štvrtok
20.03.2003 - Chápem, že
nemám právo kritizovať rozhodnutia lídrov svetových
veľmocí, koniec koncov, môj názor ich pravdepodobne
ani nezaujíma. Taktiež si uvedomujem, že moja existencia
nemá extra prínos k tvorbe svetových dejín. Z pozície
bezvýznamného obyvateľa planéty Zem, človeka dodržiavajúceho
základné životné hodnoty i pravidlá, túžiaceho po globálnom
mieri, chcem vyjadriť iba svoj názor: „Vojna je zlá!“ |
pondelok
17.03.2003 - Netradične sa zmienim po víkende o víkende.
V sobotu som to konečne skúsil s futbalom i na asfalte, moje
dojmy boli zmiešané. Fyzicky som to v podstate zvládal, môj
výkon však bol totálne mizerný. Hoci i gól sa mi podarilo
streliť (hral som v útoku), no potom som zapríčinil svojou
pasivitou v obrane najmenej dva a prehrali sme 3:5. Šlo síce
len o futbal chalanov z ulice, čo je ale vzhľadom na moju
kvázi profesionalitu ešte väčšou hanbou...
V
nedeľu som po prebdenej noci pri počítači konečne trochu bicykloval.
Samozrejme, že to bolo zakončené pivom. Mnohými pivami. Vlastne
i teraz, pár minút po návrate, mám pomerne podstatné problémy
s prstokladom, asi sa zvalím horizontálne do stavu dobrovoľného
bezvedomia. No ešte predtým sa budem venovať náročnej literatúre.
Ozvem sa, keď sfunkčniem.
štvrtok
13.03.2003 - Z extrému do extrému... Kto nevidel, neuverí.
Jednoducho ten včerajší tréning bol vďaka mojej prítomnosti
príjemným oživením zavedeného futbalového stereotypu nášho
mužstva. Moje brankárske kreácie (aby som si nezranil nedoliečené kolená, do
všetkého som sa vrhal rukami) privádzali do úžasu súpera i
spoluhráčov. Lopty letiace po zemi som sa snažil chytiť rukami
a to približne v tak úžasnom baletnom prevedení, že som sa najprv
nepochopiteľne vymrštil do poldruhametrovej výšky, dosiahol
vrchol, zlomil sa v páse a strmhlav sa rútil k zemi hlavou
nadol. Počas tohto manévru, nie raz zrealizovaného, sa už
väčšinou lopta trepotala v sieti za patričného komentára obrancov a v momente môjho dopadu na
parkety (na ruky alebo hlavu) zneli oslavné chorály súperového
mužstva. Natoľko som šetril kolená (ako-tak vydržali), až som
si dodrbal ruku. Takže oddnes nosím ortézy tri. Som zvedavý,
ktorý úd mi zlyhá v najbližšej dobe. Veľa ich už nezostalo...
streda
12.03.2003 (11:00 hod.) - Dnes je ten deň „D“. Deň, kedy
už budem vedieť na čom som. O ôsmej večer už budem poznať svoj
ďalší športový osud, alebo aspoň jeho bezprostrednú budúcnosť.
Prvýkrát, presne po piatich mesiacoch, sa o pol siedmej
postavím do brány v dvoch ortézach a smrťou v očiach. Ak
vydržia obe kolená a ja „po svojich“ odkráčam z telocvične na
pivo, nebude na tejto planéte šťastnejšieho brankára. Bez
ohľadu na výsledok tréningového zápasu. V opačnom prípade bude
moja existencia vo všetkých jej smeroch považovaná za
bezpredmetnú.
pondelok
10.03.2003 - Presne päť týždňov po operácii, počas ktorých som
nabicykloval desiatky kilometrov, preplával stovky
metrov, na boľavé údy vymastil kilogramy liečivých gelov a
prísnou diétou prešiel späť do dvojcifernej hmotnostnej kategórie, no
napriek tomu sa s operovaným kolenom neudiala žiadna
pozitívnejšia zmena, som dospel k nasledujúcemu rozhodnutiu:
Dnes idem poslednýkrát na plaváreň a v stredu večer nastupujem
na palubovku telocvične Cirkevnej školy vo Zvolene na
futbalový tréning mužstva Investex, v ktorom už roky striedavo
úspešne pôsobím. Ak je to koleno načisto dodrbané, nech sa to dozviem
čo najskôr, viac trpezlivosti skutočne nemám. Nie je totiž možné, aby
zo sľubovaných dvoch týždňov pooperačnej rekonvalescencie bol
dvaapolnásobok, i to s diskutabilným výsledkom. Víkend som
prežil na plavárni, na bicykli (viď foto), ale i v krčme.
Myslím, že je na čase, znovu to vyskúšať i s futbalom. V
stredu večer už budem vedieť, či to nebol jeden z
najhlúpejších nápadov v mojej športovej histórii...
panoramatická
fotka Zvolena zo severozápadu - 375 kB (08.03.2003)
piatok 07.03.2003 (upozorňujem, že nasledujúci text nie je vhodný pre ľudí so sklonmi k
samovražde, blondíny a všetkých, ktorí si nechcú kaziť
víkend) -
Aby
som trošku objasnil, prečo sa tejto stránke venujem toľko,
čo slovenská vláda problémom štátu, vysvetlím to v pár
riadkoch: Človek si v živote plánuje pol milióna vecí a
je nekonečne sklamaný, keď sa ich realizácia z podstatných
dôvodov nedokáže uskutočniť. Ja tiež mám mnoho snov a
jeden z tých najväčších osobných je hrať a hrať a hrať
futbal. Nielen naň čumieť ako cigáň na íkvé-test, ale
aktívne sa ho zúčastňovať, tak ako už iks rokov. Je teda
pochopiteľné, že som pomerne dosť zronený z nie veľmi
uspokojúco prebiehajúcej rekonvalescencie môjho operovaného
kolena. Už pred niekoľkými dňami som totálne preonačil liečebný
proces - trikrát do týždňa chodím na plaváreň, ako
idiot v mraze bicyklujem do mŕtva a zodpovedne prehlasujem,
že som schudol minimálne päť kíl. V lekárni už pri
vstupe do dverí ma magistre oboznamujú s novými zázračnými kolennými
masťami od výmyslu sveta, na ktorých je zázračná snáď
iba ich cena... Lenže ten nevyspytateľný nožný ohybátor
sa nie a nie vyliečiť. Doktor síce s istotou prehlásil, že
ak sa nevyskytol zjavný úraz, koleno by malo byť v poriadku
a dlhšia doba návratu do normálu je bežná, ale verte vyšetreniu
cez telefón... Hral som síce po troch týždňoch futbal
(vraj som nemal), ale moju baletnú choreografiu v rámci našľapovania
by pokojne závidel i Harapes. A to som mal ešte ortézu s bočnými
výstužami i následný skvelý pocit z dvoch strelených gólov.
Koleno začalo bolieť až o dva dni nato...
Je štvrtok tesne pred polnocou a ja som pár hodín po
predstieraní plaveckého aktu, ktorý mal okrem
znovunadobudnutého pocitu ostrej bolesti v chorom kolene ešte
v sprievodnom jave zahrnutú horúčku... Moja nálada sa dá
porovnávať s pocitmi obyvateľov Pompejí po výbuchu Vezuvu.
A preto mi je teraz táto stránka podstatná ako blondíne
vodičák. Napriek tomu prajem krásny Deň žien!
Ozvem sa, keď vyzdraviem.
nedeľa
02.03.2003 - Neviem ako je to v iných lokalitách
Slovenska, ale vo Zvolene máme mestské kúpele - jedinú možnosť,
kde v zime v normálnych podmienkach je možné realizovať
svoje plavecké umenie (resp. topenie) - otvorené v priemere
dve-tri hodiny denne a to v tých najnerealistickejších termínoch.
A tak sa stalo, že cez víkend, kedy logicky má pracujúci
tvor najväčšiu možnosť navštíviť túto inštitúciu, sú
otvorené len v sobotu a to iba tri hodiny cez obed. Keďže
musím vykonávať rehabilitáciu kolena, vybral som sa v
tento deň na plaváreň. Na druhý pokus sa mi podarilo dostať
i dnu (na internete sú totiž uvedené úplne iné otváracie
hodiny ako na vstupných dverách!!!), pričom len hodina stačila
na to, aby som nadobudol presvedčenie, že plávanie momentálne
absolútne nepatrí medzi moje športové domény. Myslím, že
v ten deň väčšieho tĺka v bazéne nemali. Chaotický
pohyb horných končatín v absolútnom nesúlade s prácou nôh
mal za následok niekoľko svalových kŕčov, zvýšenú
pohotovosť plavčíka i pozdvihnutie dovtedy bezfarebnej nálady
okoloplávajúcej verejnosti. Skleslý pocit vyplývajúci z
tejto skutočnosti i z presvedčenia, že na plaváreň už v
živote nevkročím, potvrdil následný cykloturistický výlet
za krásami zvolenskej kotliny, ktorý predčasne ukončila
zvyšujúca sa ostrá bolesť v oboch kolenách. Aspoň nedeľa
bola vydarená. Desať kilometrov na bicykli (no smejte sa
mi!) a následná rodinná oslava bratových narodenín
pozdvihli osobnú frustráciu do roviny životného minima. A
s tým sa predsa len dá ako-tak prežiť...
streda
26.02.2003 - Dnes som prvýkrát cielene zaťažoval kolená
po vyše štvormesačnej nečinnosti. Po nekonečnej dobe som
znovu sedel na bicykli, čo bolo i zjavne poznať. Bytostná túžba
po aktívnom športovaní vyústila v podstatnú zmenu životného
štýlu i prehodnotení priorít. Napriek tomu, že paradoxne
vďaka športu už mesiace nešportujem, najväčšou
prioritou zostala túžba znova hrať aktívny futbal. Minulý
týždeň sa mi to takmer stalo osudným. Možno som mal ešte
počkať, nie trepať sa na palubovku telocvične. Snaha vrátiť
sa čo najskôr do pôvodnej fyzickej kondície však zvíťazila nad
zdravou obavou z neukončenej rekonvalescencie operovaného
kolena a zbytok týždňa som v bolestiach odkríval. Okrem toho, na
polceste k operačnému stolu je i druhý meniskus... „Zdravý
človek má milión želaní, chorý len jedno“ - koľkokrát
som túto pravdu už počul, žiaľ naplno ju človek pochopí,
až keď je pre neho aktuálna. Darmo sa vyhovárať na
doktorov, ktorí už v začiatku mohli riešiť zranenie
artroskopiou, no namiesto toho naordinovali fixnú ortézu. V
stave, v ktorom sa slovenské zdravotníctvo nachádza, je i
takáto aktivita zo strany lekárov zázrakom... Sedem tréningov
týždenne na troch rôznych typoch povrchov (tráva, parkety,
asfalt) bolo na kolená nestráviteľným zaťažením. 15.
október 2002 bol tým osudným dňom, kedy vypovedali službu...
Nechcem sa už k tomu vracať, jediným cieľom, priam snom,
je postaviť sa v blížiacej jarnej sezóne medzi žrde
futbalovej bránky. K tomu momentálne smeruje všetka moja
aktivita na úkor všetkých ostatných činností (i tvorbe
tejto stránky). Ak sa mi to podarí, teda ak v šťastí
odohrám tohtoročné futbalové súťaže, nebude na tomto svete šťastnejšieho tvora. Prisahám!!!
pondelok
24.02.2003 - Cez víkend som bol v Blave. Zase. Tentoraz však
nie s kolenami (tie sú tak či tak už nevyliečiteľné),
ale za príjemnejšími aktivitami. Prvou z nich bolo piatkové
večerné „Stretko“ v jednej ružinovskej kaviarni. Že
bolo veselo, dokumentuje pár
záberov.
|
štvrtok
20.02.2003 (11:50) - Včera som po vyše štyroch mesiacoch
hral futbal. Stalo sa tak prvýkrát po minuloročnom októbrovom
zranení, ktoré som si privodil taktiež na futbale
:-(. Dve odfláknuté diagnózy
viedli k nesprávnej liečbe, ktorá vyvrcholila neplánovanou
artroskopickou operáciou - tá sa udiala pred dva a pol
týždňom. Vyoperovali mi meniskus, sľúbili, že do dvoch týždňov
môžem okrem aktívneho pitia i športovať. To som včera
zrealizoval a svoj diskutabilný výkon som korunoval dvoma
gólmi do súperovej siete. Počiatočné nadšenie z útočného
potenciálu skresala moja totálna nemohúcnosť v obrane -
našťastie súperi i spoluhráči brali ohľad na invalida a svoju
futbalovú agresivitu tlmili na minimum. Nič na svete sa
nevyrovná pocitu znovunadobudnutého zdravia - hoci v mojom
prípade iba fyzického. „Odchádza“ mi síce pre zmenu ľavé
koleno, ale snáď nejaký ten tréning ešte vydrží... Tak nech sa
mi darí. Ozaj - to čo ponúkam v ilustračnom obrázku, je
nefalšované pečené kuracie stehno (akcia v Metre - kilo za
sedemdesiat, no nekúpte to!) so zemiakmi - vlastná to
realizácia človeka odsúdeného na individuálnu formu
stravovania... :-)
utorok
18.02.2003 - Konečne som raz večer netrávil v... no to
je jedno kde... a využil som ho na zdokumentovanie Zimného
futbalového turnaja halového charakteru, ktorý sa síce
udial už pred poldruha týždňom, ale doteraz som nebol
schopný niečo zosnovať a uverejniť. I keď sme na ňom, to
ako mužstvo Investex „A“ (i keď bez mojej účasti)
pohoreli, bola to vzácna skúsenosť, z ktorej si ponaučenie,
verím, zoberieme i do jarnej časti súťaže mestskej ligy,
snáď i s mojou aktívnou účasťou... REPORTÁŽ
Z TURNAJA.
pondelok 17.02.2003 - Cez víkend som mal
zase iné starosti, ako babrať sa so stránkou. Na poslednú
chvíľu som ale pridal jednu fotogalériu, ktorá skutočne
stojí za to. A TO
TUTO. Valentínske blahoželanie som zrušil, čo to tu má
čo strašiť - v prípade záujmu
TUTO.
piatok
14.02.2003 - Prišla mi dnes SMS: „Martin Tarzan Mázor a
Zdenka Johanka Zemančíková budú mať skutočný oficiálny sobáš
na Valentína o 15:30 na Zvolenskom zámku. Už navždy. Prajte
nám. T.&J.“ Čo na to dodať?
Krásnu svadbu, veľa úžasných priateľov a večný dôvod k
úprimnému úsmevu prajem, kamaráti!
streda 12.02.2003 - Paráda, včera
som sedel za počítačom do druhej v noci, aby som si potom ráno
odsedel tri hodiny v čakárni u obvodného lekára a dozvedel
sa, že som nezodpovedný pacient. 20 (slovom dvadsať) minút
trvala moja operácia pravého vnútorného meniskusu
artroskopickou metódou, ak do toho zarátam i sprievodné úkony
- tak možno celkovo čosi okolo hodiny i s prebratím z narkózy.
A kvôli týmto šesťdesiatym minútam som absolvoval dva
zbytočné mesiace v ortéze, tri nesprávne diagnózy môjho
zranenia, týždne sedenia v čakárňach v troch mestách,
kopu rehabilitácií, finančné i psychické likvidovanie mňa
ako takého, to všetko po radách i príkazoch všetkých možných
doktorov - a dnes sa dozviem u obvodnej lekárky, že svoje
zranenie neberiem vážne a nepristupujem k nemu s plnou
zodpovednosťou. Keby nebolo známostí, šťastných náhod a
podpory okolia, bol by som dnes s dokatovaným kolenom odkrivkával
z núteného výseku zvolenskej nemocničnej mäsiarne. Nech
to stálo, čo to stálo, s plánovanými stratami sa
dostavili i nečakané zisky (snáď s dlhodobejšou perspektívou)
a čo je hlavné - chodím. A dúfam, že budem i behať
(minulú stredu - dva dni po operácii som síce utekal v
Blave na električku, ale to bolo také neoficiálne
pobehnutie) a snáď o pár týždňov i aktívne hrať
futbal. A najmä - kašľať na všetky vyšetrenia,
prehliadky, nenávisť k ochkajúcim dôchodcom, spravidla sa
predbiehajúcim v čakárňach, ignorovať
nervóznych
doktorov a nevláčiť všade desať kíl chorobopisov i „dobrovoľných“
pozorností - a to všetko, aby som si uplatnil právo na
zdravie. Jednoducho, chcem mať už so všetkým, čo súvisí
so zdravotníctvom, svätý pokoj. Moja posledná zmienka týkajúca
sa tejto témy bude len poďakovaním všetkým, ktorí
pomohli. Ďakujem a to skutočne úprimne!
Rozhýbal som sa i vo veciach, ktoré som tu spomínal včera
- takže už dnes zverejňujem FOTOREPORTÁŽ
z jednej diskotéky v Bratislave „demoverziu“ pomerne dosť
trápneho článku SEDLÁK
VO VEĽKOMESTE I. Ostatné neskôr...
utorok 11.02.2003 - Človek by už
ani neveril, čo za ozembucha som ja. Nasľubujem hory-doly,
snáď aj motoráčik do Banskej Štiavnice by som prisľúbil
znovuspojazdniť, no keď dôjde na lámanie chleba, moja
aktivita sa nápadne pripomenie prísloviu, „skutek utek“.
Totálne nezodpovedná kreatúra - to je prosím moja diagnóza!
I keď je pravdou, že zase (koľkýkrát to už omieľam)
nebolo času. Minulý týždeň som hýril v nemocničnej
opatere v Blave, po operácii meniskusu zase á lá krívajúci
de Pejrak vo zvolenských aktivitách, zajtra idem na
vyberanie tých špagátov, ktorými mi poplátali diery v
kolene a o tri týždne (ak motyka vystrelí, a to by už konečne
mohla), začnem s prvými pokusmi o zhodenie tuctu kíl, úspešne
nabratých štvormesačnou nútenou športovou pasivitou.
Akokoľvek sa však snažím, na tento elektronický chlievik
mi času nezostáva, nech to organizujem akýmkoľvek spôsobom.
A to už dnes večer (10.02.) už štyri hodiny trieskam do klávesnice
i pošuchujem myšou po stole - a čo som stihol? Makové oné...
Takže k sľubovaným veciam, ktoré tu mali pribudnúť, ale
nepribudli, pretože... nebudem to do nekonečna opakovať...
Čiže:
• fotoreportáž z Casey Blava, polovica januára
(snáď už tento týždeň :-/ )
• turnaj v halovom futbale, ktorý sa udial tento víkend
(klepnem to do piatku)
• sľubovaný „Sedlák v
Blave“ (ono je to už síce napísané,
ale... čo ja viem, nepáči sa mi to... dokonca zápisky sa
mi niekde z vrecka potratili, asi som ich opral)
• ha, už sa mi nahromadilo pár vydarených záberov z našej
krčmy, takže snáď aj takáto záležitosť sa tu objaví,
ale to zrejme neskôr... (viď ilustračné foto)
No, veď uvidím, ako bude, a či vôbec bude. Pre túto chvíľu
sa na stránku vyprdúvam, utekám zastaviť práčku, potvora
- snaží sa vyskackať z kúpelne na chodbu, čo zjavne
nepatrí k jej náplni práce. Zrejme jej atletický výkon
ocenia i susedia, žmýkať o jedenástej večer asi nepatrí
k bežným zvyklostiam národa slovenského, v paneláku živoriaceho.
:-)))
PS:
Aby som nezabudol, sľúbil som „mu“ to, tak to musím
uverejniť ako prioritu najvyššieho rangu. Stal som sa totiž
terčom posmechu istej organizácie, ktorá sa tvári, že nič
netuší, no napriek tomu, tuším, že svoje netuchy len bezočivo
predstiera. Môj zadumaný výraz, vyjadrujúci bezmocnosť ľudského
génia v dobe nežičlivej narcisom mne podobným, pochopil
istý líder nič nešípiaceho združenia ako výraz bezduchého
civenia na nové vráta a úvodnú stránku spomínanej
organizácie zohyzdnil mojím portrétom, ktorý zákerne
digitálnym fotoaparátom v čase mojej duševnej neprítomnosti
v duchu úmyselného zneuctenia zrealizoval v priestoroch
nemenovanej bratislavskej diskotéky. Dôkaz namiesto sľubov
je na adrese www.znn.sk.
Moja pomsta je však sladká. Niekoľko miernych retuší a
zadosťučinenie v podobe zohyzdnenia pre zmenu jeho lebečnej
karosérie je na svete. Sľúbil som mu to a svoj sľub plním.
Nech svet vidí, čo on ani vo sne netušil. Čo mi za to ale
vyvedie, skutočne netuším zase ja. Mám totiž dojem, že
pozná moje prístupové heslo...
pondelok
27.01.2003 - Cez víkend som bol v našom hlavnom meste. V
Nemocnici Ministerstva vnútra mi konečne stanovili diagnózu,
ktorá je už dúfam finálna. Obrovskú radosť z faktu, že o
týžden idem pod nôž som ihneď ventiloval s kamarátmi na
diskotéke Casey v „Kárlovke“. Že bolo veselo, zdokumentujem vo
fotoreportáži ešte tento týždeň
(tu zatiaľ len jedna fotka - Janko Lehotský nedal pokoja, kým
sme sa s ním všetci nepofotili). Taktiež mám rozpísaný
článok „Sedlák vo veľkomeste I.“ - tiež tak do dvoch dní
zverejním. Aktuálne však dávam do pozornosti doležitú
podstránku venujúcu sa rušeniu regionálnych tratí. Konkrétne
sa zameriavam na Trať mládeže, ktorej likvidácia môže mať
nedozierne následky.
TO PONÚKAM TUTO.
streda
15.01.2003 - Keďže v najbližších dňoch bude
moja existencia podmienená finálnym diagnostikovaním
i následným riešením zdravotného problému, bude sa
celá moja pozornosť uberať týmto smerom. I preto
bude táto stránka ešte vo väčšej miere zanedbávaná,
ako tomu bolo doteraz. Ja len verím, že najbližšie
uverejnené riadky budú vyjadrovať oveľa radostnejšie
pocity, než akými momentálne disponujem... |
pondelok
13.01.2003 - Už dlhšiu dobu som tu nelamentoval nad svojím
podlomeným zdravím. A priznám sa dobrovoľne, ani by som
tento „hypochondrický“ problém neoprašoval, keby nebol
tak hrozivo aktuálny. Aktuálny a desivý. Pred tromi
mesiacmi (15.10.2002) som totiž v zápale hry bolestne
zjajkol na futbalovom zápase a v náhlom pominutí zmyslov
svoje zranenie riešil pohotovostným zásahom v priestoroch
zvolenskej nemocnice. Chyba! „Ruptura partialis LCM gen. dx.
Distorsio gen. dx“ - znela prvopočiatočná
diagnóza. Tej sa chytili i odborníci, ktorí
realizovali samotnú liečbu. Výsledok - momentálna hrozba
operácie. Celé liečenie bolo naprd. Po odňatí ortézy sa
dostavili jemné bolesti, odborníkom považované za „irelevantné“.
A tak som ich ignoroval. Až dodnes. Takmer neznesiteľná
bolesť v oblasti kolennej, brániaca plnohodnotnému šoférovaniu
(zábavné bolo sledovať posádku auta, v úpenlivej tichosti
sa modliacu, aby v deväťdesiatkilometrovej rýchlosti moje
koleno načisto neruplo) ma dnes prinútila znovu navštíviť
zvolenskú pohotovosť. A už v ruke držím novú diagnózu i
predvolanie na artroskopiu (koľko za to dnes pýtajú?). Keď
si spomeniem, že pôvodne som už o tomto čase mal svoje
pribraté „ja“ plieskať o zem na tréningoch, potláčam
v sebe sebevražedné sklony. Ozaj, verili by ste, že na
zvolenskej pohotovosti fungujú výlučne na písacích
strojoch?! Ktovie, možno aspoň na operačnom stole bude
zavedená elektrina. Ešteže v prípade núdze môžem využiť
kapitalistický komfort rakúskych nemocníc, tak ako každý
radový občan republiky Slovenskou nazývanou, všakže drahý
Rudof, hlava pomazaná?!
utorok 07.01.2003
- Započali sme tretí rok tretieho tisícročia. Samozrejme ako
inak, než zvyšovaním cien. V tomto smere sa už skutočne
začíname podobať Európskej únii - nášmu novému veľkému vzoru -
kedy sa však k jej kritériám priblížia i naše výplaty, neradno
tipovať. Tento nepopulárny a vlastne už každoročný krok
mocipánov by som (najmä po nedávnych voľbách) chápal ako
nutný iba v prípade, že sa vymenila vláda a tá nová sa
nedokáže iným spôsobom spamätať z vládnutia tej predošlej. Ako
si to však vysvetliť, keď tu máme vládu viacmenej staronovú a
táto forma výhovorky je neakceptovateľná. Priznám sa, unikol
mi relevantný dôvod rapídneho zvyšovania životných nákladov,
ak to skutočne súvisí s prijatím do EÚ (Slovák sa jednoducho
donekonečna musí pchať do nejakého zadku), mali by sme v tomto
smere postupne prispôsobovať aj príjmy obyvateľstva i
legislatívu. Na to však akosi naša úžasná vláda pozabudla.
Vlastne prečo sa čudujem, veď žijem v štáte, v ktorom sa jeden
z najväčších zločincov verejne preháňa po lyžiarskych svahoch
s V.I.P. permanentkou a bezohľadne „prekacuje“ bedač čakajúcu na
vleky, pričom neexistuje žiadna moc, ktorá by s tým čosi
pozitívne vykonala. Taktiež výraz „voľná voľba cien“ si
naši/zahraniční podnikatelia vysvetľujú v tom smere, že ide
vlastne o „svojvoľné zvyšovanie“ - samozrejme globálne, lebo
ak by ktosi ponechal staré ceny - ojojoj - o to by sa už
postarali dvojmetrové opachy na tmavých mercedesoch...
„Žijem na Slovensku“ - to už nie je veta hrdého Slováka, v
ktorého srdci planie láska k domovine... to už začína byť
diagnóza bezmocnosti bedára, ktorý už prestal dúfať v základné
princípy demokracie a ľudskosti v tomto prehnitom a totálne
skorumpovanom systéme. A najhoršie je najmä to, že už nikto
nemá síl postaviť sa proti moci, tak ako pred trinástimi
rokmi. Všetci sme dnes náramne spokojní. Ešte tak pofrflať si
pri pive alebo na ulici - to je naše chápanie slobody prejavu.
Vlastne čo môžeme čakať od národa, rokmi utláčanom a
zastrašovanom. Len sa bojím, aby sa tie staré „zlaté“ časy sem
znovu nevrátili. Realita je totiž taká, že k tomu úspešne
napredujeme.
VIANOČNÝ/NOVOROČNÝ VINŠ
NÁVŠTEVNÍKOM TOHTO WEBU JE TU.
Julo
Satinský * 20.08.1941 † 29.12.2002
30.12.2002 - Včera to
vyzeralo na príjemný večer. Obed u našich, následne pivo s
kamarátmi, celkom veselý večerný program v televízii...
Kiežby som však neprepol na správy. Ihneď bolo po
predsilvestrovskej nálade. Všetky aktivity išli bokom,
nedokázal som sa na nič normálne sústrediť. Pustil som si
platňu „Bolo nás jedenásť“ a spomínal. Na Jula Satinského.
I jeho nenapodobiteľný humor, ktorým sprevádzal niekoľko
generácií Slovákov i Čechov. Nedokážem si spomenúť na
žiadnu jeho rolu, poviedku, či vystúpenie, po ktorom by
človek nadobudol pocit smútku, beznádeje... I keď som dnes
na internete zháňal jeho fotku, ktorá by sa hodila do
tohto nekrológu, nenašiel som žiadnu smutnú. Takú, ktorá
by vyjadrila moju bolesť nad jeho odchodom. Však len
predvčerom to bolo, čo som sa rehotal ako zmyslov zbavený
pri repríze jeho spoločného programu s verným kamarátom
Milanom Lasicom - Ktosi je za dverami. Originálny humor, v
mnohých prípadoch čitateľný len medzi riadkami... ani
stopa po bezduchej zábave typu Joža Pročka alebo
vyhasínajúcich slovenských komikov, ani náznak po strate
životného optimizmu, napriek drvivej diagnóze z ťažkej
choroby, o ktorej snáď vedel dopodrobna len on... večne
veselý Ujo Klobása. Nesmrteľná trojica Filip, Lasica,
Satinský má už v tomto svete len jednočlenné zastúpenie,
kiežby aspoň bola nádej, že i na tom druhom je veselo. Od
včera vo dvojici...
Bolo mi naprd, včera, keď som sa to dozvedel... je mi
naprd i dnes a viem, že ani ten Silvester nebude taký, ako
by mal byť...
Ďakujem Ujo Klobása za Tvoj prínos do slovenského humoru.
I za to, že si dokázal byť Človek. Vždy si ma vedel
rozosmiať, len včera si ma naštval... Ozaj to nešlo inak?!
|
Piatok
20.12.2002 - Posledný deň pracovného charakteru v
tomto roku, teda aspoň čo sa oficiálnej časti týka. Ide
sa konať firemná kapustnica, bojím sa, že to neprežijem,
všetky tieto akcie totiž po absolvovaní oficiálnej časti,
nadobúdajú živelný charakter podmienený spontánnym
vyventilovaním celoročného firemného stresu. Takže
aktualizujem radšej ešte pred zahájením akcie, potom to už
zvládnuť nemusím. Keďže do Vianoc sa už v práci a teda
i na internete neobjavím, prajem celému ľudstvu KRÁSNE
SVIATKY VIANOČNÉ!
(pozn. autora - 13.01.2003 - dopadlo to úžasne, polovica zúčastnených
si nič nepamätá)
Utorok
17.12.2002 - Dnes som konečne uvaril čosi iné ako salámový
chleba. A úplne sám. Veru! Záhada... Hurá! Píšem si to
ako úžasné a, treba to priznať, zároveň ojedinelé pozitívum
súčasných dní.
Inak zase nestíham. Výnimočne nie kvôli pracovnej zaneprázdnenosti,
aspoň nie tej profesionálnej. Ide sa totiž udiať jeden exhibičný
futbalový zápas, ktorého som sa stal už deviaty
rok spoluorganizátorom, takže kus mojej aktivity ušiel týmto
smerom. Kiežby tak môj zdravotný stav dovoľoval zúčastniť
sa ho, tak ako po iné roky, aktívne, ako brankár! Človek však
mieni... však to poznáte.
Len v rýchlosti udalosti minulých dní - včera som poprvýkrát
zaradil sa medzi vodičských greenhornov, ktorí premiérovo
vyskúšali, aká je to sranda šoférovať na snehu - na diaľnici
medzi B. Bystricou a Zvolenom som dostal dvadsaťmetrový šmyk
- žiadna sranda - vo chvíli prítomného priebehového času
šmyku, teda tých niekoľko sekúnd, som si vyskúšal pocit
automobilového kaskadéra, kombinovaný s dojmami účastníka
praktickej časti dobrovoľného kurzu kamikadze! Všetko našťastie
bez ujmy na zdraví i firemnom majektu.
Cez víkend som bol na chate. Podrobnosti vo forme faktov
textových i fotografických zatiaľ nezverejňujem, musím uvážiť,
či sa mienim úplne skompromitovať...
Takže okrem faktu, že od zranenia - Bože, dva mesiace je už
tomu, došľaka! - som pribral nedobrovoľnou fyzickou nečinnosťou
osem kíl, sa v mojom stereotypnom živorení, nezmenilo nič
podstatné...
BTW: ten divotvorný úkaz v indexe mojej stránky, tam nie je
na milú Jarmilu! Myslím tým ten výtvor v podobe vlastnej
improvizácie vizuálneho ponímania symbolu vianočných
sviatkov - ihličnanu ozdobeného (vlastná tvorba :-)).
Idú Vianoce, vraj. Ak by som sa teda už do ich príchodu
neozval, prajem Vám ich čo najnormálnejšie. Teda také, aké
by mali byť a aké snáď i budú. V duchu nádeje, že ich
skutočný zmysel raz naplno pochopíme a budeme akceptovať.
V nádeji v lepší svet. Ak si ho ovšem zaslúžime...
Ozaj, „Hepy ňjú jír“, world of mysterious people!
Utorok 10.12.2002 - Chvíľu som bol
mimo, neaktualizoval som. Aj som pôvodne chcel, ale vďaka
mojej vrodenej danosti pobabrať aj nepobabrateľné, som natoľko
„rozhasil“ počítač, že i túto stránku som musel spätne
vyhľadávať takmer cez uruguajskú tajnú službu. Dokonca v
snahe vyrobiť aktuálne ladenú úvodnú stránku som si „odpásol“
originál a musel som ho tvoriť nanovo. Taký som ja ozembuch
s tulením syndrómom!
Po víkendových stresoch (som spoluorganizátorom jednej
futbalovej akcie - VIĎ
TUTO) a nenormálnej zmene počasia, som započal ďalší
týždeň plný depresií. Ešteže existujú situácie, ktoré
dokážu vymaniť sa zo zdanlivo nevymaniteľného stereotypu
a dajú zabudnúť na krutú realitu. Či to už je
pripravovaná víkendová „chatovačka“, hádka s
retardovanou susedou alebo najnovší šok z
existencie čohosi, čo by som charakterizoval ako stávková
kancelária v hracom automate (toto skutočne jestvuje a
funguje vo zvolenskej reštaurácií „Vagón“) a nezaratáva
to manipulačný poplatok :-) I keď nám na tom ušli zápasy
Schalke 04 (po prehre s Krakowom by sa malo toto bundesligové
mužstvo premenovať na Schalke 1:4) a nepochopiteľná remíza
Arsenalu s Valenciou...
Vlastne dosť táram o ničom...
Nové na stránke: tri
fotky Zvolena a poddoména o pripravovanom exhibičnom
zápase.
PS: Rozhodol som sa zavraždiť svoju susedu. Ak niekto plánuje
čosi podobné, nech sa ohlási, chcem sa o tom poradiť.
Spolu dokážeme viac! (je normálne, ak niekto o štvrtej ráno
poschodie nadomnou začne prevádzkovať rekonštrukciu bytových
priestorov spojenú s vysávaním, umývaním riadu, zbesilým
pobiehaním a neartikulovaným revom?! Ak áno, tak nie som
normálny ja!)
Piatok
06.12.2002 - A tak som sa rozhodol, že upracem. Nech
Mikuláš vidí, že v sporadických chvíľach dokážem existovať ako
Homo Sapiens. Večer som ani na pivo nešiel, tri hodiny som
páchal poriadok. Na záver som položil na parapetu sviatočnú
topánku značky „China“, reku snáď tam čosi ráno nájdem. Našiel
som. Pod ňou. Samotného Mikuláša v mrákotách spôsobených
chemickým plynom hromadného ničenia. Tenisku futbalového
pôvodu som si totiž zabudol pred nočným aktom vydezinfikovať
:-)
PS:
Toto som ešte nezažil. Chápem, že je normálne, keď dojde
baterka v hodinách a ony zastanú. Normálna realita pri
analógovom časostroji. Ale ako je to možné, že mne sa to stalo
pri digitálkach?! Tento záber nie je statickým vyjadrením
dynamickej činnosti mojich hodín, ony skutočne už tri dni
ponúkajú tento nechutný, nemenný „šetrič obrazovky“.
Nepochopiteľné...
Štvrtok 05.12.2002 - Dnes ráno sa udialo čosi neuveriteľné. Niečo,
čo vyše dvoch mesiacov nebolo možné pozorovať na oblohe, teda
aspoň v miestach môjho aktívneho výskytu. Úkaz, ktorý som
nemohol si nevšimnúť. Spoza oceľovej hradby mrakov, z
nepreniknuteľného zovretia mnohotýždennej tmavej vrstvy
vodných pár, vyšlo slnko. Aleluja!
Pondelok
02.12.2002 - Po príchode domov a následnom rozhľadení
sa, som sa len tak, celkom nezištne a zadarmo zamyslel... Došľaka,
Mikuláš je pred dverami, vianočné sviatky taktiež neďaleko,
následne i nový rok sa blíži... Možno by nebolo od veci
trochu poupratovať...
Víkend
30.11.2002-01.12.2002 - Vzhľadom na skutočnosť,
že mestská futbalová liga minulý víkend ukončila svoju
jesennú časť, stal sa tento víkend pre mužstvo rovanký,
ako už poldruha mesiaca pre mňa. Futbalovo pasívny. Posledných
sedem zápasov som totiž hľadel na výkony Investexu - účastníka
to prvej mestskej súťaže - spoza plota. Keďže to boli zápasy
víťazné (až na záverečnú prehru s niekoľkonásobným víťazom
ligy Javankou), nebola moja brankárska neprítomnosť vraj až
takým hendikepom, ako zneli prvopočiatočné prognózy :-) Záverečnú
bilanciu prinesiem v najbližších dňoch, keď dám dokopy
príslušnú rubriku. Takže aktívna súťaž má prestávku,
čo však neplatí pre náš kolektív. Dve činnosti totiž
budú vypĺňať „hluchú“ zimnú pauzu. Stredajšie tréningy
v telocvični a príležitostné „posedenia“ (v individuálnych
prípadoch i „poležania“). A ak motyka vystrelí a teda
zdravie dovolí, od nového roku sa pridám i k tej športovejšej
časti. Zatiaľ nazdravie!
Sobota
23.11.2002 - Nedeľa 24.11.2002 - Čo by som na svete
robil bez ľudí, ktorých mám rád! Ako balzam na moju
ubolenú, psychicko-fyzickými traumami atakovanú dušu, zapôsobila
návšteva u mojich príbuzných v diaľnych nížinách
severných Uhier, v súčasnosti ešte nazývaných južným
Slovenskom. Oslava životného jubilea v prítomnosti mojich
úžasných sesterníc i organizačného štábu vynikajúco
zvládajúceho dvojdňové zápolenie s výdobytkami
slovenskej a maďarskej kuchyne, boli skutočne tým, čo
ako-tak navrátilo moje deprimované „ja“ do trojrozmernej
reality súčasného sveta. Fontos hogy egeségések vagyunk!
A ja ďakujem, že Vás mám!
Štvrtok
21.11.2002 - Piatok 22.11.2002 - Ďalšie odporné dva dni,
už strácam nádej, že v mojom bezcennom živote nastane
nejaká pozitívna zmena. Kvôli zraneniu som športovo totálne
pasívny a kvôli totálnemu pracovnému vyťaženiu, nestíham
ani ostatné aktivity, prevažne spoločenského charakteru. I
teraz, v piatok o šiestej večer, sedím za firemným PC a
snažím sa ho márne presvedčiť, aby prekonal piatkovú
depresiu a konal čosi pozitívne k úspešnému naplneniu môjho
pracovného pôsobenia. Ostatne, to isté trápi i mňa, chápem
ho - ale jemu stačí preinštalovať systém a je v pohode,
ako to ale docieliť i u mňa?! Umieram... idem na pivo... možno
ma to preberie, možno reštartne, ktovie. Ale raz lepšie byť,
dofrasa, musí!
(neskôr) Aspoň neskorší
večer sa niesol v duchu športovo-spoločenského diania, bol
som totiž pozvaný na jeden každoročný turnaj - i keď
teraz som sa zúčastnil len pasívne. Geopris-cup 2002, čo
je firemný stolnotenisovo-šípkovo-basketbalový turnaj
na neoficiálnej, ale o to úprimnejšej, úrovni som ale
musel v najlepšom opustiť. V tomto štáte totiž zrušili všetky
nočné vlakové spoje a na komfort taxi-služby mám dosť málo
lukratívny zárobok...
Streda
20.11.2002 - „Odišlo“ mi aj ľavé koleno. Dalo sa to
čakať, bolo príliš namáhané počas piatich týždňov,
čo suplovalo i funkciu toho pravého. Hlavná bolesť sa sústredí
v okolí ľavého vonkajšieho menisku(su), čo som si síce
diagnostikoval sám, keďže ale ten vnútorný mám už
vyoperovaný (to nedorastá, že?), mám dojem, že posudzujem
tento nemilý fakt správne. Nemyslím, že som z toho nadšený,
veď si musím zajtra ráno vybrať, na ktorú nohu budem krívať.
Traumeel S, čo je dajaká masť za dvesto korún, je jednou z
mojich posledných nádejí. Ráno vyrážam do roboty ako
debil na dvoch ortézach. Vďaka Bohu aspoň za ne...
Utorok
19.11.2002 - Fauna i flóra na tejto planéte nezadržateľne
vymiera. Len hlúposť je nesmrteľná. Najmä tá moja. Normálny
tvor by s roztrhnutým väzivom pohodlne využíval komfort
posteľného prádla počas celého dňa ako zaslúžený maród,
nie, ja sa musím každé ráno trieskať do roboty a po
robote lietať po meste, ako Šuster po liečeniach. Večer
bola bolesť (teraz už oboch kolien) taká neznesiteľná, že
som musel na štyriapolkilometrový presun využiť komfort
bicykla. S jednou nohou na pedáli a druhou vo vzduchu. Ako
idiot. V nemocnici na rehabilitácii mi oznámili, že som
debil. Ďakujem, viem to už dávno.
Pondelok 18.11.2002 - I
don’t like monday... Doslovne. Napriek tomu, že tento
odporný, upršaný deň začal totálne na prd, jeho záver
vo mne skresal nádej, že by už mohlo byť istému druhu
smoly konečne koniec, „našťastie“ vzápätí som z
tohoto mylného pocitu načisto vytriezvel a vrátil sa do
reality súčasného stereotypu. A tak som sa odovzdal
hudobnej melanchólii. I keď v prípade mojej znalosti hrania
na klavír (obrázok je kamufláž, ovládam len „cé“
dur), by som o hudbe príliš nehovoril... Ale pomohlo to, už
na „ňu“ nemyslím... :o)
Nedeľa
17.11.2002 - Ďalší futbalový turnaj, resp. liga vo
futbale stolového charakteru. Vo Zvolene totiž nedávno
vznikla liga vo stolnom futbale krčmového charakteru. Ako
fanúšik mužstva Mantuan som sa zúčasnil x-tého kola v krčme
Bunker, kde „bojovali“ moji favoriti s domácim mužstvom
„Flyers“ (bože, ako sa to píše?!). Prehrali, ako vždy...
Ale stálo to za to. Keby som sa nehanbil, boli by i fotky...
Záver zápasu som nezaregistroval, po včerajších „oslavách“
neúspechu Investexu, som potreboval trochu oddychu...
Investex Zvolen dnes v dohrávke s Ležiakom zvíťazil podľa
papierových predpokladov relatívne vysoko 6:2.
PS:
(20.11.2002) - Chcel by som si ešte dodatočne pripomenúť
13. výročie „Nežnej revolúcie“. Napriek faktu, že jej
„čistota“ je po mnohých odhaleniach i dohadoch
spochybnená, bola krásna a plná nádeje. Chcem sa poďakovať
všetkým tým, ktorí, tak ako ja, stáli na námestiach a
netušili, že tí, ktorí nakoniec zvíťazili, s nimi kľúčmi
neštrngajú. Vďaka za tú spolupatričnosť, ktorá sa síce
z nás postupne vytratila, ale ja verím, že ešte v našich
srdciach tajne planie, aby v plnej sile, keď príde správny
čas, vytryskla v úspešnom reparáte!
Sobota
16.11.2002 - Jupie Cup 2002 - B. Bystrica. Tak ako každý
rok, i tento ročník sme sa stali účastníkmi tohto dobročinného
turnaja (Investex Zvolen). Napriek úspešnému roku 1999,
kedy sme zvíťazili, sme tento rok skončili už v osemfinále
na „kopačkách“ neskoršieho víťaza Gama Banská
Bystrica. Kým sa zmôžem na kompletnú reportáž (snáď),
ponúkam len holé fakty:
Základná skupina: Investex Zvolen - Orange Banská Bystrica
8:0, Investex Zvolen - H+H Stavebniy 2:1 (infarktový zápas),
Investex Zvolen - ??? 1:3. Postúpili sme z druhého miesta. V
osemfinále sme narazili na kvalitný tím s názvom Gamo BB,
v ktorom pôsobili i tréneri
samotnej Jupie školy (turnaj bol usporiadaný na podporu
futbalovej školy Jupie). I keď sme boli celý zápas lepším
mužstvom, prehrali sme nakoniec po hlúpych chybách 2:4 a s
turnajom sa predčasne rozlúčili. Gamo nakoniec celý Jupie
Cup 2002 vyhralo.
Ale oslavovalo sa, až niektorí jedinci situáciu
prehodnotili a protestným spánkom vyjadrili svoj postoj k výkonu
nášho mužstva na turnaji...
Piatok
15.11.2002 - Tak dnes sa mi podarilo čosi, čo nemá v
novodobej histórii mojej existencie obdobu. Ráno som do práce
totiž došiel síce naoko v normánom vizuálnom stave, ale
podrobnejší pohľad mojich kolegov na štýl môjho obúvania,
mal za následok záchvat škodoradostného smiechu v trvaní
niekoľkých potupných minút! Dôvod je uvedený na priloženom
obrázku. A tak si ma v dobrej nálade vyzdobili a odfotili,
čo tiež uvádzam v ilustračnej fotografii. Neviem síce, či
chcú mať zo mňa kríženca Adolfa „Há“ a Jásira „Á“,
ale aspoň je tento deprimujúci piatok v práci oživený úprimnou
srandou. Na môj účet...
PS: Večer sa v Banskej Bystrici koná neviemkoľký ročník
JUPIE CUP-u, ktorého sa zúčastní i mužstvo Investexu
Zvolen. V pondelok z neho prinesiem pár informácií, zatiaľ
ponúkam staršiu reportáž z úspešného pôsobenia
Investexu na tomto turnaji v roku 1999 - to je
TUTO. Stránka
turnaja je zase
TU.
Štvrtok 14.11.2002 - Aby nebolo
jedno zranené koleno smutné, pridalo sa kolegiálne i to
druhé. Takže teraz mám jedno oficiálne zranené a druhé
zo solidarity. Nie je sranda vybrať si, na ktoré budem krívať.
Nechcem nič predbiehať, ale i to druhé zrejme čaká osud
toho prvého a som zvedavý, ako sa zachová to druhé :-) Či
tiež bude pomáhať prvému tak, ako prvé druhému, keď
druhé bolo/je v sračkách. Čiže kolená by som mal vybavené.
Otázne je teraz len to, či ostatné údy nebudú nasledovať
tie od riti vyrastajúce a budú slúžiť svojím pôvodne určeným
účelom.
Streda 13.11.2002 -
Akurát som sa vrátil z rehabilitácie s dosť zmiešanými
pocitmi. Počas fyzických aktivít stal som sa terčom konštruktívnej
kritiky sympatickej sestričky, pýtala sa, že vraj kto mi pláta
ponožky? Reku nikto, ponožky, nespĺňajúce moje náročné
kritériá, idú rovno do koša. Vraj aj tieto by mali, lebo
tam máte dieru ako Brno! Hanba ako Národná rada! A taký krásny
dojem som mohol zanechať... Môžem ja za to, že som si
nasadil ponožky, ktoré som v čase prekypujúceho zdravia
nosil do kopačiek na futbal?! Tak idem nasrdený do práce
(nikto mi nechce veriť, že som s roztrhnutým väzivom nie
na maródke) a potom snáď na tréning do telocvične pozrieť
mužstvo, ktorému snáď ešte budem chytávať... Góly. A
potom na pivo, i ked dnes nealkoholické. Dnes ale bez foťáku,
v sobotu mi ho totiž istý nemenovaný ozembuch oblial pivom,
takže už nechcem riskovať :-))) I keď niektoré fotky stáli
za to.
Utorok
12.11.2002 - Na kontrole s kolenom som sa dnes dozvedel
prd makový, lebo zvolenskí doktori sú zjavní alibisti.
Argumentoval som tým, že ma to natrhnuté väzivo stále bolí,
vraj to ale bolieť musí, lebo keď čosi bolí, tak sa to
automaticky lieči. Zaujímavá logika odborníkov na úrazy.
Dúfam, že nakoniec z toho nebude zápal pľúc, dľa svetoznámych
schopností zvolenských lekárov, by to nemusela byť zase až
taká rarita...
Pondelok 11.11.2002 - Na dnešnom dni bolo zaujímavé len
to, že som mal meniny a verný slovenským pranostikám a
porekadlám, prišiel som na bielom koni, čo ocenili najmä
vodiči kamiónov prechádzajúcich cez horské priesmyky a
zamestnanci cestnej sekcie technických služieb. Počas návratu
domov ma stretlo neuveriteľné množstvo známych, ktorí sa
vždy, keď mám nejaký sviatok, záhadne pohybujú v trase
mojej trajektórie a nárokujú si na patričné pohostenie. Zároveň
podotýkam, že títo „kamaráti“ sú zase záhadne
nezvestní počas ich sviatkov, takže moja aktivita sa sústredí
vo väčšej miere v úlohe hostiteľa, ako hosťa... Záhada.
Nedeľa 10.11.2002 - Dnes vyšlo
slnko! Neuveriteľné, stalo sa tak po asi šiestich týždňoch.
A tak som vykonal zdravotnú prechádzku, kvôli postupnému
rozchodeniu zraneného kolena. Z bodu „A“ som konštantnou
rýchlosťou „s“ cca 5 km/h vyrazil na poludnie smerom k
bodu „B“, v ktorom som strávil čas „t“ v trvaní cca
4 h, kde som vypil pivo „p“ v počte „x“ (pričom „iks“
je neznáma). Následne som z bodu „B“, s úmyslom vrátiť
sa živý a zdravý do bodu „A“, vyplazil sa v čase
„t“ po trase „v“ a napriek pôvodnému úmyslu
pohybovať sa bez medzipristátia medzi spomínanými bodmi
„A“ a „B“, som neplánovane dorazil k bodom „C“ a
„D“, v ktorých som sa zdržal čas „t“ krát „x“.
Do bodu „A“ som sa nakoniec vrátil neskoro večer po
trajektórii „v“ plus mínus jemná odchýlka, pričom, keď
som sa nadránom prebudil na „suchoty“, s hrôzou som
zistil, že sa nazbieralo toľko neznámych, že táto rovnica
je matematicky neriešiteľná...
Sobota
09.11.2002 - Dve hodiny v mraze som si odtrpel na ihrisku
počas zápasov obidvoch mužstiev Investexu, z ktorých, za
jedno pôsobím (ak raz budem zdravý) a s druhým
„sympatizujem“. Omrzliny tridsiateho stupňa spôsobili,
že som následne niekoľko hodín snažil sa nadobudnúť pôvodnú
teplotu môjho „ja“ importom horúceho čaju. S rumom,
samozrejme. Neregulérny terén asfaltového ihriska, ktoré
začalo primŕzať, stálo mužstvo ŠK Investex (naše „béčko“),
dve, dosť komplikované zranenia. V takýchto podmienkach (viď
foto) je riziko úrazu skutočne obrovské!
Štvrtok 07.11.2002 - Piatok 08.11.2002 - Od zranenia som
pribral aspoň desať kíl, čo je samozrejme následok
drastického obmedzenia pohybu. Neviem, čo s tým idem robiť,
veď už nevojdem ani na fotky po šírke!
Streda 06.11.2002 - Začína sa zo mňa stávať pravidelný
divák stredajších tréningov Investexu, konajúcich sa o
pol siedmej v telocvični cirkevnej ZŠ vo Zvolene. Je tomu asi
mesiac, kedy som aktívne za toto mužstvo hrával a ja len dúfam,
že najmenej o rovnaký čas sa do brány znovu postavím.
Hoci ostrá bolesť, podľa mňa nevyliečeného kolena, mi túto
nádej značne komplikuje.
Utorok 05.11.2002 - Službukonajúci lekár na
chirurgickom oddelení zvolenskej nemocnice bol dosť
prekvapený, ani nie tak zo stavu môjho kolena, ako zo stavu
môjho preukazu poistenca, ktorý okomentoval, citujem:
„aj cigáni ho majú menej zničený“, na čo som mu
odpovedal, že jedným z mojich zlozvykov je ignorovanie
obsahu vreciek pred praním. Vraj sa mám polepšiť. To by sa
malo i moje koleno, lebo stále bolí - začínam pochybovať
o správnosti pôvodnej diagnózy. Mám prísť vraj o týždeň.
Prídem.
Pondelok
04.11.2002 - Dnes som mal ísť na kontrolu s tým doondeným
kolenom. Pracovné povinnosti túto príjemnú záležitosť
odsunuli na zajtra. Sú tri alternatívy - sadra, operácia
alebo obyčajná ortéza. Kiežby „cé“ bolo aspoň raz
správne...
Nedeľa 03.11.2002 - Zase prší, divné, kde sa tá voda
vôbec berie?! Našťastie deprimujúcu náladu z celého dňa,
pozitívne vylepšil večerný úspech slovenského ženského
tenisu. I pozrieť sa bolo na čo...
Sobota 02.11.2002 - Celý deň je mám zmapovaný
vo fotoreportáži, ktorá je TUTO.
Hoci celý deň pršalo, prežil som ho vcelku v pohode s ľuďmi,
ktorých mám rád.
Sobota
26.10.2002 - Piatok 01.11.2002 -
Samozrejme, prečo by sa
mi zase nedoondil počítač v robote. Druhú polovicu piatku
(25.10) som strávil v poloinfarkte s relevantnými obavami z
jeho odborne posúdenej diagnózy. Bola nemilosrdná - okrem
harddisku „odišlo“ všetko. Aký to paradox, ešte nedávno
(necelé tri týždne) mi na rovnakom stroji zrachotal akurát
pevný disk s 30 gigami dát. Odvtedy som o ňom nepočul. A
tak som bol teraz nútený sadnúť za náhradnú haraburdu a
fungovať celý týždeň v núdzovom režime. I preto som
nevykonal nič k prospechu tejto prezentácie (až na pár
kozmetických zmien týkajúcich sa výlučne grafiky). Podobný
osud už tri týždne sprevádza moje pravé koleno (natrhnuté/roztrhnuté
väzivo), takže i vo veciach futbalových som aktívny ako
cigáň v robote. Iné aktivity neprevádzkujem (až na to
zradné pivo). Je teda pochopiteľné, že nemám náladu ani
na túto diskutabilnú wéwéwé. I preto je táto veta pre
tento týždeň, v rámci tejto stránky, poslednou.
Piatok
25.10.2002 - Budú to už pomaly dva týždne, čo mám
doondenú hnátu. Okolie si už začína zvykať na čudne sa
pohupujúcu kreatúru v mieste môjho prechodného bydliska, v
najnemožnejších časoch, dokonca dnes mi v autobuse uvoľnila
miesto staršia pani - aký to paradox - ľudia nie sú až
takí zlí. Zostáva mi len dúfať, že toto trápenie s
natrhnutým kolenným väzivom (bez futbalu sa žiť nedá) sa
už ukončí. O týždeň totiž už totiž potrebujem chodiť
po vlastných!
Štvrtok 24.10.2002 - Jeden z mála dní, v ktorých sa
nestalo nič prevratné a neočakávané. Vlastne trochu áno.
Večer som sa znova zastavil v Šnorchli (ex-Braníku) a včlenil
sa do partie s tajomným názvom „Slezina“, každoštvrtkovo
sa zíduvšej v týchto priestoroch, kde som si celkom úspešne
zahral na ústnej harmonike. Päť gitár, bendžo, mandolína
a obrovský repertoár najlepších zvolenských
country-folkových hudobníkov, bolo príčinou, že som dokríval
domov až po záverečnej. Veselý...
Streda
23.10.2002 - Záchod je opravený. Polhodina krútenia,
mixlovania, lámania, búchania a hrešenia, slávila konečný
úspech. Už sa môžem i sprchovať, i splachovať. Nádherná
predstava. A tak som si od samej radosti „hackol“ vlastnú
stránku. Však čo ma už len môže, od samej radosti, že
pol roka nebudem schopný hrať futbal, napadnúť?
Utorok
22.10.2002 - Včerajšia oprava môjho tečúceho záchodu
dopadla tak, že po odbornom (odpornom?) zásahu kamaráta -
samozvaného inštalatéra, zostala z pôvodného tesnenia celá
kopa nevyužiteľných častí a v rúre dodávajúcej vodu
do nádržky v tejto miestnosti slúžiacej na moje exportné
účely, zíva do tmavého ticha obrovská diera. Keďže systém
dodávky vody v našom baráku zatiaľ nevyužíva teleport a
od rúry k nádržke je to asi pol druha metra momentálne prázdneho
priestoru, musel som odstaviť v celom byte studenú vodu.
Ranné sprchovanie
čisto horúcou vodou bolo sprevádzané mojím spontánnym hudobným
prednesom. Babizňa odvedľa sa určite nazdala, že som týmto
aktom vykonal dobrovoľnú sebevraždu a stopercentne zavolala k sebe na
dnešný večer celú perepúť všetkých stríg z nášho
vchodu na každovečernú oslavu, s aktuálnou dnešnou témou:
zánik tvora, ktorý cez víkend
odmietol stotožniť sa s povinnosťami uvedenými v domovom
poriadku (vytvorenom práve týmto stádom dôchodcov). Iste
budú zase fungovať do tmavej noci. Keďže som ešte ráno,
v snahe skrátiť si cestu do práce, na trávniku úspešne
zašliapol neoznačené h... (aký je slušný výraz pre
hovno? {podľa puchu mal(a) dotyčný(á) značné žalúdočné
problémy už dlhšiu dobu}), môj dnešný deň nemá chybu! A to ešte idem
večer riešiť spomínaný záchod...
Pondelok
21.10.2002 - No sláva, funguje mi ICQ a FTP, kolega sa
znova prekonal. Aspoň čosi pozitívne, pretože včera večer
sa na mňa z nejakého nepochopiteľného dôvodu nasral
vlastný záchod a svoj negatívny postoj vyjadril v podobe
kvapkajúcej vody z jeho neviemnačoslúžiacej hadice. Keďže
som asi taký inštalatér ako Duray Slovák, nechal som to
tak, len som odstavil vodu (dúfam, že nie v celom vchode). A
teraz si dám Deli...
Nedeľa 20.10.2002 - Umyl som chodbu. S tou babizňou sa
to už nedalo vydržať. Vďaka papierovým stenám som jej náreky
(týkajúce sa mojej pasivity vo veciach domového poriadku)
počúval celé dopoludnie a tak som rezignoval. Chodbu som
teda umyl, a to vojenským štýlom - čo je mokré, to je čisté, myslím,
že ešte dnes (pondelok) by sa tam našli kaluže nevyschnuteľnej
kvapaliny (zmiešal som nejakú odstátu Jar s horúcou vodou,
z čoho vznikla brečka nejasnej farby, no veľmi jasného zápachu
- teta to hneď išla ohodnotiť - aspoň podľa jej následného
bedákania tak usudzujem). Na obed som šiel k „našim“,
keďže v mojej chladničke už nič nezostalo - dva kilometre
na barlách, paráda - asi trištvrtehodina s dvoma neplánovanými
kaskadérskymi
vložkami! A potom pivo, ale dnes len decentne... Asi desať.
Sobota 19.10.2002 - Som sa dnes pohádal so susedou
nezistiteľného veku, pretože mi prišla oznámiť, že mám
službu na našom poschodí, i vo vestibule a pred domom. Na
moju opodstatnenú pripomienku, že som rád, ak prejdem pár
metrov s fixovanou nohou, a teda umývať schody a zametať
pred domom fyzicky nezvládnem, odvrkla, že mám zavolať
niekoho z rodiny, aby prišiel túto nepostrádateľnú
aktivitu vykonať, lebo bez vykonaného poriadku by zrejme
mohol prísť totálny koniec sveta a teda i jej. A tak som ju
niekam poslal... Poobede som bol odvezený na futbal, kde som
zaujal, pre mňa netradičnú, ale na najbližšie mesiace
nutnú pozíciu za plotom, kde som bol svedok vysokého víťazstva
nášho mužstva, ktoré som neskôr ako aktívny člen víťazného
komanda patrične oslávil. Ani neviem, kto ma odviezol
domov...
Piatok
18.10.2002 - Včera som si konečne, asi po roku, zahral
na ústnej harmonike. S partiou vynikajúcich gitaristov, bendžistov,
mandolínistov, ktorí sa každý štvrtok stretávajú vo
zvolenskej pivárni Šnorchel (bývalý Braník). A celkom sa
mi darilo, i keď prehlušiť päť gitár a asi dvadsať
hlasitých sirén (podporených pivným mokom) je bez príslušnej
aparatúry v rámci tohto „amplaktu“ takmer nemožné.
Nakoniec to po mnohých pivách dopadlo tak, že domov som
nielen kríval, ale aj blúdil... Mám síce už i barly, ale
ich dĺžka je skôr kratšia ako dlhá, v lekárni mi však
odprisahali, že na moju výšku (196 cm - ktovie, či bude
taká, aj keď mi odpília ten bolavý hnát) primerané barle
ešte nikto nikdy vyrobiť nedokázal. A tak chodím/krívam
bez nich...
Štvrtok
17.10.2002 - Dni sa náhle stali stereotypnými. Po rannom
potvrdení mojej diagnózy (roztrhnuté väzivo na kolene) som
bol zase odvlečený do práce a tu podávam nepopierateľne
kvalitné výkony. Začínam mať futbalovo abstinenčné príznaky.
A to ešte takmer tri týždne budem presúvavší sa len
pomocou kolennej ortézy a prídavných bariel (barlov, bárl).
Nádherná perspektíva...
Streda
16.10.2002 - Noha bolí, zdá sa mi, že sa vôbec nehojí.
Ale ako sa vlastne môže vôbec hojiť, keď ju stále namáham.
A maródku si dovoliť nemôžem... zdá sa mi, že by som mal
prehodnotiť, či mi je podstatnejší pracovný akt pred
vlastným, už i tak dosť podlomeným, zdravím... Včera som
riešil dizajn svojej stránky hlboko do noci, ale žiaden návrh
ma nenadchol (nejako sa mi prestáva dariť i v tomto smere),
tak zostávam pri starom. Aspoň som doplnil pár fotiek, čo
mi dali v nedeľu po zápase chalani na Hronskej Dúbrave. Ide
o jeden letný turnaj, ktorý sme záhadne vyhrali a ponúkam
to v TEJTO SEKCII.
Utorok
15.10.2002 - Ktovie, či vôbec pôjdem niekedy na maródku.
Keď sa pozriem na to, čo mám ešte v práci vykonať,
strasie ma hrôza. I toto písmenkovanie na svoju stránku
obmedzujem na minimum času, snáď na päť minút. I preto
radšej zmĺknem a idem stíhať nestíhateľné.
Pondelok
14.10.2002 - (9:30) Cesta do práce bola vcelku komická.
Na jednej nohe som doskackal vo Zvolene na autobus a v Banskej
Bystrici sa päť minút nevedel napakovať do služobnej Felície.
Fixovaná pravá noha pomerne dosť bolí a pod stolom mám
minimum miesta. Vážne rozmýšľam o maródke. Takže ak by
som sa už neozval, som off. :-/
(večer) „Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli...“ K
večeru som bol v takej depresii, ako už dávno nie. Sústredenie
viacerých negatívnych faktorov (problémy v práci, zdravotná
indispozícia neumožňujúca akokoľvek športovať, i celkové
hnusné jesenné počasie) vyústili do mizernej nálady a totálnej
nechuti k životu. Môj momentálny stav je dosť biedny,
potvrdila sa jedna stará, ale veľmi múdra pravda: „Zdravý
človek má milión želaní, chorý len jedno...“
Nedeľa 13.10.2002 - Dnes som odchádzal na Hronskú Dúbravu
vo výbornej nálade - mužstvo mi totiž sľúbilo, že pôjdem
hrať konečne do útoku, v tej bráne ma to už prestáva
baviť. Keby som vedel, čo sa mi stane, zostanem radšej doma
pri argentínskych telenovelách. Náhradný brankár nakoniec
neprišiel, takže som musel chytať. Osudnou sa mi stala 35.
minúta prvého polčasu, kedy v snahe zabrániť jasnému gólu
som sa efektnou robinsonádou hádzal k ľavej tyči, pravá
noha zostala zaseknutá v blate, no koleno šlo ďalej... Následná
diagnóza na pohotovosti znela „Ruptura partialis LCM gen.
dx. Distorsio gen. dx“, čo údajne v ľudskej reči znamená,
že mám doondené kolenné väzivo. Tento rok si futbal už
nezahrám. A ktovie, či ešte niekedy áno... A to som ešte
dochytal prvý polčas - na jednej nohe :-)
Sobota 12.10.2002 - V piatok večer som dostal od
kamaráta SMS, že či mu nepomôžem so sťahovaním.
Samozrejme, také čosi sa neodmieta, najmä ak dotyčný prisľúbil,
že to bude len pár stoličiek a skriniek do jeho nového,
prenajatého bytu na internáte. Dosť som však zostal šokovaný,
keď nešlo o doobedie, ale o skoré sobotné ráno (7:00 je
po piatkových orgiách v krčme pomerne dosť skoro) a v konečnom
dôsledku šlo o vysťahovanie jednej garáže a dvoch, takmer
celých bytov. Na futbalový zápas som prišiel zničený ako
juhoafrický zjazdár. Vyhrali sme však, hoci ma to až tak
neteší, pretože som sa nepriznal k jednému z gólov, ktoré
som dostal (loptu som vyrážal až z brány - rozhodca to
nepostrehol) - kto by však bol tak charakterný, aby potopil
vlastné mužstvo, ktoré následne nepriaznivý výsledok
stav 0:2 otočilo na 4:2 a v dobrej nálade sadlo k pivu. Večer
to už bohvieaká nálada nebola, najmä, keď v záverečných
minútach kvalifikačného zápasu SVK-ENG. Ešteže som sedel
na pive a žiaľ kompenzoval po svojom... :-)
Piatok
11.10.2002 - Aby som po včerajšku nenadobudol klamlivý
dojem, že pracovná doba končí po ôsmych hodinách urputného
pracovného nasadenia, nakopilo sa mi toľko roboty, že tu trčím
doteraz. Je čosi po šiestej, telefóny veselo vyzváňajú
(však sme tu pre vás, drahí zákazníci) a to ešte zďaleka
nemám všetko hotové. Kiežby aspoň technika poslúchala...
Som i dosť nervózny, viem si totiž predstaviť i príjemnejšie
strávený predvíkendový večer. Mám dojem, že sa dnes
zase budem musieť spacifikovať niekoľkými desiatkami, inak
ma táto nechutná nálada nepustí! Ale kedy, keď je takmer
reálne, že v čase opustenia tohto 1,4 GHz zázraku budú už
všetky lacné krčmy zavreté... Dilema - vo firemnej chladničke
hruškovica, v hube sucho, v hlave depresia a v krvi nula celých
nula. Alebo počkám radšej na víkendové, pofutbalové pivo
s kamarátmi - alkoholik-samotár totiž ešte nie som. Zatiaľ...
Štvrtok 10.10.2002 - Nech to znie akokoľvek neuveriteľne,
dnes sa mi konečne podarilo (doslova) ujsť z „panského“
v normálnu večernú hodinu. Po hektickom týždni som zmizol
ešte za večerného šera a vo Zvolene som bol o pol šiestej.
Úžasné - ale čo s toľkým voľným časom? Ešteže je tu
krčma, jej príjemné vyhriate a všetkými možnými druhmi
tabakových (i iných) produktov vyúdené priestory mi
poskytli útočisko až do neskorého večera - však ten
stres zo seba musím nejako zhodiť, nie?! Na zdravie!
Streda
09.10.2002 - Doplním to zajtra - len na okraj takto hneď
zrána (10:25) - doplnil som rubriky Investex,
Hr. Dúbrava a
vlastne to je i všetko - pretože doma trochen prerábam stránku,
ktorá vďaka nedávno sformátovému harddisku postráda mnohé
relevantné súbory slúžiace na jej interaktívnu editáciu
(eps, psd, cdr, ai)... VEČER JE TRÉNING NA CIRKEVNEJ ZŠ VO
ZVOLENE. HURÁÁ!
Utorok 08.10.2002 - Štrnásť hodín v práci, nechutná
predstava, ktorá sa dnes pretavila do krutej reality. Nuž
ale, žijeme v ranom kapitalizme, treba si zvyknúť - hoc’ naši
dedovia kruto bojujúci za osemhodinový pracovný deň, sa
teraz v hrobe obracajú ako zablšený kokršpaniel, keď
pozorujú, ako my, dobrovoľní workoholici, v práci (priznám
sa, že len občas) ponocujeme :-) Čo ma srdilo najväčšmi,
je to, že som nestihol večerný tréning, ktorý (čuduj
sa svete), sa údajne kvôli mojej neprítomnosti nekonal.
Teraz neviem... má ma to tešiť, alebo desiť? :-)))
Pondelok 07.10.2002 - Čo už môže byť pekné na
pondelku?! Dnes je tomu týždeň, čo som prišiel o disk, sľubujem
- už
to nebudem spomínať. Jediné, čo teší, že som nebol
jediný postihnutý, oni tie vírusy sú riadne pľuhy... Na tréningu sa
mi podarilo vyhrať, čo je super, lebo je to v poslednej dobe
pomerne ojedinelý úkaz. Možno sa mi to podarilo zčasti i preto, že som
asi dva dni nechliapal to odporne žalúdok ťažiace pivo a behal som ako
nadopovaný Rumburak.
Nedeľa
06.10.2002 - Samozrejme, že zase musí pršať. Ako každú
nedeľu. Napriek tomu, sme sa zišli na „pouličnom“
futbale až ôsmi. Prehral som 2:13. To nie je preklep, to je
fakt. Avšak podľa atletických kreácií mojich spoluhráčov som
usúdil, že moja včerajšia „opica“ bola oproti orgiám
ostatných len symbolickým prípitkom. Mnohí doteraz netušia, že
vôbec boli hrať futbal... Večer som tiež prehral s
mužstvom Hr. Dúbravy na Nevoľnom 0:3. Parádny víkend!
Sobota 05.10.2002 - Dôležitý zápas dopadol naprd,
prehrali sme so Žamborovými trafikami 1:5. Ešte sme sa aj
stihli dosť pohádať, čo môže mať za následok odchod
niektorých kľúčových hráčov z mužstva. V krčme sa síce
situácia vysvetlila, ale neupokojila. Strašne sme sa opili -
teda aspoň niektorí. Skončil som v „Mantuane“, kde som
zjavne otravný vylieval priehrštie svojej citovej náklonnosti
vytipovanej službukonajúcej čašníčke. Zajtra sa musím
ísť ospravedlniť
:-(
Piatok 04.10.2002 - Finišujem s veľkou zákazkou. Zase
nebudem spať, kým sa nevytlačí. Večer idem konečne na
pivo. Na veľa pív. Tento hnusný týždeň musím spláchnuť...
i keď by som sa mal krotiť, ráno mám dôležitý zápas
(vypil som nakoniec len tri).
Štvrtok 03.10.2002 - Už si začínam pomaly zvykať na
znovuvytváranie firemných hodnôt, mám nový, o desať giga
väčší harddisk, ktorý snáď bude mať väčšiu chuť do
života, ako jeho invalidný predchodca. Trčal som v práci
do ôsmej, bezcenný deň zachránilo len večerné futbalové
zápolenie v bystrickej telocvični. Konečne sa mi podarilo
zvíťaziť. I to je pozitívum, momentálne veľmi potrebné...
Streda 02.10.2002 - Jediný pozitívny moment dnešného dňa
bol večerný tréning, na ktorý som z roboty doslova ušiel.
Napriek faktu, že som brankár, som hral v útoku a pocit
bezmocnosti som celkom slušne vykompenzoval vo fyzickej
aktivite, ktorá mala za následok osem gólov v súperovej
sieti z mojej pravej krivule. Remizovali sme s naším „béčkom“
(Investex „A“ - Investex „B“) 12:12. :-)
Utorok 01.10.2002 - Spamätávaním z katastrofy
zlikvidovaného firemného harddisku sa niesol celý tento týždeň.
Snažím sa zmapovať, o čo všetko som prišiel, výsledok
je podľa očakávania, čiže hrozný. Najhoršie je to, že
tak či tak musím stihnúť termíny, nikoho totiž nemusí
zaujímať, že môj archív je v riti! Novou hymnou sa pre mňa
po včerajšku stal dávny hit od Boomtownských potkanov - I
don't like monday.
Pondelok 30.09.2002 - Buď prekliate toto odporné
pondelkové ráno! Buď prekliata deviata hodina ranná! Buď
prekliaty i Ty, firemný harddisk, ktorý si sa v tento sprostý
deň rozhodol ukončiť svoju činnosť formou tou najpodlejšou
formou - tridsať gigabajtov pracovných dát sa v dnešný deň
rozlúčilo s týmto svetom! Neviem čím som si to zaslúžil,
možno som skutočne v živote niečo zlé vyviedol, ale
odplata v podobe likvidácie všetkých mojich prác, i
rozrobených (bez možnosti archivácie), je neskutočne krutá!
Dnešný deň pre mňa v toto ráno, čo sa týka jeho normálneho
prežitia, touto strašnou skutočnosťou, vo svojej podstate
skončil!
Nedeľa 29.09.2002
- Blbý deň. I keď ráno sa mi na futbale celkom darilo (hoc’ šlo
iba o tréning), popoludní som v súťažnom zápolení nepodal
kvalitný výkon a mužstvu Hr. Dúbravy „pomohol“ iba k remíze
3:3, čo je s prestárnutým tímom St. Kremničky „B“ veľmi
slabý výsledok. Netušil som však, že väčšia hrôza má ešte
len čaká!
Sobota 28.09.2002 - Bežná sobota, v ktorej ma výnimočne
zarmútil iba ďalší defekt a rozsypaná grafická karta na mojom
počítači a mierne potešila povinná výhra mužstva Investexu
nad stále zlepšujúcou sa Fortúnou.
Piatok
27.09.2002 - Udial sa zázrak! Mám funkčný počítač - teda
relatívne. Už stačí len vyčistiť monitor, ale to by som mal
zvládnuť i sám. Snáď. Len čo som včera ho doviezol domov po
tréningu (inak prehrali sme 18:20 - a to nestačilo ani mojich, asi
dvanásť gólov), púšťal som si hudbu až do pol tretej ráno v
úžasnom to programe MixMeister (viď obr.). To vysvetľuje i môj
momentálny krvavočervený očný look i fakt, že som cestou na
panské takmer zaspal za volantom. Ale mám funkčný počítač. I
za to patrí vďaka môjmu, inak neschopnému (strašne ho to teší,
keď to sem píšem) kolegovi. Ozvem sa po víkende, počas ktorého
bude u mňa znieť nepretržitý prúd hudby z päťgigového empétrojkového
archívu. Česť!
Štvrtok 26.09.2002 - Dnes je divný deň. Ráno som sa doma
šmykol na voľne pohodenom kuse tlačenky. Pavúky na stene si
pomaly začínajú zvykať na môj byt nezistiteľnej kategórie. Aj
vaňa je dáka tmavá... Zrejme by som už mohol poupratovať. Ale
čo, počkám, kým sa vráti brat z Ameriky, ten sa v riadení
priam vyžíva, tak mu to pripravím ako prekvapenie k návratu.
Veru tak!
Streda 25.09.2002 - Kolega kúpil šampanské. Aspoň je seriózny,
i keď neschopný „vedúci technického úseku“ :-) Večer mám
posledný tréning vonku, od októbra dupoceme v telocvični, vyzerá
to však tak, že dnes zmokneme, šľak aby to trafil! Na zdravie!
(neskôr) Z tréningu bol napokon prd makový - pršalo, prišli sme
traja a tak sme šli na pivo. No... pivo... Nakoniec to bolo pivo krát
iks, pričom v tomto prípade iks vyjadruje číslovku sedem :-) Prvý
polčas ligy majstrov som odpozeral od barového pultu. A potom som
sa večer porezal, zaprisahávam sa, že už nikdy nebudem
alko-indisponovaný krájať tlačenku :-)
Utorok 24.09.2002 - S kolegom, ktorý mi (údajne omylom)
doondil spomínaný harddisk, som sa stavil o šampanské, že môj
počítač bude funkčný dnes večer.
Pondelok 23.09.2002 - Ako píšem o čosi nižšie, týždeň
sa začal nádherne - sformátovaným diskom a hlavou boľavou po
oslavách víkendových víťazstiev, ktovie ako skončí. Po
dovolenke sa len ťažko rozbieham, čo je vlastne celosvetový
trend. Ozaj, vzhľadom na to, že mi „odpálilo“ všetky súbory,
nemôžem ani zmeniť horný letný motív na aktuálny jesenný,
uvidím, čo s tým ďalej... (no zmenil som to nkoniec, ale vyzerá
to strašne :-(((... )
Nedeľa 22.09.2002 - Usmoklená nedeľa. Vstával som o šiestej.
Totiž na Krahuliach sa musí hrávať vždy skoro ráno. Ešteže
sme vyhrali, i keď s výkonom hodným volebnej účasti Rómov.
Sobota 21.09.2002 - Celé
doobedie som sa sústredil na popoludňajší zápas mestskej ligy.
Išlo o veľa a nakoniec súper prišiel iba v dvojčlennom zastúpení.
Kontumácia teší len v rámci troch získaných bodov, ale bez
vypotených kalórií pivo až tak nechutí...
|