US-tour 2004

28.09.2004 - Ospravedlnenie
I keď som dúfal, že už počas amerického „turné“ budem pravidelne aktualizovať stránku a postupne pridávať fotky i s komentármi, nedokázal som to zrealizovať v takom rozsahu, ako som plánoval. Jednak prístup k počítaču i internetu som mal obmedzený, vďaka bratovej iniciatíve poskytnúť mi čo najviac zážitkov z atrakcií ponúkaných Amerikou bol problém i s časom, a v neposlednej miere som občas postrádal i zmysel tejto aktivity.
Momentálne spracúvam fotky (cca 2 plné CD a to mi ešte 100 mega „odišlo“ v zhorenom compe, takže Washington je v kýbli) a snáď zosmolím i cestopis, i keď sa mi nejako extra nechce.
Takže uvidím, každopádne tento trojtýždňový „trip“ stojí za zverejnenie. Urobím všetko preto, aby sa tak udialo.

07.09.2004 - Fotky nedeľa, pondelok
Druha seria fotiek z americkeho Provincetownu, ktora dokumentuje zivot v meste, na plazi, i "u nas". Nemam zatial k nim moznost vytvorit komentar, ved i tento text pisem tak vselijak nudzovo, bo tu postradam moj oblubeny html editor. K fotkam teda len tak obsirne - vsetko su to zabery z polostrova Cape Cod (juhovychodne od Bostonu) a v tejto druhej varke su zdokumentovane nase vylety do prirody, na plaz, pokus o umelecke foto zapadu slnka a fotky z celkom veselej rybacky. Posledne dva zabery dokumentuju nase varenie bryndzovych halusiek i dobru naladu kompletneho kolektivu. Tolko obsirne, konkretnejsie neskor...

04.09.2004 - Fotky - stvrtok-sobota
Prve fotozabery spoza atlantiku. Fotky z lietadla, letiska i samotneho Provincetownu. Miestne biketrails, plaz, zastavba na Commercial Street, obsah americkej chladnicky + ine...

30.08.2004 - Predamerický stres
Toto sú posledné riadky, ktoré píšem ešte na území Slovenska. Zajtra už na to čas mať nebudem a v stredu odchádzam do Blavy, kde v noci sadám na vlak s prekrásnym názvom „Slovenská strela“ (dúfam, že chodí i v štátne sviatky) do Prahy. Tam budem mať len dve hodiny na presun k letisku, kde započnem svoj cestovateľský stres. Totálny turistický greenhorn z „východného bloku“, na ktorého čakajú všetky tie záludnosti spojené s presunom na neznámy kontinent, sa inak, ako depresívne, správať nemôže. Ibaže by som sa už na pražskom letisku pacifikoval nejakou tou „lihovinou“ a znegoval tak depku na minimum. Potom ale hrozí, že omylom nasadnem na lietadlo smerujúce na Sliač a miesto bostonského prístavu sa mi v okne naskytne pohľad na všadeprítomných nezamestnaných rómov posedávajúcich v známej krčme „Na rožku“, kde som sa občas zastavil počas už dávno zabudnutých „cyklošľapov“ okolím Zvolena...
Nie som ešte ani zďaleka pobalený, nehovoriac o tom, že ani neviem, čo si vziať, ale už sa na to v podstate teším. Trebárs i na moment, ako totálne dezorientovaný na Frankfurtskom letisku budem vyplakávať v čakárni a, dľa návodu á la Spielberg, ukazovať prstom pomyselným smerom k svojej vlasti do nebies vzývajuvší jedinú vetu - „Hemendex chce domů...!

23.08.2004 - Namiesto úvodu
Nie som žiadny cestovateľ, ktorý by sa vytiešal spoznávaním nových krajín, ľudí i kultúr, odoberal kilá cestopisných časopisov, sledoval dokumentárne televízne kanály, vedel vymenovať dvesto štátov sveta i s ich hlavnými mestami, študoval na záchode mapy najnemožnejších lokalít (hoci ja tam atlas sveta mám) a na Vianoce sa obdaril zájazdom do austrálskej buše (fíha, tak vraj austrálskeho buša... hold, slovenčina).
Moje cestovateľské aktivity sú skôr zamerané na lokálne turistické destinácie, ktorými ovplýva naša drahá (a čoraz drahšia) vlasť. V zahraničí, ak nerátam návštevu Brna v roku 1995, som bol posledne pred pätnástimi rokmi a aj to sa mi tam vôbec nepáčilo. Som jednoducho zarytý lokálpatriot (čo je ekvivalent k pojmu lenivý domased) a každý večer sa najlepšie cítim pri čumení na bednu vyvalený na gauči, resp. pri pive v tesnej blízkosti svojho bytu.
Preto je asi na mieste otázka, že prečo sa teda hrabem do Ameriky. Odpoveď je až príliš jednoduchá. Pretože si to želá celá moja family, ktorá sa rozhodla v kompletnom päťčlennom zložení počas pár dní okupovať pláže Floridy. Celý tento cirkus sa koná za aktívnej organizácie prostredného brata Erika, ktorý celú túto srandu sponzoruje. Ten totiž, ako je už z tohoto webu dávno známe, rozhodol sa zapustiť svoje korene v Amerike, čo spečatil svadbou v novembri minulého roku. Keďže momentálne nie je v jeho silách i kompetencii prísť i s manželkou do Európy, rozhodol sa v duchu porekadla „Ak nemôže prísť horár k Mohamedovi, musí Mohamed do horárne“ zvolať všetkých svojích blízkych k sebe v dvoch etapách.
Druhého septembra letím do Bostonu a stade spolu s Erikom počas niekoľkých dní sa autom presunieme po 2000 km dlhej trase až na Floridu, kde 17. septembra priletia naši rodičia a v danom okamihu (keďže najmladší brat Marek tam už vyše mesiaca je) sa tam stretne celá naša päťčlenná rodina za asistencie nekonečných objatí a v citlivejších prípadoch i mora sĺz. Aspoň takto nejako som to dostal predostrené od organizátora a svojím spôsbom sa na to i teším. Takže do Ameriky sa viac-menej radujem ísť, najmä keď už som si odtrpel tie nekonečné nezmyselnosti spojené s vybavovaním víz i dovolenky.
Ak to ovšem výjde, pretože človek mieni...
Na tejto stránke, ak to bude technicky možné, budem pravidelne prinášať čerstvé informácie z cesty Spojenými štátmi, tak si k tomu želám kopec síl i šťastia.
Momentálne ešte vybavujem roaming na SMS-ky a aj otázku s mailami. To sa ešte ozvem ako som to doriešil.
Každopádne, 2. septembra 2004, desať minút po druhej popoludní, by som mal prvýkrát odlepiť svoje ja od povrchu zemského nasáčkovaný v Boeingu spoločnosti Lufthansa a presunúť sa na západ Európy, skade je to do Ameriky už len cez jeden nepatrný oceán.
Tak.

US-tour 2004 - návštevná kniha + DENNÍK

prístupov od 01.09.2004