Zase sa mi vypomstilo totálne rozbordelované a nesystematické archivovanie mojich článkov, kedy sa mi podarilo tento úplne niekde založiť a neuverejniť. Až teraz, počas znudeného hrabania sa v archíve, som ho nejako objavil. Teda nejde o článok, skôr o pár fotiek z minulého roku - išlo o firemný turnaj Geoprisu (kamaráti z inej firmy) v šípkach a ping-pongu. Kým v šípkach som suverénne zvíťazil, v druhej disciplíne mi absolútne nešlo a skončil som niekde na chvoste - dokonca neviem, či nie až za ženami :-( TUTO SÚ TIE FOTKY.

Som si dal pofotiť našu krčmu, to len aby jej odkaz nezhynul a neupadol do zabudnutia, keď nás/jej tu raz nebude. Takže tu sú fotky.

Štvrtok, 5. júla 2001, práve na sviatok Cyrila a Metoda sa rozhodli moji kamaráti vykonať oslavu všetkého, čo sa osláviť dá. Ako dôvod na ožieračku teraz zvolili nedávne meniny niekoľkých z nich a pri príležitosti Petra a Pavla sa zišli za krčmou (na mojej stránke už dosť často spomínanou) Merlin Pub. Akcia mala síce pôvodne prebiehať až do soboty, ale vzhľadom na fakt, že sa všetko vychliapalo už vo štvrtok, bola len jednodňová. Ako samozvaný paparazzi (či ako sa to píše) sa zúčastnil i abstinent Konco so svojim digitálnym Olympusom, ktorý nafotil toto:
FOTKY Z AKCIE

Ja sa nejdem vôbec chváliť, pretože som prešiel len čosi cez štyridsať kilometrov. Ale chcem len poznamenať, že som si kúpil nový bicykel a skúsil som v rámci jeho testovania vykonať nejakú tú trasu zo Zvolena cez Lieskovec, Zolnú, Čerín-Čačín až do Oraviec a tou istou cestou späť. Nešlo by o nič náročné, keby ma cestou tam nezachytila prietrž mračien a cestou späť bláznivá myšlienka makať ako divý. Kým smerom tam som sa patrične flákal (priemerná rýchlosť len čosi okolo 21 km/hod.), spiatočnú trasu som sa skoro fyzicky pominul, pretože len málokedy mi klesla hodnota rýchlosti pod 30 km/h. Dokonca keď som predbiehal nejakého profesionála na cestnej Meride, ktorý mal snáď všetko vybavenie, aby mohol pretekať na svetových mítingoch, tak som po jeho predbehnutí zozadu počul čosi v tom štýle: „Ja sa na to vyserem!“ I vďaka tomuto som za celých 21 kilometrov v občasne kopcovitom teréne nespomalil a do krčmy vo Zvolene som vpálil v pozícii, ktorá je to vyobrazená vďaka pohotovému fotografovi Koncovi, ktorý akurát v tej chvíli fotil ožratých kamarátov do svojho fotoalbumu. A tu sú nejaké tie fakty:

* - a ten som kúpil pred týždňom

Rozhodol som sa spojiť tieto dve akcie do jednej reportáže, pretože sa obe konali v jeden deň, chronologicky sa napájali a oboch som sa aktívne, i keď nie stopercentnou formou, zúčastnil. POKRAČOVANIE

Budem stručný, pretože všetko tu už bolo. Klasická chatovačka organizovaná na záver sezóny postihla i mužstvo Erlandu a my sme sa dorichtovali až do Brôtova, čo je lokalita neďaleko Čierneho Balogu. Kto pozná prírodu v tomto kraji, vie, že o nej by sa dalo písať do nekonečna, takže tej sa radšej venovať nebudem. Preto v skratke (časový stres) opíšem naše pôsobenie na chate, ktorá snáď už po štvrtýkrát privítala nepríčetné živly z Banskej Bystrice i blízkeho okolia. POKRAČOVANIE

Bol som pozvaný na jednu zaujímavú akciu, dosť nezvyklú na moje športové zameranie, ale o to milšiu. Kamaráti, zememerači z Geoprisu BB, ktorí pomerne dosť často usporadúvajú športové aktivity (futbalové turnaje alebo cyklotúry), sa v toto sobotné odpoludie rozhodli zorganizovať turnaj v ping-pongu a v šípkach. Keďže obe športové odvetvia patria medzi menšinový okruh mojich záujmov, bola moja účasť viac-menej formálna. Ale dostavil som sa a tváril sa ako majster sveta. Kedysi som totiž čítal/počul, že na súperov veľmi zapôsobí sebavedomie ich rivalov. Keďže som sa za rivala považoval, nafukoval som sa ako sa patrí. A to všetko až do prvého podania v pingpongu. Ja viem, že som ho už dlho nehral, ale ak ma porazí žena, tak ma to mrzí. Môj koniec bol rýchly. V pinpongu som skončil ôsmy z desiatich. Za mnou boli už len dorastenci :-) Ale v šipkách som si to vynahradil. Tam som obdržal tretie miesto, pretože mi nejako išlo. Však i môj osobný rekord 120 bodov za jedno kolo, hovorí sám za seba. Avšak moja radosť nemala dlhé trvanie, pretože som sa dozvedel, že šípky len teoreticky zasiahnu do konečného hodnotenia, i preto moje konečné umiestnenie malo podobu veľkej sedmičky na miestnej tabuli. Som smutný. A to som kedysi hrával tin-ťon za základnú školu... No nič, rýchle víťazstvá, rýchle pády... Aspoň že pivo bolo. Tak sme pili, jedli, zabávali sa. Škoda len, že posledný vlak mi do Zvolena išiel čosi po desiatej, inak by som zostal do záveru. Pretože zábava s týmto kolektívom vždy stojí za to - viď ostatné akcie s Geoprisom. Tak snáď nabudúce to uhrám o čosi lepšie...

A bol Silvester. Na chate v Kováčovej. Nebolo ľahké zorganizovať túto akciu, pretože niekoľko nezodpovedných živlov nedodržalo svoje ľahkomyselné prísľuby a na chatu jednoducho neprišli. Pôvodný zámer bol totiž taký, že sa tam stretnú kompletné tímy Investexu, pôsobiace vo zvolenskej malej futbalovej lige. Nakoniec to všetko vypálilo tak, že z „áčka“ som tam bol len ja a „béčko“ zastupovali traja kamaráti Zdeno, Peťo a Jano. Ostatní mali vraj iné „povinnosti“... Akí by sme to však boli gentlemani, keby sme si na oslavu posledných dní druhého tisícročia (pomaly mi tento termín ide na nervy) nezavolali i svoje zákonité manželky, v mojom prípade kamarátky. Nezákonité. Na chatu sa išlo už 30. decembra v počte štyria ľudia, štyri ženy a dve morské svine, za účelom vykúrenia. Táto činnosť ma zaujala natoľko, že som na chate ako jediný zostal i cez noc a kúril som skutočne odušu. Však som minul dve vrecia uhlia, jeden školský atlas z päťdesiatych rokov a takmer kompletný ročník Slovenky z roku 1998. V tento deň sme tam i niečo požili, pričom okolo siedmej večer, keď okrem mňa všetci odchádzali domov, sme s hrôzou konštatovali, že sme vypili nielen to, čo sme mali na oslavu Nového roku, ale i železnú rezervu slúžiacu na novoročné ráno, ktorá mala pôvodne naplniť inovované slovenské porekadlo „klin sa klinom vybíja“. Takže na druhý deň musela doraziť nová zásielka spolu s Peťom, ktorý s hrôzou kalkuloval úplne vyhasnutú pec, ktorú som pôvodne mal v konštantnej teplote udržiavať až do rána. Nestalo sa tak z dvoch jednoduchých dôvodov. Za prvé mi nikto neoznámil, že pec treba občas i vymiesť, takže v noci nemala potrebný ťah a za druhý dôvod sa hanbím, pretože popri sledovaní jedinej terestriálnej komerčnej televízie, som dopil poslednú fľašu ginu s tonicom. Takže okolo tretej v noci som bol už natoľko indisponovaný, že ďalšia činnosť spojená s plynulým chodom kúrenárskych prác už nepripadala v úvahu. Ako som spomínal, prvý prišiel útočník Peter, s ktorým sme ako tak nachystali chatu do slávnostnej podoby. To znamená, že sme si naliali. Ale iba symbolicky. Neskôr, teda okolo obeda dofrnel Zdeno so svojou i Peťovou manželkou a k večeru sa dopachtili pešo od kováčovskej krčmy Jano so ženou Helou a moja večerná spoločníčka Maja. A vtedy to začalo nadobúdať rýchly spád. Ženy vybalili proviant, ktorý ale v tej chvíli až tak nezaujal mužskú spoločnosť. Tí sa viac sústredili na typicky slovenské ponímanie sviatočnej atmosféry. O siedmej večer som navrhol, aby sme si pripili na oslavu Nového roku v Japonsku, čo bolo prijaté s obrovským nadšením. Nikoho v tej chvíli nezaujímalo, v akom časovom pásme sa Japonsko nachádza a zábava pokračovala ďalej. Hodinovými predelmi, oslavujúcimi polnoc postupne v Číne, Pakistane, Madagaskare i Moskve, sme sa postupne prepracovávali i k demonštrácii vítania nového milénia v strednej Európe. Na polnoc sme vyšli pred chatu, zlikvidovať všetku tú zábavnú pyrotechniku, čo sme sem nanosili. Vzhľadom na to, že nám chýbali potrebné technické znalosti k jej obsluhe, končili niektoré svetlice, prskavky i petardy v úplne iných končinách, kde boli pôvodne smerované. Postupne sme odplašili spred chaty našich susedov, takmer podpálili Zdenove auto, pričom nás táto likvidačná aktivita prestala baviť až vtedy, kedy mi Jano nenápadne zapálil petardu, ktorú som držal v ruke. Tá pochopiteľne explodovala k plnej spokojnosti Janového zmyslu pre škodoradosť, ale nie k spokojnosti mojej, pričom som po vyslovení pár invektívov (bežne používaných počas fubalových zápasov) vbehol do chaty, kde som sa následne ošetril jedným rýchloobväzom a pohárom vodky. Posledne menovaný som samozrejme užil vnútorne. Mali sme tu tretie tisícročia a, samozrejme, žiadne proroctvá o Armagedone alebo príchode mimozemšťanov sa nepotvrdili. Takže hneď po polnoci som si zahral obe slohy slovenskej hymny a bavili sme sa ďalej. Do rána sme pokračovali diskotékou, jemným pitím, ktoré malo za následok, že som okolo piatej nad ránom vraj učil morské prasatá, značne nechápajúce momentálnu situáciu, postupne brechať, mňaukať i kikiríkať. Myslím, že sa mi to nepodarilo, takže som sa odobral spať. Ráno mi to už také slávnostné nepripadalo, teda ak by sa za slávnostné nedalo považovať krvavé sfarbenie mojich očí, čo ostatne bol problém globálny. Chatu sme vyriadili, tak ako neprehliadnuteľné stopy našej návštevy pred ňou a ozlomkrky sme uháňali do Zvolena dospať dve prehýrené noci. Ja som ešte navštívil našich chalanov z ulice v Merlin Pube, kde sa oslavoval taktiež Nový rok, pričom som len so závisťou sledoval, že chlapi sedeli pri silvestrovsko-novoročnom stole až do druhého januára. Nuž, Merlin Pub je krčma predurčená na rekordy...
S chatou však vyjadrujem úplnú spokojnoť, pretože kolektív, s ktorým som strávil posledné dni minulého roku, bol skutočne skvelý. Snáď i nabudúce...
PS: Myslím, že sme sa i fotili, tak i fotky snáď budú.
 07.01.2001