbalu. Mal by som ísť do mesta - veď je Zlatá nedeľa a ja nemám ešte ani jeden darček k Vianociam. Ale nemôžem, pretože potom by bola moja každoročná vianočná tradícia narušená. Aká? Nuž klasické pobehovanie ľudoprázdnym mestom na Štedrý deň dopoludnia, kedy v totálnom strese likvidujem polonervózne predavačky a kúpim akúkoľvek sprostosť, ktorá zostala vo vybrakovaných obchodoch, len aby som k rodičom na štedrovečernú večeru (hrozné slovné spojenie) neprišiel s prázdnymi rukami...

Tak takýto som ja mal týždeň. Vlastne jeden z mnohých, voči sebe neuveriteľne podobných... Takže už ma chápete, prečo nemám na nič normálne čas? 

nedeľa 04.12.2005 (20:00)
Informačnú mizériu tejto stránky naruším jedným aktuálnym „hedlajnom“ z počiatku tohto víkendu. Brčo Cup 2005 - futbalový maratón, ktorý organizuje zvolenský futbalista Maroš Borgoň (Brčo) - sa udial sa v piatok v športovej hale Rates. 
Aktívna futbalová časť odštartovala o pol štvrtej popoludní a ukončila sa zhasnutím všetkých svetiel tesne pred jedenástou v noci. Zápasu sa zúčastnili dve mužstvá (bledomodrí a tmavomodrí) v náhodnom výbere mnohopočetnej zvolenskej futbalovej základne.
Paralelne s futbalom fungovali dve občerstvovacie zariadenia - oficiálny bufet „za hotové“ a súkromný Brčov občerstvovací stánok. Kým prvý spomínaný zíval prázdnotou, druhý praskal vo švíkoch. Možno i preto, že v rámci 200-korunového štartovného a štedrým sponzorom, bol bohato zásobený a najmä pre priamych účastníkov grátis :) A tak sa nikto nemôže čudovať, že tesne pred záverom maratónu boli už samotní futbalisti i pozvaní priaznivci tejto akcie v mnohých prípadoch v stave, v ktorom ani zďaleka netušili, kde sú a ako sa tam dostali... :) 
Samozrejme, že do spomínanej skupiny som sa zaradil i ja - obitraja brankári vo svätyni Tmavomodrých sme sa poctivo striedali nielen v bráne, ale i bufete a tesne pred záverom maratónu som svojím brankárskym „umením“ privádzal do údivu nielen okolitý svet, ale najmä samého seba. 
Výsledok nie je podstatný a ani ho nepoznám, viem len, že po celý zápas sme prehrávali (najviac o 17 gólov) a nakoniec to skončilo „o dva“ pre súpera. (dodatočne som sa oficiálny výsledok dozvedel z regionálnej tlače - Tmavomodrí-Svetlomodrí 46:48). Keby však niekto v hale nezhasol svetlo tesne pred oficiálnym záverom, vyrovnáme. Za poslednú polhodinu sme totiž nastrieľali 15 gólov a súper ani jediný. 
Našťastie, konečný výsledok nikoho nezaujímal, naopak to bolo so sľubovaným striptízom tesne pred polnocou. Žiaľ, ani tento rok poskakujúca a ochkajúca dievčina (no, skôr žena v zrelom veku) nestála za veľa a to i napriek tomu, že sme boli dosť indisponovaní a kritériá hodnotenia ženskej krásy boli veľmi benevolentné. Veď posúďte sami. TUTO je fotka z tohtoročného a TUTO z minuloročného striptízu. Neviem, možno len ja nemám vkus...
Už len nepotvrdené správy zo zvolenských kuloárov hovorili o tom, že po oficiálnom ukončení Brčo Cup-u 2005 sa mnohopočetná enkláva zvolenských futbalistov sústreďovala v nočných baroch až do neskorých ranných hodin :)

utorok 29.11.2005 (21:20)
Baví vás ešte chodiť na túto stránku? Asi áno, keď ste tu... i keď skutočne nechápem prečo... Ja som tu dnes ani nebol. Teda doteraz. Sčasti bola dôvodom pracovná zaneprázdnenosť, no podstatnou príčinou bola nechuť otvárať web, na ktorý kašlem ako chrúst na reči o svojej nesmrteľnosti. 
Alebo máte pocit, že sa tu niečo deje? Ak nerátam mnohopočetné výpadky serveru, kde som „hostovaný“, tak by dynamika tejto stránky mohla konkurovať nadšeniu Eltona Johna počas dámskeho striptízu. Vždy je dôvod môjho neaktualizovania iný. Väčšinou je to nedostatok času či absencia vhodnej témy. Dnes je to však... jednoducho posledné dni neboli príliš veselé a ich enormne potentná „úspešnosť“ vyvrcholila dnes na obed, kedy som pokašľal i ten zbytok, čo som nestihol cez víkend... 
I preto sa ozvem, až keď budem disponovať vyšším stavom úprimného entuziazmu a dostatočným životným optimizmom. Pretože inak riskujem, že po prečítaní mojich depresívnych nezmyslov náhodným návštevníkom, zvýšim, už i tak dosť vysoký, výskyt slovenských samovrážd.

piatok 18.11.2005 (15:00)
Dnes ešte raz musím aktualizovať, pretože ma zlostia všetci moji známi, ktorí za ten svet nedokážu (alebo nechcú) pochopiť, že včera som celý deň upratoval, vyriadil som celý byt! Od rána sa mi smejú na ICQ, potvory jedni! Keďže dodatočná oslava mojích menín sa konala včera u mňa doma, musel som to tu skultúrniť. Kto ma pozná, vie, že za bežných okolností by mohol môj byt slúžiť ako názorná ukážka súkromnej skládky jadrového odpadu, dokonca minule mi návšteva takmer stadeto ušla, lebo mala pocit, že z obrovskej kopy opratého prádla na ňu niečo hľadí. Inak, tá kopa (cca metrová výška), to bola moja „chlouba“, demonštrovala totiž všetky fázy môjho celoročného obliekania - naspodu treťohory - opraté veci z tohtoročnej jari, stredná vrstva ponúkala ľahšie odevy leta a navrchu boli jesenné motívy. Potom bola ešte jedna menšia kopa - ponožky - s ktorými som si každé ráno zahral hru obdobnú pexesu - Nájdi si svoj pár.
A včera som to všetko upratal. Tu je dôkaz, najma tú druhú fotku si užite, pretože jej platnosť končí nasledujúcim praním :) 

pred

po

piatok 18.11.2005 (08:40)
Ja mám monokel, prosím pekne. Prvýkrát v živote a ani nedúfam, že mi uveríte, keď napíšem, ako sa mi to stalo. Našťastie mám na to viacerých svedkov, ale na ich svedectvo sa tiež veľmi nespolieham. 
Jednoducho, trošku sme u mňa doma oslavovali. No trošku viac, som zvedavý, čo zase budú na bytovej schôdzi prejednávať miestne dôchodkyne. To, že sme boli bujarí, je fakt, ale netuším, prečo som bol natoľko aktívny, že som šiel, už zjavne pod parou, skontrolovať do záchodu, či mám i ja digestor. Práve sme totiž preberali (skutočne neuveriteľné, aké témy dokážu vzniknúť pri fernete), či aj ja mám takú hrubú rúru (hehe - dvojzmyselníci spať!), ktorá odsáva zo záchodu ten nepríjemný puch. Tak som šiel. Otváram dvierka na príslušnej stene, za ktorými som tušil corpus delicti a bytostne cítil - okrem spomínaného puchu - že záhada bude čoskoro odhalená.
Len sa ti mi zrazu zaiskrilo v očiach - teda konkrétne v tom ľavom - a už som krvavý utekal do kúpelne. Dvierka totiž vypadli z pántov a namierili si to rovno do môjho kukadla. Trafili presne. Hneď som sa šiel pochváliť. Fľaša fernetu na chvíľu prestala kolovať a v tvárach mojich spolustolovníkov sa zjavil údiv, ba priam zdesenie, ktoré pozvoľna prerástlo do ľútosti - skutočne toto nikto nečakal. Keby som nebol krvavý, tak by som sa celkom na tých výrazoch bavil, skutočne všetci vyzerali ako tá pani, ktorá vyberie z práčky dočista vybielené i vypraté prádlo a za svet nechce uveriť, že toto dokázal nový Ariel...
Zábava pokračovala ďalej, akurát ja som ju už strávil s ľadom na oku. No... ľadom... keďže doma nemám ľad, tak som si musel priložiť balík hrachu z mrazničky. Myslím, že som vyzeral komicky. 
Ešteže mám dnes dovolenku, ale raz budem musieť ísť medzi ľudí. Neverím, že tejto mojej historke uveria, takže si budem musieť vymyslieť niečo vieryhodnejšie. Pošmykol som sa na schodoch. Tak. Univerzálne a osvedčené :)

štvrtok 17.11.2005 (00:05)
Päť minút po polnoci, päť minút po prepuknutí veľavýznamného dňa, ktorý presne pred šestnástimi rokmi naruby obrátil celé české i slovenské dejiny, vám dávam do pozornosti môj najnovší príspevok v mojom blogu na serveri SME s názvom „Môj November ’89“. Nájdete ho na TOMTO MIESTE. 

PS: ak by nefungoval uvedený link, pôvodná verzia spomínaného článku je zálohovaná TUTO. Ibaže by nie...

nedeľa 13.11.2005 (01:30)
Prehrali sme. V podstate dosť potupne - 5:1. Pre neznalých - ak ovšem vôbec takí sú - išlo o prvé dejstvo barážového dvojzápasu proti Španielsku na štadióne Atletico Madrid. Svojím spôsobom sme týmto výsledkom uhasili postupové nádeje, na ktoré sme si trošku netriezvo trúfali. Nechcem nikoho podceňovať, motyka občas skutočne vystrelí. Nepredpokladám však, že sa v stredňajšej odvete na Pasienkoch bude opakovať zázračný výsledok z júla, kedy petržalská (pardón bratislavská) Artmedia rozleptala škótsky veľkoklub Celtik Glasgow neuveriteľným päťgólovým „kanárom“ a v odvete zubami-nechtami uhrala prehru 0:4, ktorá ju posunula do posledného predkola Ligy majstrov...
Včera sa však zázrak nekonal. Boli sme jasne slabší a prehra je zaslúžená. Okrem slabého výkonu slovenského tímu si vybral slabší deň i taliansky rozhodca. Jeho výkon komentovať radšej nebudem, verím však, že spomínaný zápas v Madride si teraz, tak ako ja, prehrávajú kompetentní, ktorí z neho pre hlavného arbitra vyvodia dôsledky.
Výsledok je však jasný. Je po baráži. V odvetnom zápase môžeme už len napraviť nie veľmi lichotivý dojem o úrovni slovenského futbalu. Svoje méty sme už dosiahli. Neboli mizivé. Tohtoročná kvalifikácia na budúcoročné Majstrovstvá sveta v Nemecku bola totiž pre Slovensko, až na niektoré nechcené kiksy, vcelku úspešná. Skončili sme na druhom mieste v skupine, pričom sme za nami nechali kvalitný (hoci v tejto sezóne dosť nevýrazný) tím Ruska. 
V baráži sme si už vyberať nemohli. Myslím, že nemôžme hovoriť ani o tom, že sme nemali šťastie v losovaní, veď tímy Česka a Turecka, ktoré boli okrem Španielska v „našom“ klobúku, patria medzi európsku kvalitu a vo futbalovom rebríčku sú ďaleko, ďaleko pred nami.
Dnes dopoludnia som hral futbal. Taký nevinný, pouličný, ktorým si s kamarátmi vypĺňame zimnú futbalovú prestávku. Už niekoľký týždeň hrávame proti sebe dva výbery - Mladí a Starí. Vekový priemer našich súperov je cca 45 rokov. Náš o pätnásť rokov nižsší. Teoreticky jednoznačná záležitosť... Viete ale ako skončil dopoludňajší zápas? 12:8 pre „Starých pánov“. A viete prečo? Pretože do svojej hry vložili to, čím sme v našom tíme nedisponovali. ROZUM a SRDCE.
A práve toto mi vo včerajšom zápase Slovenska so Španielskom u našich reprezentanov chýbalo.

štvrtok 10.11.2005 (20:50)
Nič sa mi nechce. Túlam sa bytom, len tak chodím... sem tam kopnem do odhodených ponožiek na zemi alebo len tak ledabolo prehodím tú kopu opratého prádla, ktorú sa každý týždeň zberám poskladať do skríň (bežný človek to i žehlí, ale ja načo) a v každú voľnú chvíľu, ktorá by na to bola vhodná, si nájdem dôvod, prečo tak neurobiť. Ku cti mi slúži len fakt, že vždy je ten dôvod, prečo ho neposkladám, iný, čo je dobre, pretože aspoň vyhovárať sa viem dokonale :)
Už ani nefotím. Načo... Aby mi omrzli prsty? A aj tak, nech sú zrealizované fotky akokoľvek pútavé, nedokážem ich zhmotniť do fotogalérie nech akokoľvek chcem, lebo zase - buď nemám kedy, alebo (a to je skôr ten pravý dôvod) nemám prečo... Asi na mňa doľahol dáky zmutovaný syndróm jarnej únavy, ktorý sa prejavuje počas jesenného mrazivého šera...
Zajtra má snežiť. Nechce sa mi pozerať ani správy o počasí, takže netusím, či naozaj, držím sa totiž iba dávnych pranostík, pretože zajtra je Martina a ten by mal pricválať na bielom nepárnokopytníkovi. Áno, i ja mám zajtra meniny, nebojte, aj keby som na to osobne zabudol, existuje ešte mnoho „známych“, ktorí sa záhadne v mojej prítomnosti vyskytujú len v čase mojich sviatkov a v čase tých svojich sú záhadne nedostupní, no a títo mi to už tento týždeň stihli, v rôznych oznamovacích formách, pripomenúť. 
Ani oslavovať sa mi nechce... A vlastne načo... Sú to síce meniny No.30, ale keby nebolo tej nezmyselnej desiatkovej sústavy, tak by to bol tak obyčajný „Day of my name“, ako trebárs minulý rok. Ako som to vlastne oslavoval pred rokom? Netuším, zrejme som sa opil s kamarátmi a napchal tortou u rodičov :)
Aj televízor som vypol. A dobre som urobil. Skutočne už ani nepoznám človeka, ktorý by o ôsmej večer čumel v telke na exhibicionistov, ktorí sa v svetle televíznych kamier márne snažia pôsobiť dojmom, že žijú svoj bežný život a blbý národ na to nielenže hľadí, ale ešte i aktívne spolupracuje míňaním si svojho SMS-kreditu. Ešteže existujú kamaráti s nevyčerpateľnou studnicou filmových skvostov, z ktorých si jeden idem v náhodnom výbere hneď po ukončení tohto nezmyselného slohu v obývačke spremiérovať. 
Ako vidno, už ani formulovať vety sa mi nechce...
A možno už i sneží... čo ja viem... Tiež asi patrím medzi tých, ktorí si radšej na nete nájdu live webkameru v našom meste, ako by mali prejsť dva kroky a pozrieť sa z okna. A nak sneží, aspoň zakryje ten bordel, čo je na uliciach... Ešte keby sa tak jednoducho dal zakryť ten v našich srdciach, dušiach... Máme ho tam dosť a ktovie, možno by sa stačilo zamyslieť a šlo by s tým niečo v rámci koncoročného upratovania pozitívne vykonať.
Ale ani to sa mi nechce... 

Obal predáva, Slovák nadáva...
Skutočne nikoho nemienim rozptyľovať v stredajšom pracovnom nasadení svojimi rannými postrehmi, ktoré sú totálne banálne v porovnaní s tými, čo momentálne trápia Modrú planétu, takže ak rozbíjate atóm, alebo finišujete s výrobou vakcíny proti vtáčej chrípke, nenechajte sa rušiť mojím hlbokým ranným zamyslením...

Dnes ráno som sa nas...nasrdil. Okrem iného i na jedného nemenovaného českého výrobcu keksíkov, ktorý podľa mňa evidentne zavádza. Tiež patrím medzi tých, ktorí sa občas nechajú zlákať lákavým obalom, či reklamou v televízii, naivne očakávajúc, že informácie v nich poskytnuté, sa aspoň sčasti zakladajú na pravde. Svet reklamy je dokonalý, veď kto by nechcel prať na štyridsiatke do žiarivobiela, alebo sa každé ráno netúžil vytancovať so sendvičom s nízkotučnou syrovou pomazánkou v kuchyni, ktorej plocha by sa dala porovnať k letištnému hangáru? (Ozaj, kedy už v televízii uvidím reklamný spot odohrávajúci sa v klasickej umakartovej panelákovej kuchyni?) Avšak realita je taká, že vyprané prádlo zďaleka nespĺňa kritériá „zářivo bílej“ a čipsy s oravskou slaninou páchnu po všeličom inom, len nie po bravčovine... 
Ráno som si kúpil v potravinách Disko-keksy. Asi po roku. Nezvyknem si kupovať podobný gastroprodukt, ale zlákala ma znížená „akciová“ cena a obrovský nápis na obale „Viac náplne!“, potvrdený lákavou ilustráciou, ktorá by teoreticky mala odrážať realitu obsahu balenia.

Nedisponujem starším balením spomínaného výrobku, aby som mohol porovnať objemový rozdiel medzi pôvodnou a novou krémovou medzifázou dvoch sušienok, ale som presvedčený, že napriek novej grafike na obale, zabudol niekto apgrejdovať na výrobnej linke dávkovač toho krémového lepidla, inak si neviem vysvetliť tak markantný rozdiel medzi ilustráciou a reálnym stavom (mimochodom, priložené dva keksy sú prvé, čo vypadli z toho valčeka, čiže som ani netušil ako vyzerajú tie ostatné, čo zostali dnu - ale teraz pozerám, že sú navlas rovnaké...). 
Viem, že na tomto svet skutočne nestojí, ale ak ja vo svojej práci vyrobím „zmrd“, alebo nesplním, to čo som zákazníkovi sľúbil, nepreberie mi robotu. Nie je toto podobný prípad? Podotýkam, že keby šlo o nejaký poľský „no name“ výrobok, tak to človek hodí za hlavu, ale mám pocit, že Opavia má už dosť vysoký kredit, aby si dovolila podobné zavádzanie zákazníka, nemyslíte? 
Ozaj, sušienky som zlikvidoval napriek tomu, že som ich tu teraz ofrflal. Akurát som mal v tlame o čosi suchší pocit, ako sľubovala reklama na obale. Ale neprekáža mi to, hneď nato som Disko-keksy zapil nemenovanou limonádou, v ktorej je teraz ešte viac pomaračov, ako kedysi... 
To ma trápia veci, čo? Príjemný deň ;)

DISKUSIA K PRÍSPEVKU

nedeľa 30.10.2005 (21:10)
Aj vy ste si to všimli? Určite áno, veď to sa ani nevšimnúť nedá. Je to inak parádny paradox - keď som si dal zapojiť internet domov, bol som presvedčený, že sa na svoj web aktívne pozriem minimálne každý druhý deň. Veď vlastne mám vždy, čo som doma, zapnutý comp a možnosť aktualizácie je stopercentná. Človek ale mieni... Realita je však taká, že na svoju stránku síce pozerám raz za dva dni, ale ako nestranný pozorovateľ. Jednoducho už zase som poldruha týždňa neaktualizoval - nezvyklé, že? 
Niekedy si pripadám, ako Tom Hanks v Stroskotancovi - filme, ktorý práve paralelne pozerám... No, prirovnanie trošku pritiahnuté za pačesy, ale rovnako ako on, si neviem nájsť ani chvíľu na čosi, čo by som mohol nazvať bohapustím vypnutím... relaxom... vyvalením sa horizontálne a hľadením do stropu :) Možno i ja som postihnutý syndrómom civilizácie a také stroskotanie na pustom ostrove by zrejme pomohlo i mne. Hoci... no neviem si predstaviť, ako by som tam dokázal prežiť ja :))) 
Občas však nadíde chvíľa, kedy svoje osobné voľno (divne do znie) strávim trochu užitočne, no minimálne aspoň príjemne. A tým príjemným bola včerajšia prechádzka s priateľmi na Pustý hrad - zrejme najkrajšie výletné miesto vo Zvolene. V nádhernú a slnečnú, hoci trochu studenú sobotu, sme tam strávili takmer celý deň a každý z nás tam vyfotil celú svoju pamäťovú kartu. Kým zosmolím nejakú fotogalériu (zase plané sľuby), ponúkam vám aspoň jeden panoramatický záber z vrcholu. 

Výhľad z Pustého hradu na Zvolenskú kotlinu (29.10.2005)  (1,5 MB)

štvrtok 20.10.2005 (21:20)
Tatranská fotogaléria zatiaľ stále v nedohľadne, ale predsa som nachystal aspoň dva ďalšie zábery spred dvoch týždňov, tentokrát ide o panoramatické fotky (odpustite hriešnemu to viditeľne nezvládnuté spájanie jednotlivých záberov). Cez víkend kompletnú fotogalériu nemám šancu zrealizovať, mám v oboch mužstvách zápasy posledného jesenného kola a keďže rátam i s nejakým slávnostnejším posedením po nich, nepredpokladám, že budem mať čas sedieť za compom. Tak aspoň na ukojenie, tieto dva zábery.
PS: Server, na ktorom mám svoju stránku, má neustále výpadky, ak sa to nezlepší, budem nútený zmeniť hosting, takže prosím ešte o chvíľu strpenia  :) 

Panoramatický pohľad na Vysoké Tatry (v popredí Lomnický štít)  (996 kB)

Panoramatický pohľad na Belianske Tatry (Muráň, Havran, Široké sedlo [?])  (1,12 MB)

pondelok 17.10.2005 (22:58)
Väčšine z vás je už dobre známy fakt, že posledné dva týždne sa v našom kráľovstve vyskytol môj, kapitalisticky orientovaný stredný brat Ero, ktorý po vybavení emigračno-imigračno-neviemešteakých formalít, zavítal na rodnú hrudu, za účelom spáchania audiencie u najbližšej rodiny (dodatočne sa ospravedlňuje, že nestihol vystískať sesternice a všetkých ostatných milých tvorov, ale on, trúba, vlastne chodil domov len spávať, inak lietal kade-tade a ešte občas i inakade) a, po včerajšom exode zo Slovenska, sa - s dvojdňovým medzipristátím v Amsterdame (akurát mi stade poslal mail) - vracia naspäť na večne hurikánmi zmietanú Floridu. Osobne som si jeho aktívnu prítomnosť užil vlastne len počas jediného víkendu, kedy sme v takmer zázračne kompletnom počte - päť kusov - lozili v rámci rodinnej turistiky po kopcoch Belianskych i Západných Tatier. Samozrejme, že som sa zúčastnil i s mojím fotokrámom a momentálne z toho pripravujem fotogalériu. Čosi ste už mali možnosť vidieť v mojom „blogu“ a ďalších päť záberov vám ponúkam v minigalérii uvedenej pod týmto odstavcom. 
A sorry, že nejako nechtiac kašlem na tento web, ale vedzte, že existujem nadoraz. Inak by sa asi nedialo také, že práve teraz, o jedenástej večer, idem vešať opraté prádlo, popri písaní týchto riadkov umývam riad, posielam firemné maily (v robote mi nejde mailserver) a okolo polnoci sa plánujem konečne oholiť. A čo je už vrchol - po dnešnom futbale som nebol ani na pive. Jednoducho nebol čas... A to je už čo povedať! :)

• Rapsódia jesene (pri Umrlom sedle - neďaleko obce Oravice) • Belianske Tatry (v pozadí asi Gombošov vrch) • Roháčsky veľký vodopád • Veľké Roháčske pleso • Rapsódia jesene II. (pod Roháčskymi plesami)

štvrtok 13.10.2005 (20:50)
Ide ma šľak trafiť! Keby sa dal tento web zhmotniť do fyzickej podoby žijúceho organizmu, tak ho dám normálne bez výčitiek svedomia utratiť! Vážne! Žiaľ, je to len virtuálny zlostič, na ktorý už pomôže iba ak tak príkaz „delete“, respektíve v ráznejšom podaní „format disc“. Kiežby sa tak dal z pomsty sformátovať celý server Pipni.cz, kde mám svoju stránku umiestnenú - to preto, že už štyri dni vlastne viac nefunguje, ako áno... ale vlastne, čo chcem, veď je to zadarmo. Keď som skúpy vysoliť pár stovák ročne za plnohodnotný priestor na webe so všetkými výhodami, nech trpím. Ale tým pádom zatiaľ nevidím zmysel zosnovať sľubovanú fotogalériu z víkendovej turistiky v Belianskych i Západných Tatrách... hoc’ predsa len niečo - ak ste ešte nenavštívili môj blog v SME, tak tam, teda TUTO som umiestnil pár fotiek z víkendu - konkrétne detaily prírody našich veľhôr, fotené supermakrom. 
Keď sa to tu umúdri, porozmýšľam i o plnohodnotnej galérii, fotiek mám celú kopu :) 

pondelok 03.10.2005 (21:30)
Ako som bol už dnes na obed avizoval v ShoutBoard-e (to je tá interaktívna kravina v hornej časti stránky), pofotil som dnes všade omieľané zatmenie Slnka. Osem akých-takých fotiek ponúkam v TEJTO FOTOGALÉRII. V nej je i stručný popis celého procesu spomínaného fotenia, ktorý bol pre prítomných pozorovateľov celkom veselý, najmä ak som disponoval úžasnou optikou, ktorú suplovali dátové fólie z archaických 3,5" diskiet :)
A už len na okraj dodávam (vlastne len kvôli tomu, aby malo čo obtekať ilustračný záber), že som cez víkend zvíťazil vo všetkých futbalových zápasoch. Výsledky: 7:1, 18:10 a 2:1. Prajem fajn nový týždeň.

sobota 01.10.2005 (02:30)
Keďže vďaka istej osobe, ktorá ma jeduje, nemôžem zaspať ani o pol tretej v noci a nemienim tráviť toto negatívum priblblým hľadením do plafónu, respektíve v rámci môjho staromládeneckého osudu zíraním na celulitídové nahé Češky s hroznou angličtinou zverbálnenou pomedzi predstierané stony neosobných dotykov v brakových erotických odvaroch privátneho kanálu vysielajúcom len za tmy (nebojte, nepozerávam - až takým nevkusom nedisponujem), rozhodol som sa stráviť svoju nespavosť konštruktívne. US TOUR 2004 je taktiež nakazená vírusom mojej web-tvorivej pasivity, avšak už polroka mám k jej piatemu pokračovaniu spracované fotky, ktoré len tak mírnix-dírnix ležia bokom, a tak som usúdil, že ich ponúknem svetu. Berte to ako pracovnú verziu ďalšieho pokračovania môjho cestopisu, ktorá bude časom doplnená aj o relevantný text, ak si ešte na niečo spred roka spomeniem a podarí sa mojimi ohryzenými hnátmi trafiť na príslušné tlačítka klávesnice :) TUTO TO JE.
Tak. A idem čumieť do bedne, snáď niekde bude kvalitný nočný program so vzrušivými horizontálnymi scénami v duálnom (alebo nedajbože kolektívnom) hereckom obsadení, podfarbenými romantickou syntetizátorovou hudbou v dvojexpozícii s nahnevaným smajlíkom v rohu obrazovky :) 
PS: Dnes som nepil, šibe mi úplne zatriezva.

utorok 27.09.2005 (20:00)
Patrilo by sa vyplieskať ma po ušoch, že nič nerobím na tomto podivnom webe. Ale keďže sa, okrem mojej bývalej kolegyne, ktorá ma stlčie, vždy keď ma stretne (a pritom som nevinný, veď jej vždy poviem len a len pravdu o tom, že je stará a tučná), na to nikto iný neodváži, musím sa potrestať sám. No ešte predtým musím spáchať čosi takmer neuveriteľné a to takô, že vám dávam do pozornosti NOVÚ MINIFOTOGALÉRIU z jednej krásnej chlastačky, ktorú som začiatkom septembra absolvoval s kamarátmi v priestoroch nášho bývalého ihriska (nazvali sme si ho Hlina, lebo sme tam dávno pradávno pri permanencii našich zápasov zlikvidovali veškerú trávu) a trochu som to tam mojím čerstvo opraveným foťákom i pofotil. Ďalšiu galériu mám už nachystanú, trebu ju len otextovať - pôjde o zábery z dovolenky na Orave, snáď do konca týždňa zvládnem...
Hehe, neviem prečo, ale v poslednej dobe píšem len o alkohole... A verte mi, že okrem občasných víkendových neplánovaných akcií, som ho skutočne parádne obmedzil... No fakt!

nedeľa 25.09.2005 (21:40)
Bolí ma hlava. Pomerne dosť. Dá sa to i pochopiť, veď to, čo som minulý týždeň odabstinoval, dobehol som tento víkend i s úrokmi. Boli to fajn oslavy, najmä tá sobotná v kruhu fajn ľudí, ale v nedeľu som si mohol predsa len dať pohov. A ani nebol dôvod na veľké popíjanie, pretože sme ráno v Krahuliach s našim mužstvom (hoci výraz „mužstvo“ je príliš lichotivý na to, čo momentálne hráme) hanebne prehrali 1:10!!! Potupa! Malinkatá náplasť na dušu je, že fanúškovia domácich ma pochválili ako jeden z mála „svetlejších“ zjavov v tíme :)
Takže len to som chcel... Viac už nevládzem... Hanba mi! Dobrú noc. 

štvrtok 15.09.2005 (22:00)
Akože ospravedlňujem sa, že sa mi nedarí aktualizovať web, teda najmä sľubované fotogalérie z minulých dní a trochu prekopať všetky podstránky - veď len napríklad v autobiografii je už väčšina informácií neaktuálna, rubriky s výnimkou „Aktuálne“ sú už v niekoľkomesačnej pasivite, musím vymyslieť, čo s nimi, pretože ich nechcem úplne zrušiť a ich archiváciu musím doriešiť po technickej stránke :)
Ale ešte kvoli inému som neapgrejdoval - bol som vyše poldruha týždňa chorý ako pterodaktyl po neúspešnom klonovaní, a keďže vďaka úžasnému pánovi ministrovi Zajacovi a jeho reforme som nechcel prísť o väčšinu výplaty bezohľadným vyvaľovaním sa v posteli, aby národnému hospodárstvu unikli prepotrebné bubáky do štátneho rozpočtu, musel som sa liečiť v lokálnych časových úsekoch - po práci, či zápase, v čase osobného voľna, ktoré zdraví ľudia trávia v individuálnych i stádovitých formách zábavy... Ja som sa vtedy potil, nalieval čajom a... teraz sa všetci držte - čumel na JOJ-kárskych VyVolených - áno ja, zarytý odporca akýchkoľvek realityshow - a celkom sa mi to ľúbilo - čo s človekom spraví horúčka! Nuž, alebo... starnem :) 
Takže snáď som to vysvetlil... Ozaj, že prečo som nachladol v plnej zúrivosti leta? Ak si pozriete priloženú fotku, zistíte. Ak to ešte nie je jasné, tak vedzte, že po sobotňajšom zápase som šiel parádne spotený na oslavu mojej tridsiatky s kamarátmi, kde sme zase hrali futbal (sobotná bilancia našich športových aktivít - dve zlomené ruky a jedny stratené okuliare) a po ňom blbli - uvedený záber dokumentuje mňa a kamaráta „Jašterčiaka“ tesne po tom, ako sme v totálnom pominutí zmyslov vyliali na seba dve plné fľaše vody a následne obaja prechladli, lebo načo by sme sa prezliekli do suchého... :)
Ale už som to snáď úspešne prechodil - teda vyliečil - a teším sa, že tento víkend konečne strávim po futbale s kamarátmi na pive a nie v prepotenej posteli hendikepovaný horúčkou, ktorou som bol nútený ovplývať vo víkend minulý. Pekný deň.

nedeľa 11.09.2005 (00:00)
Sedel som v práci, tvoril hodnoty a v duchu sa už videl na večernom rande s priateľkou. Bolo popoludnie, pomerne teplý septembrový deň, taký ako dnes... Vysielanie rádia som zaregistroval, až keď začali bežať správy, napriek tomu, že nebola „celá“. Mimoriadna informácia - v New Yorku sa čosi udialo, nejaké lietadlo náhodou vletelo do jednej z veží WTC. Nešťastie. Mrakodrap horel... O hodinu sa náhoda opakovala takmer navlas rovnako na druhej veži. O pár minút bol celý svet posiaty dohadmi o pôvode nešťastia, počínajúc nevinnými tvrdeniami, že ide o náhodu, až po fanatické vyhlásenia o plameňoch pekelných na povrchu Zemskom... „Dvojičky“ padli a svet sa zmenil...
Sú tomu štyri roky. Doteraz nebolo úplne objasnené celé pozadie tejto hroznej udalosti. Zrútené mrakodrapy na Manhattane, poškodený Pentagon i ďalšie padnuté lietadlá... Vina sa prisúdila islámskym fanatikom a Amerika sa pomstila na blízkom východe. Od 11. septembra 2001 má pohľad na terorizmus novú podobu. Od tohto dátumu je svet úplne iný.
Pred rokom som kráter po „dvojičkách“ navštívil osobne. Bolo zvláštne stáť pri mieste, ktoré bolo súčasťou novodobej histórie planéty, hľadieť do prázdnej jamy plnej robotníkov, ktorí ešte tri roky po tragédii odstraňovali trosky najväčších svetových mrakodrapov, hrdého symbolu Ameriky, ktoré v okamihu zmizli z mapy sveta spolu s tisícami nevinných obetí... Stál som tam deň pred tretím výročím a všetky ploty, stĺpy, či okenné tabule boli posiate plagátmi, fotkami obetí, kvetmi... Neopísateľný pocit... 
Kiežby som však mohol radšej obdivovať kolosálnu stavbu World Trade Centra, ako v tichej beznádejí pozorovať jeho pozostatky. Nech sa už čosi podobné neopakuje. Nikdy. Nikde. 

Spomienka na úvodnú stránku môjho webu z 11.09.2001

pondelok 05.09.2005 (19:00)
Nemuselo sa to stať. Tí ľudia mohli ešte dnes pokojne pozerať televíziu, napchávať sa hamburgermi, jogingovať po suchých cestách, žiť svoj stereotyp v každodenných radostiach i starostiach... Keby...
Človek sa už nestíha čudovať, čo za tragédie sa vo svete dejú. Donedávna bolo v móde nezmyselné terorizovanie v mene Alaha, dnes tu máme novú formu katastrofy. Hnev prírody. Jej strašnú pomstu za roky príšerného pustošenia v mene civilizácie. Je to snáď ten najhroznejší nepriateľ, pretože jeho hnev je spravodlivý. Teroristi sa dajú pohlušiť, alebo (čisto hypoteticky) presvedčiť o nezmyselnosti svojich činov. Ale udobrite si hurikán, či cunami...
Pohnevali sme si prírodu. Narušili sme jej krehkú existenciu, ktorá v pohode fungovala tisíce rokov. Vyklčovali sme životudôležité pralesy, narušili ekosytém vypúšťaním bordelu do ovzdušia i vody, budovali megalomanské stavby, ktorým museli ustúpiť zvieratá, lesy, jazerá... Prederavili sme ozón a upchali rieky všakovakým svinstvom, prebudili sme novodobého strašiaka v podobe El Niňa, ktorý si po celej planéte robí, čo sa mu v danom momente zaľúbi...
Čo nám je platné, že sme boli na Mesiaci a pofotili si Mars, keď nevieme zvládnuť problémy vlastnej planéty. Príroda sa mstí. Neprirodzene sa otepľuje, topí ľadovce, zvyšuje hladinu v oceánoch, výkyvy teplôt i vlhkosti dosahujú abnormálne hodnoty, pršia kyslé dažde, zaplavujú nás hektolitre vody, pridúšajú hurikány, tornáda...
Máme čo sme chceli! Už dlho sa hovorilo o ekologickejšom spôsobe života a prd sa s tým spravilo. A tak prišiel trest. Zaslúžený. Avšak... zase, ako je to už dobrým zvykom, nezaplavilo milionárske vily zodpovedných, odniesli si to znovu nevinní... Tak ako väčšinou...
Dnes som si pozeral na bratovej stránke pár fotiek New Orleansu, ktoré nafotil pred rokom, keď toto mesto jazzu navštívil spolu s rodičmi. A verte mi, že v kontraste s aktuálnymi zábermi, ktorými je „zaplavený“ internet, dokázali to, že chvíľu som na monitor hľadel rozmazane...
Všetkým, ktorých bytostne postihla prírodná katastrofa, držím palce v novej etape svojho života a tým, ktorí už túto možnosť mať nebudú, venujem úprimnú minútu ticha. God bless, America!

utorok 30.08.2005 (21:00)
Chcete vedieť, prečo som dnes takmer nekomunikoval so svetom, prečo som v práci takmer nič nespravil (vlastne ani nebolo veľmi čo) a prečo som sa nedokázal odtrhnúť od monitora ani počas obedňajšej prestávky, pretože to jednoducho nešlo? Pre TOTO. Máloktorý príbeh ma dokáže tak bytostne osloviť a nekontrolovateľne zaujať ako tento, ktorý na serveri „Slovákov v exile“ uverejnila jedna z mnohých slovenských emigrantov, ktorí počas totalitnej diktatúry zariskovali a v nervydrásajúcom existenčnom vypätí sa predrali cez ostnatý drôt do slobodného sveta. Kto nezažil, neuverí. A kto zažil, tomu bohate stačilo raz...  

nedeľa 28.08.2005 (23:59) 
I’m XXL today :) Pre neznalých, ide o jemne modifikované rímske označenie číslovky tridsať :))) Snažím sa dúfať, že tento text dopíšem so všetkými hyperlinkami v plnom vedomí a následne úspešne ukončím moju dnešnú „hepybŕsdej“ aktivitu v horizontále náhodne vybratej vodorovnej plochy môjho bytu :) Týchto pár riadkov (robím hrozné preklepy, ak ich nedokážem skorigovať, odpustite prosím) sa týka len dnešného dňa :)))
Narodeniny som započal ráno o siedmej uvarením úžasnej hríbovej praženice (ona doteraz nebola dokončená, lebo som musel v polovici prípravy utekať na tréning), ale spomínam ju preto, že jej podstatný základ dodal kamarát, ktorý sa včera vracal podnapitý z roboty a cestou našiel TAKÝTO dubák, ktorý následne bol nedobrovoľne nútený odovzdať ako narodeninový darček mne ako takému a ja som ho dnes (ten dubák, nie kamaráta) degradoval do pozície relevantnej súčasti hubovej praženice, ktorú, ak dožijem, dokončím zajtra ráno :)
Potom som šiel na futbal, kde som prehral - dodatočne veľmi pekne ďakujem kamarátom, ktorí v roli súpera urobili všetko preto, aby som dnes zase okúsil potupu prehry (vŕŕŕŕ!) a potom som skronený futbalovým neúspechom a neočakávaným dažďom zháňal po celom Zvolene veterníky, aby som mal čím pohostiť kolektív rodinného charakteru v okliešenej zostave (moji bratia sa vyvaľujú na východoamerických plážach očakávajúc akýsi hurikán).
Nakoniec som veterníky nezohnal, zasimuloval som svoju neschopnosť krémeškami a oslava bola tak či tak veselá a úprimná :) Takáto. A  TOTO je torta, ktorej pôvodná konzistencia je už minulosťou :)
Potom som šiel domov, kde ma o pol ôsmej večer neočakávane, ale o to príjemnejšie prekvapil kolektív v zložení kamarát a jeho nastávajúca (zabi ma Maťo, ale ja to tak vidím, že je otázka času, kedy sa zoficiálnite), ktorí mi doniesli gin a bonboniéru. Darček sme načali pred vchodom za nefalšovanej radosti dôchodkýň-pozorovateliek nalepených na okenných tabuliach medziposchodí a pri jeho postupnom likvidovaní sme sa pomerne statočne opili. Následne ma ešte navštívila čerstvo sa zalúbivšia kamarátka (nebojte, nie domňa, ja som v tomto smere nejako záhadne prehliadaný) a odtrpela si „Hemendex-a“ v nefalšovanom alkoholickom opojení, za čo sa jej zajtra úprimne ospravedlním, ak si na to akože spomeniem...
No jednoducho, narodeniny ako lusk :) Aha... polnoc. Ešte mi tu zostal malý pohárik fernetu... Keďže narodky sú už irelevantné, pripíjam si na 61. výročie SNP. Šup ho tam... Bleee... Na stráž! ...pčííííí! Tak nazdravie :)

pondelok 22.08.2005 (23:30) 
V prekvitajúcej mizérii môjho bytia dávam do pozornosti asi jedinú pozitívnu dvojudalosť predošlého víkendu, ktorej spoločným menovateľom bol fenomén Futbal. V prvý víkendový deň sa konal každoročný futbalový turnaj „O Pohár primátora mesta Zvolen“, ktorý je generálkou na novú miniligovú sezónu, tentoraz za bohatej účasti 19-tich minifutbalových tímov, v ktorom sme s mužstvom Euroteamu po rozpačitom úvode splnili očakávania a prehrali až vo finále s hviezdnym mančaftom ŠK Slovakia Dinamo (novovytvorená fúzia Slovakie a zaniknutých Žamborových trafík) 1:3. Dostalo sa mi i pocty, teda konkrétne ocenenia „Najlepší brankár turnaja“, čo si síce neskonale vážim, ale zároveň priznávam, že najmä v mužstvách, ktoré sa nedostali tak vysoko ako my, boli i kvalitnejší „lapači“ :)
V nedeľu sme „utrpeli“ víťazstvo v prvom domácom stretnutí Hronskej Dúbravy v II. triede s bojovnými Prestavlkmi 3:1, keď sme už síce v polčase viedli o tri góly, ale zranením nášho stopéra (zlomený prst na nohe) a vlastne i mojím rozbitým členkom (ktorý bol na vine, že som sa nevládal odlepiť od zeme pri jedinom góle súpera) sme v podstate jasný zápas parádne zdramatizovali. Futbal je však krásny a občas i spravodlivý, tento víkend zdranlivo latentné športové úspechy v najsprávnejší moment zahasili požiar ubolenej duše tým najúžasnejším spôsobom...
Akurát, že som minimálne na týždeň futbalovo odpísaný, môj členok totiž po nezmyselnom súboji vyzerá ako keby mi po ňom prešiel prvomájový sprievod sovietskych tankistov v plnej zbroji :) 

21.08.1968 - 21.08.2005 Keď k nám prišli prvýkrát, vítali sme ich kvetmi. Písal sa rok 1945. Boli osloboditeľmi, právom označovaní za hrdinov. Keď nás navštívili druhýkrát, dvadsaťtri rokov neskôr, lietali po nich dlažobné kocky. Zaslúžene. Ich tanky prišli nečakane a nepozvane. Rozbili cesty i nádej v rodiacu sa demokraciu. Napriek jednoznačnému odporu národov Čiech, Moravy i Slovenska, ostali u nás na večné časy, ktoré trvali čosi cez dvadsať rokov. Aj s tankami. Potom museli odísť. Znovu. Snáď nadobro. Dúfam, že tak odporná demonštrácia sily, akú nám predviedli pred 37 rokmi, sa už nikdy, nikdy nezopakuje...

streda 17.08.2005 (14:00) 
A zase prší... Vlastne toto „leto“ prší snáď stále s výnimkou mikroprestávok, kedy je nutné v centrále pre poveternostné oné na vrchole Olympu premeniť v dvofázovej premene všetku dažďovú vodu, čo je dole, na paru a späť na „há dve ó“, ktorá následne v podobe kyslého dažďa znovu padá a padá na ten náš podivný svet... Vrrrrrrr, zase nebude tréning... Lokálna tragédia, ale veď každého trápi tá jeho súkromná... Tak si sedím za compom a čumím aspoň na príjemné fotky, ktoré cvakol mojím Olympusom kamarát pred týždňom v Tatrách. Tam im tiež pršalo. Stále. Vlastne jediné dnešné pozitívum je to, že som už napoludnie zdrhol z práce. Nebolo čo robiť... Už ani zákazky sa v tomto počasí nehrnú... Keď tak teraz nad tým uvažujem, už to za pozitívum ani nepovažujem... ale veď nech sa starajú kompetentní, ja si idem teraz neplánovane, ale o to spontánnejšie ľahnúť. Ozaj, a viete ako mi bolo na webe pred troma rokmi? Nuž tachto:

Pokračovanie...