streda 23.06.2004 (02:00) - Neúprosná horúčava v kombinácii s astmatickým záchvatom a dohasínajúcou depkou sa v nádhernej trojkombinácii postarali, že som sa vykašľal na nekonečnú rotáciu môjho „ja“ v posteli za účelom nadobudnutia vhodnej polohy k úspešnému zaspatiu, i sadol za comp. Ak už túto noc nemám stráviť v spánku, budem aspoň užitočný a posnažím sa vysvetliť príčinu nepochopiteľnej rôznorodosti mojich, zväčša depresívnych príspevkov, z nedávnej minulosti v priestoroch tohto pochybného webu.
Ako už mnohí moji známi postrehli (niektorým som dokonca tým pílil uši do totálneho zblbnutia), stala sa mi taká vec, že som sa, napriek všetkým možným predsavzatiam (viď trebárs dva z mnohých prísľubov na stránke - tu a tu), zabuchol až po navrchnejší korienok vlasov do toho najroztomilejšieho stvorenia, aké som mal možnosť doteraz stretnúť. Najhorší život je život v neistote a tá mi bola dopriata plným priehrštím. Ako zdanlivú ochranu pred možným sklamaním vytvoril som si krásny paralelný svet vo virtuálnej podobe, prežívaný v snoch, ktorý bol dokonalý a jeho scenár, v ktorom vždy hrala hlavnú úloha Ona, som si upravoval tak ako sa mi to hodilo. Žiaľ, prelínal sa mi so životom skutočným a následný prechod do reality bol o to zdrvujúcejší. Latentné nádeje i ich následné kruté vyústenia narušili zabehnutú koncepciu mojej existencie, čo si odnieslo predovšetkým moje okolie. Ľahké je ublížiť, ťažšie sa ospravedlniť. Napriek tomu to skúsim. Odpustite všetci tí, ktorým som akokoľvek ublížil. Každopádne, zaslúžil som si to. Svojím správaním i egoistickým zadelením životných priorít. Dnes už istotu mám - v snoch utkaný dokonalý svet v spojení dvoch individuálnych osudov v jeden spoločný, nahradila neutešená samota - a v srdci zostalo prázdno. A bolí...
Depresívne príspevky, tmavošedé fotky a absencia vysvetlenia - to bola realita tejto stránky v minulých dňoch. I keď to tu plní funkciu môjho súkromného denníku, chodí sem niekoľko ľudí srdcu blízkych, ktorých už nechcem svojimi problémami znechucovať. Preto som sa rozhodol, že ďalší príspevok musí byť krikľavofarebný vo svojej vizuálnej i obsahovej hodnote a najmä založený na reálnom základe. Pretože je síce krásne snívať, avšak oveľa dôležitejšie je urobiť všetko preto, aby sen sa stal realitou. Ak sa toto nepodarí, nemá zmysel život, svet, i tento web.

utorok 22.06.2004 (12:00) - Ľudia, ráno som sa zase vytočil! Dva mesiace dozadu mi skončila dvojročná skúšobná doba vodičáku, tak som usúdil, že už nebudem ďalej pokúšať šťastie a dám si ho predĺžiť (stále točím o spomínanom doklade). A tak som si zavolal na banskobystrický Dopravný inšpektorát, kde mi informátorka v neosobnom dialógu oznámila, že mi bude nový preukaz vydaný zadarmo a na počkanie, len treba prísť. Na otázku, či je miesto vydania podmienené miestom trvalého bydliska, ma presviedčala, že mi ho vystavia tam, kde som si ho pred dvoma rokmi urputne vybojoval. Tak som dnes ráno dojachal na príslušné miesto a dľa nepísaného pravidla, že najväčšia fronta je vždy pri dverách, do ktorých sa idem vrúbať ja, som sa postavil do radu. Po hodine čakania a troch uisteniach od voľne sa potulujúcich ujov v policajných uniformách (je zábavné sledovať, ako si štátni zamestnanci dokážu nájsť fiktívnu činnosť, aby vyzerali zaneprázdnení), že som pred správnymi dverami, som vstúpil konečne do vytúženej miestnosti plnej mľaskavo raňajkujúcich strážcov zákona. Chvíľu si ma nevšímali, ich plnú pozornosť zamestnávali gastroprodukty na stole, ale keď som unudený vykonal asi siedmu stepujúcu tanečnú vložku, spýtali sa, že čo chcem. „Reku, vodičák“ - (s)prosto som odvetil, netušiac, či ich touto požiadavkou nejako neurazím. Najbližšie sediaca pani sa usmiala a oznámila, že od rána majú problémy s počítačom (mám dojem, že policajti nakupujú compy v second-hande), ale že bude taká láskavá a pozrie sa mi na to, pričom ukazovacie zámeno „to“ bližšie nešpecifikovala. Po porovnaní údajov na starom vodičáku a na občianskom preukaze, pozrela na mňa ako bezdomovec na účet za plyn a z jej najpoužívanejšieho otvoru vyriekla zdanlivo nezlúčiteľné súvetie: „Čo tu s tým scete, šak to musíte vybaviť v mesce, kde bývate, další prosím.“ Ocitol som sa na chodbe skôr, ako som stihol akokoľvek protestovať a so zvesenou hlavou odpochodoval pomedzi, ŠPZ-tkami sa mlátiacimi žiadateľmi o prihlásenie vozidiel, z tohto nepekného zeleného úradu. Zajtra si to idem odsedieť teda vo Zvolene a so svojimi zážitkami s nesmrteľnou byrokraciou sa ozvem bezprostredne po tom. Ak ma ovšem netrafí šľak.

utorok 22.06.2004 - Pár kozmetických úprav a jedna fotogaléria pre zasvätených... Toľko k momentálnym zmenám na stránke. Rozpracovaných je i pár ďalších vecí, ale k ich finalizácii budem potrebovať ešte trochu času. Teraz budem zase chvíľku stránkotvorne pasívny, pretože sínusoida mojej existencie sa zase prepadla niekam do prekliateho suterénu...
Ešte jedna prosba - ak niekto zo zúčastnených chce fotky z chaty, alebo z ostatných udalostí, ktoré som fotil, nech mi napíše e-mail, nemám totiž vaše adresy. Pohov.

pondelok 21.06.2004 (13:20) - Tak, rozhodol som sa, že dosť bolo tmavých, studených a depresívnych farieb vo fotkách i nárekov v sebaľutujúcich príspevkoch! Raz mi niekto hovoril, že ak je zle, treba sa smiať a ono to nejako prejde samo. No, neviem či je teraz vhodné sa rehotať, najmä po odpornej kôprovej omáčke importnutej v našej závodnej jedálni, ale ak sa za úsmev dá považovať absencia negatívnych výrazov v tomto texte, tak sa usmievam. Nie, to čo je na priloženej fotke, to nie je úsmev, však kto by sa smial s pohárom leča v ruke, ale viac ako takto dokriva to zatiaľ nejde... :-/
Víkend. V sobotu bol totálne nabitý program. Hneď ráno sme hrali zápas mestskej ligy proti Top Slovakii (fíha, už dlho som tu nespomínal futbal, hanba mi), ktorý sme vyhrali neuveriteľným výsledkom 17:4, pričom kuriozitou tohoto zápasu boli moje TRI góly, kedy som v druhom polčase vybehol z brány do útoku a po zahodení asi piatich tutoviek, prvýkrát v mojej 11-ročnej kariére vo zvolenskej mestskej súťaži, úspešnými strelami trikrát rozvlnil sieť - výnimočne - súperovej brány. Pár hodín po nás hralo naše „béčko“ v tej istej lige a taktiež víťazne. A šlo sa na chatu.
Fotky zverejním zajtra, vlastne nejdem nič sľubovať, ale pokúsim sa. Budú síce nemastné-neslané, pretože ako na potvoru, tie najzaujímavejšie neprešli „autorským zákonom“. Žiaľ, zase som disponoval iba 16 megovou kartou vo foťáku, čiže som svoje aktivity musel podstatne krotiť. Bola nás tam celá kopa, hoci takmer všetci do noci zmizli, poniektorí dokonca parádne zmokli v tom nepochopiteľnom celoštátnom vyčínaní počasia, ktoré dokonca dole v dedine (boli sme v Kováčovej) povyvracalo stromy a poodfukovalo psov i s búdami.
V nedeľu sme ukončili sezónu v Lieskovci. Hral sa posledný zápas I. triedy a tento víkend to „sypalo“ i tam. Slabučký Kriváň si odniesol päť kusov a my sme mali dôvod na skvelú oslavu. Mal som možnosť porovnať kvalitu guľášu zožutého na chate i na ihrisku. Oba boli skvelé, možno i preto, že ja si varievam sám a som zvyknutý na všeličo. S Lieskovcom sa ako brankár lúčim, preto bolo z mojej strany toto posedenie i plné nostalgie, ktorá však bola následne prebitá koňakom a ráno mi bolo zle. Kolektív bol fajn a kvalita vysoká, žiaľ pozícia náhradného brankára, ktorý na jar odchytal 30 minút, bola pre mňa neúnosná, preto sa zrejme vrátim tam, odkiaľ som prišiel - Hronská Dúbrava, posledná to súťaž žiarskeho okresu.
Čiže, ozvem sa zajtra (snáď) s fotkami. Pre túto chvíľu dúfam, že som po predošlých depresívnych príspevkoch konečne nikoho neznechutil a v kútiku duše si prajem, aby sa našiel niekto, kto to dočítal až do konca. Pekný deň, vlastne teraz už pondelkové popoludnie.
Ozaj, vitaj leto!

utorok 17.06.2004 - Áno, i ja zdieľam názor drvivej väčšiny ukončiť existenciu tejto stránky postrádajúcej zmysel i účel. Klepať do klávesnice sa mi teraz nechce rovnako ako ostatným toto tu vôbec čítať. Píšem to len preto, aby som tu, v prípadnom prežití tohoto webu, nemal „dieru“ v archíve s nevysvetlenou príčinou stránkotvornej absencie ozembucha, ktorý tento víkend zase prežil v očakávaní niečoho, čo kruté hrátky osudu vo svojej nemilosrdnej diktatúre skomprimovali do nádeje v čosi latentne krásne, no pri najlepšej vôli nereálne. Ja to snáď časom, kým sa z toho spamätám, vysvetlím, pretože sám som zo všetkého viac zmotaný, ako ostatní zo mňa... Zatiaľ teda jedna FOTOGALÉRIA (pracovná verzia) z celkom fajn soboty...

pondelok 07.06.2004 (18:00) - No... Štrnásť externých prístupov od rána doteraz. Vzhľadom k faktu, že tu na to totálne kašlem, je to pozoruhodná návštevnosť. Vďaka i za to. Vlastne vďaka za všetko, čo ma momentálne dokáže rozptýliť, prehodiť výhybku zo slepej koľaje, po ktorej sa rútim v opare nekonečných depresií a následnej sebaľútosti, nevednokam. Na druhej strane - bolo už i horšie, takže netreba sa vešať na prvý buk ako taký puk, ak vôbec nejaký cestou z práce objavím. Áno, šesť večer a ja som ešte v robote. Aj včera, a aj predvčerom som bol do tmavej noci, nehľadiac na to, že bol víkend... „Práca koníčkom“ - toť heslo môjho šéfa. Ďalej k tomu nemám čo...
Nebudem tu konkretizovať moje problémy, pretože sa mi zdá, že sa to nehodí. Konieckoncov, stačí, že ja mám náladu naprd, načo ju kaziť i iným. Mám jednoducho zamračené. Už dosť dlho. Nie som zvyknutý na tak dlhosiahlu oblačnosť... Z časti i mojou vinou. Zostáva mi len dúfať, že na zatiahnutej oblohe sa raz ukáže kúsok modrého neba. Snažím sa pre to robiť, čo sa dá. Raz sa predsa, kuwa, vyjasniť musí. 

streda 02.06.2004 - V duchu nečakaných a zároveň nevítaných zmien, ktoré narušili, i tak už dosť krivoľakú líniu mojej existencie, sa v tejto chvíli nedokážem sústrediť na údržbu (pretože o tvorbe je už dlhšiu dobu zbytočné hovoriť) mojej web-stránky. Keď strávim to množstvo neprehryznuteľných tragédií, ktoré na jednej strane neakceptujú bytostnú túžbu zabudnúť, i na druhej dehonestujú dôstojnosť ľudského tvora totalitnými praktikami samozvaných mocných, budem ochotný zase čosi spraviť i s týmto webom. Dovtedy dávam do pozornosti dve najbohatšie rubriky stránky - Archív 1999-2004 a megapixelmi naštopanú Fotogalériu. Všetko.

streda 26.05.2004 - Heuréka, motyka vystrelila! Fotogaléria z víkendového výletu na Pustý hrad (informácia pre neznalých - dovčera i mňa - ide o takmer tisíc rokov starý hrad - teraz už zrúcaninu -  na kopci týčiacim sa nad Zvolenom) je na svete. Teda jej pracovná verzia, pretože zase som nestíhal doupravovať fotky a aspoň trochu normálne zoštylizovať texty (pozn. popoludní - jemné korekcie vykonané). Podstatné je ale to, že svoj sľub som, i keď až na druhý pokus, splnil a do postele sa môžem zvaliť s relatívne čistým svedomím. Tak! Jáj... takmer som zabudol. TUTO TO VŠETKO JE. Pochvalné reakcie prijímam na maily a tie hanlivé každú druhú stredu na veľvyslanectve Botswany v Čabraďskom Vrbovku, Ulica raketových modelárov 3, budova miestneho spolku Priateľov rezaného piva, druhé poschodie, dvere 36 (za záchodom vľavo). Asi by som si mal fakt ísť radšej ľahnúť... 

utorok 25.05.2004 (09:00) - Už som ako naša vláda... Sľuby, sľuby, sľuby... Takže zase sľubujem. Zajtra budú fotky. Včera som bol natoľko „off“, že som to nezvládol. Ale chcel som. Hľadel som dve hodiny do monitora ako východniar na Koleso šťastia, napriek tomu som v polovici tvorby fotogalérie umrel a dnes zrána ešte dokonca úspešne zaspal do práce. Čiže i tento text je tu uvedený len na vyplnenie ilustračnej fotky a prísľubu pod hrozbou utratenia autora stránky zverejniť miliónkrát sľubovanú fotogalériu. Zajtra 08:30 je tu. Fakt.

pondelok 24.05.2004 (09:10) - „Zo zdrojového súboru sa nedá čítať“ - mi akurát vypísal môj úžasný PC pri kopírovaní fotiek z CD-RW na HDD, čím sa dnešná aktualizácia stránky stala irelevantnou. Fotogalériu z víkendovej „akožeturistiky“ po ruinách zvolenského Pustého hradu (ktorý akoby chceli zanietení nadšenci v rámci rekonštrukcie zrúcaniny postaviť nanovo) zverejním až zajtra. Aj tak to nestojí za veľa, bolo pod mrakom. Vtedy sa fajn fotí... Ozaj, spomínané CD-RW bolo vyhlásené za nesvojprávne a z pozície diktátora som ho zdegradoval na „podložku pod kávovú šálku“ :-) 

streda 19.05.2004 - Najprv bol smútok a rozčarovanie. Nad tým, že moja existencia na chvíľu, snáď náhodou, ale predsa, vybočila zo zaužívaného stereotypu. Práca, futbal, pivo, domov... Toto kvarteto pravidelných činností narušilo čosi iné. Na chvíľu. Neveľmi, no nečakane. Niekedy prekvapí absurdná maličkosť, keď nie sme na ňu pripravení. Ale už je dobre. A ak by aj nebolo, budem si nahovárať, že je tomu tak. Život je totiž jednoduchší bez prekvapení. Nalinkovaný. I keď stereotypný... Však to poznáte - „První dovolená, první dítě... samé pozitiva a sociální jistoty...“ Človek sa chce ráno zobudiť, spáchať rannú hygienu a odfujazdiť do práce. Ak nejakú ovšem má. Je šťastný, že nemusí rozmýšľať, namáhať šedú kôru nad niečím, čo by teoreticky mohlo narušiť tento jednoduchý kolotoč. A tu zrazu bum! Nastane nečakaná situácia. Môže mať mnoho podôb. Zdanlivo pozitívne i vyvolávajúce depresiu. Výhra v športke i sklamanie v láske... Obe situácie menia život. Nalinkovaný scenár, ktorý sme si, možno i nevedomky, zostavili v réžii svojho súkromného osudu, sa rúca ako domino. Svet hrá zrazu v iných farbách. Môžu byť čierne i svetlé, teplé i chladné...
Chvíľku si dám pauzu. A možno aj nie, neviem. Teraz mi je chvíľu smutno. Ako sa poznám, už zajtra môžem ničiť svojich kolegov v práci mojím úžasným hudobno-verbálnym prejavom alebo bujaro oslavovať narodeniny niekoho blízkeho. Ale teraz nie. Sadol som si síce za počítač (utorok večer), ale popri písaní týchto riadkov som dokázal aspoň čosi užitočné. Umyť riad, navariť fantastické kuracie prsia a upratať si byt. Počítač o chvíľu vypnem, no poriadok tu zostane. Aspoň chvíľu. Keď pôjdem v noci na záchod, nepotknem sa o nevybalený ruksak z tréningu, tak ako včera a netresnem si hlavu do pootvorenej skrine. Teraz i to poteší. Šťastie je zložené z maličkostí. Ak sa ich nahromadí veľa pokope, dá sa tu prežiť. Veľa malých úspechov nahradí veľkú stratu. Potom snáď bude veselo...

pondelok 17.05.2004 - Skúsim to zajtra. Dnes to totiž nemá zmysel... a vlastne nemám na to ani čas, chuť a najmä dostatok síl... Ale fajn víkend. Až na to „ale“...

utorok 11.05.2004 - Idem sa úplne normálne a vážne zamyslieť: Pred dvomi rokmi sa mi podarilo kúpiť zemiaky po päť korún za kilo. Či to bola nejaká akcia v hypermarkete alebo autodeštrukčná cenová politika súkromnej zeleninárky, je teraz nepodstatné. Pred týždňom som totiž zaplatil za rovnaké vrecko dvadsať korún. Jak rátam, tak rátam, vychádza mi nelichotivý koeficient, ktorého hodnota sa mi párkrát objavila i v žiackej knižke a otec ma stĺkol ako hada. Štvornásobné zvýšenie ceny zemiakov je pre bežného Slováka jav nelichotivý a vôbec ho nemôže potešiť, že cena zlata, striebra i ostatných cenných kovov zostala viacmenej nezmenená (ak mám správne info). Že vám už pripadám ako idiot? Úmysel. Hneď vysvetlím, aj keď tak trochu cez Košice...
Nuž... keď sme pred dvoma rokmi doniesli z metropoly Švédska hokejové zlaté medaily, celé Slovensko bolo na nohách. Snáď ani nebolo možné stretnúť v ten víkend svojprávneho rodáka, ktorý by nemal potuchy, aká dráma otriasa celým hokejovým svetom. Čierna gumená neplecha nám jednoducho učarovala. Po predošlom striebre to bolo úžasné zadosťučinenie. O rok nato sa nám podarilo vybojovať i tretí najcennejší kov v zápase s odvekými rivalmi spoza rieky Moravy. Dnes (píšem to dve hodiny po zápase v nedeľu večer) sme skončili štvrtí. Hoci som zápas sledovať nemohol (vysvetlím v ďalšom odstavci), záver som už nervózny odsedel vo zvolenskej pivárni Hubert. Videl som ľudí, ktorí plakali, hromžili, utierali si sople do slovenských zástav, ktoré tesne predtým viali nad uvrešťanými hlavami ... Hoci priložený ilustračný záber dokumentuje chvíľkové nadšenie (Šatanov gól v nájazdoch), nakoniec sa tešili nepríjemní súperi spoza Atlantiku. Zápasová eufória vyprchala ako pracovné nadšenie počerných spoluobčanov pri verejnoprospešných prácach a po chvíľkovom frflaní zostala krčma prázdna. Len torzo polopráznych pohárov, dotrhané tikety i dokmásané zástavy dávali tušiť, že sa v tento večer nepozerali na videoprojekcii telenovely. Fanúškovia, ktorí do nebies pred samostatnými nájazdami vyvyšovali Lašákov brankársky výkon, ho teraz preklínali so slzami v očiach a nedopitým pivom zovretým v sklamaných dlaniach, ktoré v ten večer zažili potlesk, ohrýzanie nechtov i zatíňanie pästí... Nikto si však neuvedomoval, v tej krutej a pohnutej chvíli, že štvrté miesto je vlastne pre Slovensko obrovským úspechom... Keď už nie pre nič iné, tak aspoň preto, že pri súčasnej, nekonečne vzrastajúcej cene gastroproduktu, ktorý mimochodom pochádza z krajiny našich premožiteľov, je „zemiaková“ medaila vlastne našim slovenským „zlatom“. Už viete prečo som začal zemiakmi? Som bol zas raz vtipný... :-/
Koniec srandy, teraz sa idem hanbiť. V závere podivného príspevku sa vrátim k prísľubu zo soboty, kedy som zažil totálny krach systému vo svojom biologickom hárdveri a tento dehonestujúci počin spáchaný v banskobystrických puboch v elektronickej podobe zaznamenal (podotýkam rovnako dorichtovaný) kolega, ktorý tesne po cvaknutí mojej dvojmetrovej opachy v neprirodzenej vodorovnej polohe, taktiež rovnako „zalomil“ na firemnom koberci. Tiež som si ho neskôr nafotil, avšak tento dôkaz tu nezverejním, totiž, ja nikoho kompromitovať nemienim a, na druhej strane, v poslednej dobe mám dosť problémy s uverejňovaním fotiek mojich známych, ktorí netúžia po popularite na stránke s priemernou dennou návštevnosťou 15 kusov. Ja dokonca vo svojom priznaní zájdem snáď až k samodehonestácii, po nakliknutí na fotku sa zjavím zväčšený na kompromitujúcich 530 pixlov. 
Nezaslúžim si žiadnu obhajobu, ale ak ťahám už vyše dvoch týždňov v priemere 12 hodinové šichty a to bez ohľadu na víkend, nestihnem ani jeden futbalový tréning či zápas, neodsledujem ani jeden hokej (napriek tomu, že tí, čo ho nahnali do práce, čumia aj na skupinu o udržanie), a nestíham okrem párhodinového spánku nič, čo by som mohol považovať za aktivity v rámci vlastného voľného času, si predsa môžem aspoň v tej mizivej voľnej chvíli (v normálnej situácii hanebne) slobodne a spontánne odpadnúť! Tak! Koniec-koncov, dorichtoval som sa za vlastné a o nič lepšie nevyzerali ani tí (tie), čo so mnou „ťahali“ až do skorých ranných hodín...  :-)
Zajtra SNÁĎ ukončím drinu na časopise, v ktorom sa mi nedostalo ani morálneho zadosťučinenia ukradnúť si jeden riadok v tiráži, napriek tomu, že som mu vymyslel dizajn a trávim pri jeho tvorbe kvantá času. Potom sa snáď konečne vyspím...
Tak, a moja bútľavá vŕba je zaplnená až po okraj. A je mi jedno, čo si o tom myslia ostatní. Tí, čo majú niečo konkrétne, nech napíšu, a zbytok... však viete... Pekný týždeň. 

sobota 08.05.2004 (08:30) - Už len klepot tohoto textu mi robí problémy... Je ráno okolo ôsmej a ja som sa zobudil na firemnom koberci v horizontálnej podobe s totálnym „oknom“... Neviem ako som sa sem dostal a absolútne netuším, čo sa po včerajšej „uzávierke“ v banskobystrických puboch dialo, ale pohľad do zrkadla i displeja fotoaparátu (chvalapánubohu, nemám tu kábel od foťáku, aby som to zverejnil) mi dáva dáva tušiť, že vo včerajší večer som si odpil tohtotýždňovú depku do poslednej kvapky... Niečo strašné... Zobudiť sa po kopnutí tety upratovačky pri zapnutom compe vo vodorovnej polohe na koberci, po výkriku „Bože, čo sa vám stalo, že tu ležíte?!“ ma deprimuje... Pamäť mi siaha len do chvíle, kedy som po záverečnej v banskobystrickom Capitole (04:00) zahlásil kolektívu, že „šak pome do roboty, mám tam hudbu a víno, bude sranda...“ Okno, okno, okno... Ľudia, mňa tie nadčasy zabijú... (pozn. v pondelok 15:30 - zajtra uverejním i fotku, ako to vyzerá, keď grafik reklamnej agentúry nezvládne psychický tlak pri finalizácii časopisu)

piatok 07.05.2004 (20:15) - Len technické info - keďže som tento týždeň trávil v práci celé dni až do neskorých nocí a pojem víkend je len bezduchým zhlukom šiestych hlások, ktorých význam sa stráca niekde na polceste k šéfovej kancelárii, ospravedlňujem sa, že som sa nestíhal venovať stránke, kamarátom/tkam, rodine, vlasti... V sobotu i nedeľu budem iba na ICQ alebo na mejli, samozrejme ZASE v robote. Ešteže po výplatu budem musieť prísť s lodným kufrom... Ha, humor pretláčaný cez vodopád sĺz... Želám vám fajn v.í.k.e.n.d.! Ja ho už fajn mám :-(

utorok 04.05.2004 - Situáciu, ako som na tom momentálne s časom, najlepšie vystihuje termín „aktualizácie“ (v úvodzovkách preto, lebo na net ju zavesím až zajtra ráno, doma totiž týmto prepychom nedisponujem), počas hokejového stretnutia so Švédmi, kedy v polovici poslednej tretiny (čosi po desiatej večer), tesne po príchode z práce v pondelok v noci, píšem tieto riadky, upravujem fotky do novej galérie a snažím sa rozžuť svoj víkendový pokus o kuracie prsia na neidentifikovateľný, no o to pikantnejší spôsob. A že vraj len ženy zvládajú viac činností naraz... A to ešte nie je kompletný rozpis mojích aktivít, okrem spomínaných fyzických totiž ešte vykonávam i jednu náročnú duševnú procedúru a to akt rozmýšľania nad tým, aký som idiot. Už len preto, že som sa dnes dosť tešil na hokej, z ktorého nie mojou vinou mám možnosť sledovať len poslednú tretinu. Naopak, tí, ktorí sú zodpovední za tento fakt, sedia pred svojimi televízormi od prvých minút. Slabou náplasťou je zadosťučinenie, že tak ako ja, nevideli gól ani oni. Zápas totiž práve skončil bezgólovou remízou... Aby som to teda v stručnosti objasnil, v našej reklamnej agentúre totiž zase vybuchla celá koncepcia vo veci uzávierky i finalizácie ostatných robôt a dľa pravidla „padajúceho hovna“ (pardón za výraz, ale je to tak) si to odniesol ten, kto za to absolútne nemohol. A to ja, tvor poľutovaniahodný... :-) Darmo som celý mesiac argumentoval minulouzávierkovým sľubom od samotného šéfa, že tentokrát všetky termíny dodania podkladov budú dodržané, prvé som znovu obdržal až tesne pred oficiálnou uzávierkou. A to je pri 84-stranovom plnofarebnom plátku dosť prešvihnutý termín... Čo ma ale na druhej strane teší, je jediný malý futbalový úspech z predošlej nedele, kedy sa mi konečne naskytla príležitosť postaviť sa medzi žrde majstrovského stretnutia „môjho“ klubu v I. futbalovej triede. Po stredňajšom prípravnom zápase s Podlavicami, kedy sme (podľa mňa prekvapivo, ale úplne zaslúžene) vyhrali 3:1, sme tento víkend rozdrvili už naostro neďalekú Sielnicu 4:0! O to viac to teší, keď som konečne dostal príležitosť v bráne, aj keď len na posledných pätnásť minút. I keď mám svoj názor na trénerov výber základnej zostavy, tentokrát som držal zobák a tešil sa zo zaslúženého úspechu. Ďalší krok k záchrane nášho Lieskovca bol totiž trojbodový...
Ešte k spomínanej fotogalérii - cez víkend sme sa radovali z ďalšej svetovej globalizácie. Tentokrát si nás všimli kompetentní ujovia a tety z Európskej únie a spoločne sa dohodli, že nebolo by zlé rozšíriť hranice svojho kráľovstva o ďalších desať, zväčša zbedačených, krajín. A tak sa stalo, že priamo na Sviatok práce, ovenčený slávnou históriou najmä v našich končinách, zobrali nás do spolku ako údajne seberovného partnera. Tento víkend to okrem spomínaných ujov a tiet oslavovala celá Európa (tí, čo neoslavovali, radosť aspoň predstierali) a ja som si dovolil tento piatkový večer a sobotné poludnie v niekoľkých pár záberoch zarchivovať. TU SÚ FOTKY.
No a ja sa teraz idem v horizontálnej podobe v minimálne funkčnom režime pripraviť na zajtrajšiu „štrnástku“ (zaujatých upozorňujem, že ide o šichtu, nie pedofilný úlet), pričom skúsim dúfať, že to s tými nadčasmi ukončí nasledujúci piatok. Pretože v ten ďalší týždeň by som to už nemusel zvládnuť...

piatok 30.04.2004 - „My sme deti slobodného krááááájáááááá, pod červenou hviezdou zrodenéééé, cá-rá-rá, kol hrdla nám ako plameň žiaria, pióóniééérske šatky červenééééé!“ Nie je tomu ani tak dávno, čo sme hrdo vztýčení a s pohľadom do východných diaľav oduševnene spievali, ba priam až ručali túto pioniersku odrhovačku, ktorej text musel odrecitovať i o polnoci zobudený uvedomelý člen pionierskej organizácie. Konkrétne ma v tomto texte zaujal pojem „hviezda“, ktorý sa mi zdá, že je s ľudstvom spätý od stvorenia sveta. Hviezdy asistovali pri tvorbe našej planéty, nech už to je chápané z pohľadu materialistu alebo teológa, hviezda doviedla troch kráľov do Betlehema a hviezda hviezdila i v štyridsaťročnej separácii východného bloku od normálneho sveta... Teraz tu máme znovu hviezdy. Na tmavomodrej zástave a ja dúfam, že už v tom správnom počte i kombinácii. Zajtra oficiálne vstupujeme do Európskej únie, viem, že názor Slovákov je zväčša rozpačitý, osobne to beriem tak, že zrejme iná možnosť nám nezostala. Za jedenásť a pol roka sme totiž svojou tvrdohlavou a extrémne chápanou samostatnosťou nič svetoborné nedosiahli. Výsledok si môže každý overiť pri platení v potravinách i vybavovaní víz do lukratívnych krajín. Viem, že do Európskej únie vstupujeme ako „chudobní príbuzní“, žiaľ, z pozície porazeného si inú možnosť ani nemôžme dovoliť. Takže, i keď tak trochu rozpačito - Vitaj Slovensko v Európe. (bez výkričníka, totiž až taký nadšený nie som). A šup ho do roboty. Pretože v tomto smere sa, žiaľ, nič nemení.

streda 28.04.2004 - V najbližšie dni nebudem stíhať ani to, čo by som stíhať mal, nieto ešte túto stránku. Blíži sa totiž ďalšia uzávierka nášho dvojmesačného plátku a zrejme sa to znovu nezaobíde bez depresií, stresov, dvadsaťpäťhodinových denných pracovných zmien, absencií na futbalových tréningoch, nervozite a nenávisti k okolitému svetu i okolitého sveta ku mne... To len na vysvetlenie, prečo to tu bude zase chvíľu opustené. Veď i tak sa nič podstatné nedeje, Slováci dnes porazia Fínov (zase to nebudem vidieť, tak ako remízu s Američanmi) a v sobotu na vlajke zjednotenej Európy pribudne pár nových hviezdičiek chudobných príbuzných... Osobne sa chystám cez víkend konečne umyť minulovíkendový riad, oprať zasvinené dresy a tepláky. Potom sa ozvem. Možno. 
Ozaj, aby bolo jasné, prečo som nepozeral zápas s USA - nie preto, že by som nemohol, však mám doma dva televízory. Ale... keď sme dostali druhý gól, nevydržal som to, zapol som si comp a hral sa GTA Vice City, kde som doslova odburával depresiu minulých dní/týždňov/rokov a televízor sa odvážil zapnúť až keď bežalo „Štúdio MS“. Taký som ja fanúšik! 

pondelok 26.04.2004 - Hokejový ošiaľ. Takto by som definoval momentálnu situáciu, ktorá ma obklopuje. Zvolenské krčmy sa premenili na hokejové štadióny, kde prioritu určuje uhlopriečka obrazovky, pričom cena piva je nezvykle takmer nepodstatná. Svojím spôsobom som tomuto trendu prepadol i ja, veď i pri písaní týchto riadkov (v nedeľu večer) mi robí spoločnosť priamy prenos MS 2004 medzi prekvapením turnaja Rakúskom a úradujúcim majstrom sveta Kanadou. Do nepodstatných sfér sa dostali všetky ostatné udalosti, akurát vo zvolenskom Metre vykúpil spanikárený národ všetko cukor, čo nasvedčuje, že vstup do zglobalizovanej Európy je tu čo nevidieť.
My sme si cez víkend zahrali futbal. Taký, nemastný neslaný, ale náš. V piatok tradičný tréning a v sobotu tradičná prehra v mestskej lige, kde prístup hráčov a „skvelé“ výsledky Investexu urýchlili moje plány v rámci ďalšieho pôsobenia v tomto mužstve. Tentoraz to bol líder ligy - ŠK Slovakia a dostali sme od nej rovný poltucet. Investex - Slovakia 2:6. V nedeľu sa mi podaril - samozrejme, že stále som pri téme futbal - malý osobný úspech, kedy som po nekonečne dlhej dobe hral a vyhral nad úhlavným súperom v „pouličnom futbale“, ktorého tu ďalej nespomeniem, pretože mi to zakázal :-) Výsledok môjho tímu a jeho sa skončil po poldruhahodinovej bitke tesne 6:5 v náš prospech. Na následnom pive to skončilo zmierlivou remízou. 
V nedeľu - ako inak - v role náhradníka som bol svedkom nečakanej, ale zaslúženej remízy Lieskovca v Hontianskych Nemciach 1:1, ktorá nás, dúfam, definitívne posunula zo zostupových vôd I. triedy. Toť asi všetko, čiže zase samý futbal v aktívnej i nedtradične hokej v pasívnej forme. Takýto to bol víkend...
PS: Som sa túlal touto stránkou, hanbím sa, že je to (okrem tejto rubriky) v takom stave, v akom to je. Ale, napriek uvedomeniu si mojej lenivosti i úprimného ospravedlnenia sa za tento defekt, pýtam sa - má vôbec zmysel s tým niečo robiť?! 

utorok 20.04.2004 (09:15) - Cez víkend som strašne hrešil. Až sa hory zelenali. Všetko by bolo v pohode, keby sa mi v piatok večer podarilo opraviť defekt na bicykli. Napriek tomu, že som technické nemehlo, na defekty som špecialista, však ich dostávam každý druhý týždeň a pri ich neustálom plátaní som už istú prax nadobudol. Ale keď som v piatok založil novú dušu a pri tejto odbornej činnosti, zrejme vinou časového stresu (ponáhľal som sa na tréning do neďalekého Lieskovca), som úspešne zrealizoval defekt ďalší, ozýval sa zvolenskou kotlinou môj vokál v rôznych spontánnych melódiach, samozrejme s neuverejniteľnou textáciou. Myslím, že môj prednes bol natoľko intenzívny, že som vyplašil aj postaršiu susedu pri jej celodennej činnosti, nalepenej na kukátku svojích dverí. Na tréning ma musel odviesť tréner a ja som mu za odmenu zamastil kožené poťahy v aute mojími, od oleja a špiny zvolenských ciest nalepenej na bicykli, zasvinenými rukami.
V sobotu, po zahanbujúcej prehre (i zahanbujúcom góle z 10 metrov pomedzi nohy) s Coffolou 1:2 v mestskej lige, som pokračoval v likvidácii nefunkčných komponentov na kolesošľape, pričom táto činnosť mi zabrala celé tri hodiny, v ktorých sa konzistencia môjho bicykla menila priamo úmerne mojím konštrukčným znalostiam i momentálnej nálade. Okolo druhej popoludní bol, napriek mnohým kopancom a verbálnym prekliatiam, ako-tak funkčný a ja som sa, totálne vyčerpaný, pobral tento čiastkový úspech patrične osláviť s kamarátmi v pozápasovej pivnej dohre. Pri spiatočnej ceste v nočných hodinách som vykonal defekt s poradovým číslom tri a zavŕšil tak svoj defektovo-rekordný víkend. Nočným Zvolenom sa znova ozývali nespočetné nadávky v rôznych slovných modifikáciách. 
V nedeľu som si už tradične odsedel na lavičke Lieskovca zápas s posledným Cerovom, povinná výhra 2:0 celkom potešila ubolenú dušu (tentoraz tú moju, nie na „biku“) a zamračený víkend som ukončil, polomŕtvy od dvoch neprespatých nocí (v noci sa totiž najlepšie robí za compom), odpadnutý pred televízorom, ktorý ma našťastie samovypínací systém, čo som, zachrnený v priebehu 15 minút, patrične ocenil... Myslím, že stačí...

Pokračovanie...

www.hemendex.sk