Zostava Geoprisu po finálovom zápase. Priznám sa, ako sme sa na ihrisku zišli, tak sme sa v krčme rozišli a mená mojich spoluhráčov zostali navždy záhadou. I na ihrisku dochádzalo ku komickým situáciám, keď som sa snažil v rámci futbalovej spolupráce na nich pokrikovať. Niektoré pomenovania boli vskutku zaujímavé. Našťastie ani na tie si momentálne nespomínam. Napriek finálovej prehre hrali na našich tvárach spokojné úsmevy (teda až na jeden pohľad, ktorý by sa mohol pokojne zaradiť do kategórie - vražedné).

Tento záber vznikol cca dve hodiny po finálovom zápase, keď už všetky mužstvá opustili priestory ihriska v Jakube. Pretože však (možno vďaka daždivému počasu) sa za plnej účasti mužstiev nedokázal dopiť posledný sud piva, zobrali sme tento náročný údel na svoje znavené plecia. Pred vchodom do športového areálu sme postavili sud a už sa to lialo. Atmosféru tejto akcie by mohli najlepšie vyjadrovať pohľady a spontánne pokriky okolobývajuvších obyvateľov Jakuba, ktorí ale na fotografii (našťastie) nefigurujú.

Záver akcie sa niesol v spoločenských spevoch a tancoch v krčme, ktorej názov i presná lokalita zostane pravdepodobne tiež pre mnohých z nás záhadou. Ak to zoberieme zprava, na fotke mierne rozveselený jeden z majiteľov Geoprisu, jeho zamestnankyňa a to neindetifikovateľné čudo z odstávajúcimi ušami (a zrejme vinou skenera rozplaštenou hlavou) som prosím ja. Tiež mierne veselý. Vo chvíli cvaknutia objektívu spievame jednu z mnohých slovenských ľudových, napriek tomu, že dva metre od nás zúrila diskotéka.