mojej stránky výskyt, pre ľudí mne blízkych

posledná aktualizácia: 20. dec. 2012

© martin tužinský 1999-2011 • osobná stránka www.hemendex.sk

ICQ: 125049607

Nástenka (taký interaktívny oný na odkazovanie kdekomu...) 
 
Deň po dni... (čosi ako občasník, lebo denník nezvládam) 

Ešte toto: Web je vyjadrením mojich momentálnych názorov i pocitov zo života okolo mňa. Nezodpovedám za prípadné bludy i dezinformácie a v žiadnom prípade neručím, že potenciálny návštevník opustí stránku v pôvodnom duševnom zdraví.
Čo sa starších príspevkov týka, z priestorových dôvodov ich odkladám do
ARCHÍVU, kde sú uchovávané od roku 1999. Taktiež sú v týchto miestach linky na WEBY, ktoré som z nejakej pohnútky onehdá vytvoril a v neposlednej miere i ÚVODNÉ STRÁNKY (indexy) môjho webu z minulosti. Pripomienky k stránke poprosím posielať na E-MAIL.  :-)

 

štvrtok 20.12.2012 (22:15)

Vážení,

tak som sa rozhodol brať všetky tie varovania vážne a pre istotu poslednýkrát (v rámci roku 2012, resp. nafurt - nehodiace sa škrtni) aktualizujem tesne pred príchodom ARMAGEDONU. No... aktualizujem... Celý tento apgrejd webu bude tradične výlučne pozostávajúci z pár riadkov v úvode a výmene vrchného motívu, tzv. nepriama úmera kvantity na úkor kvality, ergo – ani jedno, ani druhé :)

O dve vety vyššie spomínam aktuálnu tému dnešných dní a priznávam, že v poslednej dobe – ak už sa mi zadarí disponovať súčasne voľným časom a funkčným netom – s obľubou navštevujem stránky zaručene pravdivo informujúce o konci bytia, nastanuvšieho o pár hodín. V podstate, ak môj web navštevujete v intervale raz za mesiac (a to som ešte prudko pozitívny), tak sa k tomuto vyznaniu dostanete zrejme až v čase, keď kolo vás budú planúť pekelné ohne, škrípať ložiská zemskej osi presúvajúcej magnetické póly a zvolenský Kaufland zavrie o čosi skôr...

Krásnu definíciu konca sveta som minule čítal na fejsbúku. Jedna z mnohých fanstránok, ktoré desia národ, opísala posledné dni takto - „všade bude vládnuť chaos, zdesenie a panika, ľudia budú bojovať o základné potraviny, všetci sa budú nenávidieť a prežijú len najsilnejší.“ A toto všetko okomentoval neznámy hrdina nasledovne - „inými slovami - každoročný predvianočný zhon“ :)

Mimo tému: Tento rok zjednotili národ dve kauzy - kauza SOZA a kauza Bezák. Kým pri prvej sa jednoznačne Slovač zhodla na tom, že Repčík je korunovaný debil, tak v druhej, ktorá znovuobživla v tieto dni, sú všetci zajedno, že odvolaný arcibiskup Bezák je mučeníkom skorumpovanej katolíckej cirkvi a prakticky jediným „svetlom“ novodobej inkvizície. Samozrejme, inkvizítori zdieľajú opačný názor (veď judášske groše na pretekajúcich bankových kontách sú dostatočným dôvodom na opozíciu), ale tým len dosiahli, že Robo Bezák konečne zjednotil premýšľajúcich ateistov s rozumnými kresťanmi. Proti cirkevným eštébákom. A poviem úprimne, že keby som niekedy mal transformovať do akéhokoľvek náboženského zoskupenia, toto je jediný prostredník, ktorý by bol toho dôvodom i „nástrojom“.

Ale to všetko je vlastne nepodstatné. Ráno o ôsmej JE TO TU, tak si to užite. Ale ak by ozaj náhodou k ničomu nedošlo, prajem vám krásne Vianoce :) V tom prípade sa ešte ozvem v plnohodnotnejšej forme, lebo toto tuto sa oficiálne ani neráta :)

PS: Pochopiteľne, od marca sa toho udialo oveľa viac a viac mám aj na srdci, ale... nemstíham (15 minút na aktualizáciu je o cca 15 minút viac, ako mám na to bežne). Ak by niečo, nájdete ma na FB, tam je o čosi pružnejšie riešená spätná väzba, tento web je prakticky už minulosť...


utorok 20.03.2012 (21:30)

Čo je veľa, to je moc! Akože každou aktualizáciou v poslednej päťročnici som naťahoval periódu medzi editovaním svojho webu, ale trištvrterok od posledného písmenka na stránke je už extrém, ktorého abnormalita nemá hraníc! A už úplne nepochopiteľným javom je každodenná návštevnosť kulminujúca v neuveriteľných číslach, ktoré by v percentuálnom prepočte potešili mnohých, nedávno volebne neúspešných lídrov nezmyselných strán a hnutí. Priznávam, že pri pohľade do archívu neviem pochopiť, čo a ako ma pradávno dokázalo motivovať apgrejdovať „houmpejdž“ niekedy priam, že až denne :) Samozrejme, boom sociálnych sietí, či morálne rozčarovanie zo všadeprítomnej krízy - teda faktory, ktoré dnes negujú akúkoľvek snahu niečím sem prispieť - boli ešte netušeným rodiacim sa zlom blízkej budúcnosti, ale aj tak nedokážem prísť na to, z akej pohnútky som dokázal presedieť celé dni za počítačom a plodiť literárne bahno následne „aploudnuté“ na hemendex.sk :)

Nech je už svet akýkoľvek - a poviem vám, že je teda parádne na riť - berte týchto pár mojich riadkov ako avízo o tom, že „žijem“ a ak ma už teda niečo svetské parádne nasere (v mizivých prípadoch aj poteší), dám to na známosť na „fejsbuku“, ktorý som v úvode o čosi viac ohovoril, ako si zasluhuje :) Isteže sa tam nedozviete prudko podstatné správy o tom, čo práve raňajkujem, čo ma zaujalo na youtube a kto mi stojí za „lajk“ - teda zvesti, ktoré mnohí považujú za bytostne potrebné oznamovať svetu každých 10 minút - ale výlučne extrémnosti, ktoré ma vytočia do statusu nutnej vývrtky :)

Ale predsa len v krutej skratke (keď už je ten web o mne) - menil som prácu, lebo „kríza“. Rozhodnutie správne, realizácia diskutabilná. Uvidíme... Futbal - stále síce každý druhý deň, ale s tým rozdielom, že kým predtým ma občas pochválili spoluhráči, dnes som spravidla obľúbený najmä u súpera :) Doma tradične bordel ako v štátnej správe, korunovaný plnohodnotne funkčným vianočným stromčekom (koncom marca!!!), ktorý, na rozdiel od minulosti, neopadá, pretože je umelý :) A bol som voliť, takže teraz mám právo štyri roky frflať na všetko, čo sa u nás bude diať. A bude :(

Ergo - celé moje bytie i príspevok - kvalitné ako poľská soľ... Krásny prvý jarný deň a vidíme sa, čítame sa... ako tak rátam... okolo Vianoc. Ak sa ovšem legendárni Mayovia zmýlili :)


štvrtok 11.08.2011 (23:00)

Zamýšľal som augustovú aktualizáciu pojať v duchu pokračovania júlovej „flashstory“ v hlavnej úlohe s Mr. bleskom ako záporným hrdinom a mojim notebookom ako obeťou, ale jednak záležitosť je ešte stále nedoriešená (poisťovňa naťahuje čas a mám obavy, že aj keď už poistná zmluva má pridelené vlastné kódové označenie, dostanem trt a dva orechy) a hlavne, svetom sa teraz šíri panika z ďalšej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila aj mňa - zaťatého euroskeptika, tak sa budem po stráááášne dlhej dobe chvíľu venovať téme ekonomicko-politicko-katastrofickej. Slabšie povahy, hajde spať, odvážnejších vítam v mojom nariekaní :)

Všimli ste si jednu vec? Keď sa vo svete udeje čokoľvek kvázi pozitívne (objavené nové ložiská ropy, náhle ekonomický progres niektorej zo svetových veľmocí a pod.), slovenské média o tom prinesú krátku správu v rozsahu agentúrneho súvetia v tlači a spravodajského headline v televíznych novinách a naše Slovensko to prakticky nijako neovplyvní. Všetko beží po starom, ekonomika v tradičnej prdeli a senzáciechtiví reportéri a novinári sa venujú vraždám, celebritným huncútstvam a Matovičovi. Akonáhle však príde zo sveta správa o čomsi politicky či ekonomicky katastrofickom, už sme priamo zainteresovaní a postihne nás to ešte skôr, ako krajinu, z ktorej tieto správy prídu.

V roku 2008, kedy prepukla tzv. „Americká kríza“ som bol tri týždne na Floride, kde sa v miestnych médiách špekulovalo, že niečo také môže nastať, ale že teda nie hneď a nie nejak extrémne, jednoducho momentálne žiadny dôvod na paniku. Akonáhle som o pár dní na to dorazil na Slovensko, tu už kraľovala americká kríza v plnej paráde, novinári „googlili“ obrázky skrachovanej Wall Street roku Pána 1929 a titulky novín v tlačiarenskej černi desili národ katastrofou, o ktorej v tej chvíli v epicentre diania vedela len zainteresovaná slobodomurárska lobby. Krízu sme tu mali rýchlosťou sračky z guttalaxu a Američania si pokojne užívali a ich svetový dlh rástol a rástol.

Sami ste určite postrehli, že slovo „kríza“ patrí medzi synonymá dnešnej doby a niet spravodajskej relácie, kde by nebolo použité. Horné Priekaky nevybetónovali chodníky, lebo je kríza, výstavba diaľnic D1 až R4 sa pozastavila skrz krízu a celé leto len prší a je na hovno, taktiež kvôli americkej kríze. Len smotánka naďalej chodí na tri-štyri „all inclusive“ dovolenky ročne a vláda jazdí na autách, ktoré spotrebou nafty preštia aj sovietsky tank T-34. Kríza je totiž aktuálna, len keď ide o práva a výdaje bežných ľudí...

Začiatkom júla 1990 prišlo prvé porevolučné globálne zdražovanie vo vtedajšom Česko-Slovensku. Spomínam si na to presne, pretože práve vtedy som bol ako 15-ročný zasran na liečení v Starom Smokovci a v miestnych obchodoch ma prekvapili štítky s novou, prelepenou cenou. Dovtedy bola totiž vytlačená na obale postsocialistických výrobkov a celoplošne konštantná. Veľká udalosť! Vtedajší federálny minister financií Klaus vyhlásil, že ide o dočasné utiahnutie opaskov s najvyššou možnou dobou trvania 2 rokov (!!!), kým sa situácia na trhu stabilizuje a my zažijeme malé Švajčiarsko. Národ pofrflal, ale euforicky nabudený zamatom revolúcie rozhodol sa tie dva roky dáko vydržať. Odvtedy prešlo 21 rokov, Václav už kraľuje „Zemskému ráji na pohled“, pod Tatrami sa za ten čas povymieňali všetky možné formy ľavo-stredo-pravého vládnutia, ktoré mali spoločné len to, že uťahovanie opaskov bol primárny vládny program všetkých panovníkov a za všetko zlé mohla predošlá vláda. Samozrejme, utiahnutie opaskov sa týka spravidla bežného človeka, „high society“ funguje dľa konštantného vzorca hojnosti a utrácania.

Dnes, kedy sa svet rúti niekam, kam mi to slušná výchova bráni konkretizovať, si polovica Európy (samozvane definovanej ako tá vyspelá) žije nad pomery. Španielski, portugalskí a talianski a grécki cigáni, či večne ožratí ostrovní Íri s 3.000-ovými platmi, si počas písania týchto riadkov váľajú gule v rámci popoludňajšej siesty a po nej už nerobia, lebo prší. Jediná aktivita, čo ich prinúti zdvihnúť eurotlstú riť, je odchod z práce domov a raz za mesiac vyzdvihnúť 6-krát vyššiu výplatu, akú má bežný Slovák. A keď im „Brusel“ urobí bu-bu-bu, že „teda takto nie, drahí občania EÚ“, tak vyjdú do ulíc a rozbijú si pol mesta. A keď tieto štáty náhodou skrachujú, čo myslíte, koho sa to dotkne najviac? Ich ako vinníkov? Trt! Nás.

Dobre to vidno na príklade spred polroka, kedy sa v rámci rušenia jadrových elektrární, začalo hovoriť o zvýšenie ceny elektriny, ktorú Nemecko dodáva niektorým európskym štátom. My sme zdanlivo mimo, keďže energeticky sme od Nemecka nezávislí. Ale pozor!!! Nie sme síce ich odberatelia, ALE cena sa zdvihne i u nás, pretože sa automaticky upraví (samozrejme, ako inak, nahor) priemerná cena elektriny v EÚ a tým pádom pôjde cena hore globálne aj v štátoch, ktoré s Nemeckom nemajú nič dočinenia. Super, nie? Ale ak sa náhodou vybuduje v Nemecku solárna elektráreň a cena tejto energie bude pochopiteľne lacnejšia, bude sa to týkať výlučne iba zainteresovaných, zvyšok Európy cvaká pôvodnú cenu!

Alebo... ceny benzínu. V lete sa dvíhajú z dôvodu dovolenkovej sezóny, v zime zase skrz vykurovaciu sezónu, čiže ročne radikálne stúpnu minimálne dvakrát, akurát som zabudol postrehnúť, kedy stihnú medzitým o čosi klesnúť. Američania sa rozhodnú letné prázdniny stráviť u babičky v Líbyi, zbalia ruksaky a lietadlové lode a, čuduj sa svete – zdražie ropa. Američania sa vrátia z výletu domov, ropa zdražie znovu, lebo sa zistí, že deduško Kaddáfí si počas konfliktu podpálil vlastné ropné veže. Úchvatné predstavenie. Ak aj náhodou ropa nejakým zázrakom zlacnie, vyžraní arabskí šejkovia pod smiešnymi zámienkami znížia ťažbu, aby sa cena znovu vyšplhala nahor. Mimochodom, liter benzínu v Amerike stojí v prepočte momentálne okolo 0,70 €. U nás dvojnásobne viac. A to sa nebavme radšej o platoch. Až tragikomicky v tejto súvislosti (najmä vďaka aktuálnemu katastrofickému scenáru) pôsobí vyjadrenie pani premiérky Radičovej spred pár dní, že - citujem: „Bol to tažký rok, ale úpadok sme zastavili...“

Takže aktuálne som patrične nasratý, každých 15 minút reloadujem spravodajské weby a „vytešujem sa“ z nových katastrofických aktualizácií - napr. momentálne je v TOP 10 najčítanejších článkoch SME (utorok 9. 8. 2011 o 14:00) 8 titulkov, ktoré labilnejšej povahe privodia plnohodnotný infarkt. Takže vítam aspoň ventiláciu v podobe môjho webu, ktorý síce nikto nesleduje, ale aspoň ten amok zo seba sčasti dostanem. Porovnateľne s tým, ako keď ste sami doma a dobre si prdnete - nikto si to síce neužije, ale vám sa aj tak uľaví :)

Poslanie týchto riadkov je zrejmé - znechutiť už dostatočne znechuteného Slováka :) Ale nie všetko je zas také extrémne negatívne. Aj keď tu lamentujem nad tým, že z Ameriky ešte nikdy neprišlo nič dobré (teda okrem zemiakov, ale aj tie sú z Južnej), tak musím veľmi pozitívne hodnotiť aj fakt, že minulý týždeň priamo z floridského polostrova dorazil k nám brat so ženou a drobizgom v kompletnom 4-člennom zastúpení a svet je zase o čosi krajší :) Teda v rámci toho drobizgu aj hlučnejší, čo som si plnohodnotne užil cez víkend :) Určite o tom ešte napíšem a to už čoskoro, len iste chápete, že náročné by bolo teraz elegantne preklenúť z predošlej katastrofickej témy na akúkoľvek veselšiu. A potom som ešte stále nestiahol z bratovho foťáku aktuálne fotky, čoby ilustračný podmaz budúcej aktualizácie :)

Tak ako, znechutil som vás dokonale? :))))


streda 20.07.2011 (21:00)

I povedal som si pred pár dňami, že cez leto sa vyseriem na aktualizácie, čo je vlastne všeobecne zaužívané pravidlo, veď aj televízie recyklujú archív a na webe je tiež nových informácií od zavedenia Piana poskromne... Ale potom ma napadlo, že práve toto hluché obdobie by som práve ja mohol vytŕčať z davu a vykonať pre svojich čitateľov niečo tak nemysliteľné a neočakávateľné, ako to, že AKTUALIZUJEM :)

Nebojte sa, nejde o nijakú megaakciu, len pár riadkov do úvodu, ostatné podstránky s dátumom 2004 a starším zostávajú nedotknuté... Len ma napadlo, že zase som čosi prežil a keďže na ostro komentovaný a celoplošný blog sa to nehodí (tam sa teraz riešia celoštátne problémy s gastrolístkami a cigáňmi), pričom aj Facebook toho znesie pre zmenu len poskromne, napíšem Vám teda tunáka na svojom webe, čo ma nasralo (pretože mňa len nasiera) posledné dni, konkrétne v ten včerajší... (o návšteve Štrasburgu, napriek ilustračnej fotke, o čosi neskôr - ale zvyšok fotiek stade je na Fejsbuku)

Ešte taká technická informácia - skrz nižsie spomínaný problém, je možné, že z domu sa mi to aktualizovať nepodarí, takže sa tieto riadky objavia o nejaký ten deň neskôr.

Hovorí sa, že keď sa jebe, tak sa teda jebe kompletne (útlocitní prepáčia, ale tentokrát nejde o vulgarizmy ale reálny opis daného stavu a výraz „jebať“ v rôznych modifikáciách bude pomerne častý). No a najlepšie je, keď sa začne jebať vtedy, keď je to najmenej očakávané i vhodné. Každý si to už užil i ešte užije, nikoho to neminie. Mne sa „jebe“ tento týždeň.

Začalo to nevinne, v pondelok na futbale. V extrémnom dusne telocvične, kde by pokapali aj trénovaní baníci, sme tradične simulovali futbalový zápas a ja som sa vybral streliť gól. Pri ekvilibristike, ktorú som zúčastneným ponúkol pri kľučke, čo bola úplne inak myslená ako predvedená, som si úspešne vyvrtol to moje večne zranené koleno a zvyšok futbalového diania sa neplánovane (ale o to radostnejšie) zaobišiel bez mojej futbalovej kreativity. Zvesela som si koleno schladil v studenej sprche a šatňu cirkevnej telocvične poctil sprievodným hovoreným slovom, pozostávajúcim z kratších, hlučnejších verbálnych úsekov, zväčša hovorového štýlu. Koleno samozrejme opuchlo, čo ma evidentne potešilo a domov som došiel v prudkej hypertenzii. Dúfal som ale, že ide len o čosi, čo ma na chvíľu vyvedie z miery a život starého mládenca bude napredovať v nudnej sínusoide i naďalej. Ale ako som sa ja mýlil...

V utorok, čo je zhodou okolností včera, som si povedal, že ak už som teda kripel a s futbalom mám minimálne týždeň utrum, urobím si pekný individuálny večer s notebookom na bruchu a ako správny chlap si k nejakej romantickej komédii buchnem i zmrzlinu :) Počasie von nič moc, v podstate lialo (a leje doteraz), sem tam jebol blesk, no leto ako vyšité. A tak som sa vybral do mrazničky, kde už asi polroka skladujem Stracciatellu z Lidla, naložil si na tanier kopu, pod ktorou by prehlo aj olympijského vzpierača, i kráčal z kuchyne chodbou do obývačky, kde sa už na mňa tešili Simpsonovci a rozostlaná posteľ. A v tom to prišlo...

„Jéééééééééééb!“ Obraz zároveň so zvukom, čo vám vzdelanejším naznačuje, že to bolo sakra blízko. I bolo. Dojazdovú dráhu blesku som si vychutnal na vlastné oči v obývačke, kde teda spolu s patričným zablysnutím zajebala taká šleha, že strhlo všetky pavučiny a ja som mohol ísť bilancovať. Pozitívnym prekvapením bolo, že som teda nepustil hneď do gatí, skôr ako úľak som totiž okamžite vyratúval, koľko spotrebičov bolo v danom momente v elektrickej a internetovej sieti a - žiaľ - vyšlo mi prudko nelichotivé číslo. Ďalej to bolo už len o jedinom - skúšaní všetkého elektronického, čo mám doma a výsledky tohto bádania sú nasledovné. Úplne mi odpálilo laptop, ktorý schytal duálne smrtiacu dávku z elektrickej zásuvky i sieťového kábla. O nič lepšie nedopadol ani „náhradný“ počítač, ktorý bol v danej chvíli úplne odpojený od elektrických káblov, žiaľ, ten sieťový ho dorazil nadobro. Momentálne sa už vyvaľuje v smetnom koši firmy Marius Pedersen (viem, je to kruté, ale na trúchlenie dnes nemám náladu). O čosi lepšie obišiel satelitný set-top-box firmy Digi TV, ktorému síce tiež odišiel obraz, ale len na sekundárnom televízore. No a ešte momentálne netuším ako dopadla samotná anténa „mikrovlnky“, ktorá v danej chvíli slúžila ako bleskozvod s vyústením v mojej obývačke, ale tam mám pocit, že tiež ju možno považovať za kus histórie, ktorý 19. júla 2011 dopísal svoju životnú púť. Už len čerešničkou na torte boli dve odpálené žiarovky v kuchyni a kúpelni, ktoré ale - ak dovolíte - do sumáru katastrofy nezahrniem.

Do tretej v noci som sa snažil pochopiť čo sa vlastne fyzicky odohralo, prečo sa tak stalo, aký to malo dopad na moju ďalšiu existenciu a hneď po týchto filozofických úvahách som sa zahral na mladého elektrotechnika a prístroje, v ktoré som už nemal vieru v reirkarnáciu, rozobral a obdivoval ich zuhoľnatelé pozostatky. K tomu patričný verbálny podmaz, v ktorom sa pomerne často vyskytovali hovorové pomenovania ženských a mužských pohlavných orgánov v rôznych slovných modifikáciach. Ale aby som nezabudol - pozitívnym šokom bolo, že primárny - tzv. „pracovný“ počítač tento masaker ustál s minimálnymi stratami - ak teda niečo odišlo, bola to sieťová karta, ktorá sa dá plnohodnotne nahradiť inou, ale to zistím, ak mi ešte niekedy pôjde net (potvrdené, po výmene sieťovky, šlape). Ten samozrejme vydochol po (asi) zhorení celého anténového sérsamu a čaká na zásah kompetentných technikov z Techcomu - firmy, ktorá mi od rána neberie telefóny a neodpisuje na e-maily a web má už vyše roka v rekonštrukcii. V zálohe mám UPC s lepšou ponukou a hlavne - bez rizika prepojenia bleskozvodu a mojich spotrebičov priamym medeným drôtom, čo je vlastne otázka času, kedy sa daná katastrofa bude opakovať.

Ráno, po - samozrejme - prebdenej noci, som s notebookom a vydochnutým PC šiel dole schodmi - výťah totiž odpálilo tiež - a na medziposchodí ma k tomu všetkému ešte seklo v krížoch. Tak som sa tam zvalil v celej svojej kráse a zvíjal sa ako jaskyniar počas záchvatu klaustrofóbie. Len vďaka vhodne zvolenému času, kedy miestne dôchodkyne na medziposchodiach neschôdzujú, ďakujem za to, že som nevybudil verejné pohoršenie ožratého jedinca, ktorý vykráda byty a váľa sa s úlovkom na chodbe našej bytovky. Večer sa chystám za odborníkmi, ktorí mi povedia, či notebook elegantnou balistickou krivkou skončí na smetisku alebo z neho ešte niečo vydolujeme a potom sa hodím z okna.

Takže tento týždeň sa "jebe" mne. A to je ešte len streda, preboha... :)

PS: Po príchode z práce domov stálo pred barákom asi päť servisných áut, vrátane jedného, ktorého posádka smerovala ku mne rozchodiť internet. Podľa strohých poznámok susedov, v každej jednej domácnosti „odišiel“ minimálne jeden elektrický spotrebič. Väčšinou teda televízory a chladničky. Blesk preletel celou elektrickou i internetovou sieťou ako cunami a spravodlivo nadelil každému. Okrem toho náš výťah funguje v núdzovom režime a plynová kotolňa v error statuse zadymila celú bytovku. Komplexná apokalypsa ešte nie je dokonaná, opravári televízorov sú ešte teraz v plnej permanencii a polovica dôchodkýň sa dnes nedozvie, do koho sa zaľúbi Šeherezáda, mám pocit, že ten včerajší blesk si ešte pekne dlho budeme odsierať...


sobota 23.04.2011 (13:00)

Trubte na poplach! Aktualizujem :)

Ani neviem prečo meniť ten sympatický vianočný dizajn... Vlastne prečo meniť čokoľvek :) Osobný web? A načo? Všetci sú už na Facebooku, každé ráno ma zasypávajú informáciami o tom, kedy sa im uráčilo vstať, koľko zaručene nízkotučných jogurtov im pretieklo gágorom, kam povedú ich prvé ranné i posledné nočné kroky a audiovizuálnu dehydratáciu plnohodnotne ukoja záplavou videí z YouTube, ktoré si zákonite musia pozrieť všetci zo zoznamu priateľov a minimálne polovici sa to musí „páčiť“ :)

Keď som v roku 1999 v ranom období slovenského internetu zakladal osobný web, bol som frajer. Hovorím si – jednak ukojím nenaplnené novinárske pudy a jednak nebudem musieť vysvetľovať všetkým, čo som posledný rok robil, jednoducho oznámim „wéwéwé-hemendex-eská“. Isteže, prudko to zaváňalo narcizmom a zaváňa doteraz, ale kým vtedy sa mi posmievali všetci „neinternetoví“, že – preboha, koho zaujíma čítať o tom, ako Ti zhoreli francúzske zemiaky a vydochla škodovka na diaľnici – dnes práve títo posmievači 20× denne aktualizujú svoj status na FB a informujú planétu v intervaloch hustejších ako Breaking news na CNN o výskyte a aktivite svojej existencie, vrátane intímnych podrobností a kopy hyperlinkov, kvízov a ankiet, ktoré zaručene zistia o človeku všetko nepotrebné a neskôr zahltia e-mailové konto kopou spamu. Doba sa mení :)

V roku 2005 som si založil blog. Toto pomenovanie mi bude naveky nesympatické, sympatické mi ale bolo, že som prvými príspevkami zaujal redakciu SME natoľko, že mi pridelili taktiež sympatický V.I.P. status. Dokonca som sa zúčastnil aj jedného stretnutia „blogerov“ v Slovenskej reštaurácii na Obchodnej ulici v Bratislave, v ktorej bola v daný moment najväčšia hustota ľudí ovládajúcich pravopis na meter štvorcový.  A písal som ďalej. Lebo furt ma dačo pajedilo. Niektoré moje články presiahli i za hranice portálu SME a zverejňovali sa i v printových či elektronických médiách. Moje ego bolo na vrchole. Práca, futbal, počítač. Nič iné som prakticky neriešil. A bolo že to radosti, keď som si v roku 2005 zaviedol internet aj domov. 128-bitová rýchlosť, ktorá sa dnes považuje za poruchu v pripojení, mi zabezpečila kopu prebdených nocí, krvavých očí a ranných depresií. A stíhal som aktualizovať web, blog, riešiť futbalové zápasy i tréningy troch mužstiev, podnikať cyklotúry a trikrát za rok umyť riad. Zaujímavé, najmä ak si uvedomím, že dnes už kašlem na web i blog, s futbalom je to taktiež prabiedne a na bicykli už mesiac nie som schopný dotiahnuť prednú brzdu (aktuálne som včera zlomil koleso), o neumytom riade nehovoriac :) A nestíham nič. Teda stíham. Jednu jedinú vec a stopercentne. Frflať. Everytime, everyplace.

Keď som v predošlých aktualizáciách riešil témy, ktoré do nich zahrnúť, stačilo mi prebehnúť fotky z danej doby a hneď bolo o čom. Fotil som prakticky denne a kvantá megapixelov mi doteraz zaberajú značnú časť archívneho hardisku. Dnes som si schválne z police vybral zaprášený foťák a skontroloval stav fotiek na pamäťovej karte. Výsledok? Posledná fotka je z Vianoc :) A to – ako pozerám – je nezaostrený záber slávnostného štedrovečerného menu, ktoré som si sám navaril a sám i zdrúzgal. A tak ju tu musím uverejniť, pretože je to najaktuálnejšia fotka, ktorú mám. Máme koniec apríla. Hanba, že?

Čo sa vlastne za tú predlhú dobu udialo? Všetko a nič. Vlastne keď tak nad tým takto v práci premýšľam (pśśśt, koncept tohto textu produkujem v práci), tak všetko, čo som v danej chvíli považoval za podstatné, je s odstupom času irelevantné. Vlastne taká klasika od Vianoc až doteraz. To, že som bol cez Vianoce sám, už asi viete, celá rodinná perepúť bola za hranicami v bilancii 3× USA a 1× UK. Celkom zaujímavé bolo prvýkrát v živote prežiť tieto sviatky individuálne a nebyť modernej formy komunikácie cez webkameru a Skype, tak by asi aj vyhrkla nejedna nostalgická slza z oka. V januári sa to ale všetko vrátilo na rodnú hrudu a Vianoce sme si zreprízovali kolektívne s mesačným oneskorením.

Joj, a včera sme oslávili vytúžený príchod jari v rámci veľkonočného víkendu v Bienskej doline :)



štvrtok 30.09.2010 (20:00)

„Mým čtenářům!“

Slovenské lesy zafarbili svoje listnaté koruny do teplofarebných odtieňov, národu počas večernej prechádzky z nosa studený sopeľ visí a z môjho auta každé ráno odhrabávam tonu javorového lístia z neďalekej brezy... Neklamný to znak, že jeseň nadišla i do našich končín. Vhodný čas na jesennú depku, paralen a čaj s rumom. Mám rád jeseň, to nesporne, ale len ak príde postupne s medzifázou babieho leta a človek sa na ňu dokáže psychicky pripraviť, nie však táto poveternostná šoková terapia, čo sa deje teraz. Ešte pred pár dňami som z auta slintal na minisukne, hlboké výstrihy a doma na telku, kde sa v pozadí letných piktogramov prehnane optimisticky škeril Dr. Jurčovič... a dnes... joj... šeď, kosa, pľušť, hnus... Skvelý čas na eutanáziu a rôzne druhy samovrážd :)

Samozrejme, uvedomujem si, že som zase prekonal osobný rekord v neaktualizovaní. Predriemal som záver leta i tradičné spomínanie na najväčší novodobý teroristický „fake“. Ale zase - upiekol som skvelú pizzu, spôsobil i opravil defekt, rozmrazil chladničku, pribral ďalšie kilá, zavadzal v bráne na plážovom futbale, mordoval sa doma s robotou, ktorú mi nezaplatili, dostal angínu a prišiel o jeden zub, dvakrát povysával, trikrát opral, štyri pavúky v noci prehltol, oPÄŤ si dodrbal koleno, šesťkrát preinštaloval Windows, sedem dní v týždni nadával na celý svet, „vyrobil“ osmičku na kolese, deväť druhov antibiotík dobral, dostal na „majstráku“ desať gólov, vypil na chate jedenásť pív, z výsledkov krvi tucet pozitívnych nálezov obdržal, trinásťkrát sa zamyslel s kým bankujem a štrnásťkrát si počas písania tejto vety kýchol :)

Dnes nás príde pozrieť americký brat Erik. S mojím krsňaťom. Paráda. Teda momentálne sú ešte v lietadle (čas písania 14:00), ale večer by už mali byť stredoeurópsky prítomní. Pre malú Niku to bude šoková terapia a to jednak poveternostná, tak i geografická, pretože, ak si dobre spomínam, okrem mínusových teplôt na Floride postrádajú i akúkoľvek formu prírodnej vyvýšeniny, čiže pohľad na slovenské kopce a údolia v nej môžu vyvolať prirodzený údiv. Ale ako ju poznám, bude jej stačiť čokoľvek, čo bude môcť vopchať do úst a poriadne veľký výbeh. Deti sú nenáročné. O čosi zložitejšie to bude s Erikom, ktorý za dva týždne pobytu bude nútený vyrovnať deficit nevypitého piva a zanedbaných kamarátov :) Bude to asi veselá návšteva...

Koho už niekedy bolel zub, dobre vie, že najviac ho bolí, keď on príde. Vytrhnutím sa trauma nekončí a ja si momentálne spomínanú teóriu dokonale užívam v praxi. Už tretí deň. Ibalgin, harmanček a ľad sú moji celodenní spoločníci a ja veľmi prudko premýšľam, že sa ešte raz zastavím v zubnej ordinácii s reklamáciou. Proces trhania opisovať radšej nebudem, pretože Pat a Mat sú nič proti tomu, čo so mnou stvárali cca polhodinu kompetentní trhači, len si dovolím vysloviť nádej, že najbližšie budem radšej rodiť cisárskym rezom, ako znovu prežívať proces kmásania zdanlivo mŕtveho tesáku a odriekavania očenášu počas nefunkčnej anestézie a aktívneho bezvedomia :)

Futbal. Nostalgická slza mi z oka vypadne, keď listujem v archíve a spomínam na zašlé slávne časy, počas ktorých som hral futbal prakticky denne. A dokonca väčšinou i úspešne. Čo však bolo najkrajšie - každý deň som sa tešil na zápas/tréning poriadaný na druhý deň. Dnes je realita taká, že síce hrávam futbal trikrát za týžden, ale už to nie je to spontánne tešenie sa, dokonca včera som - aj vďaka vyššie spomenutému počasiu - veľmi dlho premýšľal, že sa z tréningu ospravedlním a zvyšok dňa strávim v horizontále s notebookom na veľkom bruchu a anglickým sitkomom IT CROWD na monitore :) Hanba! Nakoniec však zvíťazil ešte nie celkom ubitý športový duch a ja som šiel na čerstvý vzduch. A pivo.

Poslednú dobu som dosť často bol účastný zapájania sa do diskusií na rôznych serveroch. SME, Mediálne.sk, Radia.sk... Poviem vám, my sme skutočne veľmi špecifický národ. Kombinácia nesprávneho chápania výrazu „sloboda slova“ s virtuálnou možnosťou skrývania sa za anonymný nick z niektorých našich spoluobčanov stvorila „zrúdy“. Hlavne v diskusiách na SME.sk sú najpočetnejšie zastúpení a vyznačujú sa týmito základnými špecifikáciami:
• nezaujíma ich téma, ich reakcie sú konštantné v akejkoľvek debate,
• ich konštantné reakcie k akejkoľvek téme obsahujú kvantum hrubíc, osočení, absenciu interpunkcie i vlastného názoru a veľmi často sa vyskytujúce modifikácie a synonymá slova „Fico“ (ficovolič, hranol, červený vodca...), pričom oni sú automaticky tí dobrí a ficovoliči všetci ostatní,
• ficovoliči sú pre nich dokonca aj všetci tí, ktorí sa vyjadrujú k apolitickým témam,
• ich nick je vždy rôzny, no IP adresa často rovnaká, dokonca som sa stretol už aj so situáciou, kedy rozhorčený anonym reagoval na vlastný príspevok s úplne iným názorom pod síce iným menom, ale z toho istého počítača,
• nesúhlasia s ničím,
• napriek tomu neprídu s vlastným riešením problému, ale 100%-ne odsúdia všetky cudzie,
• ku všetkému ale majú vždy čo napísať,
• súvetie je pre nich neznámy pojem, vystačia si s vetou holou, v ktorej 80% tvoria archaizmy, vulgarizmy + kopa iných „izmov“ a zvyšných 20% citoslovcia, spojky, smajlíky :) a Fico,
• ich orgazmus prichádza vždy v momente, kedy sa príspevok oficiálne ukáže v diskusii, i vtedy, kedy im naň ktokoľvek odpovie, väčšinou teda prežívajú orgazmus viackrát za deň,
• ich „názor“ sa mení dynamicky k danej situácii, keď napr. niekto napíše, že BMG Invest je podvod, odpíšu, že nech ide do **** (oficiálna cenzúra admina), oni sú jeho klienti a dobre zarábajú, keď sa však potvrdí, že to bol tunel, ihneď oznamujú svetu, že oni na to prišli prví,
• ich príspevky sa spravidla objavujú v začiatkoch diskusií, keďže lukratívnosť komentára k danému článku je priamo úmerna rýchlosti komentujúceho. V praxi to vyzerá tak, že len čo sa objaví na portáli nový článok, už sa logujú a napíšu prvú blbosť, ktorá im napadne - najlepšie to vidno v komentároch na SME.sk pod Shootyho karikatúrami,
• pri porovnaní ich komentárov k jednej téme sa znovu potvrdí, že nemajú žiadny názor i postoj. Kým v prvej časti diskusie plamenne požadujú zrušenie imunity pre poslancov, následne v druhej ju odsudzujú, o čom som sa osobne presvedčil v horúcej debate o Matovičovej demoštrácii nezmyselnosti poslaneckej imunity odstavením jeho auta na fekventovanom bratislavskom Kamennom námestí,
• a čo je najhoršie, je ich čoraz viac.

Príjemnú jeseň, Slovensko ;-)


nedeľa 01.08.2010 (19:30)

Dnes, prvý augustový deň 2010, je tomu presne 11 rokov, čo môj web začal mútiť slovenský internet. Je mi jasné, že vzhľadom na jeho momentálny stav niet čo oslavovať, ale s ohliadnutím na minulosť a nadšenie, s ktorým som ho páchal v jeho raných rokoch, sa patrí aspoň pár vetami pripomenúť si toto výročie. Forma je to síce danému dvojcifernému číslu nedôstojná, avšak minulý rok som si okrúhlu desaťročnicu všimol až po mesiaci a tak sa dnes cení aspoň to, že mi to tento rok trklo v hlave v relevantný dátum :) Takže hurá...

O budúcnosti polemizovať nebudem, jediná istota je tá, že minimálne ďalší rok doména hemendex.sk ešte bude funkčná, či už so mnou alebo bezomňa, keďže som si v júli za ňu zacvakal každoročný poplatok. Otázne je, či to nebolo zbytočné... Každopádne, tá „jedenástka“ je celkom sympatické číslo i solídny vek, čiže ak už nerozmýšľať o budúcnosti, patrí sa pospomínať na časy dávno minulé. A tie sú v archíve.


sobota 19.06.2010 (13:30)

Dnes napoludnie sa ukončila tohtoročná minifutbalová súťaž vo Zvolene. Po troch predošlých ročníkoch, kedy tím Unionky získal druholigový titul trikrát po sebe, sme sa tento rok museli „uskromniť“ so striebrom. Posledný zápas rozhodol, že víťazom 2. ligy sa stal Rudo Team, ktorý nás porazil tesne 1:0. Napriek tomu ideme teraz na chatu, i keď ten začiatok „osláv“ bude o čosi menej radostný. Ak by som tú chatu neprežil, tak tu je aspoň jedna aktuálna fotka mužstva Unionky tesne po dnešnom zápase.


utorok 16.03.2010 (21:00)

Momentálne je u nás v práci taká dosť zaujímavá situácia... Totiž, vždy keď som v Amerike, tak sa spravidla udejú dva druhy extrémov. Buď dostanem od frajerky kopačky, alebo sa niečo prevratné udeje v zamestnaní. Keďže ku kopačkovej procedúre momentálne absentuje potenciálny iniciátor, udiala sa druhá spomínaná udalosť a mne – ešte plne sa sústredenému na plážovú kultúru floridského Miami Beach – prišiel z roboty liebesbrief, že mi „odišiel“ firemný počítač, konkrétne jeho pevný disk. Takže, keď som do práce v pondelok dorazil, čerstvo nachladnutý si uvaril čaj, mohol som akurát tak kukať na vypnutý monitor, keďže disk sa stále snažia odborní kutili zachrániť, čo by teda bolo celkom fajn, lebo čosi ako zálohu práce som od roku 2008 nezrealizoval (no, kým som sa konečne dostal k uverejneniu tohto textu na net, je už disk asi 2 dni úspešne funkčný a ja aktívne pracujuvší).

Takže v tejto chvíli som v práci vedený ako „piate koleso“ bez vlastného compu a vykonávam všetky možné alternatívne činnosti. Momentálne pácham vysokofundovanú pracovnú aktivitu v tmavej komore, ktorú by bez akéhokoľvek zaškolenia zvládol i degenerovaný kromaňonec a preto sa snažím túto prudko intelektuálnu činnosť spríjemniť vysedávaním za mojím novým notebookom a využiť hluché momenty pracovného charakteru na opísanie môjho štvrtého amerického tripu, ktorý sa udial v bezprostrednej minulosti a to v čase medzi 16. februárom a 5. marcom vo floridskom Miami Beach.

Cestovali sme 16. februára spolu s otcom. Cesta, teda vlastne dvojlet z Viedne do Paríža a z Paríža do Miami City, prebehol vcelku normálne, akurát už tradične nám neprišla batožina. Ja už zrejme po novom nosím v tomto smere smolu aj iným, pretože, kým vo väčšine prípadov postrádam batoh iba ja, tentoraz nedorazil snáď polovici lietadla :) Prežili sme teda jeden deň v cestovnom ošatení, na druhý nám batohy našťastie doviezli a dokonca tentoraz neboli ani vykradnuté, ani poškodené a prepašované gastroprodukty zo Slovenska v pôvodnom skupenstve i chuti :)

Zima a vietor. Asi tak by sa dalo charakterizovať momentálne počasie na Floride. Ak by som to mal porovnať, tak je to niečo ako typický apríl na Slovensku. Miestni len vodorovne krútia hlavou, nepamätajúc si takéto počasie, čo žijú. Za celých 16 dní, čo som tam bol, som zaregistroval len asi dva kvázi letné dni, kedy sa dalo nielen ísť na pláž, ale aj vhupnúť do Atlantiku, čerstvému ako Oravská priehrada po sezóne. Teda ja som tam vhupoval prakticky denne a tým pádom dvojnásobne zvýšil nulovú štatistiku kúpajúcich sa na celej South Beach, ale to si nakoniec odniesli moje momentálne zapálené mandle. Nie, tento rok je sezóna – teda čo sa kúpania týka - na Miami mizerná. Napriek tomu je tam však rušno a ulice disponujúce nespočetnými reštauráciami a obchodmi praskajú vo švíkoch.

Neviem, či som si to predošlé návštevy USA nevšimol, alebo sa to zmenilo len posledné roky, ale nikde na svete som nestretol pohodovejších, ústretovejších a milších ľudí, ako na Floride. Neskutočný kontrast s tým, čo bežne zažívam na Slovensku. S mojou chabou angličtinou som z času na čas dostal do zaujímavých a niekedy až nepríjemných situácií, ale NIKDY mi nikto nedal pocítiť akúkoľvek nevôľu či nasratosť, všetci až neprirodzene trpezlivo vysvetľovali, alebo len úsmevom naznačili, že teda možno ma majú na saláme, ale určite si z toho vrásky robiť nebudú. Napríklad, omylom som šiel platiť kešom k pokladni, ktorá bola výlučne na karty. „No problem“ – s úsmevom vyhrkla počerná hispánka od pokladne a celý môj nákup išla osobne naťukať k vedľajšej pokladni. A to nebol ojedinelý príklad diametrálne odlišne chápanej úcty k zákazníkovi, tak ojedinelý v našich končinách... Keď som v piatok prekročil hranice a zbadal tie – pardon za výraz – oduté ksichty v bratislavských hypermarketoch, hneď som vedel, že som doma. A to isté na cestách... Aj v Amerike sa jazdí rýchlo, ale fakt som tam ani raz počas všetkých štyroch návštev nezažil bezohladné predbiehanie, predvádzanie sa, nedanie prednosti chodcom, alebo akúkoľvek extrémnu nervozitu. Jediný „akožeextrém“ bol, keď nejaký dedko zle odbočil, oproti idúci kamión zatrúbil, dedo stiahol okno a s neskutočným úsmevom z neho vytasil prostredník s notoricky známym gestom :) Kamionista mu identicky a s úsmevom kontroval a každý sa pokojne pobral svojím smerom.

Ak som to ešte nespomínal, tak vedzte, že na Floride sme sa vlastne stretli, okrem brata Mareka, všetci. Takáto konštelácia tam ešte nebola, škoda, že teda to trvalo len dva týždne, ale bolo to fakt super. Overil som si aj to, že deti síce milujem a Nikolasa s Veronikou obzvlášť, ale zároveň som sa ubezpečil, že som strýko len na dobu určitú :) Niečo ako notebook s odpálenou batériou, ktorý potrebuje dlhší čas na dobitie, aby zase bol k dispozícii na svoj primárny účel. A tak som sa mnohokrát po inak spontánnom bláznení s deťmi zbabelo odlifroval do najopustenejšej miestnosti v byte a izolovaný „dobíjal“. Ale deti sú to krásne a živé, niekedy až príliš, momentálne si ale tú ich hyperaktivitu užívajú starí rodičia, ktorí ešte nejaký ten čas v USA zostali.

Čo sa samotného pobytu týka, bol skutočne veľmi príjemný a to najmä vďaka obrovskej snahe Erika a Kristíny urobiť nám čo najbohatší program. A tak sme boli účastní nádherného prestavenia kanadského Cirkusu (no spomeň si teraz na názov) s drezúrou koní, zápasu NBA, NHL i typickej americkej monster-truckovej show, ktorá teda najviac nadchla malého Nikiho :) Udalosťou, ktorú určite nemôžem nespomenúť, bol krst malej Veroniky, ktorej som od februára 2010 krstným otcom! A po krste, samozrejme, obrovitánska párty na americký spôsob :) Predposledný deň ma ešte brat vytiahol na cyklokrosovú dráhu, kde som takmer rozmlátil nielen vypožičaný bicykel, ale aj uplatnil medzinárodnú úrazovú poistku. Zvyšok času to bolo už len každodenné túlanie sa zákutiami Miami Beach a tradičené vyvaľovanie na pláži, ktoré teda tento rok bolo, vďaka počasiu, oklieštené na minimum. A aj to bolo asi veľa, keďže sme stále všetci nachladnutí...

Vo štvrtok, 4. marca, som s nefalšovaným smútkom nasadol na lietadlo do New Yorku a s dvoma medzipristátiami, ktoré mi teda na zdraví nepridali, odfujazdil domov. Bol to skutočne adrenalín na záver, kedy som v Paríži – vďaka meškajúcemu letu z USA – mal asi len dvadsať minút na prestup a to ešte na najvzdialenejšom termináli, vo Viedni bol zase prvýkrát v živote účastný dvoch pokusov o pristátie a nakoniec – tak ako som predpokladal – moja batožina dorazila až na druhý deň. Ale to sú už také lokálne veselosti, ktoré tejto mojej – inak skvelej dovolenke – len pridali na zaujímavosti.

A ešte jeden môj klasický komunikačný defekt z lietadla nad Atlantikom:
- Sir, do you want a chicken or pasta?
- Kitchen, please...

 


sobota 13.02.2010 (20:00)

V utorok letím do USA. Kiežby to prebehlo tak hladko, ako ľahko sa to napíše. Ale snáď. Ako je už dobrým zvykom, v párne roky sa neorganizujú len veľké športové podujatia, či parlamentné voľby, ale aj moje americké výlety :) Samozrejme, nebyť môjho brata, jeho dobrej vôle a niekoľkých stovák dolárov na letenku, bolo by hneď po tradícii i mojej tohtoročnej dovolenke...

Samozrejme, trasiem sa ako murár pred prvým ranným štamprlíkom, či skutočne odletíme - v tandeme s otcom - aj, či mi konečne klesne teplota, keďže ma moji dobroprajní kamaráti varovali, že novozavedené termokamery na letisku nepustia nikoho s horúčkou :) a hlavne, či sa v utorok ráno nespustí snehová chumelica, tak, ako tomu bolo pred dvoma rokmi, kedy naše lietadlo meškalo sedem hodín a ja som po zmeškaní prípoja v Atlante strávil veselú noc na letisku pri čakaní na prvý voľný prípoj na Floridu... No a samozrejme, ešte stále netuším, či do spomínaného odletového utorku stihnem dorobiť všetky veci a uzávierky, ktoré dovtedy dorobiť musím a ktorým sa venujem prakticky už furt, čo má za následok, že moja spotreba piva klesla na štatistickú nulu a čašníčky v R-Pube mi začali vykať :)

Ale túžba vidieť a vystískať všetkých tých, ktorí na mňa v Amerike čakajú, mi dáva silu veriť, že skutočne sa v utorok 16. februára v útrobách príletového terminálu letiska v Miami úspešne i vyobjímame a spoločne s mamou, ktorá je tam od novembra, otcom, ktorý letí so mnou a celou bratovou rodinou - vrátane tých dvoch malých, ale neskutočných hyperaktívnych potomkov - prežijem super dva týždne :)

Mimochodom, dúfam, že nám nebudú na letisku prehrabávať batohy. Nie, snáď už slovenská polícia neposiela žiadne zabudnuté nálože, ale objavenie mimimálne pätnástich kíl slovenských mliečnych i mäsových výrobkov, ktoré tam vlečieme na žiadosť hladných krkov, túžiacich po slovenských špecialitách, môže nielen vyraziť dych americkým colníkom, ale možno aj nás naspäť na rodnú hrudu :)

Tak nám držte palce. Ozvem sa.


piatok 01.01.2010 (13:30)

Tak zatiaľ aspoň zmienka o našom silvestrovskom zápase, o ktorom sa - dúfam - v nasledujúcom znení zmieni aj športová rubrika nášho regionálneho týždenníka:

Silvestrovský zápas priateľov LIMFU

Tradičným silvestrovským minifutbalovým zápasom ukončili rok 2009 kamaráti malého futbalu vo Zvolene. Tradičnou bola i desiata dopoludňajšia hodina výkopu i ihrisko, ktoré už nesčítanú sezónu reprezentuje asfalt zvolenského gymnázia. Počasie i terén boli tento rok milosrdnejšie voči obom tímom Farebných i Bielych a možno aj preto sa hral – aj keď na snehu – kvalitný a pre oko oboch neplatiacich divákov atraktívny futbal.

Dlhé minúty sa hralo bez gólov, ale keď sa už dostatočne udupal terén a zohrali útočníci na oboch stranách, padli štyri utešené góly a zápas skončil zaslúženou remízou. Samozrejme, že každý gól i vydarená akcia sa patrične oslávili, pričom sa za čiaru išli dobrovoľne radovať všetci pospolu. Aj keď výkony jednotlivcov sa v takýchto zápasoch väčšinou nesledujú, musíme spomenúť dva – prvý tohtoročný dotyk s loptou a hneď gólová strela Peťa Tomašku a heroické zásahy bránkára Jana Hrčku, ktorý doslova vychytal remízu a v následnom penaltovom rozstrele, ktorý absolvovali všetci zúčastnení, rozhodol poslednou premenenou „šestkou“ o víťazstve Farebných.

Nasledujúci pozápasový priebeh bol taktiež tradičný a pri šampanskom si všetci zúčastnení popriali do nového roku veľa zdravia, málo zranení a čo najviac funkčných športovísk v našom meste.

FAREBNÍ – BIELI 2:2 (4:3 na penalty)
Strelci gólov v riadnom hracom čase:
Peťo Tomaška, Maroš Bordiga – Paľo Stankovič 2
Zostavy
: FAREBNÍ – Ľubo „Prezident“ Klanduch, Ďuro Mančák, Peťo Kaščák, Jano z Korytárok, Jožo Fekiač, Peťo Tomaška, Jano „Dade“ Hrčka, Maroš Bordiga
BIELI – Braňo „Pílka“ Stankovič, Paľo Stankovič, Marek Tužinský, Miro Hrčka, Marek Výboh, Ľubo Kurek, Marcel Grofik, Ondro Lameš, Maťo Tužinský
Nehrajúci kapitán a poradca oboch tímov:
Zdeno Turčáni


štvrtok 24.12.2009 (16:00)

Tradične na poslednú chvíľu, ale ten, kto ma zažil posledné mesiace, presne vie, koľko som mal asi voľného času i náladu na čokoľvek súkromné. Aj teraz som tu len na skok a to preto, že chcem všetkým popriať krásne sviatky a najmä úspešný, zdravý, veselý a pokojný rok 2010.
Osobne verím, že sa tu v budúcnosti ešte uvidíme a snáď i častejšie, pretože takýto extrém, aký ma zamestnával v posledné týždne by som už neprežil :)
Takže ešte raz to obligátne „šťastné a veselé!“
A ja pálim na vianočnú večeru k našim - tento rok v netradičnom chlapskom triu + mama s bratovou rodinou z Ameriky aspoň cez Skype :)


štvrtok 12.11.2009 (04:20)

Strážov 2009Čas, v ktorom sa drvivá väčšina pracujúceho ľudu ešte v plnom nočnom rozjímaní otáča na druhý bok a slintá na vankúš v bezstarostných scenároch dokonalého sveta svojich snov, trávim ja tradične za počítačom. Kiežby to bolo v rámci online strieľačiek alebo prekáraním vlády v čoraz populárnejších internetových diskusiách. Ja musím - prepytujem - pracovať. Niežeby som cez deň vyspával ako nočný vartáš, jednoducho momentálne makám furt. Klasický záver roka, kedy sa každý spamätá s neodkladnou robotou, na ktorú síce bolo dosť času cez rok, ale však prečo by sme si to nenechali na november... Aj preto momentálne venujem tomuto narcistickému webu, ktorý už dávno nepatrí medzi primárne aktivity mojej existencie, asi toľko času, koľko islámska rodina príprave vianočnej večere.

V podstate sa ani nedeje nič extrémne, čo by bolo hodné podrobnejšej analýzy, konieckoncov, okolitú realitu súčasne až tak veľmi nevnímam, čo má na druhej strane celkom pozitívny vplyv na moje podlomené zdravie. Ozývam sa vlastne len preto, aby som po vyše dvoch mesiacoch oznámil, že sa zase minimálne do Vianoc neozvem :)

Snáď len v skratke aspoň o futbale - obe súťaže sa už chvalabohu pre tento rok uzavreli, posledné víkendy to už bolo vážne dosť extrémne, kedy prakticky v neustálom lejaku ochorela väčšina nášho tímu, čo malo neblahý vplyv na účasť v posledných dvoch kolách, ktoré sme v oklieštenej zostave úspešne prehrali a prišli tak o prvé miesto - píšem teraz o Unionke Zvolen. Hronská Dúbrava hrá futbal skutočne len „pro forma“, takže tam si jesennú časť (ktorej som sa vlastne zúčastnil skrz rekonvalescenciu po zranení len ako náhradník) bilancovať neodvážim... Čo sa zimnej prípravy týka, žiaľ, vo Zvolene momentálne nefunguje ani jedna telocvičňa, kde by sa dal hrávať halový futbal!!! Kým jednu tento rok zbúrali (funkčná telocvičňa po rekonštrukcii, žiaľ, patrila katolíckej cirkvi a vďaka iniciatíve istého banskobystrického Mons. Rudolfa padla za obeť výstavbe polyfunkčného domu), druhá je momentálne odstavená kvoli zmene majiteľa a pravdepodobne ju čaká zimná rekonštrukcia. „Koloseum“ pri Kauflande už zrejme nedostavajú nikdy, keďže mesto zvysoka serie na celý zvolenský šport, takže túto zimu športujeme individuálne...

Na záver ešte aspoň niečo príjemné. Keďže môjmu bratovi v Amerike sa tento rok narodila malá Veronica a ja som - ak sa dobre pamätám - ešte nezverejnil jej fotku (aha, tak áno, ale už dávno), tak TOTO je ona :) Snáď ju začiatkom budúceho roku navštívim osobne...

Príjemnú jeseň a hlavne - nech sme všetci zdraví :)


utorok 08.09.2009

AKTUÁLNA TÉMA (8. výr. najv. podvodu v dejinách USA)

Pamätáte sa ešte? Určite áno, veď kto by na to mohol zabudnúť. Aj keď to bolo tisíce kilometrov ďaleko, dotklo sa to každého z nás. 11. september 2001 - Spojené štáty Americké. Oficiálnu verziu určite každý pozná, tu vám ponúkam niekoľko možností, ako sa na „útok na Ameriku“ pozerajú tí, ktorí v oficiálnej správe zjastrili „pár“ nejasností a preskúmali spomínané udalosti dôkladnejšie. Podotýkam, že nejde o pár senzachtivých nadšencov s dvomi „ľudovými“, ale o výpovede renomovaných odborníkov (fyzikov, chemikov, stavbárov, statikov...), vieryhodných novinárov a najmä ľudí, ktorí osobne boli útokov prítomní. Názor si vytvorte sami, nasledujúce adresy vám poodhalia „druhú stranu mince“.
PS: vrelo odporúčam filmy, ktoré nájdete na nižšie uvedených adresách, možno sa nezhodujú s reportážami CNN a inými (kontrolovanými) médiami, ale... veď uvidíte:

Ďalšie linky k tejto téme (v češtine a slovenčine):
http://www.planesite.wz.cz/
http://chromik.wz.cz/17_utajene_11_zari.html
 http://www.poznanie.sk/uvahy/dvojicky-pentagon-911.php
http://www.blisty.cz/art/27380.html
http://www.youtube.com/watch?v=xMQmxwEH4BU (oficiálne video - Pentagon)

Filmy (s českými alebo slovenskými titulkami):
http://www.mccarthyclan.net/plane.avi (tit - http://www.planesite.wz.cz/911_In_Plane_Site.srt)
alebo zo stránky http://911.yweb.sk

Linky budem dodatočne dopĺňať. Ak niekto disponuje ďalšími zaujímavými adresami, nech mi ich, prosím, pošle na e-mail.

PS2: Ešte LINK na veľmi zaujímavú diskusiu k článku, ktorý som uverejnil na svojom blogu trochu dávnejšie.

 

nedeľa 30.08.2009 (10:00)

Nezodpovedná, ba priam trestuhodná je moja stupňujúca sa skleróza! A nielen preto, že som dnes ráno objavil v mikrovlnke vyschnuté párky, ktorými som sa včera večer pôvodne plánoval napchať a netuším prečo nakoniec opomenul. V konečnom dôsledku to malo pre mňa blahodárne účinky, ale čo už ospravedlnenie neznesie, je fakt, že je tomu práve mesiac, čo môj web oslávil/neoslávil svoje 10. výročie a ja som si na to spomenul až pred pár dňami! 1. augusta 1999 som v editačnom podprograme Netscape Navigatoru vytvoril svoj prvý webový úlet, ktorý som po niekoľkých pokusoch úspešne zavesil na web. Prvotné nadšenie nemalo konca, web prešiel mnohými vizuálnymi i obsahovými obmenami a boli i časy, kedy som aktualizoval denne. Aj keď viacmenej sám pre seba. Tá doba je už dávno zabudnutá a pripomína ju len môj relatívne bohatý archív :) Zaujímavé bolo, že som vtedy dokázal aktualizovať aj všetky podstránky, zrejme som fakt nevedel čo s voľným časom :) Nadšenie však opadlo, z naštartovaného mladého webnadšenca sa postupom času stal pasívny a ufrflaný starý mládenec, ktorý už len zo zotrvačnosti ročne vycáluje sedem stovák na poplatok za doménu, ktorá už dávno stratila poslanie i zmysel (ak ho vôbec mala)... No, ale 10 rokov je pekný vek, ktorý - ak už nie priamo osláviť - si treba aspoň pripomenúť a aj preto si ho teda pripomínam a... tak. Vybavené :) Pre ilustráciu - takto som si zaspomínal v 2003-tom.

Včera som - rok od zranenia - stál prvýkrát vo futbalovej bráne. Aktívne. Turnajovo. A vraj to bol celkom vydarený comeback, teda aspoň podľa vyjadrenia chalanov z tímu Haliganda, s ktorými sme na turnaji „O pohár primátora mesta Zvolen“ skončili strieborní. I stačilo mi chytiť jedinú penaltu vo finálovom zápase a boli by sme prví, ale to už by som zase chcel asi príliš veľa :) Koleno vydržalo, ale aby som zostal verný pravidlu, že na každom zápase si niečo dototok, tak mám fialový malíček, s ktorým sa možno pôjdem pochváliť na zvolenskú pohotovosť, veď ma tam už takmer rok nevideli, istotne si lámu hlavy, prečo... :) Uvidím, ako sa mi s tým bude chytať popoludní na Hronskej Dúbrave...

Sľúbil som a plním. Fotky z dovolenky v Pieninách ponúkam tutok:


• Na novom moste cez Dunajec, v pozadí Trzy Korony 
• Pod Tromi Korunkami
• Zaujímavosťou poľských turistických chodníkov je vyberanie výpalného tesne pod vrcholom
• Pohľad z plte na Dunajci na poľské Somowce Niżne

 

• Plte pod Tromi Korunkami 
• Záver plavby končí v Lesnici, poľské plte však idú až do neďalekej Szczawnice 
• Na vrchole Sokolice počas neustáleho dažďa 
• Detto...

 

• Výhľad (samozrejme platený) zo Sokolice na Dunajec plný pltí 
• Premáva sa za akéhokoľvek počasia (slovenské plte 10 €, poľské 14 zlotych / 3,50 €)
• pod Sokolicou 
• pohľad na Veľký Lipník


nedeľa 23.08.2009 (21:30)

Chcel som započať túto neočakávanú aktualizáciu odstavcom uvedeným pod týmto, ale jednoducho musím ešte predtým spontánne nabrýzgať na Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mi pohnojil celý víkend. Doteraz (je presne pol deviatej večer) svieti na ich webe predpoveď na dnes pre celé Slovensko s piktogramami dažďa a ochladením 22°C (hľa o obrázok nižšie). Schválne som z okna odfotil dnšný stav počasia (popoludní) u nás vo Zvolene a zrejme zjavne vidno (viď foto), že Iľkovmu kolektivu prší asi len v hlavách, keďže tu je už od rána slnečno a horúco. Skutočne už neviem, aký inštitút v rámci meteorológie na Slovensku možno považovať za dôveryhodný! Ešte podotknem, že včera tiež bola hlásená celodenná sprcha, vo Zvolene pršalo počas dňa asi dve hodiny (mrholenie) a potom až v noci...  

No ale k pôvodnej téme (aj keď ilustrácia dnešného webu shmú.sk patrí ešte k tej predošlej :)

Nebudem klamať, ak sa vyjadrím, že som celkom šťastný, že nepatrím medzi tých, ktorí od jesene do leta snívajú o rozmáčaní sa v mori a flambovaní na slnku. A k tomu ešte aj s cestovkou, ktorá ponúka klientom čiernobielo prefotený katalóg v náklade 10 a menej kusov. Potom sa chudáci, dva dni bezmocne prešľapujúc na letisku alebo týždeň grcajúc na hotelovom záchode, čudujú, ako je možné, že päťhviezdičkový hotel hviezdi len v rozrastajúcej sa komunite pavúkov a drobných hlodavcov, obsah švédskych stolov, disponujúci novými formami života, dokáže sám odkráčať na 5 km vzdialenú pláž v katalógu spomínanú ako bezprostredne susediacu s hotelom a posteľné prádlo obsahuje vzorky DNA ešte z biblických čias. V náhlom návale zlosti potom hromžia v internetových diskusiách, že toto teda tak nenechajú a GarážTour zažalujú, len taký fukot, pričom na ďalší rok už od januára zadávajú do Google kľúčové slovné spojenie - "dovolenka za pár šupov"...

Asi som rád, že som suchozemský červ aj v rámci oddychu. Samozrejme, že človek môže dostať po frňáku aj vo vnútrozemí a teda hlavne na Slovensku, ale určite do toho nebudem zainteresovávať vrúcne služby našich cestoviek. Ale zase, aby som neodsudzoval zahraničné pobyty, tento rok som bol mimo svoju rodnú vlasť až 4-krát!!! Dvakrát na viedenskom letisku, raz na výstave v Brne a minulý týžden na poľskom brehu Dunajca. A poviem narovinu - toto je presne ten druh dovolenky, ktorý ja „môžem“. Bol som s rodičmi (má niekto niečo proti tomu?!) a hlavný stan sme postavili na slovenskej strane v dedinke Lesnica. Na poľskú stranu Dunajca  sme vyrážali za turistikou, ktorú teda minimálne ja teraz potrebujem oveľa viac ako puchnutie na pláži. A po túre pivo - čo už zase až tak nepotrebujem :) Bolo jednoducho super, i keď s očakávanými, ale akceptovateľnými drobnými výhradami. A keďže dlho som tu už neapdejtol žiadne fotky, tak zatiaľ aspoň jedna spod Troch koruniek - (made in Poland) a tu miestoprísažne sľubujem, že do konca budúceho týžňa ich zverejním oveľa (dve-tri) viac :) (po kliknutí na foto sa zväčší a prosím bez komentárov k mojej súčasnej „muskulatúre“)

Ozaj... dnes som - po takmer roku od zranenia - absolvoval súťažný futbalový zápas v rámci „veľkého futbalu“. Podľa očakávaní žiaden veľký výkon, ale za zmienku stojí to, že som bol pochválený za dva dobré centre a jednu takmer gólovú strelu, čo je, vzhľadom na to, že som hral až posledných 10 minút (v útoku) celkom pozitívna reakcia kolektívu :) A to hrám znovu za Hronskú Dúbravu, lebo práve dnes som sa dozvedel, že moje pôsobenie v Dobrej Nive bolo len dočasné... však snáď to vysvetlím v priebehu týždňa, bo momentálne som toho nie úplne schopný :)

A tak...


streda 01.07.2009 (21:20)

Hlavu by mi spoluhráči rozbili a vlastne ani sám by som si neodpustil, keby som nespomenul najväčšiu regionálnu športovú a najmä úspešnú udalosť roka - teda aspoň čo sa našej futbalovej komunity týka - VÍŤAZSTVO UNIONKY V 2. MESTSKEJ FUTBALOVEJ LIGE!  Tretie v rade! Samozrejme, že túto sezónu som to svojím nesúrodým šmotlaním sa po ihrisku chlapcom veľmi nenarúšal z už niekoľkokrát spomínanej fyzickej indispozície, ale na súpiske som figuroval, na zápasy „chodil“, dresom disponoval, na fotku cvakol, pivom štrngol, na chate opil, takže sa zaslúžene radím medzi víťazov... Trikrát hurá! A ticho!

Ono trochu ťažko sa vysvetľuje nezasväteným, prečo sme trikrát po sebe majstri 2. ligy a nechceme hrávať v prvej. My vieme prečo a logicky uvažujúci človek, ktorý pozná náš štýl hry, spoločenského života, priemerný vek a počet RTG ožiarení, si vie domyslieť, že každý by mal konfrontovať svoje (nielen) športové zanietenie so súpermi z „jeho cesta“. Prvá liga disponuje mladými dravými a občas až nešportovo ambicioznými mužstvami, tak tie nech sa naháňajú so seberovnými, my zostaneme v lige, kde sa predovšetkým hrá futbal a nelámu sa nohy. Aspoň nie úmyselne. Aj keď Výbor zvolenskej LIMFU (Ligy malého futbalu) má na to svojský názor, ale ten za nás zdravotné poistenie neplatí...

Predminulý víkend - lebo aj toto odovzdávanie Pohárov sa udialo pred poldruha týždňom, len ja som bol lenivý hodiť to na web - sa ukončila aj súťaž vo „veľkom futbale“. Priznávam, že ani neviem na koľkom mieste skončila Dobrá Niva a som lenivý si to kuknúť v novinách, ktoré mám mimochodom asi meter od seba... Niežeby som ignoroval túto ligu a fakt skvelú partiu chalanov, ale nejako už neplánujem riskovať návštevy chirurgického oddelenia po prehnanej aktivite súperového útočníka nadopovaného prepálenou rožovkou. Bolo toho už skutočne dosť a asi to fakt nestojí za to...

 

No a tuná hore ešte jedno video z odovzdávania pohárov a záverečného hodnotenia LIMFU. Ten najviac húkajúci tím je náš Unionkársky, skandovanie 3 × Union je z prozaického dôvodu čistého majstrovského hetriku (aj keď tento rok to dlho na titul nevyzeralo) a zdanlivo úmyselne odseknutý záver videa, kedy preberá pohár prvoligový majstrovský Euroteam (konečne im to vyšlo, keď som stade odišiel) nie je spôsobený žiadnou chorobnou žiarlivosťou alebo nenávisťou, ale skutočne len nečakane zdochnutou batériou v mobile :)

(este technická poznámka... nie je to nijak upravené, pretože, netusím prečo, ale toto video mi „zhodí“ každý program, v ktorom ho chcem postrihať a podfarbiť hudbou, takže uvádzam len tak nasurovo)


utorok 02.06.2009 (21:40)

Veeeľká udalosť. Aktualizujem! A prosím, žiadne poznámky :) Nuž, kde začať... Priznám sa, že už som sa prepracoval do ďalšieho levelu, kedy svoj web zanedbávam nielen editačne, ale i návštevne. Zo tri týždne je tomu, čo som sa sem naposledy zatúlal v pozícii náhodného čumila a odvtedy mi o existencii mojej stránky dal vedieť až dnešný e-mail zo serveru, kde je umiestnená.

Od marca sa udiala celá kopa vecí celoplošných i súkromných, časy, kedy som tu lamentoval nad politikou a dianím vo svete (resp. lamentoval o čomkoľvek v denných periódach), sú už dávno tatam, stačí mi, keď sa pravidelne znechucujem pri sondovaní dennej tlače a keďže - aj napriek totálnemu môjmu nezáujmu - ide o web súkromného charakteru, spomeniem tu v krátkosti aspoň tie najpodstatnejšie udalosti posledných týždňov, ktorých som bol osobne, či virtuálne účastný...

Prvoradou a vlastne tohtoročnou TOP udalosťou bol 27. apríl, kedy sa úspešne na svetlo neúspešného sveta predrala moja americká neter Veronica - druhý úspešný produkt manželského zväzku brata Erika a jeho manželky Kristíny. Na rozdiel od Nicholasa, ktorý pred poldruharokom svojich prvých 14 hodín na čerstvom lufte ešte stále zvažoval, či už teda von alebo nie, tohtoročný pôrod prebehol „cobydup“. Nika je zdravá a jedovitá, tak ako je v našej rodine tradíciou a kompletné osadenstvo floridského bytu - ktoré v prvých týždňoch jej existencie obohatili aj moji rodičia - obšťastňuje celodenným koncertovaním :)

Inak sa tunáka nedeje nič svetoborné. Okrem úspešne sa prehlbujúcej krízy, ktorú vo svojom rozmachu zvesela podporujú všetky média svojími katastrofickými víziami, sa prehĺbila i moja gravitačná príťažlivosť a to z dôvodu už dávnejšie spomínaného zranenia a naslednej operácie kolena. Keďže celý život spočíval môj šport výlučne vo futbalovaní, na ktoré sa teraz môžem akurát tak kukať spoza čiary, „spevnel“ som do takej miery, ze mi minulý týždeň digitálna váha pri pokuse zmapovať súčasnú hmotnosť vypísala „Error“ a dovážila nadobro.

 

Keď už som pri tom futbale, bol tu istý pokus pred dvoma týždňami a ja som bol tímom veľkodušne vyslaný na ihrisko mestskej ligy v čase, kedy už bolo o víťazovi zápasu rozhodnuté. Po pol minúte ma vedúci mužstva Dade stiahol s komentárom - „No poď radšej dole, trápiš seba i nás.“ A tak je moja športová aktivita momentálne sústredená len na sporadické výlety na bicykli (hrozný pohľad) a štvrtkové futbalové tréningy, kde obrnený kolennou ortézou a 115-timi kilami živej váhy narúšam umelotrávnatý podklad ihriska i statiku okolitých budov detonačnými robinsonádami v bráne, na obrovskú radosť súperových útočníkov a oprávnené zdesenie správcu štadióna.

Svoje dorichtované koleno som otestoval nielen neúspešným futbalovaním, ale i niekoľkými pokusmi o turistiku. Samozrejme, na celodenné pochody tatranskou magistrálou si ešte netrúfam, ale pár miniprechádzok som absolvoval a paradoxne - koleno držalo v pohode, horsie to bolo s kondíciou. Vrchol som ale dosiahol vždy a spravidla v stave, ktorý nevyzeral dobre na prvý a ani posledný pohľad. Po slabej hodine však polobezvedomie prešlo a ja som sa dokázal venovať i nádhernému výhľadu na krásy a vnady našich slovenských... hôr a dolín. O to úžasnejšie, ak som toto všetko mohol absolvovať s človekom srdcu blízkym, a to mojím malým, konštantne nekonštantným Tygríkom na štiavnickom Sitne :) Upachtená, prepotená a vyprahnutá, ale veľmo krásna májová nedeľa :)

Minule som tu spomínal, že som šrotoval auto a že mi bolo za ním ľúto. Prebolelo. Teraz mi kompletnú energiu berie zlostenie sa nad tým novým :) A nie som jediný. Na diskusnom serveri majiteľov Chevroletu sa ventilujeme viacerí, našťastie zatiaľ ide o (údajne) pominuteľné problémy, ktoré sa, dúfam, časom „vyjazdia“, ale prečo si nepofrflať, keď je k tomu chuť, čas i priestor :) Ale prvých 3.000 km mám už za sebou, pričom z toho bol dvakrát zahraničný výjazd na viedenské letisko za účelom odpravenia i dopravenia rodičov v rámci ich zahraničného starorodičovského tripu...

Inak, všetko po starom...


sobota 21.03.2009 (01:20)


Nestáva sa to často, kedy sa človek musí vyrovnávať so situáciou, v ktorej sa lúči s neživou vecou a má pocit, že prichádza o čosi s ním živo a bytostne späté. Predsa len to je 28 rokov, čo otec priamo z Gottwaldova (kto ovláda, ako sa to mesto volá dnes?) dovliekol zbrusu novú Škodu 105-S a keď ju pristavil pred domom, len spontánna radosť oboch rodičov a zarosené okná susedov dávali tušiť, že sa udiala veľká udalosť :) 28 rokov. Na auto úctyhodný vek, i keď po búračke v roku 1992 menilo karosériu i farbu... V stredu 18. marca 2009 prišlo o značku, rodné číslo i právo na život... Aj keď bežne k veciam dennej (s)potreby citový vzťah nepestujem, bol to vskutku podivný pocit, keď ho vysokozdvižný vozík dosť nešetrne napichol na svoje vidlice a neľútostne šmaril na obrovskú kopu k ďalším vyslúžilcom v priestoroch zvolenského šrotoviska. Snáď jeho nástupca (ak všetko dobre dopadne) plnohodnotne preberie štafetu a spoň sčasti tak snaživo i spoľahlivo poslúži svojim majiteľom...

Toto tuto - teda tá tmavomodrá ilustrácia pod odstavcom nie je ani graf predvolebných prezidentských prevefencií, ani silueta kalamitného torza tatranských smrekov v odraze Štrbského plesa, ale vizuálne stvárnenie zvukových efektov, ktorými sprevádzam moje nočné nesvojprávne bytie. Jednoducho, nahral som si svoje chrápanie :) Nie je v tom žiadna úchylka, ale bol som nútený sa presvedčiť o tom, čo som nikomu neveril a teda, že som schopný niečoho tak nechutného a najmä hlasného :) Samotný MP3 záznam tu radšej neuvediem, tie najštíhlejšie čiaročky, zobrazujúce jednotlivé „chrapy“ sú snáď dostatočným dôkazom, že moje nočné koncertovanie určite monotónnosťou - na rozdiel od mojej existencie - neovplýva :)

Isteže, od Vianoc 2008, kedy som sa ozval posledne, sa udiala celá kopa podstatnejších udalostí, ako zošrotovanie škodovky a nočné chrapnosti majstrov, avšak skutočne niet kedy o tom povyprávať... Zasvätení vedia, prečo. Ale ozvať sa ozvem určite a web istotne nezruším. To len ako odpoveď na niektoré maily... Ozaj, to aktuálne foto R-PUBu 40 - víťaza zvolenskej Zimnej ligy 40-ročných je TUTO. Na Paťove prianie. Aj s originálom, aby bolo vidno, že nedostatočná dochádzka na zápasy spôsobuje následné problémy s kompletovaním fotografickej podoby mužstva do regionálonej tlače :)

Ozvem sa teda, keď prehodnotím pre a proti v rámci ďalšieho fungovania tohto webu a vymaním sa na chvílu z primárnej i sekundárnej pracovnej aktivity. Príjemný prvý jarný týždeň :)


pondelok 22.12.2008 (23:50)

Šialenstvo. Vhodnejší výraz na to, čo sa deje pred sviatkami v obchodoch, som nenašiel. Však to isto sledujete v televízii i na vlastné buľvy, ja osobne som mal dnes česť len prejsť okolo zvolenského Kauflandu, kde národu nestačilo ani parkovisko, ani nákupné vozíky. Čo sa dialo v interiéri hypermarketu, nie je ťažké si domyslieť. Napriek pôvodnému úmyslu, som ihneď stratil odvahu vstúpiť a začleniť sa do krvilačného zápasu o prežitie. Každý rok je to rovnaké, ale mám pocit, že práve tento je skutočne extrémny. Osobne som pred pár týždňami bol svedkom (doslova) bitky o zlacnené kuratá a mandarínky. Ako keby nástupom €ura mal prísť koniec sveta. Ľudia náchylní k depresii z ekonomickej krízy, mali by sa rozostaviť k hypermarketom a letmým pohľadom presvedčiť, že Slovák v rámci davovej psychózy, neguje akékoľvek desivé zvesti o klesajúcej kúpyschopnosti obyvateľov strednej Európy.

Čo ma osobne desí ešte viac, je každoročný fakt, že aj ja zháňam všetko vianočné až deň pred, resp. v deň Vianoc, kedy sú už obchody vybrakované a predavačky na práškoch... Moja chyba a viem, že si ju parádne zlíznem i tento rok :) Vždy si poviem, že to vyriešim v predstihu a vždy sa spamätám na poslednú chvíľu. Snáď aspoň vy máte nakúpené nielen všetky dary (prazvláštny zvyk), ale i potrebné ingrediencie na štedrovečerný stôl (to aby som sa s vami nepretláčal v tom zajtrajšom chaose pomedzi vymetené regále). Chvalabohu, že aspoň organizačnú stránku Štedrého večera zvládajú plne vo svojej kompetencii moji rodičia. Vrelá im za to vďaka :)

Takže, Slovač drahá, opomenúc všetky tie zbytočné predvianočné stresy a globálny chaos, želám Ti, aby tieto Vianoce a následný prechod no nového euroroku 2009, disponovali tými štyrmi základnými hodnotami - pokoj, porozumenie, pohoda, poldeci - a, prosím, keď už pohasne to šialenstvo, skúsme byť konečne k sebe čo najsnaživejšie normálni.


streda 19.11.2008 (00:20)

Šlo vtedy v podstate o klasický futbalový tréning. Keby som vedel, že bude na predlhý čas mojím posledným, šiel by som radšej do kina alebo sedel doma na riti, hľadiac na popukaný strop. Desiaty september 2008. Všeobecne nevinný, ale voči mne krutý dátum. Asfalt nie je vhodný povrch pre futbalovanie kohokoľvek, tobôž nie pre stoosemkilového hrocha. Teraz to už viem. Neskoro.

Vtedy som dal do obranného zákroku celú svoju energiu a, žiaľbohu, i hmotnosť. Odkopnutie lopty smerujúcej do našej brány som zvládol úspešne, dopad na zem už o čosi horšie. Vyskočilo mi koleno (nepríjemné už na pohľad, nieto pocit) a z ihriska ma odniesli. Blbosť bola i to, že na pohotovosť som šiel na bicykli. Človek v takých prípadoch nerozmýšľa. Tam ma síce presvietili ale žiadny röntgen sveta neobjaví porušené väzivo. Nikto s tým ani nerátal - doktor si mechanicky vypočul môj nárek i čerstvý opis úrazu a koleno rutinne obviazal s tým, že teda dva-tri týždne bez akejkoľvek záťaže.

Cez noc koleno opuchlo. Bol som tým vopred varovaný a tak som ho pravidelne natieral i chladil. Neodpúchalo a preto som po pár dňoch na doporučenie trénera navštívil doktora vo vojenskej nemocnici na Sliači. Ten predpísal elektroliečbu. Chyba, pretože dva týždne mi obdeň prikladali na hnát diódy a magnety, čím riešili úplne iný probém. Pochopiteľne, nepomáhalo. A tak mi konečne prvykrát vybrali vodu z kolena. Po mesiaci. Doktora a následne i mňa potešilo, že v nej nespozoroval krv a ubezpečil ma, že ide len o posttraumatické udalosti, ktoré spoľahlivo vylieči čas a fyzická pasivita. Po dvoch týždňoch som bol u neho znovu, keďže sa tam druhýkrát objavila náplň. Vybral a zase ma presviedčal, že je všetko v poriadku. Nezdalo sa mi to, pretože z reálnych skúseností kolegov z futbalu, bolo neustále opúchanie jemne podozrivé.

A tak mi jeden z nich vybavil v Lučenci zákrok, ktorý som mal vlastne podstúpiť ihneď po zranení. Magnetickú rezonanciu. Žiaľ, toto všetko až po dvoch mesiacoch. Tú som absolvoval minulý piatok (14.11.) s tým, že pôjde len o potvrdenie predošlých diagnóz s pozitívnymi správami o negatívnom náleze. Trt. Dnes ráno mi prišiel očakávaný mail s nejasným znením, ktoré však pôsobilo podozrivo už len nezvykle obšírnym rozsahom:

„Záver: Kompletná lézia proximálneho ACL (gr III). V dokumentácii nachádzame zmienku o parciálnej menisectomii MM (2003), čomu odpovedá MRI nález objemovej redukcie, rozstrapkaného voľného okraja, aktuálne bez presvedčivých Si zmien relézie (údaje o OP zákrokoch a rozsahu prosíme uvádzať na žiadanku). Objemný patologický intraartikulárny výpotok. Bakerova cysta. Susp. chondrokalcinóza s maximom zmien tibiálne laterálne. Fokálny postkontúzny edém interkondálne femorálne.“


Nejako takto si predstavujem jazyk mimozemšťanov. A tak som o preklad poprosil kamartáta doktora, ktorý ma prerušil hneď po prvej vete. „Maťo, máš roztrhnutý krížny väz...“ Dramatické ticho, ktoré nastalo na mojej strane telefónu, mu zjavne dalo najavo, že som prinajmenšom odpadol a tak dodal – „...ale nič si z toho nerob, kolená máme doničené všetci.“

Kto športuje, pozná túto diagnózu, ako jednu z najhorších, spôsobených úrazom. Koleno je všeobecne najsprostejšie riešený kĺb v ľudskom tele a väzivá, ktoré ho spevňujú, tiež nesvedčia o dobre odvedenej práci nášho Stvoriteľa, nech už ním bol ktokoľvek. Veď si len všimnite, koľko športovcov pravidelne nosí kolenné ortézy a koľko sa v lekárňach popredá fastum gelov a podobných maglajzov.

Mám teraz údajne tri možnosti – najjednoduchšou je vyprdnúť sa na aktívny šport a venovať sa nevinnejším záľubám, alebo zvoliť rizikovejšiu procedúru a podstúpiť operáciu – plastiku kolena, s niekoľkomesačnou rehabilitáciou. Prípadne možnosť „Cé“ a tou je športovanie so zabandážovaným kolenom v špeciálnej ortéze s tým, že skôr či neskôr mi v ňom znovu rupne. Kto ma pozná, vie, ako som sa rozhodol.

Všetci, ktorí sa stotožňujete s ideou, že šport pozdvihuje telo i ducha, športujte, prosím, s rozumom. Chápem, že človek je od prírody súťaživý a vidina víťazstva, či osobného rekordu, dokáže vyhecovať do nepríčetna. Aj ja som sa pred dvoma mesiacmi vrhol po zbytočnej lopte, aby som zabránil totálne nepodstatnému gólu. Výsledok si už nikto nepamätá, najmä ak išlo iba o tréningový zápas. Pamätám si však, že to bol môj zápas posledný, pretože odvtedy je mojím najpoužívanejším osobným dokladom preukaz poistenca. Kvôli blbosti.

Keď k tomu všetkému ešte vidím tých bláznov, ktorí sa v totálne bezvýznamných regionálnych futbalových súťažiach idú navzájom pozabíjať, neuvedomujúc si, že finálny výsledok zápasu je pre chod dejín podstatný asi toľko, čo eskimákovi vodný bicykel, skutočne sa ani nečudujem, že chirurgické pavilóny okresných nemocníc držia počas futbalovej sezóny víkendovú pohotovosť.

Takže toľko len pre vysvetlenie, prečo ste ma - mnohí moji kamaráti - videli počas zápasov Unionky i Dobrej Nivy postávať výlučne v nezainteresovanej pozícii za čiarou. A rovnako som snáď sčasti vysvetlil i to, prečo som voči zbytku sveta v poslednej dobe zlostný a spoločensky neznesiteľný... Teda, AJ z tohto dôvodu. Mrzí ma to.

Tak si dávajte pozor, keď sa budete hecovať na športový zápas, či košický maratón, nie je to fakt sranda, keď človek precení svoje možnosti a je nútený prežívať podobné šoky z neočakávaných diagnóz. V reálnom živote totiž „backward rewind“ a ani to dobre známe počítačové „undo“ nefunguje. Ja to už viem...


utorok 04.11.2008 (10:30)

Postupom času som sa prehrýzol do veku, kedy po rannom čistení zbytku chrupu, musím porozmýšľať, či íst do roboty, alebo k lekárovi. Posledné dni som bol totiž nútený niekoľkokrát absolvovať túto príjemnú rannú medzifázu a môžem teda v subjektívnej zasvätenosti vyhlásiť, že to, s čím doktor človeku pomôže po fyzickej stránke, zároveň niekoľkonásobne zúročí na jeho duševnom zdraví. Teda ani nie tak lekár, ako jeho zákazníci. Konkrétne - dôchodcovia.

V čase, kedy bežný pracujúci človek šmátra rukou po vyzváňajúcom budíku a v zovretej dlani stíska fiktívny milión, ktorý sa mu prisnil, rozliezajú sa dôchodcovia mestom, aby zaujali svoje pozície. Každý jedinec putuje dľa vopred pripravenej a kolektívne schválenej stratégie, aby nedajbože ani jeden meter štvorcový počas ranného „prime-time“ nezostal neobsadený. A tak sa stane - a to so železnou pravidelnosťou - že keď ráno bežný pracujúci občan zavíta do potravín za účelom zakúpenia raňajok, vo fronte na salámu - dôchodcovia. V autobuse mestskej i prímestskej dopravy všetky miesta obsadené - dôchodcami. V najužšej časti chodníku - stádo diskutujúcich dôchodcov. A u lekára? Bože...

Je zaujímavé sledovať, akou priehľadnou, ale zato účinnou taktikou, sa prezentujú títo vyslúžilci v čakárni. Tí, ktorí sa do nej vrútili zároveň s odomknutím hlavného vchodu a zaujali stoličky najbližšie k relevantným dverám, sa už slastne usmievajú, pretože ich ranná nespavosť konečne nadobudla aký-taký zmysel. Po nich doklušú spontánne chorí pacienti, ktorí si sadnú obďaleč. A potom to príde. Spoza rohu zaznie nezameniteľná kadencia dupotu dvoch bačkor v medzirytme vychádzkovej palice. Dôchodca (prosím, výraz „dôchodca“ chápte obojpohlavne, aj keď - netuším prečo - v drvivej väčšine ide o tety dôchodkyne - inak nič proti nim, pečú výborné koláče). Vynorí sa spoza rohu a šup ho rovno k dverám ordinácie. Žiadna akceptácia pomyselného poradovníka, v tej chvíli je pre neho na planéte len On, doktor a dvere medzi nimi. Postaví sa 10 cm od vytapacírovaného obkladu „trinástej komnaty“ a cez hrubé sklá dioptrií hypnotizuje ordinačné hodiny, ktoré predtým videl už miliónkrát. Je až nepochopiteľné, akú trpezlivosť a silu dokáže vyvinúť, pretože niekedy v tejto pozícii vydrží desiatky minút (v podstate paradox, pretože v autobuse MHD sa hneď od príchodu senior snaží zaujať pózu sedaciu). Jeho sústredenie nenaruší nikto a nič, zmena pozície nastane jedine v momente, kedy sa dostaví výsledok hypnózy a dvere sa začnú otvárať. Z ich vnútornej strany nič netušiaca sestrička v nádychu, s úmyslom vysloviť to magické „ďalší“, v čom jej do jazdnej dráhy vletí dôchodca so štartom, ktorým by splnil i olympijský limit... a šup ho dnu. V občasných prípadoch sa stane, že súbežne s vpádom zašveholí do čakárne vysvetlenie v zmysle „idem len po lieky“, čím trpiacich zjavne ukľudní, pretože všetci ostatní tam v ten deň prišli mastiť s doktorom karty.

Minule sa mi - konkrétna príhoda - stalo, že takýto dôchodca (výnimočne muž) vpálil do ordinácie a po vyjdení z nej (asi po polhodine), zveril obecenstvu primárny dôvod svojho predbiehania - „Pardon, ale musel som ísť prvý, o chvíľu mi totiž v telke beží seriál“.

Dnes, a preto to vlastne spomínam, sa mi taktiež stalo, že - hoci som bol objednaný na ôsmu - dvere ordinácie obstúpili prestárnuté ročníky a akokoľvek som spoza nich mával zdravotnou kartou s príslušným objednávacím lajstrom (pričom sestrička sa mi snažila svojím objemným telom vytvoriť koridor), aj tak sa do ordinácie paralelne so mnou predrali dve dôchodkyne, ktoré - ignorujúc akékoľvek výhražky (vrátane doporučenia eutanázie) - ju odmietli opustiť a doktor ich bol nútený vyriešiť prednostne :) 

Tieto riadky v žiadnom prípade nie sú zamerané k seniorom ako takým - vážim si ich skúsenosti, všeobecný prehľad o všetkom, čo sa ich netýka, prínos pre spoločnosť i individuálne hrdinstvá v partizánskom odboji - ale skôr k ich premyslenému systému znechutiť život ostatným od skorého rána do skorého rána nasledujúceho dňa. Všimnite si ráno, keď sa v potravinách snažíte predrať pomedzi diskutujúce skupinky s nákupnými vozíkmi (obsah vozíka - 5 deka jemnej salámy, 5 deka syra - všetko čo najtenšie nakrájané, aby čas pri mäsiarskom pulte bol čo najdlhší) k pokladni, aby ste stihli ranný autobus, do ktorého sa ako prví zase tlačia len dôchodcovia, ktorí sa odvezú na konečnú a potom späť, bo ráno nemôžu spať...

Ani neviem, prečo som zvolil túto tému (preboha, citlivejšie povahy, neberte ju až tak vážne!), možno tak nejak spontánne nasratý, možno preto, že ma už nebaví stále vysvetľovať, prečo neaktualizujem web... Pôvodne som to mienil hodiť na svoj totálne zanedbaný BLOG, ale potom mi došlo, že mám aj iné životné radosti, ako čítať sprosté komentáre :)

PS: Tento článok venujem svojim rodičom v dôchodkovom veku :)


streda 01.10.2008 (19:00)

Nie :) Ani tentoraz to nie je aktualizácia z fajty dobrovoľných :) Tak ako sa to vlastne už v poslednej dobe (časovo porovnateľnej s debatou o eure) stalo dobrým zvykom. Väčšinou sa musí udiať nejaká veľká udalosť, aby sa to dostalo na web. A že sa i stala...

Dnes - konkrétne pred cca hodinou - sa mi o zábavu postaralo moje drahé a nevyspytateľné auto značky Škoda 105 S - rok výroby MDCCCCLXXXI. Ono vlastne vždy prekvapí, keď to najmenej čakám a aj dnešným „Škoda surprise“ sa nenápadne, ale isto, posunulo k fáze, kedy ono samo zažije jedno veľké - a v jeho prípade posledné - prekvapenie. Ku cti mu ale slúži, že vždy príde s niečím novým a tak sa vlastne o autách postupne dozvedám viac i ja. Dokonca dnes to vyzeralo tak, že nielen o autách, ale i autostope. Posledne, pred týždňom som sa zvesela premával dva dni zvolenskou kotlinou na tri valce, kým mi doťuklo, že mi odišla sviečka. Polhodinu som pátral po jej výskyte v lokalite predného kufra, resp. prístojovej dosky, až som to rezignovaný odovzdal do rúk odborníka a ujo Mišut (dlhoročný zamestnanec leteckých opravovní) mi ju - čuduj sa svete - asi po siedmich sekundách totálne zhorenú objavil. V zadnom kufri, pod motorom. Dnes sa však udiala na prvý a žiaľbohu i posledný pohľad závažnejšia porucha.

Konkrétna situácia: hasím si to 80-kou diaľnicou z roboty domov, keď tu zrazu - škríííííííííííííííííííp, tresk, rach, puff a vlastne všetky tie komixové citoslovcia zo zadnej časti auta (výraz „auto“ považujte za pracovný). To všetko cca 2 km od výjazdu z diaľnice. Našťastie. Tak som pochopiteľne vybral prst z nosa, zbystril zmysly a približovadlo zviedol k zvodidlu. Po ofúknutí asi tuctom kamiónov som sa odvážil vystúpiť a otvoriť zadný kufor, z ktorého sa vykúdlilo dymu, že nezainteresovaný návštevník Zvolena mohol mať pri pohľade z mesta smerom na sever pocit, že pri Sielnici zaparkoval parný Orient Express. Uzáver chladiča explodoval a asi 15 sekúnd simuloval islandský gejzír. Samozrejme, že som hneď pohotovo reagoval a obšťastnil moje auto pár archaickými vulgarizmami. Situácia sa však nezmenila, akurát som sa trochu ukludnil... Nebudete veriť, ale následnú diagnózu som stanovil ihneď a správne. Teda ono to vlastne ani nebolo veľmi ťažké, keďže z kufra na mňa ceril svoje socialistické zuby roztrhnutý klinový remeň... Hold, čo s tým... Vyprdol som sa na nadávanie, aj tak mi už dochádzala slovná zásoba a zavolal som svojmu anjelovi strážnemu - ujkovi Mišutovi. Ten, pochopiteľne, sedel na pive, takže možnosť okamžitého odtiahnutia padla, ale od malého piva a veľkej vodky som dostal skvelú radu - v 200-400 metrových intervaloch posúvať autiak až po Zvolen, teda pokým priebežne motor vychladne. A tak sa i stalo. Takže, ak ste dnes medzi cca piatou a šiestou zaregistrovali na diaľnici šialenca na škodovke s otvoreným zadkom v druhom jazdnom pruhu (terazky oficiálne zablokovanom kvôli výstavbe netušímčoho), ktorý vtedy patril len a len modrej embéčke, videli ste zlostného Hemendexa na pokraji nervového zrútenia. V garáži spomínaného pána sme ešte, na moju pochopiteľnú radosť, diagnostikovali i zadretý a teda zničený alternátor, čo znamená, že ten krám čaká ďalšia, neplánovaná, nemalá a - hronskodúbravskému kovošrotu prisahám - posledná investícia.

Inak nič nové... akurát, že americký brat aj s rodinou je už naspak v Štátoch (o tom viac najbližšie), že minimálne pre tento rok som nechtiac skončil s futbalom a včera dal výpoveď v práci.

Príjemné babie leto :)


utorok 10.09.2008 (02:30)

Bolí ma zub. Strašne. Sviňa. Hrozná bolesť, však čo vám budem hovoriť, každý už mal tú česť. Ja si to užívam teraz. Nie prvykrát a ani posledný... Chvíľu si človek nájde v tom každodennom zhone aspoň na také, že - spánok - a tá hnusoba to hneďkaj zneužije. Joj... bolí... a vraj mŕtvy. Trt! Už nebohý a prudko nefiktívny génius Jára Cimrman kládol otázku „Všemohúcemu“, prečo reku obdaril najpasívnejšiu časť ľudského tela (pozor, individuálne relatívne) tak nechutne citlivými nervami. Bleeeee... No dosť náreku, keď teda už nespím, aspoň dačo popíšem, aj keď teda pohľad zahmlený, údy meravé a v hube tretia svetová...

Fakt, že svoj web zanedbávam nielen v rámci aktívnej editácie, ale už dokonca nepatrím ani medzi jeho pasívnych návštevníkov, som si plne uvedomil, keď som trikrát po sebe urobil preklep pri písaní svojej webadresy. Vlastne, dosť ťažko chápem, že denná návštevnosť je dlhodobo konštantná, či sa tu teda niečo deje, alebo nie... Beriem to tak, že verní stále v čosi dúfajú a ja im za túto (síce naivnú, ale pri srdci hrejúcu) snahu, úprimne ďakujem. Však snáď raz...

Čo sa teda deje... Samozrejme, okrem toho sprepadeného tesáku... Veľa a nič. Toto leto som horko-ťažko stihol jednu týždennú dovolenku v Štúrove a aj to som sa tam pol dňa nič netušiac ponevieral v plavkách s dierou na riti. V duchu tejto skúsenosti neodporúčam čínsky obchod na malej stanici vo Zvolene :) Inak som vlastne nestihol nič, len tú nepodarenú robotu. Kamaráti už rezignovali a po niekoľkých odignorovaných pozvaniach na víkendové chaty a opekačky, ma už prestali volať i na večerné pivo. Možno aj dobre, lebo ten krám, ktorým sa presúvam medzi nocľahárňou a panským, mi požral všetky materiálne prostriedky, k aktívnemu hodovaniu v R-pube prepotrebné. A tak sa na pive zastavím nanajvýš tak po stredajšom tréningu a víkendovom zápase. Ozaj... k tomu futbalu... Cez víkend sme (tím Dobrej Nivy) vytrieskali Dudince 7:1 a po štyroch zápasoch, v ktorých sme horko-ťažko strelili po jedinom góle, konečne zažili celkom úspešný a gólovo potentný nedeľný podvečer. V mestskej lige - prvý zápas majstrovskej Unionky a hneď prehra - s druholigovým nováčikom Rudo-Teamom, krutá a zaslúžená... Viac info - regionálne denníky, resp. „gúúúgl“.

Tento týždeň konečne finišujem na jednej veľkej robote. 84-stranový katalóg „furtnetušímočom“, ktorý mi pojem „letné radovánky“ dennodenne negoval v neosobnom šere môjho počítača a kope e-mailov, plných nezmyselných zmien a nekonečných korektúr... Medzitým sa mi zrútil operačný systém i dôvera v koncern Microsoftu. Tento týždeň sa to snáď uzavrie. A potom už konečne budem snááááááď makať fakt len v práci a oprášim spomienky na víkendovú cyklistiku, rodinné i individuálne výlety, päťhodinový pohľad do plafóna, alebo aspoň to spomínané pivo bez zvláštneho dôvodu...

A aby som nezabudol na niečo veľmi, veľmi podstatné - konečne sa tento víkend (DÚFAM) stretne nakomplet celá naša família, teda jej momentálne vnútroštátne prítomné osadenstvo. Brat so ženou a malým Durracelkom už spoza „mláky“ docupitali, predpokladám, že z toho ostatku už nikto vzdialenejšie situovaný nie je a bude to jeden z tých pamätných a neopísateľne fantastických víkendov, počas ktorých si aspoň milionkrát miestoprísažne prisľúbime, že sa ešte tento rok sveto-svete nakomplet musíme stretnúť a nakoniec to aj tak zostane pri dvoch pohladniciach ročne :) Nič v zlom, som spoluvinný, ale veľa teším a mám vás rád. Bděte! :)

Už nebolí. Pankhart! Vedel som, že krabička ibuprofénu raz zabrať musí :) Hurááááá! Dobrúúúúúú...

PS: taký milý softvérový ofajč... inštaloval som práve webkameru, aby som teda narcisticky cvakol osobnú ilustračku k tejto aktualizácii a vypísalo mi celkom trefnú hlášku: „Microsoft LifeCam VX-3000 nevyhovel testu Windows...“ - tak ja neviem... keď už teda dva produkty jednej firmy sa medzi sebou neznesú, ako potom chceme spájať národy, ich kultúry i náboženstvá... :)


utorok 12.08.2008 (22:00)

Hehe... nie, nebojte sa, žiadne novoty typu - hurá aktualizujem obdeň - to určte nehrozí :) Len som sťahoval fotky z výletu a spracoval panoramatický pohľad na baziliku našich ugrofínsky jazykovo ladených južných szomszédov z Ostrihomu. Tam sme boli kuknúť minulú stredu a riadne nás z toho boleli nohy, poťažmo k večeru i hlavy. Záber je zo štúrovského nábrežia cez Dunaj a po kliknutí sa obrázok, ak som to technicky zvládol, otvorí vo vyššom rozlíšení. Szia...


nedeľa 10.08.2008 (21:00)

Taký celkom fajn týždeň. Dovolenka. Štúrovský VADAŠ, čoby termálne kúpalisko - s drahým pivom, termálnou vodou a tetou na „informáciách“, ktorá nevedela ani zaťať po slovensky. Ale inak... geniálne :) Celý týždeň zväčša v horizontále, bez internetu, pracovných aktivít a s fajn ľuďmi z našej partie bol jednoducho neskutočný. V tom najpozitívnejšom slova zmysle. Nejdem sľubovať fotografie, keďže som ešte nezverejnil ani tie januárové americké, len vysvetľujem, prečo som celý týždeň bol off :) A už zajtra - hurá do nechutného stereotypu. Ble...
Ozaj, dnešné 1. kolo našej „huráprvejtriedy“: Dobrá Niva - Hriňová 1:2 (0:0). Škoda. Ale inak fajn zápas i deň...


pondelok 21.07.2008 (20:00)

Veď hej, žijem.

Od mojej poslednej aktualizácie sa Slovenskom prehnalo pár prírodných i politických katastrof, bulvár sa vytešil z niekoľkých skvelých tém, ktoré zaplnili titulné stránky novín a znegovali „uhorkovú sezónu“, nenápadne nám zduálneli cenovky v obchodoch (o chvíľu si zaspomíname na staré časy, kedy boli rožky za 0,20 a pivo za 1,40), na diaľnici mi vyvrela voda z chladiča a môj web sa o týždeň v hlbokej a ťažkej chorobe MOŽNO dožije deviatych narodenín.

Čo sa dialo vo svete, mapovali spravodajské agentúry, vnútropolitické udalosti nášho baráku odsledovali všadeprítomné susedy. Napriek nadľudskej snahe a 24-hodinovému sondovaniu však nepokryli celú moju existenciu a preto vám napríklad opíšem, ako to v konečnej fáze dopadlo vo futbalových súťažiach, ktorými sa už roky pretĺkam...

Jarná futbalová sezóna sa dá charakterizovať ako veľmi úspešná. Pre obe mužstvá, v ktorých hrávam. Dobrá Niva (I. trieda okr. ZV), ktorá zimovala na 10. mieste so 14-timi bodmi, na jar chytila druhý dych a skončila nakoniec piata. Paradoxom bolo, že sme porážali favoritov a trápili sa s outsidermi. Prehrali sme však len dva zápasy a v priebežnej jarnej tabuľke skončili druhí, za postupujúcou Zvolenskou Slatinou. Jediným negatívom je extrémny počet vážnych zranení v tíme, čo malo za následok, že v závere súťaže bola na striedačke iba minerálka + tréner s pocuchanými nervami a na ihrisku každý, kto sa vládal prezliecť do dresu.

Unionka v 2. mestskej minifutbalovej lige obhájila minuloročné prvenstvo. Je to môj prvý titul v minilige (po 15 rokoch pôsobenia v nej), aj keď "iba" druholigový. Na chate sa však oslávil, ako keby šlo o víťazstvo v Lige majstrov (viď kompromitujúce foto nižšie). Bola to moja prvá sezóna, kde som sa nemotal iba v bráne, ale dral umelý trávnik i v útoku. Jeseň si už nepamätám, ale na jar som zakvačil 8 gólov (z toho dvakrát hetrik). Žiaden veľký úspech, ale na chate som dostal pochvalu, chladené pivo a víťazné tričko. Oficiálne sme postúpili do najvyššej súťaže, tím sa však rozhodol zostať v "dvojke" a konfrontovať svoje kvality so súpermi rovnakej "krvnej" skupiny :) (video z odovzdávania ceny)

Od skončenia sezóny sa v mojej prítomnosti udiali i dva turnaje, kde som bol pozvaný motať sa v bráne za iné mužstvá, napriek tomu, že som vraj chytal celkom uspokojivo - na prvom turnaji som chytil úpal a v druhom úspešne nachladol - sme výraznejší úspech nedosiahli, takže oba tieto zážitky nechám tam, kde patria - v análoch - a nebudem sa k nim už vracať.

Keď tak rozmýšľam a analyzujem (a toto všetko naraz a sám), kalkulujem, že okrem futbalu a pár príhod, na ktoré je tento web príliš verejný, sa nič zvláštne neudialo. Teda, ak by som mal načrieť do spravodajského denníka mojich susied, tak som minulý týždeň neumyl chodbu a pred mesiacom za ich spontánneho búchania asi 15 minút vŕtal dzúru na internetový kábel... Ale to sú už informácie, ktoré dostanete z prvej ruky o pol siedmej ráno pred našimi potravinami, kde spomínané agentky každodenne schôdzujú...

A ešte na úplný záver spoločné foto Unionky po poslednom zápase sezóny 2007/2008.

Zvrchu zľava: Fero Kubinec, Miro Hrčka, Jano „Dade“ Hrčka, Maťo Tužinský, Braňo „Pílka“ Stankovič, Marek Výboh, Palo „Paťo“ Stankovič.
Spodok zľava: Peťo Kaščák, Duško „Učiteľ“ Krsek, Marcel Grofik, Ľubo Kurek, Jano „Búčala“ Ďurčík a Jano „Pirmin“ Ťavoda so synátorom.
Tradične v leže: Ďuro Cingel.
Tradične absentujúci: Robo Sanitra, Viktor Lepáček a Miro Šurina.


pondelok 02.06.2008 (21:00)

Tak ja teda aktualizujem...

Život beží veselo ďalej, či si to už na svojom webe všímam, alebo nie... Napriek tomu prekonám lenivosť, ktorú maskujem pod rúškom časovej zaneprázdnenosti a popíšem tu čosi, čo sa teda udialo v posledné dni vôkol môjho bytia...

Nikto mi neverí, ale našťastie mám fotodokumentačný dôkaz (všetky fotky po kliknutí na ne zväčšené). Sedel som na koni. Normálne tak, že zvrchu. No... sedel... Našťastie, fotka je statického charakteru a tudíž nepoznať na nej, čo všetko som počas tohto aktu prežíval, kým Garson - to je ten v bielom - sa tiež zrovna nebavil. Nebojte sa, mojich 108 kíl ho nemordovalo dlho, obaja sme po chvíli vycítili, že toto láska na prvý posed nebude. Tých pár minút sme obaja prežili so zaťatými zubami a prisahal by som, že keď som z neho na záver efektne zoskočil, začul som slastné vydýchnutie. Ale inak je to fešák :)

Veľký a malý futbal – tu budem veľmi stručný, pretože všetko podstatné dopíšem po skončení sezóny, čo je v oboch prípadoch o tri týždne. Začiatok jari bol ale jednoznačne úspešnejší ako jej „záverovanie“ v týchto dňoch. Dokonca tím Unionky v mestskej lige túto sobotu utrpel prvú prehru a jemne si skomplikoval obhajobu druholigového titulu. V Dobrej Nive je zatiaľ dobre, na postup nemáme a vypadnúť už nemôžme a toto uspokojenie sa nám vypomstilo vo včerajšom zápase so Sielnicou (tá je jedným z ašpirantov na zostup), kedy sme len horko-ťažko udržali remízu 1:1, keď najmä v posledných minútach sa odohrávala delostrelecká paľba výlučne v našej šestnástke. No... ešte v bufete bolo rušno, nehrajúci spoluhráči mali narodky a varili guláš...

Minulú stredu sme poslednýkrát dupotali po parketách cirkevnej telocvične. Roky rokúce sme trénovali na jej palubovke, až kým sa nezablyslo v očiach niektorého z novodobých Judášov a nerozhodol o jej asanácii. Nedokážem pochopiť, ako môže jeden bezprízorný zlodej v službách slovenskej cirkvi rozhodnúť o osude objektu, na ktorého výstavbe i prevádzke nemá najmenší podieľ. Telocvičňa sa toto leto búra, na jej mieste bude stáť bytovka. Toto všetko sa deje v čase, kedy samotná vláda veľkohubo reční o podpore športu. Nie je to prvý a, žiaľ, ani posledný prípad cielenej likvidácie športu vo Zvolene. Odhliadnuc od tunelovania zvolenského futbalu, či hokeja, sa totálne kašle na rekreačných športovcov, ľudí, ktorí nedisponujú hromadou peňazí na megalomanské členstvá v golfových kluboch, či tenisových zoskupeniach, jednoducho na ľudí, túžiacich si normálne nesúťažne zašportovať, trebárs i za symbolický poplatok. Rozostavaná obrovská hala pri Kauflande chátra už roky, na „ihrisku“ za garážami Kimovskej ulice sa už týči megakomplex najzáhadnejšieho zvolenského podnikateľa Mariána V., II. ZŠ i jej bývalé športoviská už patria deložovaným neplatičom a – aj keď ide zväčša o fámy – otázny je i osud všešportového štadióna a jeho umelého trávniku. Kupčí a rozkráda sa veselo ďalej a doplatili na to už tradične nevinní. Smutné je i to, že telocvičňa Cirkevnej školy nedávno prešla rekonštrukciou a značne sa to premietlo i do neúmerne zvýšených hodinových poplatkov za jej prenájom. 28. máj 2008 bol náš posledný tréning, rozlúčili sme sa slušným futbalom, červeným vínom a írečitými komentármi na adresu zodpovedných. Telocvičňa ukončila existenciu, ľudská chamtivosť a hlúposť funguje naďalej.

PS - Aj keď na záver, i tak je to najpodstatnejšia správa tohto dátumu. Brat Marek sa oddnes hrdí titulom Ing. Teda, ešte je to neoficiálne, diplomu sa dočká v plnej paráde osprchovaný a vyobliekaný o necelé dva týždne, ale dnes úspešne pretrpel štátnice a odsunul ma do role jediného člena rodiny, ktorý si pred svoje ctené meno môže síce nakresliť nezábudku, ale v žiadnom prípade nie hrdú a päťročným štúdiom zaslúženú úradnú skratku. Každopádne - GRATULUJEM :)

 


štvrtok 17.04.2008 (21:00)

...grgá vo výťahu, neumýva schody, netriedi odpad, ohovára ma v potravinách s jej podobnými, kde sa zároveň predbieha v rade na salámu, jej mačka mi bezdôvodne obžula rohožku a zazerá na mňa, kedykoľvek do nej kopem. Žiadam Vás preto, aby ste v rámci svojich kompetencií zjednali nápravu a zároveň si neželám byť menovaný ako autor tohto udania v prípadnom súdnom pojednávaní. S pozdravom - SLIEDIŤ A INFORMOVAŤ, TO NÁS MUSÍ MOTIVOVAŤ! - Váš pravidelný agent Anonym Joj! pardon... sa mi tu pomiešali dva nezávislé texty, to je tak, keď sa chlap venuje viacerým veciam naraz...

Vítam Vás v prvej, a ktovie či nie zároveň i poslednej, jarnej aktualizácii. Že sa tešíte? :) Že nie? Že ste už rezignovali? Dobre robíte, nič nové tu na vás nečaká, čo je v istom zmysle i dobre, lebo nové môže byť nielen dobré, ale i plané... ale to som ešte v pesimistickej eufórii z nedávnej výplaty i v nie najpozitívnejšom zážitku zo sledovania Televíznych novín, ktoré už zase minimálne mesiac nemusím :)

Fotky z Ameriky. Nie, ani dnes nebudú. Ja viem, som väčšia sľubotechna, ako leták nebankového subjektu, ale... no, ja v podstate ani nemám akceptovateľnú výhovorku... jednoducho, kto chce, nech si ich príde pozrieť ku mne, vstupenkou je červené víno a tmavé spodné prádlo, pričom špeciálne prízvukujem, že táto pozvánka neplatí pre mojich spoluhráčov, ani im podobných :)))

Padla tu aj otázka týkajúca sa môjho ukončenia pôsobenia na "smeňáckom" blogu. No, ak som si správne všimol, môj blog ešte funguje, akurát už nie som jeho aktívny editor a to z viacerých dôvodov. Tým najpodstatnejším je fakt, že z biologických i virtuálnych potrieb, ktorými disponujem, je potreba verejného "bútľavovŕbenia" postupom času minimalizovaná a osobne nemusím už ani exhibicionistických "tieždiskutérov", ktorí spravidla reagujú na akýkoľvek článok im vlastnou demonštráciou sedliackej imbecility.

Čo sa športu týka, teda futbalu, udiala sa jedna celkom príjemná zmena a to prestup z hosťovania v Očovej na hosťovanie do Dobrej Nivy - taká moja športová promiskuita :) Oba tímy hrajú tú istú súťaž (1. trieda okr. ZV), avšak, kým v Očovej som bol tretí brankár "áčka" a druhý "béčka", v Dobrej Nive som (zatiaľ) jediný a tudíž neohrozene prvý :) Uvidíme dokedy, zatiaľ sa darí - po diskutabilných výkonoch v prípravných zápasoch, sme prvé dva jarné súťažné nečakane vyhrali (dokonca predošlý víkend na ihrisku dovtedy prvej Krupiny senzačne 3:0). V malom futbale sa už teším na prvý jarný zápas koncom apríla s megamužstvom Unionky, snáď plánovaný nezmysel v podobe výstavby Tesca a prekladania umelej trávy na vedľaší pozemok, sa spácha až po jarnej časti ligy.

Pendlovanie našej rodiny pomedzi svetadiely pokračuje veselo ďalej. Po maminom predvianočnom americkom tripe, rovnako ako i mojom - temer už zabudnutom - februárovom, sa znovu na svojho vnuka išla kuknúť stará mama, o pár dní ju bude nasledovať novopečený dedko. Obaja by sa mali vrátiť až v polovici mája, tento rok sa teda miestny prvomájový sprievod musí zaobísť bez ich účasti. Osobne nekonečne obdivujem maminu odvahu, ktorá sa bez znalosti akéhokoľvek sekundárneho jazyka, ale zároveň s jej vlastným nezmyslom pre orientáciu (spomínal som, že pred rokom zablúdila v ružomberskom Kauflande?), sama posadila na lietadlo a s dvoma prestupmi úspešne dorazila na Floridu, z ktorej sa na nás dennodenne provokatívne vyškiera, opálená, spokojná...

Z osobnej existencie nemám žiadne extrémne aktuálne informácie (len jeden ukážkový herpes - viď horné dokumentačné foto), veď aj keby hej, tak koho by to už len zaujímalo... V podstate sa vlastne furt len jedujem a šomrem, k čomu ma plnohodnotne predurčuje diagnóza - starý mládenec. Dosť krútim hlavou aj nad tým, čo sa deje kolo mňa, keby som nezanevrel na systém „blogovania“, verejne by som sa spýtal kompetentných, prečo je napríklad v poslaneckej imunite zahrnuté právo šoférovať auto opitý. Možno nezdieľam názor väčšiny, ale zdá sa mi logické, že ak teda mám mať nejaké pracovné výhody, mali by slúžiť k úspešnému a plnohodnotnému výkonu pracovnej činnosti. Netuším, aký prospech má spoločnosť, či politická strana z toho, že sa poslanec ožerie ako prasa a sadne si za volant, buď som teda drbnutý ja, alebo príslušný zákon. Keďže však dobre viem, koľko sa v parlamentnom bufete chlastá, neprekvapilo ma, že novela o zrušení tejto európskej rarity pochopiteľne neprešla...

Ale nebudem meniť poslanie tohto webu, ktoré síce netuším aké je, ale posledné, čo by som tu rád prevádzkoval, je politizovanie. Vonku začali kvitnúť stromy a kdejaká záh(r)adná háveď, z čoho máme bohovú radosť najmä my „sennonádchari“. Tak sa tešme aspoň z toho, že po mizernej zime prišla snáď o čosi poctivejšia jar. Užite si ju v zdraví, a ak by som sa teda najbližšie ozval v duchu perodicity posledných aktualizácií, je veľmi pravdepodobné, že  vo svojom ďalšom vydaní vám poprajem krásne letné prázdniny :)

(inak, ospravedlňujem sa za mizerné a archívne ilustračné fotky, ale práve som zistil, že som už vyše mesiaca neurobil ani jeden aktuálny záber...)


pondelok 24.03.2008 (22:00)

Spojené štáty „demokratické“ sú už dávno ta-tam, za ten vyše mesiac som vybledol ako krupinský tvarožník, momentálne sa na floridskom slnku v náručí so svojím vnukom opeká ďalší rodinný zástupca - naša mama. Keďže sa mi neozýva ani s novinkami, ani s fotkami, neviem čo sa tam deje a preto rýchlo prejdem k ďalšej téme.

Skončil nám nultý ročník Zimnej Relax ligy, ktorý som - ako brankár Haligandy - zavŕšil druhou nulou na konte v poslednom stretnutí s Babinou (11:0) a toto zápasové víťazstvo bolo zároven celkovým triumfom nášho tímu. Aj keď sme ligu vyhrali len vďaka lepším vzájomným zápasom s Gitonom, je to úspech nevídaný a príjemný (scan aktuálneho článku v Žurnále). Napriek tomu minimálne jarnú časť odohrám v Unionke, s ktorou máme rovnaké ambície, i keď v tomto prípade „iba“ druholigové.

Inak nič nové a prevratné sa nedeje, k Amerike sa vrátim (tentoraz sľubujem) vo fotogalérii, ktorú mám už rozpracovanú, žiaľ, menil som počítač a aj preto sa veci zdržali výnimočne nie z tradičnej príčiny - hemendex-lenivosti :)

A ešte jedna milá a spontánna záležitosť - na početné osobné i e-mailové otázky mojich známych, že kto je to vlastne ten Tygrík - aktívny to prispievateľ v mojej diskusii i ešte aktívnejší dobíjateľ mojej životnej energie - TOTOK je on - teda ONA :) (aby som tu už zase nebol podozrievaný z istých - najmä cirkvou neakceptovateľných - pohnútok). Curriculum Vitae odomňa nečakajte, ale vedzte, že ak budem raz hovoriť o komsi, bez koho by pre mňa bola táto planéta neznesiteľná a niekom, kto je môj (ako hovoril Forrest Gump) „nejvíc nejlepší přítel“, budem hovoriť o malom zubatom Tygríkovi. Snáď raz stretne niekoho, kto je rovnako úžasný ako ona a ja sa budem mať možnosť znovu prepchať svadobnými koláčmi. Ak ma ovšem pozve :)))


utorok 19.02.2008 (22:00)

Tak sme doma z výletu... [xixi] Nezvyklý mix časových pásiem i teplotných rozdielov ma jemne vyzvŕtal v tangu nádchy zbonusovanej seknutými krížami, ale už som aj tieto extrémy úspešne prechodil i napravil sa na rodný stredoeurópsky čas a neutešenú februárovú slovenskú realitu. Pomaly ale isto som i vybledol z floridského slnka na prednastavenú farebnosť. Písať o Amerike budem. Neviem ešte kedy, keďže, ako pozerám, tak som ešte nedokončil ani „cestopis“ spred tri a pol roka, ale určite nahodím aspoň pár fotiek, čo je tiež viacmenej planý sľub, veď ma poznáte :)

Človek si až s odstupom času uvedomí, ako tam vlastne bolo fajn. Samozrejme, že nič sa nezaobíde bez problémov, ale mnohé som si spôsobil ja sám, takže tie sa anulujú a ja sa z nich istotne poučím :) Jediným vážnejším, za ktorý som nemohol ja, bol zádrhel počas môjho príchodu, kedy lietadlo z Viedne do Atlanty meškalo 6 hodín (nečakaná snehová kalamita v štáte Georgia) a prípoj na Floridu odletel bezomňa. Delta Airlines garantovali síce náhradný let, ale noc v letištnej hale ma neminula. Vtedy som hrešil, dnes to beriem ako fajn skúsenosť.

Ja sa teda ozvem. Zatiaľ aspoň dve (nekvalitné) fotky. Môžete tipovať, o ktoré mestá ide. Jeden záber je nočná panoráma z bratovho balkóna, druhý z „ranného lietadla“. Niekoľko fotiek (nielen tohtoročných) je aj na bratovom webe, takže aspoň zatiaľ sa môžte prehŕňa u neho. Príjemný zbytok februára :)


streda 16.01.2008 (12:00)

Trochu chaos... Ani nie tak preddovolenkový, ako z toho, že tá medzifáza - medzi pracovným stresom a dovolenkou - je vlastne nulová. Včera som dokončil posledný katalóg cestovnej kancelárie (iné stresy) a už zajtra ráno letím na Floridu. Snáď... Poviete si - ten sa má - ale to ma nepoznáte. Ofrflem všetko. Baliť som sa začal pred hodinou a pred polhodinou som to i ukončil :) Nevládzem. Je toho nejako veľa... Ani nie tých vecí v ruksaku, skôr toho všetkého, čo v posledné dni riešim... Je preto pochopiteľné, že tento web je posledným, čo sa mi chce ešte tvoriť. Aspoň že to balenie prebieha skvele :) Z troch MP3-prehrávačov nefunguje ani jeden, posledné veci do batohu ešte hrkocú v poskakujúcej práčke a do toho všetkého mi dookola vyvolávajú kamaráti, ktorí majú neochvejný pocit, že do USA idem len kvôli tomu, aby som im stade čosi pekné (pokaľ možno čo najrozmernejšie) doniesol. Lebo my žijeme stále v socializme a naše obchody zívajú prázdnotou... :)

Nie, nepatrím medzi smotánku, ktorá svoj trojdňový plat investuje do exotickej dovolenky, som len exot, ktorý má - našťastie - brata neobsedivšieho doma a v rámci rodinnej ctižiadosti (záhadne ňou z rodiny neovplývam iba ja) pôsobiaceho vo svete. A je pozorný, nezabudol na svojich chudobných príbuzných, i pozval ma k sebe. V neposlednom - ba priam prvom rade - je môj „trip“ fajn už len preto, že konečne uvidím to malé čudo - výsledok dlhoročného vzájomného snaženia sa Erika a Kristíny - synovca Nicholasa. Na vlastné oči. A more... A početných Mexikáncov... :) No... v podstate to môže byť nakoniec fajn, uvidíme, tak mi držte palce, aby mi v ruksaku neobjavili pašovanú bryndzu a slaninu a ak šecko dobre dopadne, ozvem sa vám zo Štátov v tejto KRONIKE, v prípade, že toho bude viac, aj na mojom BLOGU.

Ozaj, telefón pochopiteľne dvíhať nebudem, všetko neodkladné riešte prosím cez mail alebo SMS. Majte sa fajn :)


streda 02.01.2008 (20:30)

Národ môj drahý slovenský, životom trápený, osudom skúšaný, potom zmáčaný, prácou zmorený, bičom šľahaný... vystri svoje zhrbené údy, pohľaď na nebo a pozdrav nový a preboha už snáď konečne i šťastnejší a radostnejší rok 2008!

Tak. Trošku som sa nechal inšpirovať plamenným prejavom nášho drahého premiéra, ktorý práve v priamom prenose „Jednotky“ z martinského pódia vyšľahol smerom k stádu svojich poddaných novoročný guľáš namiešaný z ingrediencií socialistickej propagandy a plejády dejepisných faktov, ktoré, ak už pozmeniť nemohol, tak aspoň na svoj obraz obrátil.

Nezvyknem tu však politizovať a nezmením to ani v prvej (a zase na dlhý čas jedinej) aktualizácii tohto roku, v ktorej Vás z celého svojho polofunkčného srdca vítam :)

Sa ma pýtal dakto minule, že čo sa deje, keď sa tu nič nedeje... No... aby sme sa rozumeli, deje sa toho dosť, ak teda nie viac, tak ani menej ako bežne, len akosi ten prvopočiatočný entuziazmus, s ktorým som onehdá zapínal počítač a písal o dušu spasenú nezmyselnosti na svoj web a vlastne i blog, už prirodzene pohasína. Vyjadrené rétorikou manželskej poradne - prekonávam partnerskú krízu so svojou webstránkou a riešenia nikde... Samozrejme, nie je to len preto, že som nadobudol k nej istú formu antipatie porovnateľnej s pocitom gynekológa po „dvadsaťštvorke“, keď ho na ulici osloví počerná občianka so sexuálnou ponukou, pretože to by sa dalo ešte prekonať, ale nejako v tom prestávam vidieť zmysel... A predovšetkým - stáva sa so mňa ufrflaný starý mládenec, ktorý s ničím nie je spokojný a jediné, čo sa mu páči, je práve samotné frflanie na všetko vôkol seba. A potom - tá náladovosť... aj som sa tešil, že doma zapnem krám a dačo splodím a len čo mi ujo opravár oznámil, že za spojazdnenie 25-ročnej kraksne mám vycálovať dva a pol tisíc, prešla chuť na počernú prostitútku i mňa. Pomaly nadobúdam presvedčenie, že neustála investícia do toho auta by pokojne pokryla náklady na akontáciu nového, i jeho lízing... Ale to by nebol Hemendex, aby rozmýšľal a najmä konal racionálne...

Aby som tu však len nehorekoval nad vykypeným hrncom, napíšem, čo všetko sa dialo počas vianočných prázdnin, ktoré som si v rámci celozávodnej dovolenky dovolil poldruha týždňa beztrestne a hlavne bezpracovne prežiť mnohorakým spôsobom.

Začalo to fantastickou predvianočnou kapustnicou v kamarátovej firme (klik na foto), na ktorú sme boli pozvaní všetci jeho bývalí kolegovia a ktorá teda dopadla, tak ako sa i predpokladalo. Teda aspoň v mojom podaní :) Podrobnosti poznajú zainteresovaní a dúfam, že ich počet zostane konštantný.

23. decembra k večeru som usúdil, že je najvyšší čas začať zháňať veci potrebné k plnohodnotnému prežitiu Vianoc. Suroviny k zdobeniu stromu, štedrovečernému stolu a v neposlednej miere - darčeky. Keďže celý rok presne viem, kto čo potrebuje a nejakou záhadou mi to pred Vianocami vyfučí z hlavy, nakupoval som bezhlavo, chaoticky i stresovite a výsledok bol tomu podobný. O deviatej večer som pri zdobení ihličnanu zistil, že elektrické sviečky, kúpene pred rokom (v rovnakom termíne) v predajni do žlta ladených podnikateľov, sú načisto zhorené, vybral som sa do sveta zháňať nové, funkčné. Šiesty obchod v poradí (Hypernova, Nay, Metro, Lidl, Kaufland, Okey elektro) disponoval vytúženým artiklom - aj keď je pravda, že posledná krabica na sklade mi veľký výber neponúkla - a ja som zachránil Vianoce, aspoň čo sa svetelných efektov týka. Horšie to bolo so samotnými darmi, ale našťastie pochádzam zo skromných pomerov a už roky viac dostávam ako dávam :)

Samotné sviatky vianočné prebiehali v pokojnom a žravom duchu. Krvopotne nastrádané celoročné zásoby zmizli v priebehu pár chvíľ, ako poctivé panny na rómskej zábave. Mama nestíhala dokladať na stôl a my sme na oplátku absolvovali ten dobre známy vianočný kolobeh - raňajky, gauč, záchod, gauč, obed, gauč, záchod, gauč... atď. Výsledok je dobre badateľný i voľným okom... alebo radšej nie, došlo mi, že na fotku celého svojho „Ja“ mám momentálne malý byt... a aj tak ma bolí brucho, čo mi ho v zákrutách poobšúchal volant... :)

26. decembra sme spáchali Štefanský futbal. Tento rok som ho vlastne vôbec nepropagoval, keďže nebolo ani kedy v tom neskutočnom pracovnom zhone. Jednoducho, udial sa. Zúčastnil som sa a ako zainteresovaný brankár Červených sedemkrát vyťahoval loptu zo siete (na fotke je jedna z mála šancí, ktoré v mojej bráne neskončili gólom). Prehra 3:7 s Modrými bola krutá a zaslúžená. Avšak následná oslava 2. sviatku vianočného detto. Sedeli sme a slávili dlho, predlho a kamaráta Ďura, ktorého v tento deň každoročne "prespávam", som niesol domov až niekedy po polnoci :)

Silvester... Rovnako tradičný je aj náš Silvestrovský futbal. Na rozdiel od Štefanského, ktorý je jednak mediálne známejší a čo sa týka osôb a obsadenia, profesionálnejší, je tento koncoročný skromný, malý, spontánny a náš. Organizuje ho naša partia chalanov „z ulice“ už ani neviem koľký rok a vždy sa naň strašne tešíme. Aj teraz sme sa, hoci nás prišlo trochu menej, ako sa prisľúbilo (po kliknutí na fotku sme len vaši). V krčme na pive sa totiž búcha do pŕs každý hrdina, ale ráno o desiatej v mínus desaťstupňovom mraze sa ukáže ten pravý charakter. Prišlo nás však dosť na to, aby zábava bola preukrutná. Však aj mala byť prečo, keďže po každom druhom góle sa po vzore zaoceánskych televízií konala komerčno-občerstvovacia prestávka. Verný tradícii, som zase bol medzi tými, ktorí prehrali, ale ani teraz ma to nemrzelo. Výsledok 6:7 je uspokojivý a následné trasenie pravíc s prianím šťastného roku 2008 bolo rovnako úprimné na oboch stranách.

Polnoc som prežil totálne neplánovane, ale o to spontánnejšie s najúžasnejším tvorom Modrej planéty. Tu sa dlhšie rozpisovať nebudem, keďže písmenká z klávesnice nedokážu vyjadriť to, čo skrýva srdce, ale podotknem s neskrývanou hrdosťou, že tento rok to bolo - s výnimkou chladenej predpolnočnej desiny a polnočného šampusu - bez opice :) Áno, dá sa to aj bez alkoholu, ale ako som už naznačil, nebol ani treba. Niekoľkonásobne ho nahradil môj malý zubatý „Tygrík“ v asistencii svojej skvelej rodiny :) I touto formou vďaka všetkým zainteresovaným :)

Máme tu teda druhý deň nového roku 2008 a všetci od neho očakávame zázraky. Mnohí si dávajú novoročné predsavzatia a mnohí ešte stále oslavujú. Všetci však spoločne dúfame, že práve toto bude ten najsamlepší rok v našom živote. Teda až do budúceho Silvestra, kedy ho nahradí nový, ešte lepší. A takto rok po roku, až do konca sveta... Tak skúsme nielen dúfať, ale niečo pre to i urobiť... Možno stačí aspoň tá snaha a bude lepšie. Ja si novoročné predsavzatia nedávam, aj keď milión vecí by som rád zmenil. Chcem teda ale sľúbiť, že sa o to aspoň posnažím, nech sú následky akékoľvek. „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ Tak Vám prajem, aby ten Váš krok napred nikdy nesmeroval do prázdna a vždy bol tak pevný, aby po ňom neochvejne mohol nasledovať krok ďalší, rovnako pevný, rozhodný a úspešný. Rok po roku, až do konca sveta. Plus ešte to obligátne - zdravie. Šťastný nový rok, Slovensko!


utorok 18.12.2007 (22:00)

10-12 hodín denne práca v práci, následne doma, víkendy nevynímajúc, totálny nedostatok času na čokoľvek súkromné (dľa fotky vrátane holenia), či nejakú tú tradičnú predvianočnú náladu, zvýšená agresivita a chuť na niekom si to parádne vyventilovať... - taký je obraz posledných dní, ba priam týždňov. V batohu, ktorý nosím do roboty pribudli očné kvapky, počítačové okuliare a kopa sebazaprenia, aby som vôbec ešte dokázal fungovať. Už som si v podstate zvykol na podobné konce roka, počas ktorých každý „tiežpodnikateľ“ potrebuje utopiť všetky zvyšné peniaze do nezmyselných investícií. Je tomu tak všade, nielen u nás v tlačiarni. Do nepríčetnosti ma však privádzajú zákazníci mávajúci USB kľúčom o pol piatej popoludní, dožadujúci sa okamžitého vytlačenia „pé-efiek“, ktoré s každoročnou pravidelnosťou nosia na poslednú chvíľu. V polovici prípadov ešte musím riešiť gramatické chyby typu „Anielské sviatky“ a „šťastný Nový rok“, či „googliť“ gýčové vianočné motívy z internetu... Do toho tri katalógy cestovných kancelárií a jeden motoristický časopis... A aby som nezabudol na pravidelné „vsuvky“, ktorými ma zásobuje môj aktívny šéf :) Poznáte to... „kým spravíš toto, skús ešte urobiť toto a toto...“
Áno, existuje riešenie, ale naň som zatiaľ ešte príliš málo nasratý... Pretože zatiaľ by som ním viac stratil ako získal. Ale niečo s tým robiť musím, pretože sebaľúte lamentovanie ešte nikdy nič nevyriešilo :)
Do Vianoc sa ešte ozvem. Nesľubujem, dúfam. Prajem Vám čo najpokojnejší predvianočný ošiaľ a čo najmenej stresov z toho vyplynuvších :)


nedeľa 02.12.2007 (21:20)

Grupenfoto zo včerajšieho futbalového maratónu Brčocup 2007. Zrejme jediné uverejniteľné :) Ostatné neskôr...


utorok 06.11.2007 (21:00)

Bobríka trpezlivosti by si zaslúžil každý, kto sem denne chodí s nádejou, že tu spozoruje čosi nové. Deň čo deň tu sledujem tých istých optimistov, ktorí neúnavne reloadujú stránku a očákavajú zázrak. Márne. Hlucho a mŕtvo, ako na Vianočnej besiedke v židovskej štvrti... Včera som tak rozmýšľal, čo s tým ďalej. Výsledok môjho dumania sa dostavil po chvíli. Úspešne som zadriemal. Dilemu som nevyriešil, ale som sa aspoň konečne vyspal. Aspoň o problém menej.

Apropó, problémy... Jedným z tých podstatných, ktorý má mamutí podiel aj na pasivite tohto webu, je môj momentálne (ne)funkčný internet. Začínam rozmýšľať, či som fakt divný ja, alebo môj provider. Vlastne už pár týždňov som nezažil deň, kedy by mi net šlapal, ako má. Začalo to tým, že mi dosť často začal vypadávať signál. Nielen počas búrky alebo inej pohromy, jednoducho z ničoho nič som bol zrazu offline. Po niekoľkonásobných urgenciách som sa dozvedel, že chyba je teda zrejme u providera, lebo som napichnutý na „rádio“, ktoré už dlhšie robí problémy. Napriek tomu, že sa do internetovej problematiky absolútne nevyznám, poradil som chlapcom, aby teda kúpili nové rádio alebo ma napojili na iné, funkčné. Logické, nie? Čuduj sa svete, môj návrh prijali. Prepli ma. Výsledok? Internet už ďalej nevypadával. Nešiel totiž vôbec. Teda išiel, ale hodnoty, ktoré vykazoval, rovnali sa štatistickej nule. Webové stránky sa načítavali rýchlosťou výstavby diaľnice R2 a akcelerácia odchádzajúceho e-mailu bola porovnateľná raketovému odpichu Titanicu zo southamptonských dokov a následne ho postihol i podobný osud. Adresát naň čaká dodnes... Zdvorilé telefonáty, smsky, či mailové urgencie provider úspešne ignoroval a tak som bol nútený použiť tvrdšie slová... Konečne sa ozval, že teda chyba je asi na trase, keďže cestu od môjho okna k vysielaču údajne lemujú zblúdilé vlny, ktoré rušia signál. Okej, žiadal som teda riešenie. „Zajtra prehodíme anténu na balkón a nasmerujeme ju na bližší, silnejší vysielač“ - spontánne zašveholil technik spoločnosti Techcom Zvolen. Po asi troch týždňoch chlapec konečne dorazil a anténu preonačil na balkón. Už prvé horizontálne krútenie hlavou a tajomné šomranie pri nastavovaní nového pripojenia naznačilo, že ani toto riešenie nebolo tým ideálnym... „Niečo nám to ruší i tam“ - znela jeho konkrétna diagnóza, rovnajúca sa istote očovského baču v obdobnej problematike... Dnes večer znovu sľúbil prísť, ale nedvíha telefón. Načo by aj. Jemu net funguje. A moje momentálne hodnoty internetu? Oficiálne mám 1024/386, neoficiálne mi nastavili 2048/1024. A realita? Teraz (20:25) som spustil netmeter pri vypnutí všetkého ostatného, čo by mohlo internet brzdiť - teplomer vľavo ukazuje rýchlosť downloadu a pravý uploadu. Závidíte?

(Update 20:50 hod. - zmena, net mi už nejde pre istotu vôbec, čize táto aktualizácia bude zrejme spáchaná až zajtra v práci!!! Hneď po nej dvíham telefón a... joj...!!!)

Zmeňme tému... Ruky by som poobtínal dobrákom, ktorí mi vytrvalo, v rámci globálnych mailov, posielajú autentické fotky a videá z havárií, vrážd a podobných katastrof. Aj pred pár dňami som dostal čosi podobné zabalené v nevinnom názve evokujúcom čokoľvek, len nie tieto nechutnosti. Omylom som to i otvoril a... ďakujem pekne, viem si predstaviť aj príjemnejšie strávenú noc! Neviem, kto všetko sa na tom dokáže odbavovať, ale fakt mi to príde úchylné. Prosím teda všetkých, ktorí jednak disponujú spomínanými extrémami a zároveň túžia znechutiť deň aj svojim blížnym, aby na podobné nezmyselnosti nepoužívali príkaz „odoslať všetkým“, ale najprv si dôkladne vysortovali antiútlocitnú cieľovú skupinu adresátov podobného zmýšľania, pár minút porozmýšľali nad zmyslom bytia a až potom zahltili e-mailové schránky svojich obetí. Vďaka.

plastové okná
plastové okná
 

Nájdi konštrukčný rozdiel medzi oboma obrázkami :) Áno, počnúc dnešným dňom disponujem plastovým obkolesením i vo zvyšnej juhozápadnej časti bytu. Vďaka patrí mojim rodičom ako po organizačnej, tak i sponzorskej stránke. Sám by som to, žiaľ, nezvládol :(

A ešte obligátne k futbalu, na ktorý som, v záplave vyššie spomenutých tém a nečakanej novembrovej snehovej metelici vonku, takmer pozabudol... Predošlý víkend sme ukončili jesennú časť 2. mestskej minifutbalovej ligy vynikajúcim 1. miestom s perspektívnym 6-bodovým náskokom pred druhým Mariášom, ktorý, ako jediné mužstvo v tejto sezóne, nám dokázal po remíze 2:2 ukoristiť dva body. Rozohraté to teda máme výborne, len to na jar nepokašlať. Tabuľky i nejaké komentáre k zápasom nájdete na weboch, ktoré spomínam o pár riadkov nižšie v aktualizácii z 1. októbra, mne sa o futbale nejako písať nechce :)

Budem rád, ak sa táto aktualizácia na webe vôbec dnes objaví, bude to totiž znamenať, že mi nejako zázračne stúpla rýchlosť netu na viacnásobok súčasnej hodnoty, čiže na desatinu rýchlosti priemerného pripojenia. Kuwaaaaaaaaaaaa, len aby som ten tajfún prežil!!!


nedeľa 14.10.2007 (22:30)

Reštart. Potreboval som ho už ako soľ. Už sa mi dvíhal žalúdok, keď som zapínal počítač v robote i doma, spával 4 hodiny denne a bol podráždený už aj z toho, že slnko ráno z niekadiaľ vyšlo a večer kamsi zaliezlo... Jediné čo mohlo pomôcť, bol globálny reset systému a ten sa udial tento víkend. Originálna krása oravskej prírody, fyzické vyventilovanie morálnej traumy na turistických chodníkoch, nevídaná kopa voľného času na čokoľvek súkromné, absencia nepríjemného počítača, nefunkčného internetu, podivného šéfa :) a najmä možnosť konečne vypnúť budík i telefón a vyspať sa do mŕtva... Jediné, čo mi chýbalo, bol každovíkendový futbal, ale jednoducho nemôžem byť všade... Pomohlo. Aspoň dovtedy, kým ma zase niekto nenas...rdí a všetko sa nevráti späť do nepríjemného stereotypu.


pondelok 01.10.2007 (22:20)

Veľmi, preveľmi stručne - ak som totiž v minulosti mal minimum času na dezorganizáciu tohto webu, tak sa mi v posledné dni okresalo i to - zdanlivo už viac neokresateľné - minimum. I preto sa ozvem, až to bude čo len trochu možné, ak vôbec... Pre túto chvíľu snáď len pár linkov na weby, ktoré ešte v počiatočnom štádiu nadšenia (sťaby ja v začiatkoch môjho webu) venujú sa okolitému svetu v pravidelnejších periódach.
www.mortisha.nettree.sk - myslím, že veľmi slušný „weboidný“ počin kamarátky, ktorá sa na svojom webe venuje nielen aktívnemu dianiu v našej partii, ale i futbalovým (ne)úspechom nášho mužstva. Myslím, že z tejto stránky sa dozviete výsledky zápasov 2. zvolenskej miniligy ešte skôr, ako sa odohrajú :)
www.xantoteam.webgarden.cz - veľmi perspektívny web chlapcov z treťoligového Xanto Teamu. Skutočne netuším, kde berú toľko času, informácií a nadšenia, o to viac si ich mladý web vážim a odporúčam všetkým, ktorí majú čo to dočinenia so zvolenskou LIMFU. Taktiež aktualizované ešte pred oficiálnym vydaním regionálnej tlače.
Na záver (pretože ma čaká ešte kopa práce do hlbokej noci) len jedna fotografia z víkendu, konkrétne z derby zápasu Očovej s Lieskovcom, ktorý sme, žiaľbohu, prehrali 1:3. Na FOTKE je gól súpera z prvého polčasu, ktorým nás „načal“.
Ešte raz - sorry za neaktualizovanie - ale, skutočne niet kedy. Však len minulý piatok som s odretými ušami dokončil TENTO časopis a to nebolo zďaleka jediné, čo ma v tieto dni zamestnáva.
Príjemné babie leto :)


piatok 07.09.2007 (11:45)

Je pochopiteľné, že udalosti predošlých dní sa točili okolo Nicholasa, čerstvo narodeného syna Erika a Kiky, ktorý už zvesela vyvreskúva na celý Provincetown. Dokonca sme ho už mali možnosť vidieť aj online (ó, vďaka Ti neznámy génius za vynájdenie webkamery) a chlapča nám predviedlo kompletný repertoár kojeneckého vystúpenia vrátane spontánneho pregrcnutia i naloženia do amerických pampersiek (vďaka Ti neznámy génius i za to, že si ešte nevynašiel medzikontinentálny prenos smradu). Ale chlapec je to zdravý, rúči, tak nech sa mu darí. Snáď si ho o pár mesiacov užijem i osobne...

A teraz už k stredoeurópskym témam :)

Čo sa futbalu týka, udiali veľké veci, ktoré som tu minule spomenul len čiastočne. Môj - už avizovaný prestup do tímu Unionky - je samozrejme platný, ale nastali menšie komplikácie organizačného typu. Keďže toto minifutbalové mužstvo, ktoré vyhralo 2. ligu odmietlo postúpiť do prvej, čo - sme sa dozvedeli - je proti oficiálnym pravidlám, museli sa riešiť nečakané problémy a vyriešili sa nasledovne - do 1. ligy nakoniec postúpil víťaz 3. ligy Ideal Stav, ktorého hráči majú záujem konfrontovať svoje výkony s prvoligovými mančaftami, ale pod naším názvom. My sme tým pádom zostali v 2. lige, kde sa budeme tváriť ako spomínaní treťoligisti, ktorí tam pôvodne postúpili. Žiaľ, minimálne na polroka sme si museli vymeniť názvy, takže v druhej lige bude hrať Ideal Stav (rozumej MY) a v prvej Unionka (rozumej ONI). Len hráči oboch tímov budú, samozrejme, vymenení. Však som to vysvetlil jasne? :) Bude však celkom zábavné pozorovať partiu Ideal Stavu v dresoch Unionky a naopak... Ale, pravidlá sú žiaľ, nekompromisné.

Vo veľkom futbale sa tiež udiali zmeny, našťastie tu to vysvetľovanie bude jednoduchšie. Prestúpil som z Hronskej Dúbravy do Očovej. Vlastne neprestúpil, len sa na pol roka „zhosťoval“. V reále ide o prestup z III. triedy okresu ZH do I. triedy okresu ZV. Na prvý pohľad progres. Avšak, ako som s tým aj v duchu počítal, stal som sa len náhradným brankárom (moje zvolenské prekliatie) v tíme, kde sa to brankármi len tak hemží a stále čakám na svoju prvú celozápasovú príležitosť. Zatiaľ som zavadzal v bráne len počas niekoľkých minút, kedy sa zranil, resp. nasral prvý brankár a svojími výkonmi som zrejme nepresvedčil - však po polroku totálnej „veľkofutbalovej“ nečinnosti podmienenej zranením a znechutením nad „horským“ futbalom, sa ani niet čo čudovať. Momentálne sa naplno venujem aspoň tréningu, dúfajúc, že to na mna zanechá pozorovateľné pozitívne stopy. Mimochodom, Očová je po piatom kole na poslednom mieste s jediným bodom a na pozápasových nekonečných poradách, kde sa viac kvetnato reční, ako koná, sa preberajú mnohé krízové scenáre, v mnohých prípadoch na pokraji logiky a zdravého rozumu...

Keď už som pri tom futbale, spomeniem i minulotýždňový „Turnaj o Pohár primátora Zvolena“. Moja účasť na ňom bola viacmenej formálna, v rámci svojej súčasnej futbalovej promiskuity som bol spontánne nominovaný do tímu „Old boys“ (pre mňa čoraz aktuálnejší názov), s ktorým sme skončili už v základnej skupine. Po výsledkoch 0:0, 0:2 a 1:1 sa iné ani čakať nedalo. Ale aspoň sme mali už o jedenástej doobeda voľnú sobotu :) Turnaj nakoniec vyhral Giton, ktorý vo finále porazil obhajcu „Pohára“ Haligandu (nášho jediného premožiteľa v základnej skupine) 1:0.

Inak sa nedeje nič podstatné, vlastne neviem, či aj predošlé riadky boli o „niečom“, len ma už desil ten dátum predošlej aktualizácie, ktorý svedčí čoraz viac o tom, že moje príspevky na tomto webe sa pomaly ale isto začínajú považovať za „občasné“. Žeby som znovu prešiel na pôvodnú mesačnú periodicitu, aktuálnu v počiatkoch tohto webu? :)

Joj... a ešte predsa len jedna poznámka k futbalu a môjmu kreditu v tíme Očovej. V utorok som bol dohodnutý s trénerom, že ma vezme spred domu na tréning. Čakám, čakám... nechodí. Tak mu volám, že kde je. A on... „Sorry, Martin, ja som na Teba úplne zabudol a už sa mi nechce vracať, sprav si individuálny tréning.“ A tak som si spravil. Bryndzové halušky.


utorok 28.08.2007 (09:00)

VEĽKÁ UDALOSŤ :) 27. augusta o 9:36 PM miestneho času sa v pôrodníckom oddelení nemocnice v Hyannise (Cape Cod - Massachusetts) spáchal ďalší Tužinský :) Teda prvý v našej fajte, ktorý sa môže hrdiť americkým občianstvom už od svojho počatia. Približne štrnásť ťažkých hodín na sále - zrejme je to dosť... ale výsledok stojí za to. Malý Bart (Ero, zabijem Ťa, ak si mu fakt dal toto meno!!!) UPDATE - tak nakoniec NICHOLAS - ešteže tak! :) a obaja jeho šťastní a momentálne neskutočne unavení rodičia Kristína a Erik - gratulujem a prajem, nak je to rovnako zdravé a bláznivé, ako vy dvaja :) A... aj keď sa to narodilo ešte včera, u nás už bolo dnes a pre mňa to bol veľmi originálny a milý darček k dnešným narodeninám :))))


utorok 21.08.2007 (09:30)

Takto nejako takto vyzerá kus strechy nášho domu, ktorá neprežila včerajšie večerné besnenie matky prírody. Nebol to jediný sprievodný jav veternej smršti, ktorá sa prehnala celým Slovenskom a počas niektorých pár minút zmietla všetko, čo nebolo prikované, či prizvárané - rýchlejšie než miestna cigánska „Rýchla rota“. Zažil som i nespútaný živel hurikánu Frances (hoci len jeho okrajovú zónu) v roku 2004 na Floride, ale môžem objektívne vyhlásiť, že včerajší „vánok“ bol minimálne porovnateľný so svojim mediálne známejším kolegom. Vítam vás v ďalšej - i keď mimoriadnej - aktualizácii :)

Najprv ma prekvapilo, že mi po príchode z práce nejde internet. Po telefonických urgenciách providerovi, kedy som si vlastne pokecal len s jeho odkazovačom, som bol informovaný, že problém je priamo v bratislavskej centrále, kde sa už okolo štvrtej započal Armagedon. Hrátky prírody sú nevyspytateľné a aj preto som - i keď s mne vlastným šomraním - akceptoval tento dôvod mojej nútenej internetovej pasivity. A to som chcel v pôvodne plánovanej aktualizácii zniesť pod čiernu zem celý SHMÚ, ktorý od piatku predpovedal búrky, pričom za celý víkend i včerajší deň sa zamračilo asi dvakrát a aj to len dymom z teplárenského komína.

A o pol ôsmej večer to prišlo. Najprv nám vyletela káblovka. O chvíľu na to i elektrina, na moju veľkú radosť, pretože mi rachol comp s nesejvnutou robotou. No a potom... Snažil som sa to zachytiť na videozáznam foťáku, ale ten nielenže nebol schopný zaostriť (a to ani manuálne), ale cez zavreté okno, na ktoré v kadencii heavymetalového sóla bubnovalo husté krupobitie, ani odfotiť tú spúšť. Kým som v obývačke držal staručké okno, aby ho vietor nevytlačil z pántov, rachol asi 3 metre od zaparkovaných áut kus dokrútenej strechy. Hneď nato nárazový vietor dolámal staručký dub (či čo to bolo...), na okennú parapetu sa rozdrobil brizolit z „nadokna“ zasiahnutého čímsi letiacim a rachotavý zvuk z balkóna, ktorý hneď na to ustal, ma presvedčil, že metla s vedrom, ktorú som tam cez víkend odložil, sa tiež aktívne zúčastnili leteckého dňa (v noci som ju našiel 50 metrov od domu). Šialené predstavenie už len - v duchu katastrofického filmu - dotvárali sirény požiarnických áut, ktoré sa ponáhľali zachrániť, čo sa dalo...

Bez elektriny i zmyslu pre ďalšiu existenciu, som si otvoril fľašu vína, zapálil sviečku a začal čítať knihu. Vonku už len nevinne pršalo a toto bolo asi jediné, čo sa dalo robiť. Pre istotu mi ešte došla baterka v mobile, takže som stratil kontakt so svetom nadobro. Nepamätám sa, kedy som dokázal prečítať 230-stranovú knihu za jeden večer, ale včera, v blikotajúcom svetle sviečky a reflektoru z bicykla, sa mi to podarilo. Čiže vlastne celkom romantický a pohodový večer... Až na ten pohľad ráno z okna... Hoci, chvalabohu, omnoho menej depresívnejší, ako ten pred 39-timi rokmi...
 

21.08.1968 - 21.08.2007
Keď k nám prišli prvýkrát, vítali sme ich kvetmi. Boli osloboditelia a právom označovaní za hrdinov.  Keď prišli druhýkrát, lietali po nich dlažobné kocky. Zaslúžene. Ich tanky prišli nečakane a nepozvane. Rozbili cesty i nádej v rodiacu sa demokraciu. Napriek jednoznačnému odporu československého ľudu, ostali u nás na večné časy, ktoré trvali cez dvadsať rokov. Potom museli znovu odísť. Boli a dodnes patria medzi najväčšie mocnosti sveta, ja však dúfam, že tak odpornú demonštráciu sily, akú nám predviedli pred 39 rokmi, už nikdy nikde nezopakujú.


Malé „bezvízové“ zamyslenie  (27.07.2007) 

Dnes, kedy hlavnou témou slovenských (a ako sledujem, tak i českých) médií je údajné rokovanie o zrušení vízovej povinnosti USA voči krajinám EÚ a kedy riťolízni slovenskí tiežpolitici už chladia šampanské a blahorečia americkému senátu za to, že vôbec má záujem rokovať o voľnom vstupe bedače exvýchodného bloku na územie, ktoré európski prisťahovalci onehdá ukradli indiánom, ma napadla jedna podstatná otázka:
Kvôli čomu bola zavedená vízová povinnosť pre cestu do USA?
Kvôli terorizmu.
A kto je najväčší svetový terorista?
USA*.
Nie je teda prirodzenejšie zaviesť víza pre Američanov túžiacich navštíviť nekonfliktné krajiny Európy, ako v pokľaku prosíkať o zrušenie viz pre nás?

* Vykonštruované „teroristické“ útoky 11.09.2001 a následné bezdôvodné napadnutie krajín blízkeho východu • totalitné diktovanie existenčných pravidiel celému svetu z pozície samozvaného lídra modrej planéty • obmedzovanie zbrojárskeho priemyslu i znečisťovania ovzdušia pre ostatné krajiny s výnimkou samotných USA • tajné väznice i „radary“ po celom svete • presadzovanie americkej politiky i prezidenta ako svetového vládcu • slobodomurárske aktivity slúžiace k ovládnutiu planéty • globalizovanie všetkého, čo nie je v súlade s mocenskými praktikami „vyvolených“ do pozície terorizmu • fyzické likvidovanie tzv. konšpirátorov a údajných napomáhačov terorizmu (praktiky socialistického Československa v 50-tych rokoch) • vytváranie fiktívnych nepriateľov demokracie a alibistické ospravedlňovanie svojich výčinov vyhláseniami - kto nie je s nami, je s teroristami • cenzúra médií a likvidácia nepohodlných novinárov • postupné a premyslené kroky k ovládnutiu celého sveta...

utorok 24.07.2007 (19:30)

Nie, neumrel som ešte, aj keď je pravda, že živo sa tiež bohvieako necítim. Na chvíľu - pomerne dosť dlhú - som vypustil existenciu svojho webu z myslidla a venoval sa podstatnejším veciam (ak sa dá teda k podstatným veciam zaradiť aj moje večné šomranie na všetko vôkol mňa). Keďže ale okolitý svet si z môjho šomrania nerobil nič a pokojne fungoval ďalej, udialo sa pozvoľna niekoľko vecí, z ktorých zaraďujem do ďalších riadkov tie, ktoré sa bytostne týkajú mňa ako takého (šak osobný web) :)

Okrem prvých šedín mi moje nezastaviteľné starnutie pripomenul i fakt, že v poslednej dobe sa viac teším z chladného a pochmúrneho počasia, ako z horúcich, slnečných letných dní. Kedysi som očami vytláčal ortuť teplomeru vysoko nad 30-stupňovú hodnotu a vytiešal sa z horúčav, nak som ich aj trávil v práci. Dnes, pre zmenu, predvádzam v duchu daždový tanec a privolávam všetky možné oblaky, ktoré by aspoň na chvíľu zmernili tieto vskutku už značne otravné horúčavy. Aj keď si uvedomujem, že s nostalgiou budem na ne o pol roka spomínať v 20-stupňových mrazoch :)

Napriek spomínanému hicu sme sa s partiou vybrali na nejaké tie mini-cyklotúry. Najprv sme vyskúšali údajnú rodinnú cyklocestičku Zvolen - B. Bystrica, ktorá v počiatočnej fáze pozostáva z obyčajného nábrežného chodníka s vyjazdenými koľajami od traktora - inými slovami „tunel“ na eurofondy (z ktorých sa výstavba financovala). A tak sme sa po 5 kilometroch s vytrasenými trtáčmi radšej rozhodli ukončiť svoju púť na Sliači pri čapovanom pive a cestu domov už zrealizovali po klasickej ceste za asistencie všadeprítomných kamiónov.

Druhá cykotúra už bola o čosi úspešnejšia, aj keď pre mňa len relatívne. V cyklotrojke sme sa podujali na nenáročný okruh Zvolen-Zolná-Čerín-Sliač-Zvolen. Má to snáď 30-35 kilometrov plus pár bezvýznamných prevýšení a kedysi som túto trasu zvládal ako podvečerný kultúrno-športový program. Teraz však pražilo slnko ako divé a do toho ešte kamarátka chytila astmatický záchvat a bolo po srande. Keď sa ako-tak rozdýchala, tak som to pochytilo mňa, našťastie až pri Sliači, kde som astmatickú pohromu prečkal na pive. Za zmienku snáď ešte stojí zlomená špica na zadnom kolese, ktorá mi praskla niekde v polovici trasy a do Zvolena som došiel s ukážkovou „osmičkou“. Keď som neskôr dával koleso do opravy, ujo opravár si ma premeral a hovorí - „Ani sa nečudujem, že to pod vami prasklo.“ Somár.

Minulý štvrtok, kedy som už v robote zastupoval snáď všetky profesie dovolenkujúcich kolegov, som totálne prepotený a znechutený navrhol rovnako trpiacim kamarátom, že by sme sa mohli ísť večer okúpať na Štiavnické jazerá. Návrh prijali jednohlasne a o pár hodín sme už močili do vôd Richňavského jazera. Ako sa dalo predpokladať, napriek pracovnému týždňu boli pláže jazera posiate kúpaniachtivými telami Slovákov hlava na hlave, našťastie k večeru väčšina zdúchla do neďalekých krčiem alebo domov k Rodinným putám. A tak sme sa spontánne šmarili do poloprázdnej vody a ochladzovali prehriate karosérie...

„Dovolenková“ sezóna vyvrcholila predošlým víkendom, kedy som s rodičmi tri dni okupoval okolie Oravskej priehrady. Akcia na poslednú chvíľu, ale o to úžasnejšia. Celkom fajn, že Slováci trpia predsudkami - v tomto prípade, že Orava je chladný, na leto nevhodný kraj - a tak sme mali pláž a okolité atrakcie takmer sami pre seba. Iba zopár Poliakov a Čechov nám robilo pasívnu spoločnosť, kým celý slovenský národ sa v tom čase potil v neklimatizovaných autobusoch smer horúce Chorvátsko s kamenistými plážami posiatymi morskými ježkami a pivom za 5 Euro :) Voda v Oravskej priehrade bola geniálna a 30 stupňov v tieni len dotváralo príjemnú atmosféru. Akurát že ja, neznalý techniky opaľovania, som jemne prihorel a dve následné noci preplakal v snoch plných pekelného ohňa :)

Okrem spomínaných aktivít som sa už len venoval práci v práci za diskutabilnú a roky konštantnú protihodnotu a napriek tropickému teplu i futbalu na rozpálenom asfalte, kde sme teda niektorí k záveru zápasu takmer skolabovali.

No a dnes cestou z roboty sa mi doondila riadiaca páka na škodovke a cez Zvolen som sa plantal „jednotkou“ až k domu... Keď ide, tak ide...


pondelok 02.07.2007 (21:30)
No, aby som to nenaťahoval, lebo zase nič nestíham... Mám niečo na srdci, takže nasledujúce riadky budú úprimným výlevom môjho fubalového srdca :) Upozorňujem, že je to čisto o futbale, ergo totálne nudné... čiže ako doteraz... :)

Pred týždňom nám skončila mestská minifutbalová liga. Euroteam, ktorého dres som v neúspešnom poslednom zápase s Gitonom (viď foto) mal oblečený na svojom pribratom bruchu poslednýkrát, skončil v konečnom bilancovaní tretí. Aj keď sme sa poniektorí veľmi snažili, druhý flek z minulej sezóny sa nám obhájiť nepodarilo. Pokašľali sme posledné dva zápasy a pred nás sa dostal suverénný víťaz ŠK Slovakia i minuloročný majster Remos. No a prečo poslednýkrát v Euroteame? Už som to vysvetľoval na ihrisku i pri pive. Ale predsa len do tretice a oficiálne:

Akékoľvek kvalitné mužstvo stráca na svojom morálnom kredite, ak spolu „nežije“. Nielen futbalovo, ale i kolektívne. Euroteam síce patrí medzi tri najlepšie zvolenské tímy, ale ak ja mám vídavať svojich spoluhráčov spravidla iba na zápasoch, to jest hodinu týždenne a to len počas sezóny, tak nemôžem pokladať tento tím za ideálny. Kto má pozná, vie, že som tvor kolektívny a ak po zápase (bez ohľadu na výsledok) zostanem na trávniku len s vedúcim mužstva Milanom, pričom všetci moji spoluhráči sa rozutekajú nevednokam, zdá sa mi, že nech sme akýkoľvek kvalitní futbalisti, ako kolektív sme nuloví. Chápem, že každý z nás má nejaké povinnosti, ale ak niekto z 18 zápasov celej sezóny odíde 18 krát hneď po stretnutí domov, nebude asi problém v zaneprázdnenosti. V tíme je nás desať hráčov a nepamätám sa, že by sme si po zápase, alebo aj po tréningoch, či len tak pomimo, šli „sadnúť“ aspoň štyria. Ja netvrdím, že futbal je o pozápasovom pive, ale nepoznám vo zvolenskej lige mužstvo, ktoré sa päť minút po záverečnom hvizde zbalí, nakomplet zmizne a znovu sa stretne až budúcu sobotu. To je prvý z dôvodov, prečo odchádzam.

Tým druhým je naša túžba/netúžba po víťazstve. Ani ja som nemal najlepšiu sezónu. Na jar som mal nechutné zranenie a vyše mesiaca nekopol do lopty. Žiaľ, ostatné nefutbalové aktivity som neobmedzil a aj preto teraz svojou postavou pripomínam viac hrocha z bojnickej ZOO ako futbalového brankára. Avšak túto sezónu som nevynechal ani jeden zápas (okrem začiatku jesennej časti, počas ktorej som bol v Amerike), prehadzoval si povinnosti, skončil s „veľkým futbalom“, ignoroval horúčky či pozitívne krvné testy na mononukleózu i rodinné víkendové výlety. Nepotrebujem za to žiadne potľapkanie po pleci, robil som to len a len preto, že futbal milujem a každá sobota, kedy sa hrala liga, bola pre mňa tým, čím nedeľná omša pre ortodoxného katolíka (touto cestou pozdravujem moju mamu - toho času na púti v Medžugorí). Nepodal som vždy bezchybný výkon, ale vždy som sa snažil nechať na ihrisku všetko - raz aj rukavice. Ani raz sa nestalo, žeby som prišiel na zápas opitý, alebo po prehýrenej noci, moji kamaráti sami najlepšie vedia, že niekoľkokrát som si v piatok radšej vymyslel večerné pranie či inú, na predvíkendový večer nepochopiteľnú činnosť, aby som na sobotné ráno bol 100%-ne pripravený.

Prečo to všetko spomínam? Pretože, ak má náš Milan Maňka (pre neznalých - vedúci mužstva) minúť svoj mesačný kredit len na to, aby permanentne každú sobotu vyvolával pred zápasom spoluhráčom (ktorí ani len netušia, kedy sa hrá), aby vôbec prišli a počúval ich argumenty typu „fakt mám prísť, nie je vás dosť?“, nemôžem toto mužstvo považovať za zodpovedné ako kolektív. Dokonca sa dvakrát stalo, že sme niekoľko minút pred koncom prehrávali o gól a na môj návrh, aby do brány išiel útočník, ktorý by v prípade nášho držania lopty prešiel do útoku a súpera prečíslil (tzv. powerplay), reagovali spoluhráči (česť výnimkám) nejako takto - „ále, načo to takto komplikovať, nejako to už dohrajme a poďme domov...“. Prepáčte mi, ale toto nie je futbalové nadšenie hodné prvej ligy, nieto ešte mužstva, ktoré mohlo bojovať o titul.

A preto odchádzam do iného mužstva. Ešte raz prízvukujem - v Euroteame sú fajn chalani, ale nie ideálny kolektív. Po odohratí futbalu pre nich víkend začína, mne však samotným zápasom vrcholí. Onedlho mám 32 (ak sa dožijem) a mojou prioritou už nie sú len náhodné futbalové víťazstvá bez predzápasovej nervozity i pozápasovej radosti. Obraz nadšenia a sústredenia kolektívu Euroteamu je totiž konštantný. Porovnateľný s nadšením šatniarky na závodnom plese. Či sa zvíťazí alebo nie, na adrenalín v krvi to má rovnaký dopad. Poviem to úplne jednoznačne - radšej budem zglbaný pod čiernu zem po „poťagóle“, resp. vyhadzovaný do výšky po chytenej penalte v poslednej minúte, alebo 100 krát za zápas vynadám rozhodcovi a privodím si ľahký infarkt, ako si odkrútim 50 minút na umelej tráve viacmenej z povinnosti. Chcem vyhrávať, ale tie zápasy i prežívať. So všetkým, čo k tomu patrí.

A preto odchádzam do 2. ligy - do mužstva Unionky. Svojím spôsobom som vlastne ich hráč už dávno, pretože za nich hrávam na tréningoch, víkendových „pouličných“ zápasoch, chodím na pivo, výlety, či víkendové chaty... Že budem hrať o ligu nižšie, mi neprekáža, tu ide v prvom rade o kolektív. Dokonca uvítam i fakt, že hráči Unionky si platia sami štartovné (čo v Euroteame riešil sponzor) i všetky ostatné náklady. Ak si totiž hráč zaplatí tých 450-500 korún (vidíte, ani neviem presnú sumu) na sezónu, tak sa k svojej účasti na zápasoch stavia úplne inak, ako keď to ide z vrecka sponzora. I preto je Unionkárov na zápasoch ako hadov :) Sľúbili mi miesto v útoku i v bráne - dľa potreby - čiže presne ten post, ktorý hrávam na tréningoch. Samozrejme, určite nebudem patriť medzi lídrov mužstva, ale už len fakt, že všetci hráči futbal i svoju ligu doslova „žerú“ - či už sú kvalitní alebo poslabší futbalisti - mi zaručuje, že sa tam nemôže stať niečo také, že súťažný zápas odkráčame a bude nám totálne jedno ako skončí... I preto sa nemožno čudovať, že na slávnostnom ukončení sezóny, bol Euroteam (tretí v 1. lige) zastúpený 2 (slovom DVOMA) hráčmi - teda mnou a vedúcim tímu a Unionkári (prví v 2. lige) sa tešili asi 15-ti a najmä vďaka nim bola i samotná atmosféra doslova „ligovomajstrová“.

Aby som to nenaťahoval ešte viac, tak to zhrniem v posledných pár vetách.

Mestskú ligu hrám od roku 1992. Začínal som v prvoligovej Silvene, ktorá po mojom odchode cca v roku 1998 klesla do druhej ligy, z ktorej tento rok úspešne vypadla. Prestúpil som do prvoligového Investexu a v ňom skončil dvakrát strieborný a (asi) trikrát tretí. Investex, ktorý sa nedávno premenoval na Euroteam bude, samozrejme, pokračovať i naďalej a ja som presvedčený, že úspešne. Má výborných hráčov i skvelého sponzora. Ale ja som už morálne dávnejšie spätý s iným kolektívom. Tým je druholigový tím Unionky, o ktorej som dokonca napísal i článok do regionálnych novín (vyšli dnes). Je tam trochu skrátený, takže vám ho uvádzam v nescenzurovanej verzii na TOMTO MIESTE. Dôvody svojho prestupu som snáď vysvetlil, možno vám ich viac objasní ešte spomínaný článok, podstatné je pre mňa to, že po 15 rokoch odchádzam z 1. do 2. ligy a tak ako Euroteamu prajem minimálne rovnaké úspechy ako mal doteraz, tak želám Unionke a mne zároveň, aby sa tohtoročný titul znovu obhájil, všetci to oslávili v zdraví a minimálne tak spontánne ako pred týždňom a najmä aby som vás o rok už nemusel obťažovať takýmto dlhým a zbytočným textom... :)
 


Pokračovanie...


 

KOMPLETNÉ texty starších úvodníkov od r. 1999, odkazy na „hemendex-weby“ i ostatné dávnosti, sú uvedené
v ARCHÍVE NA TOMTO MIESTE

 

Od 09. augusta 2001 si jeden z návštevníkov.   (grafy NAJ)  (počítadlo)

POST SCRIPTUM

Oznam pre užívateľov Internetu zaľúbených do Netscape Navigatoru. Neodporúčam. Aspoň nie v rámci tejto stránky. Skúšal som prezerať tu uvedené fakty v spomínanom prehliadači a bol som dosť znechutený. A preto (napriek osobnej antipatii k majiteľovi Microsoftu): Microsoft Explorer a Opera, myslím, že dosť rozšírené programy v našej rodnej zemi, ktoré spĺňajú všetky prioritné požiadavky efektov a defektov v tejto prezentácii použitých. Inak neručím za funkčnosť týchto stránok (čo ostatne neručím i tak...).

Ako autor tejto publikácie, odmietam zodpovednosť za objektívnosť informácií a názorov, tu uverejnených. 
Grafická úprava, texty: © martin tužinský 1999-2012
Dodatočne sa ospravedlňujem za chybné údaje alebo občasné pravopisné úlety, pretože niekedy naozaj nestíham... 

©  F. T. M.
SLOVAKIA
1999—2012

THE FIRM OF TUŽINSKÝ MARTIN - F.T.M. je neexistujúca fiktívna firemná značka, ktorá nie je nikde registrovaná a je vytvorená len pre moje nevinné účely.
 Táto stránka vznikla preto, lebo ma nič lepšie nenapadlo.