STARŠIE AKCIE

Na Štefana akoby sa roztrhlo vrece s rôznymi akciami, či už kultúrnymi alebo športovými. V kultúrnom dome sa v tento deň konal každoročný koncertný maratón slovenských, ale občasne i zahraničných hudobných (najmä rockových, bigbeatových, bluesových alebo i jazzových) skupín. Malo sa to všetko započať okolo šiestej, ale podľa vyjadrenia spíkra včera, nejako sa opozdila technika, takže sa začalo s približne dvojhodinovým oneskorením. Stálo to však za to! Nič totiž nie je na ubolenú dušu príjemnejšie, ako lahodné tóny skutočných profesionálov. Teraz si spomínam, že tie koncerty boli vlastne dva nezávislé. V spodnej sále totiž zúrili mladé skupiny s prevažne punkovým nádychom, čomu odpovedalo i zloženie ich divákov. Horná, veľká sála, bola však miestom, kde sa dialo to podstatné. Na začiatok som bol totálne ohromený z volkálnych aktivít dievčat z banskobystrickej hudobnej školy, ktoré predviedli akt často nevídaný. Aktom myslím spev a ten nás zodvihol z kresiel. Už vtedy som neľutoval, že som zaplatil okolo sedemdesiat korún vstupného, za čo by som za iných okolností mal asi päť pív. Baby totiž spievali čosi z obdobia päťdesiatych rokov, však to poznáte - tie zborové spevy, ktorým zaradenie momentálne márne hľadám. Výborne ich na klávesoch doprevádzal jeden chalan z Bystrice, zrejme nejaký ich pedagóg (ako som zistil, je to spolužiak môjho kamaráta Jana Babica z konzervatória), ktorý vlastne doprevádzal po celý večer takmer všetky skupiny. Keď si to baby odmraučali (ale boli skutočne fantastické s čistým prednesom), posadila nás do kresiel tiež bližšie neidentifikovateľná sólistka, ktorá by mala o úspech postarané i v talianskych operách. Doprevádzal ju na saxofóne nejaký Švajčiar, ktorý patril medzi mojich najväčších favoritov tohto večera. Dokázal totiž zahrať všetky možné štýly a mnohé kapely si ho pozývali na hudobné sóla. Nebudem veľmi spomínať, kto všetko ďalej vystúpil (pretože si, na svoju hanbu, nepamätám ani jeden názov skupiny), odohrali sa ale štýly Beatles, Rolling Stones, Pink Floyd (pliešovská kapela hrala podľa mnohých nezávislých názorov lepšie, ako samotní „floydi“), Olympic, Prúdy, Modus a samozrejme, nejaké to Blues. Koncert končil okolo druhej v noci, ale lokálne kapely, vytvoruvjšie sa z hudobníkov, ktorí už boli „odohratí“, pokračovali v miestnych bufetoch až do rána. To som však už nezažil, pretože som odprevádzal unavenejších jednotlivcov našej partie domov. Koncert to však bol fantastický, pričom doteraz nedokážem subjektívne vyhodnotiť najlepšiu kapelu. Možno preto, že všetky boli na vynikajúcej úrovni. Za zmienku stojí ešte veselá príhoda jedného môjho kamaráta, ktorého v túto noc stopli policajti, pričom nemal ani technický, ani vodičský preukaz, dokonca aj auto mal požičané. Situácia začínala byť kritickou, keď sa mu podarilo nafúkať čosi cez dve promile. Prokurátor ako vyšitý. Policajtom však napodiv stačilo päť stovák. Kamarát ich však nepochopiteľne uzemnil. „Páni žandári, ja nemám ani fuka, pretože som všetko prepil!“. Nakoniec niekto v aute objavil nejaké posledné tri stovky a po rodičovskom upozornení strážcov zákona „jazdite pomaly“, sa kamarát pobral po celej šírke komunikácie za svojím pôvodným cieľom, ktorý bol tak bezohľadne prerušený policajnou kontrolou. Takže o rok snáď znova.

Tu sa rozpisovať vôbec nejdem, uvediem tu len fotky. Svoje vtedajšie citové probémy som si totiž išiel liečiť medzi ľudí. A stretol som skutočne fantastickú partiu, ktorá sa vôbec nebála stanovať v polovici decembra. Bývalí zvolenskí absolventi VŠLD si urobili prestávku po rokoch na tom najkrašom mieste pohoria Poľany a to na lúke v priestoroch Poštárky (dúfam, že som si správne zapamätal názov). Celá akcia prebiehala podľa trampských pravidiel, ktoré som síce celkom nepochopil, ale o to sa mi javili zaujímavejšie. Bol som prítomný len niekoľko hodín, počas ktorých sa udiali nejaké športové hry (pripomínalo mi to bejzból), zapálila sa trampská vatra, pri ktorej sa tak úžasne spievalo, že sa nám ani nechcelo odísť. Čakali nás však isté povinnosti, takže aj tie fotky boli robené dosť narýchlo, čo je na nich i vidieť. A ponúkam ich TU.

23.-26.11.2000 - Merlin Pub Zvolen
Milan Malov odohral
na bicie nástroje 64 hodín!

Medzinárodný deň študentstva, jedenáste výročie „nežnej revolúcie“ a príchod tretieho tisícročia, sa rozhodol v dňoch 23.-26. novembra 2000, vo zvolenskej „krčme“ Merlin Pub, pripomenúť si zvolenský bubeník Milan „Benny“ Malov. Pod názvom „Milanium Milana Malova“ sa vo štvrtok 23. novembra, dve hodiny pred polnocou poslednýkrát pozrel na svoje bicie z výčapu miestneho pohostinstva, aby bezprostredne na to za ne zasadol a započal svoj neuveriteľný maratón. Celý priebeh tejto jeho kontinentálne aktivity sa priebežne vyskytoval i v tlači a možno aj v televízii (to som nemal možnosť overiť, pretože z tých 64 hodín som bol s ním minimálne štyridsať...). Celý tento jeho spomienkový koncert má i vlastnú stránku: www.ftm.miesto.sk (ZMENA-26.05.2001 - kvôli krachu serveru www.miesto.sk je stránka presťahovaná na milanium.host.sk). Tam je i oficiálna reportáž z maratónu. Tá neoficiálna, mapujúca nielen samotný koncert, ale aj tie nekonečné týždne príprav, ktorých som sa aktívne zúčastňoval sa objaví na mojej súkromnej stránky už čoskoro (nestalo sa, nebol čas). Pre túto chvíľu teda uvádzam len flešové informácie, ktoré som zatiaľ zozbieral:
Takže, pravidlá Guinnessovej knihy rekordov povoľujú za každou odohratou hodinou využiť 5-minútovú pasívnu prestávku, ktorá sa môže kumulovať, čiže napríklad za tri nepretržité hodiny trieskania do bicích, si Milan mohol vybrať 15-minútovú pauzu, čo sa i skutočne dialo. Týmto spôsobom uhral úžasných 64 hodín, čím svoj vlastný minuloročný rekord zvýšil o celé štyri hodiny!!! Hral vlastne 64,5 hodiny, ale vraj sa počítajú len celé čísla. Popri ňom sa vystriedalo neuveriteľných 57 hudobníkov, ktorí ho doprevádzali. Osobne by som chcel vyzdvihnúť také osobnosti ako: Baby Babic, Krtek, Gazo, Jobo, Masky (tá sa prišla len pozrieť, ale úžasne pomohla), ktorí ho podržali najmä v krízach, akými boli skororanné a doobedňajšie ochabené počty hudobníkov, s čím sa vlastne i rátalo. Pritom boli takmer všetci vymenovaní chorí, ale vďaka potrebe pomôcť kamarátovi, odložili obklady a teplomery a prišli. Bolo zábavné sledovať, keď väčšina muzikantov o šiestej ráno hromadne zapíjala predpísané antibiotiká...
Ako som už vyššie spomínal, len čo sa trochu uvoľním z aktualizovania oficiálnej stránky maratónu, napíšem rozšírenú reportáž (s prílohou „zo zákulisia maratónu“) i na moju stránku. Zatiaľ chcem len spomenúť toľko: V tento víkend padol v Merlin Pube jeden oficiálny kontinentálny a nespočetné množstvo osobných rekordov. Však len napríklad krčmár Duško bol v Merline v bdelom stave nonstop od štvrtka rána do nedele večera. Takže vlastne prekonal i Milana. A dnes, keď som si do Merlinu išiel po klávesy (tie už zažili druhý maratón), tak mi oznámil, že ani dnes v noci (z nedele na pondelok) nemohol zaspať. O únavy...
Vo chvíľach písania týchto riadkov Milan „Benny“ ešte odpočíva. Zaslúži si to. Dal si k svojim dnešným „štyridsaťpiatinám“ vskutku originálny darček. A dal ho i nám. A ja mu za to ďakujem!

PS: Tu ponúkam dve fotky z akcie. Ostatné je na oficiálne stránke maratónu milanium.host.sk.

Ukončenie jesennej sezóny Erlandu

3. ročník - 5.-6. 11. 2000 - Chata Čierny Balog

A zase sa chľastalo. Odušu. Zúčastnil som sa len večernej, čiže oficiálnej časti tejto akcie, pretože som mal v sobotu vo Zvolene zápas a v nedeľu zase internetové povinnosti. Preto som bol na chate len od soboty večera do nedele rána. Len čo sme prišli (dvaja oneskorenci), už nás vítali rozradostené tváre v zablatených teplákoch, zakrvavených rifliach a podotŕhaných vetrovkách. Na vysvetlenie nebolo treba dlho čakať. V priebehu dňa sa vraj uskutočňovali tradičné futbalovo-branné súťaže, typu: triafanie stoličky loptou, varenie guľášu a podobné aktivity, ktoré boli doprevádzané neustálymi hádkami a lokálnymi výmenami názorov, ktoré len podporoval neustály dážď. A pilo sa. Strašne sa pilo, pretože, keď sme podvečer prišli, bolo už takmer všetko vypité a početná skupina akcionárov zalezená v posteliach, alebo v miestach, kde sa stihli doplaziť. Guľáš bol napodiv dovarený a už tradične doňho vonku pršalo, tak sme sa obslúžili sami. Po niekoľkých fľaškových doplneniach vitamínu B, sa započala schôdza mužstva Erlandu. Najviac rozruchu a výtržností na tejto konferencii robili tí, ktorých sme museli na schôdzovanie zobúdzať. Hlavné slovo mal kapitán a tréner Palo Gabaj (jediný pri zmysloch), ktorý jesennú časť prvej ligy a najmä naše účinkovanie v nej, niekoľkými slovami v časovom termíne asi dvoch hodín, zhodnotil. Do jeho vravy mu neustále svojimi nenahlasovanými faktickými pripomienkami skákali obrancovia „Prašo“ a „Veža“, pričom im výdatne kontroval útočník „Džoro“. Napriek týmto nelichotivým sprievodným javom, sa nakoniec podarilo Palovi prebrať konkrétne výkony konkrétnych hráčov a debata sa uzavrela. Neuzavreli sa však chlebárne večných pochlebovačov a nastala voľná diskusia. Po pojmom voľná treba chápať, že nikto nikoho nepočúval, každý len bľabotal, až kým sa majetnejšia časť našej partie nezačala venovať hazardným hrám. Pretože my ostatní, ktorí sme ešte zostali pri vedomí, sme nechceli novovytvorené Casíno rušiť pri mariáši, rozhodli sme sa, že pôjdeme na pivo do dediny. Po zistení, že len ja mám peniaze, prejavila sa moju účasť na tejto aktivite ako veľmi vítaná a už sme aj prášili na Mirovom aute do krčmy. Pivo nám padlo veľmi dobre, dali sme si po dve a vrátili sme sa na chatu. Tam sme dostali vynadané, že sme nezobrali ostatných, no sami najlepšie vieme, akým heroickým úsilím by sme ich museli odtŕhať od čertových obrázkov. Kartári teda nanovo rozložili drobné a prešli na poker, pričom my sme si išli opiecť nejaké klobásy. Po niekoľkých pohároch vína (fakt len niekoľkých) som sa odobral spať. Bolo čosi okolo jednej v noci a vonku neustále pršalo. Ráno o ôsmej hodine ma zobudil útočník a šéf v jednej osobe Miro, že či nejdem s ním do Zvolena, čo som úprimne privítal, pretože som mal doma naozaj neodkladné povinnosti. Takže po niekoľkých (zväčša nočných) hodinách som bol zase vo Zvolene, pri svojom počítači, kde som prepisoval články z archívu zvolenských týždenníkov, na jednu novovytvárajúcu sa stránku na internete. Neprislúcha mi hodnotiť túto chatu, pretože som na nej bol veľmi krátko. Ale v globále, odhliadnuc od nepriazne počasia, bola zatiaľ najslabšia (nikomu to ale nepovedzte) z jej trojročnej histórie. To je môj názor a nikto s ním nemusí súhlasiť. Ale vcelku tam bolo dobre. Jediné, čo ma mrzí je, že som tam minul niečo cez päťsto korún za diskutabilnú protihodnotu. Ale ako som spomenul, za to si môžem naozaj len ja sám.
 ftm 13.11.2000 
 

Tieto riadky píšem v pondelok popoludní, ktorého slnečný deň trávim doma spamätávaním sa z tohto trojdňového alkoholického maratónu. Neoficiálny názov by najlepšie znel: „Víkendový seminár o alkohole s názornými ukážkami jeho účinkov na zúčastnených dobrovoľníkoch“. Pílka, Bambino, Duško, Jožo1, Jožo2, Miro, Tužko - to ako ja, Ďuro, Konco, Saxo, Žĺtko, Jano - teda takmer všetko alkoholici na pohľadanie sa stretli v piatok popoludní na Jožovej1 chate v údolí Sekierskej doliny. „Seminár“ sa vlastne započal už individuálnymi aktivitami vo zvolenských krčmách, preto sme na chatu prišli už všetci „v nálade“. Mne sa podarilo akciu stihnúť len na poslednú chvíľu, pretože som sa neplánovane zdržal v práci a autobus do Sekierskej doliny som stíhal s odretými ušami. Stálo to však zato! Stačí spomenúť proviant, ktorý sa tam doniesol: Dva sudy piva - Veľkopopovický Kozel a Martiner, sedemnásťkilové upečené prasa, ktoré v panvici pôsobilo v horizontálnej polohe asi tak krásne ako Bambino o niekoľko hodín v kresle. I ten výraz bol podobný. Však, ak sa podarí kamarátovi Koncovi sfunkčniť videokartu na jeho počítači, budeme sa vytiešať nad niekoľkými, skutočne podarenými, zábermi... Bola totiž i kamera. Ďalej, k tým gastro-zásobám - šesť kusov bravčových kolien a asi osem chlebov. Samozrejme, že každý ešte niečo doniesol zo svojich domácich zásob - áno - vo väčšine prípadov to bola „domáca“. Prvý večer sme „začínali“ všetci s približným promile, preto bola zábava kolektívne vyvážená. Niektorý nadšenec dokonca doniesol i spoločnenskú hru „Člověče, napij se!“, ktorá sa hrala po celý večer. Samozrejme, názov napovedá za všetko, skĺbila napätie a zlomyseľnosť z Člověče nezlob se, s príjemným a občas i núteným požívaním alkoholických nápojov, ale samozrejme - v rámci pravidiel. Kto tú hru vlastní, vie asi ako sme vyzerali po troch hodinách, keď sa prvému z nás - Žĺtkovi (on je vlastne Bielko, ale Žĺtko bolo vzhľadom na momentálnu farbu jeho pleti priliehavejšie) podarilo dostať všetkými štyrmi figúrkami do domčeka. Po tomto výkone uznal za najlepšie, ísť si ľahnúť. Pretože pivo sa časom pre nás stávalo nudným stereotypom, nejaký vrah navrhol, aby sme otvorili prvú fľašu domácej. A to sa nemalo stať. Príslušná láhev bola zlomovým momentom dnešného večera. Ešteže sme nechltali na prázdny žalúdok, pretože Duško, ako bývalý nadšený kuchár (ak sa ale nemýlim), holdoval svojej záľube počas celého večera, kým bol spôsobilý niečo vôbec konať a nosil na stôl nádherne pripravené misy, pripravené zo spomínanej svine. Jej predsmrtný kŕč, ktorý sa až do nedele vychechtával v panvici, napodobnili niektorí nadšenci už v prvý večer, keď išli pred chatu vyriešiť svoje žalúdočné problémy. Pílkovi sa dokonca podarilo svojím verbálnym prejavom prilákať k chate jeleňa, ktorý si to chcel s ním (bolo totiž obdobie ruje) rozdať. Pretože Pílka zjavne nebol jeho váhová kategória a jeleň po následnej úvahe akceptoval známe porekadlo, že múdrejší ustúpi, rozišli sa obaja rôznou formou opačným smerom. Pre Pílku bola relevantným smerom toaleta (tzv. kadibúdka), kde následne zadriemal. V ten večer sme sa už nevideli. Ja a pár ostatných hladných jedincov, sme vytvorili družnú koalíciu nad bravčovým kolenom, čím sme formou spontánneho harmonogramu pokračovali v rozbehnutej akcii v interiéri tohto zrekonštuovaného obydlia (ktoré po našej návšteve až tak zrekonštruovane nepôsobilo). Niekoľko samovrahov istú dobu ešte vydržalo hrať spomínanú spoločensko-alkohlickú hru a pobrali sme sa spať. Je pravdou, že podaktorí brali vrabca v hrsti a teda padali pri náročnom orientačnom pochode k zemi, kde následne zostali driemať až do rána, ale mne sa nepochopiteľne podarilo obsadiť lukratívne miesto v mäkkej posteli, ktorá mi mala slúžiť až do rána k nadobudnutiu nových psychicko-fyzických síl na ďalší akčný deň. Ako som sa však trpko zmýlil... Stalo sa totiž niečo tak nepredvídateľné, že prišiel zo záchodu čerstvo sa zobudivší Pílka. Keby prišiel, ale on sa i vyzul. V tom momente bola triezvejšia časť izby nútene vysťahovaná v spoločenskej miestnosti, kde uznala za najvodnejšie nedobrovoľne pokračovať v prerušenej aktivite tohto brífingu. Mal som česť motať sa medzi nimi. O chvíľu za nami prišli i ostatní vypudení spáči, s krokodílími slzami v očiach, ten smrad totiž údajne nielen smrdel, ale i štípal. Pílka tým pádom zostal v izbe do rána sám a jediný. My sme sa rozložili okolo skôr odpadnuvších „spoluhráčov“ a snívali krásny sen o lacnom pive a úspešnej kupónovej privatizácii. Na druhý deň, teda v sobotu, sa naša partia rozdelila na dve polovice, jedni zostali dospávať a upratovať svinčík z predošlého večera a my ostatní sme prášili za svojimi víkendovými povinnosťami do Zvolena. Osobne ja, Ďuro a Jožo1, sme išli hájiť svoje športové aktivity na malý futbal prvej ligy vo Zvolene. Ďuro i Jožo1 oslávili sobotu výhrou a ja som prežil prvú kontumáciu svojho mužstva vo svojom futbalovom živote. Večer sme ja, Jožo1 a novopečený člen nášho alkoholického výskumu Jožo2, uháňali na bicykloch naspäť na seminár, ktorý evidentne postrádal najaktívnejších členov. Chatu sme našli v počiatočnom prúde príprav na večer, akurát sa išiel naraziť nový sud, už nie tak lukratívnej značky ako Kozel, ďalej sme mali totiž jazdiť na „Martin“. Tento večer bol, čo sa týka účasti, najpotentnejší. Prišiel Jano (asi tak sa volal) aj s priateľkou, ale keď videl naše sexuálne nepríčetné pohľady, radšej ju zbalil a zdrhol skôr, ako by sa jeden z nás neovládol. Zavítal k nám i mechanik Konco (jediný abstinent) s kamerou a Saxom. Posledne menovaný vypil za pár hodín to, čo my dokopy za dva dni a „hodil čelo“ ako prvý. Ostatní pokračovali konštantnou rýchlosťou a naštartovali novú verziu hry „Člověče napij se 2!“ Či to bola zvýšená náročnosť novej mutácie osvedčenej hry, alebo naše oslabené telesné schránky, jedno je jasné. Padali sme ako faktické poznámky poslanca Cupera. Vtedy Konco (spomínal som, že je jediný zarytý abstinent - tu mi napadá jeden krásny inovovaný verš dvojice L&S - v našej krčme všetci pijú, iba Konco nie. Každého to strašne trápi, čo mu asi je. Veď je taký ako my, zdravý, mocný lakomý, prečo sa len od nás takto dištancuje...) naštartoval svoj Panasonic a tie momentky stáli za to. Driemajúci a nezobuditeľný stodvadsaťkilový Bambino, tradičný zabávač Pílka, ktorý simuloval skok z okna, alebo niektoré hudobné úlety na gitare Žĺtka, budú snáď raz zverejnené v MPG-verzii na tejto stránke. Určite za to stoja a chlapi rozmýšľajú, či ich neposlať do nejakej súťaže. Veď uvidíme... V ten večer sme Človeče nedohrali. Je to náročná hra a my potrebujeme dlhodobejší tréning na jej zvládnutie. O polnoci sme už pokojne odfukovali v posteliach, laviciach, na skrini a všade tam, kde sa dá počas plazenia padnúť alebo vyliezť. Keď som pri tom odfukovaní, stodvadsiatnik Bambino v noci predvádzal také výkony, že som si v niektorých okamihoch myslel, že sa dusí. Ak chrapot môže zabíjať, Palo (pardon Bambino) je na najlepšej ceste za väzenský múr. Znova som spal v spoločenskej... V nedeľu ráno som všetkým vynadal, pretože sa mi snívalo, že mi nechceli dať ochutnať z jablkového koláča, ktorý tam priniesla Pamela Silikon Andersson. Až po hodnej chvíli sa im podarilo ma presvedčiť, že to bol len krásny, a tým pádom nereálny sen. Tak sme si aspoň vypili na jej zdravie, najmä to pošramotené, duševné. Jaj - ešte k tomu ránu: Kto videl českú trilógiu Slunce, seno..., si vie dokonale predstaviť, čo sme asi prežívali, keď Žĺtko tesne po rannom očistnom rituále (čiže vnútornej dezinfekcii fľašou vodky) vyšiel do okna a s gitarou v ruke začal nenormálne tenkým hlasom interpetovať nosnú melódiu spomínaného filmového seriálu. Postavil sa do okna a začal: Pá pa papa papapapapá... V tej chvíli sme boli znova všetci horizontálne :-))) Bolo však treba ísť i domov. Preto sme dopili všetko, čo ešte dokázalo vytiecť, Bambino nachoval po troch dňoch svoje štyri vyhladnuté vlčiaky, ktoré v rámci držania „bobríka hladu“ strážili chatu a spolu s Jožovou1 manželkou, ktorá v ranných časoch bola zavítala na svoju chatu a skoro ju nespoznala, sme ju dali ako tak do poriadku (chatu, nie Janu) a troma druhmi dopravy (1 auto, 4 bicykle a traja chodci) sme sa nezverejniteľnými trajektóriami odterigali do našej zvolenskej krčmy s poetickým názvom Merlin Pub, ktorá momentálne funguje ako naše útočisko pred hrôzostrašnou realitou. Tam akcia pokračovala opäť až do totálneho reštartu zúčastnených, to som však už nezažil, pretože som išiel domov napísať šéfovi z mobilu krátku, ale úprimnú informáciu, týkajúcu sa mojej pondelňajšej indispozície, ktorú na moje veľké potešenie vyriešil prísľubom jedného dňa dovolenky. Ten som využil na celkovú regeneráciu organizmu pred náročným pracovným týždňom. Takže teraz si dám minimálne mesiac alkoholickú pauzu, pretože tento „Seminár o následkoch alkoholu s názornými ukážkami jeho účinkov“, mi dal poriadne zabrať. 
(PS 11/2000 - z pauzy nič nebolo, na druhý deň som už s výtlačkom tohto referátu mával s plným pohárom pri merlinskom výčape...)
 ftm 24.10.2000 

Tak som sa po dlhokánskom čase (však je to už vyše mesiaca) dostal k napísaniu nejakého toho cestopisného výcucu z prekrásnej cykloturistickej akcie štiavnickými rovinami i kopcami, cestami prvej až nezjazditeľnej triedy, čarokrásnymi jazerami i mútnymi potokmi, zlatistými lúkami i hlbokými lesmi a všetkého ostatného, čo sa nám za tie tri úžasné dni priplietlo do cesty. Tí, čo túto rubriku sledujú už trochu častejšie, vedia, že od vyliahnutia sa prvej tohtoročnej snežienky či púpavy, omieľam stále len to jediné a to, že po dlhej a tuhej zime, keď som počet externých (turistických či športových) aktivít obmedzoval na minimálny počet, vyberiem s prvými jarnými lúčmi slnka na vandry do sveta. Ako je v tejto spoločnosti už národným zvykom, i ja som zostal len pri sľuboch. Niežeby som sa bicyklovaniu, či inej forme turistického športu vyhýbal. Ale, a s hanbou to priznávam, viac som o tom rozprával, či písal, ako konal. A to sa malo tento víkend zmeniť.
Spomínanú cyklotúru mi avizoval môj brat už dva týždne dopredu. Ani sa mu nečudujem, že mi to omieľal počas tejto doby každodenne, pretože má skúsenosti s mojimi neskutočnými vzplanutiami pri plánovaní akcií a následnými rýchlymi pohasnutiami pri ich realizácii. Ale tento týždeň som sa zaťal a odprisahal účasť. Dokonca sa mi podarilo vybaviť si v práci niečo pre mojich šéfov také nepochopiteľné, ako dovolenku. A to na celých 8 (slovom osem) dní! A po tomto odvážnom akte som sa plne začal sústreďovať na prípravy po technickej i organizačnej stránke. Vyčistil som bicykel (medzi nami - to som len nakecal všetkým zúčastneným, pretože ak niečo pri bicyklovaní nenávidím, tak je to údržba - o čom svedčí i súčasný technický stav môjho Authora), kúpil náhradnú dušu (jedna snáď stačí), konečne som zohnal „ingusáky“ a najmä zámok na bicykel (však ktovie, kde nás osud zaveje...). Brat zas zohnal ľudí, dvom je predsa len na cestách smutno a pretože je inteligentný po mne, neoslovil hoc’koho. Dve jeho prekrásne kamarátky nám mali robiť spoločnosť na tejto strastiplnej ceste, plnej všakovakých nástrah. To už zase táram, lebo všetci okrem mňa boli dohodnutí vyše mesiaca skôr, ja som sa tam len tak nanominoval. Verím však, že úprimné a hrejivé úsmevy našich spoločníčok svedčali skôr o tom, že som nebol, ako sa nepopulárne hovorí, do počtu... Ale k samotnej akcii:
V piatok 25. augusta ráno o siedmej sme vyrazili z nášho zvolenského paneláku smerom na sídlisko Západ, kde nás už obe devy (Mirka a Vreťa) s naštartovanými bicyklami očakávali. Ja som i ešte zbehol do potravín kúpiť plechovkového „Martina“, ktorý mal v ruksaku plniť účel poslednej záchrany, ak by rádiom predpovedaná tropická horúčava mala naplniť sľubované rekordy. Nakoniec teplotný rekord prekonalo pivo, ktoré na Hodrušskom jazere v čase jeho plánovanej aplikácie, explodovalo ako pokazený jogurt zo zvolenskej mliekárne. Ale pekne po poriadku:
Príjemným tempom sme sa (my s bratom s batohmi na chrbte a baby si neviem z kade obstarali nosiče na bicykloch) pobrali cez Zvolen-Stráže, Budču, Hronskú Breznicu až smerom na Banskú Belú (viď mapka pochodu). Tam sme dorazili asi po poldruhahodine a to konkrétne k Halčianskému jazeru, kde sme si v miestnej krčme (U Krokodíla - ešte sa k nej neskôr vrátim) druzgli po jednej kofole. V obchode sme ešte kúpili posledné záležitosti potrebné k ďalšiemu bezproblémovému chodu našej akcie a započali prvé prudké stúpanie smerom na Banskú Štiavnicu. Hneď na prvej križovatke sme odbočili doprava, s klamným pocitom, že sa blížime k Hodrušskému jazeru. Oči od prekvapenia sme vypliešťali, keď sa nám do cesty priplietla neplánovaná dedina Podhorie. To sme už brali do hrsti mapu, kde sme si, vďaka kartografom Vojenského kartografického ústavu v Harmanci, uvedomili, že nie každá pravotočivá zákruta vedie do Hodruši a pobrali sa naspäť na zradnú križovatku. Na tej druhej sa nám už podarilo odbočiť správnym smerom a okolo poludňajších hodín sme sa po náročných výstupoch i prudkých klesaniach ocitli na vysnívanom Hodrušskom jazere, prvej našej oficiálnej zastávke. Pri pohľade na jeho holé a nekonečne dlhé brehy mi bolo vysvetlené, že jazero sa pomaly stráca v starých štôlňach, kde z neznámych príčin presakuje. I preto bol kedysi hodne navštevovaný skokanský mostík teraz vhodný iba ak na samovraždu v štrkovom kúpeli. Desať metrov pod pôvodným normálom, to bol náš odhad súčasnej výšky hladiny tohto prekrásneho jazera uprostred hlbokých štiavnických vrchov. Napriek tomu sme neodolali krátkemu kúpelu a následne sme vykonali i akt napchatia sa, pretože v tento deň nás čakala ešte dlhá cesta. Po nejakej hodine sme teda vyštartovali smerom na Banskú Hodrušu, kde sme sa i zastavili na malé občerstvenie, čiže konečne nejaké to pivo. Ako sa s dvoma pivami ťahá do kopca (jedno som vypil i na Hodruškom jazere) som pocítil hneď, ako sme sa zase dostali do stúpania na dedinu Kopanice. Asi štvorkilometrový stupák nás zase dosť vyčerpal a tak sme sa v miestnom pohostinstve znova občerstvili. Z tade pochádzajú i dve prvé fotografie, ktoré sú k videniu TU. Tam som sa domácej krčmárky popýtal, že ako ďaleko je to k Richňavskému jazeru (záverečnému cieľu našej dnešnej púte) a najmä, či sa ešte pôjde do kopca, načo sa na mňa skúmavo pozrela a odblafla: „Však ste mladí!...“ Tak ďakujem, už som vedel, čo nás čaká. A tak i bolo. Takmer až k Richňave sme sa plahočili smerom nahor, ale ten pohľad na štiavnickú prírodu bol plnohodnotným zadosťučinením. Takže miestna populácia mohla v tento piatok hlboko popoludní, vidieť štyroch ochkajúcich i ufkajúcich masochistov, ktorí v pravidelnom rytme šlapali do pedálov svojich dvojkolesových tátošov. Ale stálo to za to! Napodiv, keď sme (tak asi okolo šiestej) dorazili k Richňavskému jazeru, neboli sme ani unavení, čomu sa doteraz čudujem. Možno nám už vidina vyhriatych spacákov v priestore nášho stanu odňala z popred očí pomyslenú masku únavy a stresu, ktorý sme do tých chvíľ prežili. Ale vážne - nebolo to vôbec strašné, však keď sme s Mirkou asi týždeň na to pozreli mapu, zhodli sme sa na tom, že sa to všetko, čo sme prešli za tri dni, dalo zvládnuť v pohode za jeden. Ale načo by sme sa vlastne štvali...
Na Richňave sme po dlhom hľadaní našli nejaké to nocľažisko v blízkom lese (pretože na lúkach a pri chatách by sme asi neboli vítaní a v lese nás aspoň nebolo vidieť). Rozložili sme stan, opiekli to, čo nám ešte zostalo, pozamkýnali bicykle (však čo ak by išiel okolo nejaký ten medveď, čo trpí kleptomániou) a pobrali sa do ríše snov. O desiatej večer sa už v tomto lesnom poraste ozýval len pravidelný chrapot nášho štvorčlenného spiaceho komanda, ktoré po fyzicky náročnom dni naberalo ďalšie sily na nasledujúci deň.
Ten nás privítal nádherným ranným slnkom, ktoré presvitalo pomedzi rôznofarebné jesenné lístie javorového lesa, v ktorom sme nocovali. Po ranných očistných a  importných rituáloch, sme nasadli na bicykle a uháňali ozlomkrky na Halčianske jazero, ktoré sme deň predtým už svojou návštevou poctili a kde nás už napoludnie mala čakať ďalšia partia, s ktorou sa moji spoločníci vraj dohodli. I tak bolo. Naspäť - teda od Richňavy k Halčianskemu jazeru v Banskej Belej sa nám už „šlapalo“ o čosi lepšie, pretože to takmer celé išlo dole z kopca. Prefrčali sme vôkol Evičkiných jazier (ako i na Richňave, tak i na „Evičkách“ ma prekvapila mizivá účasť rekreantov, pričom bola sobota napoludnie a relatívne teplo), Štiavnických Baní až do Štiavnice, kde sme skratkou cez mesto a sídlisko Drieňová, nejakou úzkorozchodnou asfaltkou prehučali až do Banskej Belej na hrádzu Halčianskej priehrady. Tam nás už čakali štyria ďalší „akcionári“ a to teraz už realtívne pasívni členovia turistického oddielu Bernango a Lesanky, ktorý sa podľa môjho názoru postupom času transformoval do aktívnejšej športovej činnosti a to do prvého zvolenského baseballového klubu s názvom... oni vlastne ani nemajú názov... jednoducho BO Zvolen. Tak! A títo všetci, čiže Amos, Hogan, Ďuro, Masky, a my štyria, sme započali spoločný víkend v priestoroch spomínaného jazera až do nedeľe popoludní. To už mali chlapi a baby tréning a my s bratom futbalový zápas v Banskej Štiavnici. Ale za tie dva poldni som prežil nádherné veci v spoločnosti týchto už ostrieľaných turistických mazákov. Stanovali sme na starom futbalovom ihrisku, kde sme (keďže si zo Zvolena doniesli bejzbólisti všetko svoje náčinie) zohrali i priateľský tréningový zápas - hoci vyše hodiny do mňa hustili základné pravidlá tejto, pre mňa stále divnej, hry a ja som im zase pre zmenu ukázal niečo z mojej futbalovej ekvilibristiky. Keď som zistil, že ani vo futbale dieru do sveta nevyvŕtam, vyriešil som to jednoducho a najmä slovensky - vpálil som do krčmy a zapíjal žiaľ. Áno - krčma na ihrisku. Na začiatku som spomínal, že sa k nej ešte vrátim. Nejdem robiť žiadnu reklamu, ale ak budete v lete na Halči a prepadne vás pocit triezvosti, navštívte pohostinstvo „U krokodíla“ a máte pivo za dvanásť (nestalo sa, žeby bolo pod čiarkou) a nadránom si na suchoty objednajte kofolu za SEDEM korún. Milé ceny, že? A to všetko v podstate v non-stop vydaní, pretože krčma je súčasť domu majiteľa. A na toho mám len samé superlatívy. Nieže nás nechal stanovať na (predpokladám) jeho pozemku, ale nám ešte aj poskytol drevo na oheň z vlastných zdrojov. Takých ľudí už dnes nie je veľa, i preto si ich treba vážiť. Vážim si Vás, pán majiteľ. Čiže ďakujeme! 
Nedeľa bola taktiež športová, ja som sa ešte ráno bol prejsť okolo jazera, pretože kolektív ešte vyspával večernú akciu (nie alkohol, ale posedenie pri ohni s gitarou - hral som na harmonike, tak sa nečudujem, že sa prítomní spamätali až neskoro ráno), pohrali sme sa trochu spomínaný bejzból a niečo ako futbal, okúpali sa a okolo druhej popoludní sme my štyria na bicykloch a ostatní na aute (mali dve, v nedeľu ráno totiž prišiel ešte jeden kus a to Tóno) a zahájili odchod smerom na Zvolen. My sme sa s bratom pred Hronskou Dúbravou s dievkami rozlúčili, pretože sme sa išli ešte doraziť na futbal do Hronskej Dúbravy (teda z tade sme sa pobrali autami zas na Štiavnicu - dosť komplikované, aby som to vysvetlil) a cyklotúra bola ukončená. Večer, teda keď sme sa s Erikom dotrepali na bicykloch po prehratom zápase do Zvolena, sme ešte obehali ľudí, ktorí nám brali ruksaky, brat sa ešte pre zmenu zrúbal v Sekierskej krčme s nemenovaným účastníkom tejto akcie a pekný víkend bol za nami. Z nepochopiteľných príčin sa z tohto víkendu podarilo spraviť len tri kvalitné fotografie, ktoré poskytujem na tomto mieste. Taktiež tu uvádzam aj mapku našej trojdňovej cykloakcie, takže v týchto priestoroch môžete vidieť, že sme prešli jednu z najkrajších trás, v tak nádhernej časti Slovenska, akou sú Štiavnické vrchy. A za tie zážitky to naozaj stálo. Hoci to bola jediná „väčšia“ akcia tohto druhu tento rok, ktorej som sa zúčastnil, môžem povedať, že lepšie ročné obdobie, počasie a v neposlednej miere ani kolektív, som si želať ani nemohol. A za to všetkým zúčastneným úprimná vďaka.
 ftm 01.10.2000 

Leto bolo tohto roku naozaj všakovaké. Avšak v jeho posledných dohasínajúcich lúčoch si aj ono uvedomilo, že musí skutočne zanechať aspoň ako tak dobrý dojem. I preto ostatné augustové dni boli tým, čo sme od neho márne očakávali i v minulých mesiacoch. Tento fakt sme si uvedomili i v dozornej rade nášho zvolenského mužstva a prišli sme so vskutku originálnym a prevratným nápadom. Myslím, že nám v makoviciach skrsol niekde medzi štvrtým a posledným pivom v potréningovej pohode v jednej nemenovanej zvolenskej krčme. A tým nápadom bolo zopakovanie júlového „Ukončenia predošlej sezóny v Sekierskej doline“ (viď o článok nižšie) a to na fantastickej chate ŽOS v doline, zvolenčanom známej pod názvom „Červená medokýš“. Šlo vlastne len o také nevinné posedenie pri pive a klobásach s rodinnými príslušníkmi mojich spoluhráčov, ktorí sa mali v tento víkend presvedčiť, že i futbalista je občas i človek. Tento fakt sme im začali vyvracať hneď po príchode, keď sme sa dostali do blízkosti sudu s pivom, ktorý za niekoľko hodín padol pod našimi vyschnutými krkmi. Manželky, frajerky, deti a psy sa nestačili ani prebrať s prvopočiatočného prekvapenia a už sa narážala druhá tridsiatky Topvaru. Opekané klobásy, beznádejný pokus o volejbal a diskotéku, zhrnutie uplynulej sezóny a politické roztržky - to bola hlavná kultúrna náplň sobotného večera, ktorá sa končila hlboko po polnoci. Z pôvodnej, asi pätnásťčlennej zostavy, sa v nedeľu ráno prebralo niečo menej ako poltucet najzarytejších akcionárov, ktorí akciu štartujú i finišujú. Samozrejme, že som bol medzi nimi. V nedeľu ráno nás postihla malá nehoda, keď nás prekvapila nemilá skutočnosť v podobe prázdneho sudu s pivom. Neboli by sme to však my, aby sme niečo nevymysleli. Vyriadili a zamkli sme chatu a poďho tam, kde sme vždy vítaní. Letná reštaurácia Čierny Býk v centre Zvolena nás privítala s otvorenou náručou a chladeným Radegastom. Priznám sa, že konca akcie som sa nedožil. Či to už bolo z dôvodu, že v sobotu som ešte pred chatou absolvoval cyklotúru do Banskej Bystrice na futbalový tréning a nestačil som to dospať, každopádne v nedeľu v popoludňajších hodinách som vykonal akt odchodu zo spomínaného zariadenia a záhajil protestný spánok v priestoroch nášho družstevného trojizbáku. Akcia však zas len potvrdila pravidlo, že ak sa niečo neplánuje dopredu, vyjde to o to lepšie.
Ahaho, skoro som na fotky zabudol. Tak tu sú dve.
 ftm 04.09.2000 

Ukončenie minuloročnej sezóny sme komplet celé mužstvo (teda „áčko“ aj „béčko“) ukončili v Sekierskej doline, juhovýchodnej to lokalite Zvolena. Boli sme rozdelení na dve skupiny. Šesťčlenná skupina kuchárov (bol som v zastúpení) a druhá skupina, ktorá dorazila, keď bol guľáš už dovarený. Na mieste sa vytvorili tieto družstvá: alkoholici (väčšina) a deti do desať rokov. Ale idem pekne od začiatku:
Sobotné ráno neveštilo nič dobré. Ráno o piatej, keď sme sa stretli pred hotelom Poľana na Námestí SNP, bolo upršané. Ranné správy taktiež nepotešili naše akciechtivé duše. Dokonca to vyzeralo, že sa konať nič nebude. Niektorí uplakanci chceli totiž akciu zrušiť. Kapitán, tréner, sponzor a vybavovač v jednej osobe inžinier Milan Maňka vyhlásil, že ak už musel stávať o pol piatej, tak sa pôjde do Sekierskej doliny aspoň previezť. Pridal som sa k nemu, že idem a to v akomkoľvek počasí (už dlhšiu dobu dážď ignorujem - na čo dopláca moje zdravie), že ak už z akcie nič nebude, aspoň nájdeme nejaké hríby. Našim nepochopiteľným ranným entuziazmom sme zrejme nakazili i ostatných, ktorí (tí, čo nemali bicykle) sadli do firemnej Škody 1203 a previezli všetko potrebné na miesto konania akcie. Keď sme dorazili do doliny (stále pršalo) prekvapilo nás množstvo stanov na našej obľúbenej lúke. Predpokladal som, že ide o rodinný víkendový výlet, čomu však nenasvedčoval spiaci jedinec pri dohásajúcom ohni, ktorému nevadil ani ranný dážď. Až po hodnej chvíli (keď sme rozložili kotol a drevo) sa zo spomínaných stanov vyplazilo niečo neurčité a neforemné a zamierilo si to rovno k nám. Aké bolo naše prekvapenie, keď v miestach, kde sme tipovali, že je tvár tohto podivného tvora, sa zjavila veľká čierna diera a z nej sa ozvalo, citujem: „Nazdar chlapi“! Koniec citátu. Bol to jeden z účastníkov našej ligy „Pexo“ a obsah stanov, ktorý sa priebežne vykotúľal na lúku, bolo komplet mužstvo Žamborových trafík, ktoré hráva našu, čiže prvú ligu malého futbalu vo Zvolene. Pretože medzi ich stanmi a našim kotlom bolo malé futbalové ihrisko, hneď sme to aj športovo využili a zohrali sme prípravný zápas, ktorý v ten deň nebol posledný. „Žamboráči“ sa potom išli skultúrniť do miestneho potoka (hoci bol vyschnutý) k fľaši vodky a my sme pokračovali vo varení guľášu. V tých chvíľach prestalo mrholiť a spoza oceľovej hradby mrakov prekukol hrejivú lúč Slnka. To nás povzbudilo a otvorili sme sud piva. O deviatej začali prichádzať spolustolovníci i s manželkami a deťmi. Ďalší priebeh udalostí len v skratke. V ten deň už nepršalo, dokonca popoludní vyšlo slnko a tento jav vydržal až do jeho západu. Približne tridsať účastníkov našej akcie zjedlo fantastický guľáš, vypilo dve tridsiatky piva, asi šesť litrov vína, niekoľko šampanských, domovinu, opieklo päť kíl špekačiek, odohralo ďalšie dva zápasy (to niektorí brali až tak vážne, že sa nakoniec skoro pobili) a večer okolo šiestej sme sa pobrali domov. Teda väčšina. Ja, Milan a ešte jeden kus sme zostali ešte so „Žamborákmi“ a domov sme šli až v noci o deviatej. Cesta už nepriebiehala tak ľahko ako ráno, osobne ja som sa dvakrát vykotil na rovnej ceste, zrejme z dôvodu vysokého percentuálneho obsahu alkoholu v „žamboráckej“ domovine. Chlapi ešte zašli na pivo do krčmy, ja som sa horko-ťažko odobral domov a bol rád, že som nedopadol ako jeden spoluhráč, ktorý si po páde z bicykla zlomil kľúčnu kosť. V ten deň sa ešte vyskytlo jedno zranenie, keď Ďuro zo „Žamborákov“ vycúval s autom rovno cez roku priateľky jeho spoluhráča, ktorá do tej chvíle pokojne spala pod jeho vozom. Tam sa však nič vážne neudialo. Takže na zranenia 1:1 a výsledky futbalových meraní síl si nepamätá nik. Akcia to však bola natoľko úspešná, že sa v týchto dňoch plánuje jej nepriame pokračovanie. O tom však až nabudúce... 
 ftm 13.08.2000 

Boli sme znovu na chate... Zvalili sme jeden plot, opiekli jednu sviňu, rozbili niekoľko pivových pohárov a dovolili, aby nám napršalo do guľášu. Podrobnosti nabudúce.
No, s tými podrobnosťami to nebude až také konkrétne. Do dnešných dní sa mi o tejto chate písať nechcelo a teraz, keď sa mi už chcieť musí (lebo takýmto flákaním sa nikam nedostaneme), tak si zase pre zmenu už na nič nespomínam. Ale celé to bolo o ukončení futbalovej sezóny najlepšieho a najskromnejšieho banskobystrického malofutbalového mužstva Erlandu, ktorý svoje ôsme tohtoročné miesto išiel v horeuvedenom termíne prediskutovať pri pive a bravčovine. Tradičným problémom (tak ako aj na zápasoch) bolo zídenie sa v jednom termíne (piatok večer), lebo každý sa zrazu začal vyhovárať, koľko má cez víkend roboty. Ale nakoniec sa v piatok na chate zišli tie najväčšie osobnosti nášho mužstva (nechýbal som) a pri večernom guľáši sme uplynulú sezónu verbálne a v niektorých prípadoch i fyzicky zhodnotili. Ešte k tomu guľášu. Hlavný kuchár ho nestihol dovariť, lebo pri jednej z mnohých kontrol mäkkosti mäsa v kotli, ho prekvapil balanc, ktorý mu následne vysvetlil niekoľko fyzikálnych zákonov, menovite ten o gravitácii a vzájomnom sa priťahovaní telies, v jeho prípade sa mu do rovnomerne zrýchleného pohybu priplietol plot. Pretože plot nakoniec pod jeho nespornou váhou povolil, milý Jano (pardon - žiadne mená) pokračoval vo svojej nedobrovoľnej púti ďalej, až kým ho nezastavila hradba stromov, niekoľko metrov od plota. Veľmi veselým sprievodným javom tejto jeho aktivity bol i jeden ďalší spoluhráč, ktorý totálne nevinný a nezaujatý stál pri spomínanom plote, rád, že sa mu podarilo nadobudnúť rovnováhu. Netušil však, že stojí v trajektórii pohybu nášho trénera a kuchára v jednej osobe, preto musel byť veľmi prekvapený, keď ho ten zobral k plotu so sebou. Samozrejme, že my ostatní sme túto ich spartakiádu sledovali s nesmiernym pobavením, pričom sme boli aspoň desať minút neschopní týchto našich kamarátov spod spomínaného plota vyslobodiť. Guľáš dovaril náhradník. V piatkový večer sme sa ešte venovali každoročným športovým aktivitám, akými sú: streľba na stoličku, alebo triafanie lopty do diery v stodole. Tam som prišiel i k úrazu, lebo po jednom úspešnom pokuse jedného z nás, sme sa naňho vrhli (viď radosť po strelení gólu na svetových štadiónoch), pričom on tento náš akt radosti nesprávne pochopil a začal sa na zemi brániť, čoho dôkazom je moja najnovšia jazva pri pravom oku, ktorá sa nie a nie zahojiť. V piatok sme ešte na niekoľko pokusov dojedali guľáš a šli sme spať. Sobota bola už tradične venovaná chľastacím aktivitám, ktorých som sa ale v doobednej fáze nezúčastnil, išiel som totiž s prvými odíduvšími do Zvolena, kde som hral zápas v rámci mestskej ligy. S tými, čo sa akcie zúčastnili až od soboty, som sa zviezol zase na Čierny Balog a pokačovalo sa v akcii. V sobotu popoludní sme opiekli a následne i zlikvidovali malú sviňu jednu neokrôchanú, zapili pivom a prášili do dediny, kde sme pozerali Majstrovská Európy vo futbale. Po navrátení z miestnej krčmy sme, vraj (okno), zaliezli do postelí a zobudli sme sa až v nedeľu skoro ráno o jednej poobede. Po dorazení guľášu i alkoholických zásob sme nasadli do áut a odfičali s dobrým pocitom domov. Akcia vyšla...
 ftm júl 2000 

Nádherná, prekvapivo teplá jar, ma prinútila, vyraziť z pasívneho bľabotania o bicyklovaní do aktívnych cyklotúr. Zatiaľ som však nepodnikol môj tohtoročný cyklistický sen o niekoľkodňovej akcii naprieč Slovenskom. Dokonca sa mi podarilo nadchnúť i niekoľko ľudí podobného zmýšľania (teda jedného) a niekedy v júni by sme chceli niečo realizovať smerom na Levice, resp. Senec, podľa kondičnej formy. Zatiaľ som tento rok absolvoval len niekoľko individuálnych prechádzok bicyklom po asfaltových spojniciach Zvolen - Banská Bystrica, cez všetky možné cestné spojenia. Cez Sliač, Čerín, Mičinú, Kremničku a tak... Ale hlavná akcia sa ešte len chystá. Len si musím dokúpiť pár ingusákov a náhradných duší, poistenie som si už radšej vybavil. Však hrám ešte aj futbal... Ozaj nemá niekto bicykel a záujem???
 ftm 10.05.2000 

Prišla JAR! Hoci v čase písania týchto riadkov zostáva k tomuto zlomovému momentu ešte pár dní a vonku to vyzerá zatiaľ tak, že začnem znovu zháňať vianočný stromček, verím, že sa všetko k dobrému obráti. A keď tu už tá jar bude v celej svojej kráse, vyjdem z brloha von! Do prírody. K tomuto využijem momentálne takmer najlacnejší spôsob dopravy a to rýchlopribližovadlo v podobe horského bicykla značky Author. Týmto dopravným prostriedkom budem (ak v zdraví dožijem) podnikať výlety do príležiacich lokalít zvolenského regiónu. Zatiaľ som v zdraví prežil niekoľkokrát tri trasy:
• Zvolen - Zolná - Čerín - D. a H. Mičiná - B. Bystrica - Hronsek - Sliač - Zvolen
• Zvolen - Bienska Dolina - Kováčová-kúpele - Sielnica - Sliač - Zvolen
• Zvolen - Budča - Hr. Dúbrava - B. Štiavnica - Počúvadlo a späť
Všetko sú to viac-menej nenáročné párhodinové prechádzky, na dlhšie trasy však zatiaľ postrádam spoločníka. Teda občas ich aj mám, ale občas im buď nestíham ja, alebo sa prisadnú v krčme, ktorú z času na čas počas cesty navštívime. Potom blúdim sám ako Jakeš v plote...
Prečo to všetko píšem? Len tak...
 ftm 15.03.2000 

Dostalo sa mi pocty privítať príchod nového roku v malebnej turistickej,  v tej dobe zasneženej, kremnickými hôrnymi obrami obklopenej dedinke Tajov, neďaleko Banskej Bystrice s kolektívom, ktorý mi priniesol tú najkrašie prežitú silvestrovskú oslavu v mojom biednom živote. Keďže opisovať zážitky bez obrazovej dokumentácie by nemalo požadovaný zmysel, dávam do pozornosti niekoľko nevinných fotiek z tejto akcie s patričným komentárom. 

V týchto dňoch si pospolitá slovač pripomenula desiate výročie „Nežnej revolúcie“. Zo strany vládnych predstaviteľov plamennými retrospektívnymi prejavmi, ako by nám vraj bolo, keby náš štát viedli od spomínaného medzníka oni sami, a zo strany poddaného ľudu len tichým, beznádejným povzdychom, ako to tu všetko vlastne dopadlo... Niektoré individuality si však tento sviatok pripomenuli naozaj originálne.
Pred desiatimi rokmi, vtedy ešte mne neznámy sused, Milan Malov, v rámci medzinárodného dňa študentov (17.-19. 11. 1989), prekonal Guinnessov rekord v nepretržitom hraní na bicie. Bolo to vtedy, myslím, päťdesiatšesť nekonečných hodín. Oficiálnu podobu tento rekord zaznamenal len ako „osobný“, lebo prizvaní pozorovatelia neboli kompetentní tento úspech zapísať ako „oficiálny Guinnessov rekord“. I tak to však bola udalosť, na ktorú si Zvolen dodnes pamätá. Z príbehov očitých svedkov, ktorí sa na tomto podujatí zúčastnili, zneli slová chvály o fantastickej atmosfére, ktorá tento rekordný pokus sprevádzala. Vtedy, 17. novembra 1989, nevedomky symbolicky odštartovala, revolučné vyústenie tohto, krvou zmáčaného, študentského sviatku. Dnes, teda po desiatych rokoch, sa Milan rozhodol toto výročie pripomenúť rovnakým spôsobom, s tým rozdielom, že sa svoj pôvodný päťdesiatšesť hodinový maratón rozhodol prikrášliť o ďalšie štyri bonusové hodiny a celkovo ho, možno na najbližších desať rokov, zaokrúhliť na krásnych šesťdesiat hodín nepretržitého hrania na bicie nástroje. Okrem toho, v tom čase oslavoval svoje štyridsiatiny, čiže príležitostí a dôvodov bolo dosť. Celá akcia sa symbolicky uskutočnila v pohostinnom zariadení „Kotolňa“ na sídlisku Zlatý Potok vo Zvolene, teda v miestach, kde sa to celé zomlelo i pred desiatimi rokmi. Maratón odštartoval v piatok o deviatej ráno. Pri svojom rekorde v osemdesiatomdeviatom, Milan Malov nemal hudobný doprovod, čo bolo pravdepodobne preňho trochu hendikepom a preto sa v tento víkend pri ňom vystriedala snáď celá zvolenská hudobná banda, za ktorých spomeniem, v našom regióne také pojmy, ako: Tarzan (gitara, spev), Jano Babic (klávesy, gitara, spev), Ivan Kaštieľ (gitara, spev), Peter Porubiak (gitara, spev), Marian Bordiga (gitara, spev), Zdeno Kouba (gitara, spev), Bandy (gitara, harmonika), Martin Šprok (orientálna píšťala a „picie“ nástroje), skupina Prameň, ZVA 12-28 Band, Paci-pacifik a mnoho ďalších, ktorých poznám len z videnia. I moja maličkosť bola hudobne aktívna, doniesol som si moje úžasné CASIO klávesy + štyri ústne harmoniky a zodpovedne prehlasujem, že som odohral najmenej osem čistých hodín a mnohokrát som Milana doprevádzal sám. Za mojich dvadsaťštyri strávených hodín na tejto akcii, som mal možnosť vidieť, aká dokáže byť vytrvalosť i sebazaprenie človeka pevné, ba priam až heroické. Milan totiž mnohokrát zostal na pódiu sám a trieskať do bicích, keď vás nikto nedoprevádza je, aspoň podľa mňa, dosť unavujúce. Teda niežeby na pódiu nezostal žiaden hudobník, to naozaj nie, ale väčšinu času trávili pod miestnymi stolmi, v družných a spoločných driemotách. Nálada však bola stále výborná, teda aspoň ja som ju tak z pódia, kde som strávil väčšinu času, hodnotil. Nechápal som, kde sa v Milanovi berie toľký entuziazmus, keď my všetci sme aspoň raz totálne vypli na niekoľko hodín, každopádne, v nedeľu, niečo po piatej (do čistého času neboli zahrnuté drobné prestávky na čisto biologické úkony, ktoré sa nesmeli zanedbávať) miestna porota, ktorej identitu sa mi za celý víkend nepodarilo odhaliť, vyhlásila, že rekord je v tej chvíli vyrovnaný a Milan Malov ho môže už len zvýšiť. Tak sa i stalo. Celé ďalšie štyri hodiny sa od jeho bicích ozývali zvolenskou kotlinou rytmické buchy a tresky. Toho som už však svedkom nebol, mal som toho tak akurát dosť, v čase, už spomínaného vyhlásenia komisie, som zbalil klávesy i harmoniky a prášil som domov, vyspať sa z týchto dvoch prehýrených nocí. Milan vraj hral až do neskorého večera, dokonca po oficiálnom šesťdesiathodinovom maratóne, si ešte z pozostatkami kolektívu zamlátil zo štyri hodiny zo zábavy nejaké to „country“. Zrejme toho ešte nemal dosť. Podstatné je, že týmto vskutku originálnym spôsobom si celá zúčastnená časť zvolenčanov pripomenula novembrové udalosti spred desiatich rokov a za to všetkým kompetentným, ktorí tam boli, ktorí tomuto podujatiu pomohli, či už materiálne alebo organizačne, patrí odomňa, ako zástupcovi Milanových hudobných fanúšikov, vrelá vďaka!
A čo by to bolo bez pár fotografií?...
 ftm 29.11.1999 

Boli sme na JUPIE-CUP-e. Keďže išlo o turnaj a to futbalový, navyše sa tam zúčastnilo naše mužstvo Investexu, celá reportáž je spomínaná v rubrike INVESTEX „A“.

Celé mužstvo Erlandu sa zúčastnilo na chatovom posedení a poležaní v krásnej, ihličnatej prírode Čierneho Balogu. Vzhľadom na to, že išlo o mimošportovú aktivitu mužstva, spomínam to v tejto rubrike. Bolo to, myslím, cez víkend 5. až 7. novembra. Zišlo sa nás tam celkovo asi... no dosť. Každopádne nás bola plná chata a čo je celkom isté, že v spomínaných končinách sa lesná zver určite najmenej pol roka neukáže. Slovák dokáže byť dosť hlučný, keď si vypije. V piatok, tesne po príchode a oficiálnych prípitkoch (bolo ich mnoho) sa uskutočnili tradičné športovozábavné akcie, ako kopanie penált na stoličku, triafanie loptou dieru na stodole a iné. Mnohé nevyspytateľné verdikty nášho samozvaného rozhodcu Jana Vašaša (tréner), umožňovali mnohopočetný výskyt verbálnych a v niektorých prípadov i fyzických vyjasňovaní si mnohých situácií, ako: • prečo, keď si trafil dieru v stodole, nejdeš si po loptu • prečo necháme v tej zime spať spoluhráča na schodoch a ešte sa oňho potkýňame • prečo náš ďalší kamarát exportol večeru, keď ju ešte nedojedol • prečo sa Jano divne trasie, na ústach má penu a divne sa na mňa pozerá... a podobné... Sobotňajšie dopoludnie sa turistický zájazd venoval gastronomickým povinnostiam. Keďže v piatok sa veľa nejedlo a ak áno, tak to išlo hneď von, rozhodli sme sa urobiť guľáš. Zbytok partie, čo prežil piatkové posedenie pri samovare, sa rozdeli na dve skupiny. Tých, čo pripravovali ingrediencie na spomínaný akt a tých, čo im pri tom zavadzali. Mne sa ušla povinnosť založiť požiar pod kotlom. Keďže ako podpaľač by som si nezarobil ani na chrípkový vírus, sa mi spočiatku nedarilo, možno i preto, že pršalo. Ale svojou buldočou húževnatosťou som na päťdesiatysiedmy pokus uspel a vykonal prvý krok k úspešnému guľášovému posedeniu. Bolo milé. Popoludnie si pamätám z rozprávania tých, čo sa vyspali doobeda. Ono vôbec, sa nám od piatku nepodarilo stretnúť všetkým pri vedomí, lebo vždy niekto spal, pil, hral karty, alebo zablúdil v lese. Zo soboty by som spomenul len večerné večné hádky pri kartách a neúspešný pokus môjho kolegu, vytvoriť nový východ z chaty, kde až do jeho príchodu stálo okno. On ten balanc, keď točíte do zákruty, je pľuha vec. V nedeľu tí čerstvejší povynášali tých unavenejších, po upratovacom akte sme sa zverili do rúk a nôh našim šoférom a za slávnostného pokriku oficiálne ukončovacom naše dvojdňové pôsobenie v tomto regióne, sme sa horko ťažko pobrali do svojich rodných dediniek v údolí... Všetci, čo sa zúčastnili, prežili. A to je to hlavné.   ftm 15.11.1999 

A bol som stanovať! Veru tak! A bolo dobre, až na tú strastiplnú cestu domov. Kráčať v noci pešo zo Štiavnice až do Hronskej Dúbravy nie je žiadny med, hlavne ak vám ani z Dúbravy nejde žiadny spoj do Zvolena. V tú noc som vymenil vidinu vyhriatej postele u nás doma, za krutú realitu a to nútený spánok na ihrisku v Hr. Dúbrave, presne pri tej bráne, kde som deň nato chytal zápas proti Nevoľnému. A že som si u nej šplhol, dokazuje i prekvapivý výsledok 2:1 pre nás, pričom jediný gól som dostal v poslednej minúte z pokutového kopu - a to na opačnej strane ihriska. Čo sa týka tej stanovačky, chcel som z nej napísať reportáž, ale po niekoľkých vetách som si uvedomil, že si z nej až tak veľa nepamätám, čiže z tejto slohovej práce nebude zrejme nič...
 ftm 01.09.1999 

Chystám sa niekam k vode. Keďže už 10 rokov vlastním neplatný pas a zároveň chcem obdivovať krásy nášho krásneho a čoraz drahšieho Slovenska, poberiem sa zrejme niekam na Štiavnické jazerá. Stan sa mi už podarilo zohnať, horšie je to s ľuďmi, ktorým je príjemnejšie zdolávať nástrahy neuveriteľne zdrvujúcich osudov juhoamerických hrdinov popoludňajších seriálov súkromných slovenských a českých televíznych spoločností, po ktorých sa odoberú do neďalekých pohostinných zariadení, aby potom preverovali svoje orientačné znalosti pri neskutočne dlhej a strastiplnej ceste domov. Takže, ak by mal niekto záujem... - mail je v dolnej časti stránky...
 ftm 07.07.1999