HEMENDEX US-TOUR 2004 (02.09. - 22.09. 2004)

Taký súkromný cestopis z môjho cestovania po americkom kontinente i opis zážitkov z tejto skutočnosti vyplynuvších, vpísaný do pár riadkov a doplnený ilustračnými zábermi k danej téme v príslušných chlievikoch umiestňuvších.

- Stacey, a kde Ty vlastne v tom New Yorku bývaš?
- Na Manhattane, medzi siedmou a ôsmou avenue, na sedemnástej ulici.
- Preboha, veď to je priamo v srdci Manhattanu, koľko Ťa tam vyšiel byt?
- 250 000 dolárov.
- Môj Bože, to máš čo za palác?!
- Garzonku...

Časť IV. - New York

Šeď zatuchnutých streets v pravouhlom kontraste so širokými, žltými taxíkmi prepchatými avenue, snobská mamona mrakodrapov Manhattanu v spojení chudoby tmavohnedých „tehlákov“ nekonečného Bronxu... Možnosť stretnúť na jednej ulici svetoznámu celebritu, i masového vraha, ľudí bielych, čiernych, žltých... najkozmopolitnejšia metropola sveta - to je Big Apple, to je New York City.

 

• Panoramatická fotka - v diaľke Manhattan - fotené z Bronxu (po kliknutí zväčš. na 470 kB)

„95-kou“ k Veľkému Jablku

Z Provincetownu sme s bratom vypadli okolo obeda, pôvodne sme síce zamýšľali ísť skoro ráno, ale len človek, ktorý pozná Erika, môže pochopiť, ako je možné motať sa pri balení tak intenzívne, že z plánovaných pár minút sa zašíval celé dopoludnie. Nasadli sme do auta, dohoda znela, že sa budeme v šoférovaní striedať a to systémom - jazdíš, kým dôjde nádrž. Šichtu započal brat, hoci vymotať sa z Provincetownu by nebol problém ani pre honelníka z Liptovskej osady, pretože v Amerike sú cesty značené dokonale. 

Že to vezmeme priamo na NYC, som si myslel naivne asi iba ja, po pár kilometroch totiž Erika napadlo, že sa ideme ešte okúpať k jednému z mnohých sladkovodných jazier polostrova Cape Cod a keďže celý môj pobyt v USA sponzoroval on, musel som zniesť i tieto jeho organizačné úlety. Vidina, že uvidím dnes najväčšie mesto severnej Ameriky zavidna, sa rozplynula ako Bushova medzinárodná popularita. Našťastie Nový Jork je krásny i v noci, nehovoriac, že okolo obeda bolo okolo 30 stupňové teplo (v aute o polovicu viac), takže som bratov návrh (príkaz) hodiť sa do príjemne chladivej vody jazera, úprimne privítal. 

Popoludní sme už na ceste. Cieľ našej cesty, „Ňjú Jork“ je vzdialený len okolo 350 kilometrov, čo je na Ameriku zanedbateľná diaľava. Cape Cod je Národný park a plne si toto zaradenie zasluhuje. Celým polostrovom sa tiahne Route 6, okolo ktorej panuje nádherná príroda, roztomilé mestečká, špinavé benzínky s rovnako drsnými pumpármi, ako ich poznáme zo starých filmov, i kopa lacných fastfoodov, v ktorých dostanete rovnako odporne sladkasté hamburgery i lepkavú colu, ako všade inde na svete, kde svoje siete roztiahli veľkovývarovne McDonalds, Wendy’s, ci BurgerKing.

• hrdé mrakodrapy najväčšieho mesta Ameriky
• priam neskutočne krásny kostolík krčiaci sa medzi mrakodrapmi v obrovskom kontraste s pravými uhlami vôkol neho :)
• obrovitánsky Manhattan
• tesne pred vstupom do čínskej štvrte... v tom baráku niekto zabudol vypnúť šporák :-(

Cape Cod vlastne nie je polostrov, ale ostrov. To som zistil, ked sme prechádzali cez most, ktorý oddeľuje kapitalistickú pevninu od tohto východného cípu Spojených štátov. Obrovskú stavbu prepájajúcu Národný park Cape Cod s okolitým svetom som, žiaľ nestihol zarchivovať (na ceste z letiska do Provincetownu bola noc a ja „hotový“ po dlhom lete a tentoraz som mal foták nepremyslene zabalený v kufri bratovej Mazdy - mimochodom, okrem bratoveho auta som sa nikde v USA nestretol s vozidlom, ktoré disponovalo manuálnou prevodovkou, aj on mal problém zohnať európsky typ, pretože pre Amíkov je prehadzovanie rýchlostí neskonale zložitá činnosť). 

Následná cesta bola stereotypná, až na pár zastávok vo fastfoodoch a jednej cikpauze, kedy už pri nás pristavovalo policajné auto (v USA je prísne zakázané odstaviť auto na krajnici, i za účelom exportu prebytočných tekutín) sa nič mimoriadne neudialo. Neopísateľné vzrušenie som však s približujúcou sa metropolou nedokázal potlačiť a otvoril som si pivo za účelom ukľudnenia i smädu. To už šoféroval brat, na jazdenie v pätnásťmiliónovom veľkomeste som si skutočne ešte netrúfal... Zaraz mi Erik klepol po prstoch a pomerne stručne poslal niekam, pretože v krajine neobmedzenej slobody je v aute prísny zákaz požívať alkohol a to i u spolujazdca. Dokonca nesmie byť ani na viditeľnom mieste, takže pivo putovalo znovu do ruksaku a moja nervozita sa stávala neznesiteľnou...

Okolo nás sa mihali obrovské fabriky, sklady, či čo to bolo, kopa administratívnych budov, jednoducho priemyselná časť predmestí New Yorku a to už okolo 50 kilometrov pred ním. Vlastne ani nebolo možné určit, kedy sme vstúpili do druhého najväčšieho mesta sveta, len sme zrazu boli v ňom!

 

Cestovanie v USA patrí medzi najpríjemnejšie a zároveň i najpopulárnejšie aktivity miestnych i cezpoľných. Celá Amerika pendluje hore-dole, vľavo-vpravo, v lete uteká na sever a na zimu sa uchyľuje na teplý juh. Ak vlastníte auto, automapu a ovplývate trojciferným IQ, nemôžete sa stratiť. Cesty (hlavné ťahy sú troj-štvorprúdové) sú skvele značené, na každom exite (odbočke) je informačná tabuľa označujúca číslo cesty ku ktorej vedie, dokonca i služby, ktoré sú v blízkosti exitu ponúkané (fast foody, benzínky, servisy...). Málokde som sa stretol s konkrétnym udaním vzdialenosti k pomyselnému cieľu, avšak každá možná zmena smeru je niekoľkokrát avizovaná. Povolená rýchlosť je realtívny pojem, pretože oficiálna je neskutočne nízka. Bežne je to 50 míľ za hodinu, na hlavných ťahoch 65-70. Avšak všetci jazdia rýchlejšie. Ak sa zaradíte do stáda a prispôsobíte sa jeho pravidlám, nemusíte sa obávať, že vás zastaví policajná hliadka. Tých je síce popri ceste dosť, ale zasahujú len v nutných prípadoch, žiadne priebežné kontroly typu „akcia Jastrab“ neexistujú. Napriek tomu majú policajti v Amerike obrovskú autoritu. Zápchy sú bežným javom i za oceánom. V New Yorku i Miami sme ich zažili nespočetne. Ľudia ich však už berú ako súčasť ranného, či popoludňajšieho života a nikto nie je nervózny. V prípade potreby informujú o dianí na cestách i rozhlasové stanice v pásme stredných vĺn (AM), ktorých frekvencie sú uvedené na informačných tabuliach pri ceste. Čosi ako dopravný servis v súkromných FM rádiách, som za celý čas nezaregistroval...  Zaujímavo sú riešené križovatky, všetky frekventovanejšie sú posiate semaformi, avšak v trochu inom duchu ako u nás. Sú totiž za križovatkou, pričom svetelný efekt je doplnený i o textovú informáciu (keby náhodou niekto nepochopil), doprava sa môže odbočovať kedykoľvek (aspoň tak mi to bolo vysvetľované). Úplne nepochopiteľne sú ale riešené križovatky, na ktorých je v každom smere dobre známa osemuholníková značka STOP a pod ňou doplnený text FOR ALL WAY. Žiadne pravidlo pravej ruky neplatí, auto na križovatke musí zastaviť z každého smeru a ten, kto dorazil prvý, sa následne môže pohnúť ďalej. Dosť kostrbaté, ale nestretol som sa napriek tomu so žiadnym konfliktom, možno dobrý recept i pre nás... Nakoniec spomeniem čosi, čo som si všimol už na začiatku a do konca môjho pobytu sledoval - v USA - teda aspoň v mojej prítomnosti - nikto nikdy nepredbiehal!!! Hovorím o dvojprúdových cestách, kde je vo väčšine síce dvojitá plná čiara, ale každú chvíľu i zóny na predbiehanie. A nič. Kým to neboli traktory alebo nejaké americké bágre, ktoré aj tak šli až po krajnici, tak sa akokoľvek nadupané kabriolety pomaličky šinuli za sviatočnými vodičmi, až kým tí neodbočili, alebo sa niekam nestratili. Píšem stále o klasických dvojprúdovkách, na diaľniciach je to samozrejme iné. Ale i tak - nechápem...

Big Apple - buď ho znenávidíte, alebo si ho zamilujete!

NEW YORK CITY. V daný moment som si to neuvedomoval, ale všetky pocity naplno človeka ovládnu až po čase. Keď som kedysi šoféroval po bratislavskej Šancovej ulici, mal som dojem, že riadim auto po veľkomeste. Ale skúste to porovnať s osemprúdovou prepchatou diaľnicou, ktorá sa tiahne až do útrob NYC. Stále sme šli po 95-ke, okolo nás sa postupne mihali okrajové štvrte Bronxu, Queensu, naľavo sa som zaregistroval obrovské garáže, v ktorých parkovalo asi tisíc Schoolbusov, všade bolo cítiť ten klasický veľkomestský chaos, ktorý vzbudzoval strach i rešpekt.

• pohľad z auta na nočné Times Square tesne po príchode do NYC - neopísateľný pocit
• Empire State Building v žltej kombinácii (myslím, že vie svietiť i namodro)
• Times Square tiež :)
• záber z nočného metra linky 1 niekedy o druhej ráno 

Bola už tma a podarilo sa nám zle odbočiť. Niežeby boli cesty zle označené, dokonca i navigátor s mapou v „klíne“ zvládal všetko na výbornú (kto to asi tak bol), nálada bola tiež v pohode, veď z autorádia hralo po celú cestu to najlepšie z česko-slovenskej hudobnej scény - pri vstupe do NYC nám do rytmu nôtil Jarko Nohavica s jeho fantastickým koncertom... Nuž ale keby braček nebol tvrdohlavý a nechcel si skrátiť cestu na Manhattan o pár kilometrov, nezablúdili by sme. Ale ako sa hovorí - „všetko zlé je na niečo ešte horšie“, tak sme si pri hľadaní správneho smeru aspoň vyobzerali so srdcom v gatiach pochybné ulice Bronxu i priľahlých, nemenej nebezpečných, štvrtí. Nakoniec sme sa však úspešne vymotali a niekedy okolo deviatej večer nás privítal vysnívaný Manhattan.

254 ulica. Tam niekde Mangattan začína. Teda snáď. Ak si vyrátame, že medzi jednotlivými „streets“ je asi sto metrov, výjde nám okolo 25-kilometrový úsek na 1. street, kde ale Manhattan zďaleka nekončí, musíme prirátať ďalšie kilometre cez Christopher St., Houston St... až po South Ferry, kde je konečná metra a južný cíp Manhattanu, skadiaľ plávajú lode na Governors Island k Soche Slobody. Nemám presnú mapu, ale pod 40 kilometrov to nebude. Čiže klasický stred mesta, ktorý sa v Bratislave tiahne od hlavnej stanice po Dunaj (cca 5 km) by pokojne vyplnil vzdialenosť od nášho hlavného mesta až po Trnavu. Prirátajme ostatné štvrte i predmestia a predĺžime vzdialenosť až po Banskú Bystricu. Polovica územia Slovenska korešponduje s rozlohou New Yorku, úžasná predstava!

• Benzínka neďaleko New Yorku (cestou do Pennsylvánie) - takéto ceny tam vtedy boli...
• 1. avenue - Manhattan
• MHD v Bronxe
• Toto je pohľad na Manhattan, ktorý som urobil, keď som sa vracal späť na Slovensko - uvediem ho i neskôr v poslednej časti môjho cestopisu :) 

Asi na 200 ulici, keď sme prekročili Broadway Bridge, sme zistili, že jazdíme na rezervu. Darmo som bratovi celú cestu hovoril, aby sme nečakali až kým dôjde benzín, ale tankovali priebežne. Nedal si povedať. Darmo už bolo na Manhattane zháňať benzínku. Za celé tri dni, počas ktorých som sa neskôr preháňal po tomto ostrove, som nezaregistroval žiadnu. Totálne mi znechutil náladu a vzrušenie z veľkomesta sa zmenilo na hnev, veď predstava, že tlačíme auto 20 kilometrov k 17. ulici, kde sme mali prespať, bola desivá. Erik je však známy flegmatik a pokojne, popiskujúc si s Jarkom Nohavicom, si to pokojne šinul k pomyselnému cieľu, kým mňa išlo rozhodiť. Mašíroval si to po Broadwayi, ža kým sme nedorazili k snáď najvysvietenejšiemu námestiu sveta - Times Square! Fotky, ktoré prikladám, dokumentujú, že prepínať fotoaparát na nočné fotenie v tomto prípade by bolo nezmyselné. Blikajúce svetlo z všadeprítomných reklamných panelov oslepovalo ako stolná lampa pri výsluchu. Bolo už snáď desať hodín večer pred pracovným dňom, ale ulice boli plné ako za bieleho dňa. Kdeže Bratislava, kde o polnoci „posledný zhasne“ :-), New York žije 24 hodín denne „na plné gule“.

Došli sme. Rezervná nádrž sa zdala byť bezodná. 17. streets, kde sme u bratovho kolegu Staceyho mali dve noci prespať, patrí medzi najzvláštnejšie ulice Manhattanu. Keď sme totiž vybalili a brat odviezol auto do garáže (nechať ho plne naložené na tejto ulici bolo do neba volajúca nezodpovednosť), išli sme na pizzu. Stretávali sme cestou tie najpodozrivejšie kreatúry, ktorých som sa normálne bál. Nebolo možné definovať, čo je žena a čo je človek... Stacey (inak aktívny gay) mi vysvetlil, že každá oblasť Manhattanu má svoju komunitu a sedemnásta ulica je známa tým, že na nej bývajú všelijako orientovaní jedinci. Ničím pozitívnejším ma nemohol potešiť :-)

Pizza údajne patrí medzi New Yorkské dominanty. Je vraj najlepšia na svete, vraj preto, že v NYC je najkvalitnejšia voda. Neviem, čo je na tom pravdy, veď pizzu bežne nejedávam a slovenské pizzérie ma nejako neohúrili, ale to, čo som mal možnosť ochutnať na Manhattane (a vlastne i v celom NYC), bolo neopísateľné. Kdeže by s nimi mohli súperiť slovenské prihoreniny s diétnou salámou... Úžasne tenké a chrumkavé cesto, kopa kvalitného syra, klobás a tých nedefinovateľných dochutín... New York mi začal byť nekonečne sympatický. A ten pohľad z okna. Hneď o pár ulíc vedľa sa spoza vysokých domov týčila k nebu vysvietená Empire State Building, ktorá každú chvíľu menila farebnú sveteľnú kombináciu... Milióny žltých taxíkov a ľudia v oblekoch i oblečení v zemiakových vreciach, kopa transexuálov i lesbičiek (hrozný pohľad) dotvárali neopísateľnú nočnú atmosféru a ja som zabudol i na to, že je pomaly polnoc a za normálnych okolností už v tomto čase rozmýšľam len horizontálne.

Vrátili sme sa k Staceymu, ktorý sa náramne bavil na mojom aklimatizačnom defekte, myslím, že ústa som zatvoril od údivu, až keď som zaspal na gauči. Ešte predtým, ako sme sa uložili, dorazila k nám i Kristína (Erikova žena), ktorá do svojho rodného mesta prišla individuálne a spolu s bratom i Staceyom si robili zo mňa srandu, až kým som ich neposlal do horúcich pekiel a demonštratívne nezapol walkman, v ktorom mi hrali americké rádia, až kým som nezachrnel :-) S pocitom, ktorý sa opísať nedá. Veď sa udialo nedávno nepredstaviteľné, avšak momentálne nekonečne reálne - spal som na Manhattane! 

• nie, to nie je letecký záber z budúcnosti, ale jeden z návrhov nového mrakodrapu na mieste bývalého WTC umiestnený v jednej z budov susediacich s týmto miestom
• že celkom podarený záber? :-)
• nejako znudene som sa dnes tváril - ani New Jersey v pozadí nepomohlo
• okruh okolo WTC má niekoľko vyhliadok na dieru po mrakodrapoch - toto je jedna z nich

Ground Zero

Tráviť deň v jednoizbovom byte by bolo nerozumné, veď už o pár dní sme si to mali rúbať na Floridu a tak sme sa hneď zrána s bratom vybrali na výlet. Chudák Erik, vôbec sa mu nechcelo, ale moja chuť spoznať čo najviac z NYC bola tak viditeľná, že sa pekne krásne musel obetovať a ako sprievodca i tlmočník vybrať sa do pravouhlých ulíc Manhattanu. Prvá zastávka - čo iné ako Ground Zero. Bolo to o pár ulíc ďalej, tak na polhodinu chôdze, ale kto by šiel pešo, keď hneď za rohom jazdí metro. New York je krásny, ale čo sa metra týka, teda najmä jeho čistoty, tým by som sa veľmi nechválil. Špinavé schody i priestory perónov, vlastne i samotné vlaky... všetko také zasvinené, ktovie, možno len vtedy sme mali smolu... Sadli sme na Expres č. 9, ktorý nás odviezol neďaleko bývalého WTC. Bol 10. september 2004, čiže deň na to sa „oslavovalo“ 3. výročie pádu dvojičiek, čakal som, že Ground Zero bude natrieskané do prasknutia, ale okolité priestranstvo bolo zaplnené len pár turistami, ktorí pozorovali dieru po dvojičkách, v ktorej snáď nonstop makajú robotníci a tvoria tam čosi, na čo som, napriek snahe zistiť to, neprišiel.

• jedna z ulíc, po ktorej tri roky pred mojím príchodom lietali trosky z „Dvojičiek“
• všadeprítomní predavači spomienkových predmetov
• diera po WTC, v ktorej behajú miestni murári a tesári...
• ...i v detaile

Bolo zvláštny pocit stáť na mieste, kde sa pred troma rokmi udialo niečo, čo otriaslo celým svetom. Nech je pozadie tejto udalosti akékoľvek, pohľad na obrovský kráter, ktorý zostal po dvoch najvyšších mrakodrapoch sveta, bol neopísateľný. Okolo celej plochy je postavená konštrukcia, z ktorej sa „kochajú“ pohľadom na trosky senzáciechtiví turisti, dnes ich tu síce bolo málo, ale o to viac nás otravovali všadeprítomní predavači spomienkových predmetov na 11. september 2001, ktorí tu už tri roky páchajú pomerne ziskový biznis. Ponúkali nám predmety od výmyslu sveta - od odznakov a iných hlúpostí s dobre známymi motívmi americkej vlajky, až po knihy s autentickými fotografiami spred troch rokov... Ich vnucovanie bolo tak nepríjemné (väčšinou išlo o „národnostné menšiny“ - aziatov i nelokalizovateľných černochov), že sme museli s bratom niekoľkokrát porušiť pietne ticho a poslať ich do horúcich pekiel a ani to zväčša nepomohlo.

• križovatka 17. ulice a 6. avenue, kde je fantastická pizzéria i výhľad na Empire St. Building
• Erik mi kupuje tradičný americký hot dog, ktorý ale nestál za nič :(
• miestny umelec na preslávenej Wall Street...
• ...a na tej istej ulici protestné zhomaždenie new yorkského proletariátu

Na Ground Zero sme strávili asi dve hodiny. V danom momente som si to až tak veľmi neuvedomoval, ale až s odstupom času sa ma zmocňoval taký nedefinovateľný mrazivý pocit, ktorý toto miesto vo mne zanechalo. Obrovský cintorín nevinných obetí - nech je to už dielo islamských fanatikov, alebo... (ale na obviňovanie samotných Američanov mám málo dôkazov) - zanechal vo mne hlboký dojem. Predstavovať si, ako sa k zemi rútia dve obrovské budovy plné nič netušiacich ľudí... a zároveň si pri pohľade na fotky spomínať na túto hrôzu... nedá sa to opísať, veď som v podstate nezainteresovaný, ale, žiaľ, pri pohľade na nespočetné množstvo pomníkov, pietnych tabúľ, či obyčajných, narýchlo načmáraných plagátikov povešaných na plotoch i múroch okolitých budov s takmer identickými odkazmi a fotkami obetí, ktoré niekomu chýbajú... nedalo sa tomu ubrániť... vlhli oči, plakalo srdce...

• barák, v ktorom asi majú svoj hlavný stan „hipisáci“ na okraji Ground Zero
• hneď vedľa bývalého WTC sa už stavia nová opacha - v čase fotenia v takomto štádiu
• pohľad z juhovýchodu
• we will never forget...

Socha Slobody

Z tohoto smutného miesta sme sa vybrali s Erikom na južný cíp Manhattanu, kde sme mali trajektom preplávať až k ostrovu Sochy Slobody. Nevyšlo to tak úplne, ako sme si predstavovali, pretože po dlhom blúdení nekonečnými ulicami, sme síce dorazili k trajektu, ale dostať sa naň, to si vyžadovalo trpezlivosť, akou kedysi disponovali socialistickí pracujúci v predvianočnom čase vo frontách na tropické ovocie. Loď síce premávala v nahustených intervaloch, ale tých ľudí, čo na ňu čakalo... No snáď pol New Yorku sa rozhodlo v dnešný deň poctiť najväčší symbol Spojených štátov osobnou prítomnosťou a tak mi zostala jediná možnosť - odfotiť si ju z brehu. I stalo sa - niekde tu sú i fotky z danej situácie.

• jedna z turistických atrakcií na južnom nábreží Manhattanu
• The Statue of Liberty v nedosiahnuteľnej diaľave (10x optický zoom aspoň trochu priblížil)
• jeden z mnohých, ktorí snívajú v objavenie ich neskonalého talentu známym producentom
• a že Američanky nie sú pekné baby :) aj keď tieto blábolili po francúzsky :D 

Všade plno turistov - a to bol piatok okolo obeda - ani si neviem predstaviť, čo sa tu deje cez víkend. Okolo nás kopa stánkov so suvenírmi, púťové atrakcie, pouliční zabávači a kopa tých najzvláštnejších ľudí. Všetky farby pleti, všetky svetadiely pôvodu (teda Antarktída asi nie...), dokonca sme tu stretli i dve Slovenky, ktoré sa vracali z Au Pair pobytu... Jednoducho najpestrejšie mesto sveta, teda aspoň čo sa farby pleti týka :)

 

Mnoho známych sa ma po príchode pýtalo na čosi, čo som v Amerike veľmi nesledoval, ale čo som si zrejme mal všímať viac. Ľudí. No, akí sú Američania... zrejme neoznámim nič nové a prevratné, keď poviem, že sú to ľudia, ako všade inde na svete. Rôzni. Je pravdou, že v globále sú trošku odlišní, ale nie až tak, ako som čakal. Možno sa trošku odlišujú i miestom ich výskytu, napríklad na severe - v Provincetowne boli pokojnejší, dobrosrdečnejší (ale to možno bolo len tým, že som sa nachádzal v „dovolenkovej zóne), v New Yorku som zase zaregistroval snáď všetky možné farby pleti i povahy, na Floride pre zmenu cítiť blízkosť latinskej Ameriky, tam sú zase ľudia iní... Ale čo som si všimol u všetkých Američanov je totálny nezáujem o to, čo sa deje okolo nich. Myslím tým napríklad to, že keby som sa v NYC navliekol do vreca od zemiakov, nikomu to neprekáža - u nás by si dôchodkyne už ťukali na čelo a na zvolenskom námestí by si pracujúci, ktorí cez obednú prestávku behajú po nákupoch, vykrútili krky, čo by sa obzerali po idiotovi, ktorý nezapadá do európskeho stereotypu. Všimol som si to napríklad na pláži, kde som sa navliekol do svojich európskych plaviek - pričom Amíci nosia šortky a moje plavky museli pôsobiť ako dolný diel dámskych - a nič. Nikto sa nepohoršil, nikto nekrútil glóbusom, že čo si to dovoľujem. Taktiež môj nezvyklý zjav v China Town nikto nepovažoval za nezvyklý a pritom je všetobecne známe, že do týchto štvrtí zablúdi biely tvor väčšinou len omylom... Bál som sa, že ľudia v Amerike budú odmeraní, namyslení a nekomunikatívni. Nie je tomu tak - aspoň ja som nič také nepostrehol. Vždy, keď som niekoho s niečím oslovil, veľmi ochotne poradil i pomohol. A to všade. Dokonca sme omylom s bratom v Pensylvánii vbehli na pozemok jednému farmárovi za účelom pohladenia koní, pozabudnúc na platný farmársky zákon (v prípade neuposlúchnutia výzvy na odchod, sa môže i strieľať) a keď k nám ujo dobehol, milšieho človeka som si ani nevedel predstaviť. Dokonca sa s nami pri koňoch i s manželkou odfotil. Áno, Američania sú konzervatívni. V niektorých veciach dokonca až príliš. Ale celkovo môžem o nich povedať (teda aspoň o tých, s ktorými som mal možnosť byť v kontakte), že sú to ľudia s kladmi i zápormi, tak ako všetci na svete. Len ich máme možno nesprávne zafixovaných, ale to vlastne i oni nás :-)

• manhattanská čajka s pozadím paneláku susedného New Jersey
• jeden z mnohých trajektov premávajúcich na Governors Island k Soche Slobody
• brat sa pokúšal o umelecký záber... len ja sa dosť neumelecky tvárim... ale čo už...
• nábrežie bolo posiate pouličnými predavačmi so všemožnými suvenírmi

China Town a Little Italy

Keďže dostať sa na trajekt bolo takmer nemožné a smerom na juh sa dalo už len plávať, vybrali sme sa severovýchodne spoznať i netradičné štvrte, akými sú China Town i Little Italy. Na mape to vyzeralo ako pár ulíc, ale už som si mohol zvyknúť, že New York nie je bratislavské Staré mesto, kde sa človek na chvíľu v pochodovaní pozabudne a vbehne pod električku na Zlatých pieskoch... Ale nakoniec sme došli. Snáď len v NYC dokáže mesto zmeniť svoj ráz po prekročení jedinej ulice. Len čo sme prešli cez cestu, zmenili sa mrakodrapy na polovysoké členité tehlové a špinavé domy s dobre známymi požiarnými rebríkmi medzi balkónmi, všade plno špiny a šikmookých ľudí. Priznám sa, že počas celej hodiny, ktorú nám bolo treba na prejdenie čínskej štvrte, som nezaregistroval nikoho neázijského. Aj by som sa bál, ale môj brat je dobrodružná povaha, upokojoval ma, že tadeto prešiel už ikskrát a nič sa mu nestalo. Až neskôr sa mi priznal, že tam bol, tak ako ja, prvýkrát a už sa tam neukáže. Dokonca sme vo svojom bádateľskom odhodlaní išli až tak ďaleko, že sme si dali obed v ázijskej (veď v akej inej) reštike. A i chutil - bolo to čosi rybacie s ryžou, ale priznám sa, že zloženie i názov sa mi v pamäti neuchoval - ale keď si teraz spomínam, bola tam aj fazuľa :-))))

• Chinatown - až neuveriteľné, ako sa dokáže mesto zmeniť prekročením jedinej ulice
• typický starý, ošúchaný dom čínskej štvrte...
• ...spolu s pouličnými trhmi dodávali osobitný ráz tejto lokality, kde sme boli jediní „bieli“
• z Little Italy mám túto jedinú fotku, kde si zašli požiarnici na zmrzlinu :)

Zo zatuchnutej čínskej štvrti sme prešli do „Malého Talianska“. To už nebolo tak identické s ulicami talianskych miest, dokonca by sme si ani neboli všimli, že sme tu, nebyť popisu v mape a pár talianskych názvov obchodov. A keďže sme tu nenatrafili na nič (okrem fantastickej talianskej zmrzliny), čo by nás ohúrilo a boli sme už dosť unavení, ponáhľali sme sa na metro a ním naspäť do útulného Staycyho bytu na 17. ulici, kde sme takmer polomŕtvi po dlhom putovaní, padli horizontálne a zobudili sa až k večeru, kedy sme boli pozvaní Erikovými kamarátkami na večeru do mne neznámych končín Quennsu. 

• „A vás, vrahové z Wall Streetu, rozdrví naše bolševická pěst!“
• A na Wall Street je i takýto kostolík, kam chodia biznismeni požehnávať svoje kšefty
• Erik, Kristína (v Bronxe) a jej dve roztopašné neplechy - neter i synovec :)
• Brata zjavne „bavilo“ moje večné zastavovanie, híkanie i fotenie... :/ 

Thajská večera v Quennse a úžasné české reštaurácie

Ako prvé ma zarazilo, že brat šiel kúpiť víno. Veď predsa ideme do thajskej reštaurácie, kde zrejme „podstoláky“ nestrpia! Všetko je však inak. V Amerike je údajne trestaný majiteľ reštaurácie, v ktorej sa jeho zákazník strieska ako delo a potom narobí bordel. Ak však návštevník konzumuje vlastný alkohol, je zodpovedný sám za seba. A preto, ak sme chceli ku krevetám víno, museli sme si ho doniesť sami. Bolo to obojstranne výhodné - my sme to mali lacnejšie a on sa zbavil rizika, že mu krčmu rozbijú podgurážení Európania a on z toho bude mať ešte i problémy. 

• Erikove kamarátky (ani neviem skade) na večeri v thajskej reštike ochotne zapózovali...
• ...potom nás hodili do reštaurácie Zlatá Praha v Astorii, takmer na konečnú metra N a W...
• ...kde bol nádherný interiér, príjemné čašníčky komunikujúce v rodnej reči...
• ...a fantastické pivo! :)))

Po počiatočných problémoch s nájdením voľného fleku - zrejme je to vychýrená reštika - nás konečne usadili a začali nosiť na stôl všelijakú háveď, ktorej pôvod mi síce evokoval oceán, ale ani za svet som si nedokázal predstaviť, ako tá ktorá príšera vyzerala v originále. A keďže voči novým úkazom mám prirodzený ostych, ochutnal som síce zo slušnosti z každého, ale v duchu som sa tešil na polnočný McBurger, v ktorom síce taktiež neviem čo je, ale príde mi akýsi civilizovanejši :-)

Baby - ktoré pozná len Erik a ten s nimi vlastne i komunikoval - nás potom odviezli na miesto, ktoré som si vytipoval už pri príchode ako vrcholné číslo mojej návštevy - Reštaurácia Zlatá Praha, ktorú som zatiaľ poznal len z médií.

Predstavte si, že Slováčisko, odchovaný na haluškách a pive sa zrazu dostane do iného sveta, kde civilizácia existuje v odlišných podmienkach i systéme. Zaužívané zvyky idú nabok a neaklimatizovaný tvor trpí. Snaží sa síce prispôsobiť, ale nie vždy všetko ide tak, ako by chcel... Tak si asi viete predstaviť, ako som sa asi cítil, keď po poldruha týždni v Amerike, kde som sa snažil prispôsobiť domorodej strave, som mal zrazu pred sebou nefalšovanú čapovanú plzeňskú dvanástku! To bol úplne iný pocit, ako doma, keď si z dlhej chvíle zájdem na pivo s kamarátmi, dokonca sa mu ani nevyrovnalo ani to, keď som po vyčerpávajúcom tréningu priam exol dve pivá, totálne dehydrovaný... Toto bolo čosi úplne iné, nepoznané, no o to nádhernejšie. Pol zemegule vzdialený, vyplašený Slováčik, ktorý predtým nebol ďalej ako pri Čiernom mori a aj to večne sa držiac sukne milujúcej mamy, sa konečne - aspoň na malý moment - cítil ako doma! Z juke-boxu hrala nejaká neznáma platňa Paľa Haberu, k vychladenému a peniacemu pivu rozprávala svoje zážitky zo života v USA majiteľka podniku rýdzou slovenčinou (aspoň myslím, že to bola majiteľka), ktorá už pätnásť rokov žije v NYC a svet bol zrazu nádherný a všetko zlé sa utopilo vo vitamíne „bé“ v prenádhernej kombinácii s chmelom a pramenitou vodou českých hôr i dolín...

• Bohemia Hall, resp. Bohemia garden - interiér posiaty talizmanmi z rodného kraja...
•• ...a samotná záhrada natrieskaná na prasknutie (sorry, v tej tme sa zle fotilo)
• vstupnú bránu som cvakol až pri odchode a čuduj sa svete, som bol i dosť stabilný :)

Netreba asi zdôrazňovať, že v ten večer som sa opil. V Zlatej Prahe som si síce dal „len“ tri Plzne, ale to by mi čašníčka nesmela prezradiť, že o pár blokov ďalej je ešte jedna česko-slovenská krčma s názvom Bohemia Garden, ktorá je ešte identickejšia s mne dobre známymi putikami. A i tak bolo - po chvíli hľadania (a občúrania asi poltucta ňjújorkských plotov) sme dorazili do spomínaného zariadenia, ktoré hneď po vstupe pripomenulo krčmy typu „mokrý lakeť“, v ktorých občas trávievam pofutbalové seansy. Veď i priložené fotky musia dokumentovať, ako asi vyzerá oáza pokoja a svetskej radosti v srdci najväčšieho mesta Ameriky. Prisahám, že po dvadsiatich minútach a troch ďalších pivách (nevadí, že kus stál 4 doláre, však brat platil) som sa cítil ako v strede bratislavského Mamuta v piatok večer po výplate. Zloženie pri ostatných stoloch bolo takmer navlas identické - jeden-dvaja Slováci/Česi ožierali nič netušiacich Amíkov, na ktorých sa následne zabávali - najmä, keď už nedokázali komunikovať a ich lebečné partie splynuli s dubovým stolom v náhlej a nehybnej alkoholickej tolerancii. Atmosféru kazil len jeden uniformovaný černoch, ktorý pri východe robil čosi ako dozor - i keď zmysel tohoto opatrenia som vôbec nechápal... veď už polovica „garden notorics“ už nejavila známky života a tá druhá - európskeho pôvodu - agresívne sklony už zjavne javiť nevládala.

Žiaľ, všetko krásne raz skončí a my sme museli opustiť toto nádherné miesto - ráno sme totiž vstávali pomerne skoro - zmenil sa plán - pôvodný odchod na Floridu sa predelil ešte jednou cestou do Pennsylvánie, kde žije Erikov švagor so svojou rodinou a ktorý nás pozval na pár dní na návštevu amerického vnútrozemia. Nedalo sa odmietnuť a spoznať i bratovu americkú rodinu spojenú s výletom do neprebádaného Bloomsburgu - mestečka v Pennsylvánii, bolo lákadlom i pre mňa.

• odpočinok miestneho homlesáka po dobre vykonanej práci na sedemnástej ulici
• Times Square počas dňa je taktiež pútavým námestím
• Amsterdam avenue - jeden z pohľadov, ktorý dokumentuje kolosálnosť Manhattanu
• okraju tejto štvrte už dominujú nižšie stavby, ale dojem z nej je i tak obrovský

Do auta sme ráno sadli štyria - Ja ako šofér (moja veľká premiéra v NYC), Erik ako navigátor a dozadu sa napratali Kristína s jej mamou ako doprovod a ako sa počas jazdy ukázalo, i nevyčerpateľný prúd slova a hudby - mám dojem, že ústa sa im zavreli len v prípade, kedy slúžili ako importný otvor životodárnych tekutín v podobe Coca Coly light. Newyorkský dialekt nám spríjemňoval celú cestu do Pennsylvánie počas celých štyroch hodín :)

• niečo takéto parkovať v garáži by bolo snom každého milovníka veteránov :)
• a predstavte si, aký bilboard lemoval jeden z hlavných ťahov New Yorku
• pohľad z Bronxu na Manhattan
• zápchy, zápchy a zápchy... či sme šli vo dne, či sme šli v noci...

• Washington bridge oddeľujúci New York od New Jersey bol prepchatý 24 hodín denne
• dom, v ktorom bývala Kristínina mama v jednom z tých krajších kútov Bronxu
• pomníkmi i pamätnými tabuľami (11. IX. 2001) je posiate celé mesto - táto je v Bronxe
• ulice USA svedčia svojou výzdobou o obrovskom lokálpatriotizme Američanov

Ráz krajiny sa menil. Nudnú rovinu východoamerického pobrežia vystriedali kopce i lesy, v ktorých sa ako nekonečný slíž tiahla diaľnica číslo 80 smerujúca do vnútrozemia. Štyri prúdy na západ, štyri na východ, dokonca i celé stáda kamiónov, tak ako sme to mali možnosť vidieť doteraz... Príroda pripomínala svojou faunou i flórou rázovité Slovensko, hornatý zalesnený terén striedali siahle doliny a keby popri skvelo udržiavaných cestách posiatych typickými americkými truckmi sa nemihali nádherné farmy a rodinné drevostavby, človek by si pomyslel, že je už znovu doma :)

Erikov švagor býva v Bloomsburgu vo veľkom dome, ktorý v obrovskom kontraste s ostatnými budovami pôsobí ako kamenná pevnosť. Dnu je to však útulné a mimoriadne vkusne zariadené obydlie, v ktorom Frank býva so ženou a dvoma malými deťmi. Pred rokmi sa presťahoval z New Yorku na vidiek a že šlo o dobré rozhodnutie, dokumentujú priložené zábery. 

•• Bloomburg pripomína rázom krajiny slovenský vidiek, ale drevené vilky sú nefalšovane americké
• dom Kristíninho brata na samote u lesa :)
• nádherné kone chovajú miestni farmári - a tohoto sme si smeli i pohladiť 

Ľudia na americkom vidieku žijú oveľa pokojnejším životom, ako u nás. Nikto sa nelopotí v záhrade celé dni, aby dopestoval čosi, čo v obchode kúpi za pár šupov. Nanajvýš tak strihanie živého plota alebo kosenie trávnika, ale aj to sa tu považuje viac za relax ako prácu :) Voľný čas venujú záľubám. Najbližší susedia napríklad chovajú prekrásne kone, ktoré sme si mali možnosť pohladiť osobne, z čoho mal najväčšiu radosť Erik, najmä keď ho Hatatitla uhryzol do jeho nahrdších partií :) 

•• ukážka, kde všade dokáže zvoliť môj brat miesto svojho odpočinku...
• ...kým neťuká do notebooku
• i Kika si dokáže vychutnať popoludňajší spánok so svojou neterou... (kiežby sa nepohla...)

Voľné chvíle počas dvoch dní prežitých na vidieku, sme trávili po svojom. Mladomanželia sa venovali rodine, ja som, vďaka jazykovej bariére, v pozícii vlka samotára, brázdil okolie. Žiaľ, bicykle sme si nechali v New Yorku, takže som sa venoval pešej turistike a samozrejme po večeroch zas hľadeniu do monitora, kde v jedinom možnom spojení s domovom, zisťoval, ako to beží v našom stredoeurópskom Absurdistane. Až tu som si uvedomil kolosálnosť internetu, veď po naklepaní jediného riadku som bol znovu s tými, ktorí mi v Amerike tak veľmi chýbali :)

V nedeľu večer sme sa rozhodli urobiť bryndzové halušky. Jednak sme chceli vidieť reakciu na tento slovenský pokrm u miestnych hamburgerohltačov a jednak už bryndza javila prvé náznaky zmeny skupenstva na nejedlú brečku. Pocty sa znovu dostalo mne a znovu som sa jej zhostil s nadšením. Ponaučený z Provincetownu som tentokrát zvolil namiesto celozrnnej múky hladkú a výsledok bol viditeľne úspešnejší. Chutilo všetkým, alebo to aspon dobre zahrali. Každopádne, v podmienkach americkej kuchyne urobiť európske jedlo a zárovň byť spokojný s výsledkom, nie je jav častý a preto som bol na seba patrične hrdý, čo som všetkým dal evidentne najavo :) 

• halušky na americký spôsob - volume II. - Pensylvánia
•• dve „umelecké fotky“ z amerického vidieku :)
• posledný pohľad na Manhattan z New Jersey (v pozadí sa týči k nebu Empire State Building)

Posledný večer v Bloomsburgu sme sa ešte trošku opili s Frankom, ktorý mal bezodné zásoby výborného vína v garáži. S pribúdajúcim promile sa mi zlepšovalo i vnímanie jazyka anglického i (čuduj sa svete) slovná zásoba a tak sme si celkom fajn pokecali. Frank spomínal na kamarátov, ktorých stratil pri páde WTC pred tromi rokmi a znovu nám bolo smutno...

V pondelok, 13. septembra 2004, sme sa vrátili i s Kristínou do NYC (jej mama zostala v Bloomsburgu so synom), pobalili posledné veci, rozlúčili sa s Kikou, ktorá priletí za nami do Miami Beach neskôr lietadlom a s plne naloženým autom v zložení ja a Erik, vyštartovali smerom na dlhú cestu smerom k Floride. Najbližšia zastávka - hlavné mesto Spojených štátov - Washington.

Ale o tom až trošku neskôr :)

Koniec štvrtej časti :-)

pokračovanie:
Časť V. - Washington

US-tour 2004 - pôvodná stránka

US-tour 2004 - kronika + denník

 
prístupov od 01.09.2004

© hemendex 03. 07. 2005