Nie je celkom jasné, čo chcel Milo Hlaváček svojím článkom dosiahnuť, hovoril však niečo v tom zmysle, že ide o reklamu osobnosti mojej. Zjavil sa v kancelárii, kde som v tej chvíli simuloval pracovnú činnosť, vytiahol ma do bufetu, kde ma spacifikoval jedným Martinerom a takto, zjavne nechápajúceho situáciu, ma v priestoroch firemnej tmavej komory, naveky zväčšnil svojim digitálnym Olympusom. Môj výraz na fotke ostatne svedčí i o ďalšej, priznám sa, nelichotivej skutočnosti - NIE SOM ABSOLÚTNE FOTOGENICKÝ. Zostáva mi len veriť, že realita je radostnejšia.
Čo sa týka obsahovej stránky článku, našťastie mi ho veľmi nezmenil, dokonca i otázky a úvod sú skutočne z jeho pera, hoci momentálne ma mrzí, že som nepísal trochu hovorovejším štýlom. Išlo predsa o rozhovor, nie sloh. I tak si ale myslím, že v banskobystrickom regióne je nespočetne veľa športovcov, ktorí by si takmer celostránkový článok zaslúžili oveľa viac. O tom som však už možnosť rozhodnúť nemal...

Našťastie, banskobystrický Večerník vychádza v náklade len okolo 1000 kusov, takže nemyslím, že by táto samoľúba kompozícia spôsobila v tomto regióne nejaký výraznejší rozruch. Ale ak v banskobystrických i zvolenských uliciach stretnete dvojmetrového ozembucha v komplete Adidasu vietnamskej výroby so šiltovkou posunutou až ku koreňu nosa, vedzte, že to určite nie som ja. A autogramy zásadne nedávam :-)