piatok 12.08.2005 (20:00) 
Tento ujo policajt ma dnes pripravil o dva litre. V podstate oprávnene, ak sa budem striktne držať zákonov. Tie sú predsa v tomto štáte posvätné pre všetkých. Šiel som na červenú. Sprvoti som nesúhlasil, po prezretí videozáznamu (normálne som bol vytešený aspoň z toho, že ten obuch čo ma fotil, musel strapkať dve križovatky, aby mi to dokázal) som musel uznať, že ruka zákona má pravdu. Porušil som pravidlá cestnej premávky a bolo mi oznámené, že „hrubo“. Verdikt - bloková pokuta 2.000,- (slovom dvetisíc korún) i verbálne doporučenie, aby som si pozorne všímal svetelné signály, ktoré na našich cestách nie sú na okrasu.
To je pohľad zo strany zákona. Ten ďalší je môj. Subjektívny, ale veď toto je osobný web, tak prečo ho nezverejniť ako relevantný v porovnaní s právnym. Dnes som bol označený za páchateľa priestupku - aspoň takto to majú predtlačené na pokutovom bločku naši strážcovia zákona. Necítim sa však tak a vysvetlím prečo. Celá situácia sa odohrala okolo pol šiestej popoludní pri banskobystrickej „Malej stanici“ na semafore pre chodcov. Šiel som snáď 50-tkou, veď v čase dopravnej zápchy sa tadiaľ ani rýchlejšie ísť nedá. Asi pätnásť metrov predomnou naskočila oranžová a podľa záberu kamery tesne predomnou následne červená. Ujo policajt videozáznam zhodnotil slovami: „Už na oranžovú ste mali zabrzdiť...“ - čo je síce výrok odcitovaný z príručky „A just budem policajtom“, ale moja argumentácia: „V 50-kilometrovej rýchlosti na 15 metroch zastavím akurát na šmyku, nehovoriac, že do mňa drbne zozadu ďalšie auto!“ bola zabitá nasledujúcou vetou: „No a čo, veď on by bol navine!“. 
Pred časom na tomto istom úseku mala haváriu kolegova manželka. Zabrzdila na červenú a zozadu ju nabral nepredvídavý vodič. Vinník nehody bol jednoznačne on. Nikto sa nehádal, spísala sa zápisnica, pozametala cesta... Dáma dostala z poisťovne 45.000,- korún. Z autoservisu však prišiel bloček so sumou o 20.000,- vyššou. Darmo sa bolo sťažovať! Po sčítaní škody a odčítaní amortizácie vozidla, prišiel vyškolený znalec na číslo, s ktorým sa už hnúť nedalo. V očiach zákona bola dievčina čistá, neprešla cez semafor na červenú, nedostala blokovú pokutu za HRUBÉ porušenie pravidiel cestnej premávky, bola oficiálny víťaz celého príbehu, avšak rodina bola ochudobnená o plánovanú letnú dovolenku a na dva mesiace i o auto. Podobne na tom bol i vinník nehody, ten teda mal ešte ako bonus odskákanie si karambolu na dopravnom inšpektoráte. 
Dnes som bol z právnej stránky vinný. Prešiel som na červenú. Porušil som zákon a musím za to pykať. Osobne som však spokojný. Zaflekovaním by som totiž rozbil „svoje“ auto, na stopercent i to za mnou (zaujímavé, že mňa nafilmovali a ten blavák šiel pokojne ďalej - nuž ale BMW), niekoľko týždňov strávil behačkami po policajných staniciach a poisťovniach, kamarát, ktorému auto patrilo, by prišiel o niekoľko zákaziek, na niekoľko hodín by sa zablokovala doprava na najfrekventovanejšej komunikácií v B. Bystrici, ktovie - možno by sa i niekto zranil (chodci nie, pretože tam nebol ani jeden - to som si tiež všimol) a pár dní by som sa v kľude nevyspal. A ešte by som prišiel o kopu prachov, lebo žiadna oprava auta nie je plne hradená poisťovňou. V konečnom dôsledku som morálny víťaz ja, aspoň teraz, tri hodiny po spomínanom akte sa tak cítim...
Akurát, že istý čas budem nepekne zazerať na pánov v kaki-uniformách. Vlastne tento jav je už dlhodobý... Ani tie dva litre ma tak nemrzia, ako znovupotvrdené presvedčenie, že kým na „západe“ policajt v prvom rade pomáha a až potom zasahuje, tu je to presne naopak. Ale to som sa nepresvedčil o ničom novom. Som vinný a prišiel som o dve tisícky, baba z predošlého príbehu urobila, čo prikazoval zákon a teraz spláca požičaných 20-tisíc.
Tak oplatí sa byť čestný?!

PS: Paradoxom je, že splatnosť pokuty končí 28. augusta, v deň mojich narodenín. No nie je to krásny darček? :)))

UPDATE - Viac k tejto téme + skvelé reakcie diskutujúcich nájdete na martintuzinsky.blog.sme.sk

streda 03.08.2005 (22:30) 
Som starý. Zistil som to dnes večer, keď som si pri umývaní víkendového riadu a asi tritisícom tohtoročnom pečení kurčaťa (zase nový recept) pustil rádio a uvedomil si, že moje niekdajšie hity vtedajšej súčasnosti, dnes hrávajú už len v oldies hitparádach ako spomienku na minulosť :) Čo na tom, že je to program venovaný poslucháčom v najproduktívnejšom veku, keď na moje nadšené „ahoj“ reagovala dnes v tlačiarni brigádnička stredoškolského veku zdvorilým „dobrý deň“... I také sa mi dnes stalo v práci... 
K novému zamestnaniu i pocitom z neho sa zatiaľ nebudem vyjadrovať, pretože za tri premiérové dni si človek môže urobiť len neúplný dojem a je asi lepšie keď sa prvé postrehy trochu uležia a potom sa k nim i objektívnejšie vyjadrím...
Konečne som do čohosi rozumného investoval. Moje bankové konto (fíha, ako hrdo to znie) sa otriaslo v základoch (ak ešte nejakými základmi disponovalo) kúpou nového kresla ku compu v akcii HyperTesca (slabých 2.000 eS-ká), pretože to, na čom som doma posledný polrok sedával, už ani zďaleka nespĺňalo bezpečnostné normy orientálnych kamikadze pilotov. Veď máte možnosť posúdiť v priloženom obrázku :))) Konečne sedím v relatívne nevykrútenej polohe a cítim sa fajn... aj ten internet človeka viac baví :) 
Dnes som sa dosť tešil na futbalový tréning/zápas. Všetko som si tak krásne naplánoval... No a nevzpriečili sa nebesia a nezačalo hodinu pred výkopom liať odušu  v celej zvolenskej kotline?! Takmer ma trafil šľak - najmä ak ma celého upachteného a nešťastného s desaťkilovou krabicou (niesol som to kreslo) v náručí zastavila suseda - dôchodkyňa pozorovateľka a oznámila mi, že celé osadenstvo nášho vchodu, ktoré už potrebuje k vodičskému preukazu potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti (inými slovami čosi medzi 70 rokmi a exitusom) je nespokojné s mojím umývaním (resp. neumývaním) chodby a zainteresované dôchodkyne počas hodnotenia svojich služieb v pozorovateľni uviedli do zápisnice, že som tento rok odpratal iba jedinýkrát sneh a ani raz nepozametal pred vchodom... Bosorky...
Ale teraz mi je to jedno... napchávam sa nanukovou tortou a pohupujem sa v novom kresle, až kým sa neprekotím a nerozbijem si glóbus o rozsypané dévédéčka na zemi... hehe... Trochu mrzí ten, v daždi utopený, tréning, ale na druhej strane som urobil aspoň čosi užitočné - umyl riad, upiekol kura, opral bordel z celého týždňa, polhodinu sa pachtil s montovaním čínskeho „koženého“ kresla podľa poľského nákresu a pokecal si na nete s príjemnými človekami... a aspoň na chvíľu ušiel nelichotivej realite z pekáča :))) 
Pekný štvrtok a vlastne i víkend.

ŠESŤ ROKOV NA WEBE - HEMENDEX.sk 
nedeľa 31.07.2005 (21:20) 
Také malé jubileum. Poltucta rokov dozadu som si prvýkrát v živote otvoril program editujúci html stránky a stvoril čosi, čo veľmi vzdialene pripomínalo osobnú webstránku. Prvý dátum, ktorý som na svoju homepage (hrdý názov, mizerný obsah) uviedol, bol prvý augustový deň roku 1999 a tento deň tým pádom tradujem ako oficiálny štart mojej diskutabilnej webprezentácie. Uvádzať svoje priezvisko v adrese stránky sa mi predsa len javilo ako príliš osobné a tak bolo potrebné zvoliť vhodný nick. Hemendex - trochu uletené, ale tento hrôzostrašný názov som si dávnejšie predtým privlastnil ako fanda jedného (už zaniknutého) zvolenského rádia, kde som sa takto identifikoval a občas i aktívne miešal do vysielania. Zároveň bol vysokokalorický pokrm tohto znenia jedinou mojou vtedajšou kuchárskou doménou a tak sa stal prezývkou i na webe. Graficky otrasné a informačne nulové, no vytešoval som sa z toho ako malý. Priemerná denná návšteva sa dala spočítať na prstoch jednej ruky a aj to bola polovica odomňa. Malo to štyri podstránky, na ktorých nebolo vlastne nič - len prísľuby, že raz tu dačo bude. Jednoducho - obrovský prínos pre rozvoj slovenského internetu :-) Aj by som to tu uviedol v retrospektívnych screenshotoch, ale pred pár rokmi mi môj skvelý kamarát Bobo pri inštalácii nového disku omylom sformátoval starý a všetky pôvodné weby odišli kamsi do nenávratna. A tak snáď len nedávna spomienka na túto epochu mojej existencie v archívnom článku, ktorý som pred poldruharokom napísal a ktorá je TUTO. Takže k zajtrajším šiestym narodeninám si prajem všetko, čo sa v tomto veku zvykne želať + pár súkromných prianí, ktoré si nechám pre seba. A už teraz ďakujem za gratulácie v elektronickej i osobnej forme, pričom podotýkam, že kvety a bonboniéry nepijem :-D
Zajtra oficiálne nastupujem v novom zamestnaní. Sám sebe sa čudujem, že nie som nervózny, veď v tom poslednom som vydržal v dobrom i v zlom vyše sedem rokov a ten odchod nebol jednoduchý... Posledné dni dvojtýždennej dovolenky, ktorou som ukončil pracovný pomer v starej práci (dovolenka to bola aktívna, veď takmer denne som makal doma už pre nového zamestnávateľa), som strávil s bývalými kolegovcami v prekrásnych kútoch Horehronia v obkľúčení fajn ľudí, kopy piva, jedla, psov a mačiek :) A tak relatívne oddýchnutý sa zajtra teším do novej práce a verte, že prvé dojmy z nej tu isto iste zverejním...
Príjemný nový horúci letný týžden!

pondelok 25.07.2005 (01:20) 
Orava 2005. Štyri nádherné dni bez blikajúcej obrazovky a otravných papľuchov, plné nádhernej oravskej prírody, turistiky a bezdôvodného vyvaľovania sa v perinách bez stresu z vyzváňajúceho telefónu a podobných elektronických depresív pripomínajúcich vymierajúcu civilizáciu... No proste dovolenka ako remeň. No, temer... Keby trochu neštrajkovalo počasie, fungoval foťák, neboleli kríže a víkend trval týždeň, bolo by všetko dokonalé :-)
Alternatívne fotoaparáty požičané od dobrých ľudí neposlúchali celý čas, preto je i fotiek poskromne, každopádne nejaká fotogaléria sa tu objaví. Zatiaľ len jediné foto z túry na Bobrovec, našťastie aspoň pri dosiahnutí vrcholu foťák spolupracoval, na rozdiel od počasia - fotili sme sa v oblaku a TOTO je celá naša zostava. Pýtate sa, kto teda fotil? Odpoveď je skrytá v origináli záberu, ktorý som nechal neupravený, aby ste vedeli, kto bol na druhej strane foťáku a cvakol sa dodatočne a ešte i to, aká odporná hmla (teda mračno) nám pri tom asistovalo. Ten je pre zmenu HINO.
Ostatné after.
INFO (11:10) - FOŤÁÁÁK OPRAVENÝ!!! S malou dušičkou som šiel do servisu zmierený s faktom, že už nič na svete ho nevzkriesi. V šoku som zostal, keď mi ho k pultu priniesli opravený. Tisícpäťstokorunová faktúra bola v tej chvíli bezpredmetná. Aj tak mi to sľúbil zaplatiť vinník nehody :) Momentálne však nastala veselá situácia, kedy mám pred sebou na stole „digitály“ tri. A všetky tri v podstate fuknčné. Teraz i fakt, že mi počas dovolenky vytiekla chladnička (na zemi zostali flaky od fúzie jahodovej peny a hovädzej šťavy - odporné), je veľkodušne prehliadnuteľný :) 

utorok 19.07.2005 (12:00) 
Poslala mi jedna potvora email s TOUTO prílohou a komentárom, že takýto pracovný poriadok (z roku 1870) by v živote nedokázala akceptovať. Úprimne s ňou súhlasím, ani ja, ale keďže ona v práci totálne nič nerobí, dovolil som si vyhotoviť pracovný plán pre ňu „ušitý na mieru“, ktorý uvádzam TUTO. Reakcia následne cez ICQ? Citujem: „Jeziiiis, ty si chumaj Tuzko!!!“ - koniec citátu. 
Ale je milá, na dovolenku mi požičia svoj (firemný) foťák. Takže z Oravy by som mal doniesť pár záberov, kým sa nedozviem, že ten môj Olympusácky krám je už v servise odložený na poličke s etiketou - „vyradené“ :-(
Potom už nebudem mať čím fotiť a aspoň si nájdem čas na zverejnenie starších fotogalérií z futbalu i niektorých akcií s kamarátmi, kedy nebola núdza ani o takého (viď foto) originálne momentky. Pekný zbytok týždňa.

sobota 16.07.2005 (09:40) 
Úžasne mi je! Olympus Camedia Ultrazoom C-750 leží predomnou rozobratý ako lego... Rok a pol verne slúžil, prešiel so mnou pol Slovenska, Moravu i celé východné pobrežie Spojených štátov. Fungoval spoľahlivo v zime i v lete, vo dne, v noci... Poldruha roka... A potom mi ho ožradý debil jebol na zem... Fotil som kamarátovu oslavu tridsiatky včera večer po príchode z roboty... TOTO je posledný záber, ktorý tento foťák spáchal. Potom táto fotka kolovala, až kým nedošla do rúk nesvojprávneho... no jednoducho, fotoaparát mu vypadol z ruky a teraz predomnou leží v dvoch častiach. Od rána zháňam servis na nete i osobne, zatiaľ neúspešne, ak viete niekto pomôcť, prosím, ozvite sa mi mailom alebo hore do ShoutBoardu. Všetko ostatné sa odkladá na neurčito...
Pekný víkend. Ja ho už pekný mám :(

piatok 15.07.2005 (12:00) 
S obhorenými ušami som to stihol už/až dnes. Vyblikuje mi tu ICQ, chodia maily a asi trikrát mi volali z novej roboty... Nikto nedá pokoj :) Napriek tomu som to spravil. Fotky z Detvianskych slávností sú TUTO. Neskôr (zajtra) sa pozriem aj na ten turnaj a doložím fotogalériu i z neho, teraz ale už fakt nestíham. 
Idem akurát poslednýkrát do starej práce a verte mi, že pocity mám divné. Ale nech... Pekný víkend.

štvrtok 14.07.2005 (11:45) 
Žarnovický futbalový štadión a la plochá dráha - štvrtok minulý týždeň. S mužstvom Drevárskej fakulty TU Zvolen som sa zúčastnil futbalového turnaja, ktorý organizovala žarnovická drevospracujúca firma Spektrum (opravte ma, ak sa mýlim) za účasti štyroch tímov - Zvolen, Žarnovica, Kriváň a (fúha, no nespomeniem si). Toto bol už siedmy ročník a doteraz vždy zvolenskí drevári skončili na krásnom štvrtom mieste. Tentoraz sa však potvrdila biblická pravda - prví budú poslední a poslední prví. Po dvoch výhrach 1:0 sme sa stali prekvapivým, no zaslúženým víťazom turnaja a tento fakt oslavovali až do večerných hodín. Nebyť nečakanej správy o teroristických útokoch v Londýne, bola by nálada ešte spontánnejšia. 
V sobotu večer som bol vytiahnutý na Detvianske folklórne slávnosti. Keďže som šiel s rodičmi a mali sme už i lístky na večerný galaprogram, medzipristátie v občerstvovacej lokalite sa tentoraz nekonalo. Nie som nejako extra ladený na ľudovú nôtu, ale to, čo predviedli dve formácie, ktoré v ten večer v hlavnom programe vystúpili, sa nedá pomenovanť inak ako - nádhera! Obrovské zoskupenie detvianskych hudobníkov (spoznal som tam iba Pecníkovcov a Štefana Molotu) dostalo svojím brilantným majstrovstvom beznádejne natrieskaný amfiteáter do varu, ktorý potom už len vyvrcholil vystúpením Lúčnice až do neskorých nočných hodín. Upršané popoludnie sa prenieslo do nádherného večera a každý, nech i neznalec slovenského folklóru, musel byť nadšený. Najmä ak mi v Lúčnici tancuje sesternica, ktorú touto cestou pozdravujem :)
Fotogalérie z oboch akcií prinesiem počas víkendu, pretože skôr to jednoducho nejde :(

streda 13.07.2005 (00:50) 
Celkom som sa dnes pobavil pri čítaní inzertnej časti jedného regionálneho týždenníka. Spomínanej rubrike sa už celé veky úspešne vyhýbam, ale tentoraz som bol nútený všimnúť si ju, pretože vlak do Bystrice mal každodennú výluku a pri nekonečnom prestupovaní z vlaku do autobusu a späť, som preštudoval všetky relevantné články a v ostatnom čase mi zostala len inzercia a tiráž.
„Schudla som 14,5 kg za 2 mesiace. Chcete aj vy?“ - Tak toto ma pobavilo ako prvé. Spomínam si na jeden prípad, kedy podobný inzerát vyšiel v inzertnom časopise s dodatkom, že za 50 korún (ak ma pamäť neklame) pošle šťastný anorektik i recept na bleskové zhodenie iks prebytočných kíl. Ozvalo sa mu nekonečne veľa ľudí (prevaha nežnejšej časti populácie je snáď samozrejmosťou) a dotyčný skutočne i odpísal. Po otvorení obálky však zmrzol nadšený úsmev na perách i pohasla nádej v rozžiarených očiach... Na priloženom lístku totiž v kontraste, porovnateľnom s výskytom atómovej bomby v záhone tulipánov, bilo do očí jediné slovo: „NEŽER!“.
„Predám teľa a Nokiu 3100.“ Ťažko nezasvätenému hodnotiť, čo prinútilo autora inzerátu k tejto veselej kombinácii, ale jedným z relevantných dôvodov by mohol byť ten, že inzerované teľa premrhalo celý paušál nekonečným telefonovaním na erotické linky, čím spáchalo to, že inzerovaný mobil sa stal bezceným a tento celý proces mal za následok, že majiteľ spomínaného kusu dobytka i telefónu sa rozhodol v spravodlivom hneve obe tieto položky vymaniť z listu vlastníctva a ponúkol ich do inzertnej rubriky. Alebo to mohlo byť i tak... no nechám to na vašu fantáziu, pravda je aj tak určite úplne iná...
Ešte veselší inzerát som čítal minule v Zlatých stránkach - „Jozef XY - murárske práce, výroba vizitiek“. No... A že na Slovensku nemáme univerzálnych podnikateľov. Normálne si plasticky predstavujem, ako murár Jozef v zaprášených montérkach odhodí z mozoľnatej a zamaltovanej dlane keľňu, sadne za Pentium IV, naštartuje oficiálne zakúpený Corel 12 v lokalizovanej verzii a ozlomkrky sa pustí do výroby vizitky pre Ďura z horného konca, ktorý si otvoril požičovňu vodných bicyklov. V ideálnom prípade sa tomu tak môže stať v pauze medzi kladením tehál a vakovaním, kedy bežní murári vykonávajú akt prestávky s importnými aktivitami, ktoré je zbytočné konkretizovať.
„Viučujem angličtinu...“ Takéto sa nám objavilo onehdá na vstupných dverách nášho vchodu. Škoda, že som si tento skvost neodložil a neodskenoval. Autor musí byť zrejme génius, pretože tí sa nezaoberajú maličkosťami, ale venujú sa globálu ako takému. Už stačilo len dodať, že ako sekundárnu činnosť tento umelec vykonáva korektúry slohových prác v jazyku rodnom. Inak, v inzeráte sa to nespomínalo, ale možno kurz angličtiny finišuje vydaním „Ofyciálneho certyfikátu“ :)
V oslnivej žiare spomínaných inzerátov už len ako pohasínajúce lúče zapadajúceho slnka pôsobí inzercia typu „Veštím z karát i kávy“, „Vybavím vysokozárobkovú prácu pre slečny 16-22 r. v Taliansku. Serióznosť zaručená!“, „Strhávam cencúle“ (toto som objavil v letnom vydaní nejakého plátku), či nekonečné kvantá letákov s fantastickými výletmi za 100 korún, v ktorých je zahrnutá prehliadka krás Slovenska, chutný obed, zaujímavá prezentačná akcia i kvalitný darček pre zúčastnených v podobe dvojkilového balenia cukru pre dámy a dvoch konzerv baltických šprotov pre pánov :) 
Ako posledný ma zaujal fiktívny inzerát uverejnený vo Wolovinách: „Ste mladý a kreatívny s vysokoškolským vzdelaním? Ovládate cudzie jazyky a ste odborník vo svete obchodu? Od zamestnania očakávate profesionálny rast a neobmedzený príjem? Tak choďte do riti, my hľadáme stolára!“
Od zajtra otváram noviny na inzertných stranách :)

utorok 12.07.2005 (11:40) 
Aby som zostal verný svojej pesimistickej a depresívnej povahe, vysvetlím, v mne negativistickom duchu vlastnom, príčiny, prečo som zase poldruha týždňa neaktualizoval svoj web. A vedzte, že som chcel. Človek si povie - skončila futbalová sezóna, bude viac času na podstatnejšie aktivity. Prd! A to som mal minulý týždeň dva dni voľna (sviatok + dovolenka). Totiž taká vec sa udiala (vďaka mojej naivnej povahe), že vo firme, kde už oficiálne nepracujem, ma požiadali, aby som predsa len ešte tento mesiac potiahol za kolegov, ktorí sú na dovoleneke. Ja, duša krepá, reku dobre, veď po siedmych rokoch človek nechce odísť buchnutím dverí a víťazoslávnym odpľutím si na ne. Ale čo sa nestalo. Firma, do ktorej od augusta nastupujem, ma už parádne zásobuje robotami, ktoré tým pádom musím realizovať doma vo svojom voľnom čase. Nikoho nezaujíma, že makám na „dvoch frontoch“ a, priznám, vinný som si za to sám. Na otázku, kedy to mám stihnúť, dostávam veselé odpovede - však cez víkend a po večeroch, veď vtedy nie si v robote. Pojem „voľný čas“ u mojich „zamestnávateľov“ evokuje nečinné sa vyvaľovanie na posteli a túžobné očakávanie nejakej práce od nich. Súkromné aktivity = zamietnuté. 
Donebavolajúca drzosť bola, keď minulý piatok mi bolo oznámené, že nemám prísť do práce doobeda, ale popoludní (ignorujúc fakt, že človek má už predsalen naplánovaný nejaký program). Súhlasil som. Pár minút na to (verte či nie) mi zavolal exšéf, že predsa len na piatok zohnali človeka k stroju a či by som nebol taký obetavý a neprišiel si piatkovú šichtu odkrútiť cez víkend. Áno, dobre čítate. Nedeľu som zabil v práci, v ktorej už vlastne ani nerobím, napriek tomu, že u našich doma rozvoniaval bravčový rezeň a ja som totálne zmoknutý po dvojkilometrovej štreke v prietrži mračien (načo by mi dali auto) ako idiot tvoril hodnoty pre iných. Zatiaľ služobné autá i s ich prevádzkovateľmi si pokojne užívali víkend vo vzájomnej pohode. 
Tento týždeň robím poobedné pri tlačovom stroji (napriek dohovoru, že budem makať za compom dopoludnia), pretože vraj mám priniesť ešte poslednú obeť firme. Že som (bol) služobne najstarší (okrem majiteľa) a aspoň občas by sa tento fakt mohol hodnotiť ako výhoda, trápi asi len mňa a moja obetavosť vyvoláva namiesto vďaky skôr škodoradostný úškrn na tvári všetkých zúčastnených.
Čerešničkou na torte bol včerajší večer (musím to spomenúť) - Najvyšší sa prišiel so mnou pred dovolenkou rozlúčiť. Do kolien ma dostala jeho úvodná veta: „Ako je to vlastne s Tebou, Tužko, robíš tu, či už nerobíš?“ Toto sa ma spýtal majiteľ firmy pri plnom vedomí a ja to výnimočne nechám bez komentára... 
Chcel som to stihnúť dnes, ale za chvíľu pálim do poobednej, takže si to nechám na zajtra - dve nové fotogalérie tu pribudnú - jedna zo štvrtkového turnaja v Žarnovici, kde som s mužstvom Drevárskej fakulty TU zvíťazil + zo sobotňajších Podpolianskych slávností v Detve - konkrétne z verečerného galaprogramu miestnych hudobníkov i svetoznámej Lúčnice.
Tak asi pekný deň vám prajem...

nedeľa 03.07.2005 (19:00) 
MEGAAKTUALIZÁCIA!!! Teda aspoň vzhľadom na dané podmienky sa tomu tak dá povedať. V kuchyni leží neumytý riad, v práčke opraté prádlo, ktoré nemám kedy povešať, v obývačke vyložený vysávač, ktorý sa dnes už asi nedostane k slovu, neprezlečené periny, neutretý prach a neumyté okná. To všetko som dnes plánoval vykonať... Ee. Nedalo sa... Od ôsmej ráno sedím za compom a s výnimkou importno-exportných aktivít som sa od neho nevzdialil ani na minútu. Celé dopoludnie som sa moril s robotami pre novú firmu, v ktorej vlastne ešte nie som, aj keď už som, pretože stále makám v robote, v ktorej už nie som, aj keď tam ešte chodím :-). Popoludnie už patrilo výlučne môjmu webu, ktorý chátral v totálnom zabudnutí a nečinnej pasivite odvrhnutý ako tlačivo o pracovnej zmluve v rómskej osade...
Stalo sa ale nemožné a ja som vytvoril až TRI nové veci:
US TOUR 2004 sa rozrástla o dávno avizovaný NEW YORK!!! (konečne!)
Futbalová rubrika zase o stručné obzretie sa za uplynulou futbalovou sezónou v „mojich“ tímoch - konkrétne TENTO článok.
A taktiež už dlho zanedbávaná sekcia fotky je oddnes bohatšia o novú fotogalériu z jednej futbalovej chaty.
Nie je toho veľa, ale ak si všimnete napríklad rozsah posledného príspevku v US TOUR, musíte uznať, že to nebola robota na jeden večer, okrem toho som ešte aktualizoval predošlé časti, kde bolo niekoľko technických nedostatkov a jedna strašná hrubica :)
Samozrejme, všetko je to ešte čerstvé, ako sa hovorí „šité horúcou ihlou“ a možnosť, že tam budú nejaké defekty, je vysoká. Ale aspoň je to na svete, hoci niektorým som už New York ukazoval - na nete je totiž vyše mesiaca, len ešte nebol „prelinkovaný“.
K uplynulému víkendu i ostatným veciam sa vyjadrím počas týždňa, teraz je pochopiteľné, že sa idem odobrať do vedľajšej miestnosti, kde sa aspoň na malú chvíľku zhorizontálnim, privrejúc oči v nádeji chvíľkového úniku z krutej, trojrozmernej reality...
Prajem príjemný nový týždeň!
PS1: Vďaka za ochotu pri zháňaní hry, ktorú som avizoval v minulom príspevku. Dostanem ju z dvoch zdrojov, vidno, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Dík.
PS2: Tá cigara, či čo to je v ilustračnom zábere - neberte to vážne, to som ju fakt len strážil kamarátovi, ktorý si v krčme odskočil na záchod :-) Fakt.

štvrtok 30.06.2005 (22:00) 
Na mnohopočetné otázky (číselne vyjadrené - cca 3), prečo kašlem na aktualizáciu webu môjho, sa úpenlivo bránim nasledovnými dôvodmi - v prvom rade je to fakt, že k zajtrajšiemu dňu sa po sedem a pol roku lúčim s firmou, ktorej som viacmenej verne slúžil po celý ten čas a od tohoto dátumu nastupujem do spoločnosti, kde sa, dúfam, budem v budúcnosti prejavovať v aktivite, ktorá mi je o čosi bližšia, ako pobehovanie okolo večne štrajkujúceho tlačiarenského stroja - a to grafickému dizajnu - teda tomu, čomu som zasvätil dvanásť rokov svojej profesionálnej existencie. To všetko, taktiež dúfam, v „ľudských“ zmenách (spisovný ekvivalent exvýrazu smena), nie ako posledne, kedy som zaspával i vstával v nezmyselných časoch, ako si to trozmenný „turnus“ a pracovný úkol vyžadovali.
Ďalším dôvodom je nahromadenie sa celej kopy iných, príjemných i nedobrovoľných aktivít. Od futbalu (chvalabohu, od minulého týždňa, kedy skončila sezóna, mám aspoň trochu voľnejšie víkendy), cez „mimopracovnú prácu“, ktorú mi večné otravy posielajú mailom ešte i domov, až po tie veselšie okamihy, kedy nezmyselné vysedávanie za compom v klaustrofobicky frustrujúcej izbičke môjho bytu vymením za radosti života v exteriérových lokalitách.
Ale mám toho naplánovaného dosť. Americký cestopis má svoju štvrtú časť „New York“ dokončenú už asi mesiac, robím posledné korektúry a vkladám posledné fotky. Taktiež patrí medzi milé povinnosti vyjadriť sa k uplynulej sezóne oboch mužstiev za ktoré chytávam (a občas sa i plancem v útoku) v príspevku plnom faktov a ilustračných záberov. A rubrika „Fotky“ by si taktiež zaslúžila aktualizáciu - vložiť tam je čo, takže ak si nájdem čas (jednoducho musím!!!), nejake kompromitujúce zábery z víkendových chlastačiek sa tam určite objavia...
Všetko je to podmienené dispozíciou pozitivnej kombinácie dvoch faktorov - voľný čas a tvorivá chuť. A ja verím, že toto vzájomné splynutie sa spácha už v tento víkend - vyhradil som si na to totiž celučičkú nedeľu! Tak by som prosil všetky otravy otravné, aby ma v tento deň vypustili zo svojho harmonogramu :)
Príjemný víkend.
PS: Ešte jedna prosba: Ak niekto vlastní DVD s PC hrou GTA SAN ANDREAS a nehrdí sa prívlastkom „nežičlivá krysa“ :-), nech mi ho, prosím, poskytne na prepálenie. Nie som žiadny „písí-gameholik“, ale táto vec ma pomerne dosť nadchla - teda nie až do takej miery, že by som na ňu obetoval takmer dve tisícky, najmä ak mám problém vôbec zaplatiť tri litre nedoplatku za elektriku. Takže, ak by niekto disponoval touto novinkou, a bol ochotný poskytnúť za symbolickú protihodnotu, nech sa mi, prosím, ozve na mail.
Howgh!

nedeľa 19.06.2005 (22:30) 
MAJSTRI! Nie majstri sveta, ani Európy, ba dokonca ani regiónu... Len okresu. A aj to len „treťotriedni“. Ale i to teší! Všetci máme vlastné priority a každý sa teší z vlastných úspechov, nech akokoľvek pre iných nepodstatných. Niekto dokáže zohnať lacné banány a niekto pristane na Mesiaci. Chápanie úspechu je otázkou priorít. My sme zvíťazili v III. triede žiarskeho okresu. O dva body pred Malou Lehotou, ktorá „kupovala“ všetky posledné zápasy. My sme prví bez investovanej koruny. A to teší. Veľmi teší! Chlapci v čase, kedy píšem tieto riadky a „teším sa“ zajtra do „dennej“, ešte oslavujú. Hronská Dúbrava údajne prvýkrát od roku 1969 postúpila z najnižšej súťaže. Totálne irelevantný fakt pre chod svetových dejín. Ale nás momentálne svet absoútne nezaujíma i so všetkými jeho globálnymi techtlami-mechtlami. Náš úspech je lokálny, ale NÁŠ! Bolo nádherne byť obliaty šampanským po poslednom hvizde rozhodcu a bolo fajn letieť vzduchom pri vyhadzovaní brankára (nechápem, prečo si vybrali práve mňa) následne potom... Sme prví a nikto nám to už nevezme. Postupujeme do II. triedy!
Taktiež posledné kolo sa odohralo i vo zvolenskej mestskej lige, kde sme s mužstvom Euroteamu skončili nakoniec tretí. K celej sezóne v oboch ligách sa vrátim v priebehu týždňa, ale už teraz je jasné, že boli pomerne úspešné. A to hreje. Ešte viac ako ten fernet, ktorý som bol nútený exnúť tesne pred odchodom z pozápasových osláv :) Príjemný týždeň.

štvrtok 09.06.2005 (11:55) 
Takýýýýýto úžasne vyzerajúci a verte mi, že i chutiaci guláš (škoda, že po kliknutí na fotku ho môžete len zväčšiť, nie ochutnať), sa mi včera podarilo spáchať doma na sporáku v mojej totálnej súkromnej premiére v takmer päťlitrovom objeme a teraz neviem, čo s ním... Žiadna veľká veda to nebola, keďže som na chatovačkách a chlastačkách pozorne sledoval prípravu tohoto obľúbeného pokrmu, nebolo ťažké vykonať tvorivý počin v rámci mojej individuálnej aktivity a po dvoch hodinách tvrdej driny, ktorá spočívala v nakrájaní cibule, očistení zemiakov a nahádzania všetkého toho bordelu do hrnca, bol kotlíkový guláš made in elektrický sporák na svete! Všetko vôkol je zasvinené, ale to mi na falošnom pocite šéfkuchára neuberá! A teraz sa mi v chladničke pokazí, lebo dopoludnia nejedávam a od obeda do noci som v robote... Inými slovami, dobrý nápad v nesprávny čas :)
V sobotu a v nedeľu máme predposledné kolo v oboch futbalových súťažiach. Euroteam v mestskej lige privíta banskobystrický Golden Stars a pôjde o šláger kola, pretože sa bude bojovať o druhý flek. Prvý je už takmer istý Remos, ktorý by nemal mať problémy so Slovakiou (4. miesto), takže ak má niekto záujem, o desiatej na pľaci zvolenskej Technickej univerzity za „Starým“ intrákom...
Hronská Dúbrava minulý týždeň utrpela ďalšiu prehru - tentoraz sa na nás vyvŕšilo mužstvo Veľkej Lehoty (2:1), náš náskok na čele tabuľky sa skresal na púhe tri body a postup je ohrozený. Ak však získame v posledných dvoch zápasoch minimálne štyri body, sme v II. triede.
A inak mám nové len to, že minulý týždeň som dal výpoveď a cez víkend dokončím reportáž z Ameriky - časť New York :)

nedeľa 05.06.2005 (01:20) 
Po minulotýždňovom vydretom víťazstve nad úradujúcim majstrom zvolenskej mestskej ligy ŠK Slovakii 4:2, sme jednoznačne podcenili súpera tohtotýždňového... Coffola Prographics - tím zo stredu tabuľky - bol nad naše sily a prehrali sme zaslúžene 5:6. Zbytočné je sa vyhovárať na oklieštený kolektív nášho Euroteamu, smolu v koncovke, slabého rozhodcu, obrovskú horúčavu, nekvalitné lopty... Ja to vidím ako nesvedomitý prístup niektorých jednotlivcov ku kolektívnej snahe vybojovať čo najlepšie umiestnenie v tabuľke I. ligy. Prísť na zápas opitý, alebo neprísť vôbec, nebehať, nebojovať, vzdávať sa po prvom góle v našej sieti... Zdá sa mi to divné, pre mňa je totiž futbal šport, ktorý milujem a v ktorom chcem niečo dokázať - preto som v piatok nebol na pive a preto som v sobotu nešiel na jednu celodennú akciu, ale prišiel na ihrisko, a to o 15 minút skôr, aby som sa rozcvičil. Mohli sme byť prví i druhí... Teraz sme na najlepšej ceste ukončiť tohtoročnú sezónu na bronzovej priečke, čo je síce tiež úspech, ale vo vidine vyšších mét, ktoré sme mohli dosiahnuť, dosť neutešený... 
Prehry patria k futbalu i k životu, ak sa však prehrá v zápase, v ktorom dá kolektív do toho celé svoje srdce i futbalovú chuť, dokáže i prehra prebolieť. Ak však evidentne mužstvo zápas odflákne, neteší ani prípadná výhra. Aspoň mňa nie. Preto si viac vážim futbalistov, ktorí možno nespĺňajú kritériá profesionálov, ale dajú do svojho výkonu všetko, čo môžu dať. Na rozdiel od hviezd, ktoré zaspaté na vavrínoch celý zápas odkráčajú... Žiaľ, to nie je problém iba nášho mužstva... to je problém slovenského futbalu ako takého... 

sobota 28.05.2005 (10:20) 
Nemôžem nereagovať na všerajšiu reportáž televízie JOJ o austrálskej turistke Schapelle Corby, u ktorej indonézski colníci „objavili“ štyri kilogramy marihuany. Máločo ma už dnes dokáže vyviesť z rezignovaného pokoja neutešenou realitou zničeného Slováka, ale po tomto príspevku som nebol schopný pre návrat do normálu mysle.
Kto videl, musel byť zhrozený, kto nie, nech si pozrie v archíve televízie spomínanú reportáž. Dvadsať rokov väzenia v najhorších väzniciach planéty pre nevinného človeka, ktorého tí vinní a nepotrestaní zneužili pre transport „trávy“ na indonézskom letisku. Porušovanie ľudských práv, zmanipulovaný súd, ktorý len v rámci medzinárodného bu-bu-bu a znovuzískania si pohasínajúcej autority, odsúdil nevinného tvora k istej smrti, na druhej strane beznádej trpiacej rodiny i všetkých, ktorí nechápu, ako sa toto všetko vôbec mohlo udiať, nemôže nechať chladného nikoho, nech i s mizivým zmyslom pre spravodlivosť.
Teoreticky sa ma to netýka, dokonca celý problém poznám len z párminútového spravodajského bloku, ale keď vidím, koľko očikolúcej neprávosti páchajú tí, ktorí by paradoxne mali proti nej bojovať, je mi na zvracanie. Najmä ak ide o krajinu, ktorú len pred polrokom po ničivých cunami zachraňoval celý svet a ktorá by mala byť aspoň morálne vdačná za kvantá pomoci, ktorú jej nezištne v čase núdze, s úprimným pocitom pomôcť, poskytli ľudia celej planéty.
Dnes už viem, že každý dobrý skutok je zaslúžene potrestaný. Vtedy som bol znechutený z pomsty prírody, dnes to je z ľudí... Príroda vymiera, ľudská zloba je nesmrteľná, žiaľ, ak sa pasujeme za vrchol evolučného rebríčka, je to o to väčšou hanbou pre nás...
Prosím preto všetkých kompetentných, aby prehodnotili, komu v prípade novej prírodnej katastrofy budú poskytovať humanitárnu pomoc, pretože krajina s podobným súdnictvom i vzťahom človeka k človeku, si skutočne nič humanitárne nezaslúži. Nech to znie akokoľvek neľudsky.
A sudcom podobného razenia, ktorí šmahom ruky a bez relevantných dôkazov „popravia“ nevinných ľudí, neprajem nič iné, len dlhé a prepotené noci s ťažkotonážnymi snami plnými výčitiek svojich obetí. Aby pokojne nespali. Už nikdy!

utorok 24.05.2005 (00:40) 
Som smutný... Trebárs i z toho, že sa mi dnes nedarilo v práci. Že vďaka nezmyselnej trojzmennej prevádzke mám rozhodený harmonogram celého týždňa a všetko pekné, čo kedysi dotankovalo prepotrebný životný entuziazmus, mi uniká. Smutný... že ma jedujú ľudia a že mi včera neodpískal ožratý rozhodca jasnú jedenástku (výnimočne som sa totiž plantal v útoku). I to ma zlostí, že mám teraz ruky celé zababrané od tlačiarenskej farby a zároveň strašnú chuť obhrýzať si nechty; ...že som dnes nestihol pozerať S.O.S. a ani Tele-tele, bo len o jedenástej večer som sa doplazil z roboty; ...že som sa dnes musel napchať do zasmradených montériek a následne si zasvinil čisté rifle; ...že mám už mesiac narazený (a ktovie, či nie i nalomený) prst na ruke a brankárske aktivity musím obmedzovať na minimum. Smutný som, pretože ak sa mi po čase niekto známy ozve, tak to je len zo zištných príčin (až na to minimum vzácnych a skvelých výnimiek); ...že som musel na nižšie i vyššie uvedenej fotke (tá hore je z výstavy Embax v Brne, kde sme boli vo štvrtok a tá spodná futbalová z víkendového fotenia mužstva Euroteam) trápne sťahovať brucho, aby si ma národ nezmýlil s preťaženou Tatrovkou, lebo nemám kedy ani schudnúť, nestíham tréningy (prečo asi?!), prídem domov a hľadím do compu ako sedliak na rušňové depo a cykloturistické výlety som nezmyselne z harmonogramu vypustil už dávnejšie...
Čo ma to ešte zlostí... už si ani spomenúť neviem... tá moja skleróza ma tiež jeduje... vlastne všetko sú to bežné veci, ktoré zväčša civilizovaný jedinec ignoruje, ale ja som sa rozhodol, že dnes ee.
Možno už ráno budem veselý... netuším... Nehovorte mi ale, že mám byť veselý teraz, pretože to nejde.  Budem smutný, lebo som sa tak rozhodol. Púšťam si depresívnu hudbu, frflem na všetko, čo sa ofrflať dá a celý svet vidím len šedočiernych tónoch. Taký skvelý depresívny večer... Najlepšie zaľahnúť a zabudnúť. Blee. Tak dobrú noc plnú nenažraných komárov a ťažkotonážnych snov!

streda 18.05.2005 (17:10) 
Ty odporný, egoistický, zákerný, prevlhnutý a nikým nepozvaný dážď! Neviem, na kerú onú si sa sem nanominoval práve dnes, keď som sa tešil ako malé dieťa na futbalový tréning, ktorý, vďaka tebe (si si všimol, že ťa ani neoslovujem s veľkým Ť! - nezaslúžiš si), odignorujú všetci „slneční“ futbalisti a tým pádom sa dnes na ihrisku zídeme možno dvaja - a aj to na teba nasratí! Jediná udalosť na ktorú som sa dnes tešil, je vďaka tebe totálne pochovaná - si šťastný?! Čo si sa nepresunul niekde nad Saharu, keď už ťa ten sprostý El Niño tak domýlil?! Tam by ťa aspoň nafilmovali a vysielali ako prírodný úkaz. Tu si ťa nikto neváži! Musíš sa odbavovať nad Zvolenom, aby si si liečil vlastné zakomplexované ego?! Aby si vedel, si len prasprostý kolobeh vody, ktorý nemá ani volebné právo! Tak! A vedz ešte toto - ja na ten tréning idem - a na bicykli - bez blatníkov a dáždnika! A nech sa tam preháňam i sám v kalužiach fúzie vodíka a kyslíka! Nech som vlhký, nech i prechladnem... Je mi to jedno. Pretože, aby si vedel - JA ŤA NENÁÁÁVIDÍÍÍM!!!

streda 11.05.2005 (23:59) 
Tak takto nejako vyzerá rekvalifikovaný tlačiarenský mukel (v nádherných firemných montérkach) v plnom nasadení popoludňajšej šichty. Som sa cvakol dnes o deviatej večer pri vykonávaní svojho profesionálneho poslania priamo za strojom - aby ste mali obraz o tom, ako sa asi tvárim, keď sa robím, že robím... - najmä ak, v ruke držím diaľkové ovládanie samospúšte a predstieram pracovnú aktivitu - ale fakt, makal som ako farebný a nebyť občasných technických nezrovnalostí, hodnotil by som tento deň v pracovnej terminológii ako úspešný. V čase cvaknutia samospúšte moji kamaráti práve popíjali x-té pivo po tréningu, ktorého som sa doteraz pravidelne zúčastňoval - nebyť neplánovaných „turnusov“, bol by som futbalovo aktívne zanietený i dnes... Všetko zlé však raz skončí a ak niečo nie je dobré, pričom existuje pozitívnejšia alternatíva, je čas na zmenu. Nech sú následky akékoľvek :-(

utorok 10.05.2005 (10:00) 
V nejakom náhlom pominutí mysle som v marci tohto roku kúpil balík troch teflónových hrncov a jednej panvice v „akcii“ hypermarketu Hypernova. Za 390 korún. Už táto suma ma mala varovať, že niečo nie je v poriadku, ale ja som tvor podivný, za rok nakúpim radšej desať párov ikspásikových Adiadsov (resp. Adidosov) u juhovýchodných podnikateľov, akoby som mal investovať do kvality (vlastne tá je tiež z Číny... :-/ ). Spolukupujúci ma varovali, že toto nemôže byť kvalitné, ale ja si nedám povedať - najmä ak hrnce boli v skvelých veľkostiach a mne obľúbenej červenočiernej kombinácii. Taký som bol vytešený, že som hneď nechal tete v pokladni desaťkorunu ako príspevok na MHD. Doma som si prečítal pozorne priložený návod - niekedy sa celkom bavím, aké slovné perly dokážu vytvoriť grafické štúdia inostrannej Európy pri prepisovaní diskutabilného prekladu návodu na použitie. Vykonal som príslušné úvodné opatrenia a započal svoje kuchárske aktivity. Prihorelo. To reku nie je možné, veď teflón by nemal! A predsa... Použiteľnú časť kuracích pŕs na zelenine som zlikvidoval orálne a zuholnatenú namočil do teplej jarovej vody (jarovej, nie Jarovej). Napriek niekoľkodňovému odmáčaniu spomínanej novovzniknutej fúzie koaličného charakteru (teflón si s prihoreninou zjavne rozumel a nechcel sa jej len tak bez boja vzdať), som bol nútený použiť tvrdšie praktiky. Drsnejšiu časť špongie. Šlo dole. I s teflónom. Paráda. A pritom som vykonal prítlak porovnateľný s predmilostným hladením krehkého obalu lukratívnych lokalít nežnejšiej časti ľudstva. Záhada. A tak som alibisticky hrniec znovu namočil do horúcej vody. Viuzálny dojem máte možnosť posúdiť na priloženom zábere a pre neukojených i v detaile. Následné pokusy o prípravu gastromateriálu mali rovnaký výsledok (používal som drevenú varechu, žiadne ostré predmety). Postupne sa samozlikvidovali i ostatné hrnce a panvica. Z celej sady mi zostali neporušené len tri pokrievky (ktoré sú mi na prd) a tri umelohmotné naberačky ako bonus. Keďže patrím k tej časti populácie, ktorá hneď po výjdení z obchodu nejakým záhadným spôsobom zo sveta sprovodí pokladničný blok, zostali mi len oči pre plač, hrnce pre šrot a negatívny dojem z kvality ponúkaných výrobkov zvolenskej Hypernovy. Skúsenosti známych s „akciovým“ tovarom som si odskúšal na vlastnej koži - teda šporáku. Som úprimne zvedavý, na akú kravinu naletím nabudúce. Viem však, kam už nakupovať určite nepôjdem.

nedeľa 08.05.2005 (20:50) 
No... akoby som to tak slušne... respektíve, ako sa dá slušne opísať týždeň, v ktorom v priemere spím štyri hodiny denne, obedňajšiu prestávku si vážim nie kvôli prídelu stravy, ale kvôli tomu, že si konečne sadnem, do práce chodím znechutený a z nej zasvinený tlačiarenskou farbou v rámci troch zmien (teda smien, ale vraj sa to už píše zo „z“ - ďalší nezmysel) a tento víkend som vlastne okrem troch zápasov len dospával, dospával a dospával...
A preto spomeniem len výsledky zo soboty a nedele, ostatné témy ma deprimujú: 
Euroteam - Bufet 7:4 - mestská liga Zvolen - prehrávali sme už 0:2, ale stále sa lepšiacim výkonom otočili nepriaznivý stav v náš prospech.
Popoludní: Stará Kremnička „B“ - Hronská Dúbrava 1:3 - III. trieda ZH - tu sme taktiež prehrávali, ale v druhom polčase dokázali vyrovnať. Teší ma najmä, že som konečne dokázal mužstvo podržať chytením penalty a jednou asistenciou, kedy po mojom výkope zvyšoval náš útočník (a najlepší hráč zápasu) dorastenec Mišo na 2:1. Pri večernom hokejovom zápase s Čechmi som už fyzicky načisto „odišiel“ a zaspal po prvej tretine. Dodatočne dodávam, že chvalabohu! :-) 
V nedeľu som sa venoval už len pouličnému futbalu, kedy som v mužstve „farebných“ taktiež zvíťazil nad „bielymi“ o päť gólov a konečne - prvýkrát - šiel tento víkend i na zaslúžené pivo.
PS: Mimochodom, dnes sú dve významné výročia - Deň matiek a 60. výročie oslobodenia. To, že ich tu nespomínam, neznamená, že si ich nevážim. Pekný večer.

streda 04.05.2005 (17:30) 
Svet zrejme nie je navyknutý na to, že aktualizujem svoj web dva dni po sebe. A predsa tomu tak kedysi bolo! Hold, kopa iných, zväčša nedobrovoľných aktivít, mi bráni venovať sa osobným záľubám v plnom rozsahu a aj tieto riadky píšem len z dvoch dôvodov. Prvým je skutočnosť, že som dnes, ako jeden z mála, držal asi pol minúty v ruke oficiálny puk z hokejového zápasu Slovensko - Rusko (teda sčasti šlo i ľadové a sčasti o vodné športy*), ktorý z roztopeného ľadu padol priamo do lona môjmu kolegovi, na zápase prítomnému... V druhom rade chcem nadávať na počasie, ktoré som tu ešte včera ospevoval v pozitívne ladených súvetiach. Ako sa hovorí - zariekol som ho. V čase, kedy píšem tieto riadky, som mal v spotenom drese bezprízorne pobiehať na tréningu, avšak vytrvalý dážď zmaril plány celého nášho mužstva. A kto čítal odstavec nižšie, nech je uzrozumený s s faktom, že dnes bol celý národ zamračený a pesimisticky naladený. Tak ako ja... Takže mi dovoľte voľne odcitovať subjektívny názor na momentálnu poveternostnú situáciu: „Ty hnusný, odporný, egoisticky a navlhlo ladený dážď, na kieho oného si sa dnes drbal sem, keď mám mať aktivity, ktorých funkčnosť je podmienená teplom a suchom?! Načo padáš zhora nadol, keď aj tak sa zase budeš sublimovať opačným smerom?! Hnusný kolobeh vody v prírode! Nenáááávidíííím ťa! Tak!“ A vôbec ma netrápi, že to boli slová - teda riadky - do vetra... vlastne do dažďa... Napriek tomu, snažím sa tešiť z maličkostí... napriklad i toho, že sedím pri compe, čumím na priemerný hokej medzi Rusmi a Bielorusmi (prvýkrát som sa dokázal zosúladiť s priamym prenosom), tlačím do hlavy debrecínske párky kúpené v akcii a teším sa na ráno, kedy vstávam o pol piatej na prvú šichtu... :-(
Ale všetko bude raz inak... Musí...

* - za ten svet si neviem spomenúť (ja, čo tak ostatných glbem za pravopis), či sa správne píše „sčasti“ alebo „zčasti“. Slovník nemám a pamäť neslúži... Ale ak je správne „spoza“, napriek tomu, že ide o genitív, tak snáď bude v spomínanom výraze funkčný prvý prípad... Vlastne je to jedno.. aj tak patrí tento príspevok medzi tie, ktoré hýbu svetom tak, ako rómsky aktivista rýľom na zemiakovej brigáde...

utorok 03.05.2005 (22:30) 
Dnešný deň prekonal všetky teplotné rekordy. Z nevýraznej jari sa v okamihu urobilo horúce leto, ktoré šokovalo národ. V celej Európe padali historické maximá a k slovu sa dostali minisukne i hlboké výstrihy, ktoré taktiež šokovali, teda najmä tú drsnejšiu časť populácie. Mal som to šťastie uprchnúť z roboty výnimočne zavidna a vychutnať si v exteriéri bystrického námestia tú nádhernú a nečakane letnú atmosféru v aktívnej spoločnosti troch nealkoholických pív (disponoval som štvorkolesovým približovadlom), v pasívnom nezáujme odvážne odetého nežnejšieho tvorstva. Intenzita slastného mľaskania pánskeho sektoru letnej terasy bola priamo úmerná kvalite tej-ktorej krásky i jej umeniu majstrovsky odhaliť nedosiahnuteľné... Prirodzenú chuť obohatiť morálny dojem digitálnou formou však negovala vrodená hanblivosť a tak foťák zostal (až na vyššie zverejnený prípad - po kliknutí dokonca zväčšený) v príručnej batožine. Podstatné však bolo to, že som znovu videl ľudí usmievať sa len tak, bez zvláštneho dôvodu (neverím totiž, že v Banskej Bystrici sa dnes globálne zvyšoval plat) i z tvárí mnohých cítil, že dokážeme aspoň na chvíľku zabudnúť na všetko to negatívne, čo nám narúša existenciu a vieme vyčariť na svojej tvári úsmev. Teda, prinajmenšom sa oň aspoň pokúsiť. A na toto všetko stačilo len pár stupňov Celzia do plusu a svetlomodré nebo :)

sobota 30.04.2005 (03:00) 
Posledný týždeň by som si dovolil v súkromnom píplmetri označiť ako „týždeň permanentného nasierania sa“. Keďže pred týždňom bola streda (no, pozornejšiemu neunikne, že autor stránky je pomerne dosť mimo, ale tento text som začal písať v stredu a potom som sa na to vyprdol, takže nech mi je odpustený jemný posun), započnem svoj nárek teda ňou. Streda, streda, trénovať treba, či ako to je... Tréning začína o siedmej večer, ale samozrejme, že o spomínanom čase šatňa zíva prázdnotou a futbaluchtiví aktivisti sa začínajú mrviť až tesne po. Keby na futbal utekali z roboty ako ja, ale oni sa vyvalujú doma na gaučoch a svojimi unudenými pohľadmi hypnotizujú pavučinu na stene s dvojposchodovou bagetou v ruke, ktorej objem by vyriešil globálny problém s hladomorom v Afrike. Tí istí sa potom náramne čudujú, že nás volejbalisti, trénujúci po nás, vyhadzujú z telocvične o ôsmej, kedy ešte nikto z týchto leňochodov nie je spotený. A tak je to týždeň čo týždeň. Vlastne túto stredu bol posledný tréning pod strechou o týždeň sa budeme hodinu zbierať na ihrisku asfaltového kalibru. 
Vo štvrtok ma vytočilo počasie. Tak mi vysvetlite, či je normálne, aby sa v priebehu pár hodín zmenila teplota asi o desať stupňov - samozrejme smerom k depresívnemu záporu. Nachladol som, lebo ráno som to odhadol na krátke tričko. Večer som to trpko oľutoval. Minus dva o ôsmej večer nie je sranda... najmä keď si to človek užíva 20 kilometrov od vyhriateho domova a v letnej úprave svojho odevu. Ešte dnes sa farba môjho hrdla pýši pomenovaním „reflex red“ a vo verbále o oktávu vyššie kašlem na všetko vôkol mňa. 
Piatok - bežne tento deň evokuje veľmi pozitívny fakt. Príchod víkendu. To by sme však v práci nemohli mať servisný deň tlačiarenského stroja. Prd mi je v tej chvíli platné, že je to rároha tretej generácie, ktorá priamo komunikuje s compom u grafikov. Kým sa bude používať tlačiarenská farba, bude tlačiar zasvinený ako účastník finálového zápasu Majstrovstiev sveta zápasenia v blate na vrchole blaha. Domov som šiel až večer, totálne rozladený, špinavý... a ešte i chorý, ale to som spomínal o pár riadkov vyššie.
Sobota by bola úplne skvelá, keby sa mi nebol rozdrbal vysávač do takej miery, že jeho prapôvodný účel - sanie - pripomínal márnu snahu senilného dôchodcu nasŕkať s vypätím posledných síl do seba hovädzí bujón v jedálenskom kúte pľúcneho oddelenia počas astmatického záchvatu. Akurát, že tu mi to zožralo kopu elektriny a narobilo hluk, ktorý narušil víkendovú pohodu susedy nalepenej na kukátku svojej pozorovateľne. Následne neúspešné pranie zamrdaných montériek (tlačiarenská farba) v práčke, ktorú z duše nenávidím (minule v rámci žmýkacieho procesu odkrepčila do chodby a zvalila bicykel), bolo len mokro-špinavým epilógom nepodareného dňa.
Nedeľu už nemám tak rád ako sobotu, pretože u mňa evokuje príchod pondelku, ktorého všeobecnú popularitu opísala už dávnejšie skupina Boomtown Rats vo svojej skladbe I don’t like mondays. A ešte som sa musel večer trieskať do Sklených Teplíc na zápas, kam sa mi tak chcelo, ako Migašovi na spoveď. Ale vyhrali sme a aj následný večer aspoň trochu vylepšil negatívny kredit predošlých dní.
Čo už poznamenať k pondelku... Snáď len to, že som ho ukončil sledovaním Televíznych novín na Jojke a parádne sa nasral. Tak si predstavte, že po reportáži o zmanipulovanom vyšetrovaní Kropilákovej cestnej rally, kde skorumpovaní policajti odignorovali viacero závažných faktov (by ma zaujímalo, že za koľko) a následnej správe o ich českých kolegoch, ktorí pokradli nájdené peňaženky, odvysielali „Jojkári“ výzvu, že ak niekto dačo tuší o prestrelke košického podsvetia, kde zahynul nevinný človek, nech to oznámi najbližšiemu policajnému zboru, ktorý mu zaručuje anonymitu. Pripadá mi to, ako keby mi nejaký puk vykradol byt, bol z toho usvedčený a na druhý deň by ho poslali ku mne pozerať ligu majstrov, lebo v base nemajú káblovku...
V utorok ma vytočilo dopravné spravodajstvo nemenovaného „kalerábového“ rádia. Tak asi hodinu hlásili, že v nejakej zákrute je padnutá tehla (alebo čosi podobné), že si majú vodiči teda dávať pozor, aby si neoškreli podvozok. Hodinu to nebol schopný niekto zdvihnúť a hodiť dakde do garátu alebo ňou aspoň rozbiť výklad. Matne si spomínam, že raz, keď som šiel na biku do Banskej Bystrice, tak pri Tescu som zo stredu cesty odhadzoval obrovský kus roztrhnutej pneumatiky, ktorý autá svedomito obchádzali. A ešte mi aj blikali, že čo ich zdržujem na ceste k vytúženému cieľu, pre každého som bol idiot v strede komunikácie, ktorý zasluhuje prejsť. Sme fakt divný národ...
A znovu tu je streda (hoci toto píšem v sobotu o tretej ráno) a ja sa znovu nervujem neskorým príchodom nezodpovedných futbalistov na tréning - tentoraz som to však bol ja, lebo som sa nevedel hodinu vymotať z domu. Bageta bola dlhá a pavučina na stene tak lákavá... :-)
Predsa mi ale nedá nespomenúť tri ďalšie udalosti, ktoré ma posledné dva dni dosť vytočili - nezmyselné repete maturít, štátom sponzorovaná mafia hodnotiaca mafiu a natvrdlí „Jastrabi“.
To, či minister Fronc je idiot, je otázka už dávnejšie zodpovedaná, o opakovaných maturitách sa už tiež dosť popísalo, mňa ale zaujal názor jedného z maturantov, ktorí na druhý pokus skúšky dospelosti prišli v teplákoch - „Ak si pán minister neváži študentov, nech sa nečuduje, že si my nemôžme vážiť jeho maturity“. A kto sledoval nedeľnú reláciu „Za 5 minút 12“, urobil si následne obraz o celej vláde sám...
Minister Palko nám včera oznámil, že pohreb košického mafiána bol políciou zrušený preto, lebo sa tam zišlo príliš veľa „zberby“ (nepamätám si presný výraz). Nuž, áno, súhlasím. Ale ak na jednej ulici v bytostnej blízkosti vedľa seba stáli mafiáni (ktorých údajne mapuje polícia) bezprostredne vedľa zástancov verejného poriadku, nemá sa poctivý občan tohto štátu právo spýtať - „Prečo teda mafiáni pokojne odkráčali domov a policajti opačným smerom?“ Alebo je výraz „Mafián“ udeľovaný len po smrti a všetci ostatní „hololebkáči“ sa môžu pokojne premávať pred policajným kordónom v mne nevysvetliteľnej imunite?!
Akcia Jastrab - osobne by som jej dal iný názov, ktorý dobré mravy nedovolia odcitovať - ale dnes (teda včera bol piatok) som zažil dve takmer rovnaké situácie. Jastrabíci pokutovali nešťastných vodičov na svojich obvyklých posedoch a tesne vedľa nich sa udiali dve havárky. Jedna ráno v Banskej Bystrici na „Huštáku“ a popoludní ďalšia na zvolenskom obchvate pod Pustým hradom. Situácia si vyžadovala okamžité riešenie, veď oba ťahy sú neskutočne frekventované a každé zablokovanie, čo len jedného jazdného pruhu, vyústi zápchou. Znovu sa však potvrdilo, že policajt je tvor jednoduchý a vhodný len na jednu činnosť denne. Jatrabíci totiž absolútne nereagovali na novovzniknutú situáciu a, napriek tomu, že ich tam bolo ako hadov, pokojne sa venovali svojej zárobkovej činnosti a v mieste havárie nastal dopravný kolaps. A pritom stačilo jednoduché riešenie - zdvihnúť veľkú riť a v rámci svojich kompetencií otáčať autá vchádzajúce do „slepej ulice“ + usmerniť dopravu. Ale to by som asi chcel od ujov v zelenom čosi tak nereálne, ako je použitie kôry mozgovej za účelom inteligentnej duchaprítomnosti...
Som sa nejako rozpísal... na staré kolená... No nič, idem spať, sú tri hodiny ráno a posledný aprílový deň - dnes hráme úvodný hokejový zápas MS 2005 s Bielorusmi, zase nebudem mať nervy to pozerať... Aj tak ma bude bolieť zub a budem mať náladu akurát tak na vypísanie objednávky na eutanáziu...
Ozaj, nezabudnite, zajtra ráno šup, šup, do prvomájového sprievodu! Nech ste tam všetci!!! Áno, aj Ty, Milan!
Toľko odomňa v pár stručných riadkoch :) Pekný víkend.

pondelok 25.04.2005 (22:00) 
Takže asi takto - som chorý ako kôň, takže tradičné nariekanie v úvodníku si pre dnešný deň odpustím (nehovoriac o tom, že každú chvíľu musím odbiehať k štajkujúcej práčke) a udám do pozornosti nekonečným dažďom zvlhnutému národu, pár záberov z práve prepukajuvšej jari, i keď to tak momentálne vonku nevyzerá. TUTO.
K víkendu (pretože spomienka na pracovný týždeň sa rovná pocitu ufológa na teologickej prednáške) len dvomi vetami - v sobotu sme mali miniligové voľno, čiže EuroTeam oddychoval, ja som šiel pozrieť kamarátov na druhú ligu, kde som pofotil i tú prapodivnú jarnú flóru. V nedeľu sme s mužstvom Hronskej Dúbravy v nervydrásajúcom zápase zvíťazili 4:2 v Sklených Tepliciach (prehrávali sme už 0:2) a horko-ťažko si udržali prvú priečku v III. triede. A potom začalo pršať...
A to by bolo asi tak pre túto chvíľu všetko. Práčka doskákala svoj večerný marš, suseda dopozerala i prediskutovala nejakú večernú politickú reláciu (rozmýšľam, čo narobilo väčší hrmot) a ja sa idem uložiť naspäť do perín k horúcemu čaju i nekončenému hudobnému mixu z môjho compu, v myšlienkach na ľudí, ktorí mi vŕtajú lebečným interiérom...
Na záver už obligátne prajem príjemný a snáď už i konečne slnečný týždeň!
...a prší doteraz :-/

nedeľa 17.04.2005 (20:30) 
Tak tu nás máte. TJ Hronská Dúbrava v najaktuálnejšom zložení (po kliknutí zväčšení). Fotili sme sa dnes ráno pred zápasom, ako vidno, niektorí spoluhráči (vrátatne mňa) sa cez zimu pekne zaoblili a dnes to bolo v stretnutí s Kopernicou i poznať. Našťastie chlapci od Kremnice boli na tom obdobne a celkový obraz zápasu vyzeral, ako keď sa dedinskí chlapci naháňajú za loptou bez viditeľného dôvodu i zmyslu... Naše nové dresy však mali premiéru v trojbodovom úspechu po víťazstve 2:0, ktorým sme si upevnili prvý flek v poslednej ligovej súťaži žiarského regiónu, takže postupové ambície stále žijú.
Deň predtým, v sobotu, sme zase v mestskej lige porazili nevyspytateľný tím Doprastavu 4:2 a minimálne na týždeň stali sa lídrom najvyššej miniligovej súťaže vo Zvolene, čo sme následne oslávili v jednej zvolenskej krčme, kde, tesne pred hokejovým finále Extraligy zavítal so svojou bratislavskou partiou i bývalý zvolenský tréner Ernest Bokroš. Toho sa mi podarilo v zjavne neúspešnom paparazzi pokuse zvečniť (viď foto) od nášho stola praskajúcom pod ťarchou víťazných futbalových pív :-) Zvolen potom so Slovanom (7. zápas extraligového finále) prehral po diskutabilných zákulisných ťahoch, ale to mi je jedno, lebo extraligový hokej ma trápi asi tak, ako záhoráka kulminujúca hladina Hornádu.
Človek by jednoducho povedal, že úspešný víkend.
A predsa to tak nebolo...

pondelok 11.04.2005 (00:10) 
Asi dosť žeriem nervy v poslednej dobe všetkým známym i neznámym, ktorí majú to „šťastie“ ma stretávať. Vyhovárať sa na dôvody mojej podráždenosti v súvislosti s jarnou únavou, či inými poveternostnými vplyvmi, je nezmysel, ktorý už v zárodku dementujem. Relevantný dôvod sa nedá vtesnať do pár riadkov, vlastne nájsť jeho pôvod je momentálne dosť ťažké, ak nie nemožné, zrejme by sa to dalo v skratke charakterizovať ako zhluk viacerých negatívnych vplyvov i menších osobných tragédií, ktoré v globálnej forme páchajú neplechu v mojom trojrozmernom bytí.
Zlostí ma najmä, že zlé veci, ktoré ma nedávno postretli, zasiahli i do dimenzií, ktoré by mali mať prirodzene nepreniknuteľný imunitný systém. Akýsi vysokovýkonný antivír, odrážajúci všetky „ble“ naspäť k odosielateľovi... Ale život je akýsi iný... A tak sa stalo, že som si nevšimol sviatky svojich priateľov, ignoroval obedy v rodinnom kruhu, prehliadol otcov odchod do dôchodku, mamine problémy so srdcom, „klopkajúcich“ známych na ICQ i Skype, znenávidel ranné odchody do práce i večerné programy slovenských televízií, zanevrel na pár ľudí, ktorí vlastne ani nemôžu za to, čo mi urobili iní... a takmer si ani nevšimol, že prišla (i keď veľmi nenápadne) JAR 2005, napriek tomu, že som sa po celú zimu na ňu neskutočne tešil... Tak mi povedzte, či som normálny... No nič, len dúfam, že všetko sa vráti naspäť do „default“ a svet bude rovnako stereotypne odporný, ako predtým...
Cez víkend sa nám započala futbalová sezóna. Zvolenská miniliga bola pre nás úspešná - staronový tím Investexu s novým názvom Euro-team zaknihoval prvé jarné dôležité víťazstvo so Žamborovými trafikami bláznivým výsledkom 9:6. Rozbiehali sme sa pomaly, moja brankárska pasivita v rámci zimnej prípravy (takmer výlučne som hrával v útoku) ma „odmenila“ dvoma kiksami v bráne, našťastie však sme dali viac gólov ako dostali a zaslúžene vyhrali. Asi budem nútený znovuspojazdniť rubriku Futbal, pretože pchať do úvodníkov (fíha, ako hrdo to znie) futbalové nezmysly sa mi javí prinajmenšom ako nevhodné...
Čo sa nedele týka - Hronská Dúbrava prehrala v Malej Lehote vysoko 1:5. Žiaľ, zápasu som sa nezúčastnil z dôvodov, ktoré nie sú podstatné pre tento web, ale začiatok sezóny sme si predsa len predstavovali úspešnejší. Najmä, ak sme prví a cieľom je postup do vyššej ligy.
A ešte som bol cez víkend v robote. Ale tým by som sa radšej nechválil... 
Pekný nový týždeň.

pondelok 04.04.2005 (21:20) 
V sobotu umrel pápež. Informácia, ktorá šokovala celý svet. Teoreticky by sa ma to nemalo veľmi dotknúť, pretože katolícku cirkev v extra obľube nemám, resp. nerozumiem jej systému, hierarchii a (podľa mňa) nezmyselným pravidlám. Pripadá mi to tak trochu totalitné, veď za celých 2000 rokov evolúcie kresťanstva sa preonačila na náboženstvo plné divných príkazov a obmedzení. Človek, ktorý čítal Bibliu (teda Nový zákon), porovná jej kázanie so súčasným učením katolíckej cirkvi a snaží sa byť objektívny, musí nechápavo krútiť hlavou. Nemá zmysel to tu rozoberať, ale spomeniem skutočne len niekoľko „očikolúcich“ príkladov:
Biblia veriacim určuje len jediného Svätého, ku ktorému sa majú modliť, katolíci si za roky vysvätili iks ďalších, ku ktorým sa ovčeky modlia za svoje pozemské potreby, dokonca šli tak ďaleko, že každý svätý je určený na inú „oblasť svojej pôsobnosti“. Ďalej - „Otčenáš“ - kto, kedy a prečo vôbec určil textáciu tejto modlitby?! Tak buď sa budú ľudia riadiť Bibliou a teda komunikáciou k Bohu vlastnými slovami z úprimnosti duše, hoc aj pri varení obeda, alebo monotónne, bez asistencie srdca odrecitujú básničku, ktorú napísal neviemkto, neviemkedy. A ešte kostoly - Ježiš údajne učil žiť a modliť sa v pokore. Choďte do kostola, čo zlata a bohatstva sa tam jagá. Konieckoncov, som horší veriaci, ak sa Bohu prihováram trebárs i v autobuse MHD, ale úprimne, ako ten, čo vojde do vyblýskaného chrámu a „step by step“ odrapoce všetky tie nezmysly z knižiek vydaných pochybnými autormi?!
Ale odbehol som o témy, chcel som len vyjadriť môj vzťah ku katolíckej cirkvi a vysvetliť, prečo mi je napriek tomu smutno, že Karol Wojtyla umrel. Odišiel totiž skvelý chlap. Človek, ktorého milovali masy nielen ortodoxných katolíkov, ba nielen kresťanov, ale všetkých ľudí, ktorí dokázali oceniť, čo pre svet (i ten nekresťanský) odviedol. Dokázal to, čo nikto predtým. Prispieť k pádu komunizmu, zmierniť (i keď nie úplne zlikvidovať) nevraživosť medzi náboženstvami celého sveta, dokonca i prinútiť bývalého aktívneho komunistu Rudolfa Sch. pokľaknúť pred ním, šepkajúc modlitbu, roky tiahou červenej hviezdy na prsiach utláčanú... :-)
Karol Wojtyla odišiel v tichosti, pokore a s čistým štítom. Tak, ako by mal umrieť každý človek, ktorý verí v spravodlivosť po smrti. Preto nechápem tú beznádej i slzy v očiach veriacich, ktorí teraz plačú po celom svete. Ak je smrť vykúpením a štartom nového, duchovného života, mali by sa tešiť, že sa stretol konečne s Tým, ktorému bol pozemským služobníkom. Áno, i mne je smutno, ale z dôvodu, že odišiel spomedzi nás jeden z mála skvelých ľudí. Avšak nie za trest, ale za odmenu. A nám sa patrí poďakovať za tých 85 rokov, ktoré venoval naplneniu dávneho sna celého ľudstva - aby bol svet lepší. Urobil pre túto ideu čo mohol i mal. Odišiel ako veľký príklad, tak ako by mal opustiť tento trojrozmerný krutý svet každý z nás, nech je kresťan, žid, moslim... A ja mu za všetko úprimne ďakujem. Nie ako pápežovi, ale ako ČLOVEKU, ktorý si toto pomenovanie, ako jeden z mála, plne zaslúži!
PS: práve sa z internetu dozvedám, že najslávnejšieho poľského rodáka zrejme budú balzamovať. Charizmatického pápeža degradujú na púťovú atrakciu. Ďalší z príkladov, ako hlboko dokáže inkvizícia klesnúť vo vidine svetskej slávy...  

štvrtok 31.03.2005 (01:20) 
Toto je kvietok. Mám momentálne totálne na saláme, čo to konkrétne je. Jarná flóra mi je sympatická, ale do jej názvoslovia sa nevyznám. Podstatné je pre mňa len to, že som si v čase snehových kalamít sľúbil odfotiť prvý jarný kvet, ktorý mi vkročí pod objektív a toto je ten „šťastlivec“. Som úprimne šťastný z príchodu (dľa mňa) najkrajšieho ročného obdobia. Prináša čosi nové, hoc‘ očakávané. Slnko, teplo, nádej, i sennú nádchu... Jednoducho JAR. Mne však čosi cenné zobrala. Som z toho dosť mimo, preto sú i tieto riadky zvláštne... Ale som šťastný, že prišla. Vzala i dala. A ja nekonečne dúfam, že to, čo mi zobrala, vynahradí niečím pozitívnym v najbližších dňoch. Pretože ak nie, tak to bude prvá jar, z ktorej budem smutný.

pondelok 28.03.2005 (22:00)
Sviatky Veľkej noci... Ich príbeh bol nečakaný, ale originálny, nevšedný, ale... zvláštny... :-/

streda 23.03.2005 (00:10)
Dnes už s tým viac spraviť nedokážem... Korektúra, grafické „dočesanie“, spracovanie cca 60 fotiek a ich dosadenie do textu (teda prvé z nich)... Priebežný výsledok máte možnosť posúdiť TUTO. O čom to pre zmenu točím tentoraz? O cestopise, ktorým moje zhasínajúce ego načisto udupal otec, ktorý z ničoho nič napísal svoj cestopis z návštevy USA v priebehu pár dní, kým ja sa s tým mojím morím už pol roka... Hold, lekcia z efektivity ako vyšitá. Šesť hodín za compom som sa s tým moril, dnes už viac zo mňa nebude, ale keďže som viacerým sľúbil zverejniť aspoň jeho text, tak to tam nahadzujem zatiaľ bez fotiek. Teda pár ich tam je, ale len tucet floridských, ktoré som v tom čase fotil paralelne s ním. Ani sa neodvážim sľúbiť, kedy to dokončím, lebo sami viete, ako je to s mojimi sľubmi, vlastne ani netusím, či vôbec dopíšem tento text, každé druhé slovo sa preklepávam a dvakrát som pri ňom zadriemal...

nedeľa 20.03.2005 (20:50)
Tak som bol v piatok nútený sledovať Superstar. V žiadnom prípade nie dobrovoľne, ale momentálne je väčším umením od tejto súťaže byť odpútaný, ako byť jej, trebárs i náhodný pozorovateľ. Veď už ani snáď neexistuje médium, kde by titulnú stránku neokupovali čoraz profesionálnejšie úsmevy finalistov karaoke šou, totálne pobláznivšej národ. Neviem, či sa mám vôbec s tým priznať, asi v očiach mnohých klesnem ešte hlbšie ako som, ale zatiaľ som v rámci tejto megapsychózy odsledoval iba jednu časť a aj to na pol oka. Už vtedy ma nejako extra nenadchla, ale ja som všeobecne známy tým, že podobné relácie neobľubujem (práve v tejto chvíli ničia úroveň slovenského televízneho éteru košickí milionári v dementnej reality show) a preto v mnohých debatách, ktoré vypĺňajú voľný čas mojich známych, pôsobím evidentnou nevedomosťou témy ako idiot, ktorý nikdy nie je „v obraze“. 
Tento piatok som tradične navštívil krčmu za účelom resetu hlavy. I priložené minifoto dokazuje, čo bolo hlavným kultúrnym programom a na čo hľadel celý podnik so zatajeným dychom. Majiteľ hodil do pľacu grátis sud piva, nainštaloval videoprojekciu, pod ktorou ochkali nad Bezdedovým strapatým účesom nadržané tínedžerky a nad bujným poprsím slečny Martiny my ostatní. Dokonca i moji spoločníci (vrátane mňa) podchvíľou vykrúcali svoje krky k obrazovke, kde štvorica nádejných talentov bavila roztúžených divákov. V narýchlo pozmenených pravidlách (vďaka alkomaratónu netalentovaného Roba Miklu) priebežne po tomto kole víťazí mladý Tomáš Bezdeda, ktorý mňa osobne upútal len podivným sa trasením v rytme beatlesáckej Hard days night, ale v podstate sa jeho dominancii v súťaži ani nečudujem, pretože napríklad len kolegova dcéra mu poslala tridsať SMS-iek a ako obhajobu narušenia rodinného rozpočtu vyhlásila, že nech sa rodičia nejedujú, veď ak to bude ona, čo pošle najviac hlasov, môžu stavať garáž pre novú Škodu Octavia :-)
Mladučká Martina Šindlerová, aspoň podľa mňa, totálne odpálkovala ostatných súťažiacich svojím heroickým výkonom v skladbe My Way. Vždy som myslel, že originálnym autorom je Frank Sinatra, ale, keďže (ako práve pozerám na nete) toto bol večer v štýle Elvisa a Beatlesu, bude elegán Frank nakoniec len obyčajný plagiátor :-). Martina totálne v tom najlepšom slova zmysle šokovala i porotu, dokonca i večne kritického Haberu. Žiaľ, ako som už písal pred časom, finále Superstar nie je o speve, ale o show, ktorú súťažiaci urobia. Veď i preto vypadli medzi poslednými extravagantný Mikla a podivín Jaroš. Chvalabohu.
Ako vidno, Superstar pobláznila i mňa, keď som jej venoval celú tému aktualizácie. Áno, dá sa na to pozrieť - čo ale zase nie je v slabej konkurencii ostatných televíznych šou-programov tohto typu žiadna extra veľká výhra. Ale verte mi, že nepatrím medzi tých, ktorí sú ochotní kvôli vstupenke (obyčajnej vstupenke na obyčajnú karaoke šou) vysoliť i dvadsať litrov, resp. vyzliecť sa pre Nový Čas. A aby ste vedeli, aj tak budem o dva týždne, kedy bude toto hudobné šialenstvo pokračovať ďalším kolom, na pive pri živom koncerte kamaráta, ktorý by svojím hlasovým fondom všetkých súťažiacich i s porotou poslal do druhej divízie. O ňom však až niekedy nabudúce, ako aj o ostatných témach, ktorých prítomnosť mi narúša pokojnú existenciu. 
Ak ste si všimli, že po dlhej dobe som ani slovkom nespomenul prácu, vedzte, že v tom bol úmysel. Tak. Príjemný nový týždeň a vlastne i celú jar vám praje !

Pokračovanie...