Staršie správy... (21.09.2002-20.03.2003)

štvrtok 20.03.2003 - Chápem, že nemám právo kritizovať rozhodnutia lídrov svetových veľmocí, koniec koncov, môj názor ich pravdepodobne ani nezaujíma. Taktiež si uvedomujem, že moja existencia nemá extra prínos k tvorbe svetových dejín. Z pozície bezvýznamného obyvateľa planéty Zem, človeka dodržiavajúceho základné životné hodnoty i pravidlá, túžiaceho po globálnom mieri, chcem vyjadriť iba svoj názor: „Vojna je zlá!“

pondelok 17.03.2003 - Netradične sa zmienim po víkende o víkende. V sobotu som to konečne skúsil s futbalom i na asfalte, moje dojmy boli zmiešané. Fyzicky som to v podstate zvládal, môj výkon však bol totálne mizerný. Hoci i gól sa mi podarilo streliť (hral som v útoku), no potom som zapríčinil svojou pasivitou v obrane najmenej dva a prehrali sme 3:5. Šlo síce len o futbal chalanov z ulice, čo je ale vzhľadom na moju kvázi profesionalitu ešte väčšou hanbou...
V nedeľu som po prebdenej noci pri počítači konečne trochu bicykloval. Samozrejme, že to bolo zakončené pivom. Mnohými pivami. Vlastne i teraz, pár minút po návrate, mám pomerne podstatné problémy s prstokladom, asi sa zvalím horizontálne do stavu dobrovoľného bezvedomia. No ešte predtým sa budem venovať náročnej literatúre. Ozvem sa, keď sfunkčniem.

štvrtok 13.03.2003 - Z extrému do extrému... Kto nevidel, neuverí. Jednoducho ten včerajší tréning bol vďaka mojej prítomnosti príjemným oživením zavedeného futbalového stereotypu nášho mužstva. Moje brankárske kreácie (aby som si nezranil nedoliečené kolená, do všetkého som sa vrhal rukami) privádzali do úžasu súpera i spoluhráčov. Lopty letiace po zemi som sa snažil chytiť rukami a to približne v tak úžasnom baletnom prevedení, že som sa najprv nepochopiteľne vymrštil do poldruhametrovej výšky, dosiahol vrchol, zlomil sa v páse a strmhlav sa rútil k zemi hlavou nadol. Počas tohto manévru, nie raz zrealizovaného, sa už väčšinou lopta trepotala v sieti za patričného komentára obrancov a v momente môjho dopadu na parkety (na ruky alebo hlavu) zneli oslavné chorály súperového mužstva. Natoľko som šetril kolená (ako-tak vydržali), až som si dodrbal ruku. Takže oddnes nosím ortézy tri. Som zvedavý, ktorý úd mi zlyhá v najbližšej dobe. Veľa ich už nezostalo...

streda 12.03.2003 (11:00 hod.) - Dnes je ten deň „D“. Deň, kedy už budem vedieť na čom som. O ôsmej večer už budem poznať svoj ďalší športový osud, alebo aspoň jeho bezprostrednú budúcnosť. Prvýkrát, presne po piatich mesiacoch, sa o pol siedmej postavím do brány v dvoch ortézach a smrťou v očiach. Ak vydržia obe kolená a ja „po svojich“ odkráčam z telocvične na pivo, nebude na tejto planéte šťastnejšieho brankára. Bez ohľadu na výsledok tréningového zápasu. V opačnom prípade bude moja existencia vo všetkých jej smeroch považovaná za bezpredmetnú.

klikni pre zväčšeniepondelok 10.03.2003 - Presne päť týždňov po operácii, počas ktorých som nabicykloval desiatky kilometrov, preplával stovky metrov, na boľavé údy vymastil kilogramy liečivých gelov a prísnou diétou prešiel späť do dvojcifernej hmotnostnej kategórie, no napriek tomu sa s operovaným kolenom neudiala žiadna pozitívnejšia zmena, som dospel k nasledujúcemu rozhodnutiu: Dnes idem poslednýkrát na plaváreň a v stredu večer nastupujem na palubovku telocvične Cirkevnej školy vo Zvolene na futbalový tréning mužstva Investex, v ktorom už roky striedavo úspešne pôsobím. Ak je to koleno načisto dodrbané, nech sa to dozviem čo najskôr, viac trpezlivosti skutočne nemám. Nie je totiž možné, aby zo sľubovaných dvoch týždňov pooperačnej rekonvalescencie bol dvaapolnásobok, i to s diskutabilným výsledkom. Víkend som prežil na plavárni, na bicykli (viď foto), ale i v krčme. Myslím, že je na čase, znovu to vyskúšať i s futbalom. V stredu večer už budem vedieť, či to nebol jeden z najhlúpejších nápadov v mojej športovej histórii...


panoramatická fotka Zvolena zo severozápadu - 375 kB (08.03.2003) 

piatok 07.03.2003 (upozorňujem, že nasledujúci text nie je vhodný pre ľudí so sklonmi k samovražde, blondíny a všetkých, ktorí si nechcú kaziť víkend) -
Aby som trošku objasnil, prečo sa tejto stránke venujem toľko, čo slovenská vláda problémom štátu, vysvetlím to v pár riadkoch: Človek si v živote plánuje pol milióna vecí a je nekonečne sklamaný, keď sa ich realizácia z podstatných dôvodov nedokáže uskutočniť. Ja tiež mám mnoho snov a jeden z tých najväčších osobných je hrať a hrať a hrať futbal. Nielen naň čumieť ako cigáň na íkvé-test, ale aktívne sa ho zúčastňovať, tak ako už iks rokov. Je teda pochopiteľné, že som pomerne dosť zronený z nie veľmi uspokojúco prebiehajúcej rekonvalescencie môjho operovaného kolena. Už pred niekoľkými dňami som totálne preonačil liečebný proces - trikrát do týždňa chodím na plaváreň, ako idiot v mraze bicyklujem do mŕtva a zodpovedne prehlasujem, že som schudol minimálne päť kíl. V lekárni už pri vstupe do dverí ma magistre oboznamujú s novými zázračnými kolennými masťami od výmyslu sveta, na ktorých je zázračná snáď iba ich cena... Lenže ten nevyspytateľný nožný ohybátor sa nie a nie vyliečiť. Doktor síce s istotou prehlásil, že ak sa nevyskytol zjavný úraz, koleno by malo byť v poriadku a dlhšia doba návratu do normálu je bežná, ale verte vyšetreniu cez telefón... Hral som síce po troch týždňoch futbal (vraj som nemal), ale moju baletnú choreografiu v rámci našľapovania by pokojne závidel i Harapes. A to som mal ešte ortézu s bočnými výstužami i následný skvelý pocit z dvoch strelených gólov. Koleno začalo bolieť až o dva dni nato...
Je štvrtok tesne pred polnocou a ja som pár hodín po predstieraní plaveckého aktu, ktorý mal okrem znovunadobudnutého pocitu ostrej bolesti v chorom kolene ešte v sprievodnom jave zahrnutú horúčku... Moja nálada sa dá porovnávať s pocitmi obyvateľov Pompejí po výbuchu Vezuvu. A preto mi je teraz táto stránka podstatná ako blondíne vodičák. Napriek tomu prajem krásny Deň žien! Ozvem sa, keď vyzdraviem.

nedeľa 02.03.2003 - Neviem ako je to v iných lokalitách Slovenska, ale vo Zvolene máme mestské kúpele - jedinú možnosť, kde v zime v normálnych podmienkach je možné realizovať svoje plavecké umenie (resp. topenie) - otvorené v priemere dve-tri hodiny denne a to v tých najnerealistickejších termínoch. A tak sa stalo, že cez víkend, kedy logicky má pracujúci tvor najväčšiu možnosť navštíviť túto inštitúciu, sú otvorené len v sobotu a to iba tri hodiny cez obed. Keďže musím vykonávať rehabilitáciu kolena, vybral som sa v tento deň na plaváreň. Na druhý pokus sa mi podarilo dostať i dnu (na internete sú totiž uvedené úplne iné otváracie hodiny ako na vstupných dverách!!!), pričom len hodina stačila na to, aby som nadobudol presvedčenie, že plávanie momentálne absolútne nepatrí medzi moje športové domény. Myslím, že v ten deň väčšieho tĺka v bazéne nemali. Chaotický pohyb horných končatín v absolútnom nesúlade s prácou nôh mal za následok niekoľko svalových kŕčov, zvýšenú pohotovosť plavčíka i pozdvihnutie dovtedy bezfarebnej nálady okoloplávajúcej verejnosti. Skleslý pocit vyplývajúci z tejto skutočnosti i z presvedčenia, že na plaváreň už v živote nevkročím, potvrdil následný cykloturistický výlet za krásami zvolenskej kotliny, ktorý predčasne ukončila zvyšujúca sa ostrá bolesť v oboch kolenách. Aspoň nedeľa bola vydarená. Desať kilometrov na bicykli (no smejte sa mi!) a následná rodinná oslava bratových narodenín pozdvihli osobnú frustráciu do roviny životného minima. A s tým sa predsa len dá ako-tak prežiť...

streda 26.02.2003 - Dnes som prvýkrát cielene zaťažoval kolená po vyše štvormesačnej nečinnosti. Po nekonečnej dobe som znovu sedel na bicykli, čo bolo i zjavne poznať. Bytostná túžba po aktívnom športovaní vyústila v podstatnú zmenu životného štýlu i prehodnotení priorít. Napriek tomu, že paradoxne vďaka športu už mesiace nešportujem, najväčšou prioritou zostala túžba znova hrať aktívny futbal. Minulý týždeň sa mi to takmer stalo osudným. Možno som mal ešte počkať, nie trepať sa na palubovku telocvične. Snaha vrátiť sa čo najskôr do pôvodnej fyzickej kondície však zvíťazila nad zdravou obavou z neukončenej rekonvalescencie operovaného kolena a zbytok týždňa som v bolestiach odkríval. Okrem toho, na polceste k operačnému stolu je i druhý meniskus... „Zdravý človek má milión želaní, chorý len jedno“ - koľkokrát som túto pravdu už počul, žiaľ naplno ju človek pochopí, až keď je pre neho aktuálna. Darmo sa vyhovárať na doktorov, ktorí už v začiatku mohli riešiť zranenie artroskopiou, no namiesto toho naordinovali fixnú ortézu. V stave, v ktorom sa slovenské zdravotníctvo nachádza, je i takáto aktivita zo strany lekárov zázrakom... Sedem tréningov týždenne na troch rôznych typoch povrchov (tráva, parkety, asfalt) bolo na kolená nestráviteľným zaťažením. 15. október 2002 bol tým osudným dňom, kedy vypovedali službu... Nechcem sa už k tomu vracať, jediným cieľom, priam snom, je postaviť sa v blížiacej jarnej sezóne medzi žrde futbalovej bránky. K tomu momentálne smeruje všetka moja aktivita na úkor všetkých ostatných činností (i tvorbe tejto stránky). Ak sa mi to podarí, teda ak v šťastí odohrám tohtoročné futbalové súťaže, nebude na tomto svete šťastnejšieho tvora. Prisahám!!!

pondelok 24.02.2003 - Cez víkend som bol v Blave. Zase. Tentoraz však nie s kolenami (tie sú tak či tak už nevyliečiteľné), ale za príjemnejšími aktivitami. Prvou z nich bolo piatkové večerné „Stretko“ v jednej ružinovskej kaviarni. Že bolo veselo, dokumentuje pár záberov.

štvrtok 20.02.2003 (11:50) - Včera som po vyše štyroch mesiacoch hral futbal. Stalo sa tak prvýkrát po minuloročnom októbrovom zranení, ktoré som si privodil taktiež na futbale :-(. Dve odfláknuté diagnózy viedli k nesprávnej liečbe, ktorá vyvrcholila neplánovanou artroskopickou operáciou - tá sa udiala pred dva a pol týždňom. Vyoperovali mi meniskus, sľúbili, že do dvoch týždňov môžem okrem aktívneho pitia i športovať. To som včera zrealizoval a svoj diskutabilný výkon som korunoval dvoma gólmi do súperovej siete. Počiatočné nadšenie z útočného potenciálu skresala moja totálna nemohúcnosť v obrane - našťastie súperi i spoluhráči brali ohľad na invalida a svoju futbalovú agresivitu tlmili na minimum. Nič na svete sa nevyrovná pocitu znovunadobudnutého zdravia - hoci v mojom prípade iba fyzického. „Odchádza“ mi síce pre zmenu ľavé koleno, ale snáď nejaký ten tréning ešte vydrží... Tak nech sa mi darí. Ozaj - to čo ponúkam v ilustračnom obrázku, je nefalšované pečené kuracie stehno (akcia v Metre - kilo za sedemdesiat, no nekúpte to!) so zemiakmi - vlastná to realizácia človeka odsúdeného na individuálnu formu stravovania... :-)

utorok 18.02.2003 - Konečne som raz večer netrávil v... no to je jedno kde... a využil som ho na zdokumentovanie Zimného futbalového turnaja halového charakteru, ktorý sa síce udial už pred poldruha týždňom, ale doteraz som nebol schopný niečo zosnovať a uverejniť. I keď sme na ňom, to ako mužstvo Investex „A“ (i keď bez mojej účasti) pohoreli, bola to vzácna skúsenosť, z ktorej si ponaučenie, verím, zoberieme i do jarnej časti súťaže mestskej ligy, snáď i s mojou aktívnou účasťou... REPORTÁŽ Z TURNAJA.   

pondelok 17.02.2003 - Cez víkend som mal zase iné starosti, ako babrať sa so stránkou. Na poslednú chvíľu som ale pridal jednu fotogalériu, ktorá skutočne stojí za to. A TO TUTO. Valentínske blahoželanie som zrušil, čo to tu má čo strašiť - v prípade záujmu TUTO.

piatok 14.02.2003 - Prišla mi dnes SMS: „Martin Tarzan Mázor a Zdenka Johanka Zemančíková budú mať skutočný oficiálny sobáš na Valentína o 15:30 na Zvolenskom zámku. Už navždy. Prajte nám. T.&J.“ Čo na to dodať? Krásnu svadbu, veľa úžasných priateľov a večný dôvod k úprimnému úsmevu prajem, kamaráti!

streda 12.02.2003 - Paráda, včera som sedel za počítačom do druhej v noci, aby som si potom ráno odsedel tri hodiny v čakárni u obvodného lekára a dozvedel sa, že som nezodpovedný pacient. 20 (slovom dvadsať) minút trvala moja operácia pravého vnútorného meniskusu artroskopickou metódou, ak do toho zarátam i sprievodné úkony - tak možno celkovo čosi okolo hodiny i s prebratím z narkózy. A kvôli týmto šesťdesiatym minútam som absolvoval dva zbytočné mesiace v ortéze, tri nesprávne diagnózy môjho zranenia, týždne sedenia v čakárňach v troch mestách, kopu rehabilitácií, finančné i psychické likvidovanie mňa ako takého, to všetko po radách i príkazoch všetkých možných doktorov - a dnes sa dozviem u obvodnej lekárky, že svoje zranenie neberiem vážne a nepristupujem k nemu s plnou zodpovednosťou. Keby nebolo známostí, šťastných náhod a podpory okolia, bol by som dnes s dokatovaným kolenom odkrivkával z núteného výseku zvolenskej nemocničnej mäsiarne. Nech to stálo, čo to stálo, s plánovanými stratami sa dostavili i nečakané zisky (snáď s dlhodobejšou perspektívou) a čo je hlavné - chodím. A dúfam, že budem i behať (minulú stredu - dva dni po operácii som síce utekal v Blave na električku, ale to bolo také neoficiálne pobehnutie) a snáď o pár týždňov i aktívne hrať futbal. A najmä - kašľať na všetky vyšetrenia, prehliadky, nenávisť k ochkajúcim dôchodcom, spravidla sa predbiehajúcim v čakárňach, ignorovať nervóznych doktorov a nevláčiť všade desať kíl chorobopisov i „dobrovoľných“ pozorností - a to všetko, aby som si uplatnil právo na zdravie. Jednoducho, chcem mať už so všetkým, čo súvisí so zdravotníctvom, svätý pokoj. Moja posledná zmienka týkajúca sa tejto témy bude len poďakovaním všetkým, ktorí pomohli. Ďakujem a to skutočne úprimne!
Rozhýbal som sa i vo veciach, ktoré som tu spomínal včera - takže už dnes zverejňujem FOTOREPORTÁŽ z jednej diskotéky v Bratislave „demoverziu“ pomerne dosť trápneho článku SEDLÁK VO VEĽKOMESTE I. Ostatné neskôr...

utorok 11.02.2003 - Človek by už ani neveril, čo za ozembucha som ja. Nasľubujem hory-doly, snáď aj motoráčik do Banskej Štiavnice by som prisľúbil znovuspojazdniť, no keď dôjde na lámanie chleba, moja aktivita sa nápadne pripomenie prísloviu, „skutek utek“. Totálne nezodpovedná kreatúra - to je prosím moja diagnóza! I keď je pravdou, že zase (koľkýkrát to už omieľam) nebolo času. Minulý týždeň som hýril v nemocničnej opatere v Blave, po operácii meniskusu zase á lá krívajúci de Pejrak vo zvolenských aktivitách, zajtra idem na vyberanie tých špagátov, ktorými mi poplátali diery v kolene a o tri týždne (ak motyka vystrelí, a to by už konečne mohla), začnem s prvými pokusmi o zhodenie tuctu kíl, úspešne nabratých štvormesačnou nútenou športovou pasivitou. Akokoľvek sa však snažím, na tento elektronický chlievik mi času nezostáva, nech to organizujem akýmkoľvek spôsobom. A to už dnes večer (10.02.) už štyri hodiny trieskam do klávesnice i pošuchujem myšou po stole - a čo som stihol? Makové oné... Takže k sľubovaným veciam, ktoré tu mali pribudnúť, ale nepribudli, pretože... nebudem to do nekonečna opakovať... Čiže:
• fotoreportáž z  Casey Blava, polovica januára (snáď už tento týždeň :-/  )
• turnaj v halovom futbale, ktorý sa udial tento víkend (klepnem to do piatku)
• sľubovaný „Sedlák v Blave“ (ono je to už síce napísané, ale... čo ja viem, nepáči sa mi to... dokonca zápisky sa mi niekde z vrecka potratili, asi som ich opral)
• ha, už sa mi nahromadilo pár vydarených záberov z našej krčmy, takže snáď aj takáto záležitosť sa tu objaví, ale to zrejme neskôr... (viď ilustračné foto)
No, veď uvidím, ako bude, a či vôbec bude. Pre túto chvíľu sa na stránku vyprdúvam, utekám zastaviť práčku, potvora - snaží sa vyskackať z kúpelne na chodbu, čo zjavne nepatrí k jej náplni práce. Zrejme jej atletický výkon ocenia i susedia, žmýkať o jedenástej večer asi nepatrí k bežným zvyklostiam národa slovenského, v paneláku živoriaceho. :-)))

PS: Aby som nezabudol, sľúbil som „mu“ to, tak to musím uverejniť ako prioritu najvyššieho rangu. Stal som sa totiž terčom posmechu istej organizácie, ktorá sa tvári, že nič netuší, no napriek tomu, tuším, že svoje netuchy len bezočivo predstiera. Môj zadumaný výraz, vyjadrujúci bezmocnosť ľudského génia v dobe nežičlivej narcisom mne podobným, pochopil istý líder nič nešípiaceho združenia ako výraz bezduchého civenia na nové vráta a úvodnú stránku spomínanej organizácie zohyzdnil mojím portrétom, ktorý zákerne digitálnym fotoaparátom v čase mojej duševnej neprítomnosti v duchu úmyselného zneuctenia zrealizoval v priestoroch nemenovanej bratislavskej diskotéky. Dôkaz namiesto sľubov je na adrese www.znn.sk. Moja pomsta je však sladká. Niekoľko miernych retuší a zadosťučinenie v podobe zohyzdnenia pre zmenu jeho lebečnej karosérie je na svete. Sľúbil som mu to a svoj sľub plním. Nech svet vidí, čo on ani vo sne netušil. Čo mi za to ale vyvedie, skutočne netuším zase ja. Mám totiž dojem, že pozná moje prístupové heslo...

Na diskotéke sa vyskytol i hudobník Jano Lehockýpondelok 27.01.2003 - Cez víkend som bol v našom hlavnom meste. V Nemocnici Ministerstva vnútra mi konečne stanovili diagnózu, ktorá je už dúfam finálna. Obrovskú radosť z faktu, že o týžden idem pod nôž som ihneď ventiloval s kamarátmi na diskotéke Casey v „Kárlovke“. Že bolo veselo, zdokumentujem vo fotoreportáži ešte tento týždeň (tu zatiaľ len jedna fotka - Janko Lehotský nedal pokoja, kým sme sa s ním všetci nepofotili). Taktiež mám rozpísaný článok „Sedlák vo veľkomeste I.“ - tiež tak do dvoch dní zverejním. Aktuálne však dávam do pozornosti doležitú podstránku venujúcu sa rušeniu regionálnych tratí. Konkrétne sa zameriavam na Trať mládeže, ktorej likvidácia môže mať nedozierne následky. TO PONÚKAM TUTO.

streda 15.01.2003 - Keďže v najbližších dňoch bude moja existencia podmienená finálnym diagnostikovaním i následným riešením zdravotného problému, bude sa celá moja pozornosť uberať týmto smerom. I preto bude táto stránka ešte vo väčšej miere zanedbávaná, ako tomu bolo doteraz. Ja len verím, že najbližšie uverejnené riadky budú vyjadrovať oveľa radostnejšie pocity, než akými momentálne disponujem...

pondelok 13.01.2003 - Už dlhšiu dobu som tu nelamentoval nad svojím podlomeným zdravím. A priznám sa dobrovoľne, ani by som tento „hypochondrický“ problém neoprašoval, keby nebol tak hrozivo aktuálny. Aktuálny a desivý. Pred tromi mesiacmi (15.10.2002) som totiž v zápale hry bolestne zjajkol na futbalovom zápase a v náhlom pominutí zmyslov svoje zranenie riešil pohotovostným zásahom v priestoroch zvolenskej nemocnice. Chyba! „Ruptura partialis LCM gen. dx. Distorsio gen. dx“ - znela prvopočiatočná diagnóza. Tej sa chytili i odborníci, ktorí realizovali samotnú liečbu. Výsledok - momentálna hrozba operácie. Celé liečenie bolo naprd. Po odňatí ortézy sa dostavili jemné bolesti, odborníkom považované za „irelevantné“. A tak som ich ignoroval. Až dodnes. Takmer neznesiteľná bolesť v oblasti kolennej, brániaca plnohodnotnému šoférovaniu (zábavné bolo sledovať posádku auta, v úpenlivej tichosti sa modliacu, aby v deväťdesiatkilometrovej rýchlosti moje koleno načisto neruplo) ma dnes prinútila znovu navštíviť zvolenskú pohotovosť. A už v ruke držím novú diagnózu i predvolanie na artroskopiu (koľko za to dnes pýtajú?). Keď si spomeniem, že pôvodne som už o tomto čase mal svoje pribraté „ja“ plieskať o zem na tréningoch, potláčam v sebe sebevražedné sklony. Ozaj, verili by ste, že na zvolenskej pohotovosti fungujú výlučne na písacích strojoch?! Ktovie, možno aspoň na operačnom stole bude zavedená elektrina. Ešteže v prípade núdze môžem využiť kapitalistický komfort rakúskych nemocníc, tak ako každý radový občan republiky Slovenskou nazývanou, všakže drahý Rudof, hlava pomazaná?!

utorok 07.01.2003 - Započali sme tretí rok tretieho tisícročia. Samozrejme ako inak, než zvyšovaním cien. V tomto smere sa už skutočne začíname podobať Európskej únii - nášmu novému veľkému vzoru - kedy sa však k jej kritériám priblížia i naše výplaty, neradno tipovať. Tento nepopulárny a vlastne už každoročný krok mocipánov by som (najmä po nedávnych voľbách) chápal ako nutný iba v prípade, že sa vymenila vláda a tá nová sa nedokáže iným spôsobom spamätať z vládnutia tej predošlej. Ako si to však vysvetliť, keď tu máme vládu viacmenej staronovú a táto forma výhovorky je neakceptovateľná. Priznám sa, unikol mi relevantný dôvod rapídneho zvyšovania životných nákladov, ak to skutočne súvisí s prijatím do EÚ (Slovák sa jednoducho donekonečna musí pchať do nejakého zadku), mali by sme v tomto smere postupne prispôsobovať aj príjmy obyvateľstva i legislatívu. Na to však akosi naša úžasná vláda pozabudla. Vlastne prečo sa čudujem, veď žijem v štáte, v ktorom sa jeden z najväčších zločincov verejne preháňa po lyžiarskych svahoch s V.I.P. permanentkou a bezohľadne „prekacuje“ bedač čakajúcu na vleky, pričom neexistuje žiadna moc, ktorá by s tým čosi pozitívne vykonala. Taktiež výraz „voľná voľba cien“ si naši/zahraniční podnikatelia vysvetľujú v tom smere, že ide vlastne o „svojvoľné zvyšovanie“ - samozrejme globálne, lebo ak by ktosi ponechal staré ceny - ojojoj - o to by sa už postarali dvojmetrové opachy na tmavých mercedesoch...
„Žijem na Slovensku“ - to už nie je veta hrdého Slováka, v ktorého srdci planie láska k domovine... to už začína byť diagnóza bezmocnosti bedára, ktorý už prestal dúfať v základné princípy demokracie a ľudskosti v tomto prehnitom a totálne skorumpovanom systéme. A najhoršie je najmä to, že už nikto nemá síl postaviť sa proti moci, tak ako pred trinástimi rokmi. Všetci sme dnes náramne spokojní. Ešte tak pofrflať si pri pive alebo na ulici - to je naše chápanie slobody prejavu. Vlastne čo môžeme čakať od národa, rokmi utláčanom a zastrašovanom. Len sa bojím, aby sa tie staré „zlaté“ časy sem znovu nevrátili. Realita je totiž taká, že k tomu úspešne napredujeme.

VIANOČNÝ/NOVOROČNÝ VINŠ NÁVŠTEVNÍKOM TOHTO WEBU JE TU.

Julo Satinský  * 20.08.1941  † 29.12.2002

30.12.2002 - Včera to vyzeralo na príjemný večer. Obed u našich, následne pivo s kamarátmi, celkom veselý večerný program v televízii... Kiežby som však neprepol na správy. Ihneď bolo po predsilvestrovskej nálade. Všetky aktivity išli bokom, nedokázal som sa na nič normálne sústrediť. Pustil som si platňu „Bolo nás jedenásť“ a spomínal. Na Jula Satinského. I jeho nenapodobiteľný humor, ktorým sprevádzal niekoľko generácií Slovákov i Čechov. Nedokážem si spomenúť na žiadnu jeho rolu, poviedku, či vystúpenie, po ktorom by človek nadobudol pocit smútku, beznádeje... I keď som dnes na internete zháňal jeho fotku, ktorá by sa hodila do tohto nekrológu, nenašiel som žiadnu smutnú. Takú, ktorá by vyjadrila moju bolesť nad jeho odchodom. Však len predvčerom to bolo, čo som sa rehotal ako zmyslov zbavený pri repríze jeho spoločného programu s verným kamarátom Milanom Lasicom - Ktosi je za dverami. Originálny humor, v mnohých prípadoch čitateľný len medzi riadkami... ani stopa po bezduchej zábave typu Joža Pročka alebo vyhasínajúcich slovenských komikov, ani náznak po strate životného optimizmu, napriek drvivej diagnóze z ťažkej choroby, o ktorej snáď vedel dopodrobna len on... večne veselý Ujo Klobása. Nesmrteľná trojica Filip, Lasica, Satinský má už v tomto svete len jednočlenné zastúpenie, kiežby aspoň bola nádej, že i na tom druhom je veselo. Od včera vo dvojici...
Bolo mi naprd, včera, keď som sa to dozvedel... je mi naprd i dnes a viem, že ani ten Silvester nebude taký, ako by mal byť...
Ďakujem Ujo Klobása za Tvoj prínos do slovenského humoru. I za to, že si dokázal byť Človek. Vždy si ma vedel rozosmiať, len včera si ma naštval... Ozaj to nešlo inak?!

ilustračné fotoPiatok 20.12.2002 - Posledný deň pracovného charakteru v tomto roku, teda aspoň čo sa oficiálnej časti týka. Ide sa konať firemná kapustnica, bojím sa, že to neprežijem, všetky tieto akcie totiž po absolvovaní oficiálnej časti, nadobúdajú živelný charakter podmienený spontánnym vyventilovaním celoročného firemného stresu. Takže aktualizujem radšej ešte pred zahájením akcie, potom to už zvládnuť nemusím. Keďže do Vianoc sa už v práci a teda i na internete neobjavím, prajem celému ľudstvu KRÁSNE SVIATKY VIANOČNÉ!
(pozn. autora - 13.01.2003 - dopadlo to úžasne, polovica zúčastnených si nič nepamätá)

Utorok 17.12.2002 - Dnes som konečne uvaril čosi iné ako salámový chleba. A úplne sám. Veru! Záhada... Hurá! Píšem si to ako úžasné a, treba to priznať, zároveň ojedinelé pozitívum súčasných dní. 
Inak zase nestíham. Výnimočne nie kvôli pracovnej zaneprázdnenosti, aspoň nie tej profesionálnej. Ide sa totiž udiať jeden exhibičný futbalový zápas, ktorého som sa stal už deviaty rok spoluorganizátorom, takže kus mojej aktivity ušiel týmto smerom. Kiežby tak môj zdravotný stav dovoľoval zúčastniť sa ho, tak ako po iné roky, aktívne, ako brankár! Človek však mieni... však to poznáte.
Len v rýchlosti udalosti minulých dní - včera som poprvýkrát zaradil sa medzi vodičských greenhornov, ktorí premiérovo vyskúšali, aká je to sranda šoférovať na snehu - na diaľnici medzi B. Bystricou a Zvolenom som dostal dvadsaťmetrový šmyk - žiadna sranda - vo chvíli prítomného priebehového času šmyku, teda tých niekoľko sekúnd, som si vyskúšal pocit automobilového kaskadéra, kombinovaný s dojmami účastníka praktickej časti dobrovoľného kurzu kamikadze! Všetko našťastie bez ujmy na zdraví i firemnom majektu.
Cez víkend som bol na chate. Podrobnosti vo forme faktov textových i fotografických zatiaľ nezverejňujem, musím uvážiť, či sa mienim úplne skompromitovať...
Takže okrem faktu, že od zranenia - Bože, dva mesiace je už tomu, došľaka! - som pribral nedobrovoľnou fyzickou nečinnosťou osem kíl, sa v mojom stereotypnom živorení, nezmenilo nič podstatné...
BTW: ten divotvorný úkaz v indexe mojej stránky, tam nie je na milú Jarmilu! Myslím tým ten výtvor v podobe vlastnej improvizácie vizuálneho ponímania symbolu vianočných sviatkov - ihličnanu ozdobeného (vlastná tvorba :-)). Idú Vianoce, vraj. Ak by som sa teda už do ich príchodu neozval, prajem Vám ich čo najnormálnejšie. Teda také, aké by mali byť a aké snáď i budú. V duchu nádeje, že ich skutočný zmysel raz naplno pochopíme a budeme akceptovať. V nádeji v lepší svet. Ak si ho ovšem zaslúžime... 
Ozaj, „Hepy ňjú jír“, world of mysterious people!

Utorok 10.12.2002 - Chvíľu som bol mimo, neaktualizoval som. Aj som pôvodne chcel, ale vďaka mojej vrodenej danosti pobabrať aj nepobabrateľné, som natoľko „rozhasil“ počítač, že i túto stránku som musel spätne vyhľadávať takmer cez uruguajskú tajnú službu. Dokonca v snahe vyrobiť aktuálne ladenú úvodnú stránku som si „odpásol“ originál a musel som ho tvoriť nanovo. Taký som ja ozembuch s tulením syndrómom!
Po víkendových stresoch (som spoluorganizátorom jednej futbalovej akcie - VIĎ TUTO) a nenormálnej zmene počasia, som započal ďalší týždeň plný depresií. Ešteže existujú situácie, ktoré dokážu vymaniť sa zo zdanlivo nevymaniteľného stereotypu a dajú zabudnúť na krutú realitu. Či to už je pripravovaná víkendová „chatovačka“, hádka s retardovanou susedou alebo najnovší šok z existencie čohosi, čo by som charakterizoval ako stávková kancelária v hracom automate (toto skutočne jestvuje a funguje vo zvolenskej reštaurácií „Vagón“) a nezaratáva to manipulačný poplatok :-) I keď nám na tom ušli zápasy Schalke 04 (po prehre s Krakowom by sa malo toto bundesligové mužstvo premenovať na Schalke 1:4) a nepochopiteľná remíza Arsenalu s Valenciou...
Vlastne dosť táram o ničom...
Nové na stránke: tri fotky Zvolena a poddoména o pripravovanom exhibičnom zápase
PS: Rozhodol som sa zavraždiť svoju susedu. Ak niekto plánuje čosi podobné, nech sa ohlási, chcem sa o tom poradiť. Spolu dokážeme viac! (je normálne, ak niekto o štvrtej ráno poschodie nadomnou začne prevádzkovať rekonštrukciu bytových priestorov spojenú s vysávaním, umývaním riadu, zbesilým pobiehaním a neartikulovaným revom?! Ak áno, tak nie som normálny ja!)

Piatok 06.12.2002 - A tak som sa rozhodol, že upracem. Nech Mikuláš vidí, že v sporadických chvíľach dokážem existovať ako Homo Sapiens. Večer som ani na pivo nešiel, tri hodiny som páchal poriadok. Na záver som položil na parapetu sviatočnú topánku značky „China“, reku snáď tam čosi ráno nájdem. Našiel som. Pod ňou. Samotného Mikuláša v mrákotách spôsobených chemickým plynom hromadného ničenia. Tenisku futbalového pôvodu som si totiž zabudol pred nočným aktom vydezinfikovať :-)
PS: Toto som ešte nezažil. Chápem, že je normálne, keď dojde baterka v hodinách a ony zastanú. Normálna realita pri analógovom časostroji. Ale ako je to možné, že mne sa to stalo pri digitálkach?! Tento záber nie je statickým vyjadrením dynamickej činnosti mojich hodín, ony skutočne už tri dni ponúkajú tento nechutný, nemenný „šetrič obrazovky“. Nepochopiteľné...

Štvrtok 05.12.2002 - Dnes ráno sa udialo čosi neuveriteľné. Niečo, čo vyše dvoch mesiacov nebolo možné pozorovať na oblohe, teda aspoň v miestach môjho aktívneho výskytu. Úkaz, ktorý som nemohol si nevšimnúť. Spoza oceľovej hradby mrakov, z nepreniknuteľného zovretia mnohotýždennej tmavej vrstvy vodných pár, vyšlo slnko. Aleluja!

Pondelok 02.12.2002 - Po príchode domov a následnom rozhľadení sa, som sa len tak, celkom nezištne a zadarmo zamyslel... Došľaka, Mikuláš je pred dverami, vianočné sviatky taktiež neďaleko, následne i nový rok sa blíži... Možno by nebolo od veci trochu poupratovať...

Víkend 30.11.2002-01.12.2002 -  Vzhľadom na skutočnosť, že mestská futbalová liga minulý víkend ukončila svoju jesennú časť, stal sa tento víkend pre mužstvo rovanký, ako už poldruha mesiaca pre mňa. Futbalovo pasívny. Posledných sedem zápasov som totiž hľadel na výkony Investexu - účastníka to prvej mestskej súťaže - spoza plota. Keďže to boli zápasy víťazné (až na záverečnú prehru s niekoľkonásobným víťazom ligy Javankou), nebola moja brankárska neprítomnosť vraj až takým hendikepom, ako zneli prvopočiatočné prognózy :-) Záverečnú bilanciu prinesiem v najbližších dňoch, keď dám dokopy príslušnú rubriku. Takže aktívna súťaž má prestávku, čo však neplatí pre náš kolektív. Dve činnosti totiž budú vypĺňať „hluchú“ zimnú pauzu. Stredajšie tréningy v telocvični a príležitostné „posedenia“ (v individuálnych prípadoch i „poležania“). A ak motyka vystrelí a teda zdravie dovolí, od nového roku sa pridám i k tej športovejšej časti. Zatiaľ nazdravie!

Sobota 23.11.2002 - Nedeľa 24.11.2002 - Čo by som na svete robil bez ľudí, ktorých mám rád! Ako balzam na moju ubolenú, psychicko-fyzickými traumami atakovanú dušu, zapôsobila návšteva u mojich príbuzných v diaľnych nížinách severných Uhier, v súčasnosti ešte nazývaných južným Slovenskom. Oslava životného jubilea v prítomnosti mojich úžasných sesterníc i organizačného štábu vynikajúco zvládajúceho dvojdňové zápolenie s výdobytkami slovenskej a maďarskej kuchyne, boli skutočne tým, čo ako-tak navrátilo moje deprimované „ja“ do trojrozmernej reality súčasného sveta. Fontos hogy egeségések vagyunk! A ja ďakujem, že Vás mám!

Štvrtok 21.11.2002 - Piatok 22.11.2002 - Ďalšie odporné dva dni, už strácam nádej, že v mojom bezcennom živote nastane nejaká pozitívna zmena. Kvôli zraneniu som športovo totálne pasívny a kvôli totálnemu pracovnému vyťaženiu, nestíham ani ostatné aktivity, prevažne spoločenského charakteru. I teraz, v piatok o šiestej večer, sedím za firemným PC a snažím sa ho márne presvedčiť, aby prekonal piatkovú depresiu a konal čosi pozitívne k úspešnému naplneniu môjho pracovného pôsobenia. Ostatne, to isté trápi i mňa, chápem ho - ale jemu stačí preinštalovať systém a je v pohode, ako to ale docieliť i u mňa?! Umieram... idem na pivo... možno ma to preberie, možno reštartne, ktovie. Ale raz lepšie byť, dofrasa, musí!  
(neskôr) Aspoň neskorší večer sa niesol v duchu športovo-spoločenského diania, bol som totiž pozvaný na jeden každoročný turnaj - i keď teraz som sa zúčastnil len pasívne. Geopris-cup 2002, čo je firemný stolnotenisovo-šípkovo-basketbalový turnaj na neoficiálnej, ale o to úprimnejšej, úrovni som ale musel v najlepšom opustiť. V tomto štáte totiž zrušili všetky nočné vlakové spoje a na komfort taxi-služby mám dosť málo lukratívny zárobok...

Streda 20.11.2002 - „Odišlo“ mi aj ľavé koleno. Dalo sa to čakať, bolo príliš namáhané počas piatich týždňov, čo suplovalo i funkciu toho pravého. Hlavná bolesť sa sústredí v okolí ľavého vonkajšieho menisku(su), čo som si síce diagnostikoval sám, keďže ale ten vnútorný mám už vyoperovaný (to nedorastá, že?), mám dojem, že posudzujem tento nemilý fakt správne. Nemyslím, že som z toho nadšený, veď si musím zajtra ráno vybrať, na ktorú nohu budem krívať. Traumeel S, čo je dajaká masť za dvesto korún, je jednou z mojich posledných nádejí. Ráno vyrážam do roboty ako debil na dvoch ortézach. Vďaka Bohu aspoň za ne... 

Utorok 19.11.2002 - Fauna i flóra na tejto planéte nezadržateľne vymiera. Len hlúposť je nesmrteľná. Najmä tá moja. Normálny tvor by s roztrhnutým väzivom pohodlne využíval komfort posteľného prádla počas celého dňa ako zaslúžený maród, nie, ja sa musím každé ráno trieskať do roboty a po robote lietať po meste, ako Šuster po liečeniach. Večer bola bolesť (teraz už oboch kolien) taká neznesiteľná, že som musel na štyriapolkilometrový presun využiť komfort bicykla. S jednou nohou na pedáli a druhou vo vzduchu. Ako idiot. V nemocnici na rehabilitácii mi oznámili, že som debil. Ďakujem, viem to už dávno.

Pondelok 18.11.2002 - I don’t like monday... Doslovne. Napriek tomu, že tento odporný, upršaný deň začal totálne na prd, jeho záver vo mne skresal nádej, že by už mohlo byť istému druhu smoly konečne koniec, „našťastie“ vzápätí som z tohoto mylného pocitu načisto vytriezvel a vrátil sa do reality súčasného stereotypu. A tak som sa odovzdal hudobnej melanchólii. I keď v prípade mojej znalosti hrania na klavír (obrázok je kamufláž, ovládam len „cé“ dur), by som o hudbe príliš nehovoril... Ale pomohlo to, už na „ňu“ nemyslím...  :o) 

Nedeľa 17.11.2002 - Ďalší futbalový turnaj, resp. liga vo futbale stolového charakteru. Vo Zvolene totiž nedávno vznikla liga vo stolnom futbale krčmového charakteru. Ako fanúšik mužstva Mantuan som sa zúčasnil x-tého kola v krčme Bunker, kde „bojovali“ moji favoriti s domácim mužstvom „Flyers“ (bože, ako sa to píše?!). Prehrali, ako vždy... Ale stálo to za to. Keby som sa nehanbil, boli by i fotky... Záver zápasu som nezaregistroval, po včerajších „oslavách“ neúspechu Investexu, som potreboval trochu oddychu...
Investex Zvolen dnes v dohrávke s Ležiakom zvíťazil podľa papierových predpokladov relatívne vysoko 6:2.
PS: (20.11.2002) - Chcel by som si ešte dodatočne pripomenúť 13. výročie „Nežnej revolúcie“. Napriek faktu, že jej „čistota“ je po mnohých odhaleniach i dohadoch spochybnená, bola krásna a plná nádeje. Chcem sa poďakovať všetkým tým, ktorí, tak ako ja, stáli na námestiach a netušili, že tí, ktorí nakoniec zvíťazili, s nimi kľúčmi neštrngajú. Vďaka za tú spolupatričnosť, ktorá sa síce z nás postupne vytratila, ale ja verím, že ešte v našich srdciach tajne planie, aby v plnej sile, keď príde správny čas, vytryskla v úspešnom reparáte! 

Sobota 16.11.2002 - Jupie Cup 2002 - B. Bystrica. Tak ako každý rok, i tento ročník sme sa stali účastníkmi tohto dobročinného turnaja (Investex Zvolen). Napriek úspešnému roku 1999, kedy sme zvíťazili, sme tento rok skončili už v osemfinále na „kopačkách“ neskoršieho víťaza Gama Banská Bystrica. Kým sa zmôžem na kompletnú reportáž (snáď), ponúkam len holé fakty:
Základná skupina: Investex Zvolen - Orange Banská Bystrica 8:0, Investex Zvolen - H+H Stavebniy 2:1 (infarktový zápas), Investex Zvolen - ??? 1:3. Postúpili sme z druhého miesta. V osemfinále sme narazili na kvalitný tím s názvom Gamo BB, v ktorom pôsobili i tréneri samotnej Jupie školy (turnaj bol usporiadaný na podporu futbalovej školy Jupie). I keď sme boli celý zápas lepším mužstvom, prehrali sme nakoniec po hlúpych chybách 2:4 a s turnajom sa predčasne rozlúčili. Gamo nakoniec celý Jupie Cup 2002 vyhralo.
Ale oslavovalo sa, až niektorí jedinci situáciu prehodnotili a protestným spánkom vyjadrili svoj postoj k výkonu nášho mužstva na turnaji... 

Piatok 15.11.2002 - Tak dnes sa mi podarilo čosi, čo nemá v novodobej histórii mojej existencie obdobu. Ráno som do práce totiž došiel síce naoko v normánom vizuálnom stave, ale podrobnejší pohľad mojich kolegov na štýl môjho obúvania, mal za následok záchvat škodoradostného smiechu v trvaní niekoľkých potupných minút! Dôvod je uvedený na priloženom obrázku. A tak si ma v dobrej nálade vyzdobili a odfotili, čo tiež uvádzam v ilustračnej fotografii. Neviem síce, či chcú mať zo mňa kríženca Adolfa „Há“ a Jásira „Á“, ale aspoň je tento deprimujúci piatok v práci oživený úprimnou srandou. Na môj účet...
PS: Večer sa v Banskej Bystrici koná neviemkoľký ročník JUPIE CUP-u, ktorého sa zúčastní i mužstvo Investexu Zvolen. V pondelok z neho prinesiem pár informácií, zatiaľ ponúkam staršiu reportáž z úspešného pôsobenia Investexu na tomto turnaji v roku 1999 - to je TUTO. Stránka turnaja je zase TU.

Štvrtok 14.11.2002 - Aby nebolo jedno zranené koleno smutné, pridalo sa kolegiálne i to druhé. Takže teraz mám jedno oficiálne zranené a druhé zo solidarity. Nie je sranda vybrať si, na ktoré budem krívať. Nechcem nič predbiehať, ale i to druhé zrejme čaká osud toho prvého a som zvedavý, ako sa zachová to druhé :-) Či tiež bude pomáhať prvému tak, ako prvé druhému, keď druhé bolo/je v sračkách. Čiže kolená by som mal vybavené. Otázne je teraz len to, či ostatné údy nebudú nasledovať tie od riti vyrastajúce a budú slúžiť svojím pôvodne určeným účelom.

Streda 13.11.2002 - Akurát som sa vrátil z rehabilitácie s dosť zmiešanými pocitmi. Počas fyzických aktivít stal som sa terčom konštruktívnej kritiky sympatickej sestričky, pýtala sa, že vraj kto mi pláta ponožky? Reku nikto, ponožky, nespĺňajúce moje náročné kritériá, idú rovno do koša. Vraj aj tieto by mali, lebo tam máte dieru ako Brno! Hanba ako Národná rada! A taký krásny dojem som mohol zanechať... Môžem ja za to, že som si nasadil ponožky, ktoré som v čase prekypujúceho zdravia nosil do kopačiek na futbal?! Tak idem nasrdený do práce (nikto mi nechce veriť, že som s roztrhnutým väzivom nie na maródke) a potom snáď na tréning do telocvične pozrieť mužstvo, ktorému snáď ešte budem chytávať... Góly. A potom na pivo, i ked dnes nealkoholické. Dnes ale bez foťáku, v sobotu mi ho totiž istý nemenovaný ozembuch oblial pivom, takže už nechcem riskovať :-))) I keď niektoré fotky stáli za to. 

Utorok 12.11.2002 - Na kontrole s kolenom som sa dnes dozvedel prd makový, lebo zvolenskí doktori sú zjavní alibisti. Argumentoval som tým, že ma to natrhnuté väzivo stále bolí, vraj to ale bolieť musí, lebo keď čosi bolí, tak sa to automaticky lieči. Zaujímavá logika odborníkov na úrazy. Dúfam, že nakoniec z toho nebude zápal pľúc, dľa svetoznámych schopností zvolenských lekárov, by to nemusela byť zase až taká rarita...

Pondelok 11.11.2002 - Na dnešnom dni bolo zaujímavé len to, že som mal meniny a verný slovenským pranostikám a porekadlám, prišiel som na bielom koni, čo ocenili najmä vodiči kamiónov prechádzajúcich cez horské priesmyky a zamestnanci cestnej sekcie technických služieb. Počas návratu domov ma stretlo neuveriteľné množstvo známych, ktorí sa vždy, keď mám nejaký sviatok, záhadne pohybujú v trase mojej trajektórie a nárokujú si na patričné pohostenie. Zároveň podotýkam, že títo „kamaráti“ sú zase záhadne nezvestní počas ich sviatkov, takže moja aktivita sa sústredí vo väčšej miere v úlohe hostiteľa, ako hosťa... Záhada.

Nedeľa 10.11.2002 - Dnes vyšlo slnko! Neuveriteľné, stalo sa tak po asi šiestich týždňoch. A tak som vykonal zdravotnú prechádzku, kvôli postupnému rozchodeniu zraneného kolena. Z bodu „A“ som konštantnou rýchlosťou „s“ cca 5 km/h vyrazil na poludnie smerom k bodu „B“, v ktorom som strávil čas „t“ v trvaní cca 4 h, kde som vypil pivo „p“ v počte „x“ (pričom „iks“ je neznáma). Následne som z bodu „B“, s úmyslom vrátiť sa živý a zdravý do bodu „A“, vyplazil sa v čase „t“ po trase „v“ a napriek pôvodnému úmyslu pohybovať sa bez medzipristátia medzi spomínanými bodmi „A“ a „B“, som neplánovane dorazil k bodom „C“ a „D“, v ktorých som sa zdržal čas „t“ krát „x“. Do bodu „A“ som sa nakoniec vrátil neskoro večer po trajektórii „v“ plus mínus jemná odchýlka, pričom, keď som sa nadránom prebudil na „suchoty“, s hrôzou som zistil, že sa nazbieralo toľko neznámych, že táto rovnica je matematicky neriešiteľná... 

Sobota 09.11.2002 - Dve hodiny v mraze som si odtrpel na ihrisku počas zápasov obidvoch mužstiev Investexu, z ktorých, za jedno pôsobím (ak raz budem zdravý) a s druhým „sympatizujem“. Omrzliny tridsiateho stupňa spôsobili, že som následne niekoľko hodín snažil sa nadobudnúť pôvodnú teplotu môjho „ja“ importom horúceho čaju. S rumom, samozrejme. Neregulérny terén asfaltového ihriska, ktoré začalo primŕzať, stálo mužstvo ŠK Investex (naše „béčko“), dve, dosť komplikované zranenia. V takýchto podmienkach (viď foto) je riziko úrazu skutočne obrovské!  

Štvrtok 07.11.2002 - Piatok 08.11.2002 - Od zranenia som pribral aspoň desať kíl, čo je samozrejme následok drastického obmedzenia pohybu. Neviem, čo s tým idem robiť, veď už nevojdem ani na fotky po šírke!

Streda 06.11.2002 - Začína sa zo mňa stávať pravidelný divák stredajších tréningov Investexu, konajúcich sa o pol siedmej v telocvični cirkevnej ZŠ vo Zvolene. Je tomu asi mesiac, kedy som aktívne za toto mužstvo hrával a ja len dúfam, že najmenej o rovnaký čas sa do brány znovu postavím. Hoci ostrá bolesť, podľa mňa nevyliečeného kolena, mi túto nádej značne komplikuje.

Utorok 05.11.2002 - Službukonajúci lekár na chirurgickom oddelení zvolenskej nemocnice bol dosť prekvapený, ani nie tak zo stavu môjho kolena, ako zo stavu môjho preukazu poistenca, ktorý okomentoval, citujem: „aj cigáni ho majú menej zničený“, na čo som mu odpovedal, že jedným z mojich zlozvykov je ignorovanie obsahu vreciek pred praním. Vraj sa mám polepšiť. To by sa malo i moje koleno, lebo stále bolí - začínam pochybovať o správnosti pôvodnej diagnózy. Mám prísť vraj o týždeň. Prídem. 

Pondelok 04.11.2002 - Dnes som mal ísť na kontrolu s tým doondeným kolenom. Pracovné povinnosti túto príjemnú záležitosť odsunuli na zajtra. Sú tri alternatívy - sadra, operácia alebo obyčajná ortéza. Kiežby „cé“ bolo aspoň raz správne...

Nedeľa 03.11.2002 - Zase prší, divné, kde sa tá voda vôbec berie?! Našťastie deprimujúcu náladu z celého dňa, pozitívne vylepšil večerný úspech slovenského ženského tenisu. I pozrieť sa bolo na čo... 

Sobota 02.11.2002 - Celý deň je mám zmapovaný vo fotoreportáži, ktorá je TUTO. Hoci celý deň pršalo, prežil som ho vcelku v pohode s ľuďmi, ktorých mám rád.

Sobota 26.10.2002 - Piatok 01.11.2002 - Samozrejme, prečo by sa mi zase nedoondil počítač v robote. Druhú polovicu piatku (25.10) som strávil v poloinfarkte s relevantnými obavami z jeho odborne posúdenej diagnózy. Bola nemilosrdná - okrem harddisku „odišlo“ všetko. Aký to paradox, ešte nedávno (necelé tri týždne) mi na rovnakom stroji zrachotal akurát pevný disk s 30 gigami dát. Odvtedy som o ňom nepočul. A tak som bol teraz nútený sadnúť za náhradnú haraburdu a fungovať celý týždeň v núdzovom režime. I preto som nevykonal nič k prospechu tejto prezentácie (až na pár kozmetických zmien týkajúcich sa výlučne grafiky). Podobný osud už tri týždne sprevádza moje pravé koleno (natrhnuté/roztrhnuté väzivo), takže i vo veciach futbalových som aktívny ako cigáň v robote. Iné aktivity neprevádzkujem (až na to zradné pivo). Je teda pochopiteľné, že nemám náladu ani na túto diskutabilnú wéwéwé. I preto je táto veta pre tento týždeň, v rámci tejto stránky, poslednou.   

Piatok 25.10.2002 - Budú to už pomaly dva týždne, čo mám doondenú hnátu. Okolie si už začína zvykať na čudne sa pohupujúcu kreatúru v mieste môjho prechodného bydliska, v najnemožnejších časoch, dokonca dnes mi v autobuse uvoľnila miesto staršia pani - aký to paradox - ľudia nie sú až takí zlí. Zostáva mi len dúfať, že toto trápenie s natrhnutým kolenným väzivom (bez futbalu sa žiť nedá) sa už ukončí. O týždeň totiž už totiž potrebujem chodiť po vlastných!
Štvrtok 24.10.2002 -
Jeden z mála dní, v ktorých sa nestalo nič prevratné a neočakávané. Vlastne trochu áno. Večer som sa znova zastavil v Šnorchli (ex-Braníku) a včlenil sa do partie s tajomným názvom „Slezina“, každoštvrtkovo sa zíduvšej v týchto priestoroch, kde som si celkom úspešne zahral na ústnej harmonike. Päť gitár, bendžo, mandolína a obrovský repertoár najlepších zvolenských country-folkových hudobníkov, bolo príčinou, že som dokríval domov až po záverečnej. Veselý...
Streda 23.10.2002 -
Záchod je opravený. Polhodina krútenia, mixlovania, lámania, búchania a hrešenia, slávila konečný úspech. Už sa môžem i sprchovať, i splachovať. Nádherná predstava. A tak som si od samej radosti „hackol“ vlastnú stránku. Však čo ma už len môže, od samej radosti, že pol roka nebudem schopný hrať futbal, napadnúť?
Utorok 22.10.2002 -
Včerajšia oprava môjho tečúceho záchodu dopadla tak, že po odbornom (odpornom?) zásahu kamaráta - samozvaného inštalatéra, zostala z pôvodného tesnenia celá kopa nevyužiteľných častí a v rúre dodávajúcej vodu do nádržky v tejto miestnosti slúžiacej na moje exportné účely, zíva do tmavého ticha obrovská diera. Keďže systém dodávky vody v našom baráku zatiaľ nevyužíva teleport a od rúry k nádržke je to asi pol druha metra momentálne prázdneho priestoru, musel som odstaviť v celom byte studenú vodu. Ranné sprchovanie čisto horúcou vodou bolo sprevádzané mojím spontánnym hudobným prednesom. Babizňa odvedľa sa určite nazdala, že som týmto aktom vykonal dobrovoľnú sebevraždu a stopercentne zavolala k sebe na dnešný večer celú perepúť všetkých stríg z nášho vchodu na každovečernú oslavu, s aktuálnou dnešnou témou: zánik tvora, ktorý cez víkend odmietol stotožniť sa s povinnosťami uvedenými v domovom poriadku (vytvorenom práve týmto stádom dôchodcov). Iste budú zase fungovať do tmavej noci. Keďže som ešte ráno, v snahe skrátiť si cestu do práce, na trávniku úspešne zašliapol neoznačené h... (aký je slušný výraz pre hovno? {podľa puchu mal(a) dotyčný(á) značné žalúdočné problémy už dlhšiu dobu}), môj dnešný deň nemá chybu! A to ešte idem večer riešiť spomínaný záchod...
Pondelok 21.10.2002
- No sláva, funguje mi ICQ a FTP, kolega sa znova prekonal. Aspoň čosi pozitívne, pretože včera večer sa na mňa z nejakého nepochopiteľného dôvodu nasral vlastný záchod a svoj negatívny postoj vyjadril v podobe kvapkajúcej vody z jeho neviemnačoslúžiacej hadice. Keďže som asi taký inštalatér ako Duray Slovák, nechal som to tak, len som odstavil vodu (dúfam, že nie v celom vchode). A teraz si dám Deli...
Nedeľa 20.10.2002
- Umyl som chodbu. S tou babizňou sa to už nedalo vydržať. Vďaka papierovým stenám som jej náreky (týkajúce sa mojej pasivity vo veciach domového poriadku) počúval celé dopoludnie a tak som rezignoval. Chodbu som teda umyl, a to vojenským štýlom - čo je mokré, to je čisté, myslím, že ešte dnes (pondelok) by sa tam našli kaluže nevyschnuteľnej kvapaliny (zmiešal som nejakú odstátu Jar s horúcou vodou, z čoho vznikla brečka nejasnej farby, no veľmi jasného zápachu - teta to hneď išla ohodnotiť - aspoň podľa jej následného bedákania tak usudzujem). Na obed som šiel k „našim“, keďže v mojej chladničke už nič nezostalo - dva kilometre na barlách, paráda - asi trištvrtehodina s dvoma neplánovanými kaskadérskymi vložkami! A potom pivo, ale dnes len decentne... Asi desať.
Sobota 19.10.2002 - Som sa dnes pohádal so susedou nezistiteľného veku, pretože mi prišla oznámiť, že mám službu na našom poschodí, i vo vestibule a pred domom. Na moju opodstatnenú pripomienku, že som rád, ak prejdem pár metrov s fixovanou nohou, a teda umývať schody a zametať pred domom fyzicky nezvládnem, odvrkla, že mám zavolať niekoho z rodiny, aby prišiel túto nepostrádateľnú aktivitu vykonať, lebo bez vykonaného poriadku by zrejme mohol prísť totálny koniec sveta a teda i jej. A tak som ju niekam poslal... Poobede som bol odvezený na futbal, kde som zaujal, pre mňa netradičnú, ale na najbližšie mesiace nutnú pozíciu za plotom, kde som bol svedok vysokého víťazstva nášho mužstva, ktoré som neskôr ako aktívny člen víťazného komanda patrične oslávil. Ani neviem, kto ma odviezol domov...
Piatok 18.10.2002
- Včera som si konečne, asi po roku, zahral na ústnej harmonike. S partiou vynikajúcich gitaristov, bendžistov, mandolínistov, ktorí sa každý štvrtok stretávajú vo zvolenskej pivárni Šnorchel (bývalý Braník). A celkom sa mi darilo, i keď prehlušiť päť gitár a asi dvadsať hlasitých sirén (podporených pivným mokom) je bez príslušnej aparatúry v rámci tohto „amplaktu“ takmer nemožné. Nakoniec to po mnohých pivách dopadlo tak, že domov som nielen kríval, ale aj blúdil... Mám síce už i barly, ale ich dĺžka je skôr kratšia ako dlhá, v lekárni mi však odprisahali, že na moju výšku (196 cm - ktovie, či bude taká, aj keď mi odpília ten bolavý hnát) primerané barle ešte nikto nikdy vyrobiť nedokázal. A tak chodím/krívam bez nich...
Štvrtok 17.10.2002 - Dni sa náhle stali stereotypnými. Po rannom potvrdení mojej diagnózy (roztrhnuté väzivo na kolene) som bol zase odvlečený do práce a tu podávam nepopierateľne kvalitné výkony. Začínam mať futbalovo abstinenčné príznaky. A to ešte takmer tri týždne budem presúvavší sa len pomocou kolennej ortézy a prídavných bariel (barlov, bárl). Nádherná perspektíva... 
Streda 16.10.2002 - Noha bolí, zdá sa mi, že sa vôbec nehojí. Ale ako sa vlastne môže vôbec hojiť, keď ju stále namáham. A maródku si dovoliť nemôžem... zdá sa mi, že by som mal prehodnotiť, či mi je podstatnejší pracovný akt pred vlastným, už i tak dosť podlomeným, zdravím... Včera som riešil dizajn svojej stránky hlboko do noci, ale žiaden návrh ma nenadchol (nejako sa mi prestáva dariť i v tomto smere), tak zostávam pri starom. Aspoň som doplnil pár fotiek, čo mi dali v nedeľu po zápase chalani na Hronskej Dúbrave. Ide o jeden letný turnaj, ktorý sme záhadne vyhrali a ponúkam to v TEJTO SEKCII.  
Utorok 15.10.2002
- Ktovie, či vôbec pôjdem niekedy na maródku. Keď sa pozriem na to, čo mám ešte v práci vykonať, strasie ma hrôza. I toto písmenkovanie na svoju stránku obmedzujem na minimum času, snáď na päť minút. I preto radšej zmĺknem a idem stíhať nestíhateľné. 
Pondelok 14.10.2002 - (9:30) Cesta do práce bola vcelku komická. Na jednej nohe som doskackal vo Zvolene na autobus a v Banskej Bystrici sa päť minút nevedel napakovať do služobnej Felície. Fixovaná pravá noha pomerne dosť bolí a pod stolom mám minimum miesta. Vážne rozmýšľam o maródke. Takže ak by som sa už neozval, som off. :-/
(večer) „Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli...“ K večeru som bol v takej depresii, ako už dávno nie. Sústredenie viacerých negatívnych faktorov (problémy v práci, zdravotná indispozícia neumožňujúca akokoľvek športovať, i celkové hnusné jesenné počasie) vyústili do mizernej nálady a totálnej nechuti k životu. Môj momentálny stav je dosť biedny, potvrdila sa jedna stará, ale veľmi múdra pravda: „Zdravý človek má milión želaní, chorý len jedno...“
Nedeľa 13.10.2002 - Dnes som odchádzal na Hronskú Dúbravu vo výbornej nálade - mužstvo mi totiž sľúbilo, že pôjdem hrať konečne do útoku, v tej bráne ma to už prestáva baviť. Keby som vedel, čo sa mi stane, zostanem radšej doma pri argentínskych telenovelách. Náhradný brankár nakoniec neprišiel, takže som musel chytať. Osudnou sa mi stala 35. minúta prvého polčasu, kedy v snahe zabrániť jasnému gólu som sa efektnou robinsonádou hádzal k ľavej tyči, pravá noha zostala zaseknutá v blate, no koleno šlo ďalej... Následná diagnóza na pohotovosti znela „Ruptura partialis LCM gen. dx. Distorsio gen. dx“, čo údajne v ľudskej reči znamená, že mám doondené kolenné väzivo. Tento rok si futbal už nezahrám. A ktovie, či ešte niekedy áno... A to som ešte dochytal prvý polčas - na jednej nohe :-) 
Sobota 12.10.2002 - V piatok večer som dostal od kamaráta SMS, že či mu nepomôžem so sťahovaním. Samozrejme, také čosi sa neodmieta, najmä ak dotyčný prisľúbil, že to bude len pár stoličiek a skriniek do jeho nového, prenajatého bytu na internáte. Dosť som však zostal šokovaný, keď nešlo o doobedie, ale o skoré sobotné ráno (7:00 je po piatkových orgiách v krčme pomerne dosť skoro) a v konečnom dôsledku šlo o vysťahovanie jednej garáže a dvoch, takmer celých bytov. Na futbalový zápas som prišiel zničený ako juhoafrický zjazdár. Vyhrali sme však, hoci ma to až tak neteší, pretože som sa nepriznal k jednému z gólov, ktoré som dostal (loptu som vyrážal až z brány - rozhodca to nepostrehol) - kto by však bol tak charakterný, aby potopil vlastné mužstvo, ktoré následne nepriaznivý výsledok stav 0:2 otočilo na 4:2 a v dobrej nálade sadlo k pivu. Večer to už bohvieaká nálada nebola, najmä, keď v záverečných minútach kvalifikačného zápasu SVK-ENG. Ešteže som sedel na pive a žiaľ kompenzoval po svojom... :-)  
Piatok 11.10.2002
- Aby som po včerajšku nenadobudol klamlivý dojem, že pracovná doba končí po ôsmych hodinách urputného pracovného nasadenia, nakopilo sa mi toľko roboty, že tu trčím doteraz. Je čosi po šiestej, telefóny veselo vyzváňajú (však sme tu pre vás, drahí zákazníci) a to ešte zďaleka nemám všetko hotové. Kiežby aspoň technika poslúchala... Som i dosť nervózny, viem si totiž predstaviť i príjemnejšie strávený predvíkendový večer. Mám dojem, že sa dnes zase budem musieť spacifikovať niekoľkými desiatkami, inak ma táto nechutná nálada nepustí! Ale kedy, keď je takmer reálne, že v čase opustenia tohto 1,4 GHz zázraku budú už všetky lacné krčmy zavreté... Dilema - vo firemnej chladničke hruškovica, v hube sucho, v hlave depresia a v krvi nula celých nula. Alebo počkám radšej na víkendové, pofutbalové pivo s kamarátmi - alkoholik-samotár totiž ešte nie som. Zatiaľ...  
Štvrtok 10.10.2002 - Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, dnes sa mi konečne podarilo (doslova) ujsť z „panského“ v normálnu večernú hodinu. Po hektickom týždni som zmizol ešte za večerného šera a vo Zvolene som bol o pol šiestej. Úžasné - ale čo s toľkým voľným časom? Ešteže je tu krčma, jej príjemné vyhriate a všetkými možnými druhmi tabakových (i iných) produktov vyúdené priestory mi poskytli útočisko až do neskorého večera - však ten stres zo seba musím nejako zhodiť, nie?! Na zdravie!
Streda 09.10.2002 - Doplním to zajtra - len na okraj takto hneď zrána (10:25) - doplnil som rubriky Investex, Hr. Dúbrava a vlastne to je i všetko - pretože doma trochen prerábam stránku, ktorá vďaka nedávno sformátovému harddisku postráda mnohé relevantné súbory slúžiace na jej interaktívnu editáciu (eps, psd, cdr, ai)... VEČER JE TRÉNING NA CIRKEVNEJ ZŠ VO ZVOLENE. HURÁÁ!
Utorok 08.10.2002 -
Štrnásť hodín v práci, nechutná predstava, ktorá sa dnes pretavila do krutej reality. Nuž ale, žijeme v ranom kapitalizme, treba si zvyknúť - hoc’ naši dedovia kruto bojujúci za osemhodinový pracovný deň, sa teraz v hrobe obracajú ako zablšený kokršpaniel, keď pozorujú, ako my, dobrovoľní workoholici, v práci (priznám sa, že len občas) ponocujeme :-) Čo ma srdilo najväčšmi, je to, že som nestihol večerný tréning, ktorý (čuduj sa svete), sa údajne kvôli mojej neprítomnosti nekonal. Teraz neviem... má ma to tešiť, alebo desiť? :-))) 
Pondelok 07.10.2002 -
Čo už môže byť pekné na pondelku?! Dnes je tomu týždeň, čo som prišiel o disk, sľubujem - už to nebudem spomínať. Jediné, čo teší, že som nebol jediný postihnutý, oni tie vírusy sú riadne pľuhy... Na tréningu sa mi podarilo vyhrať, čo je super, lebo je to v poslednej dobe pomerne ojedinelý úkaz. Možno sa mi to podarilo zčasti i preto, že som asi dva dni nechliapal to odporne žalúdok ťažiace pivo a behal som ako nadopovaný Rumburak.  
Nedeľa 06.10.2002 -
Samozrejme, že zase musí pršať. Ako každú nedeľu. Napriek tomu, sme sa zišli na „pouličnom“ futbale až ôsmi. Prehral som 2:13. To nie je preklep, to je fakt. Avšak podľa atletických kreácií mojich spoluhráčov som usúdil, že moja včerajšia „opica“ bola oproti orgiám ostatných len symbolickým prípitkom. Mnohí doteraz netušia, že vôbec boli hrať futbal... Večer som tiež prehral s mužstvom Hr. Dúbravy na Nevoľnom 0:3. Parádny víkend!
Sobota 05.10.2002 -
Dôležitý zápas dopadol naprd, prehrali sme so Žamborovými trafikami 1:5. Ešte sme sa aj stihli dosť pohádať, čo môže mať za následok odchod niektorých kľúčových hráčov z mužstva. V krčme sa síce situácia vysvetlila, ale neupokojila. Strašne sme sa opili - teda aspoň niektorí. Skončil som v „Mantuane“, kde som zjavne otravný vylieval priehrštie svojej citovej náklonnosti vytipovanej službukonajúcej čašníčke. Zajtra sa musím ísť ospravedlniť :-(
Piatok 04.10.2002 -
Finišujem s veľkou zákazkou. Zase nebudem spať, kým sa nevytlačí. Večer idem konečne na pivo. Na veľa pív. Tento hnusný týždeň musím spláchnuť... i keď by som sa mal krotiť, ráno mám dôležitý zápas (vypil som nakoniec len tri).
Štvrtok 03.10.2002 -
Už si začínam pomaly zvykať na znovuvytváranie firemných hodnôt, mám nový, o desať giga väčší harddisk, ktorý snáď bude mať väčšiu chuť do života, ako jeho invalidný predchodca. Trčal som v práci do ôsmej, bezcenný deň zachránilo len večerné futbalové zápolenie v bystrickej telocvični. Konečne sa mi podarilo zvíťaziť. I to je pozitívum, momentálne veľmi potrebné...
Streda 02.10.2002 -
Jediný pozitívny moment dnešného dňa bol večerný tréning, na ktorý som z roboty doslova ušiel. Napriek faktu, že som brankár, som hral v útoku a pocit bezmocnosti som celkom slušne vykompenzoval vo fyzickej aktivite, ktorá mala za následok osem gólov v súperovej sieti z mojej pravej krivule. Remizovali sme s naším „béčkom“ (Investex „A“ - Investex „B“) 12:12. :-)
Utorok 01.10.2002 -
Spamätávaním z katastrofy zlikvidovaného firemného harddisku sa niesol celý tento týždeň. Snažím sa zmapovať, o čo všetko som prišiel, výsledok je podľa očakávania, čiže hrozný. Najhoršie je to, že tak či tak musím stihnúť termíny, nikoho totiž nemusí zaujímať, že môj archív je v riti! Novou hymnou sa pre mňa po včerajšku stal dávny hit od Boomtownských potkanov - I don't like monday.
Pondelok 30.09.2002
- Buď prekliate toto odporné pondelkové ráno! Buď prekliata deviata hodina ranná! Buď prekliaty i Ty, firemný harddisk, ktorý si sa v tento sprostý deň rozhodol ukončiť svoju činnosť formou tou najpodlejšou formou - tridsať gigabajtov pracovných dát sa v dnešný deň rozlúčilo s týmto svetom! Neviem čím som si to zaslúžil, možno som skutočne v živote niečo zlé vyviedol, ale odplata v podobe likvidácie všetkých mojich prác, i rozrobených (bez možnosti archivácie), je neskutočne krutá! Dnešný deň pre mňa v toto ráno, čo sa týka jeho normálneho prežitia, touto strašnou skutočnosťou, vo svojej podstate skončil!
Nedeľa 29.09.2002
- Blbý deň. I keď ráno sa mi na futbale celkom darilo (hoc’ šlo iba o tréning), popoludní som v súťažnom zápolení nepodal kvalitný výkon a mužstvu Hr. Dúbravy „pomohol“ iba k remíze 3:3, čo je s prestárnutým tímom St. Kremničky „B“ veľmi slabý výsledok. Netušil som však, že väčšia hrôza má ešte len čaká!
Sobota 28.09.2002 - Bežná sobota, v ktorej ma výnimočne zarmútil iba ďalší defekt a rozsypaná grafická karta na mojom počítači a mierne potešila povinná výhra mužstva Investexu nad stále zlepšujúcou sa Fortúnou.
MIXMEISTERPiatok 27.09.2002 - Udial sa zázrak! Mám funkčný počítač - teda relatívne. Už stačí len vyčistiť monitor, ale to by som mal zvládnuť i sám. Snáď. Len čo som včera ho doviezol domov po tréningu (inak prehrali sme 18:20 - a to nestačilo ani mojich, asi dvanásť gólov), púšťal som si hudbu až do pol tretej ráno v úžasnom to programe MixMeister (viď obr.). To vysvetľuje i môj momentálny krvavočervený očný look i fakt, že som cestou na panské takmer zaspal za volantom. Ale mám funkčný počítač. I za to patrí vďaka môjmu, inak neschopnému (strašne ho to teší, keď to sem píšem) kolegovi. Ozvem sa po víkende, počas ktorého bude u mňa znieť nepretržitý prúd hudby z päťgigového empétrojkového archívu. Česť!
Štvrtok 26.09.2002 - Dnes je divný deň. Ráno som sa doma šmykol na voľne pohodenom kuse tlačenky. Pavúky na stene si pomaly začínajú zvykať na môj byt nezistiteľnej kategórie. Aj vaňa je dáka tmavá... Zrejme by som už mohol poupratovať. Ale čo, počkám, kým sa vráti brat z Ameriky, ten sa v riadení priam vyžíva, tak mu to pripravím ako prekvapenie k návratu. Veru tak!
Streda 25.09.2002 - Kolega kúpil šampanské. Aspoň je seriózny, i keď neschopný „vedúci technického úseku“ :-) Večer mám posledný tréning vonku, od októbra dupoceme v telocvični, vyzerá to však tak, že dnes zmokneme, šľak aby to trafil! Na zdravie! 
(neskôr) Z tréningu bol napokon prd makový - pršalo, prišli sme traja a tak sme šli na pivo. No... pivo... Nakoniec to bolo pivo krát iks, pričom v tomto prípade iks vyjadruje číslovku sedem :-) Prvý polčas ligy majstrov som odpozeral od barového pultu. A potom som sa večer porezal, zaprisahávam sa, že už nikdy nebudem alko-indisponovaný krájať tlačenku :-)
Utorok 24.09.2002 - S kolegom, ktorý mi (údajne omylom) doondil spomínaný harddisk, som sa stavil o šampanské, že môj počítač bude funkčný dnes večer.
Pondelok 23.09.2002 - Ako píšem o čosi nižšie, týždeň sa začal nádherne - sformátovaným diskom a hlavou boľavou po oslavách víkendových víťazstiev, ktovie ako skončí. Po dovolenke sa len ťažko rozbieham, čo je vlastne celosvetový trend. Ozaj, vzhľadom na to, že mi „odpálilo“ všetky súbory, nemôžem ani zmeniť horný letný motív na aktuálny jesenný, uvidím, čo s tým ďalej... (no zmenil som to nkoniec, ale vyzerá to strašne :-(((...  )
Nedeľa 22.09.2002 -
Usmoklená nedeľa. Vstával som o šiestej. Totiž na Krahuliach sa musí hrávať vždy skoro ráno. Ešteže sme vyhrali, i keď s výkonom hodným volebnej účasti Rómov.
Sobota 21.09.2002 - Celé doobedie som sa sústredil na popoludňajší zápas mestskej ligy. Išlo o veľa a nakoniec súper prišiel iba v dvojčlennom zastúpení. Kontumácia teší len v rámci troch získaných bodov, ale bez vypotených kalórií pivo až tak nechutí...

exAktuálne (už neaktuálny článok je uvedený na TOMTO MIESTE)

Pokračovanie...

www.hemendex.sk