Cesta do Ameriky

- Prečo chodí otec všade s tým zápisníkom?
- Píše si denník, ktorý potom prepíše do cestopisu.
- Ale veď no, načo si to píše, to si nevie zapamätať, tak ako ja?!

V čase, kedy som ja v mojom US-TOUR 2004 (cestopise z USA) zamrznutý niekde v polovici, čo si neviem pospomínať na polovicu zážitkov, má môj otec už dávno ten svoj napísaný. Keďže jeho pobyt v USA sa s tým mojím prekrýval len jeden spoločný týždeň a v ostatnom čase zažil toho nespočetne viac, usúdil som, po vzájomnej dohode, zverejniť na svojom webe úžasný literárny útvar, ktorý zosnoval počas mesiaca do skromných poznámok i po príchode do rodného kraja prepísal do nasledujúceho pútavého čítania. (www.hemendex.sk - 22.03.2005)
(Text cestopisu písal môj otec, Fotky z Floridy i textové bludy k nim sú zase z mojej produkcie. Hemendex)

Byť v Amerike je snom mnohých ľudí. Keby som sa spýtal sám seba, či to platí aj o mne, neviem akú odpoveď by som si dal. Za totalitného systému som nenávidel všetko, čo súviselo s Ruskom, vlastne Sovietským zväzom. Po „revolúcii“ v 1989 roku som, ako väčšina ľudí prežíval určitú eufóriu, ale zároveň s rozpakmi očakával, čo tieto zmeny prinesú. Skôr som neveril, že sa niečo podstatné zmení. Mal som pravdu, dokonca často si teraz v duchu opakujem, že by bolo azda lepšie, keby k žiadnej zmene nebolo došlo. Zásadne sa však zmenil môj postoj k západným štátom najmä USA. Ich invázna politika s často neoprávnenými zásahmi do vnútorných záležitostí niektorých štátov ma presvedčila, že politika megalománskych štátov nemá nič spoločné s demokraciou, o ktorej tak blahosklonne informujú, že je v ich krajine najdokonalejšia.

Erik, ktorý už druhý rok žije v USA, kde sa oženil, nás vytrvalo pozýval do tejto „zasľúbenej“ krajiny. Priznám sa, že mi toto pozvanie imponovalo, ale na strane druhej som sa vzhľadom na už spomínané príčiny na túto cestu vôbec netešil. Keď som o.i. dostával informácie, čo všetko treba vybaviť, aby ma „milostiví páni“ do Ameriky pustili, ešte menej som pociťoval chuť cestovať. Keď sa blížil plánovaný pobyt (v druhej dekáde septembra) a keď sa o našu cestu stále vehementnejšie začal zaujímať aj Erik, rozhodli sme sa aj s mamkou, že to teda skúsime. Z informačného listu, ktorý nám cez internet poskytol Marek, sme sa dozvedeli, že na vybavenie víz potrebujeme, cestovný pas, ktorý sme si museli obidvaja vybaviť, lebo nám v júli končila platnosť starých pasov. To sme absolvovali celkom v pohode. Čo nás ale čakalo ďalej, to už dalo zabrať. Potvrdenia ako výpis majetkových nehnuteľností (v Žarnovici), potvrdenie od zamestnávateľa, že som riadne zamestnaný a že nehodlám emigrovať, vybavenú letenku na plánovanú cestu (v CKM B.Bystrica), výpis z účtov v Slovenskej sporiteľni sme postupne s menšími, alebo väčšími problémami nakoniec získali. Po tomto všetkom sme zaplatili po 100 US a čakali na deň, kedy sme boli pozvaní na americkú ambasádu do Bratislavy. To, čoho sme sa najviac obávali prebehlo veľmi rýchlo a bezbolestne. V priebehu približne hodiny sme s prekvapením, že máme vybavené víza na 10 rokov opustili ambasádu a cez Záhorie (Kamenný mlyn) pokračovali do Zvolena. Tým sa skončila prvá etapa našej pripravovanej cesty, po ktorej sme sa vrátili k akejsi letargii, ktorá spočívala v absolútnom nezáujme o túto cestu. Prebudili sme sa až potom, keď začal Erik vybavovať letenky. Na poslednú chviľu sa rozhodol na naše naliehanie ísť do Ameriky aj Martin, ktorý bez problémov všetky náležitosti na pobyt vybavil v rekordne krátkom čase. Letenky poslal Erik leteckou poštou. Martin dva týždne pred nami z Bratislavy do Prahy vlakom, z Prahy cez Frankfurt (transfer) do Bostonu a odtiaľ s Erikom do Provinstownu.

1.deň (piatok 17. septembra) – Náš let bol objednaný na 17. septembra, deň pred mojimi narodeninami, zo Schwechatu leteckou spoločnosťou Austrian do Milána (let trval 1 a ½ hodiny a odtiaľ leteckou spoločnosťou Alitalia do Miami. Trasa letu viedla cez Alpy (krásny pohľad z vtáčej perspektívy na mohutné horstvo), ďalej ponad Francúzsko (Vichy, Nantes), ponad Atlantický oceán, nad Bermudami a Bahamskými ostrovmi, do cieľa nášho letu, do Miami. Leteli sme vo výške 10.400 m, rýhlosťou okolo 900 km.h^-1,na trase s dĺžkou takmer 8.000 km. Let trval necelých 11 hodín a priznám sa, že som prežíval veľkú radosť, keď lietadlo rolovalo na miamskom letisku. Privítalo nás veľmi teplé, vlhké až dusné slnečné počasie. Z vstupných prehliadok sme absolvovali odtlačky prstov, pasové kontroly, prechádzali sme presvecovými zariadeniami a s obavami sme očakávali prehliadku batožín, v ktorých sme rafinovaným spôsobom ukrývali potraviny (klobásu, bryndzu, slaninu a pre Kristínu niekoľko jogurtov). Avizovaná prehliadka nás čakala po prevzatí batožiny, ktorú sme obdržali v plnom počte (2 cestovné tašky a 1 ruksak). Pracovníkov kontroly sme tak zbalamutili našou ľúbozvučnou angličtinou, že po chvíľke len mávli rukou a poslali nás ďalej. Vo výstupnej hale s množstvom cestujúcich sme márne hľadali Erika, ten si nechal na nás viac času a až po 20 minútach, s jeho typickým úsmevom na tvári, sa aj s Martinom objavil pred nami. Spadol nám posledný kameň zo srdca a cestovanie na vlastnú päsť sme úspešne skončili. Cesta autom (Mazda) do South Beach viedla mestom Miami bez problémov. Okolie vnímame len matne, vyplýva to zrejme z únavy z cesty. Niekoľko krásnych vysokých budov, veľa áut, palmy a úmorné teplo, na to si s odstupom času spomínam najviac. V byte na Jefferson St. vchádzame do studenej, Martinom klimatizovanej obývačky. Prvé kroky vedú do kúpeľne, potom vybaliť rýchlo potraviny. Všetky, okrem 5 jogurtov, prežili dlhú cestu bez ujmy na zdraví. Po 2 hodinách odchádzame na pláž, vzdialenú od Erikovho bydliska cca 20 minút. Pláž obrovská, okolo pláže množstvo krásnych hotelov, medzi jeden z najkrajších patrí aj Ritz, kde pracuje Erik. Voda je čistá a veľmi teplá, stále mám pocit, akoby tiekla z teplého vodovodného kohútika. Večer o 9 pm unavení, ale spokojní zaspávame. Tak končí 1. deň nášho pobytu za veľkou mlákou.

1. Židovská milionárska štvrť na Miami
2. Medvedík americký, či čo to bolo, striehne na svoju korisť - zbytky po turistoch
3. Rodina na stanovačke - ta umelohmotná fľaša na zemi je nefalšovaná domáca slivka
4. Mama, Erik a otec - diskusia nad mapou USA, že kam zajtra na výlet

2.deň (sobota 18. septembra) – Zobúdzame sa po 9. hodine ráno, čo vzhľadom na prežitý predchádzajúci deň nie je nič výnimočné. Výnimočné je ale to, že po 66 rokoch prežívam prvé narodeniny v zahraničí, a to ešte k tomu v Amerike. Takým tichým spôsobom túto udalosť pripomínam aj ostatným (mamke, Erikovi a Martinovi). Stoly sa neprehýňajú, pod dobrotami, chýba tradičný podnos s množstvom alkoholu. Potešil ma darček od Erika prívesok-gorale z Thajska, Martin už v zmysle tradície mi ponúka plechovicu piva (tradične som bol nepripravený na Tvoje narodeniny, otec - pozn. Martina). Ďalší program dňa je rozvrhnutý do dvoch etáp. V tej prvej sa oboznamujeme s mestom, prechádzame najfrekventovanejšími časťami South Beach s množstvom obchodov, krámikov, krásne sú palmové stromoradia, v ktorých z korún paliem sa ozýva prenikavý škrekot papagájov. Je veľmi teplo (podľa ukazovateľa na veži jedného z hotelov kolíšu hodnoty okolo 90 F čo je cez 32 ^oC). Poobbede odchádzame na výlet do Key Biscay, do štátneho parku, ktorý sa nachádza na predmesti Miami a je výletným a rekreačným miestom pre obyvateľov mesta. O programe sa dozvedám až na mieste, budeme grilovať a kúpať sa. Pri príprave jedla (šalát a hamburger), ktoré zabezpečuje Erik a asistuje mu Martin nás pozorujú medvedíky (mývaly) pravdepodobne medvedík americký (Procyon carnyowns), ktoré, napriek svojmu nie práve najkrajšiemu vzhľadu, pôsobia na mňa celkom príjemne a priateľsky. Leguáni, ktoré ako introdukované v tomto parku žijú, sa nám nepodarilo vidieť. Kúpanie na blízkej pláži je veľmi príjemné, voda podobne ako prvý deň veľmi teplá. Večer už za tmy sa vraciame domov. Až teraz, keď je mesto osvietené vidieť jeho krásu, impozantné do neba sa týčiace budovy, množstvo parkov so sýto zelenými trávnikmi, prístav s mohutnými oceánskymi loďami a na ostrovčeku, ktorý hýri pestrými farbami dominuje milionárska štvrť s prekrásnymi vilami.

3. deň (nedeľa 19. septembra) – Predpoludnie sa rozhodujeme stráviť na pláži. Blížiace sa husté oblaky neveštia nič dobré a keď sa postupne z pláže vytrácajú aj ľudia, búrka nás pravdepodobne neminie. Prichádza zhruba po polhodine, ale ako rýchlo prišla, tak rýchlo sa poponáhľala aj pláž opustiť. Ešte naplno vychutnávame teplou vodu Atlantiku, aby sme podľa plánu o 2 hod. popoludní začali s prípravou na dvojdňový výlet na sériu ostrovov nachádzajúcich sa na najjužnejšej časti USA. Cestou sa zastavujeme v obrovskom obchodnom dome, v ktorom Erik kúpou stanu a jednej nafukovacej dvojpostele doplňuje potrebné veci pre plánované stanovanie. Do štátneho parku Bahia Honda, ktorý je prvou zastávkou na našej dvojdňovej ceste, prichádzame večer. V tme, za pomoci svetla z reflektorov auta staviame stany a bojujeme s komármi, ktoré, ako vidíme, ale najmä cítime, obývajú aj tento kontinent. Nepomáha nič, len použiť repelent. V tejto súvislosti ma napadá, že by aj pre tento nepríjemný a dotieravý hmyz mali platiť víza, bolo by ich určite menej. Je teplo a dusno, ešte pred spaním na ražni opekáme kura a mleté mäso, aby sa nepokazilo. Dopíjame slivovicu zo Slovenska a po 23. hodine sa ukladáme k spánku. Nebudí nás ani nočná búrka, ktorá sa cez noc prehnala ponad naše stany (by som sa čudoval, po tej slivke, pozn. Martina).

1. Hotel Ritz priamo pri pláži Miami Beach, kde pracuje Erik ako masér
2. Miami Beach
3. Autor článku v stave vrcholného blaha
4. Miami Beach. V dome vľavo býva Erik a chvíľu i my :)

4. deň ( pondelok 20. septembra) – Po výdatných raňajkách (pečené kura a mäso, mlieko) hurá na pláž. Po búrke je voda značne znečistená riasami. Celkovo je na pláži, ktorú sme navštívili veľa rias a tak sa viac menej len prechádzame, alebo váľame v teplej vode. Cesta do Key Westu, mesta na najjužnejšom mieste v USA, vedie cestou a mostami, ktoré spájajú jednotlivé ostrovy, väčšinou zarastenou krajinou s výnimkou usadlostí, v ktorých tiež badať, že turistická sezóna ešte len príde, sa ocitáme v prekrásnom mestečku na pobreží mora. Na peknej pláži, priamo v meste využívame pekné počasie na kúpanie a ja na chvíľu v susediacom parku zaháňam únavu z cestovania krátkym spánkom. Prehliadku mesta sme začali návštevou Hemingwayovho domu. Pri prechádzke domom, v ktorom je množstvo dokumentov z jeho života, som si pripomenul niektoré z príbehov v jeho knihách, ktoré patrili medzi moje najobľúbenejšie. Prekrásna záhrada s množstvom exotických druhov drevín, krov, nádherných kvetov a bazénom, veľký počet mačiek viacerých rás, ktoré aj počas jeho pôsobenia na Key Weste boli jeho spoločníčkami, sú jedným z prejavov jeho lásky k prírode a zvieratám, ktoré tak neopakovateľne dokázal preniesť na papier. Key West je typickým turistickým mestom, s množstvom atraktívnych hotelov, butikov, kaviarní, budov so zaujímavou architektúrou. Aj keď sme sa rozhodli vrátiť sa večer do Miami, chceli sme využiť príležitosť a pozrieť si západ Slnka, ktorý patrí v tomto meste za jednu z atrakcií. Prečo, to sme zistili až na mieste, z ktorého sa západ Slnka pozoruje. Nachádza sa v blízkosti námestia, kde sa sústreďuje a prebiehajú najväčšíe atrakcie práve v tomto čase. Žongléri, pouliční kúzelníci, vykladači kariet, ale najmä hudobníci a speváci predvádzajú svoje umenie. Nás zaujal čierny spevák, ktorý s gitarou a harmonikou spieval aj nám známe evergreeny. Neodolal ani Erik a kúpil nám jeho CD aj s jeho podpisom (Mustafa). Západu Slnka sme sa nedočkali, na príčine boli oblaky, ktoré sa objavili na oblohe tesne pred jeho západom. Neľutovali sme, zážitok z pobytu v Key Weste bol veľký. Podrobne sme si ho mali možnosť rozobrať a zhodnotiť v priebehu našej takmer 150 míľ dlhej cesty do Miami, kde sme dorazili neskoro večer (po 24 . hodine).

1. Erik, otec a Martin v jednom z mnohých parkov Key Westu
2. Hemingwayova pracovňa v dome, v ktorom je teraz jeho múzeum
3. Mustafa, ktorého CD máme doma, v plnom nasadení
4. Údajne najkrajší zápas slnka na svete je tu, žiaľ, nám ho zakryli nevychované oblaky

5. deň (utorok 21. septembra) – Sme na Floride, v tesnej blízkosti Atlantiku, počasie je slnečné, teplota okolo 90 F, vzdušná vlhkosť nad 60 %, kritéria ideálne na pobyt na pláži pri mori. Neskoré vstávanie (po 9. hodine), raňajky a čo ja viem ešte čo, ale k moru vyrážame až o 11. hod., čo je podľa lekárov „najideálnejší začiatok“ na pobyt vo voľnej prírode, morskú pláž nevynímajúc. Pod priamym slnečným žiarením, ale za častého čľapkania sa v morskej vode (inak sa to nedá vydržať), trpíme toto opekanie do 15. hod., kedy je ohlásený odchod na obed, ktorý podľa miestnych tamtamov (Erikov mobil) pripravuje Kristína. Po trápení sa na slnku (aspoň ja to tak cítim) na jedlo takmer nemyslím(e), ale tešíme sa na stretnutie s Kristínou, ktorá sa má dnes vrátiť z New Yorku. Víta nás v kuchyni, v plnej permanencii s prípravou obeda. Obed na americký spôsob, mäso so zeleninou a šalátom, bez polievky. V dnešnom programe nás čaká prvá párty, veľmi často sa opakujúce slovo, ktoré sa počas nášho pobytu v rozhovoroch často skloňuje. Ide o stretnutia na báze spoločenskej akcie s pohostením v prírode, v reštaurácii, doma, alebo na inom mieste. Pozvaní sme Kristíninou priateľkou Debi. Party sa koná na nádvorí veľkého obytného domu, v ktorom Debi býva. Že sa jedná o jednu z významných a zrejme aj častých aktivít tohto druhu, svedčí aj vybavenie nádvoria. Sú tu akési bloky, so stoličkami a stolmi, grilovacie a na pečenie vybavené pulty, bazén s čistou a teplou vodou, vírivka a, v prípade spoločenskej únavy, aj možnosť oddychu na lehátkach. Party má jednoduchý program, po predstavení sa s hosťami, niečo popíjame, väčšinou sú to nealkoholické nápoje, pivo, v našom prípade sa objavilo aj víno. Hostiteľka, resp. ňou poverená osoba zatiaľ pripravuje jedlo, po šalátoch prichádza na stoly mleté pečené mäso, klobásky. Spôsob samoobsluhy nebol pre nás výhodný, nebyť Erika ani by sme nevedeli, čo sa na tých grilovacích pultoch pripravovalo. Martin zaváhal a len cestou domov sa aspoň čo to dozvedel o čo prišiel. Relatívne hladní (ja nie), ale triezvi, sme odmietli cestu domov autom a krásnou, cca ½ hodinovou prechádzkou, sme zavŕšili už piaty deň pobytu na Floride.

1. Mamka, Ero a otec pri západe slnka (za kvalitu fotky sa ospravedlňuje jej autor - Martin)
2. Cesta na Kew West bola sprevádzaná lejakom spôsobeným okrajom hurikánu
3. Mestečko Key West
4. Párty u Weby a celá rodina pokope (okrem Mareka, ktorý bol v štáte Massachussets)

6. deň (streda 22. septembra) – Ráno som objavil dve prázdne fľaše od vodky a whisky, ku ktorým sa nakoniec priznali Erik s Martinom. Opäť som sa presvedčil, že neradno ísť skoro spať, prichádzam o veľa krásnych chvíľ a pôžitkov. Martin dnes odchádza domov, veľmi nás to bolí a bojím sa ako to bude znášať naša mamka. Čaká ho dlhá cesta z Miami do Bostonu, odtiaľ do Franfurktu, potom do Prahy a ešte vlakom do Bratislavy. V Bratislave prespí a v piatok do Zvolena. Šťastnú cestu.
Cestou z letiska nás sprevádzal vytrvalý dážď. Cestou sme sa zastavili, pokiaľ sa dobre pamätám, na 86. street, kde sme v katolíckom kostole pobudli približne štvrťhodinu pri vystavenej sviatosti oltárnej. Konečne sa splnili niekoľkonásobne opakované prosby a priania mamky navštíviť kostol. Zostatok dňa sme strávili doma, už sme potrebovali trochu oddychu v prostredí izolovanom od ľudí a mestského hluku.

7. deň (štvrtok 23. septembra) – Celý deň trávime v meste pobytu (South Beach). Okrem kúpania v mori, prechádzame mestom, sem tam nakukneme do obchodov a večer pri príležitosti príchodu Kristíny sa podujímam pripraviť bryndzové halušky. Príprava trvá takmer dve hodiny, na elektrickom sporáku sa voda pomaly prevára. Nám chutia, Kristína je pri ich hodnotení veľmi opatrná, skôr by som povedal, že jej až tak veľmi nechutia.

8. deň (piatok 24. septembra) – Deň začíname večeradlom s mamkou a typicky americkými raňajkami (ovsené vločky s banánmi a jogurtom). Deň trávime na pláži, počasie je prevažne polooblačné, so silným vetrom, ešte stále teplo (okolo 90 ^oF), more nepokojné, s veľkými vlnami, kúpanie však veľmi príjemné. Po 17. hod. odchádzame cez pláž na miesto, kde mal Erik v novembri 2003 svadbu. Spomíname a pripomíname si túto dôležitú životnú udalosť, ktorú Erik s Kristínou začali na tomto krásnom mieste, v blízkosti mora, medzi palmami susediacimi s mohutnými hotelmi. Z tohto miesta je krásny výhľad aj na prístav, z ktorého vidíme vychádzať veľké oceánske osobné, ale aj nákladné lode. Domov odchádzame po Washington Avenue, jednou z najväčších a najkrajších ulíc. Je široká, veľmi dlhá, po oboch stranách lemovaná nádhernými parkami, s pestrofarebnou zeleňou (palmy, husté a sviežozelené trávniky), exkluzívnymi hotelmi, vilkami, obchodmi a krámikmi. Večer Erik objednáva v blízkom Papa John´s pizzu, ktorá po celodennom pobyte pri mori a dlhej prechádzke mestom, vo veľmi krátkom čase mizne v útrobách nášho bruška.

9. deň (sobota 25. septembra ) – Noc je dlhá, mamka v obave, aby sme nezmeškali sv. omšu v kostole sv. Františka zo Salve, ktorý je vzdialený približne 20. minút od nášho bydliska, sa každú hodinu informuje o postupujúcom čase. Sv. omša prebieha za prítomnosti niekoľkých starších žien a pár chlapov, medzi ktorých patrím aj ja. Malú účasť odôvodňujeme aj situáciou, ktorá vyplýva z predpokladaného príchodu hurikána Jeanne. V televízii, v rozhlase, na ulici, v reštauráciách a všade, kde sa stretávame s ľuďmi sa o hurikáne diskutuje. Aj my sa postupne dostávame do kolobehu týchto udalostí a s očakávaním, ako si hurikán bude počínať prežívame deň. Nič mimoriadneho sa zatiaľ nedeje a tak prečo nevyužiť prítomnosť mora a krásnej pláže a tak hej sa k moru. Aj tu sa hlási jeho príchod, vlny sú čoraz väčšie a vietor začína prudšie fúkať. Napriek tomu je kúpanie veľmi príjemné, kolísanie vo vlnách stále evidentnejšie. Z pohody kúpania nás preberá miestna polícia, ktorá vzhľadom na výnimočný stav, ktorý je vyhlásený na Floride vyháňa všetkých z mora, aj keď nás tam veľa nie je. Cestou domov nás sprievádza dážď a silný vietor. Zo správ z TV sa dozvedáme, že hurikán Jeanne sa blíži od Bermúd k Floride. My sme sa už zakonzervovali v byte a očakávame, ako sa to všetko ďalej vyvinie.

10. deň (nedeľa 26. septembra) – Noc s prudkými nárazmi vetra a dažďom. Po 8. hodine ráno badať zmenu k lepšiemu, vietor sa postupne utišuje a dážď prestáva. Na uliciach sa prebúdza život, ľudia už vedia, že najhoršie už pominulo. Obišlo sa to bez väčších problémov, hurikán však ešte neskončil a zúri niekoľko míl na sever, okolo Palma Beach. Naša prvá cesta vedie na obedňajšiu sv. omšu, ktorá je v španielskom jazyku. Po sv. omši nás nohy automaticky privádzajú na pláž, cez ktorú len prechádzame a pokračujeme domov. Ostatok dňa trávime doma, počasie je ešte stále pod vplyvom hurikánu, duje silný vietor a s menšími prestávkami aj prší. Večer sa na oblohe objavuje v plnej paráde mesiac v splne a tak s Erikom neváhame a v rozbúrenom mori relaxujeme a vydávame zo seba nahromadenú energiu, ktorú sme počas dňa nadobudli. Budeme ju potrebovať, v budúcich dňoch, aj keď ešte stále nevieme, čo nás čaká, máme absolvovať dlhšie trvajúci výlet po južných štátoch USA.

11. deň (pondelok 27. septembra) – Vstávam o 7.45, nič nenasvedčuje, čoby malo predchádzať mojej predstave o pripravovanej ceste. Po 9. hod. nastáva čulý ruch, prebudila sa aj Kristína, balenie naberá na razancii, tašky, vaky, ruksaky sa rýchlo zapĺňajú, znamená to, že sa na dlhší čas vzdialime z Miami Beach. Hodina „H“ prichádza o 11.30 a.m., s plno, nie plno, ale prepchato naloženým osobným autom značky Mazda štartujeme na dlho očakávanú turisticko-poznávaciu cestu.
Prvá zastávka - Ft. Lauderdale, krásne výletné mesto, s množstvom miest, kde možno stráviť a prežiť dovolenku v tom najlepšom slova zmysle. Nám, skromným, ale o to vďačnejším Slovákom, stačí aj krátky (4-hodinový) pobyt pri mori. Doterajší pobyt pri mori, ktorý sa nám, vzhľadom na našu radosť z kúpania, ktoré bolo tohto roku na Slovensku veľmi skúpe, ešte stále nestačí a aj preto ho prežívame veľmi intenzívne, väčšinou kolembajúc sa vo vlnách Atlantického oceánu.
Ďalšia cesta vedie do mesta Orlando, kde sme dorazili po 22. hod. Ubytovanie v krásnom prostredí rodinných domov, v uzavretom priestore, ktorý je súčasťou komplexu viacerých domov, s príslušenstvom (športové ihriská, plavecký bazén s teplou vodou a vírivkou, posilňovňa, priestorné nádvoria a parky) je našim ďalším domovom. Pôvodný plán, podľa ktorého sme mali na našej ceste pokračovať na druhý deň, sa v dôsledku ochorenia Kristíny mení. Kristinína sestra, u ktorej bývame, zariaďuje na druhý deň náhradný program, návštevu zábavného parku Universal.

12. deň (utorok 28. septembra) – Návšteva zábavného parku Universal. Veľkolepé a monumentálne dielo s množstvom zábavných atrakcií. Z nich absolvujeme pobyt v pomyslenom meste so Spider-manom. Nasleduje plavba v Jurrasic parku, loďkou po kanáli, z brehu ktorého na nás vystrkujú hlavy a zavýjajú obludy z obdobia dinosaurov. Plavba končí prudkým pádom loďky do kanála a sprchou z okolitých stromov. Známy rozprávkový príbeh o Sindbabovi, námorníkovi s podivuhodnými osudmi z rozprávky Tisíc a jednej noci, v perfektnom prevedení hercov, s nádhernou výpravou a v prekrásne vytvorenom rozprávkovom prostredí, zanechalo v nás nezabudnuteľný dojem. Pobyt v parku pokračuje návštevou v Draculovom zámku. Prechádzame úzkymi a tmavými koridormi, z kútov na nás striehnu všakové potvory. Na konci prechádzky na nás čaká vláčik, ktorým máme absolvovať jazdu na koľajovej dráhe, ktorej tvar pripomína dlhého a rôzne poskrúcaného hada. Je to strastiplná jazda, ešte dobre, že sme pripútaní, v opačnom prípade by sme skončili niekde v atmosfére, vo vode, alebo medzi ľuďmi v zábavnom parku. Polomŕtví, ale šťastní, že túto smrteľnú jazdu máme už za sebou, končíme pobyt v parku. Večer trávime v reštaurácii so samobsluhou. Výber jedál presahuje naše možnosti ochutnať z každého jedla čo len odrobinku. Aj keď sa sliny zbiehajú už pri pohľade na pripravené špeciality, opäť sa presvedčujem, že moja potravinová schránka nedokáže toho veľa prijať a tak aspoň nech sa oči popasú, majiteľ reštaurácie na mne určite neprerobil. Napriek tomu odchádzam z reštaurácie ako napuchnutý hroch. Noc je strašná, prevaľovanie z boka na bok, častá návšteva restromu a rána nie a nie sa dočkať.

13. deň (streda 29. septembra) – Dnešný deň, aspoň jeho dopoludnie trávime v areáli bytu Kristininej sestry, v krásnom parkovom prostredí, pri bazéne, kde striedame pobyt na lehátku s knihou Paríž od E. Zolu, s kúpaním v 20 metrovom bazáne. Pred obedom sa zjavuje Erik, aby vykonal svoju každodennú povinnosť - 1 a pol hodinové cvičenie v prevedení jógy. Kristina sa zdržuje v byte, po astmatickom záchvate z prechádzajúceho dňa odporúčame takúto kúru. V popoludňajšéch hodinách sa alternatívne rozhodujeme pre zábavný park. V porovnaní s Universalom je chudobnejší na atrakcie, skôr zameraný na podobné tým našim (autodráhy, kolotoče). Večer zostávame v byte, pripravujeme sa na zajtrajšiu cestu smerom na západ.

14. deň (štvrtok 30. septembra) – Hodina H 9. a.m. a Mazda sa vydáva na cestu smerom cez Ocalu do Panama City. Diaľnica lemovaná po oboch stranách listnatými a ihličnatými druhmi drevín, lúkami, na ktorých sa týčia farmy s hovädzím dobytkom a koňmi, ale bez cowboyov. Z Ocaly diaľnicou č. 10 cez Gainesville, Lake City, prichádzame do Tallahassee, kde prerušujeme cestu a v obrovskom hypermarkete, väčšinou s potravinárskym tovarom, nakupujeme polotovary pre večeru. Výber obrovský, potraviny, najmä ovocie a zelenina, ako z rozprávky. Len, či je aj taká zdravá, ako tá moja, aj keď nie taká krásna, vypestovaná na chalupe v Novej Bani. Čím viac sa blížime k Panama City, pribúda obydlí z karavanov a drevených, prízemných, často dosť ošarpaných a zanedbaných domčekov. Chudobnejšie prostredie cítiť aj vo väčších usadlostiach, ktoré pôsobia ako periférne kolónie prevažne z drevených domov. Okolo 17. hod. prichádzame do Panama City, mesta ktoré sa diametrálne líši od Miami. Väčšinou sú to prízemné, alebo 1 až 2-poschodové murované domy, striedajú sa skromnejšie s vilkami, ktorých majitelia určite netrpia núdzou. Za mestom vchádzame do miestneho parku, kde nás čaká noc, ktorú hodláme stráviť v stane. Po dlhšom blúdení sa konečne rozhodujeme pre miesto v tesnej blízkosti zátoky. Na prítomnosť nenávidených komárov sme si už zvykli a zdá sa aj oni, ako by sme už neboli pre nich pochúťkou, sporadicky sa na našich telách objavujú len tie najnenažranejšíe. Pred stavbou stanov navštívime blízku pláž, ktorá nás víta krásnym bielym pieskom. V priezračnej, teplej morskej vode sa kúpeme a obdivujeme veľké kraby, ktoré nám robia sprievodcov v jednej zo zátok. Využívam dôveru jedného z nich a zdá sa, že aj on akoby mal radosť z nášho pobytu v mieste stretnutia. Podarilo sa mi ho chytiť, ale z opätovanej lásky k tomuto morskému tvoru ho púšťam späť do mora. Stavanie stanu sa už tradične pretiahlo do večerných hodín, večera (hamburger, klobása) je pripravená po 20. hod. a o 23.00 hod. sa ukladáme k spánku.

15. deň (piatok 1. októbra) - Nový mesiac začínam neočakávaným pohľadom na východ Slnka. Som rád, že moje skoré vstávanie odmenil Spasiteľ a poskytol mi možnosť uvidieť túto krásu. Kým ostatní spia, absolvujem hygienickú očistu v zariadení, ktoré v porovnaní s podobnými u nás sa líši vo všetkých parametroch, prekypujúcou čistotou, nepoškodeným zariadením, pračkou a sušičkou, v ktorých za 1 US možno vyprať a vysušiť prádlo. Automat na chladené nápoje je dalším príkladom, ako by to malo v takomto rekreačnom zariadení fungovať aj u nás. Dym z ohňa v krbe, ktorý som založil prebúdil aj ostatných členov našej výpravy a tak je na rade príprava raňajok. Zodpovednosť a prípravu preberá na seba Kristína. V rekordnom čase je na stole omeleta s mäsom z konzervy a čaj. Priznám sa, že po dlhšom čase má jedlo charakter a chuť blízku slovenskej gastronómii. Dôkazom je aj tá skutočnosť, že je prvý piatok v mesiaci a mamka sa omeletou s mäsom dlávi spoločne s nami. Po raňajkách odchádzame na pláž. Cestou sa zastavujeme v rezervácii, kde by mali prebývať aligátory. Na doporučenom chodníku, z ktorého ostražite pozorujeme, kedy sa na nás z okolo prítomnej močaristej vody vyrúti aligátor, stretávame veľkú korytnačku, ktorú zo strachu, aby na chodníku nedošla k úrazu, beriem do ruky a opatrene odnášam do bezpečia. Pobyt pri mori, okrem plávania, venujeme aj chytaniu krabov. Je ich neúrekom, približne 15 najväčších vyberá Kristína k príprave na obed. Priznám sa, predstavoval som si, že chuť krabieho mäsa je lepšia, nevadí, skúsil som aj tento druh potravy.
Po obede sa vydávame na ďalšiu cestu. Postupujeme preukazne pomalšie, pretože sme sa dostali do oblasti rozsiahlej rekonštrukcie a výstavby cestnej komunikácie. Množstvo obchádzok s častými obmedzeniami rýchlosti a zastávkami pri semaforoch znamená, že hranicou do štátu Alabama prechádzame o 21.45 hod. V moteli, v meste Daphne niekoľko míl od Pensacoly, v izbe s dvomi širokými posteľami, televízorom, chladničkou a už neodmysliteľnou klimatizáciou, absolvujeme ďalšiu noc na našej ceste.

16. deň (sobota 2. októbra) – Z motela odchádzame o 10.00 hod a už po hodine prechádzame hranicou do štátu Missisipi a po zhruba 1 a ½ hod. do štátu Lousiana. Krajinný ráz podobný z predchádzajúcich dní, vedľa ciest malé drevené domčeky, alebo zhluky kočujúcich karavánov. Veľa domov je poškodených, pravdepodobne po nejakej živelnej pohrome (hurikány). Pred nami sa objavuje náš dnešný cieľ – New Orleans. Pri akejkoľvek spomienke na toto mesto sa mi okamžite vybaví film Synkopy, s nádhernou hudbou, džesom. V tomto duchu vnímam aj príchod do tohto mesta. Spočiatku malé prízemné domy sa postupne menia na stále vyššie a vyššie a v centre mesta je to už typická sieť vysokých moderných budov, väčšinou hotelov, bánk, administratívnych budov a zábavných komplexov. Prechádzame celým mestom a na periférii mesta v skromnom hoteli si zabezpečujeme pobyt do budúceho dňa. Siesta v podobe popoludňajšieho spánku, po doterajších náročných dňoch na cestách a nie najpohodlnejšom spánku v stane a moteloch bol, ako sa neskôr ukázalo, tým najlepším spôsobom rehabilitácie, aby sme v zdraví prežili zbytok dňa. Po tvrdom spánku, ale ešte stále nie v stave plnej pohotovosti, o 16.00 hod. vyrážame do mesta. Relatívne krátky čas (asi 1 hodinu) potrebujeme na zaparkovanie nášho doteraz spoľahlivého dopravného prostriedku. Prvá cesta vedie do neďalekého osobného prístavu na rieke Missisippi. Stojím pred ďalším z vysnívaných divov , ktorý som chcel vidieť už od detských rokov. Široké koryto s množstvom lodí, prevažne osobných. Na brehu s početnými hotelmi, reštauráciami a zábavnými podnikmi, medzi ktorými a v útrobách ich priestorov migruje veľa, veľa turistov, z malej reštaurácie sa ozýva hudba, ktorú som si v súvislosti s New Orleansom najviac obľúbil a na vlastné uši chcel vypočuť. Živá kapela s typickým, originálnym, už spomínaným tradičným new-orleánskym džezom. V spoločnosti kotviacich, ale aj plávajúcich lodí, pri tónoch krásnej hudby prežívame viac ako 2 hodinový pobyt na tomto prekrásnom mieste. V sprievode davu turistov opúšťame prístav a kľukatými uličkami sa postupne dostávame na námestičko, na ktorom tróni rímsko-katolický kostol. Mamka je vo svojom živle, z tváre, ktorá žiari, a na ktorej vidieť jej príslovečnú radosť, už viem, že pravdepodobne podľa vysokej veže kostola nás vedie k svojmu cieľu. Pred kostolom je čulý ruch, prebieha svadba, podľa prítomných svadobníkov, áut, kočiarov, hudby, je to svadba dobre „zazobaných“ černošských rodín. Začína sa hlásiť hlad, večera v neďalekej reštaurácii nás, teda aspoň mňa, veľmi neuspokojila. Miestne špeciality (ryžu s krabím mäsom a omáčkou, vyprážané mäso z aligátorov a krevety) mi ani trocha nechutia a tak moja večera je celkom prozaická, dve pivá a potom nič. S nabratými silami po „výdatnej večeri“ nás kroky vedú do stredu mesta, medzi vysoké budovy, vybudované ako vo všetkých väčších mestách, ktoré sme doteraz navštívili. Najlepšie charakterizujú mesto uličky, zahalené rúškom histórie a tajomstva. V jednej z nich, v ktorej je šantenie ľudí veľmi intenzívne, sa zastavujeme. Na jej začiatku nás víta hudba, pokračujeme ďalej a zábava sa stupňuje. Z balkónov, ktoré lemujú ulicu sa ozýva veselý spev, výkriky a vo vzduchu sa objavuje množstvo rôznych gorálov, cukríkov a ďalších predmetov. Ako sa neskôr dozvedáme, dostávajú ich, alebo lepšie povedané hádžu ich ženám, alebo dievčatám, ktoré sa dajú presvedčiť, aby ukázali v prirodzenom stave svoju hornú časť tela. Sme zvedaví, či sa takéto odvážne ženy nájdu. Našli sa, a nebolo ich málo, ba dokonca v mojej tesnej blízkosti mladé dievča na doporučenie svojho chlapca ukázalo aj niečo naviac. Odmena bola adekvátna, v krátkej chvíľke bola zasypaná množstvom goraliek. Aj ďalšia púť touto ulicou je veľmi zaujímavá a čaká nás ešte veľa prekvapení, z nich si spomínam na policajta v sedle koňa, s ktorým navštívil miestny bufet, porno bar so striptízom (ako slušní a roduverní Slováci sme ho s mamkou len obišli), rôzne atrakcie a na konci nášho putovania aj mužský striptíz s trápne sa mykajúcim mládencom v slípoch. S týmto zážitkom, ktorý v žiadnom prípade neodporúčam absolvovať, sa susednou ulicou vraciame k autu a do nášho hotela. S hodinou posunutým časom v porovnaní s Floridou sa o 23.00 hodine ukladáme k spánku.

1.-4. New Orleans (autor dúfam dodatočne dodá texty pod foto)

17. deň (nedeľa 3. októbra) - Nedeľný deň začíname svätou omšou v spomínanom rímsko-katolíckom kostole. Interiér kostola sa veľmi podobá kostolu v Novej Bani, ale aj mnohým kostolom na Slovensku. Je však veľmi veľký a na moje prekvapenie aj takmer úplne plný. Omša je v anglickom jazyku a všetko, okrem obradov, ktoré vykonáva miestny farár, zabezpečuje mladá pani. Jej spev a prejav je fascinujúci a vytvára počas omše mimoriadne priaznivú atmosféru. Po omši odchádzame do miestneho akvária, podľa informačných letákov jedného z najväčších v USA. Už vo vstupnej hale nás vítajú morské obludy, vypreparované mohutné telá veľrýb. S vstupom do ďalších oddelení sa na našich tvárach zračí prekvapenie a obdiv, čo všetko v mori žije. V obrovských, ale aj menších akváriách sa pohybuje množstvo rýb od najmenších až po veľké a strach naháňajúce žraloky. V jednom z najväčších akvárií plávajú spoločne žraloky, jeseterové a úhorotvaré ryby, raje, hviezdice a ďalšie druhy morských rýb. Domnievam sa, že pokojný život je len do toho času, pokiaľ sú hlavne dravé druhy nasýtené. Máme šťastie, bliží sa 13.00 hod. a s ňou pravideľné kŕmenie rýb. Som zvedavý, ako bude prebiehať život v akváriu počas podávania potravy. Potravu podávajú tým spôsobom, že ju spúšťajú na kovových tyčiach a časť potravy voľne do vody. Najdravejšie sú, a zdá sa, že aj najviac potravy konzumujú manty dvojhlavé (myslím že je to skutočne manta), žraloky sú veľmi dobrosrdečné a doprajú potravu aj ostatným rybám. Obed končí v relatívne pokojnej atmosfére a tak aj v tejto situácii si uvedomujem rozdiel medzi živočíšnou ríšou a človekom. Počas ďalšej prehliadky na mňa zapôsobila výstavná hala s tropickým lesom a všetkým, čo k nemu patrí, napr. tropickým dažďovým lesom z oblasti Amazónky, vtáctvom, živočíchmi a s veľmi atraktívnym, mohutným bielo zafarbeným (albín) aligátorom.
S prehliadkou som veľmi spokojný, som zvedavý, čím nás prekvapí ľuďmi, väčšinou turistami, zaplnené nedeľné mesto. V prvom rade vysoká teplota, na ulici susediacej s prístavom sprievod s alegorickými vozmi, množstvo karnevalovo oblečených ľudí a už tradičné rozhadzovanie pamiatkových predmetov. Niekoľko koráliek sa ušlo aj mne.
Čas beží a neostáva nič iné len sa rozlúčiť s New Orleansom a pokračovať na našej ceste. Diaľnicou č, 10 smerujeme do Sant Antonia. Prechádzame postupne mestami Lake Charles, Houston, kde na nás nebesá spúšťajú prvé kvapky dažďa. Houston, štvrté najväčšie mesto USA míňame vedľa prechádzajúcou diaľnicou, jeho veľkosť nám pripomína dlhá cesta po jeho okraji a v centre mesta mohutné mrakodrapy. O 6.00 p.m. miestneho času prechádzame cez rieku Sabine hranicou do štátu Texas. Už v prvom obchode sa Texas reprezentuje pre neho typickým tovarom, ako sú široké klobúky, zbrane, covbojské oblečenie, len covboji chýbajú. V jednom z motelov večeriame, menu sa opakuje, hamburgery, steak, mamka si pre zmenu dáva polievku. Po takmer 530 mílovej ceste zastavujeme približne 15 míl pred Sant Antoniom, kde nás čaká ďalšia noc.

1.-4. Texas

1.-4. Texas (4. Kristina)

18. deň (pondelok 4. októbra) - Plán cesty je jasný – návšteva NP v Quadalupe, ktorý sa nachádza v ďalšom zo štátov USA, v Novom Mexicu. Predpoveď počasia nie je veľmi priaznivá, hrozia ochladením, ktoré bude sprevádzané dažďom. Vyrážame dosť neskoro, čo sa stáva už denným pravidlom. Z miesta nášho pobytu sa odliepame po 11. hod. a cez Sant Antonio (pekné mesto aj s mrakodrapmi), ktoré míňame diaľnicou, ktorá nám na väčšine cesty poskytuje prevažne pohľady na pustatinu, prériu, pre ňu s typickou vegetáciou (kaktusy, borievky). Ide o obrovské, spustnuté, neobývané plochy, s občasnými benzínovými čerpadlami a motelmi vedľa diaľnice a pred Fort Stoctonom aj s množstvom ropných veží. Cesta, takmer 300 míl dlhá, nás s Erikom unavila a tak pôvodný plán cesty meníme. Pre dnešný deň zostávame vo Fort Stoctone, kde sme dorazili o 5. hod. p.m., čo je skoro pre nočný odpočinok, ale neskoro pre plánovaný program, návštevu NP.

1.-4. Nové Mexico

19. deň (utorok 5. októbra) – Deň začíname návštevou NP Big Bend. Je krásne slnečné počasie a už prvé pohľady na okolitú prírodu nás presvedčili, prečo je toto územie vyhlásené za NP. Po krátkej zastávke vo Visitor Center a na základe informácií z mapy odchádzame na pešiu túru s výstupom na najvyšší vrch NP Emory Peak (2384 mn.m.). Turistický chodník je široký, dobre upravený, ale najkrajšia je výzdoba okolo neho. Kaktusy, veľmi bohatá kvetena, i z diaľky na nás striehnuce mohutné skalnaté bralá. Po 3 hodinách príjemného výstupu stojíme na vrchole. Pohľad z vrcholu Emory Peaku je krásny, vždy, keď stojím na niektorom z vrcholov obdivujem, aký raj pre nás Boh stvoril na Zemi. Je už pokročilý čas (5. hod. p.m.) a preto náš vrcholový pobyt obmedzujeme len na krátke pohľady a ešte niekoľko fotografií. Rekapitulácia výletu je nasledujúca: prešli sme približne 17 km, prekonali sme okolo 1000 m výškový rozdiel a všetci svorne sme skonštatovali, že po doterajšom pobyte v USA, kde sme väčšinu času trávili na pláži alebo v aute, to bola na začiatok ťažká túra. Stála však za to. Kristína, ktorá sa pred vrcholom rozhodla vrátiť, nás pri aute čakala a Erikovi hrozila rozvodom, samozrejme zo žartu. Z NP sa vraciame do Rio Grande Village, kde nás v campe čaká zaslúžený odpočinok, verím, že v podobe pokojného spánku.

1.-4. Nové Mexico

20 deň (streda 6. októbra) – Ako obyčajne, ráno som na nohách prvý, po mne sa vykrbálala zo stanu mamka. Erik s Kristínou ešte tvrdo spia, neprebudil ich ani škrekot havranov, ktoré sa už od rána zlietavajú k už opusteným miestam, kde boli stany, s presvedčením, že sa im ujde niečo z dobrôt, ktoré tam turisti nechali. Raňajky sú relatívne veľmi skoro pripravené (9.30 hod.) a tak ďalšiu cestu, ktorou je návšteva rieky Rio Grande, začíname pred 10 hodinou. Som zvedavý, lebo o tejto rieke som veľa počul a je aj veľa pesničiek, v ktorých sa spomína. Prechádzame prériou, je veľmi horúco a niet sa kde pred páliacim slnkom skryť. Prichádzame do opustenej osady, sú tu zvyšky kamenných domov. Ide o bývalé kúpele, ktoré pred zhruba storočím boli intenzívne využívané na liečenie, napr. reumy, cukrovky a iných chorôb. V najviac zachovalej budove, podľa informačného bulletínu ide o bývalú poštu, sú ešte na stenách zachovalé pozostatky malieb s vyobrazeniami života miestneho ľudu. V tesnej blízkosti osady prechádzame pod skalným útesom, na ktorých je niekoľko indiánskych kresieb a potom sa už blížime k cieľu. Rio Grande je na tomto mieste rieka, približne ako Hron, keď je dobre zavodnený. Prekvapilo nás, že voda v nej bola veľmi zakalená, pripomínala mi bielu kávu. Pravdepodobne došlo niekde v mieste jej toku k intenzívnym zrážkam.
Cestou č. 118 smerom na sever, ktorá sa od tých predchádzajúcich líši preukazne väčšou členitosťou a kľukatosťou, sa cez menšie osídlenia, mestečkami, Alpine a Fort Davis dostávame na diaľnicu č. 10 a smerom na západ pokračujeme do mesta Van Horn. Po vyložení batožiny, (po koľký krát ?) som rád, že môžem aspoň na chvíľu pohovieť bez zvuku motora nášho auta. Prechádzka mestom, ktoré leží na rovine, obkolesené vrchmi je charakteristické výstavbou prízemných domčekov, väčšinou drevených. Veľa domov je opustených, pomaly sa rozpadávajú. Mesto viac pripomína dlhá, obchodná ulica, na ktorej je množstvo reklám, obchodíkov, reštaurácií, benzínových čerpadiel atď.

1.-4. Nové Mexico

21. deň (štvrtok 7. októbra) – V noci sa cez mesto prehnala búrka. Ešte ráno sa nad našimi hlavami pohybujú ťažké, husté oblaky. V pláne máme návštevu NP Quadalupe. Už po 50 míl. sa pred nami objavuje vstupná brána do tohto parku, hrdo sa vypínajúci El Capitano, jeden z najvyšších vrchov v NP. Visitor Center, pekná kamenná budova, v jeho interiéri s múzeom, ktoré je prístupné bezplatne a kde je veľa informácii o NP, najmä o horstve, flóre a faune. Zvlášť ma zaujalo zviera podobné vydre, ale väčšie (badger – Faxidea taxus), ktorý má mimoriadne hrabavé schopnosti.
Hlavným programom dňa je ďalší výstup a opäť na najvyšší vrchol Quadalupe Peak. Ideme len s mamkou, Erik sa už neodváži opustiť Kristínu. Cesta na vrchol začína serpentínami v mierne stúpajúcom teréne, postupne prechádzame do oblasti skál, potom do riedkeho lesa, zloženého z borovice, jedle a listnatých druhov (db). Nad hranicou lesa chodník prudko stúpa a po 3. hodinách dvíhame ruky už na vrchole. Opakuje sa situácia z vrcholu v NP Big Bend, ale z tohto sú výhľady na okolitú krajinu ešte impozantnejšie, ale najmä ďaleko siahajúce. O 18.30 sme už pri aute a s čerstvými zážitkami, s ktorými sa zdôverujeme Erikovi, cielime do Carlsbadu, kde je pred nami ďalšia noc. Erik s Kristínou nás informujú, že letenka z Las Vegas, s prestupom v Atlante do Fort Landerdale (druhé letisko v Miami Beach) je vybavená. Nevadí, že budeme odlietať až tesne pred polnocou, hlavne, že sa nemusíme ponáhľať a cesta naspäť na Floridu sa nám poriadne skráti.

1.-4. Nové Mexico

22. deň (piatok 8. októbra) – Cesta do Santa Fé , ktorá nás čaká predstavuje okolo 250 míl. Vzdialenosti na tejto úrovni sa stávajú pre nás už normálnymi. Spomeniem, že opäť prechádzame púšťou, väčšinou po rovine, bez viditeľných známok života. V oblasti medzi mestami Artesiou a Roswellom sa ako huby po daždi objavujú farmy s obrovským množstvom hovädzieho dobytka, sem tam vidieť aj ovce a kozy. Na krátkom úseku cesty, po prvýkrát vidím, že v tejto časti Ameriky sa dá obrábať aj pôda a pestovať poľnohospodárske plodiny. Ide o veľký zelený lán, žiaľ, nevieme odhadnúť o akú plodinu ide. Pred nami je mesto ufónov Roswell. Evidentne nás o tom presvedčuje aj pohľad z auta, na ulici, ktorou prechádzame je vlastne všetko v réžii týchto mimozemských bytostí. Ufóni pri cestách, vo výkladoch obchodov, suveníry a dokonca aj múzeum a výskumný ústav ufónov. Opatrne a v tichosti sa dívam na nás v aute, či aj nám nenarástli väčšie hlavy a či sme sa neprevtelili do ich podoby aj v ostatných častiach tela. S pribúdajúcou cestou sa začína meniť aj okolie, začínajú pribúdať väčšie kopce a zdá sa, že sa aj ochladzuje. V Santa Fé pristávame po 15.00 hod. Skutočne, prvé dotyky s mestom sú rozpačité. Ulice špinavé, na uliciach plno, mne sa zdá pouličnej, nič dobre neveštiacej mládeže a už spomínané chladné počasie. Parkujeme na akomsi námestí, v blízkosti centra mesta a vo svetroch, resp. vetrovkách vyrážame do ulíc mesta. Je tu celkom odlišná architektúra. Domy sú akoby z hliny, majú zaoblené tvary, pripomínajú mi obydlia Indiánov v skalách. Mne sa to celkom páči, najmä tie väčšie a bohatšie zdobené. V priebehu prehliadky mesta prichádzame ku kostolu sv. Františka z Asissy, kde po jeho prehliadke (krásna výzdoba) absolvujeme sv. omšu v španielskom jazyku. Celý ostatok dňa trávime v meste, po večeri sa vzhľadom na chladné počasie a aj únavu z cesty rozhodujeme, že v meste aj prespíme.

23. deň (sobota 9. októbra) – V blízkosti mesta, približne 10 míl od Santa Fé sa nachádza NP Hyde Park. Cesta k nemu vedie po širokej asfaltke, po širokých svahoch na oboch stranách cesty míňame vilové časti mesta, všetky v už spomínanom architektonickom štýle. Hovorí sa o nej, že je to milionárska štvrť. Pre mňa však neznamená nič, azda len to, čo si v podobných štvrtiach myslím o ich obyvateľoch aj u nás. Hyde Park, do ktorého vchádzame, je v porovnaní s predchádzajúcimi husto zalesnený. V najnižších sú to väčšinou listnaté dreviny, ktoré sa s pribúdaním nadmorskej výšky menia na zmiešané a nad najvyššie položeným parkoviskom sú to prevažne ihličnaté lesy, hlavne smrek. Do tretice sa rozhodujeme pre výstup a ako inak, na najvyšší vrch NP Lake Peak, vysoký 12.404 stôp. Neviem, kto z nás (Erik, mamka a ja) by bol súhlasil s týmto výstupom, keby sme boli vedeli, čo nás čaká. Približne do polovice trasy, ktorej dĺžku som odhadol na 18 km je cesta veľmi príjemná, vedie po vrstevnici kopca, ktorým obchádzame pohorie, za ktorým je aj náš cieľ. Prechádzame súvislými lesnými porastami, ktoré sa v druhej polovine trasy striedajú s menšími alebo väčšími lúkami. Na jednej z nich sa pred nami, ale ešte stále vo veľkej vzdialenosti vypína mohutný hrebeň so súvislou snehovou pokrývkou. Priznám sa, že nie som ním nadšený, pokiaľ si predstavím, že by som mal po ňom prejsť. Ako sa ďalej ukázalo, zhruba po hodine cesty sa cez prudšie stúpajúci chodník zoznamujeme so snehom a hrebeňom, ktorý nám ešte pred hodinou naháňal strach. Okrem asi 10 cm snehovej pokrývky sťažuje náš výstup aj silný studený severný vietor a tak postupujeme pomaly, ale s pevným predsavzatím nevzdať sa. V diaľke sa črtajúci vrchol Lake Peak je na dosah, ale len vzdušnou čiarou. Musíme prekonať ešte zostup do sedla a z neho, chodníkom už bez snehu a v spoločnosti príjemne zohrievajúcich lúčov slnka je výstup najťažší. Prudko stúpajúci chodník, nebezpečný traverz pomedzi skalné bralá nám vyciciava posledné sily a mamke musíme s Erikom pomáhať. Nakoniec všetko dobre dopadlo a po viac ako 5-hodinovej túre stojíme na vrchole. A čuduj sa svete, nie sme tu sami, podobné pocity prežívajú aj dvaja študenti (objímajú sa a bozkávajú), ktorí vystúpili na vrchol z opačnej strany. Zostup je po chodníku po mierne zvlnenom teréne veľmi príjemný. Záver našej púte absolvujeme na strmej zjazdovke po tom, ako sme stratili turistickú značku. Je to posledná previerka našich fyzických síl, najmä tlaku na kolená. O 17. hod. sme pri aute a o necelú hodinu už v moteli.

24. deň (nedeľa 10. októbra) - NP Bandelier National Moument je indiánskou rezerváciou. Od Visitor Centra po, asfaltom vydláždených chodníkoch, prechádzame pod skalnými stenami, v ktorých je množstvo otvorov, jaskyniek, v ktorých žili Indiáni (pueblá). Do najväčšej z nich sa dostávame po sérii drevených rebríkov. Prekvapuje ma v priestoroch parku veľmi rozmanitá vegetácia, z drevinných druhov najmä dub, javor a veľmi vysoké a hrubé borovice. O 17.45 hod. prechádzame hranicou a vchádzame do štátu Arizóna (a Floride o 3 hodiny a na Slovensku o 9 hod. viac).

1.-4. Arizona

25. deň (pondelok 11. októbra) – Večerný a nočný dážď nad ránom sa mení v priebehu dopoludnia na slnečný deň. Dnes nás čaká ďalší zo zaujímavých NP – Petrified Forest National Park so skamenenými drevinami (fosíliami). Prehliadka trvá dlho, lebo exponátov je veľmi veľa a každý veľmi zaujímavý, od skamenených triesok, úlomkov až po celé a aj veľmi mohutné kmene stromov. Je to zážitok, vidieť vegetáciu v takomto stave sa len tak často nenaskytne. Po obede pokračujeme v ceste a na jednom z jej úseku sa objavuje krásne sfarbená púšť (Paintead). Vo Flagstaffe sa zastavujeme, aby sme sa dozvedeli, aká je situácia s našimi pasmi. Odpoveď na túto otázku je šokujúca, všetky štátne inštitúcie, vrátane pošty sú v dôsledku štátneho sviatku (Kolumbov) zavreté. Moje sklamanie neskrývam a priznám sa, radosť z nasledujúcej návštevy, vrcholu našej doterajšej cesty – NP Grand Canyonu okamžite pominula.
Grand Canyon – veľkolepý zážitok, nádherné pohľady na impozantné, monumentálne prírodné výtvory. Nič také som doteraz nevidel. Napriek tomu, že som bol pripravený na niečo mimoriadne, moje pocity prekonali moje očakávanie. Dve hodiny blúdim po chodníku, z jednej vyhliadky na druhú a neviem sa nasýtiť tou krásou. Predstavujem si, ako dlho by trvalo, spustiť sa na dno, prejsť sa po brehu River Colorado, z ktorej vidieť maličkú časť jej toku a vrátiť sa naspäť na vrchol. Blíži sa večer a tak tento turistický kúsok zostáva len v polohe sna. Ešte dlho do noci, ktorú pred posledným dňom na našej poznávacej ceste juhom USA trávime vo Falgstaffe, spomíname na Grand Canyon.

1.-4. Grand Canyon

26. deň (utorok 12. októbra) – Radostná správa z pošty, pasy máme a tak s dobrou náladou sa vydávame na cestu do Las Vegas. Cesta je ako tie doterajšie, vedie kamenitou púšťou, spočiatku rovinou, ktorá sa neskôr miestami mení a nadobúda kopcovitý ráz s vyššími horstvami v neďalekej vzdialenosti. V jednom z takýchto kopcovitých úsekov, v údolí sa zastavujeme pri obrovskej vodnej nádrži, priehrade. Ide o vodnú elektráreň, jednu z najväčších na svete. O jej impozantnosti sa možno presvedčiť z jednotlivých výhliadkových miest. Sme približne 20 míl od Las Vegas. Cesta vedie horským terénom (púšťou, prériou), veľmi členitým a tak výhľady sú veľmi obmedzené. Predmestie Las Vegas nás vôbec nenadchýna, je podobné, ako väčšina z tých, ktoré sme doteraz navštívili. To, čo sme očakávali je až v centre mesta, ktoré zatiaľ len prechádzame a len veľmi nejasne vnímame. Je deň, ale pouličný ruch je veľmi čulý a reklamy pracujú naplno. Večer nás čaká prehliadka mesta, na ktorú sa musíme pripraviť morálne, ale najmä fyzicky. V jednej z reštaurácii si môžeme vybrať, nechcem preháňať, ale možno zo 100 druhov jedál, koľko len chceme a vládzeme zjesť. Z toho, čo som si vybral, mi nechutilo kura na sladko, výborná bola palacinka, koláč a zmrzlina, ktorou končím siestu v tomto podniku. Večerný Las Vegas – to je prechádzka medzi tým, čo všetko dokáže vytvoriť človek. Začíname v kasíne Paríž, ktoré zároveň pripomína toto mesto s jeho charakteristickými rysmi (napr. Eifelovou vežou). Postupne prechádzame New Yorkom, Monte Carlom, Rímom, okolo sultánových palácov, vedľa spievajúceho vodotrysku, pod vodopádmi, ktoré sa valia zo stien nádherných budov, okolo hotelov, reštaurácií, kasín a obchodov s tovarom najrozličnejšieho druhu. Je to všetko veľmi pekné, vybudované a vypracované do najmenších detailov, ale len pre zábavu a pre biznis. Neviem, ako dlho by sme sa tárali po tomto meste, ale viem, že by na to dnešný večer nestačil. Musíme sa uspokojiť aj s takouto expresnou prehliadkou mesta a začať myslieť na náš večerný odlet na Floridu.
Z Las Vegas odlietame spolu s mamkou o 23.50 do Atlanty, kde po 2. hodinách pobytu na letisku pokračujeme do Fort Landerdale, ktoré je vzdialené od nášho pobytu v South Beach asi 30 míl. Pristávame o 10 hod. miestneho času a taxíkom za 45 USD po zhruba 45 minútach vynášame našu batožinu do nášho prenajatého bytu. Sme obaja radi, že túto obávanú cestu máme za sebou. Zároveň ale smútime, že sme sa rozlúčili s Erikom a Kristínou, ktorým aj touto cestou ďakujeme za obrovskú trpezlivosť a starostlivosť, ktorú na tejto dlhej, namáhavej, ale nesmierne za poznaním bohatej ceste, museli prekonať. Smútok je o to väčší, že uplynie zase veľa času, keď sa opäť stretneme.

27. deň, ktorým je streda 13. októbra a ktorý sme takmer celý prežili cestovaním nemôžeme skončiť ináč ako regeneráciou pri mori. Pripadám si, ako keď sme prišli do USA a netrpezlivo čakali na stretnutie s morom. Aj v tomto prípade je teplá morská voda s príjemne hojdajúcimi sa vlnami tým najlepším medikamentom na naše usadené zadky a preležané chrbty.

28. deň (štvrtok 14. októbra) – Ráno vedie prvá cesta do kostola na sv. omšu. Z kostola rovno na pláž, kde sa mamka rozhodla stráviť celý deň. Na mňa je to predsa len veľa a tak pred obedom odchádzam pripraviť obed. Po viac ako 3 hodinách je paprikáš s cestovinami na stole.

29. deň (piatok 15. októbra) – Plánované pozorovanie východu slnka sa nekoná. Je zamračené a miestami aj prší. V takomto čase-nečase sa najlepšie spí, ale mamka si vybrala upratovanie. Mne prischla zodpovednejšia úloha, pripraviť obed. Rozhodol som sa pre halušky, čo pri použití elektrického šporáku je veľmi odvážny čin. Po viac ako hodine sa mi to predsa len podarilo a halušky podávam s vajíčkami na náš slovenský spôsob. Cesta domov sa blíži a tak sa postupne musíme na to pripraviť aj v oblasti gastronómie. V popoludňajších hodinách sa, ako obyčajne, zdržujeme na pláži, aj keď počasie nie je práve najpriaznivejšie. Prechádzka večerným mestom je veľmi príjemná a zaháňa strach z cesty domov, ktorá sa nezadržateľne blíži.

30. deň ( sobota 16. októbra) – Nepomohlo ani toľko vyprosené pekné počasie, pred východom slnka som tvrdo zaspal a dokonca aj mamka. A tak ani z východu slnka a ani z návštevy raňajšej sv. omše nie je nič. Dnešný deň venujeme prechádzke mestom, dokupujeme ešte darčeky a posledný deň pred odletom domov sa odchádzame rozlúčiť s morom.

31. deň (nedeľa 17. októbra) – Hodina H sa blíži a tak náš dnešný deň nie je v ničom prozaicky, balíme a zase len a len balíme. Takmer dve tretiny z toho, čo sme z domu priviezli sme vôbec nepoužili. Ďalší poznatok, ako racionálnejšie a bezstarostnejšie cestovať. Taxík, ktorý Erik objednal, je presný ako hodiny a tak 2 hodiny pred odletom sme už na letisku. Desať minút pred 16.00 hod. odlietame z Miami Beach. V Milane pristávame po necelých 9 hodinách, takmer o 3 hodiny trval let kratšie, ako let z Milána. O 11. hod. pristávame na letisku vo Schwechate. Na letisku nás mal čakať Ľubo Kocúr. Po 2 hodinách čakania sa s ním snažíme spojiť telefonicky, nepodarilo sa a tak autobusom za 20 euro odchádzame do Blavy a odtiaľ autobusom do Zvolena (príchod okolo 17.00 hod.).
Konečne doma!!!

Prof. Ladislav Tužinský, CSc.
(viem, že sa otec naštve, lebo nenávidí písanie titulov)
(texty pod fotky a zábery z Floridy - www.hemendex.sk)