Rozhodol som sa spojiť tieto dve akcie do jednej reportáže, pretože sa obe konali v jeden deň, chronologicky sa napájali a oboch som sa aktívne, i keď nie stopercentnou formou, zúčastnil. 
Celé to začalo pred dvoma týždňami, kedy som sa dozvedel, že posledný júnový víkend sa uskutoční už šiesty ročník tradičného futbalovo-alkoholického zápolenia vekovo neobmedzených nadšencov - Korejsův pohár. Celé toto futbalové oné organizuje kamarát Matti a aj tento ročník spadal pod jeho záštitu. Funkcie sa ujal s ochotou a jemu vlastným nadšením, pričom obdivujem najmä to, že sa mu podarilo vstať ráno pred siedmou. Obdivuhodné...
Takže turnaj sa konal 30. júna, čo bolo super, pretože sa na ňom zúčastnila celá naša pouličná futbalovonadšená partia (už máme i tréningy - ut, št 18.00 a nedeľa 10.00 na „Hline“ + dve-desať hod. po zápase Merlin-Pub) . Mimochodom - predzápasové sústredenie sa konalo deň predtým v pohostinstve Merlin (bol som účastný len na dve pivá) a pokračovalo až do sobotného rána. Rozochvené a nedospaté postavy s podivnými pohľadmi sa pomaly schádzali na ihrisko vysokej školy, pričom náš prvý zápas (a vlastne i celkovo prvý) sa mal započať už o ôsmej ráno. Nakoniec sa začalo až o pol deviatej, čo sa ale dalo čakať.
Jáj, aby som nezabudol - dôležitý fakt - preto som spomínal dve akcie, lebo týmto turnajom sa to pre mňa ani zďaleka pre dnešný akcio-deň nekončilo. Totiž, ja som po dvoch zápasoch musel ihrisko opustiť, aby som sa zúčastnil na taktiež tradičnej akcii, ktorou bola oslava ukončenia sezóny mužstva Investexu, v Sekierskej doline. Takže späť k turnaju. Zišli sme sa v neobvyklom množstve a mali sme údajne i názov: „Mladí chlapci“ (hoci do zápisu nejaký „slovenčynár“ napísal Mladý chlapci). Bolo nás až trinásť. Teda iba na začiatku, potom sme sa rozutekali po okolí. Niektorí trénovali vzpieranie vodky, niektorí dospávali na trávniku a ostatní živo debatovali na témy srdciam našim blízke. Čiže o ženách a tak, však to poznáte - keď je voľná chvíľa, pľac a fľaša poruke :-)... Ešte som nespomenul, že na turnaji bolo zúčastnených deväť mužstiev v troch skupinách a postupovalo až osem do štvrťfinále. Prvý zápas sme hrali s nejakými modrými šarkanmi. Že celý turnaj berú až nesmierne vážne nás presvedčil jeden z nich, ktorý, vidiac nás bezstarostne popíjajúcich v prestávke pivo i iné alko-moky, sa nás spýtal: „A to Vám, chalani, tréner dovolí piť alkohol počas turnaja?“ Odpoveďou mu bol, samozrejme obrovský rehot a pozvanie na pivo, čo zase samozrejme musel odmietnuť. Však turnaj ešte len začínal... Mimochodom, náš tréner (no, tréner, nazvime to radšej kapitán), lial v tej chvíli do seba piaty polliter. No a tento zápas sme remizovali 1:1. Čo mrzí mňa ako brankára, je to, že ako jediný ma prestrelil maličký, údajne pätnásťročný útočník súpera, ktorý ma prekvapil strelou od žrde. Nuž, ale ani obrana nebola celkom čistá, pretože jej pohľady sa upierali viac smerom k bufetu, ako na útočníkov tohto, nevyspytateľného mužstva. Potom ale Mišo Rašner prestrelil brankára a bolo vyrovnané. Tak to i skončilo, pričom nedokážem posúdiť, či bola remíza zaslúžená, tiež som asi viac hľadel na umelovytvorenú oázu, plnú čapovanej dvanástky...
Čo sa mi nesmierne páčilo, bolo, že som stihol odchytať i druhý zápas. Pretože dvaja útočníci, ktorí hrali proti nám, hrávajú v registrovanej súťaži spolu so mnou za Erland a bolo nesmiernou zábavou sledovať naše predzápasové doberanie sa. Nakoniec to ale vypálilo zase len 1:1, totiž jeden gól som od Štulyho dostal, a jeden som mu (resp. jeho mužstvu - názov tiež neznámy) dal. Áno, ja brankár, som za stavu 0:1 v poslednej minúte na súperovej polovice nahrával strielaný center na náprotivnú bránku, Tomáš Marčok alias Edison, v snahe tečovať loptu, túto minul, ale prekvapený brankár zostal stáť ako východonemecký kombajn, lopta mu preletela popri nohe a bolo vyrovnané. Tešili sme sa znova formou nám vlastnou, čiže jedno pivo šlo do gágora „na víťazstvo“. V tejto chvíli, však už bolo po desiatej, som sa od mužstva oddelil a započal jazdu na novom bicykli smerom do Sekierskej doliny (btw - 11 km od ihriska - mám nový tachometer), kde ma už túžobne očakával kolektív Investexu za účelom oslavy piateho miesta v prvej lige malého futbalu Zvolen, sezóna 2000/2001. K turnaju sa ešte vrátim ku koncu článku, ktorý má od tejto chvíle poddtitul:

Investex - guľášpárty 1/2001
Šinul som si to priemernou rýchlosťou 25 km/hod. (teraz, keď mám tachometer, budem každú chvíľu uvádzať číselne fakty...) do Sekierskej doliny, čo je solídny výkon, vzhľadom na stúpajúci terén. Niečo pred dvanástou som bol na mieste a čo nevidím. Žamboráci (mužstvo, ktoré skončilo o tri body pod nami) si znova naplánovali akciu ako minulý rok, paralelne s nami na tej istej lúke. O minulom roku píšem TU. Takže, len čo som za zjavil v zornom uhle zúčastnených Investexákov, zaznel hurónský pokrik, čosi v tom zmysle: „že kde si Ty, hovado, my tu už od rána rajbeme zemiaky a čistíme cibuľu do guľášu a mladý pán príde na hotové...“, čo bolo vlastne i mojim zámerom, tak som im to ani nemienil vyhovoriť. Spomínaní Žamboráci boli v tej chvíli údajne po obrovskej opici, takže voľne pohodení pospávali na júnovom slnku, tí teda po mne nerevali. Hneď na uvítanie som obchytil jednu, nie po papuli, ale do ruky poldecovú pálenku, ktorú som následne vnútorne zlikvidoval. Na lúke boli vtedy prítomní z mužstva „A“ Milan a ja a z „béčka“ Zdeno, Maťo, guľášmajster Peťo, Ondrík a Jano, pričom „béčkari“ (nemajú radi ten výraz) si so sebou pribalili i manželky, v Maťovom prípade i deti. Ja s Milanom sme sa zhovadiť pred tými našimi (aha, ja nemám pred akou) nemienili, takže sme sa zúčastnili sólo.
Pivo bolo druhým mokom, ktorý som v prekrásnej a v tej chvíli i slnkom zaliatej Sekierskej doline, vychľapotal. A pri ňom som zostal, až do chvíle, kým nedošiel sud. Tieto hodiny sme trávili v družných debatách, v jedení guľášu (Peter varil vraj prvýkrát, ale premiéra mu skutočne vyšla) a najmä vo futbalových úletoch, ktoré nám zaplnili drvivú väčšinou času. Na rozdiel od minulého roka sa nám nepodarilo skĺbiť naše športové aktivity spolu so Žamboráckymi, takže ak sme hrali futbal my, oni chlastali, a tento systém fungoval i opačne. Škoda, spoločný zápas mohol byť zaujímavým spestrením...
Okolo šiestej večer sme zistili zdrvujúcu skutočnosť, že nám došiel prvý sud piva. To už sme mali na návšteve aj ďalších aktivistov z radu môjho „áčka“ Vlada a Gaba. Vzhľadom na fakt, že narážať ďalšiu „tridsiatku“ by bolo neekonomické (do opitosti nám chýbalo už len málo), prešli sme na víno, ktoré sa do tých chvíľ ani nenačalo. Ozaj, budem mať šťastie, pretože sa mi podarilo skočiť do hovädzieho lajna. Okoloiduvšia krava totiž neakceptovala našu územnú autonómiu a narušila hraničné pásmo, dokonca v rámci BSE pomsty, hmatateľne vyjadrila celosvetový názor kráv na likvidovanie hovädzieho dobytka. Jednoducho sa nám tam vyklátila a kto iný, ako ja, musel do toho (pri preskakovaní potoka) skočiť. Ale aspoň sa kamaráti pobavili, myslím, že Janova žena sa dokonca začala dusiť, čo milý Jano využil, aby jej konečne, po rokoch neskonalého utlačovania, jednu vrazil. Do chrbta... :-)
Dopilo sa i víno a začali sme rozmýšľať - čo s načatým večerom? Ešteže máme Milana. Ide sa na Orlík (reštaurácia pri zvolenskej priehrade). Hurá, však máme ešte päťsto korún, ktoré nám nechal sponzor. Veru, aby som nezabudol, prišiel aj jeden zo spolumajiteľov Investexu - Jožo, ktorý si s nami zahral futbal, doniesol mi do bránky pivo a nechal údajne nejaké sponzorské... Čo som ale obdivoval, prišiel na bicykli až z Detvy, čo je do Sekierskej doliny cé-cé-á 30 kilometrov - na jeho dôchodkový vek úžasný výkon. No takže takto, išli sme teda na priehradu, pričom ja s kaskadérom Milanom, sme pálili dolu dolinou rýchlosťou 45-50 km/hod. (zase ten tachometer :-))), čo bolo pomerne riskantné, vzhľadom na to, že už bolo čosi po desiatej a nikto z nás nesvietil. Teda svietil, ale iba očami :-)
Prišli sme šťastlivo na Orlík, kde nejaký vrah objednal koňak s pivom. Však prečo sa nedoraziť nadobro... Posedeli sme niečo cez hodinu, až pokým nás nevyhodili, už som asi bol dosť chytený, mal som totiž chuť spievať, čím by som stratil priateľstvo všetkých zúčastnených a možno i prišiel o život. Preto sme šli KONEČNE domov. Pomerne hlučne sme sa rozlúčili s prítomnými kamarátmi, pozreli na hodiny, ktoré oznamovali, že je už polhodiny nedeľa a prášili domov. Mňa ešte napadlo navštíviť domovskú krčmu chalanov z ulice, Merlin, pridal sa ku mne i Milan, ktorému napodiv stále nebolo dosť. Keď sme zastavili svoje kolesošľapadlá pred krčmou, počul som divný zvuk padajúceho slona, samozrejme, že Milan zabudol, že po zastavení bicykla treba z neho aj zísť, a natiahol sa na asfalt ako rozšľapnutý leguán. Čo bolo pre tú chvíľu nepochopiteľné, uznal, že treba ísť radšej priamo domov. Tak sme šli. Hoci ja som ešte vybehol do Merlinu zistiť, ako dopadol horespomínaný turnaj. A dozvedel som sa toto:

Záver turnaja „O Korejsův pohár“
Po dvoch remízach 1:1 sme postúpili do štvrťfinále, kde sme údajne odohrali zápas bez gólov. Na rad prišli penalty, kde hviezdil Braňo (Pílka). Chytal namiesto mňa a zaslúžene dostal šampanské za najlepší brankársky výkon. Povzbudzovalo ho totiž celé ihrisko a Pílka sa skutočne činil. Nepochopiteľnými pohybmi privádzal útočníkov súpera do zúfalstva a prvý gól dostal až v zápase o tretie miesto. Takže štvrťfinále sme vyhrali na penalty, podobný priebeh malo i semifinále (0:0), až na moment, kedy za stavu 2:2 na penalty, sa zobudil značne indisponovaný Karol (kapitán) a prejavil záujem kopať rozhodujúcu penaltu. Keďže ide o hráča, u ktorého je i v triezvom stave minimálna pravdepodobnosť úspešného trafenia lopty, nieto ešte brány, nastalo u prítomných spoluhráčov oprávnené zdesenie. Že bolo relevantné, ukázal následný pokus, kedy Karolom vystrelená delovka pohodlne doskackala k brankárovi, ktorý sa už zjavne v danej chvíli nudil. Súper hneď nato gól vsietil a postúpil do finále. My sme hrali zápas o tretie miesto, v ktorom už chalani nemali takú motiváciu a rekreačným tempom ho prehrali 1:3. Následné orgie v miestom bufete si pamätá len málokto. Málokto v ten deň aj prišiel domov, málokto tuší, kto vyhral, respektíve neprežil turnaj. Nálada bola ale výborná, len pár jedincov hralo o život, takže všetci sa zhodli, že napriek faktu, že si z jeho záveru nič nepamätajú, majú celkovo dobrý pocit s prekrásne prežitého slnečného sobotného dňa. A mám ho i ja, pretože som absolvoval dve fantastické akcie a stíhal som ich obe, hoci s odretými ušami. Nedeľné skladanie mozaiky (že vraj, kto si čo pamätá), pri sóde bikarbóne, ma presvedčilo, že i pre ostatných kamarátov to bola akcia, ako inak, vydarená.

 ftm 03.07.2001