Futbal a ja - 02/2001 - 02/2002

Po nečakanej výhre na lídrom bratislavskej extraligy Perpetum Bratislava 6:5 a kontumačnej výhre nad nitrianskym Dynamikom (ktorý nepricestoval na zápas), postúpila ŠK Slovakia, za ktorú som Slovenský pohár poväčšinou odchytal, do štvrťfinále tejto súťaže. Mäsomax Nitra je profesionálne mužstvo 1. ligy sálového futbalu, kde momentálne pôsobí na druhom mieste s jedinou prehrou. I tento fakt prispel k tomu, že sme na zápas v Nitre nastúpili s oprávneným rešpektom. Chýbali tradičné futbalové i morálne posily - Jano Urda, Marián Flašík a iní, takže naše vyhliadky proti niekoľkokrát týždenne trénujúcim Nitranom, nastúpeným v plnej sile, neboli bohvieako ružové. Pred zápasom som vyslovil nádej, že ak dostaneme do desať, bude to „v norme“. Tréner Ondro Lameš bol podivne pozitívne naladený. „Chlapi, dnes môžete dostať najviac päť!“ No, v každom prípade, všetci sme nepochybovali, že do záverečného turnaja „štyroch“ postúpi náš dnešný súper. I priebeh stretnutia dal najavo, že s tým rátali i hráči Mäsomaxu.
K samotnému zápasu len krátko. Najväčšou našou nevýhodou a naopak výhodou Nitranov, bola zohratosť a sebavedomie. V obrovskej telocvični bolo po celý zápas vidieť staticky sa plantajúce biele postavy a medzi nimi v nepochopiteľnej rýchlosti sa mihajúce červené čmuhy. Keďže deň predtým som čítal Klabzubovu jedenástku, môžem ich spokojne prirovnať k nej. Nás radšej prirovnávať nebudem. Do prestávky sme dostali tri rovnaké góly. Súperové krídlo zbehlo k rohu ihriska, strieľaným centrom našlo pred bránkou opusteného útočníka a ten si už len demokraticky vybral príslušné miesto v mojej bránke. Je pravdou, že čosi sa mi i podarilo pochytať, dokonca ma po zápase všetci pochválili (vodka je odporný nápoj), ale v polčase druhom by nám v bráne nepomohol ani betónový múr. Streli súpera totiž boli nechytateľné. Pripomínali mi nedávne zábery CNN z Afghanistanu, konkrétne strely z protilietadlových diel talibanských hrdinov :-) Ale podarilo sa nám znížiť zlepeným gólom na 1:3 a za stavu 1:6 si dali zmätení Nitrania druhý gól. Neustále skandovanie nitranských fanyniek „desať, desať“ splnili červení minútu pred koncom tečovanou strelou do vinklu. K rozhodcom nemám vážnejšie výhrady, napriek tomu, že sme vyjadrili s ich výkonom nespokojnosť.
Takže žiadne prekvapenie sa nekonalo, nelichotivý výsledok je priamo úmerný rozdielu kvalít oboch, diametrálne odlišných, mužstiev. Keďže sme ale čosi podobné očakávali, pivo nám po zápase chutilo, tak ako vždy. Skončili sme vo štvrťfinále.

Už ôsmy ročník v poradí sa na ihrisku VI. ZŠ vo Zvolene, na sídlisku Zlatý potok, ustkutočnil Štefanský futbalový zápas. Išlo o stretnutie viac menej „starých pánov“, doplnených o nejakú tú mlaď, čiže i mňa. Hralo sa na veľkom ihrisku na asi desaťcentimetrovej snehovej pokrývke. Kvalita futbalu bola teda diskutabilná, ale výkony boli o to bojovnejšie. Prvý polčas skončil bez gólov a v druhom padlo osem. Po štyri do každej bránky. Bolo i pivo, rum, varené víno, takže i nálada s pribúdajúcim časom gradovala. Po zápase sme šli do mne neznámej vinárne, kde na nás čakalo v ten deň najväčšie prekvapenie. Asi po hodine bujarého oslavovania remízy vtrhla do miestnosti baba v spodnom prádle a začala sa okolo nás krútiť. Údajne zvodne. Na naše začudované pohľady odpovedal majiteľ, že je to v cene :-) Typicky futbalová povaha a ešte stále minimálne promile v krvi, mali za následok, že sme si ju neveľmi všímali (čo sme neskôr ľutovali) a hádali sa stále o politike, takže dievčina ukončilo svoj „program“ o čosi skôr. So slzami v očiach :-( Pilo sa ďalej, pilo sa veľa, až kým niektorí z nás nepovažovali za vhodné vypadnúť. Tak som sa pobral i ja. Cestou som sa zastavil ešte na jednom koncerte, ktorý spomínam na inom mieste. Hlava ma bolela ešte dva dni...

ČERVENÍ - MODRÍ 4:4 (0:0)

Tu sme všetci aktéri aktívni i pasívni. Oficiálna stránka tohto zápasu je na tomto mieste.

Každoročný tlačiarenský turnaj Toccata Cup, organizovaný Europapierom sa udial i tento rok. Vzhľadom na stupňujúcu sa sklerózu a neviem z akých zdrojov zdedenú lenivosť, uchýlim sa iba k podstatným faktom, orientačne mapujúcich tento turnaj. Takže - výsledky sú tu a na ostatné sa nepamätám :-(( Iba ten, čo ma nepozná, spýtal by sa prečo...

Erland Banská Bystrica - Vojenský kartografický ústav, Harmanec 2:4
Erland - Neografia Martin 3:3
Erland - Otava Slovenská Ľupča 2:12
VKÚ Harmanec - Otava Slov. Ľupča 0:0
VKÚ Harmanec - Neografia Martin 6:2
Neografia Martin - Otava Slovenská Ľupča 1:2

Postúpili prví dvaja, vyrátajte si, kto to bol, mne sa nexce :-)

Erland - čoby my. Keďže tesne pred turnajom odriekli tri mužstvá účasť z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti ich zamestnancov, spojili sme svoj kolektív s dvoma zúčastnenými aktivistami z tlačiarne KO-print. Jeden z nich bol síce futbalový ozembuch, ale do kolektívu zapadol predzápasovou taktikou - citujem: „Chlapi, nenahrávajte mi, ja si loptu vybojujem.“ Ako bojoval, nebudem konkretizovať, skončili sme štvrtí zo štyroch zúčastnených a to s touto zostavou:
Zľava hore: ja, Vojto alias Mišo, Gabo alias Paľo, Ozembuch.
Zľava dole: Jano alias alkoholik :-), Dodo alias Pepo, Havran alias Rybo.

ŠK SLOVAKIA - PERPETUM BRATISLAVA 6:5 (3:3)

Mal som česť odchytať posledných 15 minút tohto náročného zápasu s majstrom bratislavskej mestskej sálovej ligy. Hoci nie som priamym hráčom Slovakie Zvolen (mimochodom - víťaza SP spred niekoľkých rokov), bol som pozvaný a do bránky som nastúpil za stavu 5:3 pre Brátyslafčanov, čo oni považovali za rozhodnuté. Neskonalá húževnatosť mojich spoluhráčov a v neposlednej miere i značná dávka šťastia stojaca pri mne, však rozhodli, že v posledných piatich minútach sme výsledok otočili, pričom klincom do rakvy Perpetum bol náš šiesty gól v poslednej minúte z penalty, ktorú premenil Jano Urda. Vďaka za skvelý výkon však patrí všetkým. Blaváci síce podali protest za údajné porušenie pravidiel z našej strany (nemali sme chrániče a zamknuté šatne), ale rozhodca stretnutie odpískal v súlade s pravidlami sálového futbalu, i preto nepredpokladám vážnejší postih zvolenského mužstva. ŠK Slovakia postúpila do ďalšieho kola. Všetko.

Tesne pred odštartovaním novej sezóny v malom futbale mesta Zvolen sa uskutočnil už šiesty ročník každoročného letného turnaja „O pohár Primátora mesta Zvolen 2001“.
POKRAČOVANIE

V prestávke medzi dvoma sezónami už pravidelne usporadúvajú dovolenkujúce mužstvá futbalové turnaje plné futbalovej „krásy“, guľášu, piva a iného alkoholu. Tak tomu bolo i na dvoch turnajoch, ktorých som mal možnosť a možno i trochu šťastie zúčastniť sa svojím kúskom i ja. A to v brankárskom drese vo svätyni Hronskej Dúbravy. Úspešnosť bola kolísavá. Kým jeden (menej kvalitne obsadený turnaj) sme vyhrali, v druhom (kvalitnejšom) sme pre zmenu pohoreli na celej čiare. Budem stručný, pretože sa mi jednoducho v tomto teple, okrem iného, nechce ani písať. :-))
POKRAČOVANIE

Po jednom treťom a troch druhých miestach sa nekompletné mužstvo ERLAND-u Banská Bystrica zúčastnila na 20. ročníku futbalového turnaja v Domanikách. Boli sme v dosť nekompletnej zostave, pretože turnaj bol pôvodne plánovaný až na august a na poslednú chvíľu ho organizátori preložili, čo nestihli svojimi dovolenkovými aktivitami zaregistrovať niektorí naši hráči. I preto sme sa na ihrisku zišli v minimálnej zostave, ktorú našťastie zachránili niekoľkí pozbieraní (ale skutočne kvalitní) hráči z bystrickej malej ligy, pozvaní nami na tento turnaj. Hneď prvý zápas (hralo sa na trávnatom skrátenom ihrisku 7+1 20x20 minút) sme dostali za súpera hviezdami nabité mužstvo krupinských policajtov.
POKRAČOVANIE

Starý Zlatý potok - Nový Zlatý potok 4:0 (2:0)
Iný, starší názov by tento zápas vystihol lepšie ako JAVANKA - KALINKA, ale vlastne keď tu už nikto z Javanky ani Kalniky nehral, tak sa to asi preto trošku premenovalo. Budem maximálne stručný. Na toto stretnutie som bol pozvaný z dôvodu, ktorý mi veľmi lichotí - Údajne Starý Zlatý potok ešte nikdy nevyhral a potrebovali dobrého brankára. Nuž, neviem, prečo zavolali mňa, ale tak ako mi tam išlo, mi už asi nikdy nepôjde. Doteraz som síce nezískal videokazetu zo zápasu, kde by som si konečne pozrel, ako som to vlastne vychytal, pravda je ale tá, že ani sám neviem. Snáď päť čistých gólov som vyškraboval z bránkovej čiary, a keď už aj ja som bol krátky, pomáhali žrde. V poslednej minúte mi dokonca (prvýkrát v živote) pod hrozbou smrti vlastní obrancovia prikazovali pustiť čestný gól súperovi, nepodarilo sa mi to. Bol som všade tam, kde sa strieľalo, dokonca som na konci zápasu chytil i penaltu. A tak to skončilo 4:0 a všetko sa to nanominovalo do Kotolne - krčmy to zlatopotockej. Čo som si musel za svoje „zázračné“ zákroky odtrpieť formou nekonečných poldecákov od obdivovateľov, nebudem spomínať - len jedno spomenúť musím - na nič si nespomínam. Bolo to strašné, tak strašné, ako tento samoľúby článok. O rok som ale pozvaný znova... :-)

Skutočne som ešte nemal čas napísať reportáž z tohto turnaja, jediné čo som urobil, bolo zverejnenie siedmych fotografií, ktoré mi chalani Geoprisu (ten som reprezentoval) poslali. Takže reportáž trošku neskôr a fotky sú TU.

A tak sa turnaj nakoniec konal. Dokonca sa bolo i na čo pozerať. Ale pekne po poriadku... 
V tento relatívne uzimený víkend sa v športovej hale bývalého Rates-u Zvolen, ktorá teraz patrí neviemakým marhám, (ktoré sa starajú len o to, aby sa za športový pobyt v jej útrobách riadne platilo, ale údržba interiéru ich absolútne neinteresuje) uskutočnil neviemkoľký ročník akože Zimného turnaja. Účasť bola tento rok rekordná. Kopať, hádať a najmä zrúbať sa do nemoty, prišlo do Ratesu až 26 mužstiev rôznych futbalových i alkoholických kvalít, ktoré boli rozdelené do ôsmych skupín. My, teda mančaft Investexu bol nasadený do asi štvrtej skupiny, kde boli k nám prilosované mužstvá Zvolenskej Slatiny a, čuduj sa svete, i naše „béčko“ čiže ŠK Investex. Postupovali dvaja, takže na stredajšom tréningu sme sa zhodli, že ak to bude nutné, tak si vzájomne pomôžeme. Tak sa aj stalo. Ale nejdem predbiehať. Prvý zápas sme hrali my, teda „áčko“ so Zvolenskou Slatinou. Po celý match sme prehrávali o gól a večne doťahovali. Až ku koncu sa nám podarilo nerozhodný stav zvýšiť na konečných 4:3, čo nás jednou nohou posúvalo do osemfinále. Treba ešte neskromne podotknúť, že tento zápas sa mi absolútne nevydaril, pretože minimálne dva góly som dostal „popod zem“. Ozaj, hralo sa 2 x 10 minút, čo bolo vlastne spôsobené obrovským počtom stretnutí v skupinách, ktoré sa v sobotu museli odohrať nakomplet. Druhý futbal hral ŠK Investex, taktiež proti Zvol. Slatine. Chalani viedli už 2:0, ale nepozornou hrou v obrane súper výsledok otočil a my (teda naše „béčko“) zachraňovalo remízu v poslednej minúte gólom, ktorý si vlastne Slatinčania strelili sami. Ak teda ŠK chcel postúpiť, musel s nami minimálne remizovať. A my sme mu tú remízu veľkodušne ponúkli. Nejdem tu komentovať, aké výkony sme vyprodukovali, aby náš „súper“ vyrovnal už trojgólový náskok z prvého polčasu, ale poznamenám, že tento zápas pobavil najmä asi 100 divákov, ktorí s neskrývaným nadšením pozorovali tento evidentne „predaný“ derby-duel. Len na okraj - bol som po zápase pochválený v tom štýle, že najlepšie chytám, keď chcem gól úmyselne pustiť, čo bolo skutočne paradoxnou pravdou. Strelci nášho „béčka“ neboli schopní trafiť prázdnu bránu ani vtedy, keď som sa zdanlivo sebevražedne hodil smerom niekam až hen, k pomyselnej rohovej zastávke, aby som im uvoľnil cestu k bráne. No nič, to je už ich problém, ktorý si musia na spoločných tréningoch vyriešiť individuálne každý sám. Každopádne ŠK Investex uhral s nami senzačnú remízu a postúpil spolu s nami (na úkor spomínanej Zv. Slatiny) do play-off.
Osemfinále sa hralo v nedeľu ráno a ako prví sme nastúpili my proti Remosu Zvolen, ktorý suverénne vyhral svoju skupinu. Trošku s obavou som započal svoje pôsobenie v bráne, ale počiatočný strach sa ihneď rozplynul. Čosi som totiž i pochytal a okaté akcie Remosákov (tak impotentné v lige) končili väčšinou propagačnou strelou, alebo na kopačkách, lýtkach, kolenách, stehnách a... iných telesných objektoch mojich obrancov. Konečný výsledok 2:0 pre Investex hovorí sám za seba. Druhé mužstvo, teda ŠK Investex, nastúpilo proti nevyspytateľnému mužstvu KMF, ktoré už neraz znechutilo futbal svojmu súperovi natoľko, že ten prestal hrať a dostal lacné góly. Čosi podobné predviedli „ká-em-efáci“ i „béčku“ Investexu a tesne pred koncom vsietili jediný gól zápasu. Takže ŠK Investex si do svojho nekrológu zapísal smrť v osemfinále. My sme šli ďalej. 
Nie celkom nadšený som bol zo zistenia, že v štvrťfinále ďalším súperom Investexu bude ŠK Slovakia, ktorá má značné skúsenosti z aktívneho pôsobenia v halových súťažiach. Koniec-koncov, pred niekoľkými rokmi vyhrala Slovenský pohár, takže skúsenosti jej aktérov hovorili za všetko. A obavy sa potvrdili ako oprávnené. Možno to bolo skutočne kvalitou Slovakie, alebo faktom, že sme mali na striedanie len jedného hráča, ale drtivý tlak súpera nás po celý zápas v podstate k ničomu nepustil. V tomto stretnutí som predviedol svoje maximum v rámci tohto víkendu, na víťazstvo to však nestačilo. Polčasových 2:3 v náš neprospech zostalo platných i po záverečnom hvizde a ďalej postupovala ŠK Slovakia.
V našom malebnom okresnom meste máme jedno neskutočne samoľúbe mužstvo, ktoré už roky kraľuje na najvyššej priečke I. ligy malého futbalu. Pôsobia v nej hráči, ktorí v živote nevykonávali inú profesiu, akou je hrávanie futbalu. A to nielen doma, ale i v zahraničí. Sú to síce dobrí chalani, ale čo sa týka futbalu, nekonečne namyslení. Preto na ich zápasy chodí pomerne veľká enkláva zaujatých pozorovateľov, ktorých na svete nič viac nepoteší, ako prehra týchto horenosov. I preto bolo na semifinálový zápas plné hľadisko týchto tiež-fanúšikov (a ja som bol medzi nimi). Hral sa duel zatiaľ turnajovo neporazených: Javanka (o nej bola teraz reč) a ŠK Slovakia. Zápas bol skutočne veľmi vyrovnaný, Javankári boli o čosi technickejší, ale Slovakia mala z už spomínaných dôvodov „domáce“ prostredie, takže o víťazovi sa malo rozhodnúť v posledných minútach. A tak i bolo! Za stavu 2:1 pre Javanku urobil v obranných pozíciách fatálnu chybu Maroš Borgoň, ktorý si myslel, že sa prekľučkuje cez troch hráčov, čo sa stalo jemu, i celému mužstvu osudným. Loptu samozrejme stratil a útočníci Slovakie si vychutnali javankárskeho brankára Jana Slančíka. Tretí gól do siete tmavomodrých padol tesne pred koncom a ani záverečný nápor „neporaziteľných“ nepriniesol gólové ovocie a Javanka sa porúčala. O tretie miesto s odretými ušami porazila mužstvo Bufetu, inak pôsobiace v dolných partiách prvej ligy 6:5 (hoci všetci diváci rátali 5:5, neviem teda, ako počítali rozhodcovia, vtedy už značne indisponovaní...).
Finále: ŠK Slovakia - KMF. Nepochopiteľnou je i finálová účasť prestárnuteho mužstva KMF, ktorému zrejme túto senzáciu vybojoval hlavne ich brankár (inak celkovo najlepší brankár turnaja - oficiálne). Slovakia však s prekvapením turnaja zľutovanie nemala a natrela im to v pohodlnom tempe 6:3, čím vyhrala Zimný turnaj v halovom futbale 2001.
My sme v podstate s naším umiestnením spokojní. Obe mužstvá prehrali až s budúcimi finalistami turnaja, takže nič strašné sa nedialo. Zamyslieť sa však musíme najmä nad našou dochádzkou a životosprávou. Pretože tak, ako sme sa niektorí (ja chvalabohu nie) v nedeľu ráno doslovne doplazili do telocvične, nebolo naozaj pekné. A to nehovorím len o našich mužstvách. Však niektorí jedinci si svoje aktívne pôsobenie na palubovke vôbec nepamätajú a poznám jedného, ktorý dokázal v sobotu prepiť 800 (slovom osemsto) korún Slovenských. A to je, i napriek úžasne sa prehlbujúcej inflácii, stále pomerne horibilná suma, ktorú ak by som dokázal v jeden večer utratiť za alkoholický prísun do môjho, značne chatrného organizmu, dnes tieto riadky isto nepíšem.
Takže - čosi ako zhrnutie:
Konečné poradie: 1. ŠK Slovakia; 2. KMF; 3. Javanka; 4. Bufet
Počet účastníkov: 26 (6 skupín po tri mužstvá a 2 skupiny po štyri. postup. prví dvaja)
Najlepší strelec: Maroš Flašík (ŠK Slovakia)
Najlepší brankár: ??? (KMF)
Štartovné: 1000 Sk - zvolenské mužstvá; 1500 Sk - ostatní

NAJSTARŠIE AKTUALITY SÚ TUTO