piatok 16.04.2004 (13:00) - Bože, ja som tĺk. Ja som taký tĺk, že keby bola súťaž v tĺčení, tak skončím druhý! A to len preto, že som taký tĺk, že aj to prvé miesto by mi určite niekto vyfúkol... No dobre, požičal som si vtip, ale fakt, že som tĺk je skutočne pravda. Prečo, to už by museli vysvetľovať tí, ktorí už s mojím tĺk-syndrómom mali tú česť sa zoznámiť. Keďže vysvetľovať to, by bola echt strata času, zostručním túto zbytočnosť na poprianie pekného víkendu všetkým Slovákom, ktorí si nejdú kaziť dva voľné (i keď údajne upršané) dni prezidentskými voľbami riadenými už roky podľa vzorca „x = menšie zlo“ a budú sa venovať prospešným činnostiam. Keďže tu nepribudlo nič nové, ponúkam alternatívne rozptýlenie na TEJTO ADRESE, kde si svoj literárny debut v oblasti cestopisu spremiéroval môj, v kapitalistickej cudzine vzdialený, brat.

streda 14.04.2004 (08:00) - VEĽKONOČNÁ FOTOGALÉRIA NA SVETE! Berte s rezervou, robil som ju okolo polnoci a po ťažkom dni. Čiže prípadné zásahy do jej koncepcie počas tohto týždňa nevylučujem... Veľkonočné pondelkové popoludnie je teda uverejnené v rámci mojej prítomnosti v jednej zo zvolenských dolinách v TÝCHTO PÁR ZÁBEROCH. A hajde do postele (napriek dátumu uverejnenia je totiž síce už streda, ale pol jednej v noci...)

utorok 13.04.2004 (08:35) - Jajajáj, kam ste sa podeli krásne štyri dni bez ranných stresov, zamračených pohľadov môjho šéfa a pracovnej klaustrofóbie?! V pivnici odpočíva po náročnom víkende bicykel s novonadobudnutým defektom (žeby znovu začínala defektová sezóna?), v koši na prádlo leží kvantum teplákov zababraných od blata futbalových trávnikov celého zvolenského okresu spolu s ostatnými vecami zasmradenými včerajším veľkonočným táborákom, ktorý sme, ako som už avizoval, organizovali v rámci vítania jari na lúke v Bienskej doline. Fotogalériu uvediem zajtra, včera som totiž už k podobným aktivitám nenadobudol potrebnú silu i sústredenie. Bola to akcia ako hrom, len ma z nej akosi pobolieva glóbus... Ozvem sa teda v utorok, teda v stredu (došľaka aj s tým posunutým týždňom) zrána.

štvrtok 08.04.2004 (09:20) - Štyri dni voľna. Viem, že Veľkonočné sviatky sú úplne o niečom inom, ale u mňa tento sviatok evokuje predovšetkým štvordňové pracovné „vypnutie“ a únik z profesionálneho stereotypu. I keď to bude oddych aktívny, veď všetky odložené futbalové zápasy sa odohrajú počas tohto víkendu, taktiež sa v piatok predohráva mestská miniliga. V pondelok, ak bude normálne počasie, organizujú kamaráti „Veľkonočnú chlastačku“ v najkrajšom kúte zvolenskej kotliny - v prírode Bienskej doliny - kde, ak sa mi podarí, nafotím i corpus delicti, teda nás všetkých v spoločenskom vytržení. Minuloročné chlastačky sú archivované v podstránke FOTKY. Veselé sviatky, národ sviatkuchtivý! 

panoramatická fotka Zvolena po nakliknutí na obrázok

utorok 06.04.2004 - Myslím, že dnes, kedy som čosi dosť dôležité pokašľal, je pochopiteľné, že môj úvod skrešem do pár riadkov + odkazu na novú fotogalériu z minulého víkendu. Čiže - sobota - nečakaná, ale spravodlivá remíza Investexu „A“ s Investexom „B“ v mestskej lige 2:2 a v nedeľu výhra Lieskovca nad Pliešovcami 1:0, čo je značné prekvapenie, pretože sme pred zápasom boli na predposlednom mieste prvej triedy okresu Zvolen, pričom súper bojuje o postup do V. ligy. Nechytal som, celá moja aktivita sa sústredila na predzápasové rozcvičenie a jedno vyťahovanie lopty z potoka, v Lieskovci mi prischýna osud nesmrteľnej „dvojky“ v bráne. Takže som bol nútený vybúriť si energiu na bicykli (viď foto), i následne aktívne znovunadobúdať nedávno zhodené kilá v novootovrených jarných krčmách. Okrem toho v sobotu konečne vyšlo i slnko, taktiež spod zeme prvé symboly jari, tak som si ich pofotil, výsledok máte možnosť posúdiť TUTO. Viac niet o čom...

piatok 02.04.2004 - No povedzte, čo môže v rámci pozitívnych životných okamihov prevýšiť radosť? No predsa škodoradosť! A tá úradovala počas celého včerajšieho dňa, kedy sa každý každého snažil zhovadiť i nazlostiť prvoaprílovými huncútstvami, v neojedinelých prípadoch i do nezvládnuteľnej nepríčetnosti. Priznám sa, úplne mi tento „Deň vtákov“ vypadol z „myslidla“, i preto som nestíhal prísť na nič originálnejšie, ako to, čo tu v nasledujúcej vete opíšem a čo som bol nútený zrealizovať za púhych pätnásť minút pracovnej doby v jednej ruke s optickou myšou a v druhej s preschnutým grahamovým rožkom... Aby som to zbytočne nenaťahoval, NIŽSIE UVEDENÁ FOTKA JE TOTÁLNY NEZMYSEL a výplod prechodného pominutia zmyslov, taktiež i text pod ňou - nijaká Socha slobody a tobôž už nie vo Zvolene na námestí, i keď (a to sa musím pochváliť) sa našli až štyri dobrosrdečné povahy, ktoré naleteli - áno, boli to tie údajne jemnejšie tvory, skvosty prírody, naše devy spanilé (pomer blond a brunet účesov 2:2, i keď dnes nie je nič isté) a zároveň sa mi zdvojnásobila návštevnosť na krásnych 30 prístupov - ó, vďaka... a tu by sa už asi i hodila bodka. Bola to dosť nepodarená fotomontáž, však času i nápadov bolo poskromne, napriek tomu, som spokojný, že konečne som v tento deň nebol to len ja, kto sa stal terčom prvoaprílového posmechu po úspešnom „žarte“. Fotka námestia je z novembra 2002, kedy sa menilo na pešiu zónu a replika pýchy New Yorku (však veľa im tam toho nezostalo) z Google search... Toľko asi k tomuto a vlastne i k celému týždňu. Príjemné referendum i voľbu ďalšieho senila na hrad a ak sa cez víkend niekde nezahluším (tri minúty dozadu som si tresol hlavu do polootvorených dverí, i hrča mi navrela), sa s nejakou somarinou ozvem v nepopulárny prvý deň budúceho týždňa. 

štvrtok 01.04.2004 (11:20) - Obrovskej pocty sa dostalo nášmu mestu pri príležitosti pondeľňajšieho vstupu Slovenska do Severoatlantického paktu! V meste Zvolen, ktoré už počas 2. svetovej vojny hralo významnú úlohu v slovenskom odboji, sa v dnešné ráno odhalila nová socha, tentoraz symbolizujúca svetový mier - zmenšená replika slávnej Sochy Slobody, ktorej originál už vyše sto rokov stojí v americkom New Yorku. Pancierový vlak z 2. svetovej vojny a známa „Valaška“ postavená k tomu istému výročiu, dostali nového kamaráta. Na severnej strane zrekonštruovaného Námestia SNP od dnešného rána planie večný oheň najznámejšieho svetového symbolu slobody. Jej pevný, ale láskavý pohľad smeruje na sever, k našim veľhorám a v ľavej ruke zviera Samovu Chalupkovu báseň „Mor ho!“ v pevnej väzbe. Svoje pozadie má socha natočené na juh, čím demonštruje vrelý vzťah k naším južným susedom. Repliku postavili vo vzájomnej spolupráci známi slovenskí sochári z najkvalitnejšej hliny dovezenej z ložiska v Kremnických Baniach. Slávnostne ju odhalil zvolenský primátor spolu s prezidentmi susedných štátov s výnimkou nášho, ktorý sa, plne zaneprázdnený svojou prezidentskou kampaňou, ospravedlnil. Záber dokumentuje sochu v čase osádzania do novej dlažby zvolenskej pešej zóny vo včerajší večer. Vitaj Statue of Liberty, vitaj NATO!!! (fikcia k 1. aprílu, pozn. mňa 2. apríla)

utorok 30.03.2004 (08:20) (pôvodne pondelok, ale život je krutý a CD média nespoľahlivé) - Taký zvláštny víkend. Nemastný, neslaný... stereotypný, tak ako tie predošlé. Akurát ešte upršaný. Môj pôvodný plán - konečne si trochu zabicyklovať - sa utopil v tonách vody, ktorá počas oboch dní padala z nebeských výšin. Skutočne už nechápem, kde sa tá voda berie, mal som dojem, že už skutočne nemá čo z neba padať, však všetko je už na zemi...
V sobotu sme hrali, napriek počasiu, prvé jarné kolo v mestskej lige a pre obe naše mužstvá bolo bodovo impotentné. Kým „áčko“ Investexu, za ktoré hrávam, prekvapivo podľahlo Sizkárom 6:7 (ono asi tie nové posily nie sú až takým prínosom, všakže Milan?) a „béčko“ Gitonu vysoko 1:6. Každý zo siedmych zápasov sa začal minútou ticha za zosnulého kamaráta Sláva Kurčíka a symbolicky po celý čas plakalo i samo nebo... V nedeľu sa správne, kvôli rozmočeným terénom, odložilo kompletné kolo veľkého futbalu, takže sme si zahrali iba na ulici v pravideľnom futbale s kamarátmi, v ktorom poveternostná situácia nehrá žiadnu rolu. Samozrejme so všetkým, čo k tomu patrí. Boli to krásne dva dni, síce fyzicky náročné, ale športovo aktívne. A šport, v mojom prípade futbal, ma znovu dokázal aspoň čiastočne odpútať od, tu už spomínaných, pracovných depresií.
DODATOK 08:50 - Pridal som novú fotogalériu, ktorá je na TOMTO MIESTE.

pondelok 29.03.2004 (09:50) - Najnezodpovednejšie médium na svete slúžiace k prenosu dát je moje CD RW. V noci krvopotne napálená aktualizácia stránky bola nad jeho sily a svoju životnú púť ukončilo v puzzle úprave vo firemnom koši. Takže zajtra...

piatok 26.03.2004 - Akokoľvek mi to môže hocikto vysvetľovať, akokoľvek to môže niekto zdvôvodňovať, akýmikoľvek argumentami môže kdekto vyrukovať, TOTO NEPOCHOPÍM!!! Mladý, perspektívny a športovozanietený futbalista už nikdy neobuje svoje kopačky, nikdy nimi nestrelí víťaznú strelu, nikdy nevynadá rozhodcovi po neodpískaní nešportového zákroku súpera, nikdy neobjedná svojím spoluhráčom pivo po vyhratom zápase, v ktorom strelil rozhodujúci gól, už nikdy... Koľko je na svete tých, ktorí by to zaslúžili, koľko je na svete takých, o ktorých by nikto nenapísal ani riadok nekrológu... Prečo teda on?! 
V mužstve Sliača i minifutbalového zvolenského Remosu je tento týždeň smutno. Smutno bude i v tento víkend na všetkých futbalových ihriskách nášho regiónu. Údel Miklósa Féhera z nedávnej minulosti neobišiel ani slovenské trávniky. Odišiel hráč, kamarát, človek. Dnes má pohreb na zvolenskom cintoríne a cez víkend bude na nás hľadieť z bezstarostnej výšky belasého nekonečna... Hrajme, prosím, aspoň v tieto dni tak, aby už nikto neodišiel za ním. Je tam síce fajn, ale tu by mohol niekomu chýbať... Zbohom, Slávo!
Dve nové fotogalérie - FUTBALOFÍLIA I. a GASTROFÍLIA I. I keď sa to teraz vôbec nehodí... 

utorok 23.03.2004 (08:00) - Mám rád svoju prácu. Je fajn, ak práca okrem dobrého pocitu z nej, prináša i osobnú radosť. I preto sa nebudem vyjadrovať k súčasným dňom i udalostiam, ktorým musím čeliť. To preto, aby ma malo čo baviť i v budúcnosti. K tejto téme všetko.

Víkend plný paradoxov. Nečakaných výhier, ale i krutých porážok. Ako už táto, neprimerane veľká koláž napovedá, nebolo to konečne iba o futbale a ja podotýkam, že chvalabohu! V čase náhleho pominutia zmyslov som totiž uzavrel bláznivú stávku s ozembuchom Petrom K., ktorý ma pri stredňajšom potréningovom pive nasr..., teda nasrdil pri hanlivom posudzovaní mojej kondície a vsadil do potvrdenia svojej fyzickej nadradenosti sedmičku šampusu. V sobotu sme proti sebe bežali „tisícpäťstovku“ a po obrovskom finiši (viď záber vpravo) musel tohtoročný štyridsiatnik roniť horké slzy. V závode dvoch generácií mu nepomohla ani moja trojnásobná indispozícia vo forme ťažkej astmy, boľavého členku a ešte nevyprchanej slivovice z predošlého dňa. Avšak vo víťaznom šampanskom som si omočil gágor až po následnom futbalovom zápase s kamarátmi, pretože tesne po poldruhatisícovom maratóne som odpadol ako bača po litri borovičky a päťnásť minút ťažko predýchaval... Následný zápas skončil podľa očakávaní 3:15 v môj neprospech. Nebola to posledná víkendová prehra, zažil som ešte dve - na druhý deň na tom istom mieste a s tou istou partiou, moje mužstvo (skutočne moje, pretože som volil) podľahlo tesne súperovi (losoval som proti už spomínanému obuchovi) 5:9 a tentokrát som plakal ja. Večer som si to ešte zhetrikoval v prípravnom zápase Lieskovca vo Zvolenskej Slatine (1:3), kde som odchytal prvý polčas a druhý nezmyselne pobiehal v zálohe a po večernom umytí chodby - čo je v našom baráku činnosť porovnateľná s náboženským fanatizmom - som totálne fyzicky zničený, ale šťastný, že som dva dni nemusel znášať psychické depresie v práci, zaspal spánkom spavodlivých, pričom si idem túto činnosť úspešne zopakovať po dopísaní tejto vety (pondelok 23:40). Pekný týždeň i jar prajem.

utorok 16.03.2004 (00:30) (uverejnené až 23.03.2004) - Nie, tentoraz neaktualizujem stránku v práci, momentálne trpím dobrovoľnou nespavosťou v interiéri môjho prechodne trvalého bydliska. Napriek faktu, že minulú noc som venoval dobrovoľným firemným aktivitám, stal sa fenomén nespavosť mojím tohtotýždňovým spoločníkom. Snáď len dočasne. Minulý týždeň mi, vďaka pracovnej zaneprázdnenosti takmer unikli niektoré podstatné udalosti, ktoré otriasli svetom a ja som si ich nestíhal uvedomiť. Niet divu, v čase, v ktorom som sa vracal z práce domov, už spravodajské relácie všetkých televízií prinášali najnovšie hrôzy novodobého strašiaka - svetového terorizmu islámskych fanatikov. Moje problémy, ktoré som dovtedy považoval za stredobod vesmíru, boli nepodstatné. Po príchode domov sa mi na stole povaľoval dva dni starý časopis, ktorého titulok v danej chvíli znel ako bezduchá provokácia... 

streda 17.03.2004 (15:10) - Bleskovo, bo zase na mňa čaká obrovská hŕba roboty. Včera večer som bol zase účastný prípravného zápasu Lieskovca na umelej tráve v Banskej Bystrici (keďže som z roboty ušiel na poslednú chvíľu, ušla sa mi pozícia až tretieho brankára), po minulotýždňovej prehre s „áčkom“ Dobrej Nivy, sme tentoraz súperili s banskobystrickými dorastencami, ktorých sme prekvapivo porazili 3:2 (3:0), no konečne som odchytal aspoň posledných 40 minút. Žiaľ, na úkor našej momentálnej „jednotky“ - Mira Kováča, ktorý si vybral totálne smolný deň a v 10. minúte roztrhol pravý vnútorný meniskus. Jeho čakala ortopédia, zápas sme dochytali zostávajúci dvaja brankári a inkasované góly sme si férovo rozdelili :-/ Budúcu stredu hráme so starším dorastom na tom istom ihrisku, teda ak sa nám súčasný lazaret podarí aspoň trochu dať dokopy...
Inak, bieda... V práci som bol doglbaný, pretože po troch týždňoch nekonečných nadčasov som si dovolil v tento týždeň odísť raz domov „normálne“, pričom mi bolo zo strany „nesmrteľných“ naznačené, že kým nie je práca dokončená, pracovná doba o štvrtej nekončí. Ďalej sa k tomu vyjadrovať nebudem. Pokračujem v drzo prerušenej činnosti a želám príjemný zbytok týždňa.

pondelok 15.03.2004 (00:30) - Už len tá kombinácia dátumu a času už musí evokovať vetu, ktorá bude nasledovať...  ČO, PREBOHA, O POL JEDNEJ V NOCI ROBÍM V PRÁCI?! Dovysvetľujem ráno... - ak dožijem.

piatok 12.03.2004 (15:55) - ...kurva svet... Pekný a snáď i kľudný víkend, modrá planéta!

štvrtok 11.03.2004 (20:20) - Tieto riadky by nemusel čítať môj šéf. Aj keď v nich opisujem skutočnú realitu... 
Naša firma vydáva cestovateľský Globus magazín. Nie je tak populárny ako Motyčkov Cestovateľ, ktorý má redakciu o poschodie nižšie, ale kadil by som si do vlastného hniezda, keby som nespomenul, že sa mi páči viac po grafickej stránke (však ju tvorím) a podľa slov odborníkov i po tej obsahovej. Vychádza už takmer štyri roky, ak si pamätám, predtým, ako som ho začal „lomiť“, bola polovica roku 2000, pričom šlo asi o jeho tretie číslo. Vtedy celá redakcia zastrešovala jedného šéfredaktora, niekoľko externých dopisovateľov a mňa, ako grafika reklamnej agentúry, spomínaný časopis spracuvávajúcej. Vychádzal tri-štyrikrát do roka v diskutabilnej tlačovej i grafickej kvalite, avšak plný overených, zaujímavých a najmä inde nezohnateľných informácií. Finišovanie pri uzávierke pripomínalo posedenie pri čaji o piatej, všetko bolo naplánované, termíny dodržané a do tlačiarne sa niesli filmy vždy načas, čo je pri tomto druhu činnosti skôr rarita ako rutina.
Dnes, kedy vydávanie (údajne) krachujúceho občasníka prebrala nakomplet naša firma, je každé číslo (aspoň posledné tri) sprevádzané neorganizovaným chaosom, nespočetnými korektúrami v najnemožnejších termínoch, niekoľkonásobným predlžovaním uzávierky (pôvodná bola 27. 2.!!!), dopĺňaním voľných miest na poslednú chvíľu, krátením kvalitných článkov a pridávaním nezmyselných (vraj prapotrebných) reklám. Už niekoľkokrát skorigované číslo pripravené do tlače si niekoľko „odborníkov“ na poslednú chvíľu pozmeňuje až do aleluja, aby sa nakoniec vrátili k pôvodnej verzii, z ktorej už neexistuje záloha. A čo ma serie najviac, všetci, ktorí sú za to zodpovední, si v tejto chvíli pokojne lebedia pri bezduchom humore dvojice prestárlych slovenských humoristoch v najsledovanejšej slovenskej komerčnej televízii, pričom ja som bol, neviemzakého titulu poverený stihnúť horúci termín v tlačiarni. Vyše dvoch týždňov som neopustil kanceláriu po oficiálnom skončení zákonom určenej pracovnej driny a aj dnešnú noc si odseriem (jediný vhodný výraz, sorry) pri príprave časopisu do zmeškanej tlače. A ešte som debil, lebo som vraj nervózny a krivo pozerám na šéfa! Okrem toho sa mi práve v tejto chvíli (kedy som nevedel ako ukončiť tento zbytočný text) domrdal vyvolávací automat, čiže do tlačiarne odnesiem makový prd a nie filmy... A reklamný plátok, ktorý sa hrdí podtitulom „Časopis o cestovaní a dovolenkách“ je v čudu... Úžasnééééé dva týždne!
Dodatok (22:15) - Automat sa podarilo opraviť čerstvo zbuntošeným kolegom, ktorí predsa len majú väčšie technické znalosti a ja veselo makám ďalej. V lepšom prípade som doma ešte dnes... Ozaj, včera sme hrali na umelej tráve, ale fotky sa mi nechce sťahovať z vedľa položeného foťáku. Jednoducho nechce...

pondelok 08.03.2004 (19:10) - ...a ja, idiot, ešte v robote... „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské...“

pondelok 08.03.2004 (08:10) - Tento dátum i čas nie je aktualizáciou, ale vlastne len termínom nahadzovania stránky na net, pretože týchto pár riadkov písmenkujem deň predtým, čiže v nedeľu večer okolo jedenástej. Aj by som sa na to vykašľal, ale podarilo sa mi čosi, v čo som v tento divný a krutý čas ani nedúfal. SPÁCHAL SOM TOTIŽ KONEČNE SĽUBOVANÚ FOTOREPORTÁŽ (keby som ju hotovú nezabudol minulý piatok napálenú na CD doma, bol by som ju už ponúkol koncom týždna) z predminulovíkendového futbalového sústredenia v malebnej dedinke Lom nad Rimavicou, ktorého som sa mal česť zúčastnil v rámci zimnej prípravy účastníka I. triedy zvolenského okresu - Obecného futbalového klubu Lieskovec. Sústredenie v aktívnej fyzickej forme prebiehalo od piatku 27. do nedele 29. februára. Niektoré zábery sú nepublikovateľné, strohý výber z ostatných, čo za niečo (podľa mňa) stoja, ponúkam v TEJTO FOTOREPORTÁŽI. Keď neprší, aspoň kvapavka...
Čo sa tohto víkendu týka, liečil som si pracovno-osobné komplexy fyzickou drezúrou - v obe víkendové rána s kamarátmi na ihrisku, ktorého terén by skôr vyhovoval milovníkom zimných extrémnych športov, ako futbalovým labužníkom. Nám však túto rôznorodú zimu ani jeden terén, či počasie nepokazili radosť z hry, i preto aj v túto sobotu a nedeľu, napriek mnohým neplánovaným gymnastickým zostavám na zmrznutom snehu, sme si futbal zahrali a to i celkom kvalitný, hoci som v oboch prípadoch patril k tým, ktorí na pive oplakávali prehru... V sobotu večer som sa úplne zmoril na pravideľnom tréningu FK Lieskovec, s ktorým údajne už v túto stredu odohráme prípravný zápas s účastníkom V. ligy Dobrou Nivou na umelej tráve banskobystrických Štiavničiek. Dúfam, že budem prítomný, pretože pracovný kolotoč, z ktorého sa mi už vyše dva týždne nedarí vymaniť, by mala uzatvoriť práve tohtotýždňová streda. Potom si snáď nájdem čas na zamyslenie sa nad totálne zanedbanými rubrikami tejto stránky. Ak ovšem nepríde jar a ja nestrávim všetok voľný čas na bicykli, na ktorom ako jediný z partie jazdím do úmoru v každom ročnom období i čase. Toľko z mojej strany pre tento deň.

05.03.2004 (18:30) - Veľmi stručne na záver pracovného týždňa: Už z nižšie uvedených riadkov je jasné, ako som sa počas posledných dní cítil. Nechcel som sa sťažovať, nariekať a najmä kaziť náladu ostatným (zase musím poznamenať, že sem chodím viac-menej sám, ale predsa...), avšak v čase, kedy človeka plného depresií počúva kopa „akožeznámych“ jedným uchom dnu a druhým von, bolo jediným ventilovaním písmenkovanie v úvode a vlastne jedinom aktualizovanom mieste mojej stránky. Ešte som hrešil, ale keďže mi došli nadávky a nepomáhali ani vzájomné kombinácie najírečitejších slovenských zľudovelých výrazov, musel som si o svojej „depke“ aspoň písať. Snáď existuje latentná nádej, že sa to v závere budúceho week-u zlepší, preto sa dovtedy nebudem aktivovať v ďaľšom znechuťovaní návštevníkov webu. Doplním len sľubovanú fotogalériu (v pondelok, prisahám, ak dožijem) a punktum. Teraz idem pokračovať v záchrane zmeškanej (nie mojou vinou) uzávierky Globusu. Prajem víkend!

05.03.2004 (08:20) - Tu mal byť pôvodne úplne iný text. Včera som totiž večer o ôsmej prišiel z práce, zapol si comp a do polnoci spracovával fotogalériu z víkendu, ktorej zverejnenie tu už týždeň márne omieľam. Po dokončení som ľahol ako drevo a ráno ju úspešne napálil na CD, že ju reku v tomto momente nahodím na net. Teraz som v práci a CD-RW s relevantnými údajmi zostalo doma v napaľovačke. Mám dvadsaťosem a doteraz som nemal vážnejšie problémy so sklerózou, avšak v poslednej dobe (možno je to vedľajší účinok osobných tragédií) sa musím vážne zaoberať myšlienkou, že i v tejto oblasti by som mal podniknúť nejaké kroky k náprave. Čiže fotogaléria v pondelok, prípadne (ak budem trčať v práci i cez víkend - dúfam ale, že nie) zajtra. Taký som ja ozembuch!

04.03.2004 (09:00) - Upozorňujem, že nasledujúcich pár viet obsahuje vulgarizmy, ktoré uvádzam kvôli tomu, že inak to nejde... Kurva, ja som nasratý! Poslednotýždňová línia úplného dosierania všetkého, čo sa snáď ani dosrať normálne nedá, úspešne napreduje naďalej. Tentoraz mi adrenalín zvýšil výpis zo splátkového kalendára „Prvej stavebnej sporiteľne“. Už dva roky splácam 150-tisícovú pôžičku na byt a stále som na rovnakej sume. Po informácii od kolegov znalých problému, ide o vedomú úžeru tejto inštitúcie, ktorá neviemakým koeficientom ráta úroky a tým pádom som doteraz platil len na ne. Je to moja blbosť, to priznávam (a nie som jediný, koho dobehli), serie ma len to, že v tomto zasranom štáte sú okrádaní len tí chudobní. Keď si všímam tie kreatúry, ktoré to tu vedú, nemám najmenšiu nádej, že sa to v budúcnosti zmení. I preto som nasratý! (sranda, koľko významov má toto zázračné slovo...)
Včera som už nič so sľubovanou fotogalériou nevykonal, pretože po desiatich hodinách v práci (posledné dva týždne mám priemer 12) a následnom tréningu, som bol tak zničený, že som len vynadal susede (tá stará fuchtla chcela odomňa vysvetlenie, prečo som od víkendu neumyl chodbu) a ľahol ako drevo... A jebe sa to všetko naďalej... Už sa teším na ďalší prúser. Prajem pekný, dľa možností úspešný deň.

03.03.2004 (08:20) - To včerajšie „zajtra sa ozvem s fotogalériou“ sa presúva na štvrtok, resp. piatok tohto týždňa. No, nestihol som...

02.03.2004 (14:50) - Sere sa to... pekne postupne, jednoznačne a všetko... Zajtra sa ozvem s fotogalériou z víkendu, ktorej zábery mi pochválil i profesionál. Nemal som doteraz na to čas a „vďaka“ novovzniknuvším defektom môjho bytia a žitia, ani chuť. Čiže hneď po návrate z panského sadám za comp a tvorím. Ak sa zase niečo nedovrzá... Vlastne, čo sa ešte môže doondiť, keď už všetko doondené je...  :-/

01.03.2004 - Momentálne sa nachádzam v stave, nedefinovateľnom výrazmi, ktoré by neurážali spisovnú slovenčinu. Obrovský diel na tomto psychickom hendikepe má súčasná totálna pracovná vyťaženosť a osobné depresie z tohto zvláštneho sveta... Jediným morálnym povzbudením bola tohtovíkendová trojdňová fyzická likvidácia na futbalovom sústredení v prekrásnej prírode Veporských vrchov, konkrétne v dedinke Lom nad Rimavicou, kde z nás tréner Lieskovca vyžmýkal posledné zbytky kondície do poslednej kvapky krvavého potu :-) Ledva chodím... Ozvem sa aj s úžasnými fotkami v priebehu týždňa, ale bohuprisahám, neviem ešte kedy to stihnem. Fakt!

26.02.2004 - Napriek obrovskému kvantu práce, idem na trojdňové sústredenie futbalového charakteru. Som síce fyzicky dobitý (na včerajšom tréningu som testoval boľavé kolená a nastrieľal som OSEM gólov, ak som sa ešte nepochválil), ale potrebujem vybiť tú odpornú morálnu depresiu minulých dní! Ak to prežijem (trojfázový tréning od piatku do nedele), ozvem sa v pondelok. Zatiaľ aspoň jedná básnička, ktorú som zložil začiatkom tohto týždňa, keď mi bolo ešte ako-tak veselo:

25.02.2004 - Stres, depresia, zúfalstvo. Týmito tromi fenomenálnymi pocitmi momentálne ovplýva moje bytie, či vlastne nebytie v rámci tohto zvláštneho sveta. Od víkendu som vlastne ani nebol doma, seriem sa v robote so „zákazkami“, ktoré niekto nedodal včas, no plánovaný termín vyhotovenia samozrejme vyžaduje dodržať. „Idiot“ je pojem nesmrteľný a vždy si to niekto musí zlíznuť. Kdeže je oslava bratových narodenín, kdeže Liga majstrov, kdeže dnešný tréning... V robote sa budem drbať až do neskorej noci. Celý týždeň. I preto kašlem i na tento úvod a vrhám sa do osídiel ľudskej hlúposti prevtelenej do hasenia nezmyselných pracovných úkolov...

23.02.2004 - Ruplo mi koleno. Nie dobre sa mi to píše, však koho by tešilo, keby v najbližších dňoch musel tŕpnuť, či mu zase nehrozí nedobrovoľné stop v (i tak dosť mizernej) kariére futbalového brankára, ktorý stále v kútiku duše dúfa, že jej vrchol ešte na neho čaká v nejasnej budúcnosti... Najhoršie je, že sa to stalo úplne nevinne v pravidelnom sobotnom „zápase“ s kamarátmi, kedy som v snahe poslať krížnu nahrávku na voľného spoluhráča zrejme zle nakopol zmrznutú loptu a natiahol si čosi v kolene. Potenciálnych diagnóz môže byť celá kopa - od tých veselších (natiahnutá šľacha alebo svalové zranenie) až po tie, čo sa mi až zle píšu - čosi s meniskom alebo nebodaj s krížnym väzivom... Je tomu presne rok, čo som bol na toto koleno operovaný, tŕpol som po celú sezónu, najmä v zápasoch, ktoré sa hrali na tých najnemožnejších terénoch (pravidelný návštevník vie, že mi v najväčšej životnej záľube neprekážal ani sneh, ľad, či prietrž mračien) a paradoxne, keď som už dúfal v ukončenú rekonvalescenciu, stane sa mi takýto hlúpy úraz v najslnečnejšiu februárovú sobotu na (konečne) vyschnutom ihrisku zvolenského gympla... Súčasnú náladu mi nepovzdvihol ani skvelý zážitok zo skvelého filmu Vertical Limit, ktorý som akurát dopozeral. 
V čase písania týchto bludov je síce ešte len nedeľný večer, ale už teraz viem, že tento týždeň budem v totálnom časovom strese, koná sa totiž v redakcii ďalšia uzávierka časopisu a dokončuje asi milión iných, samozrejme súrnych robôt. Kým sa z týchto pracovných aktivít a najmä z novonadobudnutého zranenia spamätám, je tu aspoň jedna fotogaléria zvolenského námestia z tohto víkendu a v bledomodrom rámiku pripomenutie si mojej depky spred roka.

18.02.2004 - Dnes možno aktualizujem svoju stránku poslednýkrát v živote. Pretože už o šiestej večer nemusím byť medzi živými... Plánujem totiž v tom čase zverejniť kamarátom najnovší prírastok v rodine bulvárnych plátkov regionálneho charakteru. Zvolenský Nový Čas vyšiel dnes vo svojom prvom čísle. Jeho titulku si môžete pozrieť TUTO a tí, ktorí sú zasvätení do témy, už určite tušia, že tie reči v úvode o mojom zlynčovaní, neboli mlátením prázdnej slamy. Takže, ak by som sa už neozval, zaradil som sa do zoznamu obetí, ktoré zahynuli, aby ostatní boli informovaní o krutej realite v jej najstrašnejšej podobe :-)

13.02.2004 - „Piatok trinásteho“. Od rána som nútený počúvať samostresovacie typy, ktoré robia vedu z kombinácie údajne „nešťastného čísla“ a „nešťastného dňa“. Pritom trinástka je tak nádherné číslo, v konečnom dôsledku v tento deň mávame občas i výplatu - ohodnotenie to celomesačného plného pracovného nasadenia všetkých zamestnancov našej firmy... A piatok? Neviem, kto čo má proti piatku. Však je to posledný pracovný deň v týždni, keď už nie nič iné. Lepšie mi však sedí pojem „šoférsky deň“, kedy si na pivo sadnú i moji kamaráti, ktorí si zarábajú na každodenný chlieb poctivým krútením piateho kolesa u vozu. A ak by aj bola trinástka a piatok negatívnymi faktormi sužujúcimi ľudstvo, zobrané čisto matematicky (aj keď na to nevyzerám, chodil som do matematickej triedy) - mínusy sa vykrátia a výsledkom je plus - v tomto prípade dnešný deň. Tiež som síce nevstával v dobrej nálade, ale potešil ma jeden dialóg ráno vo zvolenskej Hypernove. „Ja som z Lučenca, ale radšej nakupujem vo vašej Hypernove, pretože tá naša je tam postavená nejako naopak.“. „Ale čoby, Hypernova je postavená dobre, naopak je Lučenec.“
Mimochodom, prajem veselého a hlavne šťastného Valentína, hoci tento sviatok ma tiež dosť serie. Keď mám raz totiž niekoho rád, nepotrebujem na vyjadrenie svojich citov jeden deň v roku. Mal by som tak konať denne. Ja napríklad svoju lásku k pivu vyznávam vždy, čo je to len trochu možné. Hoci, v kútiku svojej romantickej duše mám pocit, že tu ide predsa len o čosi iné... Tak pekný víkend!  
P.S.: K fotke - predsa len, keď už je ten Valentín, tak Ti želám moja Anča dreveného charakteru (zbalil som ju už pred pol rokom a píšem o tom TUTO) čo najviac sucha a tepla a čo najmenej červotočov a úchylov, ktorí chodia na pivo do Tvojej krčmy s hoblíkom... A ešte dávam do pozornosti jednu moju dávnu jarnú BÁSEŇ. Tak.

11.02.2004 - Nejaký ozembuch mi včera povedal, že z pozície momentálnej nadvlády zimy bola včerajšia chumelica jej labuťou piesňou. Trt! Dnes ráno ma zobudili aktívni susedia (výnimočne nie hádkou) a podľa zvuku mi hneď bolo jasné, že je zle. Nepríjemný hrkot odhŕňacích strojov a nástrojov všemožných konštrukcií ma vytrhol z bezvedomia už o piatej ráno a pohľad z okna dal mojej rodiacej sa depresii jasný smer. Sneh! Síce len zo päť centimetrov, ale predsa. Do práce som meškal. Odhrnúť tento vrak (viď foto) nebol až taký problém, horšie to bolo na cestách. Klasika - posolené, ale neodhrabané. Jediné cestárske auto som stretol na diaľnici a aj to malo zdvihnutú radlicu. Našťastie tentokrát som mal možnosť pozorovať len jedinú haváriu a aj tá bola len taká (na momentálny stav ciest) banálna... A to má byť zajtra už mínus dvadsať. Čo som komu urobil?!

10.02.2004 - Hnusná zima! V nedeľu sa už zdalo, že, aj napriek nízkemu dátumu, nadvláda krutej zimy evidentne poľavuje, a tu zrazu toto! Kalamita v plnej sile. Skrížené kamióny, ochromená doprava, nervozita šoférov i chodcov a k tomu všetkému tradične nepripravení cestári. Tento záber je z diaľnice medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, ktorou som sa podvečer vracal z práce (viem, pri šoférovaní sa nefajčí, netelefonuje, nefotí, nesúloží...) a kompletný povrch asfaltu bol pokrytý zamrznutým snehom. Príjemne ma ale prekvapili spolutrpiaci (pôvodne som napísal spolutrpáci) šoféri, z ktorých len nepatrná menšina jazdila ako na rally, čo sa jednému z nich nakoniec nevyplatilo a skončil v garáte tesne pred Zvolenom. Mne sa podaril ukážkový šmyk až na kruhovom objazde v meste pod Pustým hradom, niekoľkoročné skúsenosti z počítačových simulácií však zabránili neplánovanej turistike zvolenskými garátmi. Viac-menej úspešne som sa dopravil domov, kde (momentálne je ešte pondelok tesne pred polnocou) konečne na vlastnom - i keď ešte stále nie 100%-ne funkčnom počítači - klepem tieto nezmysly. Tento fakt je zároveň i prísľubom do budúcna, kedy by som už chcel konečne spojazdniť i ostatné podstatné rubriky mojej stránky, i vyradiť tie, ktoré už stratili zmysel. Pri tejto príležitosti chcem znovu dať do pozornosti najbohatšiu podstránku „Archív“, ktorá mapuje moju internetovú existenciu od roku 1999. Všetky podstatné informácie i odkazy na vtedy aktualizované rubriky nájdete v tých miestach, pretože ostatné stránky - žiaľ, plne priznávam moju lajdáckosť - sa nachádzajú v niekoľkomesačnej karanténe... A ako to tu vyzeralo pred rokom? Viď nižšie:

09.02.2004 - Som nazlostený, ako akcionár BMG-investu! Tieto riadky mali uzrieť svetlo sveta už doma na novom počítači, no prd makový sa tak stalo. Nepredvídateľné hardvérovo-softvérové problémy ma zase nútia konať aktualizáciu načierno v pracovnom pomere, i preto predošlý víkend zhrniem len v pár vetách. V piatok večer som riešil nový comp. Všetko, čo malo fungovať bez problémov, začalo haprovať. Najprv sme s kolegom nerozchodili TV výstup, potom začala blbnúť zvukovka a v sobotu ráno ma nadchla svojím výkonom i grafická karta. Pritom všetky nové komponenty majú kvalitu momentálneho počítačového top trendu, i preto som celý víkend prenadával. V sobotu som si komplexy z tohto faktu vyplynuvšie liečil dopoludňajším futbalom s kamarátmi a večer som absolvoval likvidačnú dvojhodinku na tréningu s mužstvom I. triedy - ŠK Lieskovec, ktoré sa chystá na jarnú časť sezóny. Polomŕtvy som sa doplazil domov a ráno som už znovu naháňal guľatú neplechu na ihrisku Gymnázia, ktoré sa nám konečne po sobotňajšom solení roztopilo. Zážitok som mal zase v Kauflande, kde som bol vyslaný kúpiť cestársku soľ. Ľudia, ktorí sa vonku bili o košíky, následne vnútri zase o zľavnené výrobky a pri pokladni o najlukratívnejší flek, pozerali na mňa ako na debila vo futbalovom drese, ktorý s desaťkilovým vrecom technickej soli narušuje ich športové zápolenie v interiéri hypermarketu. Dôchodkyne neidentifikovateľného veku zabudli na svoju fyzickú indispozíciu a zápasili s tínedžermi o zľavnené jogurty ako za mlada v socialistickej samoobsluhe a nakulmované paničky si trhali účesy v boji o strúhadlá na reďkovku za polovičnú cenu. No proste nádhera. Potom si ťukali na čelo, keď dokmásané prechádzali s nákupom okolo ihriska a videli naše športové nadšenie v plnom futbalovom zápale. Hold, Slovensko...
Za celý víkend som, napriek rôznym „neodolateľným“ ponukám, rázne zredukoval posedenia s kamarátmi na minimum a moja pivná aktivita sa skresala na neuveriteľných šesť pív za tri dni, čo je tohtoročný najslabší výkon, za ktorý sa síce verejne hanbím, ale osobne ma to veľmi teší. Takže teraz idem zase makať a večer zase riešiť tú AMD 2,4 gigovú rárohu. Česť práci a príjemný pondelok, národ do Európskej únie sa tešiaci.

03.02.2004 - S hlbokým zármutkom oznamujem všetkým mojím pravidelným návštevníkom (áno, vám obom), že dnes, tesne po siedmej hodine rannej, odišlo moje súkromné mendochino 300 (rozumej PC II 300 MHz) do večných lovíšť počítačového sveta. S úsmevom na perách... Posledný hudobný mix uzavrela skladba od Queenu - Show must go on a pri nekrológu znela nesmrteľná Return to innocence od Enigmy. Hneď na to som ho odpojil od životodárnych zdrojov a naveky uzavrel jeho životnú púť. Prežil som s ním krásnych päť rokov. Občas síce, ozembuch, zlostil k nepríčetnosti a k záveru svojej existencie už potreboval maximálnu „dôchodcovskú“ opateru, ale väčšinou odvádzal plnohodnotný výkon k plnému ukojeniu svojho majiteľa. Dnes, tretieho februára dvetisícštyri, odišiel na zaslúžený odpočinok. Momentálne sa už pracuje na jeho nástupcovi, ktorý, vďaka počítačovej evolúcii, prevýši ho svojím výkonom niekoľkonásobne. Bolo to nutné, však i kvôli totálnemu krachu systému som už nedokázal aktualizovať svoju stránku i vykonávať akékoľvek operácie náročné na jeho pamäť. Preto som bol nútený zvoliť jeho nástupcu. Bez referenda i predčasných volieb. Z pozície diktátora. Od zajtrajšieho dňa (samozrejme, že ak Boh dá) začnem konečne čosi tvoriť na stránke bez strachu, že mi v polovici niekoľkohodinovej aktivity padne celý systém (dúfam). Napriek tomu patrí môjmu prvému počítaču PC II 300 úprimná vďaka za predošlých krásnych päť rokov. In memoriam...
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! Vitaj Pentium IV. (pre informáciu niektorých drúkov, ktorí majú tendenciu si naďalej robiť zo mňa vrtuľu, na fotke je môj anorektický kolega, nie ja! Pochopte, že 105 kilo vyzerá inak!!!)

02.02.2004 - Tak toto je celá naša tohtovíkendová futbaluchtivá partia, ktorej ôsmi účastníci sme sa na snehom zapadnutom ihrisku gymnázia po dva dni naháňali za guľatým čudom i následne v priestoroch neďalekej krčmy zase vzpierali pollitráky za účelom doplnenia vybehaných kalórii. Chýba ešte jeden účastník, ale ten si fotku nezaslúži, pretože po každom zápase opovrhuje našim kolektívom a uteká k milujúcej manželke na vysokokalorický obed a tým pádom stráca nárok na akúkoľvek úctu i zmienku o svojej irelevantnej existencii. 
Cez víkend som okrem spomínaných „zápasov“ ešte absolvoval jeden likvidačný tréning s mužstvom Lieskovca (dve strašné hodiny v posilňovni) a nekonečne náročnú, ale spontánnu akciu s futbalistami najnemožnejších klubov v pivárni Hubert, pri ktorej mi, chvalapánubohu, došli baterky vo foťáku, i preto tu neuvediem ani jeden kompromitujúci záber... :-)))
Posledná vec - môj brat Erik má dnes meniny. Hoci v Amerike sa čosi podobné zrejme neoslavuje, ja mu prajem to čo sa pri takýchto príležitostiach zvykne želať, najmä nech v kapitalistickej cudzine zostane čo najdlhšie, pretože takto mám svätý pokoj a celý byt pre seba. :-))) Prajem pekný nový týžden a sľubujem, že to tu už dám konečne do poriadku. Liečim totiž zničený počítač novými komponentami, takže snáď... No veď uvidím :-)

30.01.2004 - Musím takto: „Bože, ochraňuj ma od idiotov, ktorí pod krycím názvom ,zákazníci‘ likvidujú moju pracovnú existenciu v jej fyzickej i psychickej forme a svojim debilným prístupom tak postupne a premyslene degradujú globálnu koncepciu môjho sebaovládania z tohto faktu vyplynuvšieho a odpusť im, pretože nevedia čo činia a najmä čo sa môže s nimi stať, ak s tým neprestanú, i naplň ma silou vydržať ich odbavovanie sa na mne až do štvrtej hodiny dnešného popoludnia, kedy s obrovskou úľavou opustím tento pekelný, zlými duchmi posiaty priestor, plný ľudskej zloby a núteného pracovného nasadenia i odoberiem sa do miest naplnených láskou a ohnivou vodou, ktorá lieči rany na duši i tele, spôsobené práve týmito diablami v ľudskej podobe. Amen.“

29.01.2004 (14:15) - info pre futbaluchtivých kamarátov - www.hemendex.sk/zimny-turnaj.htm - pár fotiek z víkendového turnaja, nestíham k tomu napísať viac, sorry. Preklepy prehliadnite, nečítal som to po sebe. Snáď zajtra viac.

26.01.2004 - Mínus dvadsať stupňov v tieni a polorozpadnutá hala výstaviska nás v piatkové ráno privítali v metropole východného Slovenska. Absolútna dezorganizácia vládla po celú výstavu Tour 2004, ktorej sme sa zúčastnili s časopisom Globus, čo sa odrazilo i na návštevnosti verejnosti a v „našom“ pavilóne E (viď obe foto) i na zdraví vystavovateľov. V posledný deň už nebolo firmy (cestovnej kancelárie), v ktorej by nebol niekto prechladnutý. Polovica budovy bola totiž v troskách a približná teplota sa v miestach určených pre cestuchtivú verejnosť pohybovala v jednociferných plusových hodnotách. Minisukne i hlboké výstrihy zostali v nevybalených kufroch a hostesky (na ktoré sme sa tak tešili) mrzli v pulóvroch pri čaji a varenom víne. K zvláštnej atmosfére prispeli i samotní „akoženávštevníci“, ktorých sme rozdelili do dvoch kategórií - seriózni záujemci o dovolenky (v našom prípade o cestopisný časopis) a hraboši prospektov, pričom posledne menovaná kategória predstavovala asi 90 percent. Najčastejšie otázky typu - „máte kalendáriky?“; „môžem si zobrať?“; „čo máte zadarmo?“, zvyšovali adrenalín našich, inokedy pokojných, pováh. Niektorí dokonca ani nepozerali na to, čo berú, habali všetko, od prospektov až po slané tyčinky, nebolo dokonca raritou stretnúť hrabavé typy s predpripraveným vrecom, do ktorého ládovali všetko, čo bolo v dosahu ich pazúrov. Domov odchádzali spokojní, s výrazom víťaza krajskej súťaže v zbere starého papiera. Napriek tomu to bola dobrá skúsenosť, po výstave v bratislavskej Inchebe, ktorej sa zúčastnila menežérska sekcia nášho vydavateľstva, sme si po porovnaní výsledkov, utvorili predbežný obraz o celkovej „obyčaji“ národa na oboch koncoch našej drahej vlasti.
V nedeľu som sa nanominoval na záverečnú fázu sálového futbalového turnaja, ktorý mi v čase mojej aktivity v Košiciach (v sobotu), vynikajúco predchytal v základnej skupine brankár nášho „béčka“ Miro Lecký a Investex postúpil do play-off z prvého miesta. V nedeľné ráno nás však privítal súper ako hrom - ŠK Slovakia, ktorý momentálne tróni na prvom mieste v mestskej minilige. Po minuloročných turnajových výhrach (raz v boji v semifinále a potom vo finále), sa nám tento rok proti Slovakii nedarí. Napriek tomu sme podali vynikajúci výkon a po remíze 2:2 sme prehrali až po pokutových kopoch. Turnaj pre nás skončil, Slovakia to nakoniec dotiahla až do finále, kde prehrala s Javankou 0:1.
O košickom výlete i turnaji sa rozpíšem v priebehu týždňa, keď spracujem informácie a fotky. Pre túto chvíľu sa idem vrhnúť do pracovných povinností, pretože práca šľachtí a ja šľachetným byť neskonale túžim.

Pokračovanie...

www.hemendex.sk