Staršie správy

utorok 27.06.2006 (12:30)
Hovorí sa, že najlepšie sa učí na vlastných chybách. No a ja som dôkazom toho, že sa to nielen hovorí, ale je to i sakramenská pravda. Bože, čo som ja už povystrájal vecí, s tým rozdielom, že normálny jedinec sa z nich poučí a v budúcnosti si dá pozor. Ale ja? Kdeže... Aj dnes...
Glbú ma známi (teda skôr známe), že nežehlím. A ak už žehlím, tak len v sebaobrane. Akceptujem ľudí, ktorí konajú tento akt v rámci košiel, tričiek, nohavíc... Ale nechápem tých, ktorí sa pol dňa mordujú s ponožkami, či spodným prádlom, dokonca môj bývalý šéf odmietol ísť na futbalový zápas, pretože mu manželka nevyžehlila trenky. Aká tragédia! To sa mi zdá predsa len trošku uletené.
Tiež som extrémista, ale z druhého brehu. Zastávam totiž alibistický názor, že prádlo sa predsa na človeku vyrovná počas dňa samé. A tak je už každoraňajším rituálom, že rovno zo sprchy zavítam k sušiaku, z ktorého náhodným výberom zvesím požadovaný druh odevu, ktorý si bez zbytočnej hladiacej medzifázy natiahnem na seba. Pri tričkách, trenkách a košeliach je to relatívne jednoduchý proces, ale predstavte si, že v tom chaose musím nájsť pár, aspoň trochu podobných ponožiek :) Väčšinou sa trafím do farby i veľkosti, akurát keď vyjdem medzi civilizovaný národ, musí celkom zaujímavo vyzerať dokrkvané tričko s nádherným horizontálnym efektom po sušiacej šnúre.
Ale dnes som si povedal, že vyskúšam zmenu. Šokujem národ a vyžehlím sa. Z kúta som zobral zaprášenú žehliacu dosku (myslím, že ten pavúk, ktorému som tým narušil niekoľkomesačné súkromie, ma teraz nenávidí, ale mám pocit, že v mojom byte je dosť vecí, ktoré mu môžu slúžiť za náhradné ubytovanie - napríklad vysávač), zobral som zo spomínaného sušiaku obľúbené bermudy a započal akt. Netrvalo to dlho. Už po pár sekundách som hrešil ako žilinský tankista, pretože bermudy zmenili skupenstvo na roztavenú neforemnú masu a izbou sa niesol kúdol štiplavého dymu. Nie, nezabudol som žehličku položenú na prádle a neodbehol sa vycikať... jednoducho mi nedošlo, že umelá hmota (100%-ný polyester) sa nežehlí :)
A tak som teraz v práci v náhradných trenkách, ktoré som kdesi vyhrabal v skrini a aj keď je už poludnie, ešte stále som to morálne „nerozchodil“. Každopádne, likvidáciou bermúd som nadobudol aspoň novú skúsenosť. Ktovie, dokedy mi vydrží a či sa z nej poučím :)))

pondelok 19.06.2006 (20:00)
To bol zase víkend! Plný protikladov. V sobotu krásny a úspešný, v nedeľu smutný a uplakaný. V tieto dni sa odohrali posledné zápasy oboch futbalových líg a obidva boli sakramensky dôležité.
Pred posledným kolom v mestskej lige, sme boli (Euroteam) na vynikajúcom druhom mieste a ak sme si ho chceli udržať, museli sme zvíťaziť. V infarktovom zápase s Gitonom, v ktorom ešte 10 minút pred koncom bolo nerozhodne 3:3, sme fantasticky zabrali (teda ja ani tak nie, ako naši útočníci) a zvíťazili 8:3. Stali sme sa tak vicemajstrami mestskej miniligy a vyrovnali sme tak úspech spred štyroch rokov. Následne oslavy boli, samozrejme, bujaré, domov sme sa rozchádzali až v neskorých nočných hodinách - každý ako vládal. Konečnú tabuľku i výsledky z práve ukončenej sezóny zverejním v priebehu týždňa (hehe, večné sľuby). Ešte dodám, že ligu suverénne vyhral s 11-bodovým (!!!) náskokom Remos a obhájil tak minuloročný titul.
Úsmev a radosť z vydarenej soboty mi pohasli v nedeľu ráno. To sme s tímom Hronskej Dúbravy hrali existenčný zápas v Kosoríne. Keďže sme bohapusto prehajdákali celú sezónu (a aj to, čo sme povyhrávali nám, vďaka „čiernym ovciam“ v zostave, skontumovali), museli sme uhrať aspoň remízu, aby sme nevypadli z II. triedy, do ktorej sme pred rokom postúpili. Avšak, bezzubý výkon celého mužstva a totálny nezáujem niektorých hráčov základnej zostavy, ktorí sa na zápas vôbec nedostavili, zapríčinili vysokú prehru 0:4 a náš pravdepodobný zostup. Či vypadneme skutočne, dozviem sa neskôr, pretože zachrániť nás môže už len plánovaná reorganizácia súťaže. Každopádne, v spomínanom tíme - kde som pôsobil 12 rokov - som túto nedeľu odohral (polčas v útoku a polčas v bráne) svoj posledný súťažný zápas.
Náročná sezóna - v jednom mužstve úspešná a v druhom, naopak, mizerná - je teda za nami. Priznám sa úprimne, že som toho futbalu mal už plné zuby. Nehovoriac o zraneniach a únave (no čo už, starnem), z ktorých sa teraz musím vylízať. A čo je najpodstatnejšie, dúfam, že si teraz cez víkendy nájdem čas aj na niečo iné, ako večné naháňanie sa za loptou. Veď by sa už i patrilo. Napríklad aj povysávať :)

piatok 16.06.2006 (12:30)
Tak čo sa mi stalo včera večer! Po sto rokoch reku idem aktualizovať web a nahodiť fotky z víkendovej chaty, nak aspoň dačo novô tu pribudne. Fakt som chcel. Ale, človek mieni...
Najprv nie a nie zapnúť počítač, ono už by sa zrejme patrilo po dva a pol roku preinštalovať vírus Windows a najmä urobiť si trošku poriadok na HDD, kým to nevykoná za mňa on svojvoľným sformátovaním (nestalo by sa tak prvykrát).
Ale dobre, keď sa už PC rozbehlo a ja som zapol Photoshop za účelom úpravy spomínaných záberov, zistil som, že mi totálne „odišli“ baterky vo foťáku (obe štvorsérie - záhada) a nie je možné z neho stiahnuť fotky. Pohoda, dal som ich nabíjať a ešte relatívne kľudný spravil som si večeru (mimochodom, rezeň s ryžou).
Keď už bol foťák funkčný a fotky v kompe, vypovedal mi službu Photoshop. Jednoducho začal mrznúť a tváriť sa náramne urazene. Ani sa mu nečudujem, veď som ho mal naposledy zapnutý asi pred mesiacom a teraz som ho len zbytočne zobudil...
Nakoniec som fotky úspešne upravil a pozmenšoval na potrebný formát. Spustil som FrontPage, v ktorom pácham svoj web (no a čo, že je to už prežitok v rámci tvorby www – iný jednoducho neovládam) a zdrbal sa mi Windows. Prvykrát, druhý... pri treťom zrútení som sa psychicky položil i ja a optickou myšou takmer roztĺkol stôl.
Verte mi, že toto ešte nebolo všetko, keď sa počítač umúdril (napriek tomu, že termín jeho eutanázie sa tak či tak blíži míľovými krokmi) a stránka bola pripravená na zverejnenie na webe, padol mi internet. Jednoducho prestal ísť. Správca siete moju zúfalú SMS úspešne ignoroval, takže som rezignovaný vypol krám a šiel čumieť na futbal v telke.
Ráno som si, samozrejme, zabudol hotovú stránku napáliť a preto teraz v práci nemám z čoho aktualizovať, len toto, čo tu teraz píšem a verím, že mi odpustíte.
Ale aj tak, ma teraz napadlo, že tých fotiek bude nakoniec oveľa viac, kým sa urobí z nich jedno komplet CD (fotilo asi 6 ľudí), takže potom to zglobalizujem do megaalkoaktualizácie :)
Ozaj, zajtra hráme posledný zápas v mestskej lige a v nedeľu vo veľkom futbale. Takže si asi viete predstaviť koľko času budem mať na stránku cez víkend a asi ako budem vyzerať v pondelok.
Takže prajem pokojný víkend aspoň vám :)

streda 07.06.2006 (11:00) - z môjho Blogu a iné...
Stopoval včera ráno tesne za Zvolenom. Stál takmer v strede vozovky. Pomenší, strapatý, zarastený chlap v špinavých menčestrákoch a dokrkvanej vetrovke. Dokonca sa zdalo, že sa ledva drží na nohách. Jeho vystretú ruku so vzpriameným palcom akoby ledabolo odfukoval silný ranný vietor. Vlastne, vyzeralo to tak, že si ho ten vietor podmanil celého a jeho telo sa kymácalo pod jeho nadvládou. Autá ho obchádzali veľkým oblúkom a kto mohol, pridal, aby ho mal už z krku. Doteraz neviem, prečo som spomalil a zastal kúsok za ním. Neveriacky pozrel na moje rozsvietené brzdové svetlá a pomaly, nedôverčivo, vykročil smerom ku mne... pokračovanie
Toľko k môjmu najnovšiemu článku na Blogu, ku ktorému sa skutočne oplatí pozrieť si i diskusiu. Nejdem tu rozoberať, prečo aktualizujem len spomínaný Blog a absolútne kašlem na svoj web, spomeniem tu len predošlý, resp. budúci víkend a ich top udalosti:
V sobotu sme - mužstvo Euroteam Zvolen - relatívne hladko porazili v mestskej minifutbalovej lige mladý tím Oranjes 5:2 a udržali si tak dve kolá pred koncom vynikajúcu druhú priečku v 1. lige. Na našu veľkú zlosť však zvíťazili aj bezprostrední prenasledovatelia z Coffoly nad už jasným víťazom ligy Remosom 3:1 a stále si za nami udržujú jednobodový odstup. Ďalšiu sobotu však máme obaja ťažkých súperov - my hráme o deviatej so štvrtým Bufetom (tri body za nami) a Coffola potom privíta ŠK Slovakiu (víťaza ligy spred dvoch rokov). Naše prípadné víťazstvo už zaručuje istý tretí flek a v prípade zaváhania Coffoly i druhý. Bola by to fajn sobota, keby to tak vyšlo, pretože bezprostredne po zápase ideme na chatu. Popoludní sa k nám pripojí druholiový tím Unionky (tiež druhý v tabuľke) a spoločne to na kováčovskej chate roztočíme. Zážitky z minula dávajú tušiť, že pôjde o vskutku bujarú oslavu, kiežby jej však predchádzali dopoludňajšie víťazstvá oboch tímov.
Ešte spomeniem čosi k predošlej nedeli. Pred dvoma týždňami som na Blog písal článok o súčasnom chápaní futbalu v našich „horských“ ligách. Prešlo pár dní a stalo sa presne to, o čom som písal. V nedeľu sme sa na Ihráči pobili. Tím Hronskej Dúbravy, v ktorom už roky degradujeme pojem „futbal“ na bohapusté okopávanie nôh súpera i vlastných, znovu potupne prehral a v II. triede je momentálne predposledný (a to len o skóre). Niektorí jedinci však nezniesli fakt, že súper nás prevyšoval po všetkých stránkach a pred koncom druhého polčasu (za stavu 6:1 pre domácich) vyvolali na našej striedačke hromadnú melu. Po pohasnutí vášní a pár nových monokloch na ksichtoch oboch zúčastnených strán som oznámil tímu, že po tejto sezóne končím. Tvrdil som to už dlhšie, ale posledná kvapka odkvapla v nedeľu. Kaziť si víkend viem i inak. Lacnejšie a bez zabitia celej nedele. A závisí len od faktu, či mi vrátia registračku, či prestúpim do iného - serióznejšieho - mužstva, alebo skončím s „veľkým“ futbalom nadobro. Tak.

štvrtok 25.05.2006 (12:35)
Také malé zamyslenie o športovaní, vyhrávaní za každú cenu a likvidovaní všetkých, ktorí stoja v ceste premotivovaným športovcom, som uverejnil včera na mojom BLOGU, takže ak máte záujem, internetová verzia je TUTO a len tak pre srandu, je už hotová aj verzia „tlačová“ TUTOĽA :)

pondelok 22.05.2006 (22:15)
Áno, aj tento víkend bol náročný a jeho priebeh tak úžasne stereotypný, že začínam nadobúdať jemnú obavu, aby každý moj povíkendový príspevok na webe nebol stále o tom istom... Predsa však by som si dovolil „vypichnúť“ pár udalostí, ktoré sa vymykali bežnej šedi a začnem hneď veselým piatkom.
Ten deň začal parádne. Ráno som znovu nenaštartoval „kár“ a následne musel svoj import do roboty i export z nej riešiť pomocou SAD Zvolen. Jediné pozitívum z tohto faktu bolo, že ma tento presun stál o polovicu (asi 60 Sk) menej, no zabil som navyše jednu zbytočnú hodinu. Večer som traumu z tejto nemilej príhody vyriešil tromi „desinami“ a možno by som si dal i viac, ale pár spolustolovníkov z radov kamarátov bolo natoľko rozjarených, že som im prestal rozumieť a začal som sa tam cítiť ako Braňo Mojsej na IQ teste národa. Držal som sa tam však statočne a svoju komunikačnú indispozíciu riešil hrami na mobile, no keď sa ku krčme začali zbiehať mestskí i „zelení“ policajti, začal som tušiť, že to s tou zábavou nie je až taká sranda a radšej som zmizol domov :)
V sobotu som odovzdal vybitú autobatériu (koľkýkrát už!) kamarátovi, ktorý v garáži disponuje nabíjačkou z roku nula (škoda, že som nemal foťák, ten prístroj vyzerá ako kulisa z filmu „Jáchyme, hoď ho do stroje“) a šiel som na zápas mestskej ligy. Nie vždy sa udeje také čosi, že rozstrieľame súpera sedemnástimi gólmi. Nášmu mužstvu sa to v sobotu podarilo. Nakládli sme Legionárom 17:1 a len päť minút ma delilo od tretieho „shot-out-u“ po sebe. Žiaľ, po krásnych výsledkoch z minulých týždňov (5:0 so silnou Slovakiou a 3:0 s večne mladou Coffolou) som po cca 145 minútach inkasoval a pokus o rekord sa nekonal. Ale i tak - rekordný výsledok tejto sezóny (a ktovie, či v prvej lige aj nie historický) nám obom, ktorí z tímu po zápase chodíme na pivo, na chuti poriadne pridal.
V nedeľu to už bolo o inom. Po namontovaní dobitej autobatérie do môjho prskoletu som na futbale už len prehrával. I keď len o gól a to v oboch prípadoch. S kamarátmi v pouličnom futbale 7:6 a potom... bože hanba... No, jednoducho, zase téma „Hronská Dúbrava“ a jej skvelé výsledky v horskej lige. Úžasná to stratégia - keď ideme hrať k poslednému tímu, nezídeme sa. Kľúčoví hráči zostali doma s neakceptovateľnými výhovorkami a na trávnik Nevoľného (to je dedina v žiarskom okrese) nastúpilo torzo... O sile nášho tímu svedčí i i spontánny strategický ťah, kedy sa najopitejší hráč postavil do brány (pretože podľa jeho slov, keby pobehol, tak sa - s prepáčením - pogrcia) a mňa vyslali z brány na hrot útoku. Po dopoľudňajšom naháňaní sa za loptou vo Zvolene, som bol rád, že vôbec chodím. A oni ma pošlú behať. Prd makový som behal! Celý zápas som len prechodil. Mal som síce dve gólové šance, ale obe mi brankár chytil a my sme s beznádejne posledným mužstvom II. triedy prehrali 1:0. Smútok z prehry trval asi 15 minút, kým sme nedorazili k najbližšej krčme. Tam z nás všetko zlé opadlo a do nás všetko dobré vpadlo. Vinu za prehru sme, samozrejme, hodili na rozhodcu. Podstatné nie je totiž zistiť príčiny prehry, ale určiť vinníka. A tým je vždy len a len rozhodca...
No, idem spať. Príjemný ďalší týždeň.

utorok 16.05.2006 (22:00)
Je zaujímavé, s akou vytrvalosťou chodia moji kamaráti, známi i neznámi návštevníci na tento web a dúfajú, že sa tu niečo zmenilo k dobru veci. Úprimne, vážim si tú nekonečnú vernosť a sypem si popol na hlavu, verte mi však, že niet kedy tu s tým čosi tvorivé vykonať. Dnes som dokonca oželel i hokej s Ukrajinou, pretože ma kamarátka poprosila o spáchanie osobnej stránky a nebolo stihu a vlastne ani chuti povedať „nie“ :)
A tak tu nie je nič nové, snáď len priložená fotka z nedeľného zápasu Hronskej Dúbravy (v ktorej pôsobím poslednú sezónu, nech tomu chlapci veria alebo nie), kedy sa na náš otrasný výkon nedokázal pozerať jeden z dvoch prítomných divákov a po zapití žiaľu z prehry 1:4 dopadol TAKTO. I keď som sa po digitálnom zvečnení jeho momentálnej indispozície (fotené mobilom) snažil o znovunavrátenie nevládneho tela (pretože o duchu už bolo márne rozmýšľať) do vertikálnej polohy, „alkoujčok“ ma írečito poslal do prapôvodu môjho vzniku a ľahol si späť do teplej pahreby :)))
Asi ešte stihnem víkendové výsledky zápasov - trochu netradične, ale konečne sme niečo vyhrali, tak prečo to nespomenúť - v piatok to bolo nečakané víťazstvo Hr. Dúbravy v dohrávke s tretím Rudnom 5:2, v sobotu pekné víťazstvo Euroteamu s Coffolou 3:0 v boji o tretí flek v mestskej lige (už druhý zápas po sebe som nedostal gól!) a potom už len nedeľné prehry - v „pouličnom“ futbale s kamarátmi i popoludní v Dúbrave s Krahulami 1:4. A aby nebolo toho futbalu málo, tak som sa včera fyzicky dorazil v telocvični so „Starými Pánmi“...
A nič nestíham, ale to nie je nič nové. Tak asi takto sa mám...

pondelok 08.05.2006 (22:15)
Nuž, na početné podnety senzachtivého okolia - zverejniť pár fotiek zo súčasného života našej alkokomunity a neopodstatnených podozrení, či sme neprestali piť a žiť - vám pri poloplnom vedomí oznamujem, že už v najbližšej dobe (kiežby tento týždeň) zverejním pár fotiek z nedávnych opekačiek i chlastačiek nášho kolektívu, verte mi však, že momentálne to jednoducho časovo nezvládam. Veď len tento (predĺžený) víkend som absolvoval štyri zápasy (tri víťazné!!!) a jednu celodennú opekačku (s nie veľmi veselým záverom, kedy som bol nútený po požití zrejme nie najčerstvejších špekačiek z „obchodu plného života“ obkročmo zdieľať bytostnú prítomnosť smutnej vŕby pri potoku)...
Do chvíľ, kedy ponúknem spomínanú fotodokumentáciu (priložený záber je z veľkonočnej opekačky v Sekierskej doline), dávam do ponuky jednu príjemnú - tak trošku konkurenčnú - webstránku kamarátky, ktorá má na svoj WEB evidentne viac času i chuti :)

pondelok 24.04.2006 (17:30)
Evolúcia môjho monokla je vskutku zaujímavá a nevyspytateľná. Ráno som si myslel, že vyvrcholenie jeho vývoja je už dávno za nami, ale kruto som sa mýlil. Teraz vyzerá TAKTO. Samozrejme, že v robote sa mi všetci rehotali a aj keď moje futbalové vysvetlenie naoko (aký blbý výraz) akceptovali, z ich očí sa dalo vyčítať (zase jeden podarený...), že mi neverí vskutku nikto. Bezočivci jedni! A ešte aj zákazník ma „pobavil“, keď - ktovie, či nie úmyselne - tresol takô, že: „Dnes ten katalóg už nechajme tak, ráno sa na to pozrieme iným okom.“
Oko za oko, monokel za monokel - pomstím sa, i keď ešte neviem ako. Každopádne som o jednu skúsenosť múdrejší - vždy som si totiž myslel, že monokel je modrý.

nedeľa 23.04.2006 (21:50)
O tomto futbal predsa nie je. A vlastne ani šport ako taký. Veď človek, ktorý športuje, by mal svojou fyzickou aktivitou budovať svoje zdravie a tešiť sa, že pre seba niečo poztivítne urobí... Ale o tomto určite nebol dnešný zápas „horskej ligy“ v Malej Lehote (10 km za Novou Baňou). Netvrdím, že to bolo stretnutie plné emócií a likvidačných faulov, to nie... Ale...
82. minúta - osem minút do konca zápasu - naše mužstvo (potopené herne i morálne) už odovzdane očakávalo záver ďalšej potupnej prehry. Súper nás valcoval, naši obrancovia splašene pobiehali kade-tade a všetci sme si už priali, nech príde koniec. Za stavu 5:0 pre domácich bola už akákoľvek potenciálna zmena výsledku len kozmetickým dokrášlením a Malí Lehoťania v bujarých choráloch spontánne oslavovali vysoké víťazstvo nad večným rivalom z Hronskej Dúbravy.
Akcia - strieľaný center do našej šestnástky, vybehol som z brány a loptu, ku ktorej sa už rútil útočník súpera, som efektnou robinzonádou stiahol do náručia i plesol sa o zem. Ťažkotonážna kreatúra valiaca sa proti mne sa však nezachovala tak, ako sa to bežne robí - preskočením brankára, ktorý má loptu evidentne vo svojej moci. Jednoducho mi, vo vidine vykopnutia loptoša za každú cenu a strelenia gólu, ten drúk trafil svojou kopačkou rovno do oka a ja som v tej chvíli uvidel všetky hviezdičky Európskej únie. Chlapec dostal červenú kartu, i keď sa veľmi hneval (čo mi bolo veľmi platné) a mňa naši kriesili asi 10 minút, kým som sa ako tak dostal do normálu. Najskôr som nevidel vôbec a v duchu sa odovzdane lúčil so sledovaním futbalových Majstrovstiev sveta v stereovizuále, ale potom som trošku zahmlene začal sliepňať na atakované oko a záver zápasu ako-tak dochytal - paradoxne som mal najúspešnejšie zákroky práve v tejto fáze stretnutia :) Priebežný výsledok 0:5 sa stal nakoniec i konečným, čo je po predošlých prehrách 2:4 a 1:5 „skvelá“ vizitka nášho tímu.
Teraz sedím pri počítači a tvárim sa presne tak, ako na priloženej fotke. Oko si namáčam do harmančekového obkladu a písanie týchto riadkov mi spôsobuje zjavné vizuálne problémy. Mimochodom, dnes som mužstvu oznámil, že s veľkým futbalom končím. Aspoň v tejto „lige“. Brat si tu dochrámal koleno a ja za tých 13 aktívnych ročníkov vyše polovicu tela. Je načase venovať sa prospešnejším aktivitám, ktoré tešia telo i ducha a zároveň ich neinzultujú. Už len prísť na to, ktoré by to mali byť. Ale zabiť celú nedeľu váľaním sa v blate drnovitých ihrísk v honbe za bezvýznamnými bodmi v kulise ožratých rozhodcov i divákov a likvidačných zákrokov nepochopiteľne nabudených „futbalistov“, sa mi ako to najvhodnejšie strávenie víkendu nevidí... Nehovoriac o tom, že človek by rád na druhý deň odkráčal po svojich do zamestnania, pretože tam nikoho nezaujíma, ako som si odtrpel víkend a aké následky mi spôsobil...
PS1: V pondelok ráno bol na moje oko ešte „príjemnejší“ pohľad...
PS2: Sľubované aktualizácie zrealizujem, keď budem vidieť stereo. Ak vôbec...

utorok 18.04.2006 (12:40)
Nový pracovný týždeň začal úchvatne. Hneď dnes zrána. To som si ani neškrtol. Pre nezasvätených - nešlo o žiadny sexuálny akt v individuálnej, resp. kolektívnej forme, spomínané „neškrtnutie“ sa udialo na ulici pred bytovkou. Tam som sa totiž snažil naštartovať moje približovadlo. Neúspešne. Tak trošku som i rátal, že isté problémy nastať môžu, vo štvrtok som odstavil rárohu s dobre odpapanou rezervou v nádrži, ale skutočne som nepočítal s tým, s čím sa pri socialistickom výstrelku mladoboleslavskej Škodovky, n.p. rátať asi musí. S totálne vybitou autobatériou.
Neviem, či bolo na príčine veľkonočné „zavíkendovanie“ (podľa vzoru „zazimovanie“) auta, ale kľúčikom v prístrojovke som mohol mykotať akýmkoľvek smerom, jediným zvukom v interiéri bolo naďalej len moje kľanie a škrípanie zubov. Panika. Ihneď som skontroloval, či som nenechal minulý týždeň svietiť svetlá, či pustené rádio, celá elektrika však bola vypnutá. Sranda bola (hoci veľmi srandovne som sa necítil), že jediné, čo v aute fungovalo, bolo autorádio. To hralo, ako keby sa nechumelilo. Hlavou nad tým krútil i narýchlo zavolaný sused - automechanik, ktorý skontroloval poistky, káble od batérie i moju techniku štartovania. Všetko naoko v pohode, ale pri zapaľovaní - nič. Ani záblesk...
A tak šom šiel hundrajúc do práce busom. V rámci rannej rozcvičky som si si ešte pobehol na školský spoj, ktorý (kto mal vedieť, že sú ešte prázdniny) pochopiteľne nešiel. A tak som na „Panské“ meškal vyše hodiny.
Ale, ako sa hovorí - všetko zlé je na niečo dobré - pri našej firme ráno stáli Jastrabíci - žandári, ktorí si zarábali na nové uniformy oneskorením veľkonočným šibaním nedotriezvených vodičov, čiže som bol celkom rád, že som tento adrenalínový šport pozoroval iba z pozície nezainteresovaného pešiaka. Posledné pivo som síce včera vypil o šiestej večer, ale človek nikdy nevie... čo ak som nadránom v spánku zhltol stádo komárov, ktoré tesne predtým vycicalo dopitého bezdomovca? Nehovoriac o tom, že na 20-ročnej Škodovke sa vždy niečo na vypísanie pokutového bločku nájde. Takže teraz som celkom spokojný, aj keď s mojím tohtotýždňovým tranzitom ZV-BB-ZV to bude zase veselé... Vlastne, auto je fakticky otcove, takže nech sa s jeho spojazdnením trápi on a potom mi ho funkčné odovzdá.. To je nápad! Heuréka! Na čo všetko človek v práci nepríde...
A prečo nič nepíšem o Veľkej noci, sviatkoch, z ktorých sa ešte stále spamätávam? Pretože si to nechávam na ďalšiu aktualizáciu s kopou fotiek, ktoré mi dúfam dnes-zajtra poposielajú kamaráti. Dialo sa toho totiž hodne.
Príjemný nový týžden :)

pondelok 10.04.2006 (22:00)
Asi by bolo vhodné po dvoch týždňoch napísať pár riadkov o spomínaných dvoch týždňoch. Nejdem sa ospravedlňovať, že som neaktualizoval, lebo by som vlastne len opakoval donekonečná obohrávanú pesničku o nedostatku času i chuti a podobné kraviny... takže bez zbytočného omáčkovania rovno napíšem, čo všetko sa počas tých štrnásť (vlastne pätnásť) dní od poslednej aktualizácie udialo. Samozrejme stručne, bo nestíham :)
Takže, dialo sa toho hodne, len teraz rozmýšľam, čo je vhodné posunúť do éteru - boli sme totiž s kolektívom pred týždňom na náročnej futbalovej chate, ono sa aj dosť fotilo, takže kým zverejním fotky, počkám si na dodávku pár miliónov pixelov od ďalších paparrazzi a potom z toho urobim jednu veľkú kompromitujúcu fotogalériu. A možno pripojím i jedno milé video, na ktoré som musel takmer hodinu čakať skrytý za oknom (kým hlavný aktér absolvuje svoj kaskadérsky alkovýstup) a z ktorého tu zatiaľ uverejňujem len malinkatý tajomný obrázok.
Tento víkend som, pre zmenu, absolvoval päť futbalových zápasov, ako ich aktívna súčasť. V sobotu to boli tri polhodinové zápolenia v telocvični v rámci futbalového turnaja (na ktorý som bol, ani netuším prečo, pozvaný, i keď šlo o turnaj SAD ZV) a tesne po ňom som ešte stihol zápas „pouličného futbalu“ s kamarátmi. Áno, presne, ako tušíte - vo všetkých zápoleniach som bol prehrávač, čo mi ale nebránilo vychutnať si po týchto neúspechoch prvé jarné pivo v exteriéri nemenovanej zvolenskej krčmy. V nedeľu som dorazil „úspešné“ futbalovozápasové kvinteto prehrou Hronskej Dúbravy v Prestavlkoch 2:4 v prvom jarnom kole žiarskej II. triedy, počas ktorého som si tak doriadil koleno a kríže, že som dnes nebol schopný odkrivkať ani na tréning.
Inak nič moc... akurát, že do roboty chodím už otcovým približovadlom značky Škoda 105 S, ktoré je hrozne nenažrané, takže všetky bobáky, za ktoré som si chcel poriadiť dačo na seba, som vrazil do ropných produktov a chodím naďalej bosý, otrhaný... :)))
A ešte som tučný a už neviem, čo s tým robiť, však športujem jak ďas a aj tak podomnou teraz stolička praská... žeby to bolo tým pivom? Okej, oddnes pijem už len rum.

nedeľa 26.03.2006 (19:40)
Tak. Aby o príchode jari nebolo žiadnych pochýb, slávnostne sme ju dnes otvorili i privítali prvým jarným pouličným futbalom! Dokonca i vínom, ale to bolo tak trošku i na počesť Mariana, včerajšieho oslávenca (na pravej fotke vľavo). Celé dve hodiny sme sa ako blázni naháňali po ihrisku, z ktorého konečne tento víkend zmizli takmer nakomplet všetky haldy snehu, až kým nezačalo pršať a my sme kľajúc neboli nútení zdupkať do krčmy. O týždeň vo vítaní jari pokračujeme, koná sa prvá jarná chata a ak všetko dobre dopadne, tak cez Veľkú noc absolvujeme futbalový výlet do Prahy, kde budeme „vítať jar“ kvalitným pivom a o nič menej kvalitným športovým nasadením všetkých zúčastnených.
Dnes ráno sa menil čas. Poctivo som o druhej v noci prestavil všetky hodiny v byte - až na DVD rekordér, pretože som technický obuch a nevedel som nikde nájsť návod... Kamarát Pílka pri tejto príležitosti spomínal krásny zážitok spred pár rokov, kedy v ich rodine prestavovali hodiny natrikrát - večer ich poctivo posunul samotný Pílka, v noci jeho otec, ktorý sa vrátil z poobednej a ráno pri odchode do potravín sa podobným spôsobom odprezentovala i mama, takže o siedmej ráno starého času bolo v byte „Pílkovcov“ unikátnych 10.00 A.M. :)
Vo štvrtok večer sa vrátili z Floridy naši (na fotke s emigrovaným bratom Erikom). Opálení, oddýchnutí a vysmiati, zľahka nahodení v letných bundách, vystúpili z vyhriateho autobusu do zvolenského mrazu, zadrkotali zubami, naložili mám na chrbty (boli sme ich s Marekom privítať) obrovské ruksaky plné darčekov (inak by nás nedonútili ísť im naproti) a plní neopakovateľných spomienok sa odobrali domov v ústrety vytúženej posteli. Ráno sa, ešte stále v myšlienkach vyvalení na plážach Miami Beach, prebudili sa do krutej slovenskej reality, z ktorej sa dodnes nespamätali :))) V priebehu týždňa tu nahodím pár fotiek z ich tripu, ak ovšem budem stíhať... Prajem príjemný nový, upršaný, ale snáď o čosi teplejší, druhý jarný týždeň.

utorok 21.03.2006 (23:55)
Prvý jarný deň. Dnes. Ešte päť minút. Aspoň podľa kalendára. Všimli ste si? Nie, nečvirikali to vrabce na streche, ani na trávniku nezostala mrkva po roztopenom snehuliakovi. Dokonca sa ani výrazne neoteplilo, i keď mnohí sme dnes postrehli prvé kaluže roztopeného snehu na miestach, kde na pár minút preniklo cez oblaky takmer zabudnuté slnko. A predsa prišla jar.
Ráno, keď som o pol siedmej vyrazil do -5 stupňového mrazu, by som ani nepovedal, aký pekný deň sa z toho nakoniec vykľuje. Podvečer, keď som ukonaný a uhrešený pálil z práce, som postrehol prvé rozopnuté kabáty a prvé jarné blato, na ktorom som sa úspešne šmykol (teda, dúfam, že to bolo blato, lebo inak budem mať už len a len šťastné dni).
Dokonca ma dnes takmer zrazil i prvý jarný cykloturista (konečne si nebudem s mojím mimosezónnym pedálovaním pripadať ako jediný zvolenský úchyl). Nič to, že sa do trajektórie malého cyklistu (viď foto) mnohokrát priplietla zdanlivo nezdolateľná snehová hradba, nevadí, „veď je tu jar a tých pár metrov to ešte potlačím...“ :)
Zima sa lúči, a osobne podotýkam - chvalabohu! Tak nech to už kvitne, ja a moja senná nádcha sa na Teba, drahá Jar, úprimne tešíme! :)

utorok 14.03.2006 (20:50)
Ešte jedna poznámka k počasiu. Len tak mimochodom, vlastne pomerne zištne, som si dnes večer prezeral archív mojich fotografií, zrealizovaných v prvý marcový týždeň a to až do roku 2003 (odvtedy mám foťák). O súčasnej nadvláde zimy sa už popísalo dosť, Jarek Nohavica dokonca o nej zložil i skladbu (Ladovská zima) a ak mám správne info, tak pred pár dňami sa už v Prahe konala i nezvyklá demonštrácia, ktorej posolstvom bol protest proti nekonečnému sneženiu a mrazeniu nevyspytateľného počasia - skutočne muselo zvláštne pôsobiť, keď demonštranti pochodujúc ulicou vykrikovali heslá typu: „Nechceme zimu!“
„Večer to odhážu, namažu záda, ráno se vzbudím a zas kurva padá!“ - takto nejako si vo svojej skladbe vylial srdce Jarek a ja sa k nemu pridávam - najmä ak budúci týždeň mám službu vo vchode nášho domu a, priznám sa, nejako pochopiteľne som dúfal, že odhŕňač snehu z pivnice už vybrať nebudem musieť... :)
No, aby som tu stále nenariekal a dokázal, že fakt ide tohto roku o skutočný extrém, ponúkam vám štyri fotky, ktoré dokumentujú prvý marcový týždeň rokov 2003, 2004, 2005 i tohtoročný. Ako vidno, pred tromi rokmi sme už o tomto čase veselo hrávali futbal v krátkych rukávoch. Svet sa skutočne zbláznil...

09. 03. 2003

05. 03. 2004

06. 03. 2005

01. 03. 2006

štvrtok 09.03.2006 (23:00)
Ale už fakt som nasrdený na to počasie. Vlastne i na celý SHMÚ - ak si dobre pamätám, tak už minulú sobotu mal byť dľa ich predpovedí posledný extrémne studený zimný deň a od pondelku malo pršať s postupným oteplením na celom území Slovenska. Dnes je štvrtok, ráno som šiel do práce v 12-stupňovom mraze, teraz sneží (od rána napadlo dobrých 10 čísel) a akoby toho bolo fakt málo, tak zvolenskí cestári totálne kašlú na odhŕňanie a posýpanie. Akurát ma kamarát doviezol z tréningu, nikde v meste (a šli sme cez celý Zvolen) nie je posypaná cesta - na 5 km úseku sme stretli dve sanitky a jedno vyprosťovacie vozidlo - všetky v plnej pohotovosti. Po cestároch ani stopy... Skutočne asi s väčšou pravdepodobnosťou stretnete na ulici predčasne zobudeného medveďa, ako auto s radlicou. Rádio radšej ani nezapínam, mám pocit, že dopravný servis s nahlásenými nehodami tvorí podstatnú časť vysielania všetkých slovenských rádií... Tak si dajme, prosím, na cestách pozor, skutočne nemá zmysel robiť zo seba kaskadérov (najmä na úkor iných) a zbytočne rozširovať čiernu kroniku v tlači...
Dnes som aktualizoval svoj BLOG v SME. Po dlhej dobe je tam článok, ktorý nikoho neobviňuje, nič neiniciuje a výnimočne sa nesie v relatívne pozitívnom duchu. Takže, ak je záujem, tak TUTO je čosi z môjho dnešného pera.
Za hodinu je piatok, čo je už vlastne taký malý víkend, tak si ho užite spolu s novou snehovou nádielkou, verím, že ten budúci už bude upršaný :)

pondelok 06.03.2006 (12:55)
Dnešné vydanie celoštátneho periodika „.týždeň“ (Zzzuzka, ďakujem za echo) uverejnilo vo svojej tlačenej verzii nasledujúce riadky (viď scan):

Mne zostáva len dodať, že bojujeme ďalej. Na ťahu je momentálne výpalnícka firma BSP Lawyer Partners, a.s. a od jej ďalších aktivít sa bude odvíjať i následná reakcia postihnutých koncesionárov.
Mimochodom, víkend bol super :)

štvrtok 23.02.2006 (22:20)
Najprv by som dovolil si oboznámiť vás, čo je nové v kauze - Slovenský rozhlas a štátna úžera v jeho podaní.
Od utorku tohto týždňa je v platnosti tzv. „Generálny pardon“, ktorým NRSR novelizovala starý výpalnícky zákon na pokutovanie oneskorených/nezaplatených koncesionárskych poplatkov. Jeho znenie je síce ešte stále nie celkom jasné a obe strany (výpalnícka firma BSP Lawyer Partners, a.s. i postihnutí koncesionári) si ho vysvetľujú po svojom. Osobne som sa však ako zainteresovaný riadil radami právnikov, ktorí odporúčajú zaplatiť IBA dlžnú čiastku a extrémne penále ignorovať dľa novely predloženej poslancom Tomášom Galbavým a schválenej Národnou radou. Dnes teda z môjho účtu odišla platba vo výške 360,- Sk (relevantná dlžná čiastka za Rozhlas) na účet spomínanej firmy a vec je pre túto chvíľu pre mňa uzavretá.
Čo sa však udialo od momentu, kedy som zverejnil na svojom BLOGU článok ohľadom spomínanej problematiky:
- redakcia SME zaradila môj príspevok do rubriky „SME si všimli“ - do dnešného dňa ho čítalo presne 1937 čitateľov, ktorí prispeli 89 diskusnými príspevkami;
- takisto zareagovala redakcia rozhlasového portálu www.radioweb.sk, ktorá zverejnila link na môj článok v hlavnej rubrike svojej stránky;
- bratislavské Rádio SiTy sa pripojilo k mojej iniciatíve zrušiť Slovenský rozhlas ako štátnu inštitúciu, ktorá prostredníctvom tretieho subjektu zdiera národ, príspevok Rasťa Lehotského odznel v rubrike „Veľké ucho“, ktorý máte možnosť stiahnuť v MP3 podobe;
- od Marcela Forgáča - šéfredaktora Rádia FM (3. okruh SRo - bývale Rock FM rádio) som dostal pozvanie do diskusnej relácie, ktorej termín konania bude údajne upresnený v najbližších dňoch;
- priateľ a europoslanec v jednej osobe - Ing. Vladimír Maňka - prisľúbil pomoc v rámci súdnictva Európskej únie - teda v prípade, že zlyhajú naše súdy - čo sa všeobecne očakáva. Dnes mi telefonovala jeho právnička, ktorá taktiež odporúča zaplatiť firme BSP iba dlžnú čiastku odvolávajúc sa na „Generálny pardon“;
- v rámci e-mailovej korešpondencie sa - v prípade „haprovania“ Novely o koncesionárskych poplatkoch - pripravuje petičná akcia ľudí postihnutých výpalníckym zákonom, iniciovaná viacerými subjektami.
Tým by som pre túto chvíľu tematiku „aféra Koncesionárske poplatky“ uzavrel a venoval sa konečne niečomu pozitívnejšiemu - vlastne ani nie tak pozitívnejšiemu ako osobnejšiemu :)

Od včerajšieho dňa sú totiž moji rodičia aktívnou súčasťou amerického štátu Florida, kde sa vyskytli na základe pozvania môjho brata, ktorý tam už vyše dvoch rokov pôsobí spolu so svojou manželkou Kristinou. Dnes sme spolu telefonovali cez Skype vyše hodiny a poviem úprimne - pri opise počasia i všetkého ostatného floridského (i z priložených fotiek), som pociťoval úprimnú závisť. 25 stupňov Celzia, priezračné more, polonahé krásky na pláži - presne to, čo si pamätám spred poldruha roka, kedy som sa v tejto lokalite vyskytoval ja... Tak snáď sa do Ameriky znovu kuknem toto leto, ak sa teda neudeje niečo neočakávané.

Od včerajšieho dňa je slovenský hokejový fanúšik alergický na všetko, čo súvisí s tým čiernym gumeným čudom, ktoré včera iba jedinýkrát rozvlnilo sieť bratov Čechov v rámci štvrťfinálového zápasu 20. olympijských hier v talianskom Turíne. Keďže Čechúni držali radostne hokejky nad hlavami až trikrát, znamenalo to koniec medailovým nádejám hviezdami nabitého reprezentačného výberu Slovenska. Osobne som bol schopný sledovať len jednu tretinu tohto existenčného zápasu, okrem chrípky totiž nepotrebujem dostať i infarkt, ktorý by som nemusel rozchodiť. Paralelne s týmto zápasom teda bežal na mojom „koncesionársky prihlásenom i zaplatenom“ televízore priamy prenos z Ligy majstrov, po ktorom som zaradil DVD s nestárnucím humorom Vlastu Buriana a náladu si pokazil až ráno, kedy som si na internete prečítal, že slovenskí „pukonaháňači“ si zbytok olympiády odsledujú doma v rodinnom kruhu. Nevadí. I tak vďaka za tých päť predošlých krásnych výhier v základnej skupine, nemôžme za to, že olympijské pravidlá v rámci hokejového turnaja sú tak úžasne riešené...

A aby som nezabudol na minulovíkendovú športovú aktivitu - mužstvo Euroteam Zvolen (ktorého som neoddeliteľnou súčasťou ako jediný a tým pádom najlepší keeper) - spáchalo účasť na tradičnom zvolenskom Zimnom turnaji, kde dopadlo zle nedobre. Po výsledkoch v základnej skupine 2:3 (Santos) a 4:0 (Krištál) sme síce s odretými ušami postúpili do „nedeľnej“ skupiny, kde sme ale dvoma prehrami 2:4 (Javanka) a 2:3 (Idelstav) ukončili nádeje na obhajobu minuloročného striebra a s dlhým nosom šli domov. Turnaj vyhral Remos, pred Javankou a Bufetom :)

streda 15.02.2006 (11:40)
Zrejme ste to mali možnosť postrehnúť, ak nie, tak vás na to upozorňujem touto formou - v týchto dňoch sa pácha na tisícoch občanov Slovenska štátna úžera, ktorú iniciuje Slovenský rozhlas prostredníctvom súkromnej firmy, odvolávajúc sa na platné zákony Slovenskej republiky. Konkrétne ide o vymáhanie zameškaných koncesionárskych poplatkov, ktoré spolu s extrémne vysokými úrokmi postihli všetkých neplatičov (rozumej tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu neuhradili čo len jeden mesačný poplatok). Pre ilustráciu - môj konkrétny dlh vo výške 360,- Sk sa po zúročení vyšplhal na neuveriteľných 590.000,- Sk (slovom Päťstodeväťdesiattisíc korún), čo je všeobecne považované za štátne výpalníctvo. Preto som, prostredníctvom môjho blogu v SME rozbehol iniciatívu za ZRUŠENIE ŠTÁTNEHO ROZHLASU, ktorý vedome vydiera svojich koncesionárov.
Celý článok uvádzam na TOMTO MIESTE.

utorok 07.02.2006 (21:30)
Kedyže som sa to naposledy ukázal na mojom webe v aktívnej forme? Aha... pred... však to ani zrátať nedokážem... no jak rátam, tak rátam - takmer dva týždne bez príspevku. No a čo. To, že som sa tu nedal vedieť, neznamená, že som na dva týždne zmrzol ako Očovan v bratislavskom rýchliku. Práve naopak. V mojej existencii sa udialo si i pár podstatných vecí, ktoré tu v skratke spomeniem - ovšem, ak mi pojde počítač, lebo dajako sa rozhodol byť na mňa zlý...
Začnem od konca, konkrétne od činnosti, ktorú som ukončil cca pred hodinou. Uvaril som svoju prvú samostatnú celovečernú polievku a to skvelý slepačí vývar. Ten bol špecifický najmä tým, že okolo sliepky nešiel ani náhodou, teraz som si totiž spomenul, že som ho varil z kuracích trupov a iného odpadu, ktorý veľkoobchodná sieť Jednota ponúkala pod hlavičkou „Kuracia polievková zmes“. Výsledok je úžasný, hoci ide o tak jednoduchý recept, že by ho zvládol aj pologramotný leguán, ale ja sa vždy tak teším zo všetkého nového, čo dokážem ukuchtiť :) (po kliknutí na fotku v celej svojej kráse - vývar, nie ja)
Najpodstatnejšia informácia tejto aktualizácie je to, že cez víkend som sa vyskytol v Bratislave. Nezvyknem sa do tohto odutého mesta vybrať len tak, aby som sám sebou skompletizoval zbierku slovenských narcisov, za mojou návštevou sa skrýval zištný účel - bol som sa klaňať imperialistickej cudzine s úmyslom vymodliť si turistické víza potrebné k návšteve najspravodlivejšej krajiny sveta - áno - myslím na Spojené Štáty. I podarilo sa. Hoci dvojročné právo zaplatiť si letenku do USA sa nerodilo ľahko. Hneď v úvode som bol takmer vyzlečený pred ambasádou v duchu rutinnej protiteroristickej prehliadky - podotýkam, že sa tak dialo na ulici za nevkusným plotom, ktorým je US Embassy obtiahnutá - pri -10 °C mraze. Nebola to prehliadka posledná, hneď po vstupe do dverí sa podobná procedúra zopakovala znovu i s bonusovým ruksakovým RTG. Dve hodiny som potom strávil v čakárni, aby som sa dvakrát vytešil pozornosti ambasádorky pri okienku 2 a 4, nechal odtlačky prstov, vysvetlil účel cesty a párkrát šokoval americkú tetu svojou angličtinou. Odovzdal som krvopotne vybehané doklady o sprievodných javoch mojej existencie (rozumej účty z banky, výpis z katastra, potvrdenie o zamestnaní i zaplatení 100$ poplatku, pozývacieho listu od brata a ďalších kravín, ktoré sú nutné doložiť k žiadosti) a o ďalšie tri hodiny som uz cupotal do prvej krčmy s vytúženou nálepkou v pase. No teáter ako vyšitý...
A tak som to šiel večer zapiť. Organizovane. O pár ulíc vedľa, konkrétne v obrovskom komplexe krčmy Slovak Pub na Obchodnej ulici, páchalo sa „Blogerske stretko“ (Bože, tak mi je nesympatický ten cudzokrajný výraz „Blog“) a ja som sa ho, ako pasívne aktívny „bloger“, zúčastnil. Drvivá väčšina zúčastnených opisuje vo svojich chlievikoch túto akciu ako úžasne spontánnu a úprimnú, ja som sa tam ale dosť nudil. Samozrejme, že keby som zdvihol ten svoj veľký zadok a zapojil sa do mnohých lokálnych diskusií, tak sa tam aj bavím, ale na to som bol príliš lenivý a pohodlný. Stačilo mi pivo a spoločnosť úžasne sympatickej kamarátky vedľa mňa. Ale nebolo zle, pár svetlých momentov, na ktoré dnes človek spomína, stálo za to.
Nuž a to bolo asi tak všetko podstatné, čo sa od čias poslednej aktualizácie udialo. Vlastne i nepodstatné, bo inak to bol klasický stereotyp a pár malinkatých udalostí, ktoré narušili jeho pokojné vody... A vy ste sa mali ako?

štvrtok 26.01.2006 (16:30)
Dnes som ho konečne držal v ruke. Je nádherný. Padol mi rovno do dlane a bol neskutočne príjemný. Na dotyk i vzájomnú komunikáciu. Už prvý pohľad naň nenechal nikoho chladným. Pevný, ale jemný. Nevyspytateľný, ale spoľahlivý. Dokázal to, čo nikto pred ním! Videl som tie závistlivé pohľady, keď som sa s ním prešiel po chodbe, všetci mi ho závideli... Všetci! To bol pocit!
Bože, mať ho tak dhšie vo svojej moci, tak by som z neho vyžmýkal všetko, čo mi mohol ponúknuť, do poslednej kvapky. Nebol mi však súdený. Patrí inému. Mohol som sa s ním len trošku poihrať, pohladiť a potom sa s ním naveky rozlúčiť. Bolo to ťažké a bolestivé. Veď sme spolu toho stihli prežiť tak málo...
Ešte teraz cítim v dlani jeho ladné krivky a vôkol mňa cítiť tajomnú, zmyselnú vôňu, z ktorej sa mi ježili všetky chlpy na tele... Srdce mi krváca, za Tebou... Nikdy nezabudnem! Nikdy, môj drahý SONY DSC-R1.

pondelok 23.01.2006 (12:00)
Nemám právo komentovať názory typu - „však to boli vojaci, išli do toho s rizikom nasadenia života...“. Nechápem však ľudí, ktorí toto (a vlastne všetko ostatné) hodnotia slovami - „mňa sa to netýka“. Malo by mi byť jedno, kto ako bude „tráviť“ 24 hodín štátneho smútku, veď nech každý, kto má pocit svojprávnosti, robí, čo uzná za vhodné...
Nie je mi však jedno jediné. Smrť. Zbytočná smrť. Najmä, ak naveky odídu tí, ktorí nemuseli. Nech už je za to vinný ktokoľvek, je mi ľúto ĽUDÍ. I tých, ktorým budú chýbať. Nie, neplánujem byť smutný od dnešného poludnia a ďalších 24 hodín, neriadim sa príkazmi zhora, kedy treba a kedy netreba smútiť. V hrudnom koši každého človeka je totiž priečne pruhovaný sval, ktorý sa nepýta, čo má a čo nemá, jednoducho kašle na pretvárku a „vysiela signál“, v ktorom je v plnej úprimnosti obsiahnuté to, čo cíti. Radosť i bolesť... Či už ide o stratenú lásku alebo človeka. Avšak ten, čo stratil lásku, môže byť ešte raz znovu šťastný, tak ako i objekt jeho nenaplneného citu. Ale čo má robiť ten, komu odišiel niekto blízky naveky?!
Robte, čo uznáte za vhodné. Ja skladám hold tým, ktorí nemuseli a predsa zahynuli. Nikdy neobjímu svoju ženu, nepohladia svoje deti, neposedia s kamarátmi... Nepoznal som ani jedného z nich a predsa mi je smutno. Tak ako z každej negatívnej správy z televízie, novín... Či to sú nešťastné nehody na cestách, nevyliečiteľné choroby, prírodné katastrofy, obete terorizmu... Smrť je prapodivná súčasť života a jediná istota každého z nás. Avšak, každý má právo na to, aby odišiel nenásilne a prirodzene. Narýchlo a nečakane sfúknutá sviečka života - to nie je pekné... A najmä nespravodlivé!
Vám, ktorí už nie ste medzi nami (a keďže toto sa týka predovšetkým posádky i pasažierov lietadla, ktoré sa vracalo z mierovej misie v Kosove a do cieľa svojho letu nikdy nedoletí) - hoci som vás nepoznal, viem jedno - ak sú z vášho náhleho odchodu smutné tisíce ľudí - nemohli ste byt zlí. Na ľudí, ktorí nezištne konali dobro, budú všetci i v dobrom spomínať. Na všetko pekné, čo s vami prežili i plánovali ešte prežiť. I keď so slzami v očiach, musia to byť krásne spomienky... Chcem dúfať, že ste boli posledným dôvodom na obrovskú bolesť v srdci v takom rozsahu. Keďže ste konali dobro, tak za všetkých, ktorým ste pomohli osobne, ďakujem. In memoriam.

Peter, Sue & Marc - Birds of Paradise.mp3