štvrtok 30.09.2004 - Ani prstom som nepohol vo veci reportáže môjho US-tripu. Dôvod? Je ich viac. Klasický nedostatok času, podstatnejšie aktivity, ktoré vypĺňajú všetok voľný čas a asi najpodstatnejším dôvodom je totálna nechuť prameniaca z osobných problémov. Čo ma ale teší, je fakt, že sa konečne ozvali naši, ktorí v USA ešte chvíľu zostali, že v zdraví prežili vyčíňanie hurikánu a momentálne sa vytiešajú v Disneylande v štáte Orlando, v zložení brat Erik, otec a mama. Zdravo im závidím, veď majú slnko, 30 stupňov v tieni a cheesburger každý deň :-) 
Ešte k predošlému víkendu - okrem smutných vecí, ktorých výskyt sa opakuje s drtivou pravidelnosťou, som konečne hral i futbal. Dokonca i úspešne - Investex vyhral v mestskej lige nad nebezpečnou Haligandou 8:4 a Hronská Dúbrava v III. triede ZH 4:1 v Kremnických Baniach. Teda čo sa športu týka - úspešný víkend.
Dnes ráno som sa zobudil do daždivého rána. Avšak už cestou do roboty prederavili depresívne mraky prvé slnečné lúče. Momentálne už svieti slnko v plnej jesennej intenzite. Je to príjemný pocit. Želám si, aby tomu tak bolo i vo všetkých sférach nášho života. Pretože hrejivé svetlo je oproti studenej šedi tým najlepším liekom na smútok v duši...

pondelok 27.09.2004 - Tak. A je po srande. Som doma, v obkľúčení neúprosnej reality chladného Slovenska. Po mne potopa. Teda aspoň na Floride. Len čo som stade zmizol, prihnala sa tam Jeanne s nespútanou tvrdlohlavosťou svojej hurikánskej povahy. Dva dni po mojom odlete. Takže do Európy som vlastne pricestoval s odretými ušami, keby som mal totiž letenku čo len o jeden deň neskoršie, trčím tam doteraz a spoza zabarikádových okien sledujem neovplyvniteľné vyčíňanie veternej smršti. Som teda doma a z US- tripu zostali len nezabudnuteľné spomienky, kopa špinavého prádla a dve CD-čka napratané fotkami. Zábery romantického Cape Codu, cez rozmanitý New York, rozkopaný Washington (žiaľ, fotky z Capital City zostali v zhorenom compe na Floride, ťažko povedať, či ich ešte „vybágrujú“ z HDD), horúce Miami Beach, ostrovný Key West i betónový Boston, uverejním počas nasledujúcich dní v nejakej komplexnejšej forme, na ktorej koncepciou musím ešte podumať. Bo času je málo a fotiek i zážitkov celá kopa. Žiaľ, i roboty v práci :-/

nedela 12.09.2004 - Moj pobyt v USA sa prave prehupol do svojej druhej polovice. Poldruha tyzdna je za mnou a v tejto prestavke medzi dvoma polcasmi by sa asi patrilo bilancovat. Neurobim vsak tak, pretoze moje dojmy i pocity z Ameriky su momentalne chaoticke. Urcite ma dost vela veci prekvapilo a to v dobrom i v zlom slova zmysle. O tom vsetkom chcem po navrate napisat taky subjektivny cestopis, ktory uverejnim na mojej stranke. Este raz upozornujem vsetkych, ktori to tu sleduju, ze z dovodu komplikacie editacie mojho webu (ved vyuzivam pocitace, ktore su mi k dispozicii a tie vacsinou neoplyvaju potrebnymi programami), je moj priebezny "dennik" na tejto adrese (cosi ako Kronika) a niekolko obcasne aktualizovanych fotiek zase tuto.
PS: Predvcerom som, okrem inych pozurohodnosti New Yorku, navstivil i Ground Zero, miesto, kde pred tromi rokmi este stali dva najvacsie mrakodrapy sveta. Bolo to den pred 11. septembrom a mal som tu cest stretnut ludi, ktori si prisli pripomenut pamiatku zosnulych. Jednym z nich je i Frank, svagor mojho brata (u ktoreho sme momentalne na navsteve), ktory stratil pri tejto nezmyselnosti mnohych znamych. Je mozno lahsie citat o terorizme v novinach a povedat si: "mna sa to netyka", avsak omnoho smutnejsie je vidiet nepohasnuty smutok i beznadej v ociach cloveka, ktory to prezil ako osobnu tragediu. Nech uz je pozadie spominanej udalosti akekolvek, faktom zostava, ze ju takmer 3000 ludi neprezilo. Vdaka bastardom, ktori si pomenovanie "clovek" uz nikdy nezasluzia. Obetiam venujem tichu spomienku...
Hemendex.sk - Bloomsburg, Pensylvania, USA, 12.09.2004, 23:50 US eastern time.

utorok 24.08.2004 - Začínam pociťovať neustále sa stupňujúcu predamerickú nervozitu. Nie je to preto, žeby som sa bál letieť, alebo nevedel si predstaviť tri týždne bez mojich skvelých kamarátov i šéfa, ale dosť ma desí celý ten kolotoč, ktorý budem musieť absolvovať na ceste tam a zrejme i späť. Štartujem z Prahy v totálne hlúpom termíme letu, ku ktorému mi nejde žiaden rozumný „prípoj“ a tak musím pol dňa stráviť nútenou prehliadkou hlavného mesta Českej republiky s „plnou poľnou“... Prestupujem vo Frankfurte, samozrejme s vyše dvojhodinovým prestojom. Potom jedenásťhodinový let do Bostonu, snáď aspoň s fukčným air-bufetom, kde sa plánujem v rámci depresií spacifikovať všetkým alkoholickým, čo mi bude zo strany zamestnancov spoločnosti Lufthansa (asi) ponúknuté. Z Bostonu ešte dobrých sto kilometrov do Provincetownu zatiaľ nedefinovateľným druhom transportu, kde by som mal svoje kosti na týždeň zložiť u brata v spločnoti jeho milovanej wife a môjho ďalšieho brata, ale to už asi nebudem celkom pri vedomí, však mňa dokáže znivočiť párkilometrová štreka na futbalový zápas, nieto cesta cez pol sveta...
Ďalší relevantný problém bude s mojou úžasnou angličtinou a zmyslom pre vyvolanie sebadeštrukčnej paniky počas prežívania banálnych problémov, akými sú hľadanie východu pre cestujúcich na letisku, žobranie o predražené pivo vo fast-foode, snaha o lokalizovanie štátu v ktorom sa momentálne nachádzam, túžba umrieť pri odhalení geletky bryndze, ktorú nesiem bratovi do kapitalistickej cudziny, pri colnej prehliadke...
V neposlednej rade mi bude nekonečne chýbať „čosi“, čo si, žiaľ, so sebou zobrať nemôžem, hoci nekonečne rád by som tak učinil. To najzlatšie stvorenie tohoto krutého sveta zostane doma a mne bude v Štátoch neverending unhappy.
I preto sú moje momentálne kladné i záporné pocity z plánovaného výletu v pozícii, ktorá by sa v športovej terminológii dala nazvať jedine remízou. Len čas ukáže, kto bude víťaz :-)
Všetko podstatné budem postupne zverejňovať na TEJTO stránke, ak ovšem brat bude mať funkčný notebook a nainštaluje do neho Frontpage (ja totiž tvorím stránky predpotopnou metódou). Pekný deň :)

piatok 20.08.2004 - Nejako sa príliš teším do tej Ameriky. Len braček sa akosi prestal ozývať. Druhého septembra by som mal letieť, už som dokonca na priebežne aktualizované reportáže spoza Atlantiku vyhradil i príslušnú RUBRIKU, tak aby sa mi táto prílišná iniciatíva nevypomstila. Sám viem, ako to je, keď sa na niečo človek teší... Niežeby som bytostne túžil po dovolenke v tejto destinácii, ale keď som si už musel odkrútiť nekonečný kolotoč s vybavovaním víz a dovolenky, minul kvantá času i peňazí, bolo by dosť blbé teraz do „najdemokratickejšej“ krajiny sveta neísť. Tak aspoň každé ráno obzerám mail ako puk, či nedorazia nové dáta ohľadom konkrétnych údajov prepotrebných k ceste za „veľkú mláku“ - hehe, akurát mi z mixu hrá „Born in the USA“ od Bruce Springsteena, žeby náhoda?...
A tak aspoň sledujem úspechy/neúspechy slovenských športovcov v lokálnych i olympijských športových lokalitách. Celkom dobre som sa predvčerom bavil, keď sme na pive po tréningu pustili v telke kvalifikačný zápas Slovensko - Luxembursko až v piatej minúte a neveriacky v šoku hľadeli na priebežný stav, kde svietilo 1:0 pre našich „odpisovaných“ súperov. O to väčší šok, už len preto, že chlapci z malinkatej krajiny na západe Európy si na zápas museli vybavovať dovolenku, aby mohli potrápiť našich „profesionálov“. Nakoniec sa senzácia nekonala, rozdrvili sme ich vysoko 3:1 a splnili predzápasové očakávania :-)
Olympiáda - je fajn vidieť, že suseda z vedľajšieho vchodu, s ktorou som za mladi hrával futbal za domom, získala suverénne zlatú medailu v kanoistike. Kto to vtedy, keď sme sa preháňali za futbalovou loptou, mohol tušiť?! Vlastne netušil som viac vecí, polroka som si myslel, že hrám proti chlapcovi, kým sa, drahá Elena, nepredstavila :-) Ja som to nakoniec dotiahol do okresnej ligy, pričom ex-suseda nesie z Grécka zlatú medailu... Jednoznačne porovnateľná úspešnosť. Tak aspoň dodatočne gratulujem takto elektronicky, osobne som ju totiž nestretol zo dva roky.
A ešte jedna vec - zajtra si pripomíname 36. výročie vpádu spojeneckých vojsk do bývalého Československa. Keďže som sa vo svojej trojrozmernosti vyskytol až o sedem rokov neskôr, poznám len fakty z médií i osobné skúsenosti priamo zainteresovaných. Napriek tomu venujem tomuto, v novodobých dejinách Česko-Slovenska historicky zlomovému dňu, tichú spomienku. Už som ticho.

streda 18.08.2004 - Rubrika „Ja“ bola dlhšie neaktualizovaná. A tak som tam nahodil pár fotiek z archívu. To sú tie, čo majú za názvom uvedený rok 2004. Zatiaľ všetko, navraciam sa späť do pracovnej depky.

utorok 17.08.2004 (10:40) - Začnem netradične jednoduchým matematickým príkladom. 17 mínus 2 sa rovná rovných 15. Pätnásť dní bez akéhokoľvek zásahu do aktualizácie tohoto webu. Tohtoročný rekord a zároveň i hanba do nebies volajúca... Vyhovárať sa na objektívne príčiny (nekonečná uzávierka časopisu, aktivitami napráskané víkendy a totálna pracovno-športová vyťaženosť v čase medzi nimi) je alibistické. Veď sú tu ešte hodiny (denne priemerne štyri), ktoré som si bezočivo dovolil odspať. A toľko som toho mal pripravené... Fotogalériu z rodinnej oslavy v Komárne (dodatočne všetko najlepšie k dvadsiatej tridsiatke, teta Eva), taktiež pár záberov z prekrásnej prírody okolia Banskej Bystrice, kde som strávil nádherný víkend s tou najskvelejšou bytosťou modrej planéty, fotky z Bratislavy, Nitry... Všetko zdokumentované v miliónoch pixeloch... No veď snáď už tento víkend to spracujem (okrem iného mi začal štrajkovať Photoshop) a v pondelok to tu bude v megaaktualizácii zverejnené.
Zasväteným je už známe, že minulý víkend som prežil v našej najväčšej stodole Viedne, kde som odtrpel prekrásne chvíle v priestoroch americkej ambasády, tajne dúfajúc v pridelenie turistických víz, prepotrebných k návšteve môjho stredného, úspešne v zemi neobmedzených možností (a obmedzených práv) sa oženivšieho i momentálne bývajuvšieho brata. Po poldruhahodinovom maratóne a potení sa v neklimatizovanej čakárni v príjemnej spoločnosti ozbrojených „sekuriťákov“ sa mi nakoniec podarilo „uhrať“ kompromis a víza som horko-ťažko dostal. Mojou angličtinou som totiž natoľko zmiatol americkú tetu za okienkom, že tá vyhlásila obedňajšiu prestávku polhodinu pred oficiálnym termínom. Keď sa dozvedela, že obaja bratia už v Amerike sú a rodičia dostali víza pred dvoma týždňami, jej podozrenie v kočovníctvo našej rodiny nadobudlo nové rozmery porovnateľné s bytostným presvedčením v tento fakt. Ale víza som dostal, i keď len do polovice novembra. A tak začiatkom septembra sadám vo Schwechate do Lufthansy smerujúcej cez talianske Miláno až do amerického Bostonu. Hoci ešte nič nie je isté, šéf totiž pri oznámení mojej trojtýždňovej absencie (i abstinencie) na „panskom“, zbledol ako kurací rezeň v mrazáku a vyjachtal zhluk samohlások, z ktorých som po následnom dešifrovaní pochopil nie príliš relevantné nadšenie z nároku na trojtýždňovú dovolenku strávenú v imperialistickej cudzine. :-) V totálnej neistote, no na druhej strane i v neskonalej túžbe spoznať najšťastnejší a najspokojnejší národ sveta, sa zatiaľ lúčim a snáď ešte niekedy ozvem. Možno ešte tento týždeň. A možno i nie...

pondelok 02.08.2004 (12:00) - Načo mi je stránka, ktorá nefunguje! Sa môžem aj doondiť, na PIPNI.cz si povedali, že sa vypnú a nám, biednym užívateľom, zostali oči pre plač. A to mám výročie úspešného zavŕšenia prvej päťročnice... Tento text síce klepem do príslušného chlieviku, ale len sám pre seba, no ak sa zjaví i na webe prístupný svetu, bude všetko okej. 
Cez víkend som bol fuč, takže som nič nestihol v rámci päťročnicových osláv vykonať, vlastne načo aj, pripomenutie tohto okrúhleho výročia spácham v tichosti a v kľude... Zajtra, resp. pozajtra tu budú dve nové fotogalérie z tohoto výnimočného a krásneho víkendu. Tak. 
A v tejto chvíli započínam druhú päťročnicu webu HEMENDEX.sk s nádejou, že bude aspoň tak „úspešná“ ako tá minulá. Kiežby mi pred dvoma rokmi nepadol počítač a uchoval sa i prvý web o veľkosti 2 mega a štyroch podstránok, pripomenul by som si to i týmto spôsobom. Žiaľ, môj archív odišiel nevednokam a ja žijem len pre prítomnosť... Pekný deň a veselé narodeniny prajem si - teda tomuto webu, lebo tie moje mám až o mesiac... ajejé... no nič.

streda 28.07.2004 (9:20) - Blééé, toto je teda leto. Štyri dni, ktoré ako-tak evokujú prázdninové počasie v príjemných teplotách a potom takéto tmavošedé vlhké precitnutie do zimy a beznádeje. No čo sa potom človeku chce, ak nie umrieť, resp. prinajlepšom zaliezť do bezpečia perín a vyhlásiť horizontálnu autonómiu... :-) 
Inak, ako vidno, náladu mám paralelnú so súčasnou poveternostnou situáciou, je to dokonca podmienené i totálnym nevyspatím - totiž po nočnom sledovaní amerického komerčáku „The day after tomorrow“ (ktorý som navyše zohnal v nemeckom dabingu so slovenskými titulkami postrádajúcimi základné štylistické a pravopisné pravidlá) som, v duchu filmu, celú noc v polovedomí zachraňoval planétu pred všemožnými katastrofami z vesmíru i blízkeho okolia...
Neaktualizujem, i keď som to sľúbil. Dokonca nemám ani nič prichystané na nedeľňajšie PIATE VÝROČIE tohoto webu. A to je už hanba ako Brno. Nestíham. Viem, znie to ako alibizmus, ale skutočne mám toho teraz toľko, že aj spomínaný film som si stihol pozrieť až okolo polnoci, po neskonale tvorivom dni, a, čo je najhoršie, cez víkend som nestihol umyť chodbu k relevantnému zdeseniu mojej susedy, ktorá to vďaka pokročilému veku, zvýšenému tlaku a neskonalému pocitu zodpovednosti za chod upratovacích prác v našom vchode, nemusí celkom v zdraví prežiť. I preto idem teraz makať (som v práci, nikomu ale ani muk) a v rámci odkazov na zaujímavé weby dávam do pozornosti novú, no zaujímavú stránku môjho exkolegu na TEJTO adrese. Prajem pekný zbytok týždňa, úsmev v srdci, slnko na nebi a tridsaťsedem v tieni...
PS: K aktuálnej téme dovoleniek: Kamarát sa vrátil z trojtýždňového pobytu v Bulharsku opálený snáď na troch percentách jeho stodvadsaťkilového tela. Na otázku, prečo je bledší ako úmrtný list, mi odpovedal prosto: „Čo si sprostý?! Tak ja mám čas sa opaľovať, keď v krčme je pálenka po deväť korún?!“, čo vysvetlilo, že ho slnko pripieklo len na miestach, ktoré mu počas troch týždňov trčali spod krčmového slnečníka... :-)  
streda 28.07.2004 (dodatok) - No konečne mi dorazila z redakcie zvolenského Žurnálu fotka z víkendového turnaja v Očovej, kde nás športový redaktor tohoto týždenníka cvakol pred prvým zápasom v novučičkých dresoch (za čo mu obrovská vďaka). Mne totiž vtedy akurát došli baterky vo foťáku, takže som bol odkázaný na jeho pomoc. Nie je to veľmi kvalitné, ale robil som s tým, čo sa dalo. Takže v prípade záujmu je záber vo väčšom rozlíšení k dispozícii po kliknutí na priložený obrázok alebo TUTOĽA. Na turnaji sme končili na krásnom treťom fleku za Očovou a Zvolenskou Slatinou. Chytal som len prvý polčas prvého zápasu do stavu 2:0 pre nás. Potom som šiel domov, však sme boli traja brankári, tak načo tam zavadzať...

piatok 23.07.2004 - Netuším (ako funkcionár ZNN mám na to i právo), či to bude fungovať, ale vytvoril som si, s prispením jedného českého webu, čosi ako „chat“ na mojej stránke. Zatiaľ je to v testovacej podobe, preto neručím za funkčnosť. Netvrdím, že to tu zostane, no momentálne je to jediná, i keď alibistická alternatíva, mojej stránkotvornej pasivity. Čiže - TUTO.

streda 21.07.2004 - Jeden by až neveril, čo dokáže taká neplánovaná choroba (vlastne plánovaná snáď nejestvuje, či hej?) narobiť s potomkom rodu Adamovho... Hnusná a zradná angína s hrôzostrašným prívlastkom „hnisavá“ ma zhorizontálnila na takmer celý týždeň. Pôvodne avizované teploty v okolí červenej výstražnej „tridsaťsedmičky“ v konečnom dôsledku ešte o dva stupne podrástli a likvidovali moje samoľúbe ja až do nedele. Vtedy konečne zabrali antibiotiká, resp. ostatná hŕba materiálu na mojom kuchynskom stole, ktorý sa v danej chvíli podobal skôr na lekárenský pult počas komerčnej akcie. Najhoršia na všetkom bola samotná liečba, ktorá predstavovala začarovaný kruh beznádeje, v ktorom mi totálne zahataný a nepriepustný „hrdeľný otvor“ (skutočne nepoznám jeho odborný termín) neprepustil akúkoľvek tekutú požívatinu (nieto ešte tuhú), tá totiž mala byť relevantným zdrojom zdroju potenia, náledne odbúravejšieho všetky novoprisupené zmrdy vírusového charakteru, lynčujúce moje lordstvo a angína by tým pádom bola poslaná na smetisko vírusových dejín. Lenže hrdlo bolo nepriepustnejšie ako Brandenburská brána v časoch najväčšej slávy a ja som od stredy do nedele nejedol a horko-ťažko vypil asi dva deci čaju, pričom každý hlt bol patrične verbálne okomentovaný priamoúmerne bolesti v krku, v tých najnemožnejších časových horizontoch, k všeobecnému nadšeniu mojich bezprostredných susedov.
V totálnej dehydratácii a stupňujúcej sa letargii z tohoto titulu vyplynuvšej, som si, ja blázon, zapol televízor, v ktorom sa, ako na potvoru, z každej reklamy škeril na mňa vyrehotaný Veľkopopovický Kozel, sebavedomý Kelt, alebo geniálne načapovaný Šariš-š a mňa mohol v totálnej dehydro-depresii trafiť šľak, čo by v 39-stupňovej horúčke ešte vystupňovalo jeho účinok. Začal som teda riešiť problém pokusom o kloktanie hrdla. Všetky druhy kloktadiel končili, po neúspešných pokusoch zakloniť angínou stuhnutý krk, na pyžame alebo okolitom inventári kúpeľne a Hemendex začal, po zrelej úvahe svojej životnej perspektívy, hľadať po skriniach slušivé oblečenie v tmavých tónoch... Keď tu zrazu prišla nedeľa. Tá je síce známa tým, ze sa cez ňu „nedělá“, ale tu sa diali veci prapodivné a zázračné. Ešte ráno som sa síce zobudil v horúčke a hrdelnom kŕči, ale po následnom uvarení harmančekového čaju (skutočne vďaka Ti, Saška, zaň i za všetko ostatné), som prvýkrát preglgol mojím cteným gágorom bez zvukového doprovodu. A potom to šlo ako po masle. Pár paralenov a hektolitre čaju pretiekli touto novozavedenou bezcolnou zónou a o pár hodín som už likvidoval svoje voľné minúty v oranžovej mobilnej sieti oznamovaním ľuďom, srdcu blízkym, moje zmŕtvychvstanie. I prišli, drahí moji, i dary doniesli. Nikdy ma ešte tak nepotešili gastroprodukty džúsového charakteru, ako dnes. Tieklo to do mňa ako Atlantik do Titaniku porušujúc všetky Archimedove zákony a ja som pil a pil a pil... Bol to zrejme jediný prípad, kedy bola fyzika obrátená naruby a objem kvapaliny vysoko prekračoval objem telesa, v ktorom bola napustená, ale v tej chvíli som bol najšťastnejší pacient na svete. Potom už nie, prišlo mi zle a zvyšok dňa som si odsedel na bidle...
Preto som sa neozval, preto som nič nenapísal, preto tu nie je nič nové...
No, toľko môj príbeh minulého týždňa, tí, čo ste mali pocit, že najväčší sebaľútostivý tvor tejto planéty, je náš bývalý prezident Rudolf (resp. tento NARCIS), môžete premýšľať i porovnávať, akurát, že o mne nemá veľmi kto napísať srdcervúcu knihu s názvom „Mamička, neplač, Tužko ešte žije“, z ktorej by sa predalo päť výtlačkov rodine autora a ďalších dvadsať rozdalo v parlamente. Každopádne momentálne (utorok večer) sa mi už potiť nechce, futbal hrať ešte nevládzem a v telke cez prázdniny idú iba zošednuté reprízy... A tak som si aspoň čosi popísal. Pekný zbytok týždňa. Ozvem sa, keď sa mi to bude môcť/chcieť/dať...
PS: Vďaka všetkým, ktorí na mňa mysleli a pomohli. Je vás celá kopa a ja som rád, že ste! Fakt! :-)

streda 14.07.2004 - No, zrejme už priložený záber spred piatich minút (momentálne je ešte utorok 22:50) napovedá, že to nebude s tou plánovanou aktualizáciou až také slávne, ako som pôvodne zamýšľal. Doslova detinská hlúposť mala za príčinu, že som na víkendovom turnaji v Lučenci nachladol a teraz je moja fyzická, a z toho titulu i psychická indispozícia, na vrchole svojej likvidačnej aktivity a ja, s perinou prevesenou okolo prepoteného „ja“, popíjam horúci čaj (no, priznám sa, že uverejnený pohár obsahuje varené víno, ktoré nielen zlepšuje zdravotný stav, ale i napomáha zabúdať na ostatné problémy dnešných dní) a snažím sa prisľúbiť zverejnenie avizovaných fotogalérií v náhradnom termíne tesne po víkende. Pôjde o bratislavský výlet spred troch týždňov a niekoľko fotiek z tohtovíkendového lučeneckého turnaja, na ktorom výber zvolenskej miniligy (LIMFU Zvolen) získal po kvalitnom výkone zdanlivo potupnú 6. priečku (z 24 tímov). Do konca týždňa už možnosť čosi pozitívne s webom vykonať mať nebudem a ak dobre dopadnú všetky aktivity, ktoré ma v najbližších dňoch čakajú, tak budem v najbližšej aktualizácii úprimne veselý. Tak mi v tom, prosím, držte palce.
(dodatok 13:50) - Od včera mám z nepochopiteľného dôvodu „defaultnú“ teplotu 37,1. Ani viac, ani menej. A to som celú noc chľapotal horúci čaj a od rána mám v sebe asi štyri Coldrexy, dva Ibuprofény + zopár Paralenov... A stále 37,1. Pohľad na moje zapálené hrdlo v zrkadle predčil všetky očakávania, keď otvorím hubu, mohol by som na križovatke suplovať červený semafor... Hocičo prehltnúť - od čaju až po grahamový rožok - to je problém porovnateľný s nastolením mieru na „blízkom východe“. K tomu ešte ráno som sa vytočil pri totálne chaotickom systéme predoperačných vyšetrení, vlastne pojem „slovenské zdravotníctvo“ mi dvíha tlak do trojciferných hodnôt v oboch číselných údajoch... Zajtra budem celkovo anesteziovaný, následne dorezaný a v piatok, v prípade prežitia, dúfam, prepustený do civilného života. Ach jááj... Tak nech ste, aspoň vy všetci, zdraví...

piatok 09.07.2004 - Aj keď s odretými ušami a v posledný pracovný deň tohto týždňa, ale predsa. Fotogaléria z víkendovej „Petropavlovskej chlastačky 2004“ uzrela svetlo Božie. I keď zase zaujme len zainteresovaných, ponúkam ju všetkým, ktorí sa ešte vedia, napriek zvláštnej dobe plnej stresu a neistoty, neviazane zabaviť. Takže nejako TAKTO nám bolo v sobotu, 3. júla roku Pána 2004 s partiou ľudí, ktorým netreba vysvetľovať, čo je dobrá zábava v skvelom kolektíve. Všetci sme odhodili individuálne problémy a bavili sa v aure úprimnej radosti zo slnečného víkendového dňa a vychutnávali kvalitný futbal i skvelo vychladené pivo. Proste jeden z mála krásnych dní minulého týždňa...
Zajtra, ak sa mi podarí doliečiť natiahnutý lýtkový sval z utorňajšieho tréningu, sa zúčastním ako brankár výberu zvolenskej mestskej minifutbalovej ligy celoslovenského halového turnaja v Lučenci za účasti najlepších tímov z celej republiky. Beriem i foťák, takže ak mi ho tam nikto nečmajzne, bude to tu i zdokumentované. V realizácii je i fotogaléria z Bratislavy (nedávno som ju tu spomínal), lenže som ju zabudol napáliť v práci (teraz je ešte štvrtok 23:00 a ja sliepňam do monitora doma), preto ju uvediem až po víkende. A ak sa mi podarí v budúci týždeň vybaviť internet cez oranžového operátora, budem online i doma. Aj keď iba v rámci ICQ. Takže pekný víkend, rodáci.

streda 07.07.2004 (10:30) - Predĺžený víkend vyprchal ako voda v rozpálenom chladiči, počas jeho troch dní sa diali vecí vídané i nevídané. Nevídane sme v rámci svetového športu spoznali nového majstra Európy vo futbale (nemôžem si pomôcť, ale najkrajším momentom finále bolo vbehnutie portugalského[?] tiežfanúšika na ihrisko) a vídane, v rámci lokálnych aktivít, sme si druzgli pivo a tí šťastnejší i klobásu na „Petropavlovskej chlastačke - ročník 2004“, na „Hline“ - zvolenskej lúke plnej piva a futbalovej krásy osobne zúčastnených priateľov dobrej zábavy. Z ME v Portugalsku som fotogalériu neurobil, nebudete však veriť, ale našli sa i takí, ktorí uverili záberu v predošlom príspevku ako jedinečnému originálu... :-) Asi sa zavádzaniu verejnosti budem venovať i v budúcnosti. Niekoľko fotiek však bude uverejnených, a to snáď do konca týždňa. Pôjde o exkluzívne zábery zo sobotňajšej akcie chalanov z futbalu, ktorá bola tradične skvelá, len zase s tým časom zažívam večný problém... A pre spoluhráčov z „béčka“ Investexu je tu spoločný záber z posledného kola - TUTO. Pre túto chvíľu z mojej strany všetko, viem, dosť dopletený a o ničom príspevok, ale odráža to môj momentálny oný... kvázi život.

piatok 02.07.2004 (11:10) - Kdeže sú tie časy, keď som musel ísť na prvoligový futbal o dve hodiny skôr, aby som sa vôbec dostal na štadión. Akoby to včera bolo, keď som v deväťdesiatomtreťom na zápase Slovana so Spartou už tri hodiny pred zápasom v sektore domácich hrešil na krutý osud a túžobne sníval o aspoň metri štvorcovom voľného miesta pre hlboký nádych, i uvažoval o invalidnom dôchodku, pretože polovica tela už bola pohmliaždená okolitým futbaluchtivým davom. Slovan vtedy dostal od Sparty tri kusy, ale o pár týždňov neskôr sa stal federálnym majstrom ligy. V poslednom zápase s Brnom vyhral 1:0 a rozjarení fanúšikovia v neopísateľnej eufórii doslova rozobrali štadión Slovana. Včetne mňa. Dnes už len spomínam... Veď to bolo naposledy, kedy som bol na prvoligovom zápase. Rozpadom federácie sa osamostatnili i futbalové súťaže a slovenský futbal sa dnes pohybuje v nominálnej hodnote deravého dvadsaťhaliernika.

Napriek faktu, že vo včerajšom semifinále som palce držal favorizovaným Čechom, dovolil som si odfotiť sa s víťazným tímom Grécka. Hold, taká príležitosť sa už naskytnúť nikdy nemusí...

Úplne iné starosti majú v susednom Česku. Kým my sa vytiešame z čiastkových úspechov slovenských futbalistov (nám totiž stačí, ak náš futbalista hrá v zahraničnej lige jeden polčas), českí hrdinovia až dovčera útočili na titul majstra Európy. A to je už cieľ ako hrom! Žiaľ, aj keď im držalo, okrem vlastných fandov, palce i celé Slovensko (aspoň nepoznám človeka, ktorý by povzbudzoval Rehhagelov tmavomodrý tím), posledná minúta prvého predĺženia rozhodla, že do finále postúpili potomkovia bájneho Heraklesa. Tam sa v nedeľu stretnú s domácim Portugalskom. Nedokážem si tipnúť víťaza. Portugalci sú síce favoritom, ale Gréci po celý turnaj dokazujú svoju nevyspytateľnosť a najmä obrovské srdce kolektívu. I preto to môže byť krásne finále, ktoré zrejme zase neuvidím, ale to je už môj večný problém :-) Mrzí ma len to, že, všetko toto sa deje bez našej účasti. Slovensko veľa futbalovej vody vo svete nemúti. A mám dojem, že keby existoval hokejový systém Majstrovstiev sveta, či Európy, tak sa nezmestíme ani do „B“ skupiny. Žiaľ, pokiaľ niečo nedokážeme spraviť s úpadkom slovenského futbalu (a športu vôbec), budeme navždy hľadieť na veľké športové podujatia, ako nezainteresovaní diváci.

štvrtok 01.07.2004 (10:25) - Ako som už bol o odstavec nižšie spomínal, minulý víkend nám skončila sezóna 2003/2004 vo zvolenskej mestskej lige futbalového charakteru, v ktorej mužstvo Investexu „A“ skončilo na uspokojivom 5. mieste (minulý rok sme boli tretí a rok predtým dokonca vicemajstri). Keďže som ešte nespracoval fotky i údaje, ktoré chcem vmiešať do niekoľkoodstavcového guľášu s tematikou uplynulej sezóny v subjektívnom pohľade skrachovaného brankára, uverejňujem zatiaľ len aktuálny záber základnej zostavy spomínaného mužstva z minulej soboty.

Ale dostalo sa mi i istej pocty - o pár dní (10. júla) sa koná v Lučenci celoštátny turnaj najlepších slovenských minifutbalových tímov, kde sa zúčastní i výber Zvolena. Medzi nominovanými figurujem svojou veličkosťou i ja, neviem z akého titulu, ale je to tak - čiže som happy a idem nosiť nos dohora, tak ako vtedy, kedy som okupoval predposlednú stránku, už zaniknutého banskobystrického Večerníka, v TOMTO článku.
Zatiaľ prajem krásny deň, i predĺžený víkend a idem sa vrhnúť do pracovných aktivít, pretože som v zamestnaní a tam sa zaháľať nevypláca.

utorok 29.06.2004 - Olé! Futbalové šialenstvo zachvátilo Európu. Tak trochu to škrtlo i nás (veď sme predsa v Európe, dokonca od mája i oficiálne), hoci kým my sme sa rozdelili na niekoľko táborov, kde každý fandí inému mužstvu, u našich západných susedov je súčasná futbalová eufória porovnateľná s Nežnou revolúciou spred pätnástich rokov, akurát, že tentoraz nikto nikoho nevyháňa z preplnených námestí vodnými delami. Kým bratia Česi sú priamo zainteresovaní a svojími výkonmi útočia na európsky futbalový trón, my sme zaujali pasívnejšiu pozíciu, kde si adrenalín zdvíhame len občasnými stávkami (niekoľko mojich známych už hodilo do pľacu i basu šampanského na tipovanie majstra Európy) a futbal je nám vlastne iba príjemným spestrením nudných letných večerov. Najmä teraz, keď nám tento (resp. minulý) víkend skončili všetky futbalové súťaže a človek nevie, čo s voľným víkendom... :-)
Priznám sa - ešte včera som na tomto mieste plánoval písať iný text - týkajúci sa predošlého víkendu. V sobotu nám totiž skončila mestská liga, kde sme s mužstvom Investexu „uhrali“ piaty flek a chalani to i patrične oslávili (tentoraz som výnimočne podal v rámci osláv iba symbolický výkon) a v nedeľu sa kolektív dobrých ľudí vybral spolu so mnou na návštevu „stodoly Viedne“, kde sa diali veci nepredvídateľné a ja ich zdokumentujem ešte (dúfam) tento týždeň vo fotoreportáži. Včera som to ale nestihol, tvoril som totiž celý večer plagát pre víťaza zvolenskej mestskej minifutbalovej ligy (ďalej len LIMFU :-)), ktorého pracovná verzia vyzerá TAKTO a, aby sa nepovedalo, tak dieru v aktualizácii som zaplátal jednou alibistickou FOTOGALÉRIOU. Ostatné snáď zajtra... pozajtra..., každopádne do Vianoc by som to stihnúť mal.
Športu zdar a Majstrovstvám Európy obzvlášť! Pohov.

Pokračovanie...

www.hemendex.sk