Časť I. - Trochu histórie dávnej i nedávnej Celé to začalo v lete 2002, kedy môj brat Erik usúdil, že takto to ďalej nejde. S inžinierskym titulom už rok vo vrecku, bez totálnej perspektívy v tomto systéme, sa rozhodol, že preruší doktorantské štúdium na TU Zvolen a vyberie sa za sedmoro hôr i sedmoro riek do ďalekého sveta. V duchu hesla „ak už výlet, nech to stojí za to!“ si s klasickými problémami študenta exvýchodného bloku vybavil potrebné papiere a šup ho Ameriky. O pol roka bol späť. A o pár mesiacov prišla si to tu obkuknúť i jeho
nastávajúca. I keď plná obáv, veď o Slovensku, ako je to vo svete štandard,
vedela prd makový. Dokonca sme sa museli smiať, keď nám vykladala, ako
jej mama po preštudovaní potrebných materiálov, odporučila ubytovať sa
jej v hoteli pre cudzincov, kde tečie teplá voda a sú splachovacie záchody.
Môjho sarkastického brata nenapadlo nič deprimujúcejšie, ako vyfotiť
sa s ňou v starých háboch pred smetnými košmi a poslať mailom do
Ameriky elektronickú pohľadnicu z nového „bejváku“. Hodinu po prijatí
pošty už Kristínina mama mala rezervovanú letenku do Európy,
za účelom zachránenia vyhladovaného amerického občana vo
vojnou zmietajúcom sa Slovinsku (ako nás presne lokalizovala). Inak, brat
sa ešte niekoľkokrát „vyfarbil“. Z teplej Floridy vyhriatu priateľku,
tesne po vybalení kufrov, vytiahol na hrebeňovku do Nízkych Tatier, čo
bolo na dané ročné obdobie (február 2003) skôr testom na Iron Woman,
ako romantická dovolenka v lone slovenskej prírody. A Kristína milovala,
Kristína vydržala.
• Svadba Erika a Kristiny na floridskej pláži Nastal problém. Manželia Tužinskí nemohli na Slovensko (klasický problém so „zelenou kartou“) a my sme z organizačno-finančných dôvodov nemohli za nimi. Totiž, najdemokratickejšia krajina sveta, ktorej pôvodní obyvatelia boli zavretí do rezervácií a pred dvoma storočiami takmer vyvraždení, si zaumienila, že si bude svoje územie chrániť ako oko v hlave a všetkých, ktorí odniekiaľ prídu a majú chuť ostať, budú sledovať na každom kroku a testovať ich vernosť novej vlasti a prípadné vzdialenie sa z nej, už nemusí zaručovať bezproblémový návrat. Je prirodzené, že ich príbuzní sú najpodozrivejší ich v tomto kroku nasledovať a preto vybavovanie víz pre mňa, najmladšieho brata a oboch rodičov bola nakoniec paseka, o ktorej by sa mohlo napísať niekoľko ďalších odstavcov plných invektívov. Ale toto radšej preskočím a ocitnem sa bratislavskej hlavnej stanici vo štvrtok 2. septembra 2004 o trištvrte na šesť ráno, kedy som dosť nervózny, no i plný očakávaní nastupoval na rýchlik Intercity do Prahy a na svoju najdlhšiu samostatnú cestu v celej mojej dvadsaťdeväťročnej histórii. Značne nervózny, pretože na vlak ma išla odprevadiť aj teta, ktorá, vo veľmi vhodnom čase a s veľkým nadšením, rozprávala historky o svojich známych, ktorí na svojich púťach postrácali letenky, pasy, batožinu, boli okradnutí a v občasných prípadoch i poznásilňovaní :-) Vlak sa pohol, rodičia s tetou kývali ostošesť a spoza okna rýchliku na nich civela vystrašená strapatá hlava plná obáv z nasledujúcich dní... Časť II. - Cesta do Ameriky Vlak do Prahy ide poloprázdny. Mojimi spoločníkmi sú obchodní cestujúci, pre ktorých je 400-kilometrová cesta obyčajnou rutinou. Práve sme prekročili rieku Morava a okrem mňa to nikoho viditeľne „nevzrušilo“. Mne už síce k vzrušeniu veľa nechýba, pred chvíľou mi značnú dávku nervozity privodil colník, ktorý ma upozornil, že bez podpisu je môj pas neplatný... Kde teraz, doparoma, zoženiem pero? V Břeclavi sa rýchlik značne naplnil, v dialógoch pochopiteľne prevláda čeština. Sledujem ľudí okolo seba a napadá ma, že nebyť cesty za Atlantik, nikdy by som ich nestretol. Zvláštne úvahy, ale po neprespatej noci a v prirodzenej nervozite som vôbec rád, že mi to ešte ako-tak myslí. Nasledujúca stanica Brno. Práve mi prišla SMS od priateľky - „I am waiting here for you. Wish nice trip to USA.“ Nekonečne šťastný sa teším, že sa budem mať ku komu vrátit, netušiac, že to bola jedna z posledných „pekných“ viet z jej produkcie. Už hodnú chvíľu mi svieti na displeji logo českého operátora, roaming teda funguje. Akurát ma ešte napadlo, že som si nezobral nabíjačku. Teda zobral, ale s európskym adaptérom, čo mi je v Amerike na dve veci... Nedajbože, že mi vyprdne telefón ešte v Európe. Tak vypínam vibrujúceho spoločníka, púšťam walkman a zaspávam. Praha, hlavní nádraží. Je čosi po desiatej dopoludnia a ja mám štyri hodiny do odletu. Bežne hromada času, ale bol som upozornený, že na letisku musím byť minimálne dve hodiny do štartu. Našťastie, internet je skvelá vec nielen na ťahanie mp-troják, ale i na zistenie najlepšieho spojenia z pražskej stanice na letisko. Keďže sa nemienim preháňať podzemím, volím atraktívnejšiu trasu a sadám na električku č. 26 smerom na Dejvickú. Praha je neskutočne krásne mesto, škoda len že mám na chrbte dva ruksaky a vonku neskutočne leje. Brázdime si to úzkymi uličkami Starého Města, za oknom sa mihajú zachmúrení pražáci ponáhľajúci sa za svojimi dennými povinnosťami, trúbia autá, zvonia električky a biedny Slováčik na to hľadí s bázňou užasnutého vidiečana. V Prahe som síce už druhýkrát, ale tentoraz je to pre mňa len tranzitné mesto. Preto som zavrel ústa a nahodil beztarostný výraz rutinérskeho svetobežníka - však idem do Bostonu, čo sa mám čo klaňať pred nejakou poldruhamiliónovou dedinou. :-) Na Dejvickej si uvedomujem, že nikde sa netreba hnať, veď život si človek musí vychutnávať pomaly - čo bolo synonymum k obrovskej chuti na pivo, ktorú som náhle pocítil. Veď som, doparoma, v Prahe, kde sa čapuje najlepšie pivo na svete, tak prečo tade len preletieť a potom si búchať hlavu v zemi neobmedzených možností s neskrývanou prohibíciou. A tak nechám odísť 119-ku - jediný autobus k letisku, totálne napchatý letuchtivými turistami všemožných farieb i pachov a po menšom promenádovaní sa po kuhovom objazde a neúspešných pokusoch vtrieť sa do zamknutných pivární (neviem, ale ja mám dojem, že na Slovensku sa krčmy otvárajú skôr ako o 11-tej) sa vraciam späť na zastávku, kde nachádzam malinkatý bufet s čapovaným Staroprameňom za neuveriteľných 18 „kaček“. Len to tak vo mne zasyčalo a telom sa rozlial blahodárny pocit, veď je tomu už vyše dva dni, čo som naposledny pil chmeľové antibiotiká, a ktovie, kedy zase najbližšie budem môcť... Ledva som sa spratal do 119-ky, stojím pri čomsi, čoby sa dalo považovať za kríženca neosprchovaného arabského šejka a pokazeného hydrantu. Je to navlieknuté v bielej plachte, smrdí to a pri artikulovaní neznámou hatlaninou to zavlažuje okolostojacich, značne znervóznených, ľudí. Ale ak to doma vlastní ropné vrty, čo to robí v autobuse MHD? Konečne letisko. Skoro som vystúpil o dve zastávky skôr, nejaký maják u mňa evokoval letištnú halu, našťastie som bol jediný s úmyslom opustiť autobus pred konečnou a v poslednej chvíli mi došlo, že toto asi hlavný terminál letiska nebude. Ten ma privítal o pár minút v celej svojej kráse. Trochu som z neho mimo, pretože netuším, aký postup mám zvoliť a tak sa vrútim k jednému pultíku, ktorý ma upútal absenciou fronty pred ním a nekonečne sympatickou tetou za okienkom. Tá na mňa vybehla anglicky, že či vraj „Do you speak English?“ Reku - „Ja, naturlich“ - čím som u nej získal osobné sympatie porovnateľné s vrelým vzťahom podnikateľa k daňovej kontrole. Najprv som čosi začal bláboliť o Štutgarte, ale po prezretí letenky mi došlo, že Frankfurt je predsa len niekde inde. Za päť minút som bol odbavený :-) a milá slečna dokonca mi i vysvetlila, čo, kde a ako. Vydesený výraz v mojich kukadlách ju musel asi veľmi pobaviť + to, keď som si z veľkého ruksaku preložil do príručnej batožiny plechovkového Bažanta. Takmer dve hodiny do odletu a ja som už nemal čo robiť. Tak reku zájdem na jedno zdravotné. Ale pozor - na pražskom letisku si dať pivo, je ako telefonovať na erotickú linku. Nieže by človek pritom mal rovnaké zážitky (to druhé som skutočne nezažil), ale pri oboch aktivitách príde človek zbytočne o kopu peňazí za diskutabilnú protihodnotu. Prečo? Malý Staroprameň za 69 Kč. A to vo všetkých bufetoch - ako keby sa medzi sebou dohodli. Ale čo by to bolo za Slováka, keby mu netrklo v hlave a neprišiel by s nejakým riešením?! Začal som totiž uvažovať - musí predsa existovať i bufet pre pilotov, letušky, či letiskový personál, v normálnych cenách. A tak som sa vybral od hlavného terminálu smerom, kde som šiestym zmyslom tušil výskyt „kantýny“. I našiel som. Pár desiatok metrov od letiska v nenápadnej prízemnej budove som objavil čosi ako závodnú jedáleň, kde síce pivo nečapovali, ale i fľašková desina za 16 českých v porovnaní s hrôzostrašnými cenami v „hlavnom stane“ chutila vynikajúco. Vybalil som „svačinu“ v podobe rezňa medzi dvomi chlebmi, vytiahol knihu a pokojne popíjajúc som strávil posledné hodiny v strednej Európe, až kým som nezistil, že mi to letí za pár minút a ozlomkrky uháňal na colnú prehliadku, ktorá už bola v plnom prúde. Pred druhou som už sedel v lietajúcej rárohe nemeckej spoločnosti Lufthansa a roloval po dráhe pražskej Ruzině.
• Brno, hlavní nádraží 15.50 - Konečne Frankfurt. Navidomoči som nebol nervózny z letu a ani techniky jeho prevedenia. Desil ma len jediný defekt - nekonečné čakanie na rolovacej dráhe, kým sa dostaneme v Prahe na rad. Už som si myslel, že sme sa pokazili, keď sme asi dvadsať minút nekonečného pohýňania a následného brzdenia prešli snáď všetky príjazdové cesty na hlavnú vzletovú dráhu. Ale nakoniec sme vzlietli, o hodinu urobili asi tri okruhy nad Frankfurtom a úspešne pristáli na snáď najväčšom letisku v Európe. Vybieham z autobusu, ktorý nás priviezol k terminálu 1, s letenkou v ruke pálim k prvej slečne v uniforme nejakej leteckej spoločnosti a v kombinácii strašnej angličtiny s nejasnou gestikuláciou, sa hneď pýtam na cestu. Pochopili sme sa po chvíli, teda ja som pochopil a tetu už asi nič neprekvapí... Dľa jej rady sadám som na vlak - vo Frankfurte totiž medzi terminálmi chodí čosi ako vláčik, ktorý mi pripomínal ten z počítačovej hry Half-Life, akurát, že tu neregistrujem žiadnych mimozemšťanov, hoci niektorí cestujúci by na Helloween party určite nepotrebovali maskéra - a o chvíľu som už tŕpnem vo fronte pri bráne 60 letu US 5605 Frankfurt - Boston. Tušil som, že slovenčina mi je už na dve veci a nekonečné oznamy vo svetových rečiach ma ubezpečili, že keď sa vrátim domov, oprášim starú učebnicu angličtiny, aby som nabudúce vo veľkom svete nepôsobil ako tĺk. Sedím v lietadle. Pripomína mi to veľké Boeingy (však to i veľký Boeing je) z katastrofických filmov, kedy cestujúci všetkých farieb pleti sa s úsmevom usádzajú na svoje miesta a po chvíli letu už v panike tŕpnu, ako dopadne pristátie s horiacim motorom a dvomi pilotmi v kóme. I letušky sú milé a pekné, z ich úst ani veta „Prosím vás, nie je medzi vami nejaký pilot?“ nemôže znieť hrôzostrašne. Podarilo sa mi zabeštelovať sedadlo pri okne, ale po chvíli ku mne pristupuje dvojmetrový obuch bez krku a hroznou angličtinou s ukrajinským prízvukom sa ma pýta, či by som nechcel svoje miesto uvoľniť jeho tehotnej žene. Nedalo sa odmietnuť, takže ešte horšou angličtinou som prikývol. Vykľul sa z neho usmievavý tvor, ktorý údajne pred desiatimi rokmi zdrhol z najzápadnejšej časti Sovietskeho zväzu do amerického Bostonu, kde doteraz pôsobí. Bolo celkom fajn oprášiť si i jazyk ruský, preto som prešiel naň a zistil, že tiež si z neho už veľa nepamätám. A tak sa mi ušlo miesto v strednom trojstupe, kde som sa nevedel poriadne napchať a po celú cestu zo mňa niečo trčalo do uličky, z čoho mali najväčšiu radosť letušky pochodujúce s vozíkom plným nápojov. Behal tam i jeden letušiak, ktorý sa najviac tešil z toho, že ako jediný v desaťmetrovom okruhu som netajil svoje alkoholické sklony a vypýtal si „glass of vodka“, pretože to bol jediný alkohol, ktorý som v rýchlosti vedel preložiť do angličtiny, tým, že som ho nemusel prekladať :-) Nalial za riadny poldecák a spýtal sa, či som nervózny z letu. Pochopil som, že mi hneď naleje za druhý, ak poviem, že áno, a vybľabotal som čosi v zmysle „Yes, I am nervous, because this is my first flight.“ A veru nalial. Aj keď som ho oklamal, lebo už som dvakrát ako malý zasran letel na socialistickú dovolenku do spriateleného Bulharska, z čoho si ale už veľké oné pamätám.
• Let Praha - Frankfurt.
Niekde nad Nemeckom Po štyroch hodinách stereotypného letu sa začínam nudiť. Veď som doteraz len sedel, počúval trápny nemecký pop v slúchadlách, dočítal knihu, zlikvidoval večeru (nemecké pochudnuté kura s ryžou) a dvakrát sa bol prejsť na záchode, do ktorého som sa, na pobavenie okolosediacich, dobýjal asi päť minút. Hold, občas sa oplatí čítať návod na otvorenie dverí doplnený pre jazykovoimpotentných zrozumiteľnými piktogramami. A tak som sa vybral na výlet. Prichádzam až do kuchynky plnej mikrovlniek a oddychujúcich letušiek. Tie síce mekcú niečo v zmysle „go away“, ale ja sa odradiť nedám. Sadám som si k malému okienku núdzového východu a fotím okolitú krajinu pozostávajúcu z oblakov a oblakov, až kým sa za mnou neozve tiché ale rázne „Hello, what are you doing here?!“ Obzriem sa za seba a tam chlapík vo vyžehlenej uniforme, ako vystrihnutý z reklamy na letecké spoločnosti. Pýtam sa ho, že kto je, keď do mňa hučí - a on na to, že prvý pilot. Fíha... Zglbal ma, že sedím na pákach uvoľňujúcich núdzový východ, na čo som ho požiadal, aby sa so mnou odfotil. Poťažkal môj foťák, oznámil, že je „very heavy“, načo som prikývol a smerom k belasej oblohe súhlasne odvetil: „Yes, heaven is very nice“. Trápnu situáciu vyriešil druhý pilot, ktorý svojho kolegu odvolal späť do pilotnej kabíny, pretože lietadlom začalo v dôsledku turbulencie parádne hádzať. Vodkonalievačom som upozornený, že sa mám vrátiť na miesto a priviazať sa k sedačke, s čím ochotne, pod podmienkou, že mi ešte za jeden naleje, súhlasím. Osem hodín letu sa blíži ku koncu. Na obrazovke už nebežia filmy, dokumenty a dokonca ani správy o nejakom leteckom nešťastí v Bermudskom trojuholníku, ktoré neviem prečo museli vysielať práve počas letu ponad Atlantik. Už sme nad Kanadou a všetci sme uprene hľadíme na symbol lietadla pomalinky sa pohybujúci na obrazovke smerom k vytúženému cieľu. Pár neosobných informácii z pilotnej kabíny o tom, že koľko je na východnom pobreží hodín, aká je teplota a že nám všetci veľmi pekne ďakujú, že sa neváľame doma, ale sme sa rozhodli pre Lufthansu a o chvíľu sa už pod oknami mihajú svetlá amerického veľkomesta. Samozrejme, že väčšina cestujúcich, zjavne nie prvýkrát absolvujuvších túto trasu, má svoje okienka zavreté a drieme, no ukrajinec našťastie to svoje nechal otvorené a tak zdiaľky užasnutý hľadím na niekoľkomiliónovú metropolu severovýchodnej časti Spojených štátov. O chvíľu už hrkocu kolesá na pristávacej dráhe a my sa v celom kuse po ôsmych hodinách v stratosfére znovu ocitáme na pevnej zemi. Boston airport - osem hodín večer východoamerického času. Už doma som bol upozornený na niektoré gastroprodukty, ktorých vývoz do „Štátov“ je zakázaný. Na druhej strane ma brat poprosil, aby som mu niektoré špeciality slovenskej kuchyne predsa len spoza Atlantiku importol. A tak v hlavnej batožine trónila precízne v termotaške zabalená kilová bryndza i riadny plát oravskej slaniny. Žiaľ, hneď po vstupe na bostonské letisko boli všetci návštevníci s vízovou povinnosťou oddelení od stáda „vyvolených“ a podstúpili špeciálnu (by som priam ju označil ako protiteroristickú) prehliadku. Okrem spodného prádla nám bolo skontrolované asi všetko. Priteplený černoch by sa možno rád vŕtal i pod riflami, ale k tomu mu chýbala odvaha i kompetencie. A tak sa odbavil na mojom ruksaku. Celý mi ho vyhádzal - oba diely Anny Kareniny, ktoré som niesol z rodinnej knižnice sa rozleteli po termináli - s čuchom stopárskeho psa víťazoslávne vytiahol celý obsah Metro-termotašky a najzdravší pokrm z produkcie slovenských svíň skončil v prichystanom smetnom koši. Čierny colník vybral z tašky i bryndzu, ktorú našťastie moji rodičia zakamuflovali do alobalu a po ubezpečení z mojej strany, že ide o obyčajný európsky „chees“ mi ju veľkodušne vrátil. Chybou bolo, že som sa snažil komunikovať, tri týždne totiž po mojom zážitku do Ameriky cestovali otec s mamou, ktorých jediným nacvičeným verbálnym prejavom bolo čarovné slovíčko „andrsténd“, ktoré na všetkých pôsobilo ako zaklínadlo a nikto ich nekontroloval :-) Nabudúce budem múdrejší.
• Ekonomická trieda v
Boeingu spoločnosti Lufthansa (moje miesto je vľavo dole) Prehliadka bola asi po polhodine ukončená, ešte raz ma ten čierny obuch nastrašil - to keď mi v pase škrtol víza, čo som v prvom momente považoval za odmietnutie vstupu na americké územie a po nakreslení obrovského „áčka“ pod spomínaný škrtanec, som sa už pokladal za „alliena - votrelca“, ktorý bude na vlastné náklady poslaný späť za Atlantik. Našťastie „Welcome in USA“ z jeho úst znegovalo všetky depresie a ja som sa, zničený ale šťastný, rozbehol smerom, kde som tušil východ z tohoto nepríjemného miesta. Vrútil som sa do haly, kde už čakal vyrehotaný braček, celú komédiu sledujúci cez presklenú stenu - myslím, že túto atrakciu si mohli bostonskí colníci odpustiť. Zvítali sme sa po roku ako sa patrí, sadol som do auta a s pocitom, že v Amerike ma už nič nemôže prekvapiť, sme spoločne odfičali z Bostonu do 100 kilometrov vzdialeného Provincetownu, prekrásneho prímorského mestečka polostrovu Cape Cod. US TOUR 2004 započala svoju hlavnú, americkú etapu. Koniec prvých dvoch častí :-) pokračovanie: US-tour 2004 - pôvodná stránka US-tour 2004 - kronika + denník
|