30.09.2002  (akokoľvek sa snažím, nezvládam na tomto mieste v niektorých prípadoch nájsť vhodnejší výraz ako sprostú nadávku) 
Nedokážem momentálne normálne myslieť. Nešiel som ani na tréning ani na pivo, zavrel som sa doma, zatiahol žalúzie, sadol za počítač, pustil naplno hudbu, práčku a v bezduchej ničote mysle, za asistencie neľudskej dávky žalúdočnej neurózy i obrovskej nadvlády pesimizmu podmieneného nejasným pocitom z blízkej budúcnosti, sadol za počítač a trpel. Trpel ako kokot, ktorý v jedinom okamihu prišiel dnes v práci o celý archív prác hotových, rozrobených i plánovaných. Vinou chybného harddisku, ktorý si v tento posledný septembrový deň povedal, že mi ponúkne posledný pohľad na úvodnú obrazovku Windowsu iks pé, kým sa načisto totálne a nenávratne nezrúti. Nestalo sa mi to prvýkrát, no ešte nikdy to neprebehlo tak rýchlo, bez minimálneho varovania. Údajne najstabilnejší systém od Microsoftu (ak sa dá vôbec v súvislosti s touto firmou hovoriť o niečom stabilnom?) NT Windows XP s údajne spoľahlivým antivírovým programom NOD, dokonca s priebežnými kontrolami disku... a nestačilo to. Vybuchol ako volebný entuziazmus ľavicových strán... Nie, vôbec mi nie je do smiechu! A ani neviem prísť na to, ako to vyventilovať, ako vybiť tú obrovskú zúrivosť a nekonečný pocit bezmocnosti v súboji s niečím tak nevyspytateľným, ako je moderná technika, tváriaca sa ako verný služobník svojho stvoriteľa, no v zlomových okamihoch zasadzujúca podlý úder pod pás z pozície vlastného pocitu dôležitosti... Nemôžem ani niečo poriadne rozbiť, rozmlátiť alebo hystericky vyhulákať do sveta tú moju strašnú bezmocnosť, pretože musím bývať v tak skurvenom dome, kde počuť i to, keď si niekto vo vani prdne! Viem, hrozne táram, no prvýkrát v histórii tejto stránky je mi to totálne jedno! Neviem totiž, čo si mám počať s tým hnusným pocitom vidiny zajtrajšieho rána v práci, keď príde zákazník a vyžiada si v plnom práve dokončený leták, plagát, časopis... Nie, nedalo sa všetko zálohovať, ani nepoznám človeka, ktorý nedorobenú prácu napaľuje na CD. Tridsať giga dát, v drvivej väčšine nepostrádateľných, je v riti! Odporná realita...
Nepomáha mi nič. Utápať zlosť v alkohole - to som už párkrát skúsil, nepomohlo. Však len pred týždňom som prišiel o vlastný harddisk, to bol však následok ľudského omylu. Ale toto si vysvetliť nedokážem. Stovky megabajtov reklám, letákov, časopisov, brožúr a čojaviem čo som všetko vyprodukoval v pasivite mojej pracovnej aktivity, to sa bude musieť nejakým skurveným zázrakom vytvoriť nanovo. Ja vôbec netuším ako, ja vôbec nechápem kedy... Môj Bože, dá sa to, doriti ešte vôbec čítať, čo tu ja, v totálnom kolapse mysle, píšem?!
Nepomáha mi ani čítanie „tajných“ rubrík tohto webu, skrytých (dúfam) pre bežného návštevníka, vytvorených v časoch, kedy som prežíval čosi obdobné, hoc’ vtedy to bolo o „nej“... Kiežby si tu bola, Maja... Žiadam nemožné, viem... No neviem, čo bude ďalej. A či vôbec ešte niečo bude... Idem spať. Snáď to pôjde...